Stesky 3

Ó, len raz ešte nádejami tak zbujnieť ako žitné pole o Jure! — zeleň chochol samý — i trebárs budú sebaklamy, len prázdne cievky, steblá holé, vňať so sĺz rosou nových ponosov: raz ešte porásť v mysli nimi, svet úponkami oviť túžobnými! a potom — ľahnúť pod kosou… Ó,len raz ešte potiecť citom od srdca, ako horský prameň, keď v záchvate zvrúc mohovitom, z pŕs brala tryskne! — i bárs pritom púšť nájde v ceste, štrk a kameň, a v piesočine hluchej skončí púť: raz ešte vyraziť ním splna, svet sprenikať sťa bodrá mlunná vlna! a potom — v bezdno zapadnúť… Ó, len raz ešte do žerava sa duchom zažať, ako zore, v ichž plameňoch noc dokonáva tak rada! — čo hneď opŕchavá to žiara tiež, jak ruže, ktoré ruch víchrice z kra zduril v úteky: raz v premenení zjasnieť pravom, svet priodieť vtom slávy zlatohlavom! a potom — zhasnúť naveky… — Ach, biedne, trápne živorenie, byť ako prieloh zanechaný, mať srdce, čo už srdcom nenie, a duše nebo zachmúrené od vzchodu po západu brány: strach! tlejúc, nemrieť — žiť, tak živoriac… Ó, len raz ešte z tohto stavu na jednu umknúť chvíľku prelietavú! a potom — nedbám, nikdy viac —