ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zas je tu máj. Kam oko bludné len zaletí, kam mylný zájde sluch i čuch: zvšaď v ústrety im vrie to sťaby zo zázračnej studne, za vlnou vlna, stých kúziel plná, v jas, v hudbu, vôňu premenený vzduch… Ó, šťastný, koho ešte schytí krás záplava, kto i sám záchvatom jej rád sa poddáva: i môž’ sa octnúť v dojmov vlnobití, si myseľ zmladiť a city zladiť, sa kŕmiť vnadou, slasťou opájať! Je on jak sihoť na východe, čo z raja v raj prechádza s lícom jutrenky, len svitne máj; bo má sľub výhod v sebe, vo prírode: má kyprú pôdu, žír v nej, kol vodu, má slnko… všetky zdaru podmienky! Ja nie som ten viac… U mňa sklonne prúd nestrvá, mňa nestrhne v svoj jarý tok: som ostrva, čo ošarpaná trčí na záhone; je bez jej viny, vňať ďateliny že vädí: — kríž to, a nie pôžitok! Mňa studia skorej lúče mája z krýh okovmi, ples vtáčí rmúti ma, jak prv bol techou mi, a že tak: bôľ mi nad tým srdce krája; — veň reznul dúže, bo zápyr ruže zrúc, cítim stekať srdca svojho krv. Kde šumný háj, mne pred očima tlie paseka, a skočná riava nablízku mne narieka; plášť nivy zelený už kosec sníma, a lúku v kvete pľušť drsná metie, ja prizerám sa v oboch: strnisku. Mne vetierkov je laškovanie šant divoký, čo stvára detva — nekľuda — pod obloky, bzuk čmeľa rovná výsmešnej sa hane; jak motýľ honí, mne na priek cloní, mne v omrzlosť i múša zadudá… Niet miesta, čo by zmyslom jalo ma k pobytu, bárs skvie sa nimi zemská pláň, sklep blankytu; niet chvíľky, kde by srdce strepotalo, bárs liecu v sile sťa kratochvíle, bo otvorený svet im dokorán; ba nech by všetky stuhy dúhy aj ovili ma, odpor môj sa vymotá: tak bez sily sú už, kde pukla vzpruha vlastnej túhy: — keď pošla mladosť, s ňou šla i radosť, s ňou ruku v ruke pôvab života… Mne zodpovedá nebo, ktorým chmár sliedi zhon, mne zrkadlo zdroj skalený, hrou vetra ston! som vysychol, a predsa nezahorím — studená mokraď, jejž neľze okriať… I medzi kvietím blúdim v jaseni. I medzi k nebu vinúcimi sa, sťaby vzdych, zlatými rána výpary mňa z jasenných dôb obkľučujú vatier mútne dymy; tie zhasli cele, no kad sa stele, sťa príkrov líha polí na máry… — Som zaspievať chcel v slávu vesne, jak slušná vec, než čas jej k letu odtečie: ja spozdilec! mnel vetchej lýre zveriť kúzlo piesne, svit slepej prizme… Anachronizme,^[9] iď; ustúp žitiu, mŕtvy človeče!