Stesky 3

Čo ma to stŕha, ľaď! čo ma to chyce z homôlky vypätej nad poľom? sviecu jak chladné mi zažíha líce, vzbĺknuť ho nutkajúc plápolom? kol pliec mi šramoce, šuchoce, kriela čajs’ hľadá i podňať chce, mysliac si, som ešte sokolom…? Viem, ach! viem, všetko čo znamená? Ty ma to oblietaš, tvorenia vysoký, svätý ty pud! ký nás len v života máji môž’ zájsť: podvih ten prírody, úsilný vzrast; byľ šibe — lístie hneď na nej, hneď kvet: i tie jej naprosto krielami v let do výšky, do práce rameny služby, uniesť ju pomôcť jej na vrchol túžby!… Obíď ma, nechaj, ach! ujď, horúci popude tvorenia; nemôžeš zohriať ma, ani mnou hnúť; skala som hroble tej studená…