Stesky 3

Predo mnou luh zakvitnutý, farby meniac, v dúhy triediac — Oku, duši, ó, jak chutí pôvabu ten tešný prítok! chlipkám dúškom ho si sediac ovenčenom na metáli: to rozkoš, haj! to pôžitok!… Bože! keby takto mali v kvete sme dedičné polia, každý záhon sprieložnelý: to by slasť len, radosť bola! po hanbe by bolo, núdzi: všetci by nám závideli! príbuzní a či sú cudzí. Z pôžitku tak na úžitok — blahobytu šťastný prítok pre obecnosť — prechádzajúc, obdivujem prácu včeliek, čo sa luhom rozleteli: jak si bzukom vyhúdajúc, na spôsob kýchs’ zlatých streliek z kveta na kvet brnkajú si, poletujú neúnavne, potravu z nich vyberajú, pravda: pre úľ, čo je hlavné — Ver’ tak! práca tiež byť musí, čo, hľa! včielky dobre znajú; lebo z krásy nevyžiješ samej, vraj: náš mudrc vraví. Ona, hej, je pravá strava duše; ústy však ješ, piješ, telom bys’ bol silný, zdravý! Ale v plni sily-zdravia tkvie i spojka oboch tuhšia; bo zas mudrc riekol starý — a ten má tiež pravdu vari —: v zdravom tele zdravá duša! Z obojeho tedy treba pre obidvoch hodne — chleba. No a akože to s našou prácou ide: s dvojnou pašou? Chudobnou ver’ je i chudou!… Ejch! moc máme, mnoho trúdov, vypasených telív, lalkov — vraj, že verných spolku údov: spolku, ó, hej! — so záhaľkou; každý med si — od včiel strebe… Jest i počet, nu — dosť veľký včiel so bzukom: ,poď sem, chlebe…!‘ Pracovité všetko včielky! každá zbiera, každá nosí na plástik svoj, áno: sebe; pre úľ žihadlo má — osy… Blázon! kto sa takým prosí — Skučko — hneď vytrčí rožky na ,daj‘, vyrazí svoj ráz on: ani byľky, ani trošky! Nie som márnotratník-blázon!… Bieda teda, bledá bieda! Lebo tých ak zo pár včeliek, ktorým pilnosť ináč nedá, o spolný úľ len že dbajú: čo by ako rady chceli, hoc sa v snažbe potrhajú od nožičiek do krídeliek: nevyživia národ celý! Preto živorí, ach! leda — Predo mnou luh zakvitnutý: — po pôvabe však až! chuti…