ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

K ľudu, k ľudu, mládež moja, k ľudu sa maj, k svojmu ľudu! Tam ti práca hodna znoja, i zásluha hodna trudu. K ľudu sa maj, viň sa k nemu, pristaň každej vo potrebe: aby lepšie bolo jemu, aby bolo dobre tebe. S ním spolč snahy, s ním zlúč túžby v rodoláske neskonalej: otrokom by nebol služby, nie pastorkom sudby ďalej; nemoril sa v žitia poli sám z úvratí do úvratí, lež mu verné deti boli pomocníkmi na postati… On ti kmeňom korenistým v sade sveta veľkolepom: ratolesťmi buď ty, lístím, kvetom — a ste rajským štepom! On je pôdou, preoranou neraz gazdom, tvrdým časom, pobránenou súžob bránou: ty buď na nej ťažkým klasom! On je baňou; neprajníci chcú: vraj, plnou trosky, blata: zavráť ich, stud i hnev v líci, a buď ty jej žila zlatá! On je morom; vraj len mláka, že ju šibal z krčmy zmeral: blyskni zrakom do podliaka! — z vôd sa vynor hrsťou perál… Áno, k ľudu dookola — S ním sa zrasť, buď jedno celé: jedna myseľ, jedna vôľa a ráz tvrdší od ocele! Svetom všaké ženú smery, prúd na chrbát lezie prúdu, heslá liecu v pestrom perí… vyhni im! ujď, chyť sa — ľudu. On ti udá cestu pravú, krajmi s býlím skorocelu: srdce dá on — ty daj hlavu, a pôjdete isto k cieľu. Prešiel prísnu školu žiactva; zdroj kde čistý, vie, skaď svitá. Zmlaď ho; a on od svetáctva, chorieš-li naň, uzdraví ťa. Oj, nie je on, nie ľud taký, za aký ho potupa má; hej, má vady, má i fľaky, ale prečo? Znáš i sama. Neleňoší, nezaháľa, mravcom prtí poľom,^[14] dvorom, váľa vrchy, drví bralá… pilnosti súc večným vzorom; práve že je usilovný, grapy rodia mu, i lazy: bo ich zrába rovno rovni; iný by tam zlámal väzy! A v tej jeho drsnej ruke čo vráž, hodvábu steh skvelý, mozoľ čo, kvieťaťa puk je… Viď kroj jeho o nedeli! Porekadlá — koľko vedy oblieklo sa v jeho slová! právd vysokých hviezdne čriedy: jasná múdrosť Sokratova. A tie piesne jeho — krása! akej v svete druhej nenie; každá jarku podobá sa, ktorým žblnká potešenie. A ctihodné jeho zvyky, mravy, ihry, kúzla: oné starobylé pamätníky! s hrdzou, ktorá zorou bronie… Tá reč jeho! — sladkou zuní hudbou, jak keď slnko vstáva: boží nástroj sedmostrunný, na akom len srdce hráva — A hlboká viera pri ňom, pravý Sion jeho bytu, obydlený Hospodinom hrad ten pevný, k nedobytiu!… Hoj, nie je nádoba pustá on! má ducha, srdce plné; len nech otvoriť môž’ ústa, z tône smie vyjsť na úslnie — I len nech nie jeho chyby: cudzopasci — nikam nedá — všetci do dier zaliezli by, na kraj sveta ušla bieda! A tu sme, hľa, mládež moja, u clivých miest nášho ľudu: kde ti práca hodna znoja, i zásluha hodna trudu. Rukávy hor’! šúľni nimi! ľud ťa pýta — že už svitá — Keď si jarom, zbav ho zimy; on zas letom preslávi ťa. Zápal v duši, zmysly zdravé, svieť mu… veď ho žitia poľom k ducha slobode i sláve — Hodno mu byť apoštolom!