ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Čo pechoríte sa? nám — budúcnosť, vám — smrť!“ Tie súdne slová odzneli onehdy ku mne z perí paniných, a ako z pekných ináč umkli úst, tak boli príkre, spupné, neľudské: nie div, ich srdce napovedalo to tvrdé srdce, nenávisťou len k nám naklonené, aké každý má, kto odriekol sa svojho pôvodu a v zaslepení iným chlúbi sa… „Nám budúcnosť…“ Och, verím! — Akoby ten budúcnosti nemal, nežil si bezpečne: komu celá minulosť, tá miliónov spolným úsilím stavaná budova s jej pohodlia úpravou všakou, s írečitými po skriniach skvosty, s krbom miloty, s výhľadu okny k svetlu božiemu, so slobodienky vzdušnou dvoranou, na čele s erbom šľachty malebným do ďala vidnou hálkou vehlasu, s trofejmi slávy, moci purpurom, s bohatstvom vôbec všetkým samému imaním pripadla, čo podiel ľví ním zahrnutá —; komu, pod schranným jak hovie si tam krovom, pracuje i celá prítomnosť, pot striasajúc z čiel miliónov, z dlaní mozole výťažkom valným jemu v pokladňu sťa zlaté zrno, rubín krvavý… i fedruje ho, fintí nádherne, ho svetlom hostí, krásou nasládza, mu zdravie háji, rovná žitia púť, jak láskavá mať svojmu miláčku… a pokým rodí mu jak dedičná zem, žičlivá vždy, ako ohrad mu do lona roní jabká Hesperíd,^[12] len zatriasť časom stromu korunou, triasť vánkom — vetrom — víchricou —; a kto, tak vychytený šťastia rameny a na povoľných vrstiev podklade, pri úslužnosti plemien, za čeľaď čajs’ povážených, nie-li otrokov, i v povedomí pansky otylý, košatý, strmý… potom dejstvuje aj primerane vlastnej prevahe, svoj hľadí prospech, duh i zveľatok, neomýšľave volí v prostriedkoch, za cieľmi stúpa neohrozene… bez hrádze-medze v túžbach, v nárokoch bez uzdy, kŕdle vidín naháňa, srdnatý vtáčnik, ba až streštile i fantóm, fantóm: neozerajúc sa pritom, komu lovom ublíži tým, koho v honbe sotí-prekotí, zašliapne trebárs na smrť… Jakže by ten nežil sebe, nemal budúcnosť!? „Vám smrť…“ Ach, verím takže — Ako by ten nemrel, pravý opak onoho obrazu farieb sýtych, šťavnatých, ďad, trhan, hladoš? — Komu chalúpka ledaže zbudla vekov odmrťou za útul tesný, na skyde i tá, podopieraná jeho vlastnými tak reknúc plecmi, — dažďu-vetrisku prístupná, dobre len, i slnku že a milým hviezdam, ktoré kukajú cez špáry do nej, predsa útechou preň akou-takou, — s machom na streche, čo zapálený fakľou západu tlie jeho nachom jediným, kým štít kde, znakom jeho kosa zablýska sťa rytiersky by paloš, ovšem, mrak, ten kmín, mu skoro chvatne oboje… dnu s ohniskom, kde varí švábočku prastará matka, bieda šedivá, ju predkladajúc mu vše k večeri solenú slzami, ichž naštípal z jej ubolených očí vatry čmud, — s postieľkou v kúte tvrdou, namiesto kde periniek už aspoň únava ho ukolíše v trampôt zábudu, v sen, čo jak rúči gazdík vypriahne priam väzy jeho z jarma roboty i nachová ho sviežim pokojom za všetky námah noše, vedrá síl, ichž prez deň odniesol zas, vyčerpal, by zapchal dák stých potrieb papule, svoj uvaroval záhon, pod horou čo okúňa sa v krátkom ovsíčku a kvietím vňate sinie… škoda len, že, ach, tak chytro svitá!… — halienku na žŕdke, čo mu v piatok odedzou i na sviatok, kriel jarom vyšitých, no plavejú už drsných od nesnáh či z potupy skôr, akou bedače kroj ohadzujú, — v tôni komôrky až k nepreberaniu hotovosť, nie síc tej zlata-striebra, ale povestí jak zore sľubných, lenže jaksi preds’ sa nechcú vteliť, snáď že čudá sú… a v zhorklých ústach iba sladkú reč, čo, chalúpky jak prekročil prah, už mu brnkne v povetrie a škovránkom nad záhumničkou splesá, ihneď však aj spustí sa, sa k hrudke pritúli: bo sliedi, číha vtáčnik mrchavý… a v duši ešte poklad, vieru to vo Prozreteľnosť, ňouž však kývajú tiež, všetečné jak deti stromčekom kde v štepnici, a samy nebesá jaks’ zdvihnú sa vše, keď sú blankytné, keď hnevajú sa, zídu v mrákavách… toť, všetko jeho dedičstvo tu —; kto, rúk pri tom všetkom zdravých, šikovných, nie sprosták tobôž, s pudom včeličky a s mravca ruchom, — aby zachytil sa v prítomnosti teda koreňmi, keď minulosť mu nezavila ich v plást dejinný, — už neraz umyslel si založiť byt lepší, príjemný a bezpečný, i do najtmavšieho čo budúcnosti šera dotrvá, jak vtáčik z jara zbieral na hniezdko po steble — čisto z vlastnej roličky, po pierku — prchu svojho výlučne: však lenže vzal sa s vôľou veselou a s krasocitom lepiť budúnček, už vyrútila mu ho nenávisť, až nad tou zlobou temer v plači sa reč jeho zašla, ako pustovka údolia plniac clivým kvílením… a darmo čaká jaro s ponukom ku novej stavbe — prišlo, uchodí neprívetive… ba i okienko nech odchýli len k slnka východu, mrúc za osvetou, jak tak po svete sa valí svetlým tokom, k záhe až po krásach žízniac rodnej prírody, vzniesť chcejúc svojeť v slávy výslnie, ju na rozkoši ducha zúčastniť pocítiac túžbu: už je záškodník, je zlodej — burič —; napriek priekorám kto nie súc odbojný, nie výbojný, bo bohabojný, bojný zákona… po utrpenie trpný, ústupný k poníženosti chabej, po bezcit netečný, skromný k sebazapreniu, po ľahkomyseľ dobrák, radodaj, ba mrhač neraz, nevážiaci si u seba ničoho, nie mravu, ctnot, krás, známok vyšších… sveta na trhu predávajúci svoje talenty sťa oderky — i pokušeniam, ach, podliehajúci ani závanom tá byľka —; komu pri tých vlastnostiach s tým jeho tichým, jasným géniom i boha vzali by, nech dočiahnu mu v azúr duše, v srdca hlbiny nech preniknú —; kto ani v krivdení nezakusuje spravodlivosti: veď najslabšieho, jeho, pritláča krívd vrchol —; komu ani nádeje len nežičia, môcť otcov na hroboch vzrásť, zelenať sa… že mu nezbýva než ako lístku odorvanému ísť s vetrom svetom, v mori zájsť kde vôd či ľudstva bár… ó, beda!… jakže by ten nemusel mrieť, nemal zahynúť!? A predsa nie!… I črviak zvíja sa pod pätou, čo ho pristúpila, kým len jedným vládze hýbať stavčekom, bárs ostatným; tiež smrti všemožne sa bráni, vie tiež, že je za život vždy záhodno sám život položiť… Ó, zvíjajže sa, červe! áno, boh i červu, ktorý žiť chce, pomáha — — — Či počuli ste onen krutý súd, ste počuli ho, ženy naše? Jak, čo na to vy? Z tých pekných svojich úst kú dáte odpoveď? — Ó, viem: sťa blesk vás sprvu zarazí! že zblednete a zanemiete… Spamätajúc sa, hnev veľký vzbĺkne vo vás, svätý hnev, a zažaté sťa fakle, mrcha svet ten vymrskáte bičom pozoru; vtom schytí vás plač, nárek žalostný: zásterku zdvihnúc, do nej zadlho budete lapať horkých slzí prúd, že ona, prsty ľudu vyšitá, jak lúka v kvete zmokne za rosy — až doplačete sa tak úľavy… I majúc srdce zase na mieste, k prírode verné, srdce materské, pod ktorým život rodí sa, nie smrť, to mäkké srdce, láskou vedené ku všetkým tvorom, nech je on i červ: nikoho na smrť neodsúdite; lež vzdychnúc k nebu, zarosený zrak vo svite dúhy zmieru, poviete: „Len žite si; no i my chceme žiť, a chce-li i boh, žiť aj budeme —“