ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Som decko zas… Si bzíka trávniky, hneď kľučkujúc, hneď ako strela, jak u nôh by mu boli vzrástli kriela; na malej duši zánet veliký od bozku jara, čo zavítalo hupkom do chotára, a vôličku mu rozpustilo, že ani nevie, čo má počať prv: či zbierať kvietky a koľko? za hrsť? a či strhať všetky… na veniec, aby ním sa trikrát otočilo? Či motýle skôr honiť, ulapiť za krielce — a ktorho? snáď perláska? pávca s oky tmavých bŕv —? Alebo z hniezda zduriť vtáčka? či v kvete konár jabloňový skloniť a ,hojda, spadla mačka…‘ a či z pŕs brezy sladké mliečko sať? — i brnká len sťa zlaté šidlo-motovidlo… Tu zrazu blysk! v hlávke hmlistej nový výmysel, až líčko zbledlo-pozastydlo: joj, k jazu! k jazu! hej… Paprsk frskol do očiek; podskoklo: skúsiť, či by ozaj šiel!?… Nedarmo predsa včera stružlikovalo zhybáčkom; dlabalo, spájalo z triesočiek: i prstíčku šmyk! pritom do bruška, že krvka cík — červeným črviačkom — aj ešte bó, a veľmi… Oj, nie, už nič dneska! nič!… Ofúklo: len škrabček kožúška… Ba ešte lepšie vera na jarku bude! kde i žliaboček, i voda tak cícerkom padá, čľup-čľup! až hučí-plieska: — a ako lopta, keď ju sprudka šmeria, frnk! za šnúročkou chodníčka… A vážna stála rada. No doradila bystrá vodička: už majstruje si, stavia smele, rúče skladá; dá podstav, zatkne rázsošky, valčeku putká to na nôžky… Vtom húkne, dlánočkama stľapká: poď podívať sa, matička, korčeky-palčeky, ľaľaľa! jak mu prúdik za prúdikom lapká, sťa v rázštubni!… ten vrt, šum, hukot — čudo celé! Ťaj! nasyp chytro zbožíčka; zas budeš variť pirôžky — Môj mlynček ide! — mele — — — Ó, kto tak zručne mlynky svoje stavia, v ich službu živel skrotí, uvodí, môj bože, taká priemyselná hlava v ruch aké môž’ raz pohnúť závody!? Som znova šuhaj… Pásť ho poslali — sotvaže ráno pousmiate z nebeskej povaly v slnečnej zostúpilo šate na okolitých vrchov hlavné štíty, brdá; i škovránkov len čo sa ozval chór, po dolách ešte tiež hmly valné more — pásť poslali ho sivé volky v temný úval hôr, kde paša číra, vraj, smotana… Až sprísna-tvrda mu otec prikrútil: by vystrel nohy, prosto rušal hore, keď beztak kus už od rána — nechytal lelky kade-tade, kdejakých nešukal kratochvíľ, jak doma po ohrade; u jarkov žeby nepostával, po pstrúžkoch sliediac zvetrelý, dal pokoj chrastiam, nenazeral v kríčky… i pásol potom dobre, dobrý pozor dával; bič hodil mu aj: tým nech podúra, vraj — zavracia, ak v strečky-bzíčky či do škody by zmysleli — A matka zase: choď, moja jasninka bezchmurá, holúbok… ale nože hľaď, i jalovička by sa dobre pásla: po celom, ako kosec, páse v pysk zajímala trávičku, na žľaboch zapila si smäd — a na merindu šup! mu do kapsice buclatú bochničku, slaninky rezeň ako dlaň, do pušky bryndze-masla^[16] — Aj zobkať, synček, môž’š tam jahody, hej, v sekanisku moc ich o tom čase, jak červeným by súknom postrel stráň! čo krík, ich visí na tisíce… Nuž, popaškrť si; pričom len pozor, aby bojsa had… A nepadni kde do vody; na smreky nelez… kúšu veverice! A zajmi, vráť sa, keď vidíš slnce zapadať… Šiel šarvan, pukajúc si bičom — — I jak tam pasie? Pásť — ech, to zdĺhavá práca — A či je práca? skorej lieň: statoček ide, pasúc sa, i zas sa vracia, jak oznamujú zvonce vo súhlase; i prirodzená vec, v tom sprevádzať ho celý boží deň, bez zamestnania, aké má si indy, že nevydrží zurvalec. Tak zbehal kol už grúne, kúty, presadil neraz bystrinu, kde v kotlinu sa s hlukom rúti: a zakaždým sa oddal do merindy, si spravil hostinu, síl k novému by nabral počinu — I oberačky skončil v sekanisku, pre matku naplniac korčubok;^[17] vtom drozda začul zhvízdať vblízku: mne, braček! — výskol — teraz zahvízdaj a dám ti za to z oberačky hej, jahôdok pod zúbok! nič nemáš ich viac na strnisku… Včuľ až hen v tretí háj za krepkou zvirgal vevericou, v ňu šmáľky šmierajúc, jak bŕdla prez vrchovce: i navrátil sa s vyparenou šticou a — kopŕc! horeznačky sa ustrel ako zabitý na mäkkom machu — v tôňu pod jalovce — Po nebi brúsi zrakom vôkol: hneď privesí ho na obláčky a s nimi šibne v let; hneď utkvie ním sťa pavúk na niti a čaká — čŕstvy vzruchu na podnet var’, obudenia zvučné slovce? či sníček zlatý na oči?… Ha! čo sa to hor’ krúti? jastrab — orol — sokol? a, aha, ľaľa! kde nosia sa čajs’ spárené, na výklenok sa spúšťa brala — Hoj! jakby strelil, vyskočí a uždí^[18] hor’ úplazom — Statček kvári v ovse, nech! veď ho hájnik vyženie — Jak kozorožec hupká v úboči, sa premetá a kvačí sa; k oddychu v rozsadlinu sadá, za zádor odvisá nad priepasť, smrť kde číha rada… Však chvíľka: závratnom sa vztýčil na parkane, sťa nastínenie vzdušné, kýs’ prízrak z neznáma: a schvel sa — najskôr v boji, bo vtom hluk i zvada —; splašeným za vtákom, jak zvesloval späť ku obrane, zatočil — praštil širákom… … I zišiel; prišiel, krôpky na čele, víťazstva žiarou zbronelé: za paznecht v hrsti uväznené mláďa, tak škriekajúce krušne, trepotajúce krielama — — — Ó, kto tak vie dôjsť, vzduchu kráľ kde hniezdi, i s trofejou sa vracia výpravy, môj bože, či ten nevyberie hviezdy raz, nimi zjasniť nížin mrákavy!? Som junák opäť… Z kruhu súdruhov, kde všetko mu tak cudzím, nízkym, všedným, na zájom ničomným a lichým zásluhou, až neresť — z kola súdruhov sa zhurta vylúčil a s hrdým sebavedomím i s citom vrelým, bezprostredným šiel spoločenstvo hľadať u prírody, tej robotnice vznešenej, tvorivej z plna síl. Už plameňmi dňa úvodnými — snáď práve nad postaťou modlila sa nimi za práce zdar i výsledok — blkotal obetný oltár jej, po nebi stelúc svetlé, vonné dymy; a pred ním, s účasťou vplynúť v jej veledej, mu k postupu sa vozvýš pnuli schody. Na prvý kročil. Ostredok. Ním vyvádzala v ten čas klásky šťavnatých zo stebál, tak pracujúc o chlebe, by o dônovku hladu nastolila hody, z hrúd preniesla v hruď pôžitok: len vzdychol si, že tomu výhost dal, byť pravicou kŕmiacej lásky: — však daromné si teraz strojiť žiaľ, životný o úkoj ta vyššie! k vyššej potrebe… Na druhý vzhupol stupeň. Horskú lúku. Jej prostý dotkávala kroj. Osnovou boli jemné nitky z tráv, slnečná vláknina utkom — a z návoja hŕŕ! rýdzi zlatohlav, jak spod vratidla zvrtel v otáčaní prudkom; zmerané od buka k buku tkanivo hnedky aj postrihá, ihličkou jedličnou do neho popichá, bleskotne ponadeň pomihá: a miesto prostého na Popoluške — dúhový šat… K srdcu si pritisol ruku a zjasal: Hoj! i tu tak cítim prekvitať, puk za pukom sa škerí, smavo otvára sa: toť, pásmo ich ti púšťam na návoj — tkaj, tkáčko slávna! tkaj… Jak? trhá sa niť? priadza, vravíš, vlása? ak nie to, v slzách sprela nebodaj tých dotklivosti chorej? Van časov, zistíš, vinen skorej, čo, ako chasník, strhol v skok i ples i pomiatol ju, schlpil bez rozumu; on vyčíňa, že lúkou kvieťa dnes a zajtra mrva-pomrva — Ach, tedy citov tiež tak krátko žije krása, sťa kvet, sťa vňať? Tak prepusť srdce: city ostydnú mu bez zachovania teplej záruky; tú, ktorá veky potrvá, čo nie je pena šumná, krehká riasa, chcem duše činovať! — A zápäť o schod švihol sa. Tam les sa stĺporadím týčil do výšiny, vo vzletné sklepil sa oblúky, rozpínal nebom do nebies — Tíš, mier… I našiel príbuznú si dumu, v jej sklesnul ramená na spočin sladký, dobročinný, a hútal, chvoje vo vienky s prírodou spolu splietal myšlienky: kým, jak v nej, v prsiach sa mu žriedlom hromadila tá, ktorou nielen býľa, chrastie, lež i sám prales vzrastie, tá rodná tuha, valná sila!… Vtom prebudil sa z marenia: ha! čo to kmitlo-letlo? — I v šere tom sa zablýska?… Bol holub biely? zlaté svetlo? Ba svetlo treba už! nie stíny; nie púha nádej zelená, nie dumy snivé, ale živé, plodné činy!… Na priečli octnul sa skaliska. Jak obor v zápas hotový stál tam, plam v oku, prsia vzdmuté, na odpor každému vrahovi, nech živlom on, nech človekom je bár s peklom spriahnutým; a každým dýchnutím v ňom šírilo sa povedomie a jak hor’ slnko modré prez klenutie mu jasom prechádzalo čelom, byť povolaným pravdy obhajcom, ubijcom krivdy, dobra činiteľom… Podupkal; ale prah si drepel nepohnute. Ó, staviteľko veľká! — zvolal vtom — to základ tvojho bytu, to kremeň rázu ti, vôle týň…? staď v ústroj zasahuješ, rozkazuješ žitiu, by z hmoty vznikalo a bralo telo, mŕtvych bár vzklíčilo zo sutín? Och, ten ver’ márne zloba dobýja! len škrabne ho, v ňu zapára tvoj hrom — Tak pevne ustrniem i ja, na takom grunte vtrhnem v bytia ruch nezdolne, strmo, smelo: tvoj verný druh!… A kde mu koreň? zašiel dohlboka? Zavalil balvan; ten sa zgúľal vdol a do morského čľupnul oka — Len teraz kypia luny? — Nu, i v mojej mysli iba teraz zvrelo; hoj! rovnú máme hlbinu — Pusť mohutnosti na vrchol!… O štebeľ vzletel. Na hole. Tam nestrval však; ale, oblúk dúhy nad sebou v ligotnom plápole, hôr po hrebeni hnal s rozožatou fakľou svojej túhy… až zastal na štíte. Aj! — obozrel sa — púte príkre prahy a rebrík pristavený budúcej mojej snahy! — Pred seba patril: — tisíc zázrakov zrel vo slepivom farieb mihu. Ó, prírodo!… som vďakou povinný ti večite, tvoj učeň: — jemuž na chvíľku bár plachú si dovolila kuknúť v záhad knihu; ó, na tú chvíľku s mocou rovnakou daj majstrom mi byť: vteliť vidiny môcť, ako ty, ten rozvoj, čo ty, vyviesť z prachu!… A vyšej? — Utkvel v blankyte — Hej, vyšej! — chmárky, ujdite! Čo? nohám tým viac schodu niet? Tak daj mi krídel vtáka miesto nôh, daj svitu krídel, jedným vzniesť sa vzruchom: ó, v let!… ó, vzlet!… Stoj! zhovej — ta len čistým duchom ľze: sveta duch tam… boh! — — — Ó, kto tak túžby meria výškou Tatier, ich plesám bezdným prirovnáva cit, môj bože, budeže to za bohatier: z pút jeden národ vstave vymaniť! — Ach, mlčže; nie si ani jedno z nich: si plesnivec… Hej, bol si tiež raz nimi; no čo je z tých ich sľubov ohnivých? Po poliach v jeseň roztúlané dymy. Minulo statné mužstva obdobie: a čo si zbudoval v ňom? Ani klietky. I hviezdy nebom jagajú sa všetky; a ľud tvoj, jak prv, väzí v porobe.