ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po ústupe rakúsko-uhorského vojska zo Srbska prišiel koncom decembra roku 1914 jeden delostrelecký pluk do našej dediny. Prenesené útrapy zračili sa na vychudnutých, zmučených a zarastených tvárach mužstva, ako tiež aj na hodne ošumelom a zablatenom obleku. Ale najväčšmi sa poznalo utrpenie na koňoch. Každý deň tiahli popred môj byt v neprehľadnom rade kone, vedené vojakmi na dennú prehliadku. Rosinante bol proti ním opravdovým tátošom. Boli ony v pravom zmysle kosť a koža. Hrozne vyzerali najmä ťažké stýrske kone. Ich objemné kĺby a rebrá, ako aj chrbtová kosť, vyčnievali ostro spod kože. — Ohromné ich kopytá boli v nápadnej nesúmernosti s vycivenými rebrami. Tenký, schudnutý krk akoby nebol vládal niesť ťarchu mohutnej hlavy, bol zvyslý nadol. Chvosty a hrivy boli im očupané; poniektorým trčalo len niekoľko srstí. — Na krku, kde im chvost priliehal, ako aj na bokoch, mali od trenia štverieň rany až do mäsa siahajúce a aj na dlaň široké. Mnohým z koní zase sa dopukali kopytá. A to všetko trpeli ticho, nemo, bez stonu.

Opravdové „nemé tváre“. A práve toto tiché, nemé utrpenie dojímalo ma zakaždým, keď som ich vídal pred mojím bytom vliecť sa, s námahou vyťahujúc si nohy z hlbokého blata, ktoré za každým vykročením pukalo, ako keď gazdiná miesi cesto na chlieb.

Na samom ostatku, dosť obďaleč za svojimi súdruhmi, vliekol sa horko-ťažko pekný kôň červenkavo-žltej srsti. Bol ešte v dobrom mäse a nápadne dobrého vzrastu. — Zvedavo som pozrel naň. Nevedel som si vysvetliť príčinu, pre ktorú sa tak vlečie. Vojak ho viedol za obodzu. Vše ho pošibkal, — viac len pohladkal koncom povrázka, a pritom ho nápadne nežným hlasom poháňal napred.

— Napred len, Fuksi, napred! — pobádal ho sprievodca.

Fuksi na výzvu potiahol si so zrejmou námahou nohy a urobil dva kroky napred.

Zastal som.

— Škoda ho, taký pekný koník.

— Veru ho je škoda, — odvetil mi priateľsky vojak. V celej batérii nebolo mu páru. Na začiatku vojny bol hoden aj 1400 korún. A teraz vidíte, čo je. Ale zato je figliar. Tak sa mi zdá, že sa pretvaruje, ako starý, už prevydrený vojak. — Usmial sa, akoby sa bol tešil na fígľoch Fuksiho. — Ale ináč má za čo byť zmorený, lebo keď bolo treba ťarchu ťahať, alebo zo závozu vytiahnuť, taktiež, keď sme do vrchu delá ťahali a keď už druhé kone nedovladovali, vše sme zapriahli Fuksiho, aby pomohol. Chudák, namáhal sa, kým vládal. Ale spiatky už nič nebolo z neho, len tak sme ho uviazali o voz. Chudák, dosť ráz aj premrzol a v posledné dni nedostalo sa mu ani krmu.

Zase ho pošibal koncom obodze a ponúkal ho k ďalšiemu kroku.

— No len sa ďalej, starý kamarát, pohniže sa a nepretvaruj sa, veď ja viem, že ti je nie najlepšie, — prihováral sa mu a ťahal ho za obodzu napred.

Fuksi sa nepohol.

— Hľa, vidíte, aký je. A keby ste ho boli poznali pred niekoľkými mesiacmi. Samý oheň. Za minútu nepostál, ustavične mu krv hrala v žilách, lebo viete, on je z grófskej stajne. Čože, tam mu bolo dobre: mal opateru, obroku nadostač, a keď robil, nuž na grófskom majetku sa statok nepresíľa, ba ešte sa mu aj tá pocta stala, že raz mu samá grófka podala cukor na dlani, — vyprával mi ďalej dôverne o ňom. Badalo sa, že bol rád, keď mohol o ňom rozprávať.

Ale nemal som času na dlhšie úvahy o márnostiach sveta tohoto, a preto nechal som Fuksiho aj s jeho sprievodcom tam a ponáhľal som sa za svojou robotou. Minuli asi tri hodiny, keď som sa vracal domov. Už som bol aj zabudol na koňa, keď tu vidím pred mojím bytom stáť hŕbu ľudí.

„Muselo sa niečo nedobrého pridať,“ pomyslel som si znepokojený. Zrýchlil som krok. Prišiel som ta, i videl sem Fuksiho ležať v blate na ulici. Vše zodvihol hlavu, pohol prednými nohami, akoby chcel vstať hore, lež zadná časť tela sa mu nepohla. Po tomto úsilí klesla mu hlava nevládne na zem. Bezprostredne pri ňom stál bezradne ten istý vojak, ktorý až ho sem doviedol. Niekoľko krokov od neho, opretý o morušu, díval sa na Fuksiho delostrelecký kapitán. Bol u mňa ubytovaný. Ako ma zbadal, pristúpil ku mne a povedal mi:

— Odpusťte, že sa prihodila takáto nepríjemnosť. Mrzí ma, že sa to stalo práve pred vaším domom.

— Nech vás to nič nemrzí, pán kapitán, nehoda sa stáva a najmä v takýto čas. Kto môže za to?

— Veru, — odvetil, — my sme už zvyklí na takýto pohľad, veď sme videli takmer ustavične od päť mesiacov oveľa hroznejšie prípady, — oj, oveľa hroznejšie. — Za okamžik zahľadel sa pred seba, akoby významnejšie udalosti boli prebehli mu pamäťou.

Pristúpil som k Fuksimu a poťapkal som ho po krku. Uprel na mňa svoje veľké čierne oko a potom zase počal si dvíhať prednú časť tela. No márne sa namáhal, lebo mu zase bezvládne klesla hlava na blatnavú polozmrznutú pôdu.

— Chudák, koľko trpí, — hovoril som, — akže bude zadlhšie ležať na studenej vlhkej zemi, tak sa ešte väčšmi prechladí. Bolo by dobre, keby mu postlali slamu a ho poňvou prikryli.

— Už som rozkázal, — znela odpoveď kapitánova.

A opravdu, o malú chvíľku na to, už niesol jeden vojak hodnú viazanicu slamy, druhý zas za ním dve poňvy. Slamu pekne popchali pod Fuksiho, ešte ho ňou aj po vrchu posypali a potom ho poprikrývali poňvami, takže mu z nich len hlava trčala von. — Na to prišli dvaja mladí regrúti, Česi, aby ho strážili a prikryli, akže by sa skopal. Zamieňali druh druha každé dve hodiny.

Kapitán aj ja vošli sme dnu do bytu. Ľudia sa tiež rozišli, takže Fuksi zostal sám aj so svojím strážcom na ulici.

Pred večerom išiel som ho zase pozrieť. S potešením som pozoroval, ako Fuksi ležiacky chrúmal obrok z vrecúška, ktoré mu bolo na krku zavesené. Zohol som sa a odkryl som trochu poňvu. Pod poňvou pocítil som príjemnú teplotu. Kôň sa teda zohrial.

— Do rána vstane, — prihovoril som sa k vojakovi.

— Aj ja tak myslím, je už veselší, — odvetil.

Len čo dopovedal, tu sa Fuksi vzoprel na predné nohy a predná časť tela sa mu zodvihla. Už som sa nazdal, že vstane hore, keď tu zase spadol naspäť, lebo zadné nohy zostali mu úplne nevládne a on zase spadol, a to už nie na postlané miesto, ale ďalej, na holú, studenú, zmrznutú zem. Vojak zhrnul slamu, popchal ju pod neho a zase ho pečlive poukrýval. Kôň zostal ticho, nehybne ležať.

Ráno, keď som vyšiel na ulicu, videl som nášho koníka zase ďalej posunutého ležať. Zrejmé bolo, že aj v noci namáhal sa vstať hore. Ale preto bol starostlivo prikrytý, tak ako aj večer, len v tom bol rozdiel, že mu pokrov zhrubol a obelel vrstvou čerstvo napadaného snehu.

Koník ležal tak do poludnia a bol ustavične obstúpený deťmi a okoloidúcimi ľuďmi. Poslední vyslovovali rozličné mienky o tom, či sa ešte zozbiera, a či zahynie. — Medzi nimi bol aj jeden mladý gazda. Pozdával sa mu kôň, bol by ho rád dostať.

— Eh, čo, — odvetil jednému, ktorý pochyboval o vyzdravení Fuksiho, — čo vy viete! Len keby sa on dostal do mojich rúk, uvideli by ste, či by sa nezotavil. Taký by bol z neho kôň, že len. O týždeň by som už slamu vozil na ňom domov. Ja viem, čo mu chybí. Je prechladnutý. Veď by som ho ja zohrial, a keby ešte bol chovaný, ako dochodí, tak by ste sa len počudovali.

Po obede prišli dvaja vojenskí zverolekári k nemu. Pichali mu nejakým nástrojom do stehna. Zistili, že mu je zadná časť tela už bezcitná, zmŕtvelá. Aby sa netrápil, chceli ho dať zastreliť. Mladý gazda bol tiež tam prítomný, prosil ich, aby mu ho predali, že sa on chce pokúsiť ešte ho vyliečiť.

Po krátkej rozmluve medzi sebou boli mu náklonní predať, ale len pod tou podmienkou, akže ho nebude trýzniť.

— Ale, bože chráň, ba naopak, budem ho ošetrovať, ako len najlepšie môžem. Len jedno si žiadam, aby mi ho nevzali, akže si ho vyliečim.

— Toho sa nebojte.

— A čo pýtate zaň?

— Je nie na vyliečenie, teda len to, čo koža stojí.

— Tak prosím, dám 10 korún, lebo ja budem mať s ním aj výdavky, aj robotu, — a k tomu ani za kožu viac nedávajú.

— Ej ver dávajú, proším ponížene, dávajú aj 16, aj 18 korún, — zvolala Cigánka, ktorá čujúc mrcinu, okolo Fuksiho už hodnú chvíľu obchádzala. — Prirodzená závisť vzbudila sa v nej nad tým pomyslením, že by gazda mohol tak lacno prísť k takému koňovi, ktorý by stál možno aj vyše 1000 korún, keby bol zdravý. A teraz on má ho dostať za 10 korún. Ak by ozaj mohlo byť ešte niečo z neho, takú kúpu by im on predchytil.

— Ale prosím, neverte jej! Čože tá, — zvolal namrzene kupec a hrozne zazrel na Cigánku.

— Veru, prosím ponížene, to je tak, ako hovorím. Desať korún je málo, ja dám tiež toľko, ešte aj viacej.

— No tak dám štrnásť korún, — a vytiahol z vačku peniaze, podával ich chvatom zverolekárom.

— Dobre, váš je. Peniaze oddáte do vojenskej kancelárie. — Dali mu ešte písmo a potom sa vzdialili.

— Ale žeby ste koňa netrápili, — prikazovali mu ešte idúcky.

— O to nemajte starosť, pánovia, tak ho opatrím, ako len najlepšie, — uisťoval odchádzajúcich, potom ale nelenivý ponáhľal sa do blízkeho sklepu a kúpil sklenicu denaturovaného liehu. Za amen bol s ním naspäť. Zo slamy urobil si vecheť. Nalial na Fuksiho niečo liehu a začal ho takou chuťou trieť, že sa mu až kečka parila.

Koník následkom trenia stal sa zase rezkejším. Vzoprel sa prednými nohami, a to silnejšie ako predtým, ale zakaždým zase padol na zem.

— Či vidíte, aký je už rezký, — hovoril zadychčane a neprestával ho trieť, a to ešte rýchlejšie. Potom ale povedal okolo neho stojacim chlapom: — Viete čo, zodvihneme ho a odvedieme ho do mojej stajne.

— Ale ako, keď je ťažký, k tomu by bolo treba ešte raz toľko chlapov.

— Ale načo toľko, — prehovoril Ondrej Dubina, plecnatý a svalnatý chlap. — Jano a ty Paľo, zabehnete ku mne pre drúky. Podložíme ich pod neho. Vy štyria, — ukázal ešte na dvoch, — budete ho drúkmi dvíhať, ja ho chytím za chvost a ty, — obráti sa k majiteľovi, — budeš ho držať za šiju.

Tak sa aj stalo.

Štyria ho mukou dvíhali drúkmi a Dubina za chvost, a to takou silou, že sa mu mali žily puknúť i na sluchoch, tak mu napuchli. Okrem toho, ešte som sa v každom okamžení obával, že mu Fuksiho chvost zostane v hrsti trčať, vytrhnutý až od koreňa. Konečne podarilo sa im postaviť ho na nohy. Majiteľ prehodil mu na hlavu ohlávku a počal ho ťahať za ňu. Dvaja chlapi podopierali ho z jedného, druhý zase z druhého boku, aby sa nevyvalil. Dubina ho tisol napred od zadku.

Koník na velikú radosť gazdovu aj okolostojacich pohol sa napred. Pravda, biedny to bol krok, ale predsa bol.

— Počkajte len, aký ešte bude z neho kôň, len nech ho zohrejem a krú do kolobehu dovediem. Budem ho chovať ako pavúka. Čo si len zažiada, všetko mu dám, či viku a či ďatelinu. Obročiť ho budem kukuricou, nech príde do mäsa. Akože aj môže byť inakší, keď on mesiacov stajňu nevidel? Chúďa, od koľko týždňov žilo len na žitnej slame, aj to ak bola k dostaniu. Či tí vedia, čo načim? Oni by hneď zastreliť. No ja sa ešte potrápim, — rozhovoril sa natešený gazda.

— Ale ti ani šťastný nebude, akže nedáš oldomáš, — prehovoril jeden z pomocných chlapov.

— O to nemajte starosti, len by sme ho do stajne dostali.

A dostali ho.

Tam ho pekne priviazali k jasliam a aby od slabosti nepadol, zabili do hrady dva železné kliny napred, druhé dva zase nazad. Pod predné a pod zadné nohy pod slabinu podložili mu po jednom širokom remeni zo štverieň. Na remene priviazali povrazy a pripevnili ich na kliny, takže Fuksi viac visel na remeňoch, ako čo stál. Po tejto práci jeden z chlapov zabehol ku studni, aby napojil Fuksiho z vedra, druhý zase vytiahol zo stohu za náručie strukovitej viky a položil ju do rebrín. Počas tejto práce ani jeden nezabudol ho potľapkať po šiji a prejsť mu dlaňou po chrbte.

Fuksi trochu sa napil z vedra, ale ku vike ani nečuchol.

Medzitým gazda šiel do pivnice, aby natočil víno do objemného skleneného krčaha.

— Ej, brat Ondriš, mne sa všetko zdá, že tento kôň nikdy nebude do voza priahaný, — prehovoril jeden z prítomných chlapov a pritom veľmi pochybne pokyvoval hlavou.

— Prečo by nie, veď kráčal, a keď si oddýchne.

— Daj pokoj, keď už ani viku nechce, ani vody sa z chuti nenapije, tak je to nie dobre, veď si videl, že len čo si papuľu omočil.

— To je ešte všetko nič: kôň je zmorený, zoslabnutý, tak je to preto. Ozaj, či by si radšej ďateliny nezajedol? — Zabehol po ňu a o chvíľu už bol s náručím vonnej, suchej ďateliny. Položil pred koňa do jasieľ. Kôň ju trochu ovoňal, ale sa jej ani nedotkol.

— Nechcem prorokovať, ale skôr pôjde ten na židov pôjd, ako…

— Ale netáraj, veď ti nemôže hneď mirgať, veď vidíš, že je celý zmorený. Musí si vydýchnuť! — hovorí gazda. — Radšej si vypite za unúvanie, čo ste mali s ním. Pozrite, až iskry mece, — a podvihol krčah ku svetlu. A ozaj, víno, sriemsky šiler, až sa tak ligotalo čistým červenkastým jasom. — Sám som išiel poň do Sriemu. Tam vo vinici nakúpil som hrozno. Sám som si ho doma pomúľal, takže ani len božia rosička nepadla naň. Nastalo: na zdravie, a daj bože, aby bolo šťastné, čo sme teraz počali. — Napil sa a podal pri ňom stojacemu Dubinovi.

Dubina sa nedal dlho núkať. Vzal krčah do ruky, druhou ho pohladkal, potom zazdravkal na zdravie Fuksiho i gazdovo, aby posledný mohol na ňom zadlho a šťastlivo robiť. Na to potom pomaly priložil pyštek k ústam, zažmúril oči, hlavu nazad nadhol a za hodnú chvíľu zostal v takom položení. Nebadalo sa na ňom, že by bol niečo robil, len po pohybe ohlodka gágorovho sa dalo asi šípať nemalý počet glgov, o čom aj tá okolnosť dosvedčovala, že krčah zakaždým pohybom ohlodka trošku sa podvihol, a to vždy na značnú ujmu jeho obsahu. — Konečne pyštek krčaha odtrhol od úst a podal krčah susedovi.

— Ej ha, či je len dobrô, — prichvaľoval si Dubina. — No, vieš čo, ale aj môžeš, lebo keď som ho dvíhal za chvost, tak som musel všetku silu vynaložiť. A ja sa veru ťarchy tak ľahko nezľaknem, ale to mi už bolo predsa až do vyše. Nuž ale budeš mať koňa, že len tak môže byť. Veď je len prechladnutý. Trochu mu treba žilu seknúť a potom len dobre chovať, tak zase príde k sebe.

— Aj ja tak vravím, — súhlasil Ondrej Sklabina, — len treba trpezlivosti.

Pod tým časom prišla aj žena aj deti do stajne a obzerali koňa.

— Ja neviem, načo si to berieš na krk takú kaliku, — dohovárala mu. — Len ti požerie drahý krm, a predsa nič nebude z neho. Veď je ten skrz prehriaty a poprechládzaný.

— Ale čo sa ty pletieš do toho, do čoho sa nerozumieš, hľa, tam máš pod pecou kolovrátok, alebo krosná, ale kôň, to je nie pre teba. Počkaj len tak o mesiac, alebo o dva, ako si budeš hrdo sedieť pri mne na koči, keď nás bude Fuksi viezť ani vo víchre. Každý si ťa obzrie a bude rozmýšľať, že čia je to gazdiná, čo sa tak hrdo vezie.

— Ale len by si nevyhutoval, — zasmiala sa veselo, — nebolo by od veci, ale ja sa predsa len obávam.

— Ty sa vždy bojíš.

— Nuž keď tak smutne stojí a nič nežerie.

— Akože ti má stáť? A vieš: Z duba spadol, oddýchol si.

— No, veď no, nechže žije, — a odišla.

— Viete, to je tak s tými ženami, — hovoril gazda trochu znechutený a robil zo slamy vecheť, — nikdy sa im nepáči, čo chlap spraví, alebo čo kúpi. Na všetkom nájdu nejakú chybu. Ale poslúžte sa za ten čas, idem ho trochu zase poroztierať. — Vzal lieh, nalial na koňa a začal ho trieť.

Koník sa pohol.

— Hľa, vidíte, či je nie hneď čerstvejší? — hovoril rozradostený a vzal prázdny krčah, išiel ho naplniť do pivnice.

V teplej stajni a pri dobrom vínci chlapom sa výtečne darilo. Posadali si, kde kto mohol a rozhovorili sa. Reč sa točila hlavne okolo Fuksiho. Jeden radil to, druhý iné.

— Nechajte to na mňa, — hovoril gazda už cele zadychčaný od trenia. — Či vidíte, ako som ho rozohrial? Už mu od potu začína aj srsť vlhnúť. Teraz ho ešte prikryjem teplým pokrovcom a nech sa dobre vyparí. A ak by ani to neosožilo, tak mu dám zajtra seknúť žilu. — No, len si vypite.

— Veď by sme si aj, ale z čoho keď už vypáchlo.

— A prečo nepoviete? Už by som bol aj zabudol. — Zase vzal krčah, aby o krátky čas vrátil sa už s plným.

Čím viac pili, tým boli živší, veselší. Zdravkanie a vychvaľovanie koňa nemalo konca-kraja. Potom ešte pospomínali všetky konské príbehy: ako kto koňa kúpil, ako bol oklamaný, lebo kúpil zdravého a predal kachovitého; ako sa potom pravotil, a napriek tomu, že mal jasnejšiu pravdu od slnca, predsa prehral pravotu, lebo, ako je známe, niet spravodlivosti na zemi. Prišiel do spomienky aj báťa Ondriš Metličkár — pán boh ho osláv — to bol múdry človek, a čo vedel kone liečiť! — Desať zverolekárov dovedna to nevedeli, čo on. Tí len, keby im ľudia len vždy platili.

— No, aj tí dvaja vojenskí, už ho chceli zastreliť, a čože mu chýba? — vravel rozhorlene práve ten, ktorý ešte pred chvíľou pochyboval najväčšmi o jeho uzdravení. — Či nestojí? Aha! Ale viete, keď je už skrzeva neho tento oldomáš, dochodilo by, aby sme sa aj s ním kucli. — A pristúpil k Fuksimu aj s krčahom.

— No, Šárgo, či ako sa voláš, ako by si bol z dreva vytesaný, ani len hlavou nepokývneš, ani chvostom nemrdneš,— preriekol gazda už tiež rozveselený a pristúpil k Fuksimu.

— Ale ja viem prečo, — pokračoval, — môž byť ťažká si na nás, že sme naňho zabudli. Ak chceš, môžeš si aj ty upiť, nechže aj tebe prejde po živote. Možno bude ti to práve aj na osoh, keď ťa tam dnu rozohreje. Nože mu otvor papuľu a trochu podvihni.

Chlap, ktorý pred chvíľou zdravkal Fuksimu, urobil to, čo mu bolo povedané a gazda mu vlial do pažeráka glg vína.

— Tak, aby si aj ty pamätal, kedy som ťa kúpil. Povstal smiech a veselá vrava.

Práve keď odchodil s prázdnym krčahom od koňa, prišla mu dnu žena. — Hneď pochopila čo sa stalo.

— Ale, ľudia boží, čo to len robíte? Ešte aj koňa napájate! Veď keď už vy užijete, to ešte obíde, ale ešte aj koňovi lievať víno, to už len nedochodí, veď to predsa stojí peniaze — a potom len ho tak vylievať…

— Ale ženička, len sa nehorši, veď to, — vieš, ako liek. — Možno, že mu bude práve osožiť.

— Ďakujem ja pekne za taký liek. Ale už je čas aj na spanie, a nie len na hajdákanie. Zajtra ráno treba zavčasu ísť mlieť do mlyna. Už je dosť pozde. Hajde, chojte už spať.

— Ale veď sa len trochu ešte…

— Dosť už bolo, treba ráno ísť do roboty, a nie potom ležať a stenať, že tak a tak, hlava sa mi pukne.

Chlapi, keď videli, že gazdiná začína tratiť trpezlivosť, zobrali sa voľky-nevoľky domov a gazda si tiež išiel ľahnúť.

#CIARA#

Na druhý deň, ešte sa nepočalo ani brieždiť, keď tu gazda vstal hore, rozžal lampáš, prehodil si cez plece kožuch a stokol si nohy do papúč a tak išiel do stajne pozrieť, čo robí Fuksi. Len čo dvere otvoril, tu sa zarazil od ľaku. Kôň v pravom slova zmysle visel na remeňocb. Zadné nohy mu boli akoby kŕčom vystreté nazad a prednými kopal do spodnej čiastky jasieľ od muky, krk mal vystretý napred a hlava mu bola takmer vyvrátená. Oči mu boli tak vyduté, akoby chceli každý okamžik vyskočiť z jamôk. Z hrtana sa mu dralo strašné chrčanie.

Akonáhle sa prebudil z ustrnutia, vbehol do izby, zavolal si ženu, vzal nôž a rýchle začal prerezávať povrazy. Telo Fuksiho padalo na zem. Tam potom ešte v posledných mukách za hodný čas metal nohami, chrčal, konečne dokonal.

— Vidíš, či som ti nevravela, že by si mi do domu nevodil takú mrcinu, — dohovárala mu žena. — Teraz máš aj trovu, aj škodu, a na dôvažok ešte aj oštaru. Bolo nám to načim?!

— Daj pokoj, čo len škoda, tej nebude veľa. Za kožu dostanem čo len 12 korún. Pravda z toho Cigánom za odranie dám ešte 2 koruny a potom mäso rozsekám čo len po 30 halierov pre svine, lebo vieš dobre, že ony to veľmi chcú, a najmä kŕmniky, ktoré nechcú žrať, dostanú zase chuť do žrádla. Týmto činom sa mi aj to vynahradí. Len aby som oldomáš oželel. — Ja reku, že bude niečo z neho. No nič to zato, veď sa aj bez neho obídeme, — potešoval ženu, ale mu zato ľúto bolo koňa a škrelo ho aj to, že mu liečenie tak nešeredne zlyhalo.

Ako povedal, tak sa aj stalo.

Cigáni Fuksiho odrali, mäso rozsekali, lepší kúsok si pre seba nechali, ostatné bolo rozpredané medzi ľuďmi, a to pre svine.

Tak skončil Fuksi svoju kariéru. Začal pri grófovi, pokračoval na poli slávy, na bojišti, a dokončil beh svoj životný vo svinských vnútornostiach. — Ináč posledné je nie horšie od čriev vranacích a havranových, lebo keď povážime, že z jeho tela nie nepatrná čiastka prejde do svinskej krvi a tam sa zase pretvorí lebo na masť, alebo na mäso, toto ale zase ľudia užijú. Takýmto činom dostanú sa čiastky z pozostatkov jeho aj do tela najdokonalejšieho stvorenia a budú v ňom tvoriť podstatný ráz konskej usilovnosti, trpezlivosti a — nemej tváre.

Takýmto spôsobom aj Fuksi dosiahne istú nesmrteľnosť a dokonalosť, hoci ani zďaleka nebude tak spomínaný, ako boli jeho slávni predchodcovia, ospevovaní od velikých básnikov z dávnominulých dôb.

#CIARA#