ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dej v obecnom dome. Veľká súdna sieň. Za vrch stola, ktorý je zeleným súknom prikrytý, sedí pán richtár; pri ňom sedia sprava i zľava dvaja páni prísažníci. Pred nimi stojí asi štyridsaťročný Martin Kvočka a od neho o rok o dva mladšia jeho žena Mara.

RICHTÁR: A tak, Martin Kvočka, na vás je žaloba…

KVOČKA: Pekne prosím pána ri…

RICHTÁR: Neskáčte do reči, ale pekne vypočúvajte!

KVOČKA: Veď ja pekne prosím, niežeby…

RICHTÁR: Už zase?

KVOČKA: Veď ono…

RICHTÁR: Ešte raz vás upozorňujem, aby ste ticho boli, lebo…

KVOČKA: Veď ja ništ…

RICHTÁR: A tak, Kvočka ako som už povedal, obžalovaní ste, a to od vašej vlastitej ženy, ako to aj páni prísažní vedia; lebo boli tu, keď vaša žena dobehla sem (prísažní kývajú hlavou, že je tak) so žalobou a celá dorumádzganá a dotlčená; veď, ľaľa, ešte aj teraz má modrinu pod okom.

MARA (začne smrkať a utierať si oči okrajom zásterky).

KVOČKA: Čo zase začínaš hvečať? Či to videl svet dakedy, aby si žena muža pred súd…

MARA: Ja nehvečím, a ja niežeby, ale ja sa tĺcť nedám, keď som len pekne…

RICHTÁR: Čušte! Vedzte, že ste v obecnom dome! Nevaďte sa, ale odpovedajte pekne radom, ako sa vás spýtam. Tak najsamprv Kvočka, spytujem sa vás, či ste včera, keď ste prišli z poľa, bili vašu ženu Maru?

KVOČKA: Pekne prosím pána richtára, veď ja som ju len niekoľko ráz črajchol.

MARA: Aha, niekoľko ráz, veď by ma bol hádam aj dobil, keby nebola dobehla suseda.

KVOČKA: Ale ba, ale ty, ty nikdy, že by si dobre, ale vždy naopak…

RICHTÁR: Už som vám povedal, aby ste sa nevadili. A ty, Mara, čuš! Vtedy odpovedaj, keď sa ťa spýtam.

KVOČKA: Čo môž, črajchol som ju niekoľko ráz, ale to je ništ takô…

MARA: Aha, ništ, keby…

RICHTÁR: Čuš, neskáč do reči! (Ku Kvočkovi): Tak ste zoznali, ako to počuli aj páni prísažníci (prísažní kývnu hlavou), že ste zbili vašu ženu…

KVOČKA: Pekne prosím, ja som ju len niekoľko ráz…

RICHTÁR: Povedzte nám, prečo ste to urobili?

KVOČKA: (pomyká sa, i nohavice si popráva, ako človek, ktorý sa k niečomu vážnemu priberá). Nuž, pekne prosím pána richtára aj pánov prísažných, to sa vám takto stalo: Včera na svite šiel som do poľa. Vzal som si motyku aj kapseľu. Do nej som najprv položil dve cibuľky, kúsok slaniny a okružtek chlebíka, aby som, reku, mal na obed čo si zahryznúť.

RICHTÁR: Len nakratšie, máme aj druhú robotu.

KVOČKA: Tak som išiel rovno, len čo som si u Židov kúpil paklík dohánu a sirky; no a potom vypil som si tam aj fraklík rumu, lebo, ako viete sami, má neúrečný a tak, reku, dobre padne človekovi, keď mu život zohreje.

RICHTÁR: Už sa zase rozvlačujete, akoby ste sedeli v nedeľu pred domom v rade so susedmi. Nakrátko, vedzte, že ste pred úradom!

KVOČKA: Veď ja nedbám, tak aby som povedal: Prídem ja na moju zem, viete, na tú v piatych honoch, tam pri Ondrovi Kúdeľovi, čo som mal s ním vlani súd pre tú ďatelinu, čo mi bol odkosil. Mohlo jej byť za lojtry…

JEDEN Z PRÍSAŽNÝCH (namrzene): To sa nás netýče, zavŕšteže už…

KVOČKA: Tak ja tam pekne okopávam si kukuricu. Neúrečná je, tmavá ako noc, listy sa jej ligocú a byle má hrubé ako ruka. Teplo bolo, ale hľa, ani nezviem, len keď čujem zvonenie. Vylačnel som, tak reku čo? Založil som si ohník z vlaňajších kukuričných džombí a piekol som si slaninku na ražníku, to sa vie, že aj cibuľa bola stoknutá na konci ražňa. Masť som si kvapkal na okružtek chleba. Ale viete, čo je to človeku? Slaninka bola len toľká (a ukázal pol dlane) a potom dve cibule! Pije sa to za ňou voda, a potom robota do večera; veru človek aj vylačnie…

RICHTÁR (netrpezlivo): Čo hovoríte dve na tri, čo k veci nepatrí. Zavŕšte už raz!

KVOČKA: Hneď už bude, ale to som musel spomenúť, že som na obed takmer nič nejedol, len ten kúsok slaninky a potom tie dve cibule. A veď teraz je deň dlhý a človek pri práci veru aj vyhladnie. Tak som si už na tretiu huju robil chuť na dobrú večeru.

(Jeden z prísažných hlasite zíva a pritom rozprestrie si ruky, až mu žily pukajú. Druhý sa zase hniezdi od netrpelivosti.)

TRETÍ PRÍSAŽNÍK: Ale veď už raz povedzte, ako to bolo, a nás nezabávajte s všakovakými hádkami. Hľa, už sme mali byť v chotári a obzrieť obecnú lúku, či ju môž kosiť, a vy len tak ako mačka okolo vriacej kaše.

KVOČKA: Veď vás ja, pán richtár aj páni prísažní, niežeby vás chcel zabávať, hádam aj mne robota horí…

ŠTVRTÝ PRÍSAŽNÝ (netrpezlivo vzdychne a udrie päsťou o stôl): Uf!

KVOČKA (pokračuje): Ale viete, to je hlavné, že som bol lačný ako, nuž ako vlk, a tu už na tretiu huju robil som si chuť na tvarohové rezance. Viete, v štvrtok gazdinie odvárajú tvaroh, a moja stará obyčajne vtedy aj kúpi…

RICHTÁR: Ale pre pána boha, netárajte už toľko, lebo ak ma dopálite, tak potom uvidíte, čo zračí zahrávať si s úradom.

KVOČKA: Bože chráň, pán richtár aj páni prísažní, ja som to len preto spomenul, že ako som si robil chuť na tie tvarohové rezance a mal som aj pravdu, keď bol štvrtok a vtedy gazdinie odvárajú tvaroh. Tak prídem ja pekne lačný domov, zložím si riad aj kapseľu a spýtam sa žene: „No, Mara, či je už večera hotová?“ Ale ona, potvora jedna (Mara mrdne plecom, pohne sa, otvára ústa, ale richtár pohrozí jej prstom i zmierni sa, ale na tvári jej badať, že to v nej vrie a že v každom okamžení môže vybuchnúť z nej nával rečí) ani nepozrie na mňa, len tak, akoby z pleca, odvrkne mi: „je“. Ja zase na to pekne: „A čože si?“ A ona zase: „uvidíte, sadnite si za stôl.“ — Sadnem si, čakám, čakám, — iba keď ti ona donesie misisko rajštiačky.

RICHTÁR: Čoho?

KVOČKA: Nuž rajštiačky.

RICHTÁR: A čo je to?

KVOČKA: Ale nuž rajštiaková polievka, taká z rajštiakových jabĺček.

RICHTÁR: Aha, už viem.

KVOČKA: Tak, ako som vám už rozpovedal, že som bol lačný ako vlk, a potom som si robil už pri tretej huje chuť na tvarohovie rezance a tu ti mi predloží teplú vodu. Keby bola do nej dala aspoň klbásu, alebo údenô mäso, alebo, keby bola nalkľochnila, potvora jedna, aspoň bôbu, to je pre chlapa, ale nie rajštiačku, keď som robil, a to o hlade celý deň! A ona sa len prechodila doma po dvore v chládku a jazyk si merala so ženami.

MARA: Juj, to už ani nevravte, že som si jazyk merala. To je, pekne prosím, nie pravda. Veď sa ženám robota nikdy neuzná. Ale mám ja dosť! Či prasce nachovať, izbu vyriadiť, v záhrade plieť; prať, tu načim okaliť; prasačku čakať z poľa, plátať a ešte aj variť.

RICHTÁR: Len ty, Mara, nevyratuj, vieme my dobre, čo robí žena doma.

MARA: Ale ja, pekne prosím, niežeby som nechcela, ale som nestihla. Kým som jedno zvŕšila, kým druhô chytila; kým to, kým onô, veru sa to minul čas! A potom prišla mi popoludní, už bolo tak okolo piatej, Kata Treskáčová; viete, tá, čo kupčí s plátnom. A vraví mi, že či nemám na predaj uteráky, viete takô šenô; chcela aj vrecia. Ja, viete, čo som natkala, to som bola už aj predala Zuze Kohútovej; tak reku nemám…

JEDEN Z PRÍSAŽNÝCH: Už si si aj ty keľavný verš započala, aj tomu nebude konca kraja. Veď už povedz raz, čo a ako?

MARA: Hádam musím rozpovedať, že ako sa stalo, a prečo som nestihla. Tak viete, keď príde Kata, tá, čo plátno kupuje, niet potom konca — kraja; príde to, príde druhô, spomenie sa veru všeličo. Veď som sa dopočula od nej…

DRUHÝ PRÍSAŽNÝ: Čo nás do toho, čo si počula…

KVOČKA: Hľa, čak ste sa presvedčili, kde je pravda, že len lemešila. A ja keď som vám vravel, že jazyk merala a na muža si nepomyslela, ani sa nestarala oň…

MARA (nahnevaná zabudne vykať si mužovi): Ale čo táraš, či som ťa dosť nenaopatrovala, neopierala, neobšívala ako aj druhá žena. Nemôžem ja naveky réteše ťahať, ani bôb variť a pri ňom stáť a ešte aj rezance miesiť! A veď, pekne prosím, by aj bola, keby ma tá Kata, ale čo, keď som nestihla, tak reku, čo je skôr, lebo keď príde lačný domov, aby už bolo jedlo na stole, lebo ináč hneď porobí hurt. Povedzte mi, hriešni ľudia, čo som mohla? Rascovku? Tú nechce: krumpľovú? treba dlhšie variť; tak reku, rajštiakovú, veď tú aj chce… A ako som ju len uvarila! Dala som do nej aj smotánky, veď som bežala po ňu až do Kotúľkov. No viete, dala som do nej aj zelenú papriku, všetko, čo len načim, len aby bola samá chuť. A on niežeby si prisadol k nej, ako sa patrí, ale začne sa vadiť, že prečo som mu nie rezance, alebo vraj aspoň bôb.

KVOČKA: No, pravdaže, príde človek domov z roboty ustatý ako hoviadko a k tomu vyhladnutý ako vlk — a tu, čo ho čaká doma? Ločperdia! Kto to len počul a videl? Rajštiačku, aby mi v bruchu celú noc hurtovalo od nej!

MARA: Nie je to tak! Ty si sa chcel len vadiť, a to bez príčiny.

KVOČKA: Ale ja? No či ste to počuli?

MARA: Pravdaže si sa chcel vadiť. Či som ti ja dala k hnevu príčinu? Ja som ti len pekne povedala: „Ale neľafoc už toľko, ale žer!“ A tu hneď, akoby sto striel udrelo do teba: vyskočil si, chytil si palicu a ak daj, tak daj po mne! No či to voľakto slýchal na svete? A to všetko za moju lásku a vernosť a dobrotu! (Začne si utierať oči krajom zásterky a potom sa pustí do náreku).

KVOČKA: Počuli ste, pán richtár, aj páni prísažní, ako mi povedala: „Neľafoc už, ale žer!“ Či tak má hovoriť poriadna žena svojmu mužovi? A či som ja hádam sviňa a či čo, aby som žral? Či by ste sa aj vy nenahnevali a nepopadli, čo vám do ruky príde, keby vám to vaše ženy takô niečo?…

MARA: Ale to čak nevravíš (skočí mu nasršená, ale aj prestrašená do reči, lebo cíti, že pravda začína sa kloniť na mužovu stranu), že si ma ty doniesol do hriechu. Veď si ty započal s krikom, a ja som dosť trpela, aj vtedy som ti chcela len pekne…

KVOČKA (cíti sa byť na koni): Ej, to je už len pekne: „Žer!“ To je pekne?! Keby vám to vaša žena tak, či by sa vám to páčilo? Nože si len dobre rozhútajte, a potom súďte po pravde.

MARA: Ach, ja nešťastnica nešťastná, ešte naostatok budú vinovatá! Či sa len boha nebojíš?! Povedz! Veď si ty začal hriech! Ty si ma doviedol do toho!

RICHTÁR: Dosť už! Tak, Mara, povedzže nám, čo máš proti mužovi, keď si ho žalovala. Nechže počujeme od teba, čo si žiadaš: aby sme ho pokutovali, a či zatvorili? — Alebo či sa chceš s ním rozísť?

MARA: Ach, božechráň, veď ja…

RICHTÁR: No tak, čo potom?

MARA: Ja neviem, veď ja som len tak v prvom hneve (šibne na muža trochu ostýchavo, ale predsa šelmovsky). Viete, veď ja nie, žeby (zastane v rozpakoch).

RICHTÁR: A vy, Kvočka, čo si žiadate?

KVOČKA: Čo len to, ak sa jej nepáči, nechže tájde odo mňa. Čo len to! Ľahko si ja nájdem druhú.

MARA (skríkne od jedu): Ešteže čo! Nech sa len opováži niektorá, ale jej hneď oči vyškriabem a všetky vlasy vyčupem! Nuž, a či ty tak za moju dlhoročnú lásku a vernosť? Či sme nažívali dosiaľ, ako sa patrí, keď sme sa aj kedy — tedy poináčili? A či som sa ti dosť nenavypekala, nenavarila po chuti? Veď, bodaj by ju aj s Katou, že sa mala dotrepať práve včera. Ona je všetkému príčina.

RICHTÁR: Už vidím, že musím súd vyriecť. Tak ty, Mara, že si svojho muža znevážila, keď si ho primeriavala k hoviadku a že si zabudla, že si má žena svojho muža vážiť a ctiť: platíš ako pokutu 20 korún do chudobnej kasy.

MARA: Jaj, bože môj, toľké peniaze, a za nič! Veď ja som to tak nemyslela, ja som chcela len pekne… Ale vy ste všetkému príčina. (Obráti sa k mužovi).

RICHTÁR: Teraz čuš, lebo ak nezačúchneš, tak potom bude ešte viac. A vy, Kvočka, zato, že ste si ženu bili, platíte tiež ako pokutu 20 korún do kasy chudobných.

KVOČKA: Ja pekne prosím ako? A či je žena nie moja? Či som hádam cudziu? A či si nezaslúžila? A potom toľko? Veď je to veľa, za to, že som ju len črajchol.

RICHTÁR: Veľa — neveľa, súd je vyrieknutý. Zaplatíte, či nezaplatíte?

MARA: Ale pekne prosím…

KVOČKA: Ale veď viete, čo mi povedala a veď som ju len…

RICHTÁR (odrazu): Povedala, nepovedala, to je všetko jedno. Či sa podrobujete súdu, a či nie?

KVOČKA: Keď už tak musí byť (vyberá peniaze), ale všakovak ona…

MARA: Čo môžem, hriešna stvora, keď som zahabala. Martin zaplaťte aj za mňa, ja nemám, ale je to predsa veľa za takô nič.

KVOČKA: Ešte mám aj za teba? A to za rajštiačku!! Ide ti žalovať a potom nemá! (Platí s nevôľou aj za Maru).

RICHTÁR (berie peniaze): A teraz chojte domov v pokoji: Ty, Mara, navar si mužovi tvarohových rezancov a dones mu ešte aj pol litra vína, a vy, Kvočka, nemusíte zase hneď hurt narobiť, ale len pekne…

MARA: Tak je, pán richtár, ačpráve, prepáčte, aj vy len chlapovu stranu chycete, veď mu ja navarím, nechže sa ich už naže… chcela som povedať naje, len nech je už raz pokoj! A tak zbohom (k mužovi) a vy poďte so mnou, veď sme aj tak drahne času zmárnili na daromnicu. (Idú k dverám).

KVOČKA (obráti sa k richtárovi a prísažným): Či ste počuli, čo zas povedala? (Mara sa vráti, chytí si muža za ruku a vedie ho von).