ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— Á, vítam vás, pani gazdinka! Čo sa vám bude páčiť? Či ste zdraví doma? A gazda čo robí, či už prišiel z mesta?

Takto vítal Rovesný asi štyridsaťročnú, dosť herskú a závažnú sedliačku. Stál za pultom, trel si ruky a usmieval sa. Otázky sa mu z úst sypali, akoby kukuricu presýpal z riečice do merice.

— Čo sa vám bude páčiť? Či vidíš, ste ani lusk! Z roka na rok krajšia!

— Veru sa roky míňajú, starneme, — usmiala sa, vycerila zdravé, biele zuby, akoby sa posmievala starobe, ktorú práve teraz spomenula.

— Dajte si pokoj so starnutím. Čoby takáto! — a buchol ju po chrbte, že len tak zduňalo.

— Juj, aký ste! — skríkla, akoby sa hnevala, ale oči sa jej smejú.

— No, len no, nehnevajteže sa, veď som vám rebro nezlomil. Čo máme robiť, musíme aj zažartovať.

— I, veď ja tiež viem, čo je žart, — hovorí už udobrená, — ale teraz mi už dajte, lebo nestačím; hľa, už je skoro desať a vy ma tu len zabávate. U vás zabudne človek aj na to, po čo príde. Dajte mi za desať halierov droždia, ale nech je čerstvé.

— To sa nebojte, u mňa je vždy čerstvé. A čo ešte?

— Za štyri škorice, taktiež aj šafran a za dvadsať halierov cukru.

— A ešte?

— No, čo by bolo. Čmýri sa mi v mozgu a nepríde mi na um. Tomu ste vy na príčine s vaším dodievaním.

— Po druhý raz si zámku položím na ústa, len sa už toľko nehnevajte.

Vtom zazvonil zvonček nad dvermi.

— Čože by si, Zuzička? — spýtal sa dievčatka, ktoré práve vtedy vstúpilo do sklepu.

— Otec ma poslali, aby ste im dali paklík dohánu, a mať chcú ocot a lojovú sviečku.

— Dobre, dieťa moje, len počkaj trochu.

— Aha, už mi prišlo do umu, — skočila mu do reči gazdiná. — Dajte mi ešte za dva ďumbieru a klinčekov tiež za toľko. Tak, a teraz zbohom!

— Počkajte trošku! — volá za ňou, berúc z buksy promincne. — Oslaďte sa, — a podáva jej niekoľko zrniek. — Aj ty, Zuzička!

— Načo mi je cukor, — odvetí žena, — aby mi zuby vypadali?

— Dobre sú tie osadené, nemajte o ne starosť, veď sú, hádam, nie panské, aby od trochu cukru očerneli a zderaveli.

— A už to je pravda, nikdy som netrpela na zuby. Už len vezmem, bude malému Miškovi, beztak dobiedza do mňa, keď idem voľakde, čo som doniesla. Ale teraz už zbohom!

Sklep ostal prázdny. Rovesný odložil buksu s promincňami, vzal potom metličku z pestrého kohútieho peria, oprášil ňou pult a potom spokojne sadol si k písaciemu stolíku. Jeho priestranný sklep bol od zeme až po povalu nabitý tovarom. Dve steny naplnené boli strižnou látkou, počnúc od plátna, barchetu až po hodváb a zamat. Tretia stena bola nabitá rozličným tovarom. Pod povalou černel sa rad klobúkov cukru. Polovica štvrtej steny bola opatrená sklenenou priehradou. Tu bola kasa. Priestranné bočné miestnosti boli plné železného, hlineného i porcelánového riadu.

Obchod Rovesného obsahoval všetko, čo potrebovali tunajší a okolití obyvatelia.

Rovesný bol rodom z Rovesného. Jeho otec bol dosť majetným gazdom. Aby nemusel rozkúskovať majetok medzi štyroch synov, dvoch synov dal vyučiť za remeselníkov, Jozefa za kupca, najstarší ale zostal pri otcovi gazdovať.

Ako dvadsaťštyriročný šuhaj osadil sa vo svojom rodisku. Pomocou rodičov, a tiež mal aj niečo zgazdované, otvoril si skliepok. Hneď od začiatku sa mu darilo. Rozsiahla rodina brala tovar od neho, k tomu povahu mal dobrú, veselú, a čo je najhlavnejšie, mládenec máva obyčajne príťažlivú moc na dievčatá i na ženičky, takže v krátkom čase všetko sa hrnulo k nemu.

Pozdejšie sa oženil. Vzal si za ženu krčmárovu dcéru Máliku. Jej rodičia boli bohatí a mali s ňou vyššie ciele, lebo ju dali aj do dievčenského ústavu, kde boli vychovávané zemianske a z „dobrých domov“ dcérky. Je teda celkom prirodzené, že skrsli v nej nároky na advokáta, alebo doktora. Chodievala po báloch, na výlety, mať dávala hojné hostiny. Na posledné mladí páni prichádzali v hojnom počte, ale z nich sa ani jeden nechcel chytiť na lep.

Len čo Málikini rodičia zbadali, že pre ňu „partiu“ nechytia, začali sa obzerať po bližšom okolí, i prišiel im na um Jožko Rovesný. „Šuhaj je pracovitý, vyzná sa vo svojom povolaní,“ rozmýšľali, i prišli na to, že by to nebolo zle, keby si ich dcéru vzal za ženu. Málika, pravda, keď jej kedy-tedy Jožka spomenuli, nechcela o ňom sprvu ani počuť. Kdeže, ona školovaná, má sa za mladi v dedine zahrabať, šafran a korenie predávať, metrom sa oháňať — to by bolo!

Ale rôčiky sa pomaly míňali, starosť, ako sa dostať pod čepiec rástla a kruh nárokov sa počal nápadne úžiť, až sa zastavil pri mladom kupcovi. Nevdojak zbadala Jožkove kučeravé fúziky, štíhlu postavu, i začala sa oňho zaujímať. Videla, že nekartuje, nelumpuje, nepresúša sa po krčmách a svet sa k nemu valí; okrem toho zbadala, že je dievčatám, a to aj takým, ktorým to piate p, totiž peniaze, nechybuje, nie ľahostajný, i začala s ním častejšie rozhovor nadpriadať.

Rovesný, aby si mohol čím skôr obchod zveľadiť, chcel sa oženiť zámožne. Len čo zbadal, že Málika nebočí viac od neho, ba práve naopak, rada sa s ním zabáva, neokúňal sa dlho i vyznal jej lásku. Po zvyčajných vytáčkach dostal ju a s ňou aj niekoľko tisícok.

Málika, ako mladá žena, rada chodievala na zábavy a do spoločnosti, bola na ne už navyknutá a k tomu nechcela, aby o nej svet hovoril, že sa teraz preto uťahuje, lebo sa hanbí, že sa stala pani kupcovou. Časom prišli deti a s nimi aj starosť. Popri láske materinskej rástla v nej túha za bohatstvom. Chcela čím viac majetku nahonobiť, aby, ako hovorievala, tým istejšie zabezpečila budúcnosť deťom. Robila neúnavne. Pri vedení veľkej domácnosti ešte stihla i v sklepe pomáhať. Súc silnejšou povahou ako jej muž, dialo sa v dome zväčša podľa jej vôle. Rovesný sa jej nielen ľahko podrobil, ale si ešte často trel ruky od radosti, keď videl bedlivosť a usilovnosť ženinu.

Teraz má plno starostí. Jeden pomocník mu odišiel, druhý pracovník, Janko Čvíkota, je práve teraz na stanici, prijíma tam došlý tovar. Učňa, darebáka, poslal už pred hodnou chvíľou na poštu. Mohol sa už aj dva razy vrátiť a ešte neprišiel. — Viem, že kráča ani slimák, len aby čas márnil, — šomral netrpezlivo. Pozrel na hodinky. — Pol jedenástej! O pol hodiny už tu budú! Len nech Zuza dobrý obed pripraví. Či jej nepriškrie, alebo nepresolí? Elenka zaiste bude lačná, mladý žalúdok trávi, ani čo by pálil. Ako len vyzerá? Zaiste je už celá slečna, veď jej minulo pred týždňom šestnásť rokov. Bože môj, ako to len letia tie časy! — vzdychol si a zase pozrel na hodinky. Priložil ich k uchu, či mu nezastali, tak sa mu pomaly míňal čas. I prešla mu umom mladosť: ako sa tešil, keď sa stal pomocníkom. Rodičia od radosti nevedeli, čo majú robiť, keď prišiel k nim po prvý raz pekne vyobliekaný, so striebornými hodinkami vo vrecku a s ligotavým prsteňom na ukazováku. Ako ho obzerali doma, a mať ako sa tešila, ba si aj poplakala od radosti. Od tých čias už mnoho rokov preletelo, mnoho sa zmenilo. Dobrí rodičia už pod zeleným rovom odpočívajú. Lipky na ich hroboch počínajú konáre šíriť, i pníky im tlstnú. Ej, veď jeho gaštanové vlasy začínajú pobelievať a okolo očí zhŕkli sa už vrásky.

— Tak je to, tak sa časy míňajú! Život mizne ani sen, zdá sa mi, že to len včera bolo, keď som bol taký mladý — a tu, hľa, dnes vítam deti takmer už dospelé.

Cvengot zvončeka prerušil mu myšlienky. Do sklepu vstúpil starý, vysoký chlap. Prusliak mal rozopätý, rukávy na košeli mal vyhrnuté až vyše lakťa. Fajočku má zakvačenú na rázporku košele a mechúr s dohánom zastrčený mu je za pásom.

— Dobrý deň! — zvolal rezko.

— Pán boh daj vám, báťa Sklenka, a vitajte!

— Ale je len horúce, to božie slniečko hodne praží, ale ďakovať bohu, aj zrnko dobre dozrieva.

— Viem, že by ste nedbali, keby ste si mohli z tejto horúčavy trochu na zimu odložiť. Nemuseli by ste na prípecku vysedávať a chrbát si piecť, alebo sa v bunde na podstienke presúšať.

— Veru niečo hovoríš, Jožko náš, ale čože, keď všetko nemôže byť po našom. Málo sa ja povaľujem v zime na prípecku, nájde sa aj v zime robota, niet ani vtedy času na zaháľanie. Či más dobré kosy?

— Pravdaže mám, a sú ani britvy. Keď z mojich kôs jednu naklepete, tak máte potom celý deň pokoj, len čo kedy-tedy osličkou po nej črajchnete. A, viete čo, sú ľahké, človek ich v ruke ani necíti, akoby samy kosili.

— Hm! Uvidíme, každý kupec si svoj tovar chváli, lebo ho chce predať.

— Len poďte sem! — Zaviedol ho do železného skladu a ukázal mu hŕbu nových kôs.

Vytiahne starý jednu, odloží ju. Nepáči sa mu, má tenký prút, ľahko sa zlomí. Druhú oprie koncom o dlážku, pritlačí ju, či je ohybná, a potom klepe ňou o kus železa a pozoruje pritom, aký vydáva cvengot. Obzerá, skúma jednu po druhej. Pri desiatej začne poznove. Na každú má nejakú poznámku. Jedna mu je slabá, druhá mäkká, tretia pritvrdá, ľahko sa vyštrbí, až konečne si vybral.

— Čo pýtaš za túto?

— Dve koruny dvadsať halierov.

— Ih, aby ťa! Kto to videl, toľko… — šomre starý. — Predlanským som kúpil za osemdesiat grajciarov a aká to kosa bola! Paľovi Dubákovi sa tak zapáčila, že mi dával za ňu päticu.

Zvonček zase zazvonil. Kupec vbehol do sklepu. Tam ho už čakali dve ženičky.

— Dám ti za ňu deväť šestákov, — volal za ním starý.

— Nemôžem spustiť ani grajciar.

— To nedám, — a oprie kosu o stenu.

— Ako sa vám páči, ale to vám vravím, že obanujete, dobré nikdy nie je drahé.

— Čo by ste rady? — prihovára sa kupec ženám. — Á, to ste vy, ňaňa Iľa? — spytuje sa, keď sa lepšie prizrel na obstarožnú, v čiernom oblečenú ženu.

— Nuž a či ma nepoznáš?

— Ale čoby nie, veď sme hádam rod, hľa, mojej materi švagriná, ňanička Kramárka, vydali si dievku do Kotlárov a Kotlárovci sú vám predsa rodina vedľa Mlynárovcov, všakver?

— Aha! — prikyvuje spokojne stará, — veď sme sa od nepamäti do rodu držali s tvojimi rodičmi, pán boh ich osláv! Kmotrili sme sa s nimi a volávali sme sa či na veselie a či na krštenie. Ale keď sa starí pominuli, všetko prešlo, mladí to už tak nedržia.

— Čože by nie, ja si vás vždy ešte ctím a sa aj pamätám, keď som vašu Katu prišiel obliať ako chlapec na Veľkú noc, tak ste mi dali farbisté vajíčko a jabĺčko a doňho ste zapichli dvadsaťhaliernik. Či je tak?

— No, ty už máš pamäť neúrečnú, — usmiala sa pokojne.

— Dáš tú kosu za zlatku? — jednal sa ďalej báťa Sklenka.

— Veľmi vďačne by som vám ju dal, ale nemôžem spustiť ani halier.

— Dosť som už starý, ale to som ešte neskúsil! Drahá je, bohdaj by ťa, či si len tvrdý! Spusť už aspoň päták, nech si mám za čo kúpiť paklík dohánu. Kto to len slýchal. Keby to bola kosa ako načim, ale zatneš znenazdajky do krtičieho kopca, hneď schrapotí, zlomí sa napoly, alebo sa vyštrbí.

— Čože by ste rady? — spytuje sa zase Rovesný žien a nepokojne pozerá na hodinky a tiež aj na ulicu. Kde sú len zatoľko, tu som sám a neviem, čo sa vo dvore deje.

— Pán urodzenký! — volá z dvier kuchárka Zuza, — nech mi idú z komory vydať masť a tiež aj smotánku.

— Čo sa tu pletieš, — skríkol na ňu, — či nevidíš, že mám robotu?

— A keď načim, nemôžem zato! Akože obed uvarím, keď nemám, čo mi k nemu treba? — odvetila urazene.

— Tu máš kľúče, vezmi si.

Vzala kľúče a zmizla.

— Či dáš za zlatý a za päť? Dosť je aj tak preplatená!

— Vezmite si ju, keď ste už tak navalili.

Starý vytiahol z prusliaka motúzom obkrútený plátenný meštek. Pomaly ho odkrúca, rozšíri a nemotorne ťahá z neho dvojkoruník a desaťhaliernik. Posledný dobre poobzerá, poobracia v prstoch. — Pozriže naň, či nie je dvadsaťhaliernik? Aj ten nemal rozum, čo ho robil, — hneval sa, — či je to peniaz? Či sa dá rozoznať? Aby si človek zakaždým okuliare kládol na nos. A musíš sa ešte obávať, či nie je falošný. Môže človek pri nich aj do galiby prísť.

— Dobre ste dali, — rečie kupec a rýchle zhrnie peniaze do priečinka.

Starý vezme kosu a ide von.

Rovesný obráti sa k ženám:

— Povedzteže už raz, čo by ste chceli?

— Ukážte nám, — prehovorí mladšia, dcéra to staršej ženy, — dáky kartún na vigan, deťom.

— A mne, — hovorí mať, — daj na kosičku. Nech bude čierno tlačenô, krajík nech je s bielymi kvietkami, ale len úzky, vieš, akô načim starým ženám.

— Ako by nevedel, ale vy by ste sa ešte nemuseli do čierneho odievať, ešte nie ste v tých rokoch, — hovorí pri vyberaní látky.

— Daj pokoj! Keď je žena starou materou a vnučka čochvíľa bude na vydaj súca, tak už len do čierneho.

— Akýže má byť ten kartún, či s červenými a či so svetlými kvietkami?

— Nech je s červenými, tak nevybledne, v prádle sa lepšie drží červená farba, — prerečie mladšia.

Predložil im niekoľko kusov.

Začali vyberať, pozerať. Nahli sa k látke a stáli pri nej tak blízko jedna druhej, že sa im hlavy dotýkali.

— Toto je veľmi krochmelené, keď sa operie, bude z neho len vecheť, — prehovorí stará.

— Čo to vravíte? — spytuje sa omrzene kupec a medzitým zase hľadí na hodinky a na dvere. „Predsa je to hrozné, nechať ma tu na toľký čas samotného,“ spomenul si, ale hneď nato hlasne pokračoval: — To že je handra? Takú partieku ste vy ešte nemali v rukách, len pozrite, — a vzal koniec do ruky, pomädlil ho a potom vystrel. — To že je vecheť? Remeň, duša moja, remeň a nie vecheť, to vám deti neroztrhajú, také je mocné!

— A po čom ho meriaš? — spytuje sa stará.

— Po šesťdesiatich štyroch halieroch.

— Ach, či si len drahý! Na jarmoku som kúpila po päťdesiatšesť.

— Nemôžem za to, ale nedám ho lacnejšie.

— A s väčšími kvetmi niet?

— Jesto, ale nie je taký dobrý. Lepší kartún už ani nemôže byť, hľaďteže, veď len tak kričí, — a rozbalil ho vrtko a obrátil proti svetlu. — Či môžete mať niečo proti nemu?

— Keď je už tak, odmerajte štyri rífy… Či to bude dosť? — spytuje sa mladá starej.

— Hádam bude, ale vieš, aby si nemusela potom behať, radšej prikúp ešte štvrťku.

— Odmerajte mi teda štyri rífky a štvrťku, aleže dobre.

— Kedyže ja meriam zle? — odvetil trochu nevrle.

Odmeral, nastrihol a potom oddrapil žiadaný kus, poskladal ho a položil nabok.

— A teraz ešte čo? Aha, tú kosičku! — a už bežal po ňu. Tu zase sa začalo jednanie.

Už mu trpezlivosť dohárala, keď vbehol zadychčaný učeň a placho pozeral na pána.

Kupec strašne naňho zagánil a keď mu učeň poštu podával, už mu bola ruka v jeho štici.

— Kde si bol tak zadlho, loptoš jeden?

— Ja za to nemôžem, — vyhováral sa plačlivo.

— A ktože? — a štuchol mu jednu.

— Keď som prišiel na poštu, bola zavretá, práve vtedy pakovali na železnicu. Potom prišli pán pisár a počali sa zhovárať so slečnou poštárkou, a keď som poštu pýtal, tak sa na mňa ani neobzreli.

— To už nie je na vydržanie! — stone Rovesný, — musím nejaké poriadky porobiť.

Ženy, vidiac nahnevaného kupca, pobrali si rýchle veci, vyplatili a šli svojou cestou.

Len čo odišli, tu zahrkotal voz a zastal pred sklepom. Z voza skočil mladý, asi dvadsaťročný šuhaj a skladal s kočišom rôznym tovarom naplnené debny.

Rovesný vyšiel k nim a mrzutým hlasom zavolal:

— Kde ste len boli zatoľko, už som vás nevedel vyčkať. Robota všade stojí, sám musím obsluhovať. Už ste sa mohli aj dva razy vrátiť.

— Nemohli sme skôr, — odvetí Janko Čvíkota, pomocník Rovesného, — vlak sa opozdil a predstavený stanice nám ho skôr nechcel vydať, kým si vlak neodbaví. Zdá sa mi, že nás trochu domŕza. Zase by chcel, aby sme mu dlaň pomastili.

— No, to sú nenásytní ľudia. Všade len masť, keď chceš niečo, dávaj dary: cigary, cukor, kávu… To je už do nevydržania! Je to hotové zbojstvo!

— Ferko! — volal Čvíkota na učňa.

Učeň pribehol s rozpáleným lícom k vozu.

— Pomáhaj Mišovi skladať, hneď prídem, len za okamih.

Vbehol do dvora, poobzeral sa, či ho niekto nevidí, potom vytiahol z ružových púčkov uvitú kytku, rýchle ju vložil do pohára a položil ju do izby cez otvorené okno. Potom sa vrátil naspäť a pokračoval v robote, akoby sa nič nebolo prihodilo.

Debny a balíky boli už z voza zhodené. Ferko sa vrtel ani vreteno. Uchytil balík, bežal s ním do sklepa, zase vybehol, aby bral iný. Janko sekerou odškieral vrchnák. Chrapšťalo to pod tlakom sekery, lebo bol šuhaj svalovitý a rezký. Počalo mu byť teplo. Zhodil kabát a tak otváral debny a vyberal z nich látku. Práca mu išla od ruky, ale zato bolo badať rozčúlenosť. Myseľ mu inde zalietala a srdce mu neraz nepokojne podskočilo. „Ozaj, či sa zmenila, ako len vyzerá?“ tanulo mu na mysli a pritom častejšie sa obzrel v tú stranu, skadiaľ mala prísť domáca pani i s dcérou. Nepokoj ho ovládal. Bol zaprášený a spotený. Rýchle prešiel si ručníkom po tvári, potom po nohaviciach, aby sa ako-tak oprášil. Už ich zazrel na uhle ulice a len čo si stačil kabát obliecť, už vozík zastal pred bránou.

Medzitým aj pán zbadal dcérin príchod, ponáhľal sa do dvora, aby ju privítal. Učeň rozbehol sa otvoriť bránu a už zadupotali kone a vbehli do dvora.

Janko prestal robiť. Nepohnute stál pri jednej debne a uprene pozeral na blížiaci sa vozík. Tvár mu blčala a okolo úst pohrával mu rozpačitý úsmev. Videl dve ženské postavy sedieť na zadnom sedadle. Na strane k nemu sedela pani, na druhom boku zbadal biely slamený klobúk, ozdobený ružovými kvietkami. Tvár jej pre matku nevidel, ale na okamih predsa zazrel jej rúčku, v bielej čipkovej rukavičke stoknutú. Držala v nej širokou čipkou ozdobený biely atlasový slnečník, ktorý sa sťa striebro leskol v spúste slnečných lúčov. Druhou rukou rýchlym pohybom sa chytila operadla predného sedadla a netrpezlivo sa nahla dopredu, akoby nemohla dočkať, kedy bude môcť zoskočiť dolu. Všetko to sa mu mihlo v okamihu.

Vozík na dvore zastal. V tom okamihu ozval sa radostný výkrik, smiech, hlasitý hovor. Stál ako omráčený. — Ani ma len nezbadala, ani len nepozrela v tú stranu. Zaiste nepomyslela na mňa, — vzdychol si.

Elenka ako srna skočila z vozíka, hodila sa otcovi okolo hrdla a vybozkávala ho na obe líca a medzitým bolo počuť jej radostiplný, zvonivý smiech a štebot.

— Len či som už doma! Ako sa mi máte, otecko? — a chytiac mu tvár do oboch rúk, samopašne pozerala mu do očí. — Dobre vyzeráte, — doložila.

— Chvalabohu, len roboty dosť, — chytil ju za briadku, pozrel jej do očí. — No, či vidíš, aká si mi narástla za jeden rok, ani konopa. Celá slečna! — vykríkol radostne. — Len si trochu schudla, hádam od múdrosti? Čo? A či si doniesla niekoľko štvoriek?

— To by len bolo! — odvetila vážne, — uvidíte, tam mi je svedectvo aj s knihami v kufre.

Mať, zostúpiac pozorne z vozíka, podávala učňovi a slúžke ručníky, zvrchníky, dáždniky, škatule a len vtedy, keď už bolo všetko hotové, prišla k mužovi, aby sa s ním privítala.

— Nuž, akože sa máte? Či ste dobre gazdovali? — spytuje sa muža.

— Chvalabohu, len či ste už doma, — vzdychol si Rovesný. — Už mi bolo na nevydržanie. Pováž si len: kuchárka mi hlavu píli, aby som jej masť vydal z komory, tu zase múku jej treba; ľudia v sklepe čakajú, učeň len teraz prišiel z pošty, Čvíkota zase bol na stanici po tovar. Uf! Už mi bolo do zúfania. No, len či ste už tu!

— Čak je zle, keď sa gazdiná pohne z domu? — hovorí žena a povedomý úsmev pohráva jej okolo úst. — Len že sa niečo horšie nestalo. Dosť som sa ponáhľala domov, nedalo mi pokoja, Elenkini domáci nás nasilu zdržiavali, aby sme u nich aspoň jeden deň ešte zostali.

— Dobre ste urobili.

— Čo len povie Elena, keď si izbu uvidí? — pošepol žene a trel si od radosti ruky, šibnúc pritom okom po strojnej dcérinej postave.

Elenka, horiac netrpezlivosťou, ponáhľala sa do domu, za ktorým v cudzine tak túžila a sa mu tešila. Prebehla cez pitvor, tam sa stretla s kuchárkou Zuzkou.

Usmiali sa radostne jedna na druhú, privítali sa letkom, a už vstúpila do jedálne. Stôl bol už prikrytý; ináč všetko zostalo tu pri starom, len svieža kytka kvetov na stole tvorila akúsi slávnostnú náladu. Usmiala sa radostne tejto pozornosti. Z jedálne vbehla do neveľkej, no veľmi útulnej izby. Zastala v nej prekvapená. Bola to jej izba. Ale aká zmena sa stala s ňou. Steny nanovo jasnomodro maľované, až sa jagali čistotou. Nové, biele ani sneh čipkové záclony viseli na oknách, nízke, drobné, modrým plyšom obtiahnuté pohovky stáli pred neveľkým, vkusne vyrezávaným stolíkom. Pri jednej stene bola kanapa tej istej farby čo pohovky, pri druhej stene stála bielym prikrývadlom zastretá posteľ. Pri okne stojí malý, vkusný písací stolík, na ňom leží niekoľko skvostne viazaných kníh, taktiež písacie náčinie a niekoľko vkusných ozdobných maličkostí. V kúte je veľké zrkadlo a pred ním stolík s rozličnými toaletnými vecami. Na stene viseli v bohato pozlátených rámoch obrazy Madony a Krista v záhrade Getsemanskej.

To nečakala. V radostnom prekvapení priložila si ruku na srdce. Život sa jej zdal taký krásny, dobrý. Cez otvorené dvere videla v salóne nový klavír. Prišla k nemu sťa v sne a ľahučko prebehla prstami po klávesoch zo slonovej kosti. Klavír na hru prstov odvetil čistým, kovovým zvukom. Od radosti podskočila a zaťapuškala. Zatvorila veko a vrátila sa do svojej izby. Ohmatala záclony, boli jemné sťa pavučina. A hľa, za záclonou v okne zazrela neveľkú kytku, uvitú z krásnych ruží. Vzala ju, obzrela i ovoňala, kochajúc sa v jemnej vôni, ktorú vydávala zo seba bledoružová „La France“. Zamyslela sa trochu, akoby hádala, odkiaľ pochodí. Usmiala sa, vytiahla z nej jeden bledožltý, druhý ale tmavočervený puk s lesklo tmavozeleným listom a zapäla si ich za pás. Práve sa poberala von, keď zbadala rodičov. Stáli vo dverách a tešili sa z dcérinho prekvapenia. Skočila k nim, bozkávala im líca a ruky, smiala sa i poplakala.

— Ach, aká to krása! Ako je to všetko pekne zariadené! — volala. Ťahala oboch dnu za ruky, vypytovala sa na všetko, kde to kúpili a čo to všetko stálo. Radosti nebolo konca kraja, až kým Zuzka neoznámila, že je polievka na stole. Šli do jedálne.

Tam ich už čakal Janko s Ferkom. Janko bol ani zo škatuľky. Nemal, pravda, sviatočné šaty na sebe, ale zato nebolo na ňom ani páperíka a lesklé, hladko začesané vlasy svedčili, že len teraz boli močené v čerstvej vode. Ako ju zazrel vo dverách jedálne, zarazil sa, vidiac pred sebou vysokú štíhlu postavu. „Slečna,“ pomyslel si, a tak mu to bolo čudné vidieť ju takú veľkú, takú zmenenú. Krv vstúpila mu do tváre. Vzmužil sa, prišiel k nej, aby jej ruku podal a privítal ju. Ale tu prišiel do nových nesnádzí. Nevedel, ako ju má osloviť. Tykať? Ktovie, či by jej to bolo milé? Slečna? Vykať? To sa mu zdalo také cudzie, ba smiešne po toľkých rokoch úprimného priateľstva. Čo mal urobiť? Obchádzal ako mačka okolo vriacej kaše a hovoril k nej v tretej osobe.

Elenka pri prvom zhliadnutí sa s Jankom ani nepomyslela na to, že by sa dôverný pomer medzi ním, detským kamarátom, mohol zmeniť, a preto bola prekvapená jeho rozpakmi, ale bystrosťou ženy v druhom okamihu pochopila už všetko. Oči jej zaiskrili od radosti, keď si pomyslela, aký dojem urobila doma.

Zbadala, pravda, v meste všeličo, keď sa išla prejsť s družkami z internátu do mestského parku. Nejeden mladík, hlavne ale tie šelmy študentské, tak zvláštne pozerali na ňu. „Aj Janko zbadal, že som už veľká. Nepovažuje ma už za decko,“ prelietlo jej umom. Ona tiež pozrela naňho skúmavo i zbadala, že zmužnel od tých čias, ako ho nevidela. Chĺpky pod nosom a na spánkoch stemneli a zhustli. I oči, predtým bezstarostné, šibalské, teraz tak divne hľadia na ňu, práve tak, ako sa v meste dívali iní na ňu na prechádzke. „Nie, predsa nie tak,“ myslí si a jemná rumeň vstupuje jej do tvári.

Boli obaja v nesnádzach.

— Čo ste zamĺkli? Takí ste cudzí, akoby ste sa teraz po prvý raz videli, — zvolal otec veselo a pozrel významne na ženu. Pozrela naňho vážne a potom na mladých. Už zbadala, čo sa rodí v duši mladých.

— Posadajte si, deti, a majte sa do jedenia, — pokračoval, — a nech je veselo! — Sadol si na svoje miesto, kde ho už čakal tanier polievky, ktorý mu práve podala žena.

Prívetivá otcova reč zahnala nesnádze mladých. Pri pohľade na ružové púčiky za Elenkiným pásom Jankovi podskočilo srdce od radosti. „Zbadala ich a neopovrhla nimi,“ pomyslel si a veľká radosť ho opanovala. Pozrel na ňu vďačne, akoby sa jej chcel poďakovať. Usmiala sa a ruka jej nebadane skĺzla k drieku, aby sa tam dotkla ruží.

Sadol si. Sedela oproti nemu. Nemohol sa zdržať, aby ukradomky nepozrel na ňu.

— Ferko! — zvolal domáci pán, — dones z pivnice fľašu vína, patrí sa, aby sme zapili Elenkin príchod. Či nie je tak? — A obrátil sa k žene. Prikývla hlavou.

— Tak je, — riekla a pritom rukou pritlačila gombičku elektrického zvonca. Na hlas zvonca doniesla Zuzka mäsitý pokrm.

Ferko doniesol fľašu. Rád bol, že hrmavica už prešla a poznajúc pána, vedel, že dnes bude dobrej vôle a tak sa nemá čo obávať nového výprasku. Janko vzal fľašu a počal nalievať víno do pohárov.

— Nalej aj Ferkovi, nech mu zacelie. A teraz na Elenkino zdravie! — Štrngli si.

Vypili všetci, vyjmúc Elenky, ktorá len čo si pery omočila doň. — Nie som zvyknutá, — hovorila, akoby sa vyhovárala.

— Hádam si niečo pošarapatil? — spytuje sa pani a prísne pozrela na Ferka.

Krv mu udrela do tvári a oči sklopil do taniera.

— Nie, že by, — hovorí pán veselo, — bol som rozmrzený pred obedom. Nemohol som vás dočkať, tak sa Ferkovi dostalo. Ale nič zato, veď sa ti beztak viac ráz prepieklo.

— Nedostal si list od Vlada? Kedy príde domov z Pešti?

— Nie, neviem, — odvetil muž.

— Príde čoskoro, — pokračuje ona.

— Ach, či nám bude veselo! — zvolala Elenka. — Všakver? — a pozrela na Janka. — Po nedeliach zariadime si výlety a večierkom sa budeme prechádzať. Čo sme sa vlani nasmiali, nažartovali, pamätáš sa?

Mať vážne pozrela na dcéru a prehovorila:

— Uvidíme, lež musíme pamätať, že už nie sme deti. Preto zanechajme detské hračky a zhony a držme sa, ako sa patrí na dospelých.

— Ale, mamička, veď sme nič zlého neurobili.

— Nič ako nič, len nezamýšľaj aj ďalej skákať ako mladé kozľa, behať po rose, aby si potom prišla domov celkom mokrá, ako čo by ťa boli v potoku pomáčali. Neraz ste také škreky narobili, keď ste sa naháňali, alebo o buchtu hrali na dvore, že mi v hlave počalo hučať.

Elenka pod dojmom rozpomienok na detské hry a roztopaše zasmiala sa hlasne. Prišlo jej na um, ako prišla neraz domov s roztrhnutou sukničkou, ako sa tichučkým krokom popri stene vkrádala ako tieň k Zuzke, aby jej zašila trhlinu. Stalo sa neraz, že aj spadla a si kolienko poranila, takže hodnú chvíľu aj pokrivkávala, ale to všetko prešlo, zabudlo sa a v okamihu veselosť sa zase vrátila.

A to teraz všetko má prestať, má byť vážna, dospelá, má sa pretvarovať, akoby bohviečo od toho záviselo. A ona by sa ešte tak rada zahrala, zažartovala s Jankom a s druhými tak ako predtým. Zvážnela. Spomenula si na priateľku Betku i na druhé v ústave. „Ozaj, keď prišli domov, či aj ony zvážneli, či sa aj ony zmenia?“ Zatúžila po nej, chcela ju vidieť, pozhovárať sa s ňou.

Janka sa nemilo dotkol vážny, takmer tvrdý hlas panej. Dobre ju poznal, veď za desať rokov, čo bol u nich, mal na to času až nazbyt. Vie, že je prísna, ale vycítil z nej aj súcit a lásku k nemu, veď ho domáci považovali za rodinného člena a on bol k nim tiež prítulný, ako ku svojim vlastným. A teraz? Práve teraz, nenazdajky, kde sa vzal ten tvrdý hlas, tie odmerané, odpudivé slová? Práve teraz pri Elenkinom návrate, pred ním! Čo to znamenalo? Pozrel na ňu. Jej tvár tvrdá a oči prísne naňho uprené.

— Veru tak, detský vek sa minul, treba žiť rozumne, rozšafne. Ale teraz každý svojou stranou, — hovorila rezkejšie, — ta sa do roboty! Ja si trochu zdriemnem, hlava ma rozbolela od cesty.

Rozišli sa.

— Ale žena, čo si taká namosúrená, a ako bezcitne hovoríš s deťmi. Daj jej pokoj, nech si zažije, kým je mladá, slobodná, veď beztak skoro bude musieť znášať starosti, keď vstúpi do života, — dohováral jej muž, nemilo dojatý jej prísnym vystúpením.

— Viem, že by si ty nedbal. Či ty zbadáš niečo? Tebe je Elenka aj teraz len rozmaznané decko.

— Ale prečo? Aspoň v prvý deň nemala si kaziť dobrú náladu.

— Nerozumieš sa do toho, — odsekla, — čím skôr, tým lepšie. Nedovolím, aby sa mi za chrbtom ľúbostné pletky natáčali. Teraz je to už prinebezpečné. Prísnosť bolí, ale predchádza mnohému zlu.

— Akému zlu?

— Nuž či si nevidel, ako pozerali na seba, ako sa červenali, usmievali?

— A potom? Ja na tom nič zlého nevidím.

— Kdeže by si sa ty dovtípil! Ty len vtedy vidíš, keď ti už strecha nad hlavou blčí.

— A keď by aj, Janka predsa poznáme od malička, tak nám je, akoby nám bol synom, vieme, kto je…

— Nechcem! — skočí žena rozdráždene. — Nechcem, aby sa moja dcéra stala otrokyňou, aby vždy mozolila, sedela v sklepe pri kase ani v klietke a vydávala ľuďom. Nie preto sme si ju vychovali, na ňu trovili. Chcem, aby ľahšie žila ako ja, chcem jej zaopatriť bezstarostný, pohodlný život.

— A čože ti chybuje? — spytuje sa rozdráždene. Zbadal zase, že je nespokojná so svojím vydajom, že sa nevydala za pána. Stávalo sa to obyčajne vtedy, keď išla niekam a videla okázalý život mestských dám. — Už si zase videla tie fifleny. Však sa ver prechodili po meste sem a ta a kradli pánu bohu nemilo deň a čakver koketovali s každým na dačo súcim mužským? Čo? Myslíš, že je to život? Že tie už nemajú starosti? Veď sú po uši zadĺžené! Koľké nemajú ani to, čo nosia na sebe. Ha, ha, ha, máš komu závidieť! — zasmial sa suchým, nervóznym smiechom.

— Daj mi pokoj, ty si už raz taký, neuznáš.

— Čo ti neuznám? Či nemáš v hojnosti všetko? Čo ti chybí?

— Veď ty! Tebe je všetko dobre! Dajme tomu pokoj, — keď videla, že jej chce odvetiť.

— Ustatá som, bolí ma hlava. Nechcem sa daromne rozčuľovať.

Muž niečo zašomral a rýchlym krokom šiel na dvor, kde mu viazali do balov konope, ktoré nakúpil od ľudí a zajtra ich mal odoslať do fabriky.

Janko medzitým dovezený tovar poukladal na miesto, zapísal do knihy a obsluhoval ľudí. A zase tiekla u Rovesných práca svojím obyčajným tokom.

A predsa nie. Veselé zvuky klavíra rozliehali sa po celom dome a zalietli sťa jemný šumot až do sklepu. To Elenka hrala na klavíri. Taká bola šťastná, že je už doma, medzi svojimi, vo svojej milej izbe, tak ozdobenej. Všetko je jej, aj klavír! — Akí sú mi len dobrí, — vzdychla si, — a zase sa vrhla s celou mladistvou náruživosťou do milozvučných, laškujúcich melódií. Sedela na pekne vyrezávanom stolci pri skvostnom klavíri. Uprene pozerala do nôt. Jemné nozdry trochu vyhrnutého nošteka rozšírili sa pod dojmom hudby. Jej hladké líca zružoveli a malá kader gaštanovej farby zošmykla sa jej na čelo. Bledoružové šaty harmonicky splývali s náladou a jej biele ruky, prsty ktorých hybko pohybovali sa po klávesoch, odzrkadľovali sa vo vyleštenom, zlatými literami firmy okrášlenom veku klaviatúry.

Janko počul Elenkinu hru. Tak mu bolo čudno okolo srdca. Radosť, zármutok, nádej a nepokoj zamieňali sa v ňom. „Ako môže byť len taká veselá, bezstarostná? Nič necíti voči mne? Ináč by mi rozumela, hľadala by spôsob.“

— Čo vám je? — spytuje sa ho so smiechom nevesta, už vám druhý raz hovorím a vy nič. Čo ste taký zahútaný? — Či vás tamdnu bolí a či vás frajerka nechala? — a výsmešne naňho pozerá.

Strhol sa ani zo sna.

— Ale čoby, len mi tak prišlo. Čože by si chcela, Evička? Hádam novú šnúrku, či striebornú čipku na prusliak, aby si sa svojmu Martinovi zapáčila — čo?

— Dajte pokoj, mladý pánko, nejde vám žart od srdca, viem ja, že vás niečo omína. Dajte mi tri rífy patelatu a červený pamok, ale taký, čo nepúšťa, či viete?

— Dobre, dobre, všetko bude, ako si žiadaš.

— No veď tak.

Doniesol, odmeral.

Keď odchádzala, ešte zo dvier mu zavolala: — A po druhý raz sa tak nezahútajte, lebo sa svet bude nazdávať, že ste ohluchli.

*

Zmrklo sa. Ferko s veľkým rachotom spúšťal a zatváral železné dvere na obchode. Večera sa tiež minula, a to dosť ticho. Domáca pani nemala dobrú vôľu, žalovala sa na hlavu, Rovesný málo hovoril, bol ustatý, a žena mu tiež pokazila vôľu, a to na celý deň. Elenka počala nadpriadať rozhovor i smiechom chcela odbiť mlčanie, ale keď sa jej to nepodarilo, zatíchla aj ona. Každý sa ponáhľal čím skôr odísť od stola.

Janko po večeri šiel na preddomie. Sadol si na lavičku. Vozy tiahli pred ním z poľa. Zďaleka počul spev robotníc. Stával sa zreteľnejším, až počul aj obsah piesne:

A za tým jedna zo speváčok zaujúkala, až sa ozvalo. Popri ňom grúli a kvičí prasa, už zadychčané. Zastane pred každou bránou, akoby sa dnu pýtalo a zase beží ďalej. Zatáralo sa. Pomaly sa zotmilo. Oproti nim v dome aj svetlo zapálili. Hore na nebi zjavujú sa drobné svetielka hviezd. Čím diaľ, tým je ich viacej. Vynorujú sa s hasnutím denného svetla. Už sa jasá mdlým fosforečným svetlom aj mliečna cesta. Na južnom nebi, neďaleko súhvezdia Orla, je najjasnejšia. Tam sa delí na dva jasné prúdy. A v tmavej medzere medzi nimi tiahne sa dlhočizné telo zmije v ohromnom polkruhu, aby sa končilo v trojuhlastej hlave, blízko pekného súhvezdia Herkulesa a sťa brilianty ligotajúcich sa hviezd severnej koruny.

Zotmilo sa. Ruch na ulici zamĺkol. I vznikli v ňom obrazy mladosti. Lúčenie s rodičmi, keď ho viezli do Rovesných za učňa. Ako sa vždy bál! Elenka bola vtedy šesťročná. Pribehla k nemu, ukazovala mu bábiky a iné hračky. Spriatelil sa s ňou. Večierkom jej rozprával povesti. Túlila sa k nemu, keď jej rozprával o zlej macoche a o dvanásťhlavých drakoch. Spomenul si na jej vystrašenú tvár a oči. Rada sa bavila s ním. Nikdy ju nedráždil, nehneval ako jej brat Vlado. Ten čo mohol, urobil jej proti vôli a bol rád, keď ju mohol napáliť. On ju v takýto čas zastával, bránil. Ako to všetko prešlo ani sen! Rozpomenul sa, ako plakala, keď ju prvý raz odviezli do mesta. Pribehla k nemu so slzami v očiach a prosila ho, aby dal pozor na jej bábiky a na mačiatka. Sľúbil jej to a samému ťažko bolo lúčiť sa s ňou. Potom sa už len v lete vídavali, keď prišla na prázdniny. Akú mal radosť, keď zamieňala matku alebo otca v sklepe pri obsluhe, alebo pri kase. Čo si v taký čas všetko narozprávali, nažartovali. Ani on, ani ona sa nestarali o to, kde to všetko zájde, lebo na to ani nemysleli. Načo, keď im bolo tak voľne, dobre! Len vlani, pri odobierke vzbudil sa v ňom už povedomý hlboký cit lásky voči nej. Nevedel sa dosť natešiť, napásť oči na veselom, celý dom oživujúcom dievčati. Všade ho bolo plno. Tu spievala, tam zase bolo počuť jej svieži smiech, zase dupot nožiek, keď tancovala. Začal si vytvárať obrazy do budúcnosti. I skrsli v ňom jeden za druhým, v pestrých, veselých farbách, hodne šťastné, tak ako v povestiach. Ani na jednom nechýbala Elenka. I dumal, ako bude pracovať, ako zbohatne, len aby si ju zaslúžil. Časom prevezme obchod, pretvorí ho podľa svojej vôle, rozšíri ho. Bude cteným, váženým človekom a ona bude jeho ženou. A teraz, zrazu, ani sám nevie, prečo sa cíti opustený. Bojí sa, že mu nádeje stroskotajú! Prečo? Nevie, len cíti nepokoj, ktorý ho morí. Bojí sa, že ho už nechce. Možno videla v meste inakších, schopnejších. Veď je pravda, že sa naňho usmiala, ale… A potom mať… Vedel, že mu je neprajná…!

Na tichý štrkot okna prebral sa z myšlienok. Pozrel hore i zazrel v šere bielu ruku, ako ticho otvára krídlo okna. Srdce mu silne zabúšilo. Skočil z lavičky a priblížil sa k obloku. Bola to ona. Nahýnala sa von.

— Elenka! Ešte nespíš?

— Nie, dnu je tak dusno, a vonku je tak príjemne.

Vetrík zavial listy vysokého topoľa zaševelili.

— Čo ti je, že si taký? — šepce ona.

— Bohvie, čo mi je. Nejaká túha, ba smútok mi zasadol na srdce, ani sám neviem prečo.

Uprel tvár k oknu, aby ju lepšie videl, hlas sa mu triasol roztúžením. Klobúk zošmykol sa mu z hlavy a spadol na zem. Ešte väčšmi sa nahla a rukou dotkla sa jeho obnaženej hlavy a prsty sa jej vnorili do bujných šuhajových vlasov.

Chytil jej rúčku a posypal ju bozkami.

— Veľmi, veľmi ťa milujem, — šeptal jej.

Ruka sa jej zachvela pri počutí týchto jej takých nových slov.

Aj on sa striasol. Obaja pocítili niečo neobyčajné, celkom nové, akoby úder elektrickej iskry. Vytiahla si ruku z jeho…

— A ty? — prosí túžobne i so strachom.

— Choď spať, už je pozde.

— A ty nič? — spytuje sa zmierajúcim hlasom.

— I ja! — odvetila tíško, len-len že počul.

Zatvorila okno.

— Nejdi ešte! — prosil, no darmo, okno sa už viac neotvorilo, ani sa v ňom viac biela postava dievčaťa neukázala.

Bol preplnený citom. Pozrel ešte raz na zatvorený oblok, potom šiel do dvora, tam v bočnom krídle domu bola jeho izbička. V nej spal Ferko na železnej posteli. Zreteľne počul jeho pravidelný, hlboký dych. Nemohol vydržať v tom úzkom priestore, vyšiel na dvor, stadiaľ do záhrady. Tam sa prechodil dlho do noci.