Zlatý fond > Diela > Spis 5. „Najjasnejšiemu vladárovi a pánovi, pánu Maximiliánovi“


E-mail (povinné):

Martin Rakovský:
Spis 5. „Najjasnejšiemu vladárovi a pánovi, pánu Maximiliánovi“

Dielo digitalizoval(i) Petra Vološinová, Viera Studeničová, Peter Krško, Pavol Tóth.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 65 čitateľov

O ROZVRSTVENÍ OBYVATEĽSTVA A PRÍČINÁCH ŠTÁTNYCH PREVRATOV, ZVÄČŠA PODĽA ARISTOTELA


Vyložím, aké sú časti, čo z nich sa dobrý štát skladá,
čím to, že na štáty v kvete doľahne vrtkavosť zmien.
Pomôž mi, Múza, bo bez teba báseň zniesť nebude milo,
stvárňuj mi reč moju, božská, lýry mi usmerňuj tón,
aby som skrze ňu pána kráľa pobaviť mohol
spevom a maličkou službou svoj som mu prejavil vďak.
Slávny ty muž, bo po celom svete ťa roznáša zbožnosť,
mužnosť a pravica, ktorá nepozná bezprávny čin.
Kráľu, čo so svätým otcom[3] si túžbou národom mnohým,
Maximiliánus, ty nádej ctiteľov pieridských múz![4]
Príď sem a odlož na chvíľu bremeno starostí vládnych,
zakiaľ ti, pánovi svojmu, zaspievam niekoľko slok.
Hoci aj moja Múza ťa nemôže poučiť v ničom,
predsa na rozkaz chváta pred tvoj sa dostaviť súd.
Papier sa obáva dostať sa do ruky s kráľovským leskom,
pred tvár takého muža, akým si, vládca náš, ty.
Láskavá Múza však tíši aj hrude vznešených ľudí,
tlčúc dôverným hlasom do ľudských tajomných žíl.
Básne nič nedajú vládcovi hromu, keď všetko sám pozná;
ak ich však napíše niekto, predsa ich prijíma rád.
Múzy kráľovstvám svedčia, ich zdobia a držia sa práva,
vždycky zďaleka bočia od špatných barbarských vlád.
Potomci naši, až budú mať učených básnikov, iste
rieknu, že žezlo si držal rukou, čo ľudskosť si ctí;
že si nevládol divým ľuďom, ni barbarským hrudiam
kmeňov, ni neľudským chlapom, ľuďom, čo modly si ctia.
Len mi preukáž milosť a podporuj priaznivcov svojich,
ako to robíš, a mojich ujmi sa, prosím ťa, múz.

Šíky netvorí jedine lekár, hoc je tam aj lekár, [Osem častí štátu]
ani roľníci sami; stupne má občiansky stav.
Sedliaci prvú časť tvoria a druhú zas remeselníci, [Politika, IV. kn., kap.4]
tretia sa obchodom živí, miestom jej práce je trh.
Štvrtou časťou je tá, čo čokoľvek pracuje za mzdu;
tá, čo odráža bitky, piatu zas vytvára časť.
Šiestou sú členovia rady a znalci zákonov obce,
siedma peniazmi vládne; tvorí ju zámožná časť.
Tí, čo sú na čele prác a pečujú o štátne veci,
o tom pochyby nemáš, ôsmu že tvoria zas časť.

Roľníci zo zeme potravu pre všetkých obstarávajú;
plným právom ich možno verejným prsníkom zvať.
Remeselníci k rozličným potrebám konajú diela,
bez nich nijaké mesto naozaj nemôže byť.
Títo sú dvojeho druhu, bo jedných si potreba žiada,
druhých zas vyzýva k práci prepych a životná slasť.
Remeslá tieto som vyššie preberal[5] v hojnejšej miere,
preto mi netreba o nich hovoriť po druhý raz.
Snaživý obchodník dováža z rozličných ďalekých krajín
tovar a prináša takto úžitok pre svoju vlasť.
Slobodným občanom sluší sa poctivo pestovať obchod;
poctivý obchod je silou najväčších štátov i miest.
Podvodník, naopak, čokoľvek doma kupuje lacno,
to isté predáva doma, ale už za veľký groš.

Osožní sú tiež tí, čo ťažko pracujú za mzdu:
nohy a ruky ich štátu dávajú veliký zisk.

Vojnu, nosiacu smrť, nám odvracia vojenská trieda,
ktorá je v spojení s pánmi ochrancom verejných práv.
Slobodu drahú treba často zbraňami chrániť;
znášať otrocké jarmo nemôže nijaký štát.
Lebo kde slobody niet, tam nemožno o štáte vravieť,
pretože skrz seba všetko spravovať nemá dosť síl.
Štát si však stačí skrz seba sám, a naopak, ten štát,
ktorý sa v otroctvo dostal, vlastných už nemá viac práv.
Preto je potrebná trieda, čo odvracia od štátu vojnu,
aby sa udržať mohla sloboda s platnosťou práv.

Právnici do správnej koľaje snažia sa uvádzať spory,
na rôznych konaniach súdnych, prv než by rozhodol hlas.
Svojimi radami riadia tiež osoby z drsného ľudu,
učiac ich prameňom pravdy, učiac ich hodnote jej.
Do tejto triedy zaradiť treba tiež zástupcov obcí,
zákonodarcov a taktiež skúsených obhajcov právd.
Výrečné jazyky ich nech za pravdu zvádzajú boje,
nikdy nech z dôvodov lživých nehája podvodnú vec.
Teraz však mnoho je takých, čo nikdy nevravia pravdu,
ak sa im pred rečou nedá dopredu žiadaný dar.
Za zisk sú ochotní obhájiť nepravdu klamlivou rečou,
zvôľu volajú právom, bezbožnosť volajú cťou.
Ako Fúrie[6] hľadajú hádky a pokojné bratské
srdcia rečami stiahnu na lživo schystaný súd.
K jednému prídu a rieknu: „Ty necháš to, priateľu, takto?
Toto je tvoje“, tak vravia, „svoje si procesom chráň!“
Nato zas k druhému prídu a sľúbia, že budú ho v spore
hájiť, ak pravda, aj tento niečo im do daru dá.
Tárači títo tak majstrovsky vedia si rečami získať
sudcov a všetkých tých ľudí, ktorých tam predvolá súd.
V závetiach prekrútia právo a v krivde, čo spáchali iným,
vidia zreteľný dôkaz nadmerných rečníckych síl.
Ak by však prestali spory, tu bez všetkých prostriedkov zhynú
v špine, bo strávi ich rýchle zima a ničivý hlad.
Nadanie majú len pre zlo a príliš im holiča treba;
pomôcť im nemôže, zdá sa, nijaký čarovný liek.
Na klinec vešajú duše a potom ich odpredávajú
práve tak, ako pastier predáva dobytok zlý.
Nevidia vôbec, jak uteká krátkeho života dráha,
koľkými trestami ľudí za podvod potresce Boh.
Preto stálo by za to, by bohatí vlastníci naši
boli sťa opora mocná občanom zo svojich miest.
Aby znášali údelu ťarchu, čo na všetkých tlačí,
aby ju zo svojich veľkých prostriedkov pomohli niesť.
Lebo veď prvým a najväčším úžitkom z peňazí je vždy
pomáhať skupine svojej; káže tak staručký mrav.
K tomu patrí tiež všetkými spôsobmi chrániť im život,
šatiť ich, dôstojným jedlom údom ich dodávať síl.
Patrí sem taktiež aj starosť o deti, zrodené z tejže
krvi a ktoré si dáko manželstvom získal tvoj rod.
Po tretie, pomáhať tým, čo do cudzej vstupujú zeme,
keď buď náhodou zblúdia, buď ich tam privedie Boh.
Vydávať treba aj na tých, čo nešťastne prišli sem na svet,
na tých, čo znášajú núdzu z biedy, či z choroby zlej.

Musia však byť aj iní občania najvyššej cnosti,
významní predáci obce, vznešení občania miest,
ktorí by zverené úlohy konali v súhlase s právom,
ktorí by v úradnej práci javili zručnosť a um.
O vzniku týchto a úlohách ich sa nadostač rieklo
vtedy, keď spievali sestry Klio a Kaliopé.[7]
Netreba predsa vždycky hovoriť o týchto osve,
nebude dedinčan predsa oráčom vidieka vždy.
Obranca vlasti tiež nebude trvalo odetý zbraňou,
vojak za mieru môže obrábať otcovskú zem.
Keď sa však privalí vojna, tu srp svoj zamení oráč
za meč, a s nevôľou zhučia zástupy majstrov a ľud.
Tieto občianske zložky sa delia ešte aj ináč: [stavy štátu]
barónom volá sa občan, ktorý má najväčšiu česť.
Iní sú jazdci a po nich zas iný vznešený stav je,
vznešený pre silu ducha, ako aj pre chrabrý čin.
Pretože ten, čo vyniká v krásnych odboroch vedných,
alebo o veľkých ľudí nejaké zásluhy má,
alebo v poli sa pevne postavil oproti sokom,
hoci aj predkovia jeho mali len roľnícky rod,
predsa mu hodnosť nobila v odmenu udelí vladár,
takže stane sa z chlapa starého nový zas muž.
Múdrymi a rozvážnymi sa nazývajú
občania, ktorí sa schodia do rady vidieckych miest.
Vidiecki občania s drsnými mravmi rázcestia poľné
strážia a po tvrdých roliach s námahou ťahajú pluh.
Napokon ostatný národ sa nazýva pod menom ľudu.
Tieto rozličné stupne občanov mal by mať štát.
Bo ak ich pospolu zmiešaš, tu celý systém sa mrzko
zničí a nastane chaos tam, kde prv poriadok bol.

Z občanov jeden má bohatstvo veľké, no druhý je chudák,
inému vedome osud prostredný majetok dal.
Najlepší občan je ten, čo nie je ni boháč, ni chudák,[8] [Euripides v prosebniciach: ktorý je najlepší občan]
lebo veď občanom svojim prináša osoh len on.
Boháč lakomstvom horí a akoby pijavica [Lakomý občan]
z krvi susedov svojich cicia im prostriedky ich.
Hoci má vo svojom dome peniazmi napchaté truhly,
po ďalších túži a vraví, božiac sa, málo že má.
Nechová potomstvo žiadne, by mohol ešte aj ďalej
šetriť a ochotný nie je požičať susedom nič.
A ak aj niečo im dá, zas pýta to s úrokom veľkým,
snaží sa nasýtiť vždy svoj neuhasiteľný smäd.
Z lakomstva sťahuje slúžkam a sluhom ich zjednanú plácu,
do zeme ukrýva poklad, aby tam skazu raz vzal.
Nielen že nectí si ľudí, no nectí ni samého vládcu
hromu a najbližší osud nevidí naskrze nič.
Chudobný závidí druhému šťastlivý osud a zakiaľ [Chudobný občan je neužitočný]
závisť mu pôsobí bolesť, sebe je najväčší kat.
Nerobí úžitok iným a svoje nezdieľa s nikým;
chudobou zmorenej cnosti ostáva jedine pád.
Činnosť je totižto matkou cnosti a čokoľvek robíš,
všetko sa peniazmi deje; nemáš ich? nemáš dosť síl.
Bohatstvo často sa pokladá za ruky, za krídla cnosti;
túto kto nemá, ten dobrý nemôže nikomu byť.
Na koho bohyňa pozrie sa s úsmevom zo stredu kruhu, [Najužitočnejší občan]
nedá mu bohatstvo veľké, nedá mu v chudobe žiť.
Zásluhou takého hojne vzrastajú hodnoty štátne,
takýto človek je svojim občanom na veľký zisk.
Miera je najlepším lósom; je polovic viacej než všetko;[9]
právom sa vraví, že strednou cestou je istejšie ísť.

Týmto častiam je vhodný systém kráľovskej vlády; [V čom spočíva šťastie štátu]
ak majú základy pevné, šťastlivý môže byť štát.
Niektoré úsilia totižto plodia vznešené veci,
niektoré chlácholia myseľ, snímajú zármutok z pŕs;
niektoré zase sú pravými sluhami belostnej Cnosti,
z čoho zas občanom plynie každučkej výhody druh.
Toto tak prekrásne napísal múdry a učený starý
vek, no večného dobra nepoznal ešte ten čas.
Šťastie je podstatou žitia a najvyšším na svete dobrom:
uznávaj Otca i Syna, vedz, že je svätý tiež Duch.
Preto je treba k predošlým častiam pridať tiež ľudí,
učiacich božskému slovu, učiacich zbožnosť si ctiť. [Učitelia slova sú potrební v šťastnom štáte]
Náuku ich ak predošlé časti sú ochotné uznať
a ak v pomere svojom dľa práva zotrvať chcú,
štát vtedy vo všetkých stupňoch je šťastný a dokonalý,
požíva najvyššie dobro, aké sa dosiahnuť dá.

Kedysi v území Neftali[10] slávne mestečko stálo,
o mene Kafarnaum, krásnym sa mohlo tiež zvať.
Lebo sa menom Kafarnaumu nazýva krásny [Príklad najkrajšieho štátu]
vŕštek, keď ku slovu Kofer slovíčko naam si dal.
V Judsku je miesto, až na samom severe krajiny tejto,
Genezar, podobné lýre, jazero s hojnosťou rýb,
vzdialené od samej západnej hranice hodiny štyri,
ku ktorým treba ti pridať hodinu, polku a štvrť.
Keďže je od rovníka na sever tridsaťdva stupňov,
strmo z nesmiernych výšin nad ním sa zdvihuje os.
Okolo žírna je zem, čo nijak ju Penejská Tempe[11]
nemôže zeleňou premôcť, hocako rozkošná je.
Dôstojným sídlom je Bohu a rieky, čo stekajú z vrchov
susedných, priesvitnou vodou zvlažujú úrodnú zem.
Tadiaľ mohutným tokom sa valí posvätný Jordán,
z Gelbojskej hory[12] zas tečie do mora Kisona prúd.
Zima je mierna a leto tiež nie je tam nadmieru suché,
milá je v krajine tejto jeseň a milá je jar.
Z územia Jericha často tam povieva príjemný zefyr,[13]
ktorý ti balzamom milým neprestaj napĺňa nos.
To isté robí aj Notus[14] a vietor, čo od Gaddu[15] duje,
lebo veď záhrady sväté vznešená Engada[16] má.
Preto tu dostalo základy na brehu Genezaretskom
prekrásne mesto; je blízko nevďačnej Betsaidy.[17]
Sklonila šiju, no so vzdorom hrýzla zubadlo rímske,
len čo sa cisárom rímskym podrobil východný svet.
Zákony rímske a bezchybné právo sa šírilo v meste,
jedine náboženský bez zmeny zostal tam cit.
Cisár bol doposiaľ slepý, no nevložil do chrámov svoje
sochy, aj obrady boli, stál tiež tam židovský chrám.
Na čele mesta bol správca, stotník Kristovi milý,
ktorý pravdivou vierou svojeho Boha si ctil.[18]
Jairus, služobník boží, čo vynikal zbožnosťou čistou,
milé ovečky svoje získaval pre Kristov hlas.[19]
Konečne Ježiš, Syn Boží a Spasiteľ sveta, sám v tomto
meste, čo vravíme o ňom, premilým občanom bol.[20]
Príkladne schvaľoval občianske ťarchy, keď celé dve drachmy
za vlády Tiberiovej[21] odovzdal svoju sťa daň.[22] [Matúš 17]
Kňaz bol priateľom Krista a stotník tiež priateľom Krista,
preto tiež býval Kristus u oboch dosť častý hosť.
Jednému uzdravil sluhu[23] a druhému z podsvetia vyrval
dcéru[24] a takéto puto spojilo obidvoch s ním.
Tu sa usadil počestný Jozef so svätou pannou,
viac ako divý vojak v meste tom v bezpečí bol.
Tu bol tiež príbytok Petra[25] a sladký náhradný kozub; [Matúš 8]
Kristus mu nemocnú svokru uzdravil v príbytku tom.
Milý a svätý zbor, čo sprevádzal na cestách Krista
s mnohými inými ľuďmi, neraz tu vítaný bol.
Boli tu prítomné sväté matky a dievčatá čisté,
ktorým blaženou láskou čistá sa zaleskla hruď.
On bol životom, svetlom i spásou i hojnosťou dobra
každého druhu; ním plesá celučký nebeský vzduch.
Z kázaní jeho vždy kvapkali do ich nábožných duší
útešné slová a hrude božský im zahrieval plam.
Tu ho videli ľudia a tu ho tiež počuli vravieť,
tu tiež po jeho kázňach mávali rozhovor s ním.
Keď ich už poučil kázňou, tu domov sa vracali každý
deň a podľa slov božích zriadili život si svoj.
Ak ich tlačili choroby rôzne a útrapy rôzne,
dotykom pravice jeho stali sa zdravými zas.
Posadlí duchom[26] a tí, čo Kristova láska ich zmohla, [Matúš 5]
námesačník[27] a ľudia, trpiaci porážkou tiel.[28]
Ľud tam za mieru spravoval na čelo určený prefekt,
dbajúci o to, by božie zákony nerušil štát.
Slová, čo od Krista počul, sám ďalej iným tiež hlásal
Jairus a zvučiacou trúbou Pánovho hlasu sa stal.[29]
Jasala krajina Neftali, tlieskala Zabulonova,[30]
potomstvo smrteľných ľudí sedelo za nočnej tmy.
Lebo veď svetlo, čo prúdilo zo svetla, zalesklo sa jej,
len čo dievčatku riekol: „Prebuď sa ihneď a vstaň!“[31]
Opravdu šťastný a nesmrteľný je zaiste ten štát,
ktorému toľkéto dobro udelil láskavý Boh.

Ale už konečne povedz mi, múza, z akých to príčin [O príčinách zmien štátov]
padajú ríše a prečo v nových je toľko zas zmien.
Prečo sa kráľovstvá rútia a nesú sa do inej dráhy.
prečo sa velikí páni menia sťa v hazardnej hre?
Najsamprv preberme príčiny učených mužov a potom
tie, čo celkom je jasné, o nich že rozhodol Boh.

Príroda matka neplodí nič, čo trvať by mohlo
vždy; čo je najvyššie teraz, čoskoro mizne sťa tieň.
Všetko podlieha zmene a Osud je nad všetkým pánom,
bo ani železo tvrdé nemôže zlomiť mu moc.
Osud na ľudí čaká a k zániku určené padá,
hoci aj predtým by stálo na jednom z najvyšších miest.
Sestra Osudu, Šťastie — to prejav božej je vôle —
náhodne po svete kráča, robiac si z všetkého žart.
S nestálym zrakom sa pozerá sem a hneď zase inam,
znenáhla rozličné zmeny prináša zmenený čas.
Hmota a pohyb sú vo všetkých veciach, čo na svete vidieť;
uvnútri majú tú silu, ktorú im tvorca ich dal.
Po páde Babylonu sa Kýrovi[32] dostala ríša;
osud nadutým kráľom pripravil krvavú smrť.
Chrabrý hrdina macedónsky[33] tiež podľahol trpkej
súdbe a korunu ríše poniesol italský muž.[34]

Toto je prvá, no Platón[35] je za druhú príčinu, počet,
dvojitú harmóniu možno je rozlíšiť v ňom.
Keď sa znásobia čísla troch a štyroch a piatich,
súčin ich, zmocnený trikrát, dva hlasy neľúbe dá.
Hoci aj tieto úvahy Platóna prevýšia temnom [Platón: VIII. kniha Štátu]
výroky veštkyne kúmskej,[36] predsa im poskytni sluch.
Príroda sama a výchova dávajú vladárov dobrých
a ich kvitnúce ríše spočiatku pri sile sú.
Neskôr však začnú sa zvŕhať, keď trošku sa povolia uzdy,
ktoré vytvoril predtým prísneho života mrav.
Napokon, akoby zničené od rôznych nerestí starých,
padajú spolu aj s pánmi, rútiac sa v záhubu vpred.
Takto aj z trojakých vzťahov[37] ľúbezná symfónia
pred Boha stúpa, keď spieva školený spevácky zbor.
Ak ich prekročí nejak a nad celú oktávu stúpne,
strašným hukom sa bude ozývať klenutý chrám.
Už to viac nebude spev, lež hlas ten revaním bude,
lomoz ten zaiste vďačne neprijme cvičený sluch.
Tak aj keď zostrojíš obraz, čo mali by odvesny na ňom
jednotky tri a štyri, prepona ale až päť,
takáto symfónia ti vydá lahodné tóny,
znejúc na celú kvartu[38] príjemne z cvičených úst.
Umocni na tretiu[39] obidve strany a medzi ne potom
číslo štyridsaťosem ako aj tridsaťšesť vlož,
aký tie číslice krajné, ak spojíš ich s jedným z tých čísiel,
ktoré sa nachodia v strede, aký len spôsobia hluk!
Ukáže sa ti totiž tercia malá aj s kvintou,
je to interval jeden, ten sa však ešte dá zniesť.
Z tretích mocností[40] oktáva vznikne a tercia malá,
aký len hrozný a strašný spoločne vydajú hluk!
Znásob tých šesťdesiatštyri a sedemadvadsať a máš hneď
tisíc sedemstodvadsaťosem a to ti je viac
o dve oktávy celé, a preto znie takýto pazvuk
ako pred chmúrnou bránou tartarskou brešúci pes.
Drsnými zvukmi ťa udrie a tvrdo ti zasiahne uši,
pekne začatú pieseň zavalí vyjúci hlas.
Takto tiež padajú po svojom začiatku najvyššie štáty,
keď sa dosiahne tento osudom určený čas.
Ale v neskoršom čase zas láskavo príjemnú kvartu
po tomto hluku, ak chce tak, nanovo započne Boh.
Takto sa kedysi zmenilo na svete prekrásne prázdno,[41]
proti Bohu keď páchal zločiny nerestný vek.
Izrael v priebehu osudných rokov sa v drsného zmenil,
upadla bývalá kázeň, s kázňou však padol aj sám.
Nie je však ďaleko od nášho veku tiež hranica táto (1728),
neviem, čo prinesie nové ľuďom, čo nesie ich zem.
Ríše však, zdá sa, že pomaly cítia už blížiť sa túto
skazu a sledujú samy horšieho osudu lós
roku päťsto a dvanásť, čo onomu roku je kvintou;
ak mu chceš stanoviť pomer: tri celé, osminy tri.
Nemožno v krátkych distichách opísať takéto veci,
takáto látka si žiada omnoho blúdnejších stôp.
Predmety veľké a nesmierne ťažké, ak treba ich previezť
po šírom mori, tie dobré nesenie maličká loď.
Verte, že nebeské hviezdy, čo skúsili prednosti božie,
poznajú osudné čísla, hranice významných chvíľ.
Vzbura počatá z toho, že ľud sa neznáša dobre,
škodí vždy najvyššej veci; tretí to bude už mor. [Príčina zmeny vlád]
Táto je hrozná a divá; je zrodená v temnotách Styxu,[42]
zúrivá Tisifone[43] sídlo si zvolila v nej.
Za ňou kráča i svárlivá Eris;[44] tá v predu je v tvári
pekná a milá, no v zadnej časti má škodlivý chvost.
Veríme tomu? Či Eris je skutočne lietavý prízrak,
ako mal na obraze v Aténach Palladin[45] chrám?
Hore je panna s prekrásnou ružovou tvárou a hruďou,
v dolnej časti však tela strašný a špinavý drak.
Namiesto ryšavých vlasov sú na zlom temeni hlavy
svárlivé gryfy[46] a pritom zvádzajú urputný boj.
Svojimi čiernymi krídlami temnom zastiera ľuďom
myseľ a kamkoľvek môže, ťahá im nesvornú hruď.
Tento chce toto, ten schvaľuje iné a každý dľa svojho;
lietajú skaly i fakle, na sekty delí sa ľud.
Hrude hazardných snaží sa rozdráždiť Alekto[47] bodcom,
zúrivá Megaira[48] trasie hadmi, čo na hlave má.
Nesvorní zvádzajú bitky a v bitkách sa surovo vraždí,
poprední občania hynú vraždami krvavých rúk.
Po vraždách mlčí aj právo a putá zákonmi dané,
víťazná mocnejšia strana vrhá sa na cudziu vec.
Takto zhynuli kedysi Téby[49] aj s oboma bratmi,
takto zahynul Kadmov[50] z draka sa zrodivší šík.
Takto sa toľkokrát zmenila ústava v Ríme a inde;
spomenúť všetko to by si žiadalo dlžizný čas.
Povedz však, odkiaľ prichádza táto najväčšia zhuba
štátov a kde je jej prameň, odkiaľ má pôvod ten mor. [Príčiny podnecujúce vzburu]
Toto sú príčiny hlavné, ty z mála slov pochop však viacej:
veliká ctižiadosť ľudí, nesmierny po zisku hlad,
nerovnosť, násilie, pýcha, egoizmus a špatnosť,
zmýšľanie mrzké, ten radca najhorších vecí, a strach.
Krem toho pohana zhubná, čo trápi nevinné mysle,
ako aj občanov nízkych, šliapúcich šľachticom česť.
Konečne moc, čo hľadí sa na ňu závistným zrakom;
vždycky je hotová stredným ľuďom byť strojkyňou škôd.
Príčiny tieto nech odstránia králi; tým odstránia činnosť
týchto a zakážuc vzburu, budú si spravovať štát.

Po štvrté, úskočnosť ako aj spôsoby tyranskej vlády
kráľovským štátom je často príčinou neistých zmien.
Keď totiž v rozpore so zákonmi opraty riadi
vládca, čo majetok cudzí lúpi a nepozná cit.
Učte sa spravodlivosti! V kráľovstve všetko je v moci
kráľa; nie s vojakmi plieniť, naopak, ochrancom byť.
S uznaním vlastníctva ľudí má vladár dbajúci práva
majetok chrániť a svoje každému dľa práva dať.
Keď totiž zvedený klamnými chýrmi, v nepoctivosti
práve tých najlepších vraždí, alebo vyháňa preč.
Občanom odníma zbraň a potom bezbranných šliape,
mysliac, že takýto človek nie mu je občan, lež sok.
Z barbarských krajín privádza za veľké peniaze vojská,
tým, čo v kráľovstve žijú, nenechá nijakú česť.
Slobodu berie a tých, čo sa radujú z rodovej slávy,
trápi a šľachetných mužov tupí a berie im česť.
Tyran sa väčšinou raduje z lôžka, čo bezprávne doňho
vošiel, a obrába pole, smilstvom čo inému vzal.
Potom, keď do takej miery sa rozrastie zločinná bujnosť,
že už nijakú mieru útrapy nebudú mať,
ranená trpezlivosť sa premení v nesmiernu divosť;
do zbrane podnety dáva bolesť tu, inde zas strach.
Mohli však ináč? Aj týrané zvieratá povolia žlči,
majú tiež svoje zbrane, ktoré im Stvoriteľ dal.
Maličké mravce sa zlobia a na dvore zápasy zvádza
kohút a zobák a pazúr jeho sú do boja zbraň.
Strany sa búria a rozličné nádeje hýbu sa v hrudiach:
jedni chcú odohnať kráľa, sadnúť si na jeho trón;
druhí chcú hocakým spôsobom smutného zbaviť sa jarma
a ak by nemali vyhrať, udatne od meča zájsť.
Čoskoro siahne sa k sile a všetci volajú: „Poďme
vydobyť slobodu!“, vediac, že ide o dobrú vec.
Vyhnaný alebo krvavou smrťou zabitý tyran
vstúpi do smutnej ríše, kráľom kde Diov je brat.[51]
Mezentius,[52] nepriateľ bohov, tiež spôsobom týmto,
sotva si zachrániac život, z kráľovstva vyhnaný bol.
Vládca Méďanov navrhol predložiť otcovi k jedlu
synovo telo i dojal zločin ten nebeskú sieň. [Astyages]
Vznešený Stvoriteľ sveta sa zhrozil, keď videl ten zločin,
potlačil krutého kráľa, Peržanom kráľovstvo dal.
Tarquinius[53] i kráľovstvo v Ríme i seba i svojich
zničil a pre smilné činy do zeme otcovskej šiel.
Zločinom vzrušený štát si vytvoril ústavu inú,
dokonca obecné veci konzulom[54] spravovať dal.
Prečo? Bo panovník spupný násilne porušil sväté
manželské právo a vliezol do lôžka, čo iný mal.
Čo si netrúfa Amor? To nie je rozhodne chlapec,
ale je lev a démon, je to tiež tartarský bes.
Pekelným plameňom prevracia hrude smrteľných ľudí;
neminie ani len jeden deň, že by bez práce žil.
Nešetrí nikoho z ľudí; je trikrát, ba štyrikrát šťastný
ten, komu najmenej svojím plameňom zasiahne hruď.
Ktoréže strasti a trampoty neznesie oproti všetkým
z domova Ohnivej rieky[55] chodiaci povestný Klam?[56]
Bohovia spravodlivo sa dívajú na ľudské činy,
všetky zločiny tresce z vysoka hrmiaci Boh.
Vlády, čo tyranis splodí, tie nemajú trvanie dlhé,
nebude panovať dlho kráľ, čo sa dopúšťa krívd.

Konečne vtedy, keď nevhodný nástupca ku vláde príde,
abo keď žezla sa ujme chlapec, čo zhŕda ním ľud, [Po piate menia sa štáty]
štát, ak zlého má vládcu, buď padá, buď ústavu mení,
taká veliká ťarcha jedine vznešených ctí.
Ktorý však kráľ je chlapcom a nevhodným nástupcom? Povedz!
Ktorýmže s ľahkosťou zhrdnúť kráľovská koruna smie?
Hýrivý, s nechuťou k práci, čo cnosťou nevie sa dostať
z chýb, čo choré má telo, chýba mu niektorý úd.
S celými silami treba je znášať obťažné práce,
vrávorá malátne telo pod veľkým bremenom tiarch.
Umenia spravujú všetko; ten, komu Apolón Foibos[57]
spoločne s bohyňou Pallas umením nevzdelal hruď,
ten je tupý, bo múdrosť učením treba je cvičiť;
veď ak tá postráda toto, napoly v hrobe už je.
Vladára so zlými mravmi je treba samého riadiť;
ako by velikú ríšu spravoval takýto kráľ?
Cnosť totiž prebýva v čestnej hrudi, čo hodna je veľkých
činov, a vyhýba srdcu, v ktorom má hýrivosť dom.
Kráľ, čo prepych ho zmohol, aj otcovské majetky márni,
pokojne sedí si doma, milenku pri sebe má.
Náramkami a množstvom rozličných kovov si krk svoj
zdobí a telo mu kryje červeno sfarbený šat.
Na každom prste je gema, ba má ich niekedy viacej,
ktoré mu dodal buď východ, alebo západný svet.
Ozdobné vlasy si farbí asýrskou voňavou masťou,
panchajským[58] kadidlom dymí rozsiahly kráľovský dom.
Po celom mori a po zemi hľadajú bohaté jedlá,
kdekoľvek, výborný Bakchus,[59] zdŕža ťa nejaký kút.
Potom, keď jedlom sa po žilách bujná roznieti chlípnost,
vyvolá z vilnosti mrzkú zhýralosť, vyvolá smiech,
čoskoro odídu ku ľahkým ženám a do ženských izieb,
čo im spitosť a láska káže, to konajú dnu.
Tancujú, hrajú a kupliari ako aj korheli rôzni
s ľahkými ženami sedia, majúc tú kráľovskú česť.
Umelá kráľovná vloží si na hlavu korunu ríše,
kamkoľvek chce sa jej, ťahá plameňom zmoženú hruď.
Predložia kocky a hlúpučký vladár rozkladá skrinky,
kráľovské majetky veľké premárni pochybný hod.
Keď sa už unavil hrou a dosť si už nasýtil chúťky,
po samé poludnie prázdne bremeno chrápe a spí.
Kto by si myslel, že takéto prasa si zaslúži diadém?
Nemôže nezhŕdať predsa takýmto vladárom ľud.
Zhŕda ním nepriateľ jeho, ak nejaký nablízku chodí,
stane sa korisťou jeho, kráľovstvo obráti v plen.
Takýto nositeľ žezla bol mladučký Sardanapalus,[60]
vládnuci v Babylone, skoro však zahynúť mal.
Macedónčan, keď premohol štáty, sa rozkoši oddal,
zničil si život a svoju ríšu tiež zahubil s ním.
Čo však mám vravieť? Veď Dávid, ten zo všetkých najmilší nebu,
zvíťaziac nad vojskom sokov, záletným mužom sa stal.
Dokiaľ občania zvádzali boje, on prepychu hovel,
v nečinnej záhaľke palcom udieral do tenkých strún.
Čo sa však stalo? Hoc vlastní ním zhrdli, ho vyhnali z vlády,
predsa sa do svojho vrátil — milosť mu udelil Pán.[61]
Z takýchto príčin sa menia a padajú najvyššie veci,
ako to prorocký zástup učencov predvídať vie.

Väčšinu príčin tých nerovnosť plodí, a preto sa z nej tiež [Nerovnosť je prameňom a hlavnou príčinou všetkých nezhôd a pohrôm]
zvracajú na svete veci, ona je pôvodcom vzbúr.
Lebo veď nerovnosť je, keď pri správe občanov štátu
alebo pri deľbe výhod nijakej úmery niet.
Ak sa nerovným ľuďom dávajú rovnaké veci,
hoci sú nerovní, predsa dostanú rovnaký dar.
Lebo keď panovník nie je dosť spôsobný v riadení štátu,
nemôže ani sám správca inakšie spôsoby mať.

Idem sa však už ponáhľať priložiť poslednú ruku
k dielu a proroctvá božie uvediem zo svätých kníh.
Ako na celom svete Boh sám spravuje všetko, [Príčiny zmien podľa teológov]
svojou podporou živí, láskavo zahrieva svet,
alebo, naopak, privádza k skaze, čo jemu sa zachce,
bez toho, aby mu niekto radil, či pomocný bol.
Nariadil, aby sa hviezdy točili v určených kruhoch,
aby sa neprestaj vracal v určitej lehote deň.
Zložením príbuzné prvky umiestnil v určitých sídlach,
z ktorých v nijakom čase dostať sa nemôžu von.
Prírodu, matku to vecí, tak uzavrel do vnútra pevných
medzí, že spôsobom žiadnym nemožno prekročiť ich,
takže podobné z podobného sa rodí, býk z býka,
z človeka rodí sa človek, nikdy sa nerodí vôl.
Podobne dľa svojej vôle tiež spravuje osudy štátov,
pevné im určuje medze, určuje pohyby zmien.
Jedným berie a druhým zas dáva a namiesto lepších
častejšie, jak sa mu páči, prináša horší zas stav.
Niekedy lepšími vyváži zlé a ešte ich zväčší,
takže aj vladárov dobrých dodáva namiesto zlých.
Škodlivé dáva a dobré tiež dáva, no s rozdielom predsa:
škodlivé dovolí robiť, dobré však vykoná sám.
Štyri veliké obludy vyvádza z obrovských hlbín
mora, čo sem i tam stále prúdi, a káže im ísť.[62]
Rohy, čo samy nad sebou víťazia, vyrastú z rohu
na jeho rozkaz a taktiež zmožené padajú zas.[63]

Preto tajomná Pánova vôľa je príčinou prvou,
že najväčšie veci podstúpia tak mnoho zmien.
Z jedného národa na druhý Hospodin prenáša diadém,
pravicou prevracať môže nadutosť kráľovských sŕdc.
Koľko už ríš a koľko už krajín zmietaná cirkev
videla? Na žiadnom mieste nestojí na dlhý čas.
Hnaná je sem i tam vlnami slávna Kristova loďka,
na celej okrúhlej zemi nemá svoj určitý dom.
Lebo tu vládne pokoj, tam musia zanechať ľudia
po svete túžbu a nádej v nebeské kráľovstvo mať.
Hriechy ľudí však dráždia Boha, vladára hromu,
preto tiež zásluhou jeho toľko je na svete zmien.
Bezbožnosť kráľa a protizákonná tyranská vláda,
ako aj proti Bohu zločiny činiaci ľud.

Preto tiež ľud je druhou najvyššou príčinou ruín,
zhŕdajúc príkazmi Boha, ktoré mu vnuká on sám:

Treťou je tyranis, susedka kultu hlinených bohov,
s tvrdou a ukrutnou rukou, neznalou nijakých práv.

Z týchto obidvoch príčin sa zmenil aj po prvý raz štát
Židov, keď vladárom u nich nábožný Samuel bol.
Samuel bol už starý a preto tiež riadenie svojho [1. kn. Kráľov, 8]
ľudu a spevnené žezlo synom, čo splodil sám, dal.
Títo však nedbali príkladov svojho skvelého otca,
neišli po takej ceste, ako sa patrilo ísť.
Bezbožný po zlate hlad a dychtivosť bohatstvo získať
hnala ich do svojho jarma, celkom im ovládla hruď.
Mrzko a bezprávne cicali poklady poddaných svojich,
na súde pevne stál občan, ktorý im priniesol dar.
Často zvíťazil vinník; kto hájil vec lepšiu, no nedal
dar, ten padol a zločin odpykal nevinný ľud.
Ľud však čoskoro zabudol na rozkaz vladára hromu,
pohrdol nimi a žiadal, aby ho spravoval kráľ.
Pán sa však na ľud hneval, a preto tyrana dal mu,
aby mu ukrutným jarmom nadutý potláčal krk.[64]

Roboam krutým bol kráľom a surovo utláčal národ, [3. kniha Kráľov, 12]
ktorý trápili súdy, väzenie, hrozby a bič.
Pohrdol radou starcov a radil sa s mladými ľuďmi,
preto tiež odrazu stratil z kráľovstva velikú časť.
Lebo keď nemal už nijakú nádej, že slobodu získa,
vtedy sa celý národ rozštiepil na časti dve.
Jeroboam si pravicou lepšiu časť kráľovstva získal,
s Roboamom však iba Júdovi potomci šli.[65]
Stratené žezlo v Babylonsku oplakal národ,
lebo aj so svojím vodcom celý sa zajatcom stal.
Prečo? Bo Joachim kráľ aj s otcom Manassom boli, [4. kn. Kráľov, 24]
bezbožní. Jeden i druhý nadmieru surový bol.
Ale aj Izrael porušil predpisy vladára hromu;
v páchaní bezbožností za kráľmi svojimi šiel.[66]

Príčinou ďalšou, čo núti Boha zosielať tresty, [4. príčinou zmien je idolatria vladárov]
je kráľ javiaci k Bohu nepravej zbožnosti cit.
Keď mu ktokoľvek prejaví úctu nepravou poctou,
alebo hocakých duchov pravé sťa božstvo si ctí,
takýto modloslužobník nikdy neujde trestu,
lebo sa potomstvu jeho zoberie kráľovský trón.
Mocný a žiarlivý Boh si nároky na svoju poctu
robí a káže, by božskú jemu len vzdávali česť.
Kráľovský hlas, čo nedá sa odvolať, zo svätých úst znie,
dávajúc rozkaz, a vodcom sputnáva smelú ich hruď.
Tu som nadmieru silný. Nuž zdvihnite, kráľovia, brány!
Poslúchajú ma vojny, poslúcha réva a mier.
Sláva moja nech radostne svieti v kráľovstvách vašich.
Učte sa poznávať vo mne Boha, čo každú dá zvesť.
Plesajte na počesť Boha a spievajte radostné piesne
s chvením, nech k tomuto kultu hrude vám pritiahne strach.[67]
Predáci, kormidlo ktorých celú krajinu riadi,
tomu, čo zrodil sa z panny, povďačný dávajte bozk.
Aby vás niekedy Pán, keď právom hnev sa ho zmocní,
nezmietol tak ako plevy,[68] silný keď zaveje van.
Ako železo pritiahne magnet, tak slúženie modlám
dráždi Boha a ťahá na štáty rozličný trest.
Predsa však nevedia mnohí, čo modlárstvom nazývať treba,
v páde, že priznáva niekto, že je len jediný boh.
Niektorí myslia, že maľby, či sochy, vzývané v prosbách,
alebo duchovia mŕtvych, nejaká zmyslená vec.
Nechcem však ďalej sa zdŕžať a rozviažem uzol ten v knihe;
prekrásne hrdinské činy Tália ospieva v nej.[69]
Tristošesťdesiat rokov a krem toho ďalších zas desať
narátal Izrael rokov odvtedy, ako mu Boh [História Saula, 1. kn. Kráľov, 13]
rozkazy vydal, a utiekol zo zeme krutého vládcu
faraóna a ťažké tehly už nenosil viac.
Saul, povestný prorok božieho národa, vládol
v Kanaan, úrodnej zemi, sladký kde pretekal med.
Satrapa Filištínskych si kruté obliekol zbrane,
pretože strašlivou vojnou vyhnať preč Izrael chcel.
Vtedy si Saul, hoc slabší, tiež zbrane na odpor chystal,
čakajúc láskavý rozkaz, ktorý mu vydať mal Boh.
Dychtivo čakal no Pán mu nedával odpoveď žiadnu,
Samuel taktiež tam nebol, aby mu úpravy dal.
Čože mal robiť? S obavou svojvoľne postavil oltár,
vykonal bohatú obeť, aby sa uzmieril Boh.
Konečne Samuel do Galgala[70] prišiel a ostro
napadol kráľa a vinil obrad, čo nemal sa stať.
„Čo si to urobil, hlupák?“ — tak riekol — „Veď opúšťaš z neba
od Pána daný nám rozkaz, ktorý si zachovať mal!
Keby si bol ho zachoval dnes, Pán bol by ti navždy
ustálil kráľovstvo tvoje, upevnil zákony v ňom.
Teraz však viacej už nebude pevná koruna tvoja,
iného lepšieho muža našiel si pre žezlo Pán“.[71]
Takto si nestále mysle samy zmýšľajú božstvá,
keď ich tu i tam k tomu pobáda nejaký strach.
Boh si však praje a káže tiež ľuďom, by ctili ho v Kristu
práve tak, ako to možno vyčítať zo svätých kníh.
Čo mám spomenúť z Júdska? Či žalostné osudy ríše
Izraelovej, keď sa venoval modlám ich kráľ?
Vojská, čo do zeme vpadli? Či z koreňa zničených toľkých
kráľov? Či vladárske žezlo, o ktoré prišiel ich kráľ?
Keby som vyrátať chcel tie všetky príklady viny,
stupené oltáre božie, kráľovstvá zvrhnuté v prach,
iste by nemohol stačiť mi deň, hoc spojený s celou
nocou a hoc by som čas ten zväčšil zas o druhý deň.
Namiesto mnohých spomeniem jeden. To aby si vedel,
aká je záruka božia, múdrosť jak spravuje svet.

Izrael kráľa mal Jeroboama. Ten príliš bol pyšný
na svoju vznešenú ríšu, múdro však strážil si trón.
Júdov kmeň jediný bol, čo Roboamovu tvrdú
poslúchal uzdu, tu anjel[72] ako aj oltár mu stál.[73]
Zákon bol v Júdsku, by celý Izrael navštívil tento
oltár, posvätné veci, dom, čo v ňom prebýval Boh.
Vtedy, by národ, čo toľkokrát dostal sa pod cudzie vlády,
nezhynul celkom a nechcel cudzí si obľúbiť trón,
Jeroboam dal národu vystavať oltáre krásne,
otvoril háje a chrámy pohanské umiestnil v nich.
Opustil Dávidov národ a nariadil obete konať
doma a v hocktorom chráme mal sa už uctievať Boh.[74]
Čo sa však stalo? Tu od Pána prišiel ku nemu prorok
jeden i druhý[75] a túto predniesol ku nemu reč:
„Či som ťa nevybral zo stredu ľudu a nezdvihol na trón?
Či som národ svoj milý nevložil pod tvoju moc?
Bezbožný Jeroboam, to ja som rozdelil vládu,
ktorú mal Dávid a tebe žezlo som do ruky dal.
Ty si však, tak ako Dávid, neplnil rozkazy moje,
naopak, neresťou rôznou moju si naplnil zem.
Zločinom svojím si prevýšil všetkých predošlých vládcov,
lebo veď takúto hriešnu bezbožnosť nepoznal ľud.
Mňa si zavrhol za svoj chrbát a ulial si modly,
takže nesmierne veľký u mňa si vyvolal hnev.
Preto, hľa, nesmierne množstvo nešťastí na teba zošlem,
zo samých koreňov vytnem úplne celý tvoj rod.
Každý potomok tvoj, nech kdekoľvek v dome ho zavrieš,
pred mojou tvárou ti zomrie, každý, či žena, či muž.
Toho, kto zásluhou tvojou ti zomrie uprostred mesta,
svojimi tesákmi budú trhať a rozsápať psi.
Ten, kto zahynie v poli, ten korisťou lietavcov krutých
bude a kmásať ho bude krivými pazúrmi vták.
Toto je rozsudok môj; ten nemôže železo zrušiť,
nemôže ohnivá sila, nemôže mohutnosť rúk.“[76]
Takto to riekol a za slovom Pána hneď prišli aj činy:
Jeroboamovi zhynul úplne celučký rod.[77]
Z takýchto príčin sa kráľovstvá menia a z opačných zase
trvajú. Patričnú silu príčinám dodáva Boh.

K týmto tu treba však ešte aj finálnu príčinu pridať, [Finálna príčina]
prečo toľkéto zmeny kráľovstiev dovolí Pán.
Keďže je všemocný, stály a pre ľudí pôvodcom dobra,
mohol by vo večnom kvete udržať kráľovstiev chod.
Čože prináša týmto? Kam smeruje premena sveta?
Na celom svete nič predsa nadarmo nerobí Boh.
Karhá národy vinné a tak isto odbojných kráľov
tresce a výrokom svätým spravuje tvrdú ich hruď.
Takto si zachová kázeň a zákony krásne a čestné,
o všetkých svojich svätých stará sa spôsobom tým.
Keďže však sily a rozvážna pilnosť zvyknú nás klamať,
učí, že konanie vecí vo svojej moci má sám.
Nevinná stránka často v lepšej odpyká veci,
aby celú tú slávu z vládnutia dostal len Boh,
ktorého slúchajú hviezdy tak krásne sa točiace v kruhoch,
slúchajú príčiny, osud, rozličných duchov tiež zbor.
Praje si, aby ho ctili a znali a vzývali prosbou,
aby vzdávanú poctu nedostal krem neho nik.

Ale už Kylénčan[78] volá inam, ku vyšším kruhom, [Záver]
múzu a v otcovom mene rozkazy prináša jej.
Zakiaľ sa nevráti, prosím ťa, kráľ môj, dovoľ mi mlčať,
náhradou za veľké veci túto tu trošíčku maj.
Len mi vo svojej miernosti prikývni s láskavou tvárou,
riadiacu ruku mi podaj, prosím ťa, panovník môj.
Čoskoro moja loďka po mori pobeží smelšie:
ospieva, aké sú dobré zvyky a vlády a kráľ.
Nech ti ľudnatá Bohémia vždy pod tebou šťastne
stojí a tvojemu žezlu Teutóni priazniví sú.
Nech ti Boh Otec sám, čo vládcom je nad celým svetom,
čoskoro panónske žezlo s vladárskou korunou dá.



[3] so svätým otcom, Ferdinandom.

[4] pieridské múzy, tak sa nazývajú múzy podľa Pierie, krajiny v juhovýchodnej Macedónii, kam v staroveku kládli ich kult.

[5] Remeslá tieto som vyššie prebral, v Opísanie českého mesta Loun,:


… Prvý zástavu nesie ten cech, čo zásobí mesto
mäsom; ten na prvom mieste žiada si uctený byť.
Jatky jeho sú neprestaj teplé od krvi stáda,
ktoré získava z diaľnych poľských a uhorských miest.
Po nich, a plným právom, sa dostáva najväčšej pocty,
bez sporu v celom meste na druhom mieste sú tí,
ktorí obilie drvia a pripravujú tak z neho
vhodný nápoj, keď varia čistý, sťa medový mok.
Po nich sťa tretí nesú čestnú zástavu tkáči
ako aj tí, čo robia prikrývky na krytie hláv.
Prví z nich tkaniny robia a látky z mäkuškej vlny,
za ktoré občania naši hanbiť sa nemusia ver.
Druhí majú dosť plstených klobúkov, majú dosť vlny,
majú dosť farby a nachu, ktorý vie upútať zrak.
Cechu, čo z koží a súkna vie dobré obleky ušiť,
tomu sa v celom meste dostáva štvrtého z miest.
Ktorému po nich dať prednosť, to nemôžem povedať ľahko,
ten však, čo pracuje s ohňom, veľmi je početný cech.
Títo hotovia strašné pušky a meče a zámky,
plamenným ohňom zvára železo horlivý cech.
Nechýbajú tu ševci, nie, môžeš vybrať si remeň
alebo irchu, z ktorej cítiť je majstrovstvo rúk.
Počet mlynárov môžeš doplniť pekárskym cechom,
od nich koláče máme, od nich je výborný chlieb.
Tesárov, hrnčiarov a tých, čo pracujú s drevom
pre rôzne potreby ľudí, v odbore každom je dosť.
Načo mám spomínať ľudí, čo pestujú polia a révu
v príslušnom čase, keď v poli práca im pod rukou vrie.
Koľké sú húfy mravcov, čo znášajú do svojho sídla
úlomky rôzne, keď takto káže im jesenný čas,
po celom hvozde sa rozliezajú v šíku, že vôkol
nenájdeš miesto, kde by si nevidel pracovať ich,
toľké zástupy vidíš po poli sem i tam chodiť
a, keď zapadá slnko, zapĺňať priestory ciest.
No ani slávou ženského pohlavia nemožno zhŕdať,
ktoré nijako chlapom zahanbiť nechce sa dať.
Sú tu i matky i nevesty ich i slobodné devy,
takže z nich môžu si muži niektorú za ženu vziať.
Ony sťa ostražité slimáky držia sa svojho
prahu a s umením veľkým spletajú nejakú vec,
alebo pradú, tkajú a vreteno zvŕtajú palcom,
dokonca vedia sťa pavúk hodvábne nite tiež priasť,
z ktorých robia si stužky tak jemné, že uniknú zraku,
vedia tiež krásne plátno pre svoju potrebu tkať.…

[6] Fúrie, Erinye, bohyne pomsty, prenasledujúce ľudí a ženúce ich do nových zločinov.

[7] keď spievali sestry Klio a Kaliopé. Klio, múza dejepisectva, Kaliopé, múza epického básnictva. Rakovský tu naráža na svoje II. knihu svojho diela O svetskej vrchnosti (Klio) a na nezachovanú IV. knihu (Kaliopé).

[8] Rakovský tu obmieňa Euripidove myšlienky o troch druhoch občanov, vyjadrené v tragédii Prosebnice, v. 238 — 245.

[9] Je polovic viacej než všetko, v latinskom origináli je úslovie vyjadrené po grécky. V obmenenej forme sa nachádza u Hesioda (Práce a dni, v. 40) a odvoláva sa naň aj Platón (Štát V, 466 C).

[10] Neftali, jeden z Jakubových synov, po ktorom bolo pomenované územie západne a severne od Genezaretského jazera.

[11] Penejská Tempe, údolie dolného Peneia medzi Olympom a Ossou, príslovečné svojimi prírodnými krásami.

[12] Gelboa, hora v Palestíne, kde pramení rieka Kison, vlievajúca sa do Stredozemného mora.

[13] zefyr, západný vietor.

[14] Notus, južný vietor.

[15] Gadda, miesto v Arábii pri južných hraniciach Judska.

[16] Engada, mesto v Palestíne, južne od Jeruzalema.

[17] Betsais, územie v Galilei v okolí Kafarnaumu, odkial pochádzali apoštoli Peter, Ondrej, Ján, Jakub a Filip. O jej nevďačnosti pozri Evanj. Matúša. 11, 21 a Lukáša, 10, 13.

[18] Pozri Evanj. Matúša, 8, 5; Evanj. Lukáša, 7, 2.

[19] Evanj. Matúša, 9, 18; Evanj. Marka, 5, 22 — 23; Evanj. Lukáša, 8, 41 — 42.

[20] Evanj. Matúša, 4, 13.

[21] Tiberius, rímsky cisár v rokoch 14 — 37.

[22] Evanj. Matúša, 17, 24 — 27.

[23] Jednému uzdravil sluhu, stotníkovi. (Evanj. Matúša, 8, 5 — 13; Evanj. Lukáša, 7, 2 — 10).

[24] a druhému z podsvietia vyrval dcéru, Jairovi (Evanj. Matúša, 9, 18 — 19, 23 — 26; Evanj. Marka, 5, 22 — 33; Evanj. Lukáša, 8, 41 — 42, 49 — 56). U Rakovského je omylom uvedený Jairov syn.

[25] Tu bol tiež príbytok Petra… Evanj. Matúša, 8, 14 — 15; Evanj. Marka, 1, 29 — 30; Evanj. Lukáša, 4, 38 — 39.

[26] Posadlí duchom (Evanj. Matúša, 8, 28 — 33; 9, 32; 12, 22).

[27] námesačník, Evanj. Matúša, 17, 18:. Evanj. Lukáša, 11, 14 — 18.

[28] trpiaci porážkou tiel, Evanj. Matúša, 9, 2 — 7; Evanj. Marka, 2,3; Evanj. Lukáša, 5, 18.

[29] Evanj. Matúša, 9, 18; Evanj. Marka, 5, 22; Evanj. Lukáša, 8, 41.

[30] Zabulon, jeden z Jakubových synov, podľa ktorého bolo pomenované územie západne od Neftalidy.

[31] Prebuď sa ihneď a vstaň! Evanj. Marka, 5, 41.

[32] Kýros, prvý perzský král; dobyl Babylon a dal usmrtiť babylonského kráľa Balsazára (Daniel, 5, 30 — 31).

[33] Chrabrý hrdina macedónsky, Alexander Veľký (356 — 323).

[34] korunu ríše poniesol italský muž, podľa Rakovského sa rímska monarchia začína Caesarom roku 47 pred n. l.

[35] Platón, grécky filozof (427 — 347), autor rozsiahleho diela Štát (10 kníh). Počet, tzv. platónske číslo, nie je zatiaľ jasne vysvetlený. Zvyčajne sa myslí, že ide o číslo 12.960.000, ktoré dostaneme znásobením pravouhlého trojuholníka s odvesnami 3 a 4 a s preponou 5 (60) a ich štvornásobným umocnením (60.60.60.60). Toto číslo má v sebe dve harmónie: jednu štvorcovú (3600.3600, pričom 3600 = 6.6.100), druhú tiež pravidelnú, obdĺžnikovú (4800.2700)).

[36] veštkyňa kumská, Sibyla.

[37] z trojakých vzťahov, intervalov, a to kvarty, kvinty a oktávy.

[38] znejúc na celú kvartu, totiž pomer odvesien je 4:3.

[39] Umocni na tretiu…, takže dostaneme poradie 27, 36, 48, 64, pričom pomer 48:27 = 16:9 je kvinta.

[40] Z tretích mocností… totiž z pomeru 43:33, teda 64:27.

[41] Prekrásne prázdno, prvé obdobie sveta, od stvorenia sveta do potopy.

[42] Styx, rieka v podsvetí.

[43] Tisifone, jedna z troch Erinyjí, ktoré prenasledovali zločincov.

[44] Eris, bohyňa sváru.

[45] Aténa Pallas, bohyňa múdrosti.

[46] gryfy, rozprávkové bytosti s krídlami a štyrmi nohami.

[47] Alekto, jedna z troch Erynyjí.

[48] Megaira, jedna z troch Erinyjí.

[49] Téby, mesto v Grécku; Rakovský naráža na povesť o výprave siedmich hrdinov proti Tébam, za ktorej zahynuli Oidipovi synovia Eteokles a Polyneikes.

[50] Kadmos, mýtický zakladateľ Téb. O jeho boji s drakom pozri Kun, Legendy a mýty starých Grékov, 85 n.

[51] Diov brat, Hádes, boh podsvetia.

[52] Mezentius, etruský vládca, Turnov spojenec proti Eneovi.

[53] Tarquinius Superbus, posledný rímsky kráľ, vyhnaný z Ríma roku 510.

[54] konzulovia, najvyšší úradníci v starovekom Ríme.

[55] Ohnivá rieka, Pyriflegeton, jedna z riek v podsvetí.

[56] Klam, grécka bohyňa Ate, zvádzajúca ľudí k nerozmysleným činom.

[57] Apolón Foibos, grécky boh umenia.

[58] Panchája, vybájený ostrov pri Arábii.

[59] Bakchus, prímenie Dionýza, boha vína a roztopašnosti.

[60] Sardanapalus, posledný asýrsky kráľ.

[61] O Dávidovi a Uriášovej manželke pozri 2. knihu Kráľov, kap. 11.

[62] Pozri proroctvo Daniela, 7, 3.

[63] Pozri proroctvo Daniela, 7, 8; 8, 9.

[64] Pozri 1. knihu Samuelovu, 8, 1 — 10, 24.

[65] Pozri 1. knihu Kráľov, 12, 1 — 20.

[66] Pozri 2. knihu Králov, 21, 1 — 18; 24, 1 — 16.

[67] Kniha Žalmov, 2, 11.

[68] nezmietol ako plevy, pozri Žalm 1, 4; Izaiáš, 40, 24.

[69] Tália ospieva v nej, autor naráža na 1. knihu De magistratu politico.

[70] Galgal, mesto v Palestíne, na území Manasses.

[71] 1. kniha Samuelova, 13, 1 — 34.

[72] anjel, pri arche úmluvy; pozri 2. knihu Mojžišovu, 25, 18, 22.

[73] Pozri 1. knihu Kráľov, 12, 1 — 20.

[74] Pozri 1. knihu Kráľov, 12, 25 — 33.

[75] jeden i druhý; pozri o tom 1. knihu Králov, 13, 1 n. a 14, 7 — 16

[76] 1. kniha Kráľov, 14, 7 — 11.

[77] 1. kniha Kráľov, 14, 17.

[78] Kylénčan, Hermes (Mercurius), posol bohov.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.