Zlatý fond > Diela > Spis 5. „Najjasnejšiemu vladárovi a pánovi, pánu Maximiliánovi“


E-mail (povinné):

Martin Rakovský:
Spis 5. „Najjasnejšiemu vladárovi a pánovi, pánu Maximiliánovi“

Dielo digitalizoval(i) Petra Vološinová, Viera Studeničová, Peter Krško, Pavol Tóth.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 65 čitateľov

CHVÁLOSPEV


na obdivuhodného a vznešeného pána grófa Tomáša z Nádasdu,
palatína uhorského kráľovstva, doživotného sudcu Kumánov
a zeme Fogaras, hlavného župana Železnej župy,
hlavného kapitána jeho svätého cisárskeho
a kráľovského Majestátu. Na znak vďaky
tomuto pánovi, svojmu ctenému
patrónovi

NAPÍSAL MARTIN RAKOVSKÝ Z RAKOVA


V záhrade krásnej a plnej predností slávneho rodu
ako služobník múz chcem z kvetov posplietať veniec,
ktorý by dýchal trvalou krásou a stále mal čerstvý
brečtan, získaný v bojoch, a olivu, získanú v mieri,
ktoré plodí múdry a vojenským umením slávny
nádašský dom. Nuž ustúp trošičku odo mňa, bôľ môj
z pohrebu milého otca,[79] čo nedávno smrť mi ho vzala.
Už je mŕtvy a slzami nemožno privolať nazad
osud otca, i keby som celý sa rozplynul v slzách.
Ustúpte trošíčku, chmáry, čo moju ste zvírili myseľ,
po krátkom čase sa niekedy zasa vrátite ku mne.
Mars[80] a Pallas,[81] skúsená v bojoch, vás o pomoc vzývam,
lebo chcem na počesť chovanca vášho opísať v básni
trvalé chvály a trvalú česť, čo rozmnožil toľkou
hromadou zásluh. Bo dom ten, čo o ňom zamýšľam písať,
patrí naozaj vám a do žiadnej paloty inej
lepšie ste nevošli nikdy. Veď pod vaším učením slávny
hrdinský Nádasdi rástol už od samých útlučkých rokov.
V ruke máš, Aténa, oštep a na štíte egidu strašnú,
vždy si zvyknutá víťaziť v boji a necúvať nikdy,
ovládaš vojenské cnosti a vyznáš sa v umení vojny.
Pritom si múdra a všetky mestá v hraniciach práva
snažíš sa riadiť a svojím úsilím spravovať v mieri;
preto ti holdujú múzy a preto ťa básnici ľúbia.
Ty si ho učila umeniam obom a Nádasdi preto
nad všetkých ľudí tak vyniká pravicou svojou i duchom,
sťa by sa z Marta bol zrodil, a iste si, Gradivus,[82] dal mu
odvahu, pevnú silu a srdnatosť, ktorá ho ženie
neprestaj vpred, ak niekedy oproti sokovi kráča.
Odkiaľ začať ťa chváliť? A aký chválospev prvým
veršom mám začať? Prv vojnové alebo mierové činy?
Tieto, Nádasdi slávny, si vykonal pred zrakom mnohých
mužov, no z nich len časť sa dostala do našich uší,
zatiaľ čo bledá závisť ti neprávom zdusila mnohé.
Väčšina z nich sa zamlčať nedá ni nedbajstvom ľudu,
schopného zabúdať na dobrodenia, hoc v učených ľuďoch,
ak ich aj zrodí panónska zem, je duševná chabosť
taká, že nevedia písať ni zverejniť žiarivé činy
toľkých predákov svojich, hoc nie sú nič menšie než činy
dávnejších mužov, a mladíkov mohli by do boja vzpružiť
s ukrutným vrahom nášho ľudu a Kristovho mena.
Nejedni pijanov chvália, hoc nijaká obzvláštna cnosť ich
nemohla z nerestí dostať a jedine vínu a bruchu
holdovať vedia. Tí obdivujú len silu a ústa,
plné velikých hrozieb, a poháre, hodené mocnou
rukou, a vlasy, čo mecenášom ich vytrhne niekto
z hlavy, ak vínom rozohriati sa do bitky dajú
v nečinnej hýrivosti, keď vo svojej vlasti už svoje
strácajú meno. V ich území predsa nepriateľ nie je.
Tých oni krášlia a strojenými chválami zdobia,
len keď si odnesú za to sťa dar buď kalich, buď šaty,
peknú gemu či peniaze alebo hocičo iné,
podobné tomu. Však lepšie by bolo sem zamerať spisy!
V Panónii je totiž čo ospievať pravdivým slovom:
sú tam vojnové polia a kráľovstvá, v ktorých znie stále
rinčanie zbraní, keď Bellona[83] so zrakom, podliatym krvou,
máva ukrutným bičom, no vyrastá z početných útrap
cnosť a kov a strašné skúšky jej dávajú ostrie.
Vy mi však povedzte, Mars a Tritónka,[84] Aténa Pallas,
o všetkých chválach, čo vašou zásluhou Nádasdi získal,
v ktorých jaskyniach ste ho chovali od útlych rokov!
Len čo sa narodil z rodu — bol u oboch rodičov slávny —
a len čo dosiahol roky, že palicu školskú už mohol
znášať, tu viacej už netrávil doma na rukách matky
onen vek, čo hodí sa k štúdiám mladého chlapca.
Poslaný do slávnej jaskyne múz, tam celkom sa oddal
umeniam Pallady božskej a učiteľovou uzdou
nezhŕdal nikdy, lež, naopak, mnoho trpel a znášal.
Zdržal sa hýrivosti a často žalúdku uprel
víno a hody, čo temravým mračnom výparov zvyknú
zahaliť mozog, len aby čo najlepšie študovať mohol.
Pre nočný odpočinok si nikdy nežiadal mäkkú
posteľ, by v nej si pochuti do svetla denného chrápal,
ale miloval spánok, čo skracuje temnoty nočné,
učiac sa dľa zvyku svojho kmeňa ukladať údy
na prosté lôžko, bo v Uhorsku našom je ešte vždy hanbou,
ak si mladíci žiadajú perinu alebo vankúš
na svoje búrlivé telo. Veď sledujúc záhaľku, akej
holdujú niektoré kmene, tie po hodoch s pohlavím ženským
ťažko by mohol si zniesť, ak hľadáš rozkošný život.
Odišiel do južných, italských zemí,[85] kde umenia ctia si,
kde sú početné zbory múz a veľké a slávne
mestá; ich duševná sila, ich pamiatky krásne a sláva
u nás šíria ich povesť. Tam v meste Padove zostal.[86]
Latinskou rečou sa naučil vyjadriť pojatia svojej
mysle a tvrdým štúdiom pripravoval sa dlho
na ťažké úlohy štátne a nikdy mu neprišlo ľúto,
že sa venoval múzam, a nikdy sa nehanbil za čas,
strávený štúdiom vied, tak ako sa väčšina hanbí,
i keďže si myslí, že umenia Pallady nijako nie sú
hodny slávneho rodu. Ich zásluhou z úst jeho plynie
vždycky lahodný prúd, keď jazyk svoj, voniaci medom,
uvoľní k reči. Či už sám jazykom latinským začne
alebo rodným, čo ním sa hovorí v panónskej zemi,
alebo talianskym, vždy Nestorom[87] by sa ti tento
Panónec zdal, no predsa nezavrhoval nikdy
tých, čo sa hlásili k tomu, čo smrťou uzmieril svojho
otca, a nikdy sochám a obrazom vladára hromu
nevzdával chválu, lež veril jedine v Ježiša Krista.
Takto zmenený vrátil sa do rodnej krajiny s plnou
hruďou bystrého ducha a nabraný vedami žriedla
auzónskych krajov.[88] I jeho povesť sa začala šíriť
v očiach popredných mužov, ba začal si získavať priazeň
veľkých a zásluhami si zaväzovať aj šľachtu.
Vtedy si lukom a štítom skusoval ramena mocné,
vtedy sa cvičieval mávať pred sebou mohutným mečom,
vtedy si navykal v poli tupým a dunivým zvukom
koží[89] a štekotu pušiek a zvuku vojenskej trúby,
počúvať výkriky mužov a jazdeckým oštepom tlačiť
nepriateľa a behom sa snažiť predbehnúť vetry,
kamkoľvek otáčať kone, a kvôli vojenskej vede
často jak nováčik sledoval vojsko, keď do boja išlo.
Jeho úsiliu pomáhal Boh a šťastie, a preto
už ako mladík postúpil vyššie a zásluhou svojho
skvelého nadania stúpol a čoskoro prijal ho lepší
kráľovský palác a postupne ho vysoko zdvihol.
Pisárom bol, no čoskoro dostal sa vyššie, keď vládol
panovník Ludvík, tá sláva kráľovstva v panónskej zemi.
Potom bol tajomníkom a zverené úlohy štátne,
hoci bol ešte mladý, vždy verne a rozumne konal.
Po krutých bojoch videl polia, nasiate krvou,
po smutnom zvedení žiaľnej a nešťastnej moháčskej bitky,[90]
v ktorej tisícky mužov a vojakov hanebne boli
sklamané; kým stáli, v nich malo kráľovstvo všetku
nádej, no po ich zabití zhynuli penáti naši,
ktorí chránili po toľko stáročí západné štáty
oproti skýtskym kmeňom.[91] On vtedy nebol v tej bitke,
pretože proti osudu vtedy jak posol sa márne
snažil v teutónskych zemiach[92] získať pomoc a jazdu.
Keď už uhorský kráľ a celé falangy naše
ležali na poli mŕtve, sa vrátil a bolestne plakal
nad ťažkou pohromou našou a čoskoro premýšľať začal,
komu všemocný Boh si praje po smrti vládcu
odovzdať kráľovský trón (či má, jak žiada si právo,
trón prejsť na príbuzného,[93] keď chýba zákonný dedič
a aj tajomná vôľa bohov vraj sleduje právo).
Čo mal robiť? No nakoniec tiahne, kam skláňa sa samo
šťastie a Boh, a pridáva sa, vznešený kráľ môj
Ferdinand,[94] presvätý vládca, k tým, čo sú na tvojej strane.
Panovník spoznal, že vyniká duchom a v umení boja,
preto mu zverí hradby mohutnej pevnosti Budy,
určí ho na čelo hradu a káže mu mohamedánske
útoky zdržať a dá mu falangy mnohé a krásne
šíky. On smrť si vyvolí radšej než ustúpiť v boji
sokom i vedú sa bitky so striedavým šťastím.
Udatným bojom od rodných hradieb zadŕža dlho
Turka, no ohrozená cnosť sa nemôže dlho
držať na svojej výške, a keď ho po čase zradia,
zajatý vydá Turkovi vládu tak, ako ju žiadal.
Po dlhom väzení nejaký čas mu musel aj slúžiť.
Ale keď ako ten vták, čo po dlhom väzení v klietke
vyviazne z nej a získajúc stratenú slobodu svoju,
mávajúc rýchlymi krídlami vzduchom, nahor sa vznesie,
tak aj on sa uchýlil na lepšie miesta a zase
po druhý raz sa pridal, Ferdinand, vznešený vladár,
na tvoju stranu, keď sa mu k návratu naskytla možnosť.
Aby však mohol vladárom rozmnožiť počet ich klientov,
manželstvom zlomiť ich mienku a neuraziť ni božstvo,
získať si manželstvom tesťa a skrz neho spojiť sa s vhodným
príbuzenstvom a manželskými zväzkami svoje
postavenie a slávu si ešte omnoho zväčšiť,
vybral si za manželku devu, čo mohla sa pýšiť
vznešeným rodom a s ňou sa posvätným manželstvom spojil.
Bola to dcéra Kanisia, čo nad neho nebol
v Uhorsku vplyvnejší barón. A kráľ ho postaví v čelo
mnohým a významným východným kmeňom, čo neprestaj na ne
útočí početný nepriateľ božieho mena. A kráľ ho
menoval bánom ilýrskych a dalmatských krajín
ako aj slavónskej zeme a tamojší ľudia mu meno
kozma a efora dali. On dlho tam spravodlivo
nad nimi vládol a súčasne pred krutým Turkom ich chránil.
Kto by však takéto bremeno pokojne znášal? Aj on sa
tohto úradu zriekol a vzdal sa odznakov moci,
pravda, keď najprv to všetko svojmu kráľovi riekol.
Veľkým ľuďom však nedajú pokoj, bo s cnosťou sa dlho
záhaľka nemôže spojiť, a po krátkom čase mu zveria
povinnosť novú a peknú, i hoci si nežiadala
toľkej úmornej práce a veľkých predností jeho:
stal sa správcom a magistrom úradu tavernikov.
Aký však je to úrad? A odkiaľ je nové to meno?
Slovo tabernaculum[95] už poznal aj latinský jazyk;
z neho vznikol aj u nás výraz tavernikovia,
pretože oni sú sprievodcami a strážcami kráľa
v dvorane pána; sú prítomní pri rôznych poradách tajných.
Kráľovský príbytok iným je neprístupný, no im je
prístupný stále a jedine oni smú oslobodiť
alebo odsúdiť na trest uhorské slobodné mestá
v prípade, že ich záležitosti sa dostanú pred súd.
Neskoršie stáva sa sudcom a kúria panónskeho
kráľovstva celá ho zdraví a s obdivom díva sa naňho.
Postupnou praxou celkom popustil opraty svojej
duševnej sily a koľko len vynikal v umení božskej
Pallady, aký bol čestný a aký mohutný rečník,
aký bol na mravy prísny a aký ochranca práva,
ako sa darmi podplatiť nedal a ako sa nedal
nárekom dojať, ni žiadnymi prosbami od práva odviesť!
Na súde nedal sa ovládnuť nenávisťou, ni láskou,
najmä sa ujímal vdôv a sirôt, zbavených svojich
rodičov drahých, a vždycky ich pred tvárou tlčhubov chránil.
Zakiaľ tak poctivo konal a cnosťou si získaval chválu
v Sedmohradsku vypuklo povstanie nové a celá
krajina dácka sa ocitla vo veľkom nebezpečenstve,
pretože mnícha[96] nebolo možno nijakou uzdou
skrotiť, lež šliapal sám iných a iných zas za nosy vodil.
Po vláde nesmierne túžil a snoval ľsti a staré
triky a snažil sa svojho mladého pána preč vyhnať[97]
z území jeho a pripraviť o množstvo prekrásnych ľudí.
Nádasdi obdržal rozkaz i viedol početné turmy
jazdcov, žiariacich kovom a s chocholmi na lesklých prilbách,
hrozných svojimi štítmi a oštepmi s jagavým hrotom,
ta, kde bol zdatný a rozvážny salmónsky hrdinský[98] chlapík
Mikuláš s Kastaldom, Kampom a Lošonciom, čo potom
pri hradbách Temešváru zahynul v zúrivom boji.
Bol tam aj Báthory zdatný a aj sám Balaša bol tam,
ako aj predáci iní a české a talianske šíky,
teutónski obrnenci v rezaných šatách, tí slávni
nezdolní kopijníci, väziaci v škorniach a v kove.
Ešte nebola známa tá lesť, čo skrývala kutňa
frátra Mnícha, no rozvážny kráľ sa o všetko stará.
Ferdinand, z božej milosti zvolený panovník svätý,
aby pred strašnou porážkou uchránil penátov[99] kraja
transylvánskeho a nedal do moci hrozného Turka
pekný kresťanský ľud a toľké prekrásne mestá,
posiela poslov s ponukou vzájomnej zmluvy s pánom
Transylvánska a s jeho matkou, kráľovskou vdovou.
Nádasdi sám, keď kráľovná vrátila korunu nazad,
získa jej zase dôveru popredných mužov. Bo keď si
vojvodcu Kastalda získal — to hlavný bol veliteľ jazdy —
začal presviedčať rozumnou rečou i matku i syna,
ktorý bol kráľovským dedičom zeme, a radil im vhodný
uzavrieť mier i priateľstvo a výhodnú zmluvu
s Ferdinandom a viacej mať dôveru k poctivej ruke
tohoto kráľa a k ochrane jeho, než snažiť sa získať
cudzie neznáme srdcia a verní byť kráľovstvu Gétov.
Zeme, čo susedia s nepriateľom a rinčia v nich zbrane,[100]
má mu postúpiť mladučký princ a za to sa má stať
vojvodcom Sliezska a má tiež vládnuť apulským krajom,
v ktorých panuje mier a ktoré mu Ferdinand kráľ dá.
Jeho matka, kráľovská vdova, zas dostane venom
zlatých tridsaťkrát tisíc a ešte stodesať k tomu.
Obaja sľúbia, že Ferdinand stane sa obidvom otcom,
že si vojvodcu urobí zaťom, že dcérušku svoju
krásnu mu za ženu dá. A takto hovoril ešte
viacej a riekol to plynne a priamou a úprimnou rečou.
K slovám pristúpi vážnosť a sľuby potvrdia svojou
prísahou ťažkou a Kastaldus sám tiež prisahať musí.
Vojvodca slúchol a odchádzajúc zo zeme s matkou,
s ťažkým zármutkom v srdci hneď opustil rodný svoj domov.
Keď sa dozvedel o tom moslimský tyranský vládca,
strašný hnev sa ho zmocnil a zlostnými rukami stále
šklbal si nevľúdne fúzy a hlavou sem i tam mykal.
Pochopil hneď, že nádej na lesť mu padla, a preto
zovšadiaľ stiahol na jedno miesto vojenské sily.
Ako ten had, čo zdŕža sa v jaskyni pustej a smäd mu
prechádza po všetkých údoch, i plný jedu si vyjde
von, no v tom ho odrazu niekto zasiahne skalou:
ihneď sa do výšky zdvihne a jed sa mu nahrnie do úst.
Takto sa proti dáckym a uhorským penátom zdvihol
Turek a púhym strachom vydobyl premnohé mestá,
najmä však pevnosť ležiacu v susedstve prekrásnej Lippy,
kde sa usadil s početným vojskom. Po krátkom čase
zo všetkých strán sa na toto miesto zhromaždilo
celé kráľovské vojsko, bo chcelo, ak Boh by to doprial,
poraziť Turkov, odporných bohom, a vydobyť nazad
stratené mestá. To od čias zrodenia Ježiša Krista
prešlo už celých tisíc a päťstopäťdesiat rokov,
keď náš Nádasdi, bojovník zbraňami vynikajúci,
uprostred jazdeckých túriem sa v mnohých hrdinských činoch
ukázal chrabrým a zdatným a cez strely tureckých mužov
prvý do mesta vkročil, keď ťažké zásahy dela
boli už otriasli hradby a tieto nakoniec padli.
Keď totiž útokom náhlym odvážili sa skúsiť
šťastie a keď už chrabrí Španieli stúpali na val
a keď im na pomoc pribehli nemecké kohorty pešie,
zatiaľ čo predáci jedli a počas pitia sa smiali,
nedbajúc na hluk Turka a na dym a horiace fakle,
strhne sa bitka a s mocnými silami obidve strany
zvádzajú boj a krvou zmáčajú hradobné múry.
Potom sa naši na útek dajú a trasúc sa strachom,
všetky šíky uvedú v zmätok. On pribehne ku nim,
vztýčene sediac na veľkom koni. Kôň krivu má bujnú,
spustenú po pekných pleciach a prsia i hlavu má krytú
kovom a pekné ozdobné čačky mu pri tele vlajú.
On sám v pravici drží kopiju so špicom ostrým,
v ľavej zas nádhernú uzdu a na vhodnom širokom páse,
ako je vo vlasti zvykom, má ťažkú bronzovú šabľu,
krem toho dlžizný oštep s hladkým ostrím mu visí
povedľa stehna i puška, čo tak sa jej nepriateľ bojí.
Na hlave svieti mu ohnivá žiara; tú vydáva vrchol
prilbice jeho a na silnej hrudi sa železný pancier
jagá a na rudom štíte už z diaľky vidieť je svetlo.
Pod samé slabiny koňa má spustené ostrohy dlhé,
ktoré mu na nohách väzia aj s ostrými bodcami na nich.
Len čo hrdina zbadal, že vojsko sa na útek dáva,
sediac na koni bez strachu povie: „Ach, aká to hanba!
Prečo bežíte preč? Či azda sa bojíte hluku?
Pamätajte, druhovia, na svoju chrabrosť, veď my tiež
máme pravice silné a početné falangy krásne.
Zastaňte, chlapi, a vráťte sa so mnou, veď Lippa je naša!“
Takto to riekol a všetkým kohortám odvahy dodal.
Spustí sa z koňa a po jeho skoku sa od zbraní celá
zatriasla zem i stenala bôlne. Hneď sluhovi káže
odviesť ku stanom pekného koňa a v sprievode turiem
prvý sa ponáhľa napred a na hradby útočí smelo,
strojac záhubu Turkom. A šťastie i božstvo si stali
na jeho stranu, i zaburácali kohorty všetky,
— rovnako pripravené či zvíťaziť alebo padnúť —
chrabosťou veľkou sa snažili vyvážiť predošlú hanbu.
Krik, čo sa strhol na oboch stranách, až k samému nebu
prenikal, hučali trúby a bolo čuť štekanie pušiek,
dunenie bravčových štítov a vzájomné nárazy mečov,
takže sa zdalo, že od samých úderov hýbe sa pôda.
Vysoko vo vzduchu často sa mihali ohnivé strely,
nebo sa zastrelo dymom a vysoko lietajúcimi
kopijami, že celé vojsko volalo: „Ježiš,
Ježiš“ a z hradieb zas bolo čuť dvojité volanie: „Alah,
Alah“. V tom z vojakov časť už prikladá rebríky k mestu,
kde je to možné, tam na hradby stúpa a druhá časť priamo
pobíja strelami Turkov, keď v oknách hradieb sa zjavia.
Jedna časť preráža múry a Nádasdi, hrdina rázny,
tríma zahnutú šabľu — je od krvi teplá a vlhká.
Padajú mnohí Turci a víťazstvo kloní sa k našim.
Čoskoro dobyjú mesto a tadiaľ, kde časť múru bola
zborená z nárazov striel, jak prvý do mesta vnikne,
hoci tam stála turecká stráž i veľká i silná.
Ako keď niekedy blúdi v pustých priestoroch horských
hladný lev a konečne príde ku skrýšam zvierat,
vrhne sa na skryté srny či na plaché lane a hneď im
roztrhá telo a ním si nasýti papuľu svoju,
takto sa zjavil aj on, keď kráčal oproti skýtskym
nepriateľom a chrabrosťou získal si slávu a korisť.
Zblízka napádal sokov a veľké množstvo ich pobil,
zdatných i menej zdatných. Ich mená ja nemôžem rieknuť.
Ktože by poznal všetky tie mená tatarských mužov
v čase, keď zúri Mars, keď vojská sa navzájom zrazia.
Potom sa po krátkom čase stal kráľovským palatínom,[101]
aby sťa prézes sa ujal života v mieri a pritom
s rozvahou rozhodoval o divom kumánskom ľude,
gótskom to kmeni, čo pri čistých dunajských vodách sa dávno
usadil predtým a so zbraňou napádal susedné zeme.
Teraz ho zadŕža uzda, čo Huňadovci[102] mu dali,
pri samom ústí Tisy, tej dravej zelenej rieky.
Zvolia ho za vodcu vojska a proti Turkom má tiahnuť,
aby čo jediný nad vojnami a životmi ľudí
v Uhorsku vládol a aby jediného ho všetky
slúchali šíky. A v tejto hodnosti obzvláštnu chválu
pridal ku prvším chválam, čo získal si chrabrými činmi,
takže predošlú povesť zas novou rozmnožil poctou.
Blízko pri brehu strednej Drávy sa nachádza malé
mestečko Siget s pevným hradom a od tohto hradu
južným smerom keď pôjdeš devätnásť stadií, tak tam
mestečko Babolču nájdeš. A kresťanskí vojaci mali
vo svojej moci Siget, kým Babolču držali Turci
práve v tom čase, keď od narodenia Pána už bolo
celých tisíc a päťsto a šesť a päťdesiat rokov.
Ukrutný tyran Ali paša nesmierne spyšnel
zo šťastia, ktoré mal v bojoch a z triumfov mnohých, a preto
pritiahol k hradu Siget a s veľkým ho obľahol vojskom,
vyhrážajúc sa osudnou záhubou Kristovmu ľudu.
Neprestajné zásahy z diel už otriasli múry
hradieb a kresťania dnu len do plaču vkladali nádej.
Zatiaľ čo Ferdinand princ, krv tvoja, láskavý cisár,
najvyšší vojvodca rakúskeho dvora, už dlho
zriaďuje vojsko oproti Turkom, no dlho sa nevie
rozhodnúť o tom, či má aj severné teutónske šíky
ako aj českú jazdu so sebou odviesť, keď tu, hľa,
sprevádzaný Bohom i plukmi príde sťa prvý
Nádasdi sám, bo oddávna v hrudi mu ležali ťažké
starosti pre stádo kresťanských ľudí a pre blaho vlasti,
ako by vyrval svoj národ z dravého hrtana Turkov.
Potom na pomoc pridá sa k nemu aj hrdina zdatný
Mikuláš Zrínsky, slovinský bán, a František Tahy,
slávny veliteľ jazdy, a s nimi prišli aj šíky
germánskych vojsk, čo čiernym brnením budili hrôzu,
predáci panónskej zeme a henetskí baróni zdatní.
Len čo spoznal, že s týmito šíkmi sa nemôže rovnať
početným vojskám Turkov, hneď vo svojom dôvtipnom duchu
vymyslí takýto plán. Hneď napadne so všetkou silou
babolčské bašty, bo Turci držali susedné miesta.
Zásahmi striel sa otrasú múry a tieto sa začnú
pukať a boriť a vnútri Turci sa trasú a boja
o svoj život a paša, hoc už-už dobýjal našim
sigetské hradby, ich zanechal rýchle, bo omnoho radšej
pomôcť chcel svojim víťazným vojskám, než víťazom stať sa
nad nepriateľom, i odvedie mužov a zástupy smutné
s prápormi so znakom mesiaca ta, kde Nádasdi soka
obkľúčil. No tento sa zo strachu na ústup nedá,
ale ho ochotne čaká a čoskoro dve veľké vojská,
hoci aj nerovné počtom, sa zrazia a do boja dajú,
len čo zazneli rohy a trúby a náčelníci
s velikým krikom vydali vojskám znamenie k bitke.
Len čo sa v zriadenom šíku sťa prvý postavil Zrínsky,
veliteľ Ilýrčanov, bo vždycky v prípade vojny
on mal právo i povinnosť do boja tiahnuť jak prvý,
prvý sa do boja dá aj s chrabrými druhmi a ihneď
rezko sa pustí a do stredu tureckých vojakov vtrhne,
zbavujúc života kopijou mnohých a mnohých zas šabľou.
Len čo Nádasdi zbadal, že druhovi pohroma hrozí,
pribehne rýchle a zoberúc do boja jazdecké turmy,
snaží sa poskytnúť spojencom pomoc. I počuť je praskot
zbraní a vraždia sa ľudia a tí, čo víťazia, zase
čoskoro padnú, a neprestajným povzbudzovaním
zväčšujú hrôzu vojny, i tečú potoky krvi.
Dokiaľ obidve strany i silou i odvahou rázne
zápasia medzi sebou a zvádzajú žalostnú bitku,
práve tak, ako keď na jednej paši sa niekedy zídu
veľké dva býky a tieto pre slávu stáda a pašu
zúrivo obrátia drsné rohy oproti sebe.
S rovnakou chrabrosťou zápasia obe a žiadna z nich nechce
ustúpiť druhej a mračno čierneho prachu sa dvíha.
Turecké početné pluky však nakoniec prevahu mali
nad šíkmi panónskymi, čo sem ich narýchlo stiahli.
Vodca to zbadal a preto hrdinských spojencov múdro
nazad odvolal z bitky, bo všetkých nechcel ich stratiť.
Múdry ten ústup páčil sa všetkým a bitka sa zdala
užitočnejšou, bo spravil tak bez straty svojich, a vedieť
ustúpiť pred zhubnou bitkou je nemenšou prednosťou vodcu,
ako sa vyznať v rozličných predpisoch vedenia vojny.
Takto on smrťou niekoľkých vykúpil sigetské hradby,
vykúpil mnohé kmene. A zakiaľ Nádasdi takto
konal, tu Ferdinand príde a privedie so sebou z krajín
západných jazdecké turmy a jazdcov budiacich hrôzu.
Vynikal mladíckou silou i duchom; už príchodom jeho
Turka sa zmocnila hrôza, keď zistil, že všetky tie zvesti,
šírené na rýchlych krídlach, sa ukázali byť pravdou,
ako aj náznakom toho, že nové prichodia vojská.
Utečie paša a Turci opustia babolčské hradby
v strachu a naši za nimi idú a stíhajú Turkov.
Zahnaným vojskám vyrvú dediny mnohé a hradby
ako aj osady mnohé. Ach, bárs by boli aj viacej
dobyli krásne tie šíky, čo tak sa ich nepriateľ desí!
Mars ho často takého videl vo svojom vojsku
ako muža, čo meč mu pri stehne nevisí darmo,
pozná umenie boja a vlastnými silami zvádza
osobné boje a zasahuje osobne svojich
odporcov smrtiacou šabľou, len čo ju vytiahne z pošvy.
Táto vojenská sláva a chvála však môže sa zjaviť
v každom, kto telo má silné a v prsiach odvážne srdce.
Môže ňou vynikať hocikto z ľudu, ak príroda matka
dala mu ramená silné, no v čase, keď nezúri vojna,
pre jeho tuposť zhŕdajú ním sťa príťažou dákou.
Prednosti Nádasdiho však po vojne nekončia takto,
sťa by bol platný len za krutej vojny a jedine mečom,
nie však rozumom svojím a znalosťou práva, no on je
cenný a užitočný aj potom, keď odloží zbrane,
lebo sťa civil tak zachádza s výnosmi zákonov doma,
ako zachádzal vonku so zbraňou v ruke, a skúma
obchvatmi mysle cesty práva a spravodlivosti,
skúmajúc spravodlivými skúškami občianske spory,
dávajúc každému svoje. Nuž o toľko zaostáva
vojenská prednosť pred činmi na súde, pred činmi v mieri,
o koľko lepšia je od tela myseľ a od zeme jasné
nebeské hviezdy. Kto miluje pravdu a poznanie pravdy
pokladá za niečo najbližšie k nebu, ten iste je blízko
k večným bohom a takým robia ho pri jeho zrode
šťastlivé hviezdy, čo vdychujú jasným a nevšedným dušiam
pre zmysly vhodnú mieru, a činnosť vznešenej mysle,
túžba rozpoznať pravdu a k tomu príslušná vôľa,
nie však obrovská sila, bo túto by mohli mať takí
robustný Kyklop[103] či Gigant,[104] hoc zrodený z nízkeho rodu.
Konečne, ak je nejakou chválou mať bohatstvo veľké,
vlastniť široké lány, čo mohli by pôsobiť radosť,
kto by sa v Panónii ti v tomto vyrovnať mohol?
Pätoro hradov ti patrí: Leuka, Šarvar a Kapu,
ďalej Kaniža a Egervár s vežatým hradom.
K hradu každému patria dediny mnohé a krem nich
početné dvorce, kde bývajú príslušní sedliaci tvoji,
ktorí hotovia jedlo a pomáhajú ti konať
rozličné služby a odvracať od zeme ukrutných Turkov.
Každého mesiaca cisár ti dáva nemalý obnos,
dvesto a sedemdesiat a osem uhorských zlatých,
ktoré sa v kremnickej mincovni razia a okrem toho
odmeňuje ťa viacej než všetkých ostatných mužov.
Prednosťou svojou však tomuto majetku oporu dávaš;
ty si ho nezískal zločinnou korisťou alebo lupom,
nezískal tak, že z titulu odúmrte či z moci
kráľovskej ľstivo si úbohým príbuzným urval, lež všetko
spravodlivo si od svojho kráľa do daru dostal,
pretože si si ho službami získal, bo plníš vždy jeho
príkazy všetky a o štátne zverené veci sa staráš
verne a svojou obrovskou službou si získavaš lásku,
milý si predákom mocným i samému vládcovi nášmu.
Šťastný človek, čo z priazne Boha a kráľov si získal
majetky toľké a zveľaďuje ich vlastnou len cnosťou!
Ten sa nebojí závisti alebo bohyne šťastia,
ktorá v nestálom svete sa neprestaj kýve a šiali.
Poznaj prednosti svoje i samého seba a poznaj
úlohy krátkeho úradu svojho, nech láskavý Boh náš,
štedrý všetkého darca, ťa postaví na čelo hockde
ako múdreho správcu, nie pána, bo život sa minie
rýchle a všetko, čo ktokoľvek má, len dočasne má to.
Každý raz vydá účet z hrivny vládcovi hromu,
len čo uhasne posledné svetlo a nebo a zem sa
budú nesmierne triasť a zástup anjelov bude
velebiť Boha, keď zasadne v klenutí mraku a bude
bez svedkov súdiť hriešnych a tých, čo boli mu verní,
oslobodí. Tu nebude možné sa odvolať ešte
k vyššiemu súdu a nebude nijaká zmätočnosť možná,
alebo nový súd, či vykúpenie sa z trestu,
ako to robia dnes ľudia, raz tak a raz zase inak.
Všetko, čo dnes je tajné, to všetko na svetlo príde,
či už niekto potajme vykonal zlý čin, či dobrý.
Zdravý mi buď, vzor spravodlivosti a úradník slávny,
Nádasdi, počestný muž, čo v jeho moci je všetka
nad vojnou moc a spravodlivo vedené súdy.
Dovoľ aj mne, nech pod tvojou ochranou stanem sa tvojím
klientom a hoci doteraz ešte nie som ti známy
skrze nijakú vec, buď, prosím ťa, láskavý ku mne;
som tvoj oddaný sluha a nedávno stratil som otca.
Pamätaj na to, že najvyšší Boh má na očiach stále
osud sirôt a žiada voči nim láskavé činy.
Dlho bud živý a láskavo prijmi dar mojej múzy,
aby ťa potomstvo rozhlásilo aj budúcim vekom,
aby čítalo o tvojej bezúhonnosti. Ja neskôr
pošlem ti lepšiu báseň, bo iste si zaslúži viacej
ten, kto počiatky, trebárs aj od malých, ochotne prijme.



[79] Štefan Rakovský, otec Martina Rakovského, umrel roku 1559. Pozri o tom moju štúdiu História prvých piatich generácii rodu Rakovských. ZFFUK, Historica, 1967, str. 105 — 106. (pozn. Miloslav Okal)

[80] Mars, rímsky boh vojny.

[81] Pallas, prímenie Atény, gréckej bohyne umenia.

[82] Gradivus, prímenie boha Marta.

[83] Bellona, rímska bohyňa vojny.

[84] Tritónka, prímenie Atény.

[85] Odišiel do južných, italských zemí, do Bologne a do Ríma.

[86] Rakovský omylom uvádza Padovu, pretože tam študovala väčšina uhorských mladíkov (napr. jeho krajania Révayovci).

[87] Nestor, hrdina známy z Iliady a Odysey ako vynikajúci rečník.

[88] Auzónske kraje, juhoitalské kraje.

[89] dunivým zvukom koží, na štítoch.

[90] Moháčska bitka, roku 1526.

[91] oproti skýtskym kmeňom, Turkom.

[92] v teutónskych zemiach, u cisára Karola V.

[93] trón prejsť na príbuzného. Mária, manželka kráľa Ľudovíta, bola sestrou rakúskeho kráľa Ferdinanda a Ferdinandova manželka Anna bola zasa sestrou Ľudovíta.

[94] Ferdinand, rakúsky kráľ a od roku 1526 do roku 1564 uhorský a český kráľ.

[95] Slovo tabernaculum znamenalo v latinčine búdu, barak, stan, stanovište.

[96] Mnícha, Juraja Martinusia, varadínskeho biskupa a tezaurária kráľovnej Izabely.

[97] a snažil sa svojho mladého pána preč vyhnať, Jána Žigmunda, syna nebohého uhorského kráľa Jána Zápoľského.

[98] salmónsky hrdina, Mikuláš de Salm.

[99] penáti, rímski domáci bôžikovia.

[100] Apúlia, krajina v juhovýchodnej Itálii.

[101] stal sa palatínom, roku 1554.

[102] Huňadovci, Ján Huňady, otec kráľa Mateja, a sám kráľ Matej.

[103] Kyklop, jednooký obor, známy z Homérovej Odysey.

[104] giganti, obrovskí synovia Zeme, ktorí povstali proti olympským bohom.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.