ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Rozpusť si žalostné vlasy, ó nešťastná bohyňa smútku!
Ktokoľvek bolestne znášaš verejné pohromy, plač!
Zahynul onen Juraj, čo svojou vynikal cnosťou,
ktorý si rodové meno z rodného Rakova vzal.
Celý Rakovských rod svoj rozkvet od neho získal,
bola to uhorská perla, bol to tiež uhorský kvet.
V premnohých verejných veciach bol verným vládcovým okom,
vinníkov, tŕpnúcich strachom, pred sudcom chránil sťa štít.
Sirotám mnohým bol láskavým otcom a ochrancom istým,
nikdy si nemyslel inšie, ako čo na jazyk dal.
On mi dôrazne kázal sa záujmom Pallady oddať,
keď ma priviedol prvý do jaskýň pieridských múz.
Dokiaľ na svete bol a život ešte v ňom trval,
vždy sa ho držalo šťastie, v šľapajach jeho vždy šlo,
takže, čo začal, to všetko vždy napredovalo
za šťastných hviezd a osud s kolesom nehybným stál.
Bledá závisť sa často snažila s úsilím strašným
zraziť ho dolu a strmhlav zvrhnúť ho z najvyšších miest.
O koľko prudkejšia bola tá závisť, čo mierila naňho,
zakaždým o toľko vyššie s veselou mysľou sa bral.
Ako sa nezlomí dlaň, hoc váhu položíš na ňu,
ale sa prehne a vládze obrovské bremeno zniesť,
kocka, vrhnutá raz, tiež oklame toho, čo drieme,
lebo je vratká a nemá priamy a súmerný krok,
predsa však po krátkom čase sa sama aj s úrokom veľkým
k mužovi vráti a väčším priateľom stane sa mu.
Stal sa jedným z poradcov vznešenej cisárskej rady,^[3]
z rozkazu cisára pána verejným cenzorom bol.
No ani takéto šťastie a najvyššia cisárska priazeň
nemali moci ho vyrvať ukrutným sudičkám z rúk.
Ležíš tu, strýc môj drahý, keď v mužných rokoch si padol,
predčasne vystretý ležíš na márách, drahý môj strýc.
Čo ti osožia teraz znalosti rodného práva?
Čo ti osoží teraz ctižiadosť tvoja a cnosť?
Čo ti osoží úsilie hájiť právo a zbožnosť?
Že si maličkým deťom otcom a ochrancom bol?
Že si aj od Karola^[4] pre kráľa odpoveď žiadal?
Že si sa s osobou takou do slovnej dišputy dal?
Že si s mandátom prišiel k trónu poľského kráľa?^[5]
Že si kráľovskej vdove^[6] utíšil hrozby a hnev?
Kde je však teraz tvoj um? Kde mohutná telesná sila?
Kde tá celková krása, akú má významný muž?
Chcel by som teraz na prvom mieste Ťa živého vidieť,
keby len bolo možné druhý raz na svet zas prísť.
Od tvojich predností som si sľuboval výhody mnohé,
sľuboval si ich taktiež jeden i druhý môj brat.
Už by sa bola zobrala žatva, čo ty si ju nechal
bokom, bo tak si to mojim vravieval bratom i mne.
Za svojho verného otca som ťa pokladať mohol,
dokiaľ sa prejaviť mohol voči mne známy tvoj cit.
Dúfal som pevne, že pomocou tvojou sa dozvedia o mne
významní mužovia naši, dozvie sa panovník sám.
Keď si už urobil všetky prípravy na cestu do tých
osudných krajín, kam dobrý cisár Ti rozkázal ísť,
keď si už na voze sedel a ten sa na cestu dával,
išiel som k tebe a v duchu šťastlivú cestu ti prial.
Nakoniec som ti riekol: „Choď za šťastných znamení, strýc môj!
Vráť sa nám šťastlivo nazad, nech sa ti nestane nič!“
Chcel som sa zhovárať s tebou a chcel som ťa o mnoho žiadať,
keby ti len bol osud dovolil vrátiť sa k nám.
Nevraciaš sa však taký, jak z celého srdca som túžil,
aby ťa po toľkej ceste prijal tu vlastný tvoj krb.
Lachezis^[7] neriekla nám, že na kraji Transylvánie
bude ti nakoniec musieť prestrihnúť života niť.
Tam, kde k východu slnka sa tiahne mestečko Kazon,
ležiace za brehom slávnej rieky, čo Tisou sa zve.
Tam, kde berežský okruh v milej a úrodnej pôde
od vŕškov, rodiacich hrozno, dostáva príjemný tieň.
Kto by bol myslel, že zhynieš tak ďaleko od rodnej zeme,
keď si poslušne plnil rozkaz, čo cisár ti dal?
Nemal si pri sebe svojich a nemal si nijaké miesto,
kde by si bol mohol spraviť testament, jak by si chcel.
Nemal si možnosť v poslednom zápase odkazy poslať
deťom a synovcom svojim, hoci si mal im čo riecť.
Priateľom milým si nemohol pred smrťou povedať „zbohom“,
v hodine nečakanej vzala ťa predčasná smrť.
Aké to nešťastie strašné, že človek nezvykne myslieť
na svoju poslednú chvíľu, hoc je tak krehučký tvor!
Lebo veď zatiaľ, kým sme v bezpečí, každý sa stará,
ako by dlho žil v šťastí, nakopil bohatstva vrch,
dosiahol vysoké pocty a stal sa človekom slávnym,
nikto však nevidí smrtku strieľať naň od chrbta šíp.
Bol tu a už ho viac niet, bo život ľudí je celkom
v moci ukrutnej smrti, nijak jej nemožno ujsť.
Ako ten kvietok, čo včera ešte stál krásny a svieži,
od veľkej slnečnej pále zvädol a dnes ho už niet.
Tebe však, hoci si zomrel, nech to je útechou veľkou,
že tu tisícky ľudí znášajú bôľne tvoj skon.
Mŕtvolu tvoju priviezli do tvojho rodného kraja,
na oné miesta, kde mal si života posledný cieľ.
Správa o tvojom prevoze priviedla Košice k plaču,
zaplakal nad Tebou Prešov, zaplakal Spišský tiež hrad,
zaplakal Poprad a plakali pod vrchmi ležiace Hyby,
vo Svätom Mikuláši na krížnych cestách bol plač.
Celý Liptov sa nemohol zdržať bôľneho plaču;
ľudia vravia, že plakal na svojich brehoch aj Váh.
Zdalo sa veru, že plačú aj končiare Fatranských vrchov
a že si rozpustili na prejav smútku svoj vlas.
Keď ťa však priviezli do kraja tvojho rodného Turca,
keď už o tvojej smrti nebolo pochyby viac,
mnohí tu nariekali a lamentovali bôľne,
pretože každý sťa svojho drahého otca ťa ctil.
Klienti smutní s osirelými bili sa v prsia,
koľkokrát tvoja dcéra vydala bolestný ston!
Bolo tiež vidieť, že synov ohromil pohreb ich otca:
žialili bôľne a v čiernom obleku za rakvou šli.
Najvyšší vládca tiež bolestne niesol tvoj neblahý osud,
lebo o tebe riekol, že si si zaslúžil žiť.
Smrť ťa schvátila vtedy, keď plnil si rozkazy svojho
veľkého vládcu, a preto patrí ti chvála a česť.
Zavrhoval si pokoj a v záhaľke prežitý život,
preto tiež v plnej práci tvoja ťa zastihla smrť.
Pohreb tiež taký si mal, že nijak ním nemožno zhŕdať,
lebo veď obrovský sprievod ľudí ti za rakvou šiel.
Boli tam zemania zbožní i ľudia z nízkeho rodu,
boli tam prítomné matky, starcovia zbavení síl.
Za tebou plakali chlapci a plakali dievčatá smutné,
na tvojom pohrebe Pravno vzdalo ti poslednú česť.
Pochovali ťa k manželke vernej; tak rýchle si po nej
umrel, že sotvaže mala vychladnúť pod zemou čas,
tu, kde sa zdvíhajú povestné chrámy tvojeho Pravna,
ktoré dľa slovenských ľudí Slovenským Pravnom sa zve.
Začiatkom augusta zomrela manželka tvoja a teba
v októbri, dvanásteho, zobrala násilná smrť.
Načo však skuhrám? Je márne, veď nemožno odvolať plačom
alebo slzami tvoju, strýko môj premilý, smrť.
Vy sa však, sudičky, zmilujte na týmto rodom a ďalších
členov už nechcite ničiť! Mnoho už skúša ten dom.
Tebe však, strýko — čo väčšie ti po smrti urobiť môžem? —
nech je ľahučká truhla, nad ktorou pnie sa tvoj hrob! 130