ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po trojmesačnom pobyte na peštianskej univerzite Andreja sotva by boli poznali jeho prešporskí kolegovia, ktorí sa ostatne vtedy o „tót diáka“ ani veľmi nestarali, a ešte menej boly by sa ho chytili tí utiahnutí, na odlúčenom duchovnom ostrove bývajúci jeho zemkovia. Sotva by ho bol zrazu poznal i sám Greguš. Je nanajvýš divno, ako proteovsky premeniteľná je slovenská príroda. Zo Slováka osudy, pomery všetko možné vyklepú, okrem murína a Indiána. A i tu je iba farba kože na prekážke.

Andrej Lutišič hneď v prvých dňoch svojho presťahovania sa na peštiansku univerzitu, bez viny, cele nenazdajky, vtrhnutý bol do „čestnej aféry“… Jeho prosto na ulici napadol vysoký mladý človek s červenkastými bokombradami; za vyhrnutými nohavicami opálaly sa mu glazované žlté rukavičky a v kabátovej dierke mal tuhorudý klinček. Aféra skončila sa pre Andreja slávne, bokombradistu náležite zosekal… Až potom dozvedel sa, že bokombradista je povestný Dr. Zernko, náčelník povestnej kompánie, po meste známej pod nebárs lichotivým menom „asfaltových rytierov“. To bol kruh väčšinou z bohatých mladých ľudí, ktorých ambíciou stalo sa samovoľníčiť nebývalým spôsobom, terorizovať každého, kto sa im priblíži. Kruh bol jedným krídlom zakvačkovaný s vysokými, naozaj aristokratickými a úradníckymi kruhmi, ľavým s ľuďmi smelými, odhodlanými na všetko kvôli rýchlej kariére, dobrými strelcami a šermovníkmi. Všetci členovia vedení boli, okrem Dr. Zernkom, troma ráznymi duelantmi, krakelermi z rodín vysoko postavených, ktorí vedeli utvoriť nad klubom nepremokajúcu strechu protekcie; asfaltisti mali i tam protekciu, kde je prameň moci, a u nás temer všemohúcnosti. Všetky šialenosti a haraburdáctva, dávno preskočivšie hranice mládeneckého pestva a blízke k priestupku, ba i skutočné priestupky, mohli rytieri beztrestne vykonávať či na bielom dni, či po nociach, plynom a elektrikou osvetlených… Na takzvaných „balegov“, novoprišlých študentov, mali zvláštne s brehu. Ide šuhaj po ulici, obdivuje vír veľkého mesta: razom, ako by zo zeme vyskočil, stojí pred ním siahodlhý elegán s monoklom na ľavom oku na zlatej tenunkej šnúročke a s tuhorudým klinčekom v kabátovej dierke.

„A tak!“ ozve sa neznámy škrekľavým tónom. „Paza — púr — tá tvár je hladká!“ a mladý baleg už má na líci zaucho… — „Ako… prečo…“ začne prekvapený, chytiac si líce. — „Mám štrnásť duelov, chcel bych mať dopozajtra pätnásť,“ studeno vysvetľuje rytier s klinčekom v kabáte, tisnúc monokl do oka, a podáva urazenému vizitnú kartičku s päťrožkovou korunkou nad menom…

Do tejto kompánie vhupol Andrej oboma nohami, keď pri druhom dueli, tiež bezočivo nanútenom, dokázal, že má oceľovú ruku a isté oko. Pištoľa ani nepohla sa, keď už bola zdvihnutá, a protivník divom ušiel smrti. Guľka dotkla sa jeho ľavého ucha, zanechajúc poškrabnutie s kvapôčkou tisnúcej sa krvi.

„Tomu škoda mimo kruhu zaháľať,“ riešil Dr. Zernko, „a zdá sa, i groše má“; a milého Andreja obkolesili, opriadli silnou pavučinou, že o úteku nemohlo byť ani reči. Mala vec i príjemné stránky pre šuhaja, v ktorom horel plameň ctibažnosti, dosť dlho dusený. Bol rovno uvedený do spoločnosti hodne vyše strednej, ba zavše, príležitostne, i vysokej. Dosť na tom, čo zdalo sa mu nemožným, čo bolo mu „vysoko ako tie hviezdy na belasom nebosklone“, sblížilo sa… len ruku vystrieť.

I začalo sa pre Andreja večné tuhé ochmeľovanie všetkými svetumožnými arómami i parfumami veľkomestskými, i špeciálnymi zápachmi peštianskymi. Bol to tuhý životný galop hladného a žíznivého človeka, ktorého od mala-malička utlmovaný apetít dostal sa k hojnému stolu a dlho a dlho znášaná žízeň k nevyschýnajúcemu žriedlu. Asfaltový klub vynikal nielen krakelovaním a serióznymi, často krvavými duelmi, ale i požívaním mladosti a využívaním lehotného postavenia svojho v najširšom a najliberálnejšom smysle slova. Asfaltisti cele opanúvali elegantné dvorany temer všetkých fashionabelných bálov (koho dali na index, zle sa zabával a na druhý deň mal súboj; dáma netancovala, ak upadla u nich v nemilosť; často prepadli zábavy skromnejšie, meštianske, a samých bál dávajúcich aranžérov vytisli z kola, ich dámam dvorili dotieravým spôsobom); oni opanovali i všetky drahé salóny a salóniky nesveta i polosveta; v drahých reštaurantoch nezbedníčili, ba v istom období stali sa zákonodarcami divadiel, protektormi, poťažne zhubcami mladých začiatočníčok v umení Tálie i Terpsichory.

Lutišič svojím vrelým temperamentom, chladnosťou pri šarvátkach, silnou hlavou pri pijatykách a po istý stupeň i svojimi veľkými známosťami skoro v klube vynikol. Vrhol sa celým telom, i celou dušou do tohto nového, omamujúceho víru, a ani nezbadal, keď sa našiel na čele slovutných asfaltistov. Tuhé svaly a mierna ruka, v tomto klube veci prvej vážnosti, potom i výrečnosť, keď bolo treba, Andreja vyniesly na miesto, opustené Dr. Zernkom, ktorého ženba vytrhla z kruhu. Chtiac-nechtiac, stal sa vodcom pri uličných „tüntetésoch“ (raz vlastnoručne zastavil a vypriahol kone zo snemovne uháňajúceho ministra). Vžil sa do politického špinavého kvasu tak, že ho oslavovali po novinách a prorokovali „derék magyar fiatal emberovi“ skoré kreslo v sneme a potom veľkú politickú budúcnosť. Lutišič rečnil na univerzitnom námestí 15. marca Talpra magyar! a na Dušičky oslavoval na Kerepešskom cintoríne maďarských národných velikášov a mučeníkov. Voľby do študentského spolku, rozdeľujúce na začiatku roku celú mlaď na dva tábory, nedaly sa už ani myslieť bez Lutišiča. Že mal s políciou časté vytriasačky, slávu jeho len množilo… Na poľskú univerzitnú slávnosť do Krakova ako reprezentanta maďarskej mládeže poslali Andreja Lutišiča, ktorý i skutočne na dvore starej jagellonskej „wszechnice“ rečnil po maďarsky o „večnom bratstve Maďarov a Lendelov v mene slobody a slávy!“

„Což ten pan powiada?“ pýtali sa študenti jeden druhého… Andrej, vyfintený v polomagnátskom kroji, ochmelený slávou a osobným úspechom, ohlušený „niech źyje“ výkrikmi, ktoré platily jeho šatám, ani nezbadal, aký smiešny hral zástoj a ako ďaleko zablúdil od cesty, načrtanej v testamente starého Imra!

Úspechy jeho rástly — no druhá otázka, či bol i spokojný? Na takú otázku nemal času, — a keď sa naďabila, hodil čiernou hlavou a zablýskal sivobelasými očami… Prečo nevyčerpať prameň do dna? Keď to ide, nuž hurra! Vysoká hazardná hra darila sa mu — vyhrával veľké sumy; mal krátky pomer s vychytenou, na slovo vzatou levicou peštianskeho korza — ba raz skákal v červenom fraku a lesklom cylindri za veľmi vysokou dámou na lišacej, magnátskej honbe… a tak dobyl si miesto i v distingvovanej a úzkostlive oddeľujúcej sa spoločnosti opravdivých žuérov. Na istý čas bol v móde; podľa neho v mnohom riadili sa mladí „obri“ a tí, čo sa nimi stať chceli; tak ako on vykrúcali si fúziky, tak ako on viazali si náhrdelníky a kasali nohavice a rukávy. Zlatník, u ktorého kúpil nové žužu, za dva dni rozpredal celú zásobu a novú telegraficky objednal v Paríži.

Večný divý karneval vyčerpával zavše sily i tohto mladého sviežeho človeka, ktorého študentská bieda a skromné dva roky akademické zachránily od výstupkov práve v roky zosilňovania a prechádzania z mladoňstva k mužskosti. No život asfaltistov natreskol i jeho železné nervy.

V hodinách telesného vyčerpania a duševnej únavy prichádzala na neho túžba po svete zamknutejšom, duchovnom, po ticho horiacej malej lampe, pri ktorej otváraly sa mu duchovné perspektívy alebo vykvitaly ruže a hyacinty poézie nad milou, často čítanou knihou; túžba po umnom, srdečnom slove, povedanom v zápale, ktorý nepočíta, nekalkuluje… Vo svete, v ktorom žil, nič podobného nebolo, a nebolo ani v móde, ani v úžitku. Studený kalkul, hotový úspech, zručne utkaná alebo umne odrazená intriga, zaočná klebeta a doočné lichotenie, krátka, na obapolnej náhodnej nálade založená známosť ženská, na egoizme založené priateľstvo mužských — to boly asi spády vo svete, do ktorého sa razom dostal. No kto raz napije sa z hypokrény duchovných nasladení, nemôže nezbadať pustotu telesného žitia, čo ako zjemneného, nemôže srdcom necítiť prázdnotu ľudí a ich márneho kolotania sa na površí životnom. Ešte našiel tu i človeka, s nímž bolo možno i o inšom pohovoriť než o dostihoch a primášovi Cigánovi, ktorý uniesol grófsku kišasoň; ale medzi ženskými nestretol ani jednej, ktorá by bola upútala jeho záujem okrem záujmu senzuálneho… Možno to preto, že nehľadal (robil si výčitky) — no duševnú krásu netreba i nemožno hľadať, ona nás má stretnúť, očarovať, so sebou strhnúť, vyniesť do vysokých sfér nesebeckých, sladkých sympatií! Oná vyššia ženskosť, po ktorej tak horúco túžil na laviciach ôsmej triedy, v parteri prešporského divadla, v ružových partiách prekrásnej Auy, v húpavom člnku na tichej Pečni — nezjavila sa mu, nebolo jej, nenašiel ju, hoci poznal na stá a stá slečien i dám vysokých i stredných, krásou zjasnených, bohatstvom obložených a umením idealizovaných.

V hodinách telesného vyčerpania a duševnej únavy zatváral sa vo svojom elegantnom módnom kabinete a usiloval sa složiť účty sám pred sebou… Hrozil sa a hneval sa sám na seba, na Greguša, na starého Imra… Svedomie upomínalo ho na slová testamentu Imrovho, ktorým sa stal boháčom, slová o slúžení ľudu a národu slovenskému… Vtedy rozpomínal sa, ako na nejaké blaženstvo, na chvíle, prežité v surdíku u židovského antikvára s dlhokaputnatým nemeckým kandidátom Štrbíkom, na ich oduševnené, peknoduché spory na Batzenhäusloch a v tienistých úbočinách Kozieho vrchu… I slabé, riedke pivo mu prišlo na um, vypité u Váhy na predmestí; pivo bolo slabé, riedke, ale mocné a opojné boly tie mladé spevy, reči, žarty a fantázie.

Prešla mačacina, zbledly rozpomienky, na účty sa zabudlo, svedomie sa učičíkalo. Znova huriavk, karty, levice, dostihy, hostiny, končiace sa ráno, duely krvavé i nekrvavé, divadelné škandále, deklamácie s piedestálu Petőfiho pomníka, abcúgy, športy, zvady…

V tie časy navštívil ho Skladanský, lebo zaseklo ich čulé doterajšie dopisovanie. Znepáčil sa mu priateľ z chýrov a novín. „Pristrmé zbohatnutie mu hlavu zmiatlo,“ dumal a myslel ho vytrhnúť. Pobudol v Pešti štrnásť dní, a sám bol vtrhnutý Andrejom do víru… Dva týždne nevychádzal zo zábav a ochmeľovania sa, a keď mu už hlava brnela cigánskou hudbou, jej divými disonanciami, „to nevydržím“, riekol, tajne zobral kufrík a sadol na rýchlik štátnej dráhy. ,Škoda Andreja,‘ dumal mladý umelec, blížiac sa k Viedni, ,už otupieva, už tratí sa jeho sviežosť slovenská… A tá jeho kompánia! Ako vyvodí v čudnom svete poloorientálnom, pravda, za cenu duše i zdravia! Malí Sardanapáli! Čudno, čudno!‘

Andrejovi už dávno nestačily veľké tisíce ročného dôchodku… Kým nebol plnoletý, Ján Greguš podobrotky i pozlotky nedal mu „preskočiť ťaháky“ (ako hovorieval), ale on je už od roka pánom svojho majetku neobmedzeným a ostatne ani Greguš za tútorstva vedieť nemohol, že Arpád Spitz má kôpku antidatovaných Andrejových zmeniek, ktoré prišlo vymeniť týždeň po plnoletí mladého Lutišiča… Tak to bolo: človek, ktorý nedávno bál sa kúpiť paličku s jantárovou rúčkou alebo hodvábny módny dáždnik, chladnokrvne kládol na jednu kartu sumu a v chmeli podpisoval úžernícke zmenky, nepozrúc ani na vyloženú na zmenke sumu!

„Drahý Andrej!“ písal mu Greguš, keď už bol složil svoj úrad tútorský, „hádam sa nepodivíš, keď ti úprimne poviem, že zvesti o tebe a všetky tvoje res gestae sa mi naskrze nepáčia… Pravda je, tvoje ročné dôchodky zo všetkých troch majetkov vynášajú už vyše tridsaťtisíc… všetko si dostával, a u Spitza našla sa na zmenkách taká ohromná suma, ktorá môže podryť i Krézov majetok. Odpíš hneď, koľko ti dal úžerník skutočne, ak to sám vieš. Mám silnú nádej, že Spitza chytím a všetko, čo pripísal, zmažem. Veď sú to sumy ohromné, kde by náš Židko nabral toľké groše! Ponúknem mu za toľké skutočne očítané peniaze 20 percent — ináč kriminál. Mne je otupno, že si ma vtiahol do takých špinavých diel. Ešte jedno: ak neprídeš na čas domov, na jeseň složím riaditeľstvo tvojho majetku. Všetko sa vyčerpá, všetko, duša moja, a ja nechcem byť pri vyciedzaní ostatkov… Na ostatné nádeje hodil som rukou! Žena ťa srdečne pozdravuje… Julku máme v Nemecku, Paľko sa dobre učí, len v listoch haraburdí o akýchsi novotách. Boh sám vie, kam to ide svet. Že vraj idú Pána Boha korigovať, lebo svet a človeka pri stvorení sfušoval. Hľa, také potešenie máme z vás, synov nového času!“

List našiel Andreja v čase duchovnej depresie, pre ľahkú, ale citeľnú šabľovú ranu na bedre. Veď po zaviazaní rany hodoval s protivníkom celú noc a doviezol sa domov len nad ránom s ťažkou hlavou, ako málokedy… V tú noc bol vo veľkej prehre. Vyhrával jeho protivník v dueli.

Z listu, okrem hlbokým smútkom, vialo i milým vzduchom havranovským… Ako by z litier Jánových hľadely na neho jeho ospanlivé, no prenikavé oči, ako by sa na neho usmievala jasná, rezolútna tvár Márie. A potom, kynulo z neho oslobodenie z osídel Arpáda Spitza. Vpravde, ani sám nevedel, ako hlboko zaliezol podpisovaním zmeniek! Vo večnom ochmelení nepozoroval, že čochvíľa, a bez Greguša iste, rýchlo by bol stratil to, čo tak nečakane nadobudol.

„Hej, aká tichosť, aké šťastie! A toho starého treba naozaj udobriť… Nechá mi Žida na hrdle, hodí mi to všetko…“

Líhal s pevným úmyslom urovnať všetky svoje peštianske diela a zmiznúť ako gáfor.

„Előre, barátom,“ vbehol k nemu, dych popadajúc, Gejza Papp, tuhý asfaltista a špecialista pri dielach politiky a pri uličných demonštráciách, „mládež sa búri, pred múzeom jablko na zem nepadne. Policajti na svojich mitrhách stoja ako zakopaní, ani hnúť… heslo je: pred ľavičiacky klub… potom pred Loyda s hromovým abcúgom… budú i obloky rinčať! A čo vidím! Ty sa rozvaľuješ pre to poškrabnutie! Odkedy si tak zbabel? Čakajú ťa u Zriniho! Hor sa!“

Vyšla veľká politická demonštrácia, najprv od mládeže univerzitnej, na druhý deň pripojili sa robotnícke batalióny a za nimi, ako vždy, i bassermanské postavy, ktorým nešlo o paragrafy a politiku, ale o niečo reálnejšieho… Polícia a vojsko hneď stiahly prísnejšie opraty a bolo ticho.

Andrej bol vtrhnutý i do politického víru, ktorý ho nepopustil. Dlho sa v ňom krútil. Nie síce vždy na ulici, ale po redakciách a schôdzkach hrmel a agitoval. Štúdiá dávno bol zanechal. Znova hostiny, pocty, bankety, potom prišiel čas regát, plávania…

Andrej, oslobodený od Spitza, ktorému milšie bolo dvadsať percent ako kriminál (tak výborne ho vedel chytiť Greguš), začal zasa celé noci tráviť pri bakarate, vo dne staval pri dostihoch a bol by pomaly zas upadol do rúk úžery. Až keď Ján Greguš sprievodom suchého listu poslal Andrejovi nazad kontrakt s účtami, priletel Andrej do Havraného, bledý, nervózny, rozbitý a pochromkávajúci na ľavú nohu… Usalašil sa v kaštieli, vtedy už zpolovice reštaurovanom Gašparom Skladanským.