ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Čas, strávený v Taliansku s milým Skladanským, stal sa Andrejovi pôžitkom, zanechavším skvelé, utešiteľné rozpomienky. Stal sa pre neho školou i sumou rozkoše i užitočne prežitých hodín. I potom, keď sám chodil a podľa jeho návodu hľadel prosto a nepredpojato na arcidiela antiky i renesancie, stál pod vplyvom veselého, ostrého, jemno naladeného ducha Gašparovho. Skladanský bol zvláštne složené indivíduum; zdalo sa, v ňom spojily sa všetky silné vlastnosti troch európskych rás, keď i nie všetko samé najlepšie. V jeho prižmúrených a časom takým tichým svetlom svietiacich očiach videlo sa i šelmovstvo, i živý záujem, i vrelé cítenie. Milý bol, keď v rozčúlení potriasol svojou dlhou gaštanovou hrivou, roztvoril prižmúrené oči naveľko a z úst liala sa mu jedným prúdom umná, k srdcu i rozumu jednak hovoriaca reč.

Andrej Lutišič umienil si dôkladne využiť Skladanského návody a zostať v Taliansku. No na tretí mesiac po Skladanského odchode vrátil sa do Ríma, aby tam zanechané veci sobral a šiel domov. Jeho začala nevýnosne tiesniť mrzutá, otupná nálada, ktorá veľmi rýchlo sprísnila sa na duševný bôľ… Presýtený veľkým estetickým pôžitkom, nevdojak pocítil hlad etický. Estetika a krása sama nevyplní celú dušu človeka, v nej zostáva isté prázdno. Prázdnotu pocítil i Andrej, ako by pred dušou jeho otvorená bola temná priepasť, ktorá chcela byť čímsi osvietená a potom vyplnená. Rozpomenul sa na svetochýrny verš Michelangelov:

,Či neuhádol i moju nemoc starý genij?‘ Andrej šiel do Sixtíny — no tam ho priamo zavalil surovogeniálny starec: s povaly rútilo sa na Andreja niečo kolosálne veľkého; z Večného súdu ohromený bol masívnosťou a gigantickým vzmachom pohybov nesčíselných figúr. Nenašiel, čo hľadal, lebo v Sixtíne prevládalo zasa len umenie, prevládalo to „pinger“ a „scolper“. Zašiel do svätopeterského chrámu a s nábožným rozochvením prestál dve celé hodiny pred Michelangelovou grupou la Pieta, v bočnej kapele, kde slávna skulptúra je tak zle, vysoko umiestená, zle osvetlená. Mária drží mŕtveho Krista na lone, pravým ramenom podopiera mu hlavu, ľavú ruku má otvorenú, ako by sa pýtala, ako zniesť túto stratu? Tu Andrejovi razom zjavila sa temná ešte predtucha o tom, čím bolo by možno vyplniť prázdnu priepasť v bytí človeka. Dosiaľ necítil skutočnej potreby obracať sa k „tamtej“ strane; on stál voči chúlostivým, intímnym otázkam o duši, o nesmrteľnosti, o pomere k Bohu na stanovisku: „Nič o tom pozitívneho vedieť nemôžeme, teda ani nemyslime o tom, vyhýbajme tomu, dajme tomu svätý pokoj! Nech si to odbavia teológovia.“ Lenže na takomto banálnom, ľahtikárskom stanovisku (ostatne na takom stojí ohromná väčšina takzvanej inteligencie) nemôže dlho stáť človek rozvitého umu a zdravého, citlivého srdca ani vtedy, keď mu dobre ide a on v pohodlí a šťastí prežíva vek svoj. Ešte menej môže uspokojiť sa s takým plytkým vyhýbaním osudným otázkam človek, ktorého duša rozbúrená býva bôľom, tajnou bázňou pred budúcnosťou, mýlená pochybnosťami, rozhorčená smutným pohľadom do minulosti, človek, ktorého srdce otriasalo sa v silných citoch bôľnych či radostných. A ešte človek v opravdivom nešťastí! „Oprobujte,“ hovorí slávny fyziológ Du Bois Reymond, „potešiť chorých rakom čítaním Goetheho alebo sonátami Beethovenovými!“

Andrej dotkol sa v duševnom svojom žití náboženských vecí ešte ako mladík, najviac návodom Miroslava Štrbíka. Pravda, nemal detských zbožných rozpomienok, čo mu veľmi obťažovalo cestu k náboženským pocitom. V dome rodičovskom nestarali sa o dieťa ináč, len telesne. Náhle zbohatnutie, zatým perióda asfaltových rytierov zahodila ho na melkú piesčinu. Niet ateistickejšieho miesta ako Pešť… ani len starých chrámov nemá, a vôbec chrámy miznú tam v mori profánnych, architektonicky nič neznamenajúcich novostavieb.

V bočnej kaplnke svätopeterského chrámu pocítil túžbu po nadprirodzenom. Zárod takejto túžby je v každej duši. Silueta zle a vysoko umiestenej sochy prekvapila ho veličestvennými, pokojnými líniami. Zastal a hľadel tak dlho, až mu oči navykly na nepokojné osvetlenie a jednotlivé línie začaly zrejmejšie vystupovať. Nepocítil umeleckého pôžitku — nie, duševná úzkosť stískala mu prsia… Hlbokú sústrasť vzbudil v ňom pohľad na Krista, na jeho mŕtvo visiace nohy z lona matere, na jeho nazad skleslú hlavu byzantského typu. Andrej zachvel sa… Hľa, bez istého jestvovania „tamtej“ strany nebolo by možné dať mramoru a mŕtvemu telu božský, živý život. Jesto, jesto „oná sféra“, ktorú pomenovať nevie. Jemu zazdalo sa, už je pozde v „oné sféry“ preniesť ubolenú dušu! Šero pošmúrnej miestnosti, do ktorej len zďaleka vnikal temer profánny huk z hlavnej lode chrámu, zväčšovalo mútnu, ale už hlbokú túžbu po niečom inom, než bolo umenie. On na Kristovom tele, tak voľno a prekrásno ležiacom na materinskom mäkkom lone, nehľadal ako dosiaľ len krásu božsky mŕtveho tela, ale čosi iného — on hľadal živého Krista, a mladistvá tvár Márie bola mu dnes čímsi iným než dosiaľ, totiž iným než len prekrásnou, materinským bôľom až po nebesá idealizovanou ženskou tvárou. Hľadal v jej tvári nie krásu, ale rozriešenie citovej hádanky… hľadal v nej svoju dušu!

No po dvojhodinovom silnom potrasení celej duchovnej sústavy prišla na Andreja zasa len oná mrzutá, nespokojná, bledá pochybnosť, ktorá zmrazila horúci cit.

V takomto naladení zakončil svoj taliansky pobyt a ponáhľal sa domov. Vo Venécii obľahol na svoju čudno oslabenú nohu, a náhle bolo možné, letel prvým rýchlikom za Skladanským do Viedne. Gašpar otvoril naširoko svoje pekné, veľké oči, keď videl Andreja zmoreného a nevrlého vchádzať do ateliéru.

„Ty napíšeš pekné dielo o Taliansku, druhú Korinu,“ smial sa Gašpar, „veď si mal byť rok?“

„Mám pred sebou inú púť,“ riekol Andrej a ukonano klesol na ohromný široký diván, „a k tebe veľkú prosbu!“

Prosba pozostávala v tom, aby Skladanský hneď išiel do Havraného dokončiť reštauráciu kaštieľa, tak dávno neobývaného.

„Choď, brat môj, vezmi si ztadiaľto ľudí, dostav, domaľuj, dokonaj a vôbec zariaď všetko tak, aby chorý, chromý človek mohol bezstarostne vtiahnuť do predčasnej Antikyry! Ach, a my sme mysleli ešte hodne pohrmieť svetom! Ja som mal hrmieť s tribúny a zákony dávať krajine… Zato ty kvitneš,“ doložil a ohliadol sa po pracovni s ohromnými stolmi a taktiež ohromnými kresličskými doskami.

Gašpar sa zamyslel…

„No, abys’ vedel, že ťa mám rád, milionár Todesko musí počkať s vilou,“ a ukázal priateľovi na polohotový plán, klinčekmi pripevnený na kresličskej doske, „pozri, synku, nedávno ešte chudobný Žid, z Uhorska privandrovaný, stavia tu celé Tivoli — neďaleko Schönbrunnu — hast de nich geséhn? Truc na truc! Schönbrunn má glorietu, prečo by Šimon Todesko nemohol mať tiež glorietu? Vidíš, tu bude stáť, umelý vrch mu musíme tam dať nahádzať!“

Skladanský sa naozaj hneď vybral do Havraného a Andrej začal svoju „inú púť“ po univerzitných klinikách, slávnych profesoroch, renomovaných doktoroch-špecialistoch… A keď už napočúval sa vysokoučených a drahých diagnóz, podozrivých útech, prostých i složných rád a pokynov, vedel toľko, čo vo Venécii, totiž, že mu ľavá noha slabne a slabne, časom sa polepší, na istý čas zasa cele zosilnie, no potom zasa upadá do akejsi čudnej slabosti a zapríčiňuje v isté periódy nie síce vehementný, ale dutý, nepretržený bôľ… „Turgenev bol Turgenev,“ poznamenal Andrej na konci svojej diagnostickej púte, „a čo mu bolo, zvedeli až pri sekcii!“

No predsa, pre uspokojenie svedomia, šiel do kúpeľov, ktoré mu naradily medicínske kapacity — teda temer do všetkých. Táto kúpeľná okružná cesta patrila k jeho najťažším rozpomienkam. Nikde ľudia tak hlúpo nezabíjajú čas ako v kúpeľoch, zvlášť tí polochorí alebo namyslene chorí… Výnimky sú veľmi riedke.

Na Riviére nenazdajky chytila ho do tuhej krutky neodolateľná, chorobná túžba za domovom… Tam iste kvapla do kalicha ostatná kvapka kúpeľnej neresti, a kalich pretiekol. Andrej bol presvedčený, že jeho srdce už tak otupelo veľkomestským životom peštianskym, túlaním sa po Európe, ako i tým, že nemal svetlej rozpomienky na kraj rodný, že je zaoceľované proti sentimentálnemu nostalgickému roztúženiu. A tu razom kde sa vezme, tu sa vezme opravdivá, hryzavá nostalgia! Dosť suchý list Gregušov o hospodárskych a finančných veciach vzbudil v ňom túžbu za miestom, kde bol písaný. Po dlhom čase prišlo mu na um, že má vlasť, domovinu, svoju zem, ktorá ho nosila v prvé, blažené chvíle detstva a chlapectva. No zem, domovina, vlasť neznamenaly hádam krajinu, štát, ústavu, neznamenaly ani Pešťbudín, kde slávil svoj triumf, kde bol okrúžený bleskom a treskom módy a populárnosti, ale to bol užší jeho rodný kraj, pod Dubinou, zachycujúcou širokými prstami blesky zapadajúceho slnka, tam pod krásnym malokarpatským pohorím, tam, kde leží Kotlín, Stoháre, Havrané, kde tečie Kotlinka jeho milá… V luxurióznom francúzskom kúpeli, kde krása bohatej južnej prírody zápolí s precibreným umením, kde dolina, krajšia od Tempe, ústi so svojou veľkou, šumiacou riekou do krásneho gigantického mora — Andrejovi predstavil sa nebárs „romantický“ rovný a úrodný kus slovenskej pôdy od Havraného k belasým horám, vlnistý, poľnými cestami prekrižovaný, letom bujný žitnými i ražnými poľami, a tam po navlhnutých nížinkách bujný lúkami s trávou vyše pása! A jemu razom sa stalo jasným, že niet nič krajšieho, milšieho pod slnkom a že tieto južné, morské romantiky nie sú pre neho, nie sú mu ani príjemné, ani zdravé. Načože ho doktori posielajú od Karlových Varov po Vichy? Na brehoch lenivej Kotlinky, v jeho bezkonečnom bore, na kvetúcich úbočiach Trasikova, v milej rodine nahnevaného, mrmlajúceho a pritom predobrého Greguša — tam je mier i prelesť životná, tam je možné i ozdravenie. Keď nie ináč, divom ozdravie. Nešlo dosiaľ všetko dobré ztadiaľ, a nehľadal, blázon, všetko zlé inde? A on bol taký nevďačný, bežal od studeného prameňa ku kalužiam, od ovocného, sladkého stromu pod Ančar, jedy púšťajúci.

Andrejovi rýchlovlaky nejachaly dosť rýchlo, a tobôž lenivá vicinálka, vezúca netrpezlivého k Stražanom, ku Kotlínu, kde prestávala, kde bol pre ňu predbežne svet doskami obitý. Jemu srdce zabúchalo hlasne, pri boku Skladanského, ktorý sa mu pripojil vo Viedni, viezol sa zo Stražian k Havranému, keď prešli veľkú starú bránu z kovaného železa, s ktorej mu kynul z detstva známy erb lutišičovský. A keď ich okrúžila celá čeľaď, keď Matej Brázda snášal ťažké kufry so šragiel, ako by to boly ľahké škatule, keď mu Betuška ruku bozkávala, keď gazda smial sa radostným smiechom, keď drobné deťúrence jeho ľudí obstaly kočiar a zevlovaly s takou milou zvedavosťou, uznal, že dobre urobil, že iste nájde, čo hľadá a za čím túži. S voza sostúpil ľahko, niesla ho i ľavá noha, ako by uzdravená dotknutím sa rodnej pôdy.

Vnútorné miestnosti kaštieľa sotva poznal. Všetko bolo prestavané, popremieňané, zmodernizované. Skladanský využil svoje široké plnomocenstvo a vložil do svojho reštaurátorského diela celý svoj exkvizitný, vycibrený vkus. S umeleckým citom a praktickým smyslom podelil miestnosti, kasoval ohromnú sálu, oživil steny tapetami, vystavil dva utešené kamíny, umiestil vkusne Andrejom po dlhých cestách nakúpené obrazy, statuety, gobelíny. Keď Gašpar voviedol Andreja bočným vchodom do verandy, Andrej zostal stáť, mlčal… a objal druha svojho s vrelosťou. Bol to hlavný kus Skladanského umenia a dômyslu… Burinou zarastený dvor premenil sa v záhradku, a aký pohľad na ňu, na park s verandy!

„Ako ti mám ďakovať, ty môj Pylades?“

„Nemáš za čo,“ riekol mrzutým tónom Skladanský, no jemu samému svietily oči radosťou, „počkaj, prekvapenie príde, až ti Greguš účty podá!“

„Nik na svete, čo by som mu bol oddal polovicu majetku, nebol by mi tak ulahodil ako ty! Tys’ umelec, človeče, veľký umelec! Kto ti to zaplatí? Kto ti nahradí stratený čas?“

„Neboj sa, niečo nahradil i Todesko. A odmeniť sa môžeš veľmi ľahko. Pekne-rúče sa oženíš a zostaneš už sedieť v Havranom. Aspoň najväčšiu časť roka. Navždy nemožno dedináriť. Ja každú jeseň prídem k tebe na oddych a na štúdiá pre svoje akvarely. Už som zbadal, máte tu prekrásny „Schlag von Menschen“. I zapoľujem si — vieš, ako to rád. Ty ma tu, starého mládenca, uhostíš, a krásavica, tvoja žena totižto (lebo ty si vezmeš len krásavicu, znám ťa, vokativus), natrie mi bielou rúčkou na čierny chlieb, bez reptania, na čierny slovenský chlieb sviežeho masla, nie margarínu, toho sa dosť naužívam vo Viedni, a budem i ja na chvíľu šťastný, najmä ak sa mi podarí nababrať nejakú súcu scénu, alebo zastreliť srnca. Ale ty sa mračíš! Čo mám z teba, takto hľadiaceho? Večný nespokojenec. Vidíš, ty žiješ v nezákonnom manželstve s „čiernou ženou“, s tvojou hlúpou melanchóliou… A nezákonná žena tesnejšie sa drží muža než zákonná! Keď sa oženíš, ona musí von z domu! Ale i tak prídem. Nemôžem si pomôcť; rád ťa mám, vnuk zbojníckych Hunov.“ Andrej usmial sa, lebo už pri prvom priezore spozoroval, že Skladanský dom zariadil viac pre rodinu než pre samého starého mládenca.

„Áno, áno, už ma dávno čaká nevesta s kosou a s pieskovými hodinami!“

„Celkom fin de siecle,“ riekol Skladanský so sarkastickým úsmevom, „to je dnes chic v tridsiatom roku zahrať sa na dešperáda! Ale ty si fušer! To už dnes robia osemnásťroční dekadenti. Smrť, temno, sklamanie, preklínanie a zrútenie celého sveta od základu… Nedarmos’ nakúpil toľko secesie, ty rebelant. Všetko Boh zle spravil za oných sedem dní, my, novotári, to všetko musíme po ňom naprávať a reparovať. A tí starí, to boli všetko na kvadrát vyzdvihnutí trubirohovia! Rafael bol mazal, ale tí, čo pred ním boli, to sú chlapíci. „Umwertung aller Werte.“ Ale čo sú oni hodni, tí korektori prírody a Ducha svätého? Na to sa pýtať nesmieš. Nadčlovek je i nad kritikou!“

„Braček, nekaz mi dobrú vôľu. Už si ma dávno obrátil. Ale myslím, že invalidovi hovoriť o ženbe je tiež svojho spôsobu úpadok vkusu.“

„Kebych ti mohol vybiť z hlavy tú hypochondriu! Kohože na svete nič nebolí? Znáš moje migrény? Brat môj, dnes nerodí sa, a už dávno, „podas okys“ Achiles, ani Diomedes, ktorému sekerou nerozštiepiš kotrbu. Či si čítal, že by taký „bohom rovný héros“ bol mal nádchu? Ale tie časy už prešly.“

„Kde to stojí, že Diomedovi hlavu sekerou štiepali,“ zasmial sa Andrej, „no, že ku mne zájdeš často, je vec vybavená.“

Gašpar Skladanský ponáhľal sa domov, čakaly ho veľké roboty. Andrej stál pri bráne, keď už voz zakrútil sa na hradskú. Dlho hľadel za vozom, a keď ho už nebolo vidno, pocítil úzkosť samoty a jemu zdalo sa, že len časť jeho bytnosti zostala v tomto krásnom dome. Vrátil sa a chodil pomaly izbami, takými pustými a studenými i pri veľkom umení Gašparovom…

Na druhý deň prišly jeho debny a on dlho zabával sa s Matejom a babkami so zariadením bytu, s uložením kníh, s rozvešovaním nových obrazov a meďorezov. Veranda mu robila detinskú radosť… Prešiel i parkom, vyškriabal sa i na lipovú besiedku. Dlho tam sedel v tuhej zeleni a počúval šum lístia, rozvievaného ľahkým vetierkom. Žartovné slová Gažove neschodily mu s umu. Pred ním, tamdolu, za utešenou záhradkou, dvíha sa dom, ktorý by pohodlne prijať mohol celú veľkú rodinu, a ešte tri rodiny maly by miesta dosť. Nič by im nechýbalo… A dom je taký prázdny — ako jeho vnútro. Oživiť dom, aby ožil jeho vnútorný svet, aby srdce naplnilo sa ľudským citom? Eh, to divé fantázie!!

Večer zbadal, že trochu priveľa chodil, bol ustatý a slabý. No predsa zaspal dobrým, ľahkým snom a spal sladko a pokojne.

Novosídlo jeho tešilo ho, výhľad k horám rodným osviežoval mu smysly. Ach, bolo by dobre tak všetko pozabúdať, čo bolo clivé a horké v žití, a začať znova žiť. Ale to sú márne, premárne fantázie. Ako ho len uvíta Greguš, čo robí jeho milá Mária, ktorá jediná mu všetko odpúšťala. Ach, takých žien niet viacej! Ale čo to potáral Gašpar! Andrej zamyslel sa a počal nasilu čítať v novinách, na viedenskej stanici kúpených, hlúpy úvodný článok o ríšskej rade a budúcich voľbách. Čítal, a keď bol hotový, pýtal sa sám seba: ale čo to popísal Židáčik?