ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Havrané leží pozdĺž hradskej, štvrť hodiny od Stražian, veľkého živého mestečka, a okolo hodiny cesty od krásneho malokarpatského pohoria s dvoma malebnými rozvalinami hradovými: Trasikovom a Mahutami. Veľká, majetná dedina tiahne sa dvoma radmi: čisté, okolo oblokov bohato modrobelasočerveno maľované, a pri zemi čisto farbičkou obrubené sedliacke domy hľadia svojimi malými chutnými oblôčkami druh na druha ponad zvýšenú hradskú. Rady ich sú popretŕhané troma panskými domami, bokom k ulici obrátenými; von z radu, bližšie k boru, panujúc nad dedinou, stojí obšírny kaštieľ chýrnej rodiny lutišičovskej. Iba jeden malinký domček na Hŕbkoch belie sa ešte vyššie. Sám kaštieľ obohnaný je vysokým kamenným múrom od troch strán… ta k boku boru ťahá sa ohromný starý park a prechádza nezbadateľne v bor, taktiež k lutišičovskému majetku patriaci. Havrané má dva kostoly: starý katolícky s javnými stopami románskeho štýlu, novunký evanjelický, biely ako labuť, a ako obyčajne bez všetkého štýlu, dve fary, dve školské budovy. Za širokou, pomaly tečúcou riekou Kotlinkou, tiež z radu von, stojí dosť nový, úhľadný dom Jána Greguša, bývalého havranovského okresného notára. Okolo neho, nad riekou i po stranách, je široká, mladá, ale už rodiaca ovocná záhrada, i obšírna kuchynská a kvetná. Dom, i to, čo k nemu patrí, vidno, bolo postavené len pred málo rokmi, a vystavené nie síce luxusne, ale pohodlne, naširoko, s nárokom na pohodlnosť.

Oné tri panské domy spolu so starým kaštieľom boly niekdy slávou Havraného. Tam sídlily zemianske rodiny a hrmely stolicou, takže Havrané bolo známejšie než samy Stražany, o ktorých išly trochu málo zabezpečené povesti, že boly niekdy slobodným kráľovským mestom a iba tyranstvom ktoréhosi Lutišiča, ktorý viedol celé vojny proti Stražanom, utratily staré práva. Isté bolo, že Lutišičovci boli odjakživa mocní a bohatí páni, a hoci časom utratili veľkú časť moci i bohatstva, predsa patrili k najbohatším famíliám oligarchie stoličnej. Časy slávy ostatným trom rodinám prešly. Z jednej z týchto ich „rezidencií“ je obecný dom, ostatné dva majú Židia: Arpád Spitz, človek neurčitého zamestnania, pohyblivý, o všetkom vediaci, čo sa stalo v tejto i dvoch susedných stoliciach (Boh zná, ako to zvedel: telefón nemal), hlava tajnej finančnej grupy, a Jonas Haberfeld, krčmár, hotelier, bankár, kramár, hospodár, a vôbec čo len chceš.

Kaštieľ lutišičovský prežil pohromu zemianskych majetkov a posiaľ vzdoruje návalu nových árendátorov a čiastočne už vlastníkov krajiny. Je to obšírny, prízemný, starý, no často prestavovaný dom, ktorý niekdy vídaval vo svojich teremoch, izbách, izbiciach, kútoch a chodbách veľkú časť večne hašteriacej sa stoličnej džentry. Posledná reštaurácia dom veľmi zmodernizovala: dva bielunké rizality svietia k dedine, hlavné teleso domu obrubujúc svojimi bielymi stĺpmi. Obloky sú zväčšené, opatrené zrkadlovými tablami, za ktorými visia ťažké, drahé záclony. Medzi rizalitami strie sa priestranstvo, posypané žltučkým pieskom.

K záhrade a k starému parku na juhovýchod obrátená je veľká, tak ako sám dom vysoká, temer cele sklená veranda, tvoriaca zimou veľký, podlhovastý salón, dostávajúci svetlo s celej záhradnej strany a čiastočne i shora, s naklonenej sklenej striešky. Letom, v dobrej pohode, možno sklenú stenu neobyčajne dôvtipným, ľahkým spôsobom oddialiť, a tak uzavretú miestnosť chytro premeniť na záhradnú otvorenú jasnú galériu. Letom možno galériu čalúnmi temperovať došera, keď ich Matej, sluha Lutišičov, zatiahne „nahusto“. Palmy, kaktey a iné tropické rastliny v obrovských, obručami spätých kadiach, kvetné stoly a stolíky, brečtanové girlandy okrašľujú galériu, na mozaikovom parkete prestretý je jeden celistvý koberec, mäkký, s orientálnymi vzorkami. Na hlavnej stene, oproti sklenej, visí obraz pri obraze okolo veľkej talianskej krajinky, diela to známeho francúzskeho maliara. Pri bibliotéke je podobizeň Lutišiča zo šestnásteho stoletia, maľovaná znamenitým maliarom. Gašpar Skladanský, staviteľ a reštaurátor domu, pevno tvrdí, že priamym žiakom Tiziana. Ostatné rodinné portréty Andrej Lutišič, terajší vládca domu i majetku, netrpí — sú zle maľované, preto sú vo vyhnanstve v tmavom salóniku. Staré, cenné meďorezy visia po stenách bočných, na pravej stojí bibliotéka. Za jej lisnúcimi sa tablami vidno rady skvostne viazaných kníh. Medzi širokými, tuhozelenými listmi palmovými belie sa mramorové poprsie v životnej veľkosti na okrúhlom, dórsky kanelurovanom podstavci: poprsie mladého šuhaja s bujnými vlasmi a podpisom „Romeo“. Prečo je to práve Romeo, a nie Jacobo alebo Ludovico, sotva by nám vedel presvedčive vysvetliť a odôvodniť sám taliansky majster a autor sochy. Tvár talianskeho šuhaja je pravidelne oválna, na očiach a brvách vidno nádych melancholický. Stiahnuté pery poukazujú na energiu a smyselnosť. V druhom kúte od záhrady, taktiež potopené v tuhej zeleni exotických rastlín, vidno tri pôvodné terakoty najmodernejšieho štýlu: strašne škaredú babku, šticujúcu taktiež strašne škaredého trhaníka, vyziabnutú, nahú ženskú, skrútenú ako vrták s podpisom: „Túžba lásky“ a bohorúhave modelovaného Krista na hore Olivetskej; jeho kľačiaca, nepekným pohybom profanovaná postava budí v človeku úžas a odpor. V oboch kútoch pri stene, taktiež v zeleni tropických rastlín, stoja dve pôvodné mramorové hermy: Homéra a Shakespeara.

Bezprostredne pred verandou je bohato, umele a pilne pestovaná kvetná záhrada so silným vodometom, hádžucim celý deň do vzduchu vodný snop kryštálových prútov a kvapiek. V pošmúrny deň vodné prúty a kvapky majú lesklošedivú farbu; keď slnko svieti, prúty menia sa na hôrny kryštal (také sú pevné, ako by nehybne stvrdnuté), kvapky ožijú v brilianty, trieštiace sa na vodnú paru, v ktorej ukazuje sa často dúha. Vetrom kolísaná vodná para i dúhu kolíše sem a ta, raz ju zháša, raz zosilňuje jej menisté farby.

Hneď za kvetnou záhradou, neveľkou, no veľmi husto kvetmi zarastenou, stoja hrdí velikáni prastarého parku: s oboch strán, ako mohutná predstráž, dve lipy, prastaré, obrovské (na ne chodia sa dívať turisti i neturisti). Na ľavú z nich vedú drevené, dosť pohodlné schody s operadlami, tam v ohromnej korune ustrojená je besiedka, cele skrytá pred očami idúcich parkom a záhradou. Možno tam v úkryte sedieť cele pohodlne, vo vzdušnej výške, medzi gigantickými ratolesťami, zôkol-vôkol šumí zelená ohrada listvy. Za lipami v dvoch radoch stoja divé gaštany, no hneď sa rady premenia na smes rázsochnatých dubov, veselých jasenov, klenov a bukov. Ďalej čepíria sa potemnisté borice tmavou stenou, aby, keď neblahá jeseň ošarpe listnatých velikánov, keď obnažená besiedka ukáže sa na obrovskej lipe ako staré stračie hniezdo, nechýbalo oku pozorovateľovmu horské, farbosýte, temnozelené úzadie… Pevne verím, že tí starí oligarchovia a krajoví tyraníci mali vkus a záľubu v umení a prírodných krásach. V pustote nášho žitia, v kraji zanedbanom, obývanom ľudom večne otročeným, naraz starý park, kus staviska, nejaká veža, podivný záhradný múr, v stene chrámu zamurovaná plita z pieskovca, dobre kresaný štít s erbom nad bránou a podobné dielo rúk ľudských svedčí, že tí starí neboli len suroví utilitaristi, ale že mali smysel pre niečo vyššieho, viac-menej zduchovnelého… Nové časy nezanechávajú ani toľko stôp vkusu a túžby po vyššom. Luxus, ktorý donáša do slovenských krajov víťazná špekulácia a nová odnárodňujúca „kultúra“, je efemérny, nestály, podobá sa šumichrastu a bublinke. Nejdem všetko chváliť, čo maly v sebe staré časy feudálnych kaštieľov a parkov, kostolných hrobov, pieskovcových epitafií, vložených do múru alebo do dlážky chrámovej, časy poddanskej, k hrude priviazanej nevôle a stavovského obmedzenia — bolo vtedy bied dosť — no na každú biedu oných už pochovaných časov som vstave vypočítať tri nové, väčšie, osudnejšie biedy času nového a najnovšieho; ale za mnohú krásu, solídnosť, peknoduchosť, za smysel pre monumentálnosť, za starosť, aby i ďalekí potomci požívať mohli ovocie dedovskej práce, darmo hľadáš náhradu v našom smutnom, papierovom, ošúchanom, no preto veľkoslovnom a napuchrenom čase.