ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Andrej Lutišič pri svojom novoselí našiel už dom Gregušov bývaním zohriaty: novizeň s neho sletela, novomódne škridle zbarnavely o poznanie, ovocná záhrada už nebola pustá, štepy rozkonárily sa a niesly ovocie. Kvetná a kuchynská záhrada zelenela sa bujno a pestrela kvetmi v menistých farbách. Besiedka nad Kotlinkou husto obrástla viničom, s jej povaly i po stranách visely strapce s drobnými zrnkami skorého hrozna. Smutná vŕba, ošetrovaná, obrezávaná, utešene rozrástla sa a mohla uhostiť pod priehľadným, krásnym závojom svojím celú malú spoločnosť. Bolo pod ňou i chladno, i jasno, lebo jej vzdušné, dlhé, tenké parútky, obrastené drobnými, striebrošedivými lístočkami, prepúšťaly dosť svetla a predsa miernily slnkový úpal.

Andrej sedel pred besiedkou v dedovskom kresle; v besiedke pri vchode bola Mária s dcérkou, ticho ihrajúcou sa na materinskom lone s pannou, ktorú jej Andrej priniesol zo sveta. Gregušovci už i Martinka mali v školách. Teta sedela v besiedke v kútiku, aby nemusela hľadieť na „vĺča“, z ktorého stal sa už vlk, na „jastrabiatko“, ktoré je už jastrabom, a na „košútovskú tvár“ Andrejovu. Pre ňu bolo všetko „košútovčinou“, čo nebolo slovenské. Greguš chodil úzkym pieskovým chodníkom medzi besiedkou a riekou, fajčiac tuho zo svojej štiavničky na dlhej trubici. Slnko zapadalo za neveľké vŕšky; na jednom z nich, v hmlistej ďalekosti, ponad černejúce sa pásmo veľkého boru, svietil v slnečnom ružovom svetle veľký pútnický chrám. Meďou novokryté dve veže-blížence svietily ako dva družné majáky; na juh ťahalo sa zelené pohorie s vrchom Dubinou, okrasou a pýchou celého stražianskeho kraja. Dubina bola do troch štvrtí zarastená horou, na temene bola plešivá. Ztadiaľ bol krásny výhľad po celom Kanaáne, ako hrdo nazývali Stražanci svoje údolie.

„Kedy príde Julka?“ pýtal sa Andrej, ktorému bolo lahodno na duši preto, že zbadal u Greguša priaznivejšiu náladu. Menej škaredil sa, viac hovoril, trebárs málokedy obracal sa priamo k Andrejovi.

„S kurzami je hotová!“ riekla Mária s úsmevom, „ale čo, keď nám ju cudzí ľudia berú!“

„Eh, načo žaloby!“ riekol Ján Márii, „vari jej môžeme poskytnúť to čo Lingner? Nech skúsi, vidí niečo! Dosť bude ešte zatvorená v Havranom.“ Poodišiel ďalej.

„Hľa, taký je,“ riekla Mária Andrejovi, „nechce veriť, ako túžim po decku. Toľko rokov v cudzine!“ a vysvetľujúc, dodala: „Na ústave skamarátila sa s nejakou Elzou Lingnerovou z Hamburgu; tá uprosila rodičov, aby mladú Slovenku vzali k sebe — že raz nemôže žiť bez nej. Im je ľahko mať pre dcéru milú spoločníčku — ale mne je predsa clivo. Vzali nám ju temer násilne…“

Ján začul posledné slová:

„A pekne urobili! Chcú ju ďalej vzdelať, hudbe ju dajú učiť, ktorú na ústave zanedbávali. A čo všetko vidí! Idú na Ránu, na Helgoland, jeseňou na Riviéru. Nikdy by sa ta nedostala!“

„Ale ja si nič dobrého z toho nesľubujem,“ riekla Mária. „Veď je pravda, listy Lingnerovcov dýšu nežnosťou, ťažko im bolo odoprieť, oni sú prosto zaľúbení do Lejly. Ale čo po tom! Lingnerovci sú milionári hamburskí, zmaznajú nám dieťa. Či sa jej po Helgolandoch bude ľúbiť naše závodie a po oceánoch naša smutná Kotlinka? A či po veľkopanskej lieni a nehe nebude dievča onačiť sa zaštopkať Martinkovi pančuchy? Nič ľahšie, ako zbalamutiť dieťa.“

„Veď sama obdivuješ skromnú dôstojnosť v listoch Lingnerovej. Ona iste nevbije zbytočnosti do jej hlávky.“

Teta Lota zahniezdila sa vo svojom kútiku, takže vinič zašumel, prestala viazať veľký šál na chvíľku a riekla:

„To už ja dám Marke za pravdu. Lenže ona pravdu hovorí a nepravdu koná. Načo povoľuje Jánovi! Dcéra patrí matke. Ján nech si chlapcov krotí, sú dosť diví. Ale to ináč nebude, Lejlu vám tam pobláznia. Nie je jedno žiť v paláci a na závodí. Nevdojak prilepí sa na decko túžba po parádach a zbytkoch. Bohatstvo viac ľudí pokazilo, viac duší zahubilo než chudoba.“ Lota naklonila sa k dverám a bľuskla zlostne na Andreja.

„Niekedy u opravdivých boháčov robia menej zbytkov ako u bedárov, majúcich nemierne nároky,“ poznamenal Andrej, pocítiac osteň Lotiných rečí. Lota vrčala ďalej:

„V biede bola vernosť, v bohatstve zrada!“ No Andrej ju už nepočúval. On hľadel s úľubou na krásnu, voľne sediacu Máriu a na tučné dieťa s obnaženými ramienkami. Mať složila Marišku s lona. Decko schytilo sa do neistého behu za otcom. Biela hlávka s kučeričkami triasla sa jej na obnaženom tučnom hrdielku.

Mária, posmelená Lotou, doložila:

„Mladá hlávka môže si všeličo namyslieť. V milionárovom širokom dome ináč rozprestierajú sa, ba ináč myslia ľudia. Pre princa dcéru nevychovávame. Havrané jej bude otupné.“

„Mojej Lejle, mojej Lejle?“ riekol živo Greguš. Bolo badať, že otec je zaľúbený do dcéry. „Že Havrané otupné? Rajom jej bude. Dievča je samé srdce. V každom liste horí láskou k nám a rodnej dedine! Nedáva pozdravovať všetky babky, všetky vrstovnice a zvlášte Babušku Bendovú na Hŕbkoch? A potom, veď rok nie je večnosť!“

„A odrodí sa vám,“ zavrčala, Lota, „príde vám ,nix slovakiš‘; svet kazí, nejedného už spotvoril.“

Andrej sobral sa. Za riekou pri moste, vedúcom na Gregušovu pôdu, čakal na neho chlapec s parížskym, malým faetonom; zaprlahnutý bol doňho ako havran čierny ruský rysák. Andrej na ňom vozieval sa po kraji, najmä večerom ľúbil sám previezť sa hradskou alebo borom. Vzal opraty z rúk malého, prešibaného kočiša Ďurka, a kývnuc ešte raz Gregušovcom, pustil netrpezlivého koníka. Rysák prívetive zarehtal, poznajúc pánovu ruku, a pustil sa svojím rovným, plavným trapom. Šľachetné zviera elegantne, ľahko preberalo tenkými nôžkami, a faeton pritom mizol dolu hradskou, ako keď vták letí.

„Janíčko, tys’ ľadovo studený s Andrejom: vieš, že je urputný, a ty ho dráždiš a odpudzuješ svojím chladom. Takým činom ho k nám nepritiahneš. A ktovie, či nedalo by sa niečo vykonať dobrotou. A Lotuška ti statne pomáha, i teraz ho odohnala pichľavými poznámkami.“

„Neskoro vplývať na zatvrdnuté srdce!“ riekol Ján a sadol k žene.

„Srdce má dobré, to vždy hovorím. Tajne robí dobré diela, k ľuďom svojim je láskavý. Opýtaj sa Mateja.“

„A potom, keď na neho pozriem, jed ma chytá. Takto sklamať moju záduševnú myšlienku, moju pevnú nádej! Takto uraziť pamiatku Imrovu, ktorý ho pánom spravil a umierajúc žehnal práve preto, lebo dúfal v jeho vernosť! Neviem sa pretvarovať, neviem!“

Teta Lota usmiala sa: „Hľa, na moje vyšlo! Ale čo by stará panna vedela! Stará panna je v dome nepotrebné, zavadzajúce náradie, ani dobrého rozumu mať nemôže. Že vraj každá nenormálna, táral nedávno zjašený ozembuch Ďuro Malatín, že morky kŕmi bryndzovými haluškami a z hliny portréty lepí. A ty si sa, môj milý Janko, mýlil s tvojím arcinormálnym rozumom.“

„No, švagrinká, ešte nevieme! Ešte nemrká posledný večer!“ riekla Mária.

„Vy neviete, ale ja viem! Beda tomu, kto blíži sa k tomu domu!“

Mária mlčala. Bola večným advokátom Andrejovým, sama nevedela prečo. Ženským srdciam ľúbi sa nevdojak v mužoch kus dobrodružnosti; oni odpustia skôr zločin než chabosť, skôr veľké poklesky než banálnosti. Ich priťahuje náruživosť, smelá hra so životom.

Greguš hľadel za vozíkom, a keď zmizol, dupol nohou. Smieril sa bol s Andrejom, podržal vrchnú správu a dozor nad jeho obšírnymi majetkami, keď videl, že by túlajúceho sa svetom, nerátajúceho, nerozumejúceho veciam životným, do nite okradli. Výčitiek mu už viac nerobil, lebo nahliadal, že slovami ho neskrútiš, rečami nepreobrazíš. No keď ho videl pomaly tratiť sa v čudnej lieni, vo večnom hryzení sa, v divých, čudáckych vrtochoch, cítil hnev a žravý bôľ, obviňoval sám seba z neznabožstva a hlúposti, že toľké krásne plány staval na vozdušnej postati, že toľko pracoval pre zveľadenie lutišičovských majetkov bezzištne, v pevnej viere, že z Andreja bude stĺp slovenského národa v Kotlínsku, ba i širšie! Ľutoval, že spoliehal sa na človeka. Beda tomu, hovorí Písmo, kto sa na ľudí spolieha, nič iného neskúsi než bôľ a sklamanie!

A Kotlín by práve teraz potreboval celého muža. Kotlínsky kraj, náramne dôležitý národne, len tak čakal na mocného vodcu, organizátora, samostatného, smelého človeka. Smelosti niet, junáctva — v Andrejovi je toho veľká zásoba, že až prekypuje! Prekypovala v ňom tvrdá chrabrosť a junácka bezohľadnosť, keď toho nebolo treba — a keď prišiel čas jeho samostatnosti, tužibuď chromosť namyslená, „macholia“, svetobôľ, maďarónstvo, drepenenie po „kryptách“, „rakvách“, hračky s umením, písačky akéhosi švábskeho románu, a hlavné: absolútna neužitočnosť!

Keď si všetci políhali, Greguš nemohol nijako zaspať. Jemu neschádzal s umu Andrej a Kotlín. Nebol idealista, bol človek praktický, suchý, dielny, čo dokázal vo vlastných i cudzích dielach, ale myšlienka, ako by bolo možno národnú vec pohnúť dopredku, ako by bolo možno z konglomerátu urobiť národ, chorobnou silou vlnila jeho dušu. Z kraja zámožného, úrodného bolo by ľahko obnoviť zaseknutú národnú prácu vo väčšom štýle, než začali na stranách biednych a neúrodných. A práve teraz, keď nastala vidná zmalátnenosť vo verejnom živote a protivníci už spohodlneli po veľkých výdobytkoch. Pešť stala sa Capuou maďarstva. Furor, ktorý arci zosilnel, púšťajú práve preto, že ich duševné i mravné sily sú podlomené, že im vyšiel pušný prach, že fantastické heslá ošúchaly sa a staly sa protivnými a nepohodlnými. Mravné zbrane otupely, oduševnenie ochladlo, zostalo iba holé násilie a úradná moc…

,Veď je pravda,‘ dumal Ján, počúvajúc rovný dych Márie a svieže, krátke dýchanie decka zo šramkovej postieľky, ,sme bez škôl, bez štepníc — teda v stave pravidelného vymierania inteligentnej vrstvy. Keď ukáže sa na školách šuhaj s otvorenou hlavou a prekypujúcim srdcom, vyhodia ho. A hľa, predsa mládeže pribúda — nás nebolo toľko pri pomeroch prajnejších. Kde je prameň nových síl? Z ničoho? Nie. Márne fantázie boly by dávno vytuchly, ide už štvrtá generácia. My stojíme na realite, my stojíme na žulovom podstavci pravdy. Nečakane, bez schválnej agitácie (ach, tá je mizerná, slabá, zvodnatelá ľahostajnosťou takzvanej inteligencie!), sám ľud prichádza pomaly k sebe, v jeho širokých, zdanlivo studených ňadrách počína klokotať životné teplo. Tam, kde stačíme silnejšie zavolať, vždy ozvena zahlaholí, jednotlivci povstávajú i tam, kde nebolo semeno hodené. Hľa, len nedávno národne zadubení Kotlínci (nedarmo o nich hovorili, že vypovedali z mesta Ducha svätého pre tie „rozličné jazyky“, oni že totiž uznávajú len jeden, „uherský“, a viac nič); títo kocúrkovskí zaostanci, poslušní a zavedení, sprotivili sa, keď stolica chcela meno mesta Kotlína pomaďarčiť na „Kazán“. Sprotivili sa silno, okázalo, päťdesiatim zavesili na hrdlo proces pre búrenie sa proti maďarskej národnosti! A veď Hlaváň len nedávno prišiel — čo je to niekoľko rokov pre takú abderitskú celinu! Päťdesiat rokov ich budil dekan Jozef Surinský, a nezobudil. Vidno, vzduch premenil sa, svitá. Išlo by to v Kotlínsku, išlo a viac vydalo než námahy našich horných krajov. Tu máme podklad, ľud je ešte majetný, temer nedotknutý vysťahovalectvom, je tvrdší, neklobúčkuje…‘

Ján prehodil sa na druhý bok, až pod ním schrapšťala posteľ, a nevdojak hlasno zastenal. Mária sa zobudila.

„Čo tak nepokojne spíš? Chýba ti niečo?“ pýtala sa, prikrývajúc krásnym okrúhlym ramenom skopanú Marišku belasým paplónčekom. Ján zamrmlal ako by zo sna, a neohlásil sa, no ešte chvíľu poloočkom hľadel na Máriu, slabo osvetlenú ružovým svetlom nočnej lampadky, visiacej nad jej posteľou. Ona hneď zaspala, dlhé jej mihalnice hádzaly tiene na prekrásnu, bielunkú tvár, vysoká hruď pod tenkou košieľkou mierno dvíhala sa a klesala dlhým, pravidelným, zdravým dýchaním. Zdravie a krása vialy z prekrásnej mladej ženy.

,Prečo človek vo sne dýcha hlasnejšie a dlhším, pravidelnejším tempom?‘ dumal Ján, rozbúrený starosťami, ,pravda, keď ho netlačí ťažký sen… Mária spí ticho, nevinne, ako anjel. Boh nás žehná, žehná… Ale Andrej‘, nemohol sa Ján odorvať od starej myšlienky, ,akú by on mohol hrať rolu pri dvíhaní zakliateho kraja! Mohol by byť prvým mužom, ablegátov by volil a rúcal naširoko a ďaleko. Taký um svetlý, štúdiom vycibrený, hlava ako merica, smelosť, duchaprítomná britkosť, k borbám potrebná, sarkazmus, ktorým oblieva protivníka ako kyselinou, a pritom srdce neskazené, ako tvrdí i Mária, i pri mladých vybočeniach, patriotických komédiách peštianskych. A potom majetok! Je prvý boháč Kotlínska po barónovi a Poppenheimovi. A jeho nezávislosť! Úradmi opovrhuje, shora nečaká ani povýšenia, ani radov. Ponúkali mu vysoký úrad centrálny — odvrhol, vyvolili ho do direktorátu banky, neprijal. Čo mu teda vadí postaviť sa na svoje silné slovenské nohy? Len akási maličkosť, len zrniečko, odrobinka. A na pramizernom zrniečku, na odrobinke stroskotaly sa všetky moje budovy. Že vraj vtáčik uviazol len najmenším pazúrikom, a celý vtáčik zahynul! Zahynul pre nás, i pre seba zahynie, pevne verím. Aká tu pomoc? Akým činom a slovom možno by odhačkovať uviaznutý pazúrik?‘ Jánovi razom prišla na um čudná myseľ: jemu predstavila sa ďaleká dcéra Júlia… on čítal jej roky… No skoro zahnal čudné myšlienky, zaryl tvár do podušky a zasnul.

Skutočne, v posledných rokoch bolo cítiť v Kotlíne a celom Kotlínsku začiatky dobrého pohybu a nového rozruchu. Boly dva hlavné nárazy. Keď i literatúra v poslednom období nedvíhala sa produktívne a všeobecne bol zástoj, jej posledné blahodarné povznesenie niekoľkými mocnými, sviežimi talentmi preniklo i cez kotlínsku tmu, zasiahlo i kotlínsky kraj. Kameň, hodený do jazera, robí prvé vidné kruhy na slobodnej ploche, no pohyb vlniek zasiahne neskôr i do kútov a zálivov. Literatúra, keď už stane sa živou, pohne najprv slobodné plochy, no časom vniká i do temných kútov. I slabá literatúra účinkuje podzemne, podrýva horu slepoty, ako i tichá voda vraj brehy podmýva. Ona je veľkou vecou práve pre utlačených, a nerozumné je so strany utlačovateľov zatvárať ústavy, habať fondy, ľudí trestať pre národné činy a city — a neničiť literatúru s koreňom a fasikami koreňov. Keď už raz chcú vyničiť živú národnosť slovenskú, teda musia rozplameniť po šírom Slovensku sto veľkých vatier, a na nich všetko popáliť, čo bolo natlačené od Dadana, Jelinka, Macholda, Škarnicla, Bagóva až po ručný stroj „šlapák“ slovenského knihára-tlačiara. No ani takéto autodafé by nepomohlo: bola by písaná literatúra, a tak by prišlo roztopiť perá a spáliť papier.

Ani Kotlín nebol natoľko doskami obitý, že by slovenská, osviežená literatúra nebola vnikla doňho. Ľudia začali trochu myslieť a cítiť. Kotlínsky kraj v staré časy nezúčastnil sa pri národných pohyboch: v rokoch povstania bol mŕtvy, len niekoľko jednotlivcov zo Stražian pripojilo sa k slovenskému dobrovoľníckemu pohybu, ako napríklad stražiansky glejár Pavol Mikula, nebohý ráztocký mlynár Kukliš; v rokoch memorandových Kotlín vystrojil najviac protestov proti slovenskému sjazdu svätomartinskému, na rozkaz slúžnovcov; za času rúcania Matice a učebných ústavov pohlo sa len tu i tam nejaké osihotené svedomie. Prišla slovenská kniha, prišiel časopis, a vec začala sa meniť. Kniha, nie mŕtva, ale napísaná s umom a srdcom, a menovite s talentom, stáva sa tajným apoštolom, mocným tichošliapkom, a na konci koncov i pušným prachom pre hnilé budovy ľudskej hlúposti. Kniha býva semenom špárgy, ktoré až po rokoch vzchodí, ale potom hojne rodí, čo ho i hrnčekmi prikrývajú, a nedá sa tak ľahko vykoreniť.

Po druhé do Kotlínska prišli svieži, umní ľudia, čiastočne tam zrodení, čiastočne pritiahnutí rozmanitými magnetmi.

Mirko Štrbík prešiel pred rokom s brdárky (na ktorej sa i skutočne oženil podľa predpokladania Hlaváňovho, vzal si staršiu dcéru učiteľa Jána Kráľa, milú, vzdelanú devušku) do Stražian, centra dolnej polovice kotlínskeho vidieka, a vnášal všade, kde sa ocitol a nakoľko len vládal, ducha dobrého do kotlínskej mŕtvoty. Štrbík mal v sebe mnoho zo starého dobrého kvasu štúrovského, ktorému ďakujeme temer všetko, čo máme a čím sme; mal energiu a priamotu, ktorá mu pomáhala v borbách cirkevných, osudných a vnášajúcich nákazu do slovenskej silnej bašty. Nemohol zachrániť celok, hľadel upevniť sa vo vlastnej cirkvi a spraviť z nej aspoň pevnôstku, s pomocou verných ľudí, ako oboch Mikulovcov, Pavla i Jána, statných glejárov, mladého Daniela Kukliša z Ráztok, výtečných učiteľov Bernera a Rybára. Mikulovci svojich glejárov držali pohromade ako falanx. Oni držali pospolu i predtým, no Štrbík dal spoludržaniu duchovný, národný tmel.

Pavol Hlaváň, kotlínsky advokát, pracoval po svojom: hrmotne, srázne, smelo. V čas potreby vedel pobehať na roztrasenej bričke cez deň dvadsať dedín, povedať dvadsať rečí, hovoriť so sto ľuďmi a pritom nezabudnúť svoje remeslo. Báli sa ho pred voľbami ako čerta a posledný raz obložili jednoducho celý dom žandármi a prostým násilím za celý týždeň pred voľbou nedovolili mu vyjsť z vlastného domu. Narekuroval, nažaloval sa dosýta, po súdoch, po ministériách — všetko darmo. Uznali, že slúžny Zápy spáchal flagrantné narušenie osobnej slobody, slobody a svätosti domu, a ani Zápy to netajil. Na žaloby a rekurzy mu ani neodvetili. Plášť „moci diskrecionálnej“ prikryje všetko. Justičná vražda patrí ešte k nevinnejším jej prostriedkom.

I doma bol Hlaváň muž na svojom mieste: Štrbíkovo proroctvo o dosmrtnom švandrkovaní nesplnilo sa: on si vychoval svoju Nemôčku príkladne, zaujal ju, zainteresoval slovenskou literatúrou, ohnivými ideami a vyhnal z jej hlávky všetky smiešne švábske maďaromanie.

V Stohároch žil a zdravstvoval Jozef Surinský so svojou málo mladšou sestrou Terezou, dekan a starý, ostrieľaný bojovník, ktorý vídal slávne časy, znal sa osobne s prvými buditeľmi národnými, bol na všetkých schôdzkach od Tatrína po Maticu, od Veselého po Martin. V Jablonovom, ako farár susednej fary, pomáhal Galbavému ukrývať Ľudovíta Štúra v záhradnom pavilóniku, jesť mu nosil a vyprevadil ho cez hranicu; Štúr potom chodieval k nemu v rokoch päťdesiatych do Stohár na „siestu“, to jest na poľovku, ktorú obaja milovali. Ohnivý, vzletný človek bezúhonného života, hlboko učený, kňaz oddaný povolaniu svojmu, mal nároky na postup — ale zostal prikutý k nebohatej fare v Stohároch. Mysleli, že sa zohne, ale on sa nezohol. A čudno, nebohatá fara mu neprekážala vydávať ľudové i náboženské spisy, sbierať vzácne slovenské prvotlače, kopať za predhistorickými pamiatkami pod Stohármi, vydržovať v škole vždy jedného sedliackeho synka len so záväzkom, aby bol kňazom. Mal hodne vyše 70 rokov, ale bol mocný, zdravý, vznetlivý a krivda každá pálila ho na duši! Popísal, pohovoril svojim predstaveným až po biskupa také pravdy, akých nikdy nepočuli. Na biskupskej kúrii boly jeho listy, písané klasickou cicerónskou latinčinou, pravým postrachom. „Iterum, iterumque ex parochia Stogarensi!“ stenával bledý, chudý sekretár, vchádzajúc do pracovne svojho biskupa, v rukách Surinského trojhárkovú epištolu.

No zato zostal sedieť v Stohároch; pre neho nebolo vakancie, predbehli ho dávno všetci kapláni. Na jeho čisto ľudskom a špeciálne kňazskom živote nebolo viditeľného fliačka, v úradných veciach bol prísnym pedantom, v obcovaní bezúhonný, v súkromnom žití panic a askéta, celý život prežívajúci s vlastnou sestrou. Ale to mrzieva a býva hamovníkom na životnej ceste, hamuje i hore vrchom. Ľudia sú už raz tak stvorení, oni odpustia omnoho skôr príjemné, zábavné hriechy a hriešky, o ktorých možno pikantne klebetiť, než hranatý stoicizmus; skôr znesú pokĺznutie než prísny mravný rigorizmus, lebo ich upomína na vlastné hriechy.

Až keď už ušlo Jozefovi Surinskému temer pol stoletia od prvej omše, odmenili jeho kňazskú horlivosť červeným pásom — no Stoháre mu do smrti dožičili.

Okrem tohto junáka v reverende (pri audiencii za slovenskú vec všemohúcemu ministrovi do očú zavolal: „to je pomluva“, keď minister osočil slovenských národovcov banálnou frázou o panslavizme) v kotlínskom kraji bolo ešte niekoľko dobrých a stredne dobrých katolíckych a evanjelických kňazov, traja mladší advokáti so svojimi mladými pomocníkmi, boli dobrí i bodrí mladší učitelia (starších držal v ježových rukaviciach pre slabú maďarčinu školský inšpektor Butafický, človek hlúpy, zlostný a šplhavý); boli traja, štyria väčší gazdovia (pardon, statkári), niekoľko mlynárov, na ich čele stál tichý, no pevný Daniel Kukliš z Ráztok, syn hrdinského osemaštyridsiatnika; bolo niekoľko sto mešťanov v Kotlíne, Stražanoch, na Bukovej Ture, v Kalivodove, v Úsypoch, na Nižebreží a potom po dedinách mala národná vec po dvoch-troch rozumných, čítajúcich gazdov… Toto asi bola národná slovenská strana, ešte nestará, nezakorenená, no sľubujúca pri pomeroch právnych a pravidelných neomylný vzrast, zvlášte tým, že Kotlín nevdojak kryštalizoval sa v isté centrum. Kotlín mal staršiu pevnú sporiteľňu pod riaditeľstvom umného, rozhodného, no trochu zaostalého Kuzmína; Hlaváň, ktorému záležalo na rozmnožení kotlínskej inteligencie slovenskej, pritiahol ta penzistu Roháčika, vážneho, mnoho skúsivšieho starca, inžiniera Sartorisa, súkromníka Šimonoviča a iných.

Oproti novej, slabej ešte, len práve kryštalizujúcej sa, temer cele neorganizovanej, len silou idey a citu spolu udržovanej spoločnosti stála v Kotlínsku každým rokom z ľahkej ruky vlády a snemu množiaca sa záplava odrodilého maďarónskeho úradníctva, na jehož čele odnedávna vyvodil nadžupan Dionýz Büky, homo novus, novissimus, výskočka, stvorený novou érou, pravý typ nových stĺpov zmodernizovaného Uhorska. S Kotlínskom ho nespájaly žiadne nite. Stoličná írečitá džentry, keď išly chýry, že ju vláda pri obsadení nadžupanského stolca obíde, vyhrážala sa krajine i svetu, že ona ukáže, čo znamená staroslávnej stolici, toľkým korenným, hlboko a vysoko zaslúženým famíliám na posmech postaviť za foišpána človeka neznámeho, akéhosi Bükyho, človeka zkaderuka-zkadenoha! Kotlínske famílie, od slepého Belu počnúc, slávne zapĺňaly svojimi šľachetnými agnátmi a kognátmi všetky stoličné hodnosti a úrady od foišpána až po kastelána {komandanta nad dvoma mažiarmi v bráne stoličného domu), ba ešte podľa známeho „jut is, marad is“ aj druhým stoliciam rozumy požičiavaly! A tu nám z čista jasna akýsi Büky! Napochytre mu odkryli autentický rodostrom a publikovali po všetkých kasínach, kluboch, kolkárňach Kotlínska: dedo Bükyho volal sa Chaim Beigeles, prišiel z Bukoviny a vykonával v Čongráde šľachetné umenie šachterské! V Kotlínsku zabudli, alebo ešte nevedeli, že také odkrytie u nás nemáva želaného efektu, ba že výskočkovi čistotné zamestnanie dedovo môže usnadniť cestu k vysokým hodnostiam v ére liberalizmu a maďarizmu.

„Ani pes ho u nás neobzrie,“ hovorilo sa všade, po domoch, kasínach, kluboch a kolkárňach. I čestné aféry má nevybavené! A to je už hrozná vec pre morálnu filozofiu kotlínskej džentry.

„Naše dámy chrbty ukážu jeho žene!“ hovorilo sa s apodiktickou istotou a mravným zhrozením. Vari nevieme, bolo počuť tu i tam, aká je to dáma! Pekná foišpánka! Veď už kotlínske vrabce po všetkých strechách čvirikajú, že madame Melanie Büky, rodená barónka de Capri, bola zjavnou favoritkou istej vysoko postavenej osoby (do ucha šeptali i meno), a táto vysoko postavená osoba neodtiahla od nej svoju vysoko dobročinnú ruku ani potom, keď sa vydala za nepatrného supernumerárneho notárika Bükyho; a nepatrný Büky od toho okamihu, keď prevzal na seba obnosené sladké bremeno, podporovaný vysoko postavenou osobou, respektíve vysoko dobročinnou rukou, stúpal so schodíka na schodík… atď., atď.

Tak sa šeptalo, hovorilo, kričalo, hrozilo dva týždne pred príchodom novovymenovaného foišpána do kotlínskej rezidencie. Iba podžupan Michal Strakonický nešepkal, nekričal, nehrozil, hoci sa viac hneval na osudné vymenovanie než iní. Dul sa, škaredil a mrmlal pod fúz: „Len pomaly, všetci sa poddáte i so mnou. Amen, už je po našej slávnej autonómii!“ a začal tuho piť absint a zo zlosti vyfajčil dvojné číslo čiernych viržínok.

Čím bližšie prichádzal naznačený deň, v ktorom mal nový nadžupan vtiahnuť do praslávnych múrov nahnevaného Kotlína, prestávaly hrozby, potom kriky, potom hovory a konečne i šepoty o ničomnosti zo sveta zbehnutého človeka a jeho barónky. Kritiky tratily na ostrote, súdy, rozpomienky a klebety na jasnosti a určitosti; týždňom pred slávnym inštalačným dňom ozvaly sa už i nesmelé, uznanlivé hlasy, že vraj Büky je zriedkavo energický muž a patriot, že bude z neho „híreš foišpán“ (slávny nadžupan), za príkladom dvoch „híreš ališpánov“ (slávnych podžupanov); v X. stolici už ako notár stúpil na hlavu panslavistickej hydre a potrel ju; v meste Y. do posledného koreňa vyplel vlastizradnú burinu, on, pravý žiak Grünwalda a Radvanského.

Mesto Kotlín začalo stavať na Hornom huštáku slávobránu (hlavné dosky boly staré, z predošlej slávobrány), s plechovým anjelom, držiacim v ruke plechovú stuhu s nápisom: „Isten hozott!“ (anjel so stuhou už tiež pamätal na niekoľko triumfálnych vjazdov), a keď už zvláštny vlak kotlínskej vicinálky privliekol Bükyho, stoličná rebelantská džentry prišla k bráne do nohy, na sto kočoch, posháňaných a napožičiavaných z troch susedných stolíc, ba i z cisárskeho panstva zpoza moravskej hranice. Nechýbal ani autonomistický podžupan Michal Strakonický, lenže nerečnil, škaredil sa a kúril viržínku za viržínkou od vnútorného jedu. Stoličný sirotský Ďuro Krapina prišiel na svojich mitrhách, v starohonvédskej uniforme so starou krivou šabľou, a spytoval sa každého, či má nový nadžupan „peníze“ a koľko.

Nadžupana pri bráne vítal Koloman Vizy, stoličný príležitostný Cicero, večný kandidát na všetky úrady. Vítal ho veľkou patriotickou rečou, v ktorej posmešníci načítali tridsať ráz slovo „haza“; stoličný kastelán, Pepim zvaný, strieľal z oboch stoličných mažiarov; madame Büky, rodená barónka de Capri, dostala od bielo poobliekaných zemianskych panien veľkú kytku z bielych ruží a kamélií, čo znamená anjelskú nevinnosť a snehovú čistotu.

Na inštalačnej hostine pila milá džentry, až sa hory zelenaly. A aké toasty sypaly sa na slávu a dlhé panovanie Jeho Osvietenosti pána Dieneša Bükyho! Toastoval slúžny kotlínsky Attila Varečkay, chlap na „tri piade“, Dr. Kraus, stoličný fyzikus, slúžny podhorského okresu Béla Kulifay a iní ešte.

No nielen Bükymu, ale i jeho panej toastovali, ako budúcej perle kotlínskej spoločnosti, a na znak neohraničenej úcty predložili jej krasopisnú adresu ctnostných stoličných dám, viazanú vo violetovom atlase so zlatými gombičkami a záponami, podpísanú kvetom stoličnej dámskej sociéty.

Okolo Bükyho a jeho vznešenej osvietenej ženy Melanie, rodenej barónky de Capri, krútilo sa ostatné prepočetné odrodilstvo.

Michal Strakonický nekrútil sa, obmedzil oslavu na prísno úradnú, nevyhnutnú prítomnosť, a miesto na banket šiel k madame Mayerke, svojej dobrej známej, vypil čiernu kávu, ktorú vedela výborne variť, ľahol na diván a pohrúžil sa v nevrlé premýšľanie, medzitým čo tučná madame tichučko brnkala na krásnom novom piane.

Bol svojho Boha človek, ako sa hovorí, do seba zatvorený, zasmušený, gánil, ako by bol dvadsať dedín vypálil, hoci dušou nebol zlý, ba vedel byť i veľkodušný — ak nezakazovala politika byť veľkodušným. Majetný, samostatný, nekradol, neprijímal podplatkov, nehubil ľudí, keď nepožadovala ich záhubu jeho fixná, nešťastná, do zadubenosti urputná idea maďarónska. Ale jeho morálka išla len potiaľ: ináč podporoval, vydržoval, chránil ľudí zlých a daromných, keď vedeli poškodiť slovenskej národnej strane, významnejším jednotlivcom, slovenským obciam, mestečkám, cirkvám. Úradu držal sa len preto, že dával moc nad ľuďmi, ináč ho zanedbával do nemožnosti a neuveriteľnosti. Išlo o ňom letiace slovce, že stoliční hajdúsi nocou na hnojnom voze, vyvážajú jeho staré reštancie do Kotlinky, a posmievači tvrdili, že Kotlinka sa nimi zastavila a zavodnila mestské lúky. Celý tápal v stoličnej „politike“, shromažďoval okolo seba telesnú stráž z darebákov celej stolice. Hlavní vodcovia jeho gardy boli traja pisári: Ďula Burdula, chlap na siahu s ohromným telom, Andráš Bolla, veselý zábavník, a Gejza Kopytnický, malomestský Lovelas. Mnohí ľudia divili sa, čo všetko dovolí podžupan svojim „mušketierom“.

Strakonický sám pre svoju osobu mal ruky čisté, ale bol rád, keď druhí mali špinavé, keď brali podplatky, robili zrejmo špinavé zárobky pri stoličných stavbách, cestách, pri dodávaní rasového skotu z cudzozemska, juncov, kráv a kancov. Videl v tom prameň politickej moci, a sotva sa mýlil. Hriešnika možno pevno chytiť za jeho hriech a pevno držať, pokiaľ slúži (hriešnik ako by mal rúčku, za ktorú sa dá chytiť a držať), človek čistý môže sa prípadne vyšmyknúť zpod politického a občianskeho područia pána podžupana. A Michalovi Strakonickému išlo iba o politickú nadvládu na jednej strane a o čím väčšie zmakosenie, vyhubenie a vyničenie národných slovenských síl! Akými ľuďmi, akými prostriedkami, to mu bolo všetko jedno. Dobrý mu bol prípadne i trojlístok „mušketierov“: Burdula, Bolla a Kopytnický.

A to všetko z naozajstného fanatizmu renegátskeho. On bol renegát katexochen; maďarsky hovoril dosť slabo, výrečnosť mal írečito kotlínsku, s „ikes“ slovami stál na vojennej nohe, s určitým a neurčitým tvarom slovies mal malér, že ho naopak upotrebúval s veľkým dôrazom a úctyhodnou vytrvalosťou; no to nič nehatilo, aby bol fanatikom ultramaďarónskym až po divosť, nie z hrabivosti, ako ostatní, nie zo štréberstva ako väčšina, ale z čistého, opravdivého, srdcového fanatizmu.

Prameň tohto silného, spontánneho renegátstva jeho vlastnú prírodu nám posiaľ neodokryl, nedefinoval, nerozobral a neurčil ani jeden slovenský žurnalista, spisovateľ, etnograf, historik a mysliteľ. Ťažká úloha nájsť opravdivú príčinu, nútiacu ľudí šprihať na svoje, nenávidieť svoje, najskvostnejšie svoje, zdedené po pradedoch, a milovať cudzie, čo ani nepoznajú, v čom sú fušeri a diletanti. Možno, odokryje nám záhadnú príčinu filozof a psychiater!

Ďalej významným stoličníkom bol fyzikus Dr. Kraus, ktorý viac politizoval, než liečil (v čas cholery vraj nemocným pulz paličkou ohmatával, a to ešte iba oblokom, a keď sa cholera rozšírila, ušiel do Karlových Varov). Mal akési tajné spojenie s Pešťou, ktorého sa mnohí báli. Bez majetku žil po pansky, vedel vykonať veci zdanlive nemožné. Časom zmizol na dni, časom prijímal ľudí u seba, ktorých nik v stolici neznal. A hoci mu fyzikát de jure neotváral valný vplyv na stoličnú správu, bol pri všetkom, bol „pumfáblom“ každej väčšej intrigy, a jeho zvláštnym zamestnaním bolo napádať slovenských ľudí.

Medzi značných krikľúnov patril Koloman Vizy, blízky príbuzný Imra Lutišiča, a odkedy sa napálil, vezmúc si za ženu starú Kornéliu v nádeji na lutišičovské dedičstvo, smrteľný vrah Andreja Lutišiča… Kornélia z vďaky mydlila mu každodenne hlavu a predčitovala mu soznam jeho predošlých mileniek.

Ďurko Krapina od sirotskej, bývalý honvéd, košútovec a teoreticky republikán, štyria slúžnovci po okresoch: kotlínsky Attila Varečkay, stražiansky Zápy Marci, manželský syn Václava Zapila a Barbory Zapilovej z Kroměříža, podhorský slúžny Béla Kulifay, človek surový, nevzdelaný, muž kolosálnej panej a kolosálnych dlhov, preto bezohľadný, hotový na všetko, slúžny Záborského okresu, stoličný titulárny vicenotár Ákos Kallivoday, súčasne redaktor stoličného úradného časopisu, orgánu exekútorov, stoličných klebiet a provinciálnej liberálnej blbosti… to boly asi hlavné figúry kotlínskeho maďarónstva.

Ostatný korpus stoličného „patriotického obecenstva“ mal všeobecne známe štruktúry. Čo tam bolo všetko? Slepá masa zadubených, kocúrkovských, hugánskych mešťanínov, šík notárov na všetko súcich (nad každým tretím visela disciplinárka, poniektorí boli na skoku do Ameriky za šťastnými kolegami svojimi), cecha spitých richtárov, pravých panských chvostov (napr. richtár z Bukovej Turej Jano Turica, ktorého páni brali na festivity a politické bankety ako slovenského rečníka „z ľudu“, potľapkávali po pleci, čo ho vynášalo do siedmeho neba), veľká vrstva „skončených“ (végzett) menších statkárov-sedmoslivkárov, temná, mŕtva, hlasujúca masa zdravého, silného, stredne majetného ľudu a popri tomto všetkom, a čiastočne nad všetkým týmto: silná, zväčša majetná, v istej hodnej časti bohatá, každým rokom bohatnúca a rastúca kasta novej noblesy, novej džentry — kasta Židovstva. Ale hoci sa ona mocne drala do „hazafiaš“ spoločnosti a hoci ju hynúca džentry ochotne prijímala ako posilu proti ľudu a jeho priateľom, kasta židovská bola predsa oddelená, mala svoje vlastné záujmy. A hoci ju džentry a úradníctvo prijímalo, podporovalo, protežovalo, hoci Židia mali medzi sebou vysoko patriotického milionára Leopolda Poppenheima, ktorý sypal groše na maďarizátorské ciele, i džentristi a úradníci oddeľovali sa od židovskej spoločnosti, keď to len bolo možné. Medzi oboma tábormi bola skrytá, latentná nenávisť a spojovalo ich iba spoločné nepriateľstvo proti národu slovenskému, proti autochtonnému ľudu, z ktorého mozoľov žily a tyly.

Ján Greguš bol hlboký znateľ kotlínskeho svetíka a oboch jeho nerovných častí. Za národnými ľuďmi bola príroda, národnosť masy čisto slovenskej, ale nebola s nimi ani politická, ani správna, ani cirkevná, ani školská organizácia; za maďarónskou menšinou bola celá správna, finančná, školská i cirkevná organizácia a nadto centrálna vláda so svojimi ohromnými prostriedkami, bola za ňou konečne móda a vyššia „inteligencia“, oddeľovanie sa od prostého ľudu i centripetálny pud okrajín ku krajinskému stredisku. A bola za maďarónskou menšinou, pomáhala jej umele ustrojená, pseudohistorická kontinuita, ktorú šťastlivou sudbou a či vlastným politicko-diplomatickým umom vedeli na seba strhnúť a z nej všetkých iných vytvoriť. V poslednom, veľmi čudnom, mylnom a lživom, ale všeobecnú platnosť majúcom qui pro quo, to jest, že Maďarom a maďarskej národnosti, Maďari, maďaróni a za nimi celý svet pripisoval a pripisuje všetko, čo slávneho a hrmotného stalo sa medzi Adriou a Tatrami, väzí hlavná ťarcha emancipačnej borby pre nemaďarské národy. A predsa, niet väčšej lži, väčšej a pľuhavejšej eskamotáže, ako uhorský štát menovať maďarským. Hungária bola práve tak málo maďarská, ako slovenská, ako rumunská — ona bola do najnovších čias štátne domínium internacionálne, pod vladármi z krvi slovanskej, talianskej, maďarskej, nemeckej. Domínium kolotalo sa sem i ta, a celá Hungária nemala tieň štátu národného. No táto zrejmá lož stala sa nešťastím všetkých národov, aby mohla byť aspoň časným šťastím jedného národa maďarského.

Ján Greguš vedel na zlatých vážkach odvážiť obe sily a veril na konečné preborenie sa prirodzenej národnej sily, pravdivej, živej osnovy, cez zmätky a tŕnisté lži a všelijakého humbugu, ktorý musí zrútiť sa na hromadu pri prvom vážnom európskom potrasení. Znal i slabosti na oboch stranách a veril, že pri rozumnej, posledovateľnej činnosti kotlínsky kraj, čisto slovenský, bez prímesu iných elementov, stať sa musí kryštalizačným médiom pre tri-štyri slovenské stolice, a možno i pre širšie územie. No ľudí treba! Hotových je málo, ale mnoho tvoriacich sa, klepkajúcich na škrupinku, z ktorej majú sa vyďubať. Počul o mladom podraste, ktorý hlási sa k slovenskej národnej veci, počul o jeho úctyhodnom počte, ako i o tom, že títo mladíci, ešte len po školách roztrúsení, idú s novými ideami, s novými silami chytiť sa pozdvihnúť slovenský národ… Dr. Hlaváň bol celý oduševnený za nečakaný prírast mladých síl.

„A či znáte nové ich idey?“ pýtal sa ho Greguš na prechádzke kotlínskou peknou starou promenádou. Greguš prišiel do Kotlína v dielach Dečického panstva.

„Podrobne neznám. No už je to výhra, keď chytia sa rúcať starú lieň, staré zpiatočníctvo, pohodlnosť, filistérium, ktoré sa u nás rozmohlo! Oni hovoria, že budú šťukami v rybníku, kde vyhrievajú sa v plytkých vodách stučnení kapri! Do hĺbky vraj pôjdu, frázy vyhodia a postavia na ich miesto diela, skutočné, reálne diela! Idú smelo, s otvoreným čelom, bez bázne a ohľadov. Čo je spuchrené a hnilé, nech padne, čo dozrelo pre hrob, nech sa doňho skláti! Čo majú nahnité pne zavadzať bujno vyvinujúcej sa hore? To som asi vyrozumel od študentov, končiacich kurz. A majú oni akéhosi proroka, ktorý ich učí novému životu. Meno som zabudol.“

„Ej, ej!“ pokrútil hlavou Ján Greguš, „i môj sečnák mi čosi také píše… Počujte, mne sa čosi neľúbi v takom strašnom chvate… My sme sa dlho učili, mnoho učili, a neskoro sme prišli k radostnému stavu iných učiť. Boli i medzi našimi ohnivé hlavy, pamätáte na radikálneho Launera, ktorý zahynul biedne, na Strakoša, ktorý slúži nepriateľom a ešte i zrádza? Tak rýchlo neslobodno jazdiť. Aké to rozumy v takých mladých hlavách? Mne prichodí na um Schillerov veršík: „Nur das Alter ist jung, ach! und die Jugend ist alt!““

„Eh, čo tam! Zabúdate, pán direktor, že tí žili v časoch diležancov a peších pôšt! My žijeme v časoch železníc, telegrafu, elektriky!“

„Preto ešte ani jedno vtáča nestratí skôr žlté kútiky na zobáčiku!“ poznamenal Greguš s tichým priateľským úsmevom.

Koniec časti prvej.