ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Cestovanie prišlo na um Andrejovi z duševnej úzkosti: hrozil sa nad prázdnotou, bezúčelnosťou dlhých peštianskych rokov, nad medzerou, prerazenou asfaltizmom v jeho mladom živote. Nič nezostalo zo všetkých úspechov, ako niekoľko zacelených rán, zoslabnuté telo a celý rad zahanbujúcich rozpomienok. Ony boly usadlinou sladkej čaše, usadlinou horkou…

Sucho odobral sa od Gregušovcov; Ján poznačil si banky, na ktoré mu má peniaze posielať, a mračil sa. Mária bola chladná, no podanú jeho ruku živo stisla. Lota urobila za ním kríž, aby sa nikdy nevrátil. Ale jedna dušička predsa smútila, dve očká plakaly. Keď Lutišič vchádzal do zdedeného batára (Greguš ho nevyprevádzal), Martinko stál pri bráne a ticho fňukal. Keď sa koč pohol, chlapček rozbehol sa a letel za ním, dupkajúc malými, pevnými nôžkami po prašnej hradskej. Dobrý kus cesty stačil. Potom ustával; voz zahol pred Haberfeldom napravo k Stražanom a zmizol. Martinko sadol do zaprášenej priekopy a usedave, hlasno plakal. Domov vrátil sa s ušpinenou tvárou a dostal zato od matky dva buchnáty… A tá špina povstala od sĺz a prachu!

Andrejovi bolo voľnejšie, keď pri Podmoklí zanechal hranicu, ako každému čestnému človekovi, ktorého krv nezmenila sa na internacionálnu hnisovú súkrvicu. Bolo mu, ako by bol opustil väzenie, v ňomž zdravé národy zakliatou sudbou musia byť vzájomne porkolábmi, aby ktosi tretí-štvrtý koristil z ich nútenej práce.

V Nemecku, ktoré mu okrem vedy a poézie nebolo sympatické, ba ktoré vlastne nenávidel pre filisterský zápach, zavial na rozháraného mužského nový svieži život. Nevdojak cítil, že tu už zvíťazila národná idea, že prešla z piesne, z drám a filozofie do skutočnosti. Ruch, pilnosť, vzrast, povedomie sily, i pri najväčšej politickej, kmeňovej, jazykovej rozličnosti, tuhá všenárodná jednota, živý cit celku! „Kannst du selber kein Ganzes werden, schliesse an ein Ganzes dich an“, učil zdarne Nemcov Friedrich Schiller, nie nadarmo, nie na posmech, nie hluchým ušiam znely jeho slová. Germánci začínajú sberať úrodu všenárodnej sejby a Boh sám vie, kam až rozšíria čierťaže svojho politického i kultúrneho vplyvu a koľko pôdy ešte odstrapkajú slovanskému živlu.

Ale ani tuhý závan nestarej ešte celistvosti a národnej moci nemeckej neobájil čulého Andreja, nepritiahla ho ani ohromná, na svet znejúca vládybažnosť Germánie takou silou ako duch a život, výzor a charakter nemeckých, stredne veľkých miest a centier krajových. Široké, rovné, podľa lineálu vytiahnuté, ľudnaté ulice, ako Berlín, má i Pešť! Ale tie nepočetné stredné mestá!! Pri všetkej modernosti, novote, pri všetkom technickom, zdravotníckom pokroku, pri pomíjajúcom, povrchnom, všednom ruchu v nich tuho preráža a zaráža úctyhodná starina z krivolakých ulíc, z pošmúrno veľkolepých gotických chrámov, vikírových domov, vážnych ratúzov, brán, veží, studní a kašní! Nový, dnešný život so svojimi ľahkými palácmi, železnými mostami, dráhami, elektrickými lampami, telefonmi je iba krasopisný, svieži rukopis, ale zpod neho preráža zjavne staré románsko-gotické písmo, ako na zachovalom palimpseste. Koľko v týchto mestách kvádrami stavanej, dlátom kresanej, štetcom maľovanej, nožom do dreva rezanej histórie! Z mnohých múrov a pamiatok miest hľadí na vás skutočné, historické, dokumentami podopreté tisícletie. Netreba ho uzavierať senatusconsultami a posteriori. Čudné mestá! Všetky jednoliato nemecké, a predsa nenájdete ani dve rovné, a predsa každé má svoju individuálnu fyziognomiu, svoju tvár, svoje zvláštne črty a charakteristiky. Hľa, národ dávno živší, ale on našiel na starej osnove spôsob k novému žitiu.

Nezmazali starý, kultúrny sloj, neničili menom pokroku, ale na starý sloj nasedaly sa nové duchovné vrstvy. Andrejovi zdalo sa, že i cudzie vplyvy nerušia germánsky charakter. Napríklad, silno do Nemiec vnikajúce prúdy francúzskych novôt v umení a poézii tu v Germánii skoro rozbíjajú sa: nemecký žalúdok ich prevarí a pretroví. Nemci poddávajú sa pod francúzsky vplyv nie z malodušnosti, nie zo samopohanenia, samouníženia, nie z kultu všetkého, čo je cudzie preto, že je cudzie. „Západníkov“ Nemci v ruskom smysle nemajú, ale majú možno až prepiatu hrdosť na svoje, často nemierne zveličené fantáziou.

Zato Francúzsko nepotešilo Andreja, to Francúzsko, ku ktorému horel sympatiami, ktoré zďaleka miloval a obdivoval. Nikde nenašiel kus nehybnej galskej zeme, ale zdalo sa, že pôda vlní sa pod nohami. Z tretej republiky páchlo suchým, kyslastým pachom; rujnosť, veselosť, živosť, ihrajúca bulvármi, po boulognských lesíkoch zdala sa mu nanútenou — veselosťou muzikantov v dome smútku.

„Biedne Francúzsko!“ napísal si len pre seba Andrej do denníčka, „mne si sympatické, snáď už i preto, že si choré. Solamen miseris, socios habuisse malorum. Povedz mi, zem Vercingetorixa a Napoleona, čím žiješ dnes, a čím budeš žiť zajtra? Kde sú tvoje národné ideále? Zato si zvírila revolúciu, preliala kráľovu krv, padajúcou sekerou vyvraždila kvet národa, ovocie starej kultúry, zato si si niesla orlov (aquillae redivivae Romae) od pyramíd po sväté múry Kremlu, abys’ uschýnala v prospech cudzieho úžerníka? Tys’ zahnala Napoleona III., a istotne bol hlboko vinovatý pred krajinou i národom, pred jasným géniom Francúzska — ale ver mi, biedne Francúzsko, tys’ po nešťastí zavinenom celým národom, a nielen samým druhým cisárom, detronizovalo posledného iskrenného idealistu, dalo si ho oklebetiť semitským vagabundom všesvetovým, samo dralo si si ruky tlieskaním, keď i veľké, šľachetné jeho slová a skutky do kalu trhala zlodejská banda nenásytných parazitov… Koho si postavilo na miesto toho veľkého, ale teba milujúceho hriešnika? Suché duše, bez blahorodého opojenia, prameňa všetkých veľkých skutkov, bez oduševnenia! A či vieš, Francúzsko, že bez oduševnenia a idealizmu si iba tučným kadaverom pre červy? Nebo nad tebou jagá sa v kráse a hĺbke, šumia elegantným ruchom nádherné ulice tvojej metropoly, ale srdce moje smúti nad krajinou… minulosti.“

V Paríži prežil Andrej celú zimu, šťastne strasúc sa svojich zemkov uhorských, ktorým vôbec na cestách vyhýbal ako ohňu. Sotvaže usalašil sa v hoteli na Talianskom bulvári, už našiel na stole vizitku so zahnutým uhlom: „Dr. Almássi Aladár“, že vraj tajomník parížskeho dobročinného spolku maďarského. Na tretí deň prišiel sám majiteľ vizitnej kartičky, Dr. Almáši Aladár, vítal Andreja na „tejto klasickej pôde slobody, rovnosti a bratstva“, ako uznaného bojovníka, a tešil sa menom spolku, že vlastenecká maďarská kolónia rozmnoží sa aspoň na čas o takého človeka, ktorého i on, sekretár maďarského dobročinného spolku parížskeho, svojho času smel zvečniť svojím skromným perom na straniciach veľkého peštianskeho žurnálu. Andrej nevedel, či sa má smiať, či jedovať, keď razom poznal v doktorovi a sekretárovi maďarského dobročinného spolku parížskeho, Almássi Aladárovi, Izidora Apfelkrauta, galopina a chýrnikára od Neues Pester Journalu, ktorý arci galopovával za študentmi, robiacimi nejaký kravál, a neraz písal i o jeho pouličných výčinoch, deklamáciách a dueloch.

Andrejovi bol protivný i Dr. Almássi Aladár, i rozpomienka na oné bláznivé dni, ktoré mu ležaly na duši a svedomí ako mlynský kameň, a sprostil sa sekretára, dajúc mu bez zapísania sa do knihy a bez poistenky väčšiu peňažnú sumu na potreby „dobročinného maďarského spolku parížskeho“. Viac Aladára nevidelo jeho oko.

Andrej v Paríži venoval sa štúdiu. Chodil do múzeí, po ateliéroch, v Louvri bol ako doma, vyhľadával po štátnych i súkromných palácoch diela slávnych majstrov, čítal mnoho z odboru umenia, histórie umenia, kritiky a tak vžil sa medziiným i do najnovšieho ruchu v umení a jeho filozofie. Ani sám nevedel, ako vpravil sa do novôt, ktoré ho zo začiatku silno odpudzovaly, a začal nachádzať chuť i burleskným, prepiatym maliarskym nemožnostiam. On bol stálym hosťom secesnej výstavky, ktorá vtedy kvitla a bola v móde. Louvre už nenavštevoval, vyhľadával i po ateliéroch symbolistov, okultistov a bohzná akých ešte muzikantov umeleckej budúcnosti. Nikde taká silná nie je sugescia ako v umení. Andrej potratil celé svoje koncepty, nastrádané čítaním klasických kníh o umení, o jeho vývine a histórii. Už prestal sa hnevať pred plátnom, čierno zamazaným, s podpisom Prvá noc po stvorení, a nachádzal namyslený, sugerovaný umelecký pôžitok pri pohľade na necudne vystretú zelenú nahú ženštinu, ležiacu vo vysokej tehločervenej tráve.

No Taliansko ho cele iným prekvapilo, cele novým, totiž krásou. Pravda, tu mal za hodný čas znamenitého ciceróna: Gašpar Skladanský dohonil ho ešte vo Venécii. Sľúbil i dodržal slovo ako vždy od tých dávnych čias, čo sa s Andrejom poznal za pultíkmi drahého inštitútu. Gašpar bol síce jahodou z poľa cele iného než Andrej, čo nevadilo, že sa šuhajci spojili zriedkavým priateľstvom, ktoré neroztrhlo ani dlhé, roky trvavšie rozlúčenie. Otec Gašparov, plukovník riadneho vojska, metaný bol službou po väčších mestách celej ríše, bol len vojakom a syna, ktorého mu Boh požehnal, už keď sa u neho začínala staroba, vychovával internacionálne, chcel mať z neho vojaka, ale keď mu chlapec dva razy ušiel z kadetskej školy (po druhý raz krkolomne), nedbal, že stal sa „federfuscherom“, najmä keď chlapec ukázal veľké talenty. Skladanský skončil viedenskú techniku, oddelenie architektúry s vyznamenaním, bol pritom znamenitým maliarom-akvarelistom, znateľom umenia a špecialistom v meďorezoch, takže i kustos cisárskeho umelecko-historického múzea pýtaval sa ho o radu. Skladanský nepretrhol priateľstvo s Andrejom, on za ním bol často v Prešporku i v Pešti a Andrej býval u neho vo Viedni. Skladanský bol vysoký, dlhovlasý mužský s prižmúrenými očami, ktoré sa pri rozčúlení, pri živom hovore, alebo keď napruženo počúval spolubesedníka, otvorily a lialy tichý, jednostajný prúd svetla na človeka… Jeho tvár bola svieža, mladistvá, takže sa zdal aspoň o tri roky mladším od Andreja, a v skutočnosti bol od neho rokom starší. Slovenčinu zábavne lámal a miešal s poľštinou a češtinou, jeho materským jazykom bola naša rakúsko-cvancigerská nemčina, no nemal proti slovanským jazykom najmenšej antipatie a pokladal sa za človeka cele slobodného od všetkých národných „predpojatostí“, povinností, no i radostí i žiaľov. „I také potvory musia byť,“ hovorieval; „také mravce vraj jestvujú kdesi v Amerike, ktoré nemajú svojho hniezda, ale cestujú večne od kopňa do kopňa ako vítaní hostia. Iné cudzie žúžaly mravce trpieť nemôžu, hneď zabíjajú, ale týchto hostia a tučia, ba i o ich rozplemenenie starajú sa!“ Keď ho Andrej nútil, aby povedal otvorene, čím vlastne je, k akej národnosti sa priznáva, smial sa. „Tys’ divný človek: otec mi bol zo slovanskej krvi — ale neviem iste, či pochádzal zo slovenského, českého, poľského či ruského koreňa; ako vidíš, i meno mal poskladané. Mať moja bola z nemeckej krvi a narodila sa v Taliansku, a taliansky lepšie hovorila než nemecky. Ja som sa narodil v južnej Dalmácii (hádaj, akej národnosti sa tam ľudia rodia?), krstili ma v Tirolsku, birmovali v Prahe, prvý raz som utiekol zo školy vo Ľvove, a najintímnejšieho priateľa mám Maďara zo Slovakie! Ecce!“

Po trojmesačnom blúdení s takým umelecky naladeným priateľom po Venécii, Florencii, Miláne, po všetkých mestách stredného Talianska, konečne po dlhšom pobyte v Ríme Andrej hodil rukou na „hĺbku myšlienky“, na celú slovutnú „myšlienkovatosť“, na „mystický význam vo výtvarnom umení“, na „hovor mäkkého kameňa“ a „šepot oceľovej vody“, na „krik a tras farbovej symfónie“, na „nekonečnú symboliku“ večných, do blbosti spotvorených ľalií a lotosov na štylizovaných stopkách, na ruky, trčiace zpoza rámu, na duchaplnosť belasých stromov, zeleného neba a belasého ženského tela (pričom prsia smely byť červené), na všetok tento chlam, ktorým si v Paríži a čiastočne ešte v Nemecku oči pokazil.

„Braček,“ hovoril mu Skladanský svojou obyčajnou nemčinou, keď už lúčil sa s ním v Ríme, lebo ho volala do Viedne pilná práca, „ja ti poviem: hľadaj krásu, ktorá ťa chytí bez dlhého rozmýšľania! S tým vyjdeš najlepšie! Hovorím ti, vyhoď z hlavy všetkých komentátorov, pardon, Jakuba Burckhardta podrž, to je človek, čo mnoho vie, a najmä vie hľadieť, toho, hovorím ti, nevyhadzuj — a potom choď všade ako prostý, veriaci člen prijímajúcej umeleckej eklézie! Ty máš dobré slovenské, drotárske oči — viac nepotrebuješ. Na zpiatočnej ceste pochoď ešte raz to, čo sme spolu videli! Nájdeš krásu, a tým i umenie.“

No pri tom všetkom živé vysvetlivky Gašparove boly veľmi potrebné a vítané. Ľahko povedať — choď a hľaď — ale ťažko je nadobudnúť si také oči, aké mal Skladanský. O ňom hovorili maliari, že rozkladá očami farby, že vidí cez maľovku až na holé plátno, hľadí obrazu do brucha, za kulisy…

Andrej naučil sa teda hľadať krásu, a našiel ju a nájsť ju mohol dôkladne len v Taliansku, „bohom svätom“! „Haec est Italia diis sacra,“ toto slovo Plinia nevychodilo mu z umu. Taliansko mohlo ho vyliečiť od dekadentskej sugescie svojimi nesčíselnými pokladmi „starého“ umenia, svojimi stavbami, ohlasom svojej prešlosti, svojou trojnásobnou kultúrou. Ktorá krajina sveta môže rovnať sa Taliansku s ohľadom na tri veľké udalosti v človečenstve: Rím so svojou monumentálnou štátnou budovou, pápežstvo so svojou na svet hovoriacou organizáciou, renesancia, v nejž kotví celá novoveká kultúra? Politický a národný význam dnešného Talianska, vlečeného a šmýkaného inými, je, pravda, hanebne malý vzor dosiahnutej jednoty, ale to, čo zostalo zo starého antického Ríma, to, čo zanechala renesancia, to, čím vládne nad duchmi i svedomiami Anjelský hrad, vysoko dvíha polostrov nad iné krajiny — bez práce a zásluhy dnešných Talianov.

Taliansko bolo mostom, cez ktorý dostala sa na západ antická kultúra, literatúra i umenie. Antická vzdelanosť má koreň v Grécku, a predsa Byzancia, po duchu gréckejšia než talianska, nestala sa tak výdatným kanálom antickej vzdelanosti pre nové, svieže, barbarské národy. Platí veru „Italia diis sacra“!