ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Krásny, prírodou i bohato umením ozdobený kútik, divná oáza v našom nekultúrnom, hoci hodne troviacom kraji je tento havranovský kaštieľ… No predsa on nenie viac miestom veselosti, životnej radosti alebo arénou politických schôdzok, kortešských rečí a hostín; Andrej Lutišič, terajší jeho majiteľ, od dvoch rokov obýva ho temer bezvýchodno, ticho, bez šumu a ruchu, hoci má za sebou život plný búrok a šumivého, nepokojného lietania po širokom svete a hoci i on hrmieval po schôdzkach a kortešačkách, lenže inak zafarbených a iné ciele majúcich.

Trávi on svoj čas najviac na verande, zanechajúc skvostne zariadené vnútorné teremy, najmä keď ho tuhšie pritisne urputná choroba ľavej nohy, takže sa časom nemôže voľne hýbať. Cíti slabosť a dutý bôľ v nohe, ktorý ho strašne nepokojí a odoberá mu radosť životnú. Doktori síce hovoria, že polovica jeho choroby je namyslená, a tá druhá poddá sa časom. No pre neho v tom nieto mnoho útechy. Ináč bol navyknutý svetom lietať! Veď iste, jeho choroba je viac duševná, lenže čo to pomôže? Keď príde na neho, cíti sa bezvládnym, cíti sa chorým. Vtedy sedí vo veľkom foteli, a keď mu je horšie, alebo keď už zunoval fotel, polo sedí a polo leží na diváne, ktorý je zpola posteľou, či na posteli, ktorá je zpola divánom. Všetky elastické perá, podušky s drahocenným páperím labutí a morských čajok, bohatá bibliotéka, obrazy, statuety, hermy a meďorezy, rajský pohľad na záhradu a park, nemôžu mu nahradiť úplné zdravie, dobrú vôľu, smelý pohľad na život a slobodné prelety v takom mladom ešte veku. Andrejovi Lutišičovi minulo práve tridsať rokov! To vek ešte mocných, sviežich citov, začiatočnej mužskosti a vážnej múdrosti životnej.

Lesklé, jemné a neobyčajne husté vlasy černejú sa bezúhonno na jeho krásne modelovanej hlave. Na plnej, pozorne pestovanej brade lisne sa niekoľko bielych vláskov matovým striebrom. Ony, zdá sa, predčasne ošedively len nato, aby tým lepšie a krajšie odrážala sa mäkká, zamatová čerň ostatnej brady.

Perleťovým leskom vyznamenávajú sa jeho veľké oči a nápadné sú tým, že nie sú čierne, ako by veštila celá jeho pleť, pobarnavá koža a čierne vlasy, ale sivobelasé, hlboko v dôlkach ležiace a strmé. Keď sa rozčúli, ony priamo svetielkujú drobnými, ale tuho svietiacimi dvoma iskierkami zpod hustých čiernych obŕv. Podlhovastá tvár je zblednutá, no nie chorobne mdlá; jemný tieň okolo obočia prezrádza, že mladý človek mnoho už prežil, precítil a skúsil na svete.

Úzke, určite krojené malé ústa pod kučeravými fúzikmi sú bledorudé. I vo svojej pololežiacej polohe Andrej robí dojem človeka rázneho, pohyblivého, sangvinicko-cholerického. Počuješ o chorobe, ideš ho navštíviť a v mysli pripravuješ sa vidieť lazára; no skoro sa presvedčíš o inom: živý rozhovor, určité zručné pohyby ramien, hra prekrásnych podlhovastých, bielych rúk, hladké a pritom energické posunky, zvučný, kovový, niekdy až vibrujúci hlas, príjemný, barytónový smiech — toto všetko nijako nezapácha špitálom a klinikou. Vtedy uznáš, že doktori majú pravdu o tej „polovici jeho choroby“. Uznáš, že osteň nie je v tele, ale v duši… No máva Andrej Lutišič i zlé časy… On nazýva verandu, Skladanského preutešené dielo, „sklenou kryptou“, a keď je toto nazvanie i pripesimistické, pravda je, že on prežíva v rozkošnom zákutí svojom i chvíle veľkých, hrobových úzkostí, ktorých príčinou ďaleko nie je telesná choroba. Gašpar Skladanský, reštaurátor kaštieľa, Andrejov priateľ zo školskej lavice, stvoril túto verandu, vynaložiac celú svoju osvedčenú umeleckú a staviteľskú spôsobnosť, aby pripravil starému školskému priateľovi príťažlivé, pohodlné a pritom prekrásne hniezdo, ktoré by ho malo zdržovať od nestáleho, nepokojného, a preto zožierajúceho spôsobu žitia, obľahčiť mu srázny priechod z búrneho sveta do dedinského zátišia. Gašpar Skladanský, temer možno povedať bez preuveličovania, zbožňoval „divého Uhra“ a ich priateľstvo bolo pevné preto, lebo obaja boli svoji, samostatní, a nik nežiadal z nich obete, a predsa každý žiadal najväčšiu obeť: lásku.

Opatrovníkom Andrejovým, keď zachce sa mu ležať, alebo hypochondria ho núti k tomu, je Matej Brázda, domovník, strážca, sluha — a niekedy i inštruktor svojho pána. Predtým bol posledným tvorom na širokom panskom dvore, hodne za bernardínom a angorskou mačkou starého Imra Lutišiča, mrzuto dožívajúceho svoj vek v pustom veľkom, rozpadajúcom sa kaštieli. Imro v posledné dni svojho, raz v skúposti, raz v nemiestnej prostopašnosti prežitého, márneho jestvovania stal sa filantropom, dobrodejom, štedrým otcom okolitej chudoby, ale Mateja zato držal v čiernom tele ako rozpomienku na staré časy.

S Andrejom Lutišičom Matejovi svitol jasný deň života, ktorý bol iba tým zatienený, že mu žena umrela. Teraz Matej, v tom dome, v ktorom od detstva skúsil len uníženie, stal sa dôležitým, vzácnym človekom. Andrejovi zaľúbil sa jeho priamy, dudlavý, otvorený mrav, jeho delikátnosť a čistota, jeho priviazanosť ku kaštieľu, ako k miestu (mačky majú vraj tú istú priviazanosť), i pridelil ho výlučne k svojej osobe, odoberúc mu všetky ostatné povinnosti. Vlastne Matej zvíťazil nad ostatnou čeľaďou, po starom Imrovi zbudnutou, len svojou slovenskosťou, svojou slovenskou dušou, zdanlive horkou, ale pritom mäkkou a vernou.

„Matej, ty máš mäkké ruky,“ hovorieva Andrej Lutišič, keď mu Matej pomáha vstávať s divána. Andrej si totiž namýšľa, že bez jeho pomoci nevstal by.

Matej usmeje sa, ukáže dlaň, tvrdú ako žula (veď on nebol „domestique“), prsty žilnaté a sukovité ako dubové kŕče.

„Sily treba, nie mäkkosti!“ povie Matej. „Slabý iba habká a nevie poriadne pomáhať.“

Matej je človek, obdarený praktickým umom, a naučil sa v čas svojho otroctva za starého panstva mnoho trpieť, ostro pozorovať, málo hovoriť — a vyčkávať… Teraz už vyčkal, on si už zná cenu a nezahodí sa tak ľahko. On dobre prezrel Andreja a vie, že sa mu každým dňom jeho pobytu v Havranom stáva nezbytným. On si toho veľmi váži, ale nehreší na účet svojej nenahraditeľnosti. Dobre už vie dnes, že ho Lutišič neprepustí, čo by mal celú ostatnú čeľaď rozohnať, a predsa trpí klebetnú kuchárku Zuzu, ktorá ho veľmi urazila, keď ho pomenovala „popelvárom“, narážajúc na jeho predošlé unižujúce postavenie. Aj ináč by mohol využiť svoje postavenie u Andreja proti gazdovi, ktorý ho bíjal, proti dvorníkovi, kraviarovi atď. Ale nie! On je rád, že už niekoľko rokov môže odkladať groše pre svoju Betušku, jediné decko svoje… Ukladá všetko u Jána Greguša, a zápisnú knižku má Andrej Lutišič. A Betuška zaslúži si takej starosti! Je šumná, poslušná, vrtká ako vrtielka, a keď sa v nedeľu vyfintí, nezahanbí sa ani pred prvou sedliackou krásavicou Havraného, darmo že je ona len sluhovská!

„Ach, ďakujem ti, Matejko,“ riekol Andrej, keď ho Matej za krásneho júnového rána previedol a usadil zasa na diván, lebo Andrej dlhší čas cíti slabosť — a dva týždne predtým bol taký čerstvý, — po parku chodil, ba vyšiel si i do boru.

Matej mu tak všetko zariadil, že mu nič nechýba.

„Čo myslíš, Matej, kedy zasa vstanem?“ pýta sa Andrej a uprie svoje prekrásne oči na sluhovu červenkastú tvár, očakávajúc utešiteľnú odvetu.

„My vstaneme, vstaneme o dva dni, ale musíme poslúchať,“ povedal Matej, prestupujúc nehlasno po koberci. „Hovoril som pred dvoma týždňami: to je ďaleko až do boru — ďaleko! Ešte sme nie takí páni, behať po bore ako zajace!“ Matej mal rád svojho pána, ale vo svojom osobnom záujme zveličoval jeho chorobu. Čím väčšmi cítil sa pán slabým, tým mocnejší a vplyvnejší bol on, Matej. Hľa, pri všetkej láske a vernosti, bez istej politiky nemôžeme sa zaobísť.

„No, choď už, choď,“ riekol Andrej. Matej vyšiel.

Andrejovi bolo, hoci ležal, akosi ľahko na duši, žilo sa mu spokojne. Krátka cesta z verandy do bočnej chyže v zápači (zakiaľ verandu upratovala chyžná Katarínka s malým, vždy zasmušeným dievčaťom) zdala sa mu nepríjemným výletom do studenej cudziny. Návyk je tyranom človeka, a pritom mnoho ráz požehnaným. Koľko ráz je on surogátom šťastia a spokojnosti? Lenže návyk na lieň je nebezpečný; lieň najprv sladká, pomaly opanúva človeka, atrofuje živé nervy, potom horkne, až zhorkne na blen život otravujúci.

Áno, Maťko nezabudol na nič, a Katarínka tak správne ustlala diván („hodvábnou rakvou“ menuje ho Andrej), že mu je dobre. I káva bola chutná — Zuza je síce stará frfloša a vie i z domu vynášať chýry, ale varí výborne. Cigarka dnes vonia a chutí. Hľa, zas môže hľadieť ponad zvlnenú, pestrú plochu kvetín a zelín záhradných, cez sieť briliantových kvapiek vodometu na smaragdovú zeleň obrovských líp, na nežné odtienky gaštanových korún. Nad korunami stromovými, medzi ich nerovnou, vlnistou líniou a železnou traverzou, na ktorej spočíva sklená časť ostrešia, belasie sa pruh neba ako nevyspytateľne hlboká rieka, ako vzdušný svätý Ganges. Zkadiaľ tečie, kam sa valí, to už nevidí, úzky je jeho obzor, obmedzujú ho steny verandy… A nahor chcel by pozrieť, nahor, voľne, vysoko až k zenitu, no bráni železná štíhla traverza, na šír a diaľ, no bránia steny! A on by práve teraz, keď mu je horšie, keď leží bezpomocný, sputnaný už-už horknúcou lieňou, chcel vidieť celý zvod nebeský razom! Tak sa mu tuho žiada ho vidieť, ale nie tu v Havranom, nie tu od parku, nie z utešenej, novej záhrady Jána Greguša, ale s vysokej hory, s Dubiny, hoci s Jungfrau, alebo s vysokého nosa korábu, plaviaceho sa vzbúreným morom. Ach, časom nájde sa na hore i na korábe, v poli… v sne, v čudnom, živom sne. Vtedy je vždy zdravý, ba neobyčajne silný práve nohami, letí hore stráňou, škriabe sa na ľadovnák, lašuje až na stredný sťažeň do lanovia, alebo s puškou na ramene preskakuje jarky a kríčky. Dobrý, zdravý sen: hľa, teraz zasa pláva priekom cez Dunaj, a hneď zasa vesluje dvojrukým veslom v belasej dušehubke po hladkej ploche Pečny, dunajského mŕtveho to ramena pri Prešporku, Lieň odletela, všetko v ňom kypí a búri!

Škoda! pomyslí a v prsiach cíti hlodanie tichého, no urputného červa! Nevážil si toho všetkého, keď bolo poludnie! Nebo mohlo byť nebom, málo naň pozeral, ale bežal rujným behom, hľadiac len na zem a jej krásy. Ach, i tá zem bola taká krásna, opojná, rozmanitá — nedala času! Málo na nebo pozeral, keď horelo v lúčoch slnečných, alebo kvitlo ohňami hviezd trasľavých, keď bolo jasné ako rybie oko, alebo posiate mäkkými, hebkými baránkami; no málo naň pozeral i ako na trón akejsi moci, ktorá nás hádže žitím. A to sa pomstilo: prirýchlo ušiel čas prvých síl! Doháňal to všetko, ale nikdy nemožno dohnať a nahradiť dojmy a vidy mladosti! Nikdy!!

Z gazdovského dvora napravo, za vysokým múrom počuť ťažké múkanie kŕmnych volov, hrešenie paholkov, ale len ich ďaleký vresk, slová nerozoznať. Andrej kladie hlavu na vysokú, pohyblivú peľasť svojho posteľodivána, spustí ju pritisnutím gombíka na vzpruhe trochu nižšie, odkladá nedohorenú cigarku na bronzovú mištičku. Belasý dym vinie sa z popolnatého konca cigary paralelnými tuhobelasými prúžikmi, ktoré vyššie skomolia sa v obláčik, ale už šedivý. Dym redne, redne a stratí sa vo voňavom, ľahunkom vzduchu, vnikajúcom od záhrady a parku do Andrejovej krásnej „krypty“. ,Chcel si mi pripraviť zemský raj, Gažo môj‘ dumá Andrej, ,ale i tvoje umenie zlyhalo! Načo všetok blesk, keď je v duši temno, môj drahý Skladanský!‘

Elektrický zvonček zahrčí, Matej zjaví sa v bočných dverách bez vrzgnutia, ticho ako duch. Jeho biele, na holienkach čiernym pamukom vyšívané kapčeky bez opätkov ani nešuchocú po mäkkom koberci. Matej je mocný, širokoplecí, ide do sadla, ale chodí ľahunko, bez šumu, shýba sa elasticky vo vlnivých líniách.

„Matej, prikry mi nohy,“ povie Andrej, svraští tvár a hlboko vzdychne. Matej nečujno blíži sa k nohám a položí na ľahkú prikrývku neveľký páperový vankúš, obrúbený jemnými čipkami.

„Stiahni ľavý čalún!“ Matej práve tak nečujno pristúpi ku kraju galérie. Prešiel pomedzi kade, nezavadiac, ba ani len palmových širokých listov sa nedotkol.

„I pravý choď trochu opraviť… tak, ešte… chcem trochu viac tieňa, slnko len sa tak jagá…“ Matej zostáva pri dverách, tmolí sa okolo palmy, utierajúc široký list…

„U Gregušov veľká radosť,“ povie, lebo cíti verne, že Andrej Lutišič postupne upadá do nevrlej nálady. Keď bol Andrej dobrej vôle, hundrával Matej, ale keď bol zlej, vtedy Matej bol tichý, najviac ak zamumlal medzi dverami. A zdá sa, že jeho pán ide v ústrety „macholii“, ako vravieval Matej. Aké prikrývanie v takúto pohodu? A slnko ho trápi tu na verande! Nie, to ide „macholia“ na neho, a vtedy býva zlý, nik mu nevyhovie, ani on, ani Katarínka. Andrej v takej mrcha „macholii“ zúrieva proti svetu i sebe, a žiaľ, i proti Bohu. Bronzová mištička, strieborný svietnik, a čo popadne jeho žilnatá ruka, letí do záhrady, do tabiel, i jemu na chrbát sa ujde. Z očú mu šľahá nedobrý plameň, líce je bledé… A preto Matej je rád, že má novinku, ktorá môže rozohnať kopiace sa chmáry. On ho pozná: jedno slovo môže zahnať, alebo aspoň zmierniť jeho duševnú biedu.

„Nuž?“ pýta sa Andrej Lutišič, hoci prezrel nevinnú lesť Matejovu. Aj ho to mrzí, aj teší, a vcelku bojí sa sám seba. „Zlý deň“ je trápny nielen pre sluhov a blízkych, ale i pre neho. On nahliada, že je hlúpo dať sa zachvátiť, svietnikmi nevinné tably biť — a že to nahliada, ešte väčšmi ho pajedí.

„Slečna prišli z Nemiec, taká sú už veľká, švárna, neúroku. Ach, taká krásna! A nič sa nepremenili, milým Matejkom ma pozvali, nemeckej vuršty mi dali a pre Betušku bonbóny priniesli, rovno z Berlína! Celý dom závodský ožil. Tam bude veselo bývať,“ a Matej by sa bol väčšmi rozkrákoril.

„Dobre, dobre! Len už choď!“

Andrejove sivobelasé oči sa zatvorily, mysľou zabieha do minulosti a vyvoláva si v pamäti obraz mladej ďalekej rodinky svojej.

Poznal Julku od detstva a dobre sa pamätá na šesťročné dievčatko s rujnými vlasmi na hrebeň, na jej červenú krátku sukničku s čiernymi punktami, na detské, útle nôžky, tuho späté v čiernych pančuškách tak, že biele kolienka zostávaly nahé a často ukazovaly belasé fľaky, lebo Julka bola neposeda. Vtedy sa časom na neho vážne hnevala, lebo jej hovoril, že má škaredé oči. Potom z Prešporka príduc, našiel už podrastok: hrebeňa už nebolo na okrúhlej hlávke, ale bol krásny gaštanový vrkôčik, šedivá suknička, ale tie oči boly vtedy ešte špatnejšie, t. j. v jazyku študentovom: veľké, vlažnoblesnúce sa a dojemné. Keď pozrely na človeka prosebno, ťažko bolo prosby nevyplniť. Mária Gregušová, jej mať, sama musela sa odvrátiť a len tak vládala ostať pri svojom zákaze alebo nedovolení. Ale rujná bola ešte, Andreja zbožňovala, i na blízku poľovačku za ním behala. Otec by ju bol temer zmaznal, no Mária zato držala ju nakrátko, čo nevadilo, že jej uvrzla s očú, lašovala s chlapcami po hambálkoch a vyberala stračie hniezda s vysokej osiky, pričom si dodriapala nielen sukničku, ale i tvár a ruky.

Vtedy sa už menej zabával s deťmi, jeho myseľ bola iným preplnená. A deti, keď zbadaly, že sa ich stráni, skoro ochladly. Andrej premýšľal o plánoch, čo počať, ako zariadiť svoj život. Keď sa odberal od Gregušovcov, cítil, že povstáva akási priepasť medzi nimi a ním. Pamätá sa, Julka skryla sa kdesi, a on odišiel, neodoberúc sa od nej; až keď už sadal na voz, ukázala sa na plote a zavolala: „S Pánom Bohom, aj s batohom!“

Tieto rozpomienky pri mene Julkinom vtrhly dumy Andrejove nevdojak do ďalekej minulosti, ta ešte ďalej než k dňom havranovským, ďalej od Julky až k detstvu, ktoré boly také horké, divé, nepokojné a rozorvané. A to nebýva dobre. Jemu je zdravo, podľa mienky, ktorú si samovoľne utvoril, držať sa dňa a hodiny a nič neželať, nič neželieť, v nič nedúfať. Andrej nasilu hodil rukou na minulosť, nič nečaká v budúcnosti (iba smrť, dumá, keď má zlý deň, smrť comme il faut, t. j. bez slabosti, bez chytania sa nadzemských milostí z chabej úzkosti, keď nechytal sa ich pri sile a zdraví), a preto vraj stal sa mu život znesiteľnejším, aspoň tak sa mu zdá. A naozaj, znova začaly ho tešiť štúdiá, kresby, obrazy, beh dejov politických, myšlienkové prevraty a všetky revolúcie v duchovnom svete v najnovších časoch… Myslí si, že odvtedy a preto sa mu ľahšie žije, odvtedy, čo hodil rukou na minulosť a budúcnosť a preto, že zaryl sa do pesimizmu. No ktovie, či nehrá ním a jeho fantáziou nádeja, ktorú márne zaháňa jeho silný, urputný duch?

Isté je, že nedrepenie tak ako pred rokom. Viedenský kníhkupec posiela mu všetko, čo sa zjaví na obzore svetových literatúr, on vyberá, polovicu podrží, ostatok posiela nazad. Skladanský oboznamuje ho s novými zjavmi v umení, maľbe, architektúre; posiela mu kresby, fotografie, niektoré originále. Mnoho novín krajinských a hodne cudzozemských leží na stole, po stoličkách, stolíkoch, etažéroch. Keď doletí Skladanský na deň-dva z Viedne, vytrháva ho z kvietizmu, prináša niečo nového, pretrhne jeho trápne chvíle, a zas uletí za svojím dielom.

Ale jednako nemožno prísne žiť len tomu „dnes“, ako sa núti Andrej. On i dnes, keď vyslal Mateja, nevdojak pozrel duchovným okom najprv do budúcnosti… Predsa len môže čosi prísť, podumal, a toto čosi ho tak zaujalo, že zlá nálada začala sa rozplývať. Prečo tak odhadzuje všetko, keď to „čosi“ je tiež „niečo“. Či to nenie šťastie mať Skladanského, ktorý len tak sála životom, duchom, umením, najvyšším duchovným pôžitkom, mať Greguša, a hľa, i jeho rodinu, takú milú, jeho ženu Máriu, ktorá s materskou láskou chová sa k nemu?

Matej ani na krok neodstúpil od dvier verandy, ba nechal ich trochu odchýlené. Dával pozor, lebo iste očakával búrku… No jeho bystré ucho počulo pravidelný, hlboký dych pánov a potom štrknutie peľasti. „Oho, dobre je,“ podumal Matej, ktorý znal každý pohyb Andrejov, i to, čo malo znamenať „búrky nebude“, a šiel do svojej izby.

Andrej narovnal sa, zapálil novú cigarku a vnoril sa do svojej nedlhej, ale dosť pohnutej minulosti. Ajhľa, tu je ona.