ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Andrej cítil ochladnutie Gregušovo najmä na odmeranom, no dôstojnom správaní Márie… U Gregušov našiel okrem hodného už Martinka novorodenú Marišku; dieťa kukalo z bielej podušky veľkými, zvedavo udivenými očami, ako by sa pýtalo: a kam som to prišlo — čo to znamená, čo sa okolo mňa rojí? Andrej chcel brať maličký prírast Gregušovej rodiny na ruky — Mária s jemným ženským taktom nedovolila, ako by dôkazom, že je s mužom jedna duša, jedno telo, jedna myseľ, a keď muž zveličil priestor medzi bohatým pánom a samým sebou — ani ona nemôže dovoliť familiárnosti. Jej hlboké barnavé oko spočinulo s citným účastenstvom na bledej tvári Andrejovej, s ľútosťou videla jeho vpadnuté oči a náruživo stiahnuté pery.

Gregušovci bývali už za Kotlinkou vo svojom; Ján hodil Zápymu úrad pod nohy, keď len mohol. Bolo mu i ľúto dobrých občanov, no čím diaľ, tým väčšmi notárstvo klesalo a obracalo sa na púhe otročenie desiatim pánom. Notár — to všesluha, a pritom baran odpustenia, mulica na ťarchy a pes na bitku. Od neho požaduje sa podlosť ex offo, rozkazujú mu v diele cti, statočnosti, mužnosti i presvedčenia. Presvedčenie vôbec ani mať nesmie. Kážu, aby bral ľuďom hlasy, aby špionoval farára, aby udával, strážil čisto osobné záujmy skazených panákov, ako dobre na človeka dresovaný buldog. Zápy myslel (on úradoval bašovsky v Stražanoch), že úklončivý, mäkký a podľa všetkého flegmatický Ján dá na sebe drevo rúbať. Medziiným kázal mu pri daniach dobrým, samostatným gazdom nechať niekoľkokrajciarovú reštanciu, aby vypadli z volebných protokolov. To vybilo sudu dno…

Ostatne vrchná správa lutišičovských majetkov, Havraného, Dečíc a Lieskového, dala mu dosť práce, nútila k cestám, rozmnožila dopisovanie; konal časté revízie, vchádzal do podrobností, odstraňoval dlhoprstých a tak za krátky čas nielen zvýšil čisté príjmy, ale zariadil vec tak, že o niekoľko rokov zriadený, niektorých parasitov zbavený majetok donášať sľuboval ešte o niekoľko tisícok zväčšený osoh. Jána Greguša obodrovaly v bezzištnej práci ďaleké plány a nádeje, ešte i vtedy, keď dostal chýry o čudnom výtečníctve Lutišičovom.

Andrej, hoci nemal ani vôle, ani stihu vojsť do podrobností, nemohol nevidieť, čo znamená mať takého šafára… Nemohol i pri svojej ľahkomyseľnosti v dielach peňažných necítiť vďaku za veľkodušnú záchranu troch štvrtí majetku pred úžerníckym syndikátom, na jehož čele bol Arpád Spitz.

„Neopúšťaj ma ešte,“ riekol Andrej rodinným tónom, ako niekedy, hoci mu Greguš vyhýbal a mu vykal, „podrž správu… mám pred sebou cesty… chcem vidieť niečo…“

Ján Greguš stál nad ticho tečúcou Kotlinkou; ona obmývala breh jeho novozaloženej záhrady. Mladé štepy v nesčíselných radoch stály tam popriväzované k bieleným borovým tyčkám. Široká kuchynská záhrada ťahala sa k domu, krytému novovynájdenou ťažkou korýtkovou škridlou. Andrej sedel v záhradnom kresle a paličkou kreslil figúry do čistého bieleho piesku na širokom chodníku. Martinko so samorobenou udicou (zohol mamin špendlík a priviazal na konopnú niť) chytal malé, naničhodné rybky, ktoré žily v tichej rieke.

„Len sa prekoprcni do vody!“ povedal Ján synkovi a zas hľadel do mútnej vody. Vŕbový suchý list tenul pomaly nadol… Ján zhlboka vzdychol.

„Hm, cesty! Dobre by bolo bývalo i skôr… Ďaleko ráčite?“

„Nie o tom je teraz reč,“ nevrlo povedal Andrej, rýchlymi pohybmi paličky prekrižoval nakreslené figúry a litery, „ale o tom, či moju prosbu vyslyšíš, kontrakt nazpäť prijmeš! Načo tie hnevy! Čo stalo sa, to sa neodstane… Čo zahynulo, to nevrátiš. A veď je život ešte pred nami! Či ľudia neblúdia?“

Greguš obrátil sa k nemu a pomyslel sám v sebe: ,Kebys’ bol len nohami poblúdil, ako často i dobrí ľudia — ale ty, synku, dušou blúdiš, a teraz predo mnou nadto ešte i dušou krivíš.‘ Nahlas povedal:

„Pán Lutišič, na tri roky sa ešte podberám… Ale mám podmienky…“

Andreja čosi bodlo do srdca. Nedôverčivo pozrel na tichú tvár Jánovu, pozrel ostro do jeho neveľkých, mútnohnedých očú a pomlčal.

,Možno, chce mi dávať smer v tom alebo onom; hádam rady, hádam politické pokyny.‘ Celá bytnosť jeho vzopäla sa proti každému najmenšiemu obmedzovaniu slobody, samourčenia, osobnej nezávislosti; dosť dlho bol v škole strádania a uníženia. Teraz, nezávislý, bohatý, šumným a kypiacim obecenstvom Pešti vyzdvihnutý nad úroveň obyčajného dedinského statkára, stal sa žiarlivo citeľným ohľadom svojej slobody a samostatnosti. Búrne roky peštianske neučily ho brať do ruky palicu a preto kaprálovať; tam viac rozkazoval, než poslúchal, vďaka tomu, že nepoddal sa pod cudziu mienku… Pravda, mnoho porobil, pohovoril, porečnil, čo protivilo sa i citu i presvedčeniu — ale veď či nestál pred „väčšou silou“? Keď chcel vyniknúť, vážiť, účinkovať, uplatniť svoje sily, svoju sviežosť, keď chcel „mať budúcnosť“, či mohol a smel boriť sa s onou „vis major“, ktorá by i mocnejších zadlávila, ktorá dlávi celú tú „ich stránku“, dlávi všetky ich ideále a na márnosť vynáša i prácu, i mozole, i mučeníctvo, i žertvy, kazí ich i mravne, nakoľko utlačenie vychováva nielen hrdinských borcov, ale i duše nízke, koristiace z utlačenia, podliakov, neverných šafárov a judášov.

A keď ho svedomie predsa ostrejšie bodlo, keď v hlbine pŕs zazvučal opravdivý osnovný tón pravdy, pomohol si tak: ja si osedlám tú „vis major“, to je môj cieľ. A keď raz budem v sedle, bohvie, čo sa môže stať — časy sú vratké, či, drahý, rojčivý ujče, nebude lepšie, keď bude na paripe sedieť tvoj „bývalý“ Andrej, a nie Varečkay alebo Zápy, nie Dr. Kraus, starý intrigán a váš najnebezpečnejší honiteľ? Ktovie, čo z toho vyjde? Možno, i pravda vyjde.

Martinko zvyskotal: na špendlíku blyskotala sa striebristým bruškom malá rybka. Niť na šibkom prúte sa rozknísala a rybka sletela nazad do vody.

„Podmienky,“ konečne ticho, nadlžujúc slabiky, povedal Andrej Lutišič. Zdvihol tvár k Jánovi. Bola obliata miernym rumeňom… „A nemohol by poznať tie podmienky, veď len uznáš, hoci mi vyhýbaš, takže nemôžem prísť k slovu…“

„Viem, viem všetko,“ rýchlo vpadol mu Ján do reči, lebo zbadal jeho zmätenie a pochopoval, ako ťažko padne obom hovoriť o takom šteklivom predmete, „dobre, podržím… až sa vrátite z ciest.“

I Andrej bol rád, že ujec vyhol zručne rečiam o podmienkach. Podmienky, alebo čo len rokovanie o nich mohlo sa stať, ba temer s istotou možno tvrdiť, bolo by sa stalo kameňom úrazu pre pomer medzi Andrejom a Jánom, i tak už natresnutý.

Andrej, aby rozhovor v tomto smere neobnovil sa, vstal, rukami pomáhajúc svojej oslabnutej ľavej nohe, a pošiel, opierajúc sa o paličku, na breh k Martinkovi.

„Počkaj, junák!“ prihovoril sa chlapcovi, ktorému už tretí hláč uspel vyšmyknúť sa so špendlíka; on už nevrle hľadel na korok, prestrčený brčkom a tenúci dolu polomútnou Kotlinkou, „počkaj, poď so mnou. Pohľadám doma opravdivú udicu, tá má protiháčiky, rybka neodpadne.“

Martinko pustil prút, niť, korok i špendlík do vody, postavil sa najprv na všetky štyri a potom na svoje dve vykasané, bosé nôžky. A od toho času Andrej už nemal pokoja: Martinko bol vždy za ním ako tieň, a neustal, pokiaľ Andrej naozaj nedal sa hľadať a pokým na dne starého študentského kufra (z čias chudoby, Auy, Pečne, osamelého člnkovania sa) nenašiel zbytky rybárskeho náčinia.

Greguš po složení notariátu ožil, osviežel a začal žiť intímnejším, sústredeným životom. Sám seba našiel a odokryl znova i rodinu v tom krásnom, ideálne krásnom smysle, keď ona síce nestane sa všetkým pre človeka, neodtrhla ho cele od sveta a borby, od národa i spoločnosti, ale keď je základom všetkého, osnovou každého kroku, každého pohnutia ruky, každého pomyslenia.

Už to podmienilo isté obnovenie, že sosadol na kus vlastnej, čo i neveľkej, no vlastnej pôdy. Ľutovať, ľutovať tie deti, ktoré rodia, rastú a vychovávajú sa na cudzom, hofierske, árendátorské dušičky, nepevnosť a tekavosť je im od kolísky údelom! Umrie otec: zmizne, stratí sa rodný dom, stane sa cudzím, studeným — niet hniezda, a vtáčence sú! Niet záhradky, niet plota, niet múrika, na čom tak visela duša detská, na čom a pri čom rástla, dostávala dojmy, tie prvé, krásne, nezmazateľné dojmy! Otec umrel. Vdova je na vyhnalove. Deti stratily predmety prvej srdečnej piety, sú bezdomné siroty všade.

Ján pomaly, za viacej rokov staval svoj závodský dom a vystavil, zariadil si ho podľa vlastného vkusu, skromno, bez pompy a čačky, ale stálo, solídno, pevno, tak ako i sám bol vnútorne skromný, pevný muž bez blyskotu a pompéznosti. Nad širokou, najviac mútnou Kotlinkou (tiekla už pri Havranom a Stražanoch žírnou, hlienistou pôdou) uprostred bujného poľa, cele von z dediny vypínal sa šesťobločný front prízemného, čisto stavaného domu, okrúženého novozaloženou, ešte holou záhradou. Na stavebnom mieste pri rieke povytínali všetku vrbinu a jelšinu, ponechali iba jednu veľkú, prekrásne rozrastenú smutnú vŕbu. Greguš ju kázal zachrániť a pri nej mala stáť besiedka. Vŕba zpolovice klonila sa nad riekou, z druhej polovice siahaly jej tenké dlhé prúty až po zem a už ony tvorily riedku besiedku. Greguš ani sám nevedel, že vŕba stane sa pre jeho rodinu milým stromom. Okolo jej starého, popraskaného pňa dal spraviť lavičku a stolík nohami do zeme zabitý. Dom bol široký, ta k poľu ťahal sa rad piatich neveľkých izieb, len šiesta, jedáleň, bola priestranná, gazdovský dvor bol oddelený, obloky izieb obrátené boly k záhrade a do poľa. V zadnom trakte bol osobitný malý byt z dvoch izieb a komôrky — ta utiahla sa Lota, ktorej potrebnosťou bolo časom byť samotnou, ďalej od nepokoja detského. Tam ona pri oblôčku čítavala sväté Písmo a modlievala sa, aby zahnala chmáry hnevu a nespokojnosti. V prednom byte bolo jej prihlučno a prijasno — vo svojom kútiku zastierala obloky ťažkými záclonami, kvetmi, a často vzdychajúc, presedela celé hodiny, v hlbokom smútku nad stavom a biedou slovenského národa. Novín nečítala, lebo ju rozčuľovaly: i to, čo počula, bolo dosť pre jej ranené srdce.

Nad riekou pri smutnej vŕbe vidieť bolo kostru budúcej priestrannej záhradnej búdky so štakétami, pripravenými pre vínnu révu.

Ján zasadol isto a pevno na svojom a upravenie, okrášlenie hniezda išlo mu zručne a úspešne od ruky. Kopal, sadil, štepil, riadil, tvoril, hoci mu málo roboty ubudlo odhodením notariátu. Správa lutišičovských majetkov, dve výnosné agentúry udržovaly ho neustále v úzkom styku s ľudom, v styku omnoho bližšom, intímnejšom a krajšom, nakoľko mu cele odpadly smutné a tvrdé povinnosti, akých má i najlepší, najhumánnejší notár nazbyt oproti svojim občanom. Okrem toho podržal si i riadil obecnú vzájomnú kasu, mal dozor nad sýpkou a zostal i naďalej radcom, pomocníkom, poloadvokátom svojich občanov, a i mnohých Stražancov.

Mária blahoslavila minútu, v ktorej Zápy Marci smyslel si uraziť jej neoceniteľného, lenivého, klátivého Jána! Ona bola spokojná i na obecnom dome, rada hľadievala oknom na čistú, širokú ulicu, rada mala muža, žila deťom a v deťoch: no teraz ako by všetko bolo nasviežo ofarbené, obnovené, spríjemnené. Ona už nemusí vyvárať pre každého stoličníka, slúžneho, cestára, komisára, kominára (i ten patrí k správnej smotánke), ktorému sa uráčilo zostať cez poludnie v Havranom. Ona rada hostí a tak ich vie nakŕmiť, že mesiace spomínajú — ale svojich hostí, svojich!

I sám Ján Greguš narástol pred ňou. On v jej prenikavých očiach zbohatol práve tou vlastnosťou, tou ctnosťou, ktorá mu ešte chýbala k dokonalému, celému mužovi: samostatné opevnenie sa proti svetu zovnútornému, proti vrahom i priateľom, proti ďalším i bližším, proti Zápym i Vyzim, ako proti bohatému potomkovi starej tety Júlie! Márii už nič nechýbalo k úplnému šťastiu, než aby už dcérka Júlia bola doma, zdravá (krásna, pomyslela si, ale to hneď v sebe utlmila), Paľko aby sa i ďalej dobre učil a správal, a ostatné fafrnky aby boly zdravé.

S presťahovaním do nového domu prikvitla i Marienka a jej príchod bol srdečne vítaný… Ján stal sa temer detinským, behal okolo decka, zavadzal babe a slúžkam… „Oh, ty moja krásavica!“ riekol a skutočne videl už budúcu krásu v červenej, smraštenej, ako by starobabskej tváričke novorodeniatka… „I hlas má znamenitý,“ doložil, keď sa decko na jeho nezvyknutých ramenách rozkričalo, „cele ako pani matka, keď sa srdí!“

Mária, zblednutá, s jasnými, zo schudnutej tváre živo odrážajúcimi sa očami hľadela na Jána tak neobyčajne zamestnaného a usmiala sa tichým, šťastným úsmevom.