ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Stoháre predali na verejnej licitácii veľmi výhodne (dvaja kotlínski židovskí Krézovia chlpili sa o Ľudovítov stohársky dom, lebo ležal na dobrom mieste) a tak pre sirotu ostalo toľko, že šuhaj mohol pri skromnosti ďalej študovať, najmä na lacnom našskom gymnáziu s alumniou a inými benefíciami. Zo začiatku nebárs hladko išlo to s rozmaznaným chlapcom, i pri drahote penzionátu vo vedách zanedbaným. Riza nestačila ho síce vychovať pri svojom rozmetanom, nedomáckom živote, ale zmaznať stačila ho nad všetku pochybnosť. Stačila nabiť do mladého srdca pýchy, do hlávky priepasť fantastických pochopov o tom, čo chlapec je, čo bude, ako nízko stoja pod ním tamtí trudiaci sa, surovo oblečení ľudia, narodení a Bohom určení len jemu slúžiť, jestli si toho poželá. Otec pri svojich večných „kšeftíkoch“ nevplýval duševne na chlapca, vo svojej „dobrote“ odpúšťal mu každú chybu, hovorieval priateľom, ktorí k nemu chodievali na tarok: „Hľa, môj Andrej, to vám je genij! Bude sedieť v areopágu Europy.“ Okrem toho naučil ho poznávať erby celej stolice, medzi ktorými najstarší je erb Lutišičovcov, na belasom poli divý (ľúty?) kanec, nesúci v zuboch tri červené ľalie na bielych vysokých stopkách. Archívny list Matiaša kráľa, písaný Adeodatovi Lutišičovi o vyrabovaných kostoloch a spálených dedinách, musel sa Andrej naučiť nazpamäť. „Andráš, čo písal kráľ Matiaš tvojmu dedovi?“ pýtal sa Ľudo. A chlapec začal: „Si ecclesias devastaveris, vicos combusseris, armata manu te aggredior — Mathias rex!“ a poklonil sa svižno. A predsa Ľudovít z celej duše nenávidel hlavnú, bohatú líniu Lutišičovcov, lebo keď obrátil sa bol na ňu, aby mu požičala peniaze na advokátsku skúšku, dostal odpoveď, že zo všetkých prosebníkov a almužníkov najprotivnejší sú ďalekí príbuzní a takí, ktorí sa do príbuzenstva silou-mocou strkajú… Ľudovít potĺkal sa potom dlho po kanceláriách ako starý pomocník.

Zmaznaný, vyfintený pánik opovržlivo hľadel na svojich nových spolužiakov, verabože nemajúcich jemné šaty, batistové ručníčky, lakované topánočky s perleťovými gombičkami, ani také biele, podlhovasté ruky ako on a ako väčšina jeho byvších kamarátov z drahého penzionátu. Jemu sa zdalo, že má okolo seba sedliackych parobkov, poobliekaných do šiat, kúpených na jarmoku bez primerania. Urážala ho ich hrubosť, ich nesmelosť a potom akási odcudzenosť. S druhej strany ani on nebol novým kamarátom príjemným zjavom. „Vonia pomádou,“ povedal o ňom ktorýsi šibal, a tým udrel na strunu… Počali ho volať frizérom. Nepáčily sa im jeho pekne ostrihané a pozorne pričesané čierne vlasy a mäkké, okrúhle pohyby: oni ich hneď pokrstili úlisnými, hoci falše a úlisnosti nebolo v chlapcovi ani za máčny mak. Už v rodičovskom dome od najatých Nemiek a Maďariek, potom i v drahom penzionáte naučil sa dobre a prakticky jazykom, hovoril plynne, s dobrou výrečnosťou po nemecky i po maďarsky, vedel sa dosť dobre vyjadriť i po francúzsky, obcoval temer výlučne s jemným, fantastickým Gašparom Skladanským, ktorý mu mnoho hovoril o mestách, generáloch a vysokopostavených ľuďoch. Jeho terajší kamaráti len lámali cudzie jazyky a mali prešpatnú výslovnosť, ktorá priamo ucho urážala. A nadto jeho terajší kamaráti ani pochopu nemali o svižnom, hladkom komplimente, o najnovšom valčíku, a tak nebol nijaký div, že si môj jemný Andrej mnoho zakladal na svojej múdrosti, smial sa v duchu „medvediatkam“ a myslel, že stojí nedostižiteľne vysoko nad nimi. Keď prišlo na predmety, tí hruborukí, nekaľavne poobliekaní šuhaji podostávali eminencie, a pekný pánik dostal sekundu ako humno na Strašiakovej ráte! (Tak hovorievali študenti. Bezpochyby Strašiakovo humno bolo veľké.)

Andrejovi aj ináč bolo veľmi ťažko žiť, on bol ako stratený v tejto smesi rôznorodých, rôznovekých šuhajov, ktorými raz opovrhoval, raz sa ich bál, a raz zasa im závidel. Nijako nevedel sa skamarátiť, i keď sa k tomu nútil. Dlho smútil za Skladanským, s ktorým bolo mu tak ľahko, tak voľne žiť. V rujnom roji pri lopte alebo na vychádzkach cítil sa osamelým, i skutočne hľadal samotu a mnoho plakával. Zvláštneho chlapca spozoroval nadaný šuhaj Miroslav Štrbík a z ľútosti ujal sa opusteného, vovádzal ho do študentskej zrelšej spoločnosti, pomáhal mu pri učení, pri písomných prácach, a najmä učil ho po slovensky. Chlapec priviazal sa k staršiemu študentovi i srdcom, vyhľadával ho, hľadel mu slúžiť, byť mu milým a potrebným. Miro, syn chudobného učiteľa, učil sa náramne ľahko, bol neobyčajne rozvitý a na svoje roky až privážny, stál na čele staršej mládeže, spisoval a mnoho čítal. Udržiaval sa od piatej triedy celkom sám, a preto i prijal od Andrejovho tútora neveľkú náhradu za svoje mentorstvo. Okrem toho i lichotila mu priviazanosť šuhajova: mala akýsi romantický náter: on ho zbožňoval ako milenku. Ale čo, Mirko bol už maturant, na druhý rok ho už nebolo. Andrejovi chybel veľmi, opäť začal sa strániť kamarátov, vyhľadávať samotu, a keď i neplakával… veď bol už veľký študent… veselo mu nebolo. A keď zasa našiel si kruh, keď začal sa zaujímať o to, o čom rojčili mladí ľudia a čo neurčite síce, no predsa srozumiteľne zunelo i s katedier — čo dalo sa vyčítať zo školských čítaniek, keď už starší študenti a následníci Mirka začali ho zasväcovať do tajností svojho krúžku, Greguš starať sa musel o druhé gymnázium pre svojho klienta: naše bolo tak ohrozené klebetou, intrigou i nápadmi so strany cirkvi i politickej vrchnosti, že jeho skoré zborenie bolo isté.

No dobré dojmy, sobraté na slovenskom gymnáziu, neuspel vykynožiť ani posledný rok, strávený na cudzej škole. Rozuzdený duch novej školy zahnal Andreja do chyže, ku knihám, keď i nie práve školským. Štrbíkov vplyv zachránil ho od prázdneho zabitia času, vytrhol ho z letargie bezmyšlienkovej. Štrbík naučil ho učiť sa (a to je veľká vec), vzbudil v ňom literárne vkusy, túžbu pracovať duchovne a konečne naučil ho (v dózach subtílnych) pravidelne pozerať na slovenský jazyk, ktorý mu bol predsa materinským jazykom (o čom nevedel pánik), na slovenský ľud, uprostred ktorého narodil sa, na slovenskú národnosť, na slovenské snahy a nádeje. To boly cele iné a nové náhľady, o ktorých nepočul slova ani od otca, ani od matky, ani od učiteľov, ani od Gaža Skladanského a iných kamarátov drahého penzionátu. On by bol prisahal celou dušou sugerovaným presvedčením, že je Maďar, ktorého predkovia prišli s Arpádom; že jeho praded Botond v hodvábnej košeli, v zamatovej atile, s „kacagáňom“, obrúbeným pardalovou kožušinou, zaujal Kotlín a celú stolicu. Táto viera bola otrasená až naším gymnáziom, a najmä Štrbíkovým duchaplným mentorovaním.

Teraz vyhľadával i na inom, cudzom gymnáziu svojich zemkov a zbadal s podivením a ustrnutím, že sa oni oddeľujú od ostatnej mládeže. Oni boli cele iní tam na zrušenej škole ako tu. Tam boli všetko svoji, voľní, zápolili, viedli predok, chystali sa vývodiť v živote skutočnom: tu zaliezali do kútov, utajovali svoje snahy, svoje knihy, písané časopisy, svoje schôdzky… a ako sa zdalo, jemu nebárs dôverovali. Andrej prišiel pred alternatívu, čo urobiť, kam sa vrhnúť. Voľba bola arci ťažká, príkra, možno povedať, bolestná: zasa okúsil horkosť osamelých sĺz. Čo robiť? Tam na onej strane je masa, ohromná väčšina, výhľad, aspoň možnosť v tej väčšine niečo znamenať, vývodiť mnohým — tu na tejto strane, kam volá duša a svedomie, je akýsi ostrov, oddelený od masy, osamelý, samým sebou jestvujúci; je to akási čudná hŕbka ľudí, sviazaných síce jednou a tou istou reťazou ústavu, reťazou ústavových pravidiel, páskou disciplíny, učenia sa a konečne i spoločných cieľov — no hŕbka, deliaca sa od veľkej masy, od väčšiny, ako olej od vody. Andrej vidí: mocné ruky shora kŕčovite trasú ústavom, touto spoločnou nádobou, aby sa všetko, čo je v nej, dokonale pomiešalo, aby stalo sa jednofarebnou, jednopodstatnou tekutinou: ale keď prejde búrka trasenia a násilného miešania varechou disciplíny: hŕbka sa zasa oddelí, olej tvorí osobný element a drží sa vedno, oddeľuje sa viditeľne od masy. K tejto malej hŕbke ťahá Andreja ešte neskazené srdce, známosť s domom Gregušovým, tak rýdzo slovenským, rozpomienka na Mirka Štrbíka a dojem slovenskej školy. Ťahá ho ta celé okolie Kotlína, rodné hniezdo Stoháre, druhé rodné hniezdo Havrané, kde sa tak milo hrával s Gregušovými deťmi, s milou Julkou, Paľkom! Tá hŕbka je kus jeho užšej vlasti… Ale keď sa k nej čistosrdečne pripojí, razom nájde sa v duchovnej osamelosti; hlboko cíti, že nie je kvapkou v tom oleji. Hodí sa k mase, a hľa, chtiac-nechtiac hneď pláva na površí, hneď je v prvých radoch bez toho, že by sa sám tisol do popredia. Lutišič — ach — Lutišic — vieme, známe! A on predsa vie, že ho tu nik nezná, ani nik neznal jeho otca, obskúrneho malomestského advokáta — ale tak mu prichádza, ako by bol všade vopred oznámený, i u žiakov, i učiteľov, ba ešte i v meste u kvartírnej panej, na gymnaziálnom majálesi, na ľade, v šermovni i na tanečných hodinách. Všade mu dávajú prednosť, všade ho príjemne vítajú, a ako sa hovorí, fúkajú na miesto, na ktoré si má sadnúť. Meno jeho je mu vizitnou kartičkou, ktorú nehádžu do koša, ale kladú v salóne na parádny stôl do parádnej mištičky…

Jedno ho odťahuje: je tam v tej mase pusto, hlučno a divo… V slovenskom gymnáziu starým profesorom a zvlášte Miroslavom Štrbíkom zaštepená túžba po samouke, túžba po zjemnenom duševnom a myšlienkovom svete, budí sa v ňom, keď okolo neho šumí hurhaj rozpustených osmoklasníkov… Tu zasa vyhľadáva hŕbku odlúčených šuhajov, počúva ich deklamácie, číta im sám svojou čistou nemeckou výslovnosťou Fausta a Child Harolda, sám prijíma a učí sa od nich slovenčine, cyrilským písmenám, obdivuje krásu jazyka ruského v básni Chomiakova Ariol, krásu slovenských, srbských, ruských piesní pri slabom pive v malej krčme za mestom.

Až potiaľ plní želanie Greguša, ktorý v každom liste chváli nad všetko pomyslenie malý, oddeľujúci sa krúžok, tak odchylný od jeho vkusu, od jeho tajných túžob, ktoré sa rodia v ňom bez jeho pričinenia… Greguš straší ho obrazom minulosti, ozorným pádom jeho rodiny, a spásu mu sľubuje jedine v úplnom odtrhnutí sa od rodičovských tradícií, od povier a predsudkov kruhu, v ktorom oni vyrástli. „Do nového žitia, drahý brat môj,“ píše Ján Greguš, „stroskotané máš za sebou všetky koráby, popálené všetky mosty… Tma a záhubná priehlbeň je za tebou… Napred! Tam v tej novote, ktorú šípiš v krúžku utiahnutom, tam ti nová jar kynie! A nielen jar, i svieža sláva! Daj ty prvý heslo: pripojiť sa znova k ľudu, z ktorého si pošiel, ktorý ťa môže osláviť i zodvihnúť! Buď Kolumbom, buď Spasiteľom zemianskych rodín, ktoré hynú, a zhynúť musia v odlúčení od rodnej zeme, od rodných bratov!“

No Andrej zasa len oddeľuje sa od krúžku zemkov, ako voda od oleja. Osobne nepriväzuje sa ani k jednému, za ním do spoločnosti, na ľad, do šermovne, na tanečný kurz ani jeden z nich nejde, nechce ísť, alebo nemôže… A jeho chytajú, volajú, vynášajú… Pláva sa to tak ľahko ako prúdom rieky. I učitelia na neho ináč hľadia ako na druhých, hoci nepatrí k najlepším žiakom. Oni mu obľahčujú, benevolentne ho cenzurujú, a predsa výhody od neho nijakej nemajú, lebo je chudobný. Maturitná skúška, na ktorú sa tak drhli dvaja zemkovia z „hŕbky“, že temer ochoreli, jemu padla do klobúka ako zrelá hruška… I vážka, ktorú Andrej dlho držal a hľadel dlho na misky, počala sa pomaly kloniť na stranu masy, výhľadov a životných obľahčení. Ideále štrbíkovské bledly, život a egoizmus jeho bral svoje.

Zaostalá, múdrosťou i vehlasom skromná prešporská juridická akadémia, pri prekrásnom gotickom chráme sv. Martina, vítala vo svojich potemnistých kláštorských múroch mladého, ešte nevykysnutého, nerozhodnutého šuhaja.

Tak teda toto je to východisko, tá pôda, na ktorej mám stavať budovu svojej budúcnosti, palotu svojich tajných túžob? Toto pošmúrne stavisko je bránou k jasnému žitiu? Nesmelo, s vnútorným tŕpnutím kráčal hore schodmi k auditóriu prvého ročníka. Nesmelo sadal do zadnej, vysokej lavice, medzi veselých, rujných súdruhov, ktorých mladé tváre čudno kontrastovaly s pošmúrnosťou kláštorských múrov akadémie.

Je mu naozaj po kláštorsky úzko v mŕtvych múroch, pri mŕtvej pseudovede maďarského práva, pri mŕtvych ľuďoch, driapúcich sa denne na vysokú katedru prvoročnej sály. Mŕtvo je a mŕtvota zaráža z katedry, zo špinavých, piatkou platených, profesormi sfercovaných kompendií. Živo je iba na laviciach, od katedry mierno nahor vystupujúcich ako v gréckom divadle, aby budúci zákonodarcovia alebo aspoň zákonochrancovia i z poslednej lavice vidieť mohli okrúhlu, plechovo-nehybnú tvár tučného, ako mech fučiaceho vedomca, ktorý už na dvadsiaty rok číta verne svoj vlastný litografovaný, piatku stojaci sošitok, hrubý na dva palce, s nápisom že vraj „Észjog“. Študenti toho pána volajú „Gróciušom“, lebo často spomína, aby udivil prvoročných „balegov“, toho starého filozofa so zvláštnym krikľavým pátosom, vyslovujúc jeho meno: „híreš, roppant híreš Hűgó Gróciuš.“

Áno, tam na laviciach je živý svet, ale ten nemá s mŕtvym svetom na katedre pražiadneho spojenia.

Ak Andreja katedrálna mŕtvota zmrazila, teda ho život pod ňou ustrašuje; tam nieto nič študentského, nič z onoho naivno-srdečného komilitónstva, ktoré očakával ako „akademický polgár“. V tom živote neobyčajne veľkú rolu hrá groš, rolu filisterióznu, neštudentskú. Tam už ani meno jeho tak ďaleko neimponuje ako v malom gymnaziálnom meste, je tam podobných mien na tucty, ba sú omnoho zvučnejšie, s krajinským chýrom, s grófskymi, barónskymi titulmi! Vyrovnať priehlbeň možno iba peniazmi, a peňazí nemá chudobný syn slovenského Kotlína. Ujco Jano píše, že mu nemôže viac posielať mesačne ako 35—40 zlatých, a i tak peniaze stohárovské budú do posledného groša strovené prv, ako odbaví trojročný kurz akademický.

Mládež akademická nevdojak delí sa na grošové vrstvy — synkovia bohatých dolnozemských otcov, dobre dotovaných úradníkov, v šviháckych, ultramódnych šatách stoja i na akademických chodbách osobitne, vystavujú na odiv nové lakované topánky, pestré náhrdelníky, zlaté hodinkové retiazky s ohromným žužu… Tí chodia do kaviarne k Zelenému stromu (aspoň v prvej štvrtke každého mesiaca), v divadle sedia na prvých troch kreslách (tiež okolo prvého). Stredne grošom oplývajúci nevoľno držia sa na chodbách akadémie pohromade — lebo i tamvon v meste sú spolu, v lacných reštauráciách, v kaviarni Deáka, kde sa hrá alageur na biliarde, a v ihernom oddelení ide od rána do hlbokej noci makao, lenže hrajú nie kartami, ale dominovými kamienkami, aby zaslepili polícii oči. Táto vrstva je najpočetnejšia, rozhoduje pri pomocnom spolku, volí výbor na „jogászbál“, robí politiku a reční pri slávnostných príležitostiach. Z nich budú demagogovia, snemoví vyslanci, slúžnovci a pisári. A potom je ešte jedna nepočetná vrstva, ktorá nechodí ani k Zelenému stromu a u Deáka najviac ak časom prizerá sa, ako pri alagueri kasír „šnicluje“ cudziu guľu „šarokba“ (do rohu, rožnej diery biliardu), alebo načúva pasívne večný klepot-klapot dominových kamienkov o mramorové stoly. To sú tajní i netajní Slováci, synkovia uvedomelých slovenských otcov… Medzi nimi je niekoľko kamarátov Andrejových ešte z rozpusteného gymnázia, no divno, oni sa akosi k nemu neblížia a on nepatrí k ľuďom sdielnym a rýchlo sa oddávajúcim… No jednaké hmotné pomery sbližujú. Andrej najal si v predmestí u chudobnej Nemky malú izbicu s úzkym, vŕzgajúcim divánikom a úzkou, taktiež vŕzgajúcou postieľkou, jedol v „auskocheraji“ za 12 zl. mesačne, namiesto na prednášky, ktoré sa mu skoro zbridily, chodil denne k antikvárovi Singerovi pod Schlossbergom, Židovi s kolosálnymi bibliografickými známosťami a ohromnou zásobou kníh. V „auskocheraji“ sišiel sa s bývalými kolegmi gymnaziálnymi a nadpriadol s nimi známosť, trochu formálnu a chladnú; u Singera za veľkým bohatým krámom, v malej izbičke, ktorú Singer prepúšťal na čítanie, našiel Miroslava Štrbíka, ktorý sa bol navrátil z Nemecka z teologických štúdií a hotovil sa v Prešporku na kandidatikum. Priatelia neobjali sa, ba cudzo pozreli druh na druha, no skoro obnovili starý pomer: učiteľa a učeníka. U Singera vídali sa denne; Štrbík darmo nedlel v hmlistej Germánii: prišiel s rozšíreným duchovným obzorom; jeho vedychtivosť našla si tam oporu a kynosúru: rozvil sa a utvrdil v národných ideáloch. Čudno, že našich ľudí Germánia, tá pravá Germánia, negermanizuje, neodrodzuje, ale naopak, oceľuje v slavizme a rodoľubstve. Ona má na nich mravný, čistý vplyv, a z toho logicky nasledujú len ctnosti.

Andrej nahliadol, že od Mirka možno učiť sa, a sblížil sa mu po druhý raz tak ako ani k jednému z našich; no i s ním zostal na „vy“, nedovoľoval si ani žartov, ani zbytočných otvoreností. Andrej u Singera a v bibliotékach pod vedením Mirkovým mnoho čítal a všetko rozumne, všetko veci prvotriedne, podľa voľného síce, ale predsa orientujúceho systému. Mirko mal veľkú chuť cele získať mladého zemana s chýrnym menom, o ňomž sa dozvedel, že na gymnáziu počal sa strániť. On ho chcel vytrhnúť z gymnaziálnych poblúdení, ako ho už raz vytrhol z poblúdení drahého ústavu a domu rodičovského. Preto do svojich všeobecných inštrukcií zamiešal často i blahé náuky našich Šafárikov, Kollárov a Štúrov. Chápavý Andrej skoro našiel si i tu cestu a za istý čas ohnivo venoval sa slovenským knihám starým i novším, hodil sa na slovenské literatúry (Singer mal i z týchto odborov mnoho kníh, zaopatril hocičo, a ostatné pramene poskytovali mu Mirko a jeho priatelia), striasol so seba gymnaziálnu „haraburdu“, takže Mirko už smelo bláhal si, že získal mladého, nadaného, čo i chudobného zemana zvučného mena pre slovenskú národnú vec. ,Nepostačí len šprihať na odrodilstvo,‘ pomyslel si, ,ale treba ich osvietiť, poučiť! Pôjde to! Naši spisovatelia sú pesimistickí desperádovia, keď hádžu ruku na šľachetný nerv národa, na ,suché ratolesti‘, na vetvu zahynutiu venovanú, keď predsa je ona jeho špikom a mozgom! Čo bude z národa bez tejto šľachetnej vrstvy, bez honoraciorov! Lamentujú, frázy mlátia, elégie spievajú nad celým veľkým stavom, nad najjemnejším, najťažším zrnom, a vidia spásu jedine v tom úbohom ľude. To znamená, mám síce dobrý nôž, z dobrej ocele, ale predsa režem kamenným… I hrešia tí páni staríkovia: oni nám odpudzujú mocnú kastu a zaháňajú do protivného tábora, keď niekto nie je praslovanským Kolumbom. Hľa, len počal som vplývať na jedného z nich, a už je náš! Bohvie, čo z toho ešte vyjde! Najprv obráti sa jeden, za ním pôjdu druhí!‘ Zvlášte na prechádzkach v pohorí malokarpatskom, na člnku v Pečni, pri potulkách starou Auou Mirko ohnivo a výrečno uvádzal mladého priateľa do nových slovanských svetov. Andrej dal sa do nich voviesť ľahkou rukou oduševneného teológa bez protivenia sa, pohodlno, vyznal sa skoro, ľahko chápal, zastavoval sa pri tom a onom, mnohé obdivoval, ale… ako hosť. Ako hosť veľmi umný, zdvorilý, no cudzí. Cele ináč vyznáva, chápe, obdivuje to všetko svoj človek! Ale v čom a čím nebol Andrej, syn Lutišiča, rodák Stohár, rodák Kotlínskej stolice, čímže on nebol svoj? Tak pýtal sa i Mirko a prišiel na odpoveď: ničím. On je tak svoj ako ja, ty — ako tamten Pavol Hlaváň, ktorý by všetkých „kopytkárov“ nedbal uvariť vo vriacej smole… Mirko vo svojom poetickom vzlete nebadal hosťovský ráz Andrejových štúdií slavizmu a bol presvedčený, že skutkom zahanbil „starých“ prepiatcov, snilkov, idealistov, škrupulantov, frázistov, pesimistov, dešperádov, skutkom tým, že vyhral a získal slovenskej čistej myšlienke nadaného, šľachetného a mnohosľubného prívrženca z kruhov, ktoré našou vinou, naším starým darebáctvom stály stranou a proti nám.

No Andrej Lutišič bol opravdu len hosťom v duchovných teremoch, ktoré mu otváral Mirko Štrbík. Na ňom bolo vidno v úzkom kruhu našich akademikov akúsi neistotu, ako nás popadá pri službách božích konfesie, ktorej zvykov, verovaní a obradov neznáme.

Cele iným človekom, cele doma bol s mladým technikom Gašparom Skladanským, o rok starším, spolužiakom ešte z drahého penzionátu. Zámožný Gašpar chodieval často za ním do Prešporka, vytiahol ho tri razy na svoje útraty do Viedne, vodil po múzeách, zasväcoval do tajností umenia, viedol do Burgu, kde obaja slzili nad tragickým osudom Dezdemony alebo i Marguerity Gauthierovej. So Skladanským Andrej necítil tej čudnej úzkostlivosti a nezručnosti ako s Mirkom, no uznal, že obaja títo jeho priatelia sa dopĺňajú a druh druhovi v ceste nestojí.

Tiež cele iným človekom, cele doma bol na vojenskej strelnici za Dunajom s dôstojníkom Wernerom a niektorými mladými športistami; tam pilno pálil z pištole, šermoval do únavy, cele shodil so seba rojka a do seba zatvoreného melancholika. Celý narovnal sa, modré oči jeho dostaly krásny blesk, na plytkých rečiach neurážal sa, sám hovoril banálnosti, ba ani necenzúrny žart ho neurazil. A predsa i tu skoro ukázala sa horká disharmónia… Po cvičbe uznojení, vyhladnutí a vysmädnutí priatelia na vlažnom vzduchu nekonečných prešporských močaristých luhov dávali si dostaveníčko u Jakliča alebo v útulnom saletlíku Zeleného stromu. Andrej zaťal zuby, dal sa vysmiať za svoje údajné vegetariánstvo (keby ho boli videli v auskocheraji!) a stratil sa od nich na prvej krížnej ulici. Kde by týmto bohatým mladým ľuďom vedieť, že Andrej dnes na prach a olovo vydal svoje posledné groše, a ešte je len dvadsiateho! Večerať nemá za čo, ale žil celé popoludnie „standesgemäss“. Či to nesvedčí, že krv nie je voda?

Dr. Pavol Hlaváň, skončený jurista, koncipient u prešporského advokáta, nesdieľal náhľady Mirkove. No to by ešte mnoho neznamenalo, lebo Paľko Hlaváň nenosil darmo svoje meno, on rád sporil najmä s našimi teológmi.

„Ty myslíš,“ riekol Pavol Hlaváň Štrbíkovi, keď si zasadli k pivu v predmestskej krčme, „žes’ toho aksamietového kobylkára lapil? Oh, Mirko, nemecká učenosť, budúca Dvojctihodnosť! Veď hovorím, že s reverendami a luterákmi nikam neprídeme; nikam, hovorím ti, ty erlangské „Butterbemchen“. Ty si myslíš, keď ho napcháš kategorickými imperatívmi, Schellingom a zadeklamuješ mu hlasom hladného kandidáta:

a na konci koncov všetku túto teologicko-filozofickú miešaninu naparfumuješ trochu panslavizmom — že už máš z neho nejakého slovenského Széchenyiho? Či v Kantovi nestojí niekde, že zo psa nebude slanina? Pohľadaj, bude to v „Kritik der reinen Vernunft“!“

Mirko sa temer nahneval na burleskné šialenosti Hlaváňove a odvetil mu krotko, ale štipľavo:

„Možno, bude z neho viac než z teba, čo ako radikálne bubnuješ. Vy svetácki radikáli za mladi arci bubnujete, ale potom razom hádžete sa na mamonu. Z môjho kobylkára bude iste viac než z „borcov“, čo sa ešte na školskej lavici zaľúbili a zasnúbili; div, že sa neženia v ôsmej triede, a potom vraj „borcovia“!“

„Môj zlatý Mirko, teba do mojich srdcových zablúdení nič. Že sa oženíš, keď faru dostaneš hoci na Hladomeri, kde čert na starú mater píska, to je predsa „heilig“, ako hovorí starý Krondonner. A mne vyhadzuješ na oči lásku!“

„Ale na ten svoj Hladomer nepovediem Nemku a nebudem do smrti počúvať švandrkanie.“

Pavol Hlaváň bol totiž zasnúbený s prešporskou Nemkou, útlou, milou dievčinou z rodu írečitých meštiakov. Zaujala ho najprv jasnými, úprimne hľadiacimi očami, potom zaľúbenou nesmiernou oddanosťou, ba prosto vzývaním slovenského jarého študenta. Hlaváň nemohol oklamať hlboko potrasené, cele len nim žijúce, vrelé srdce. „Divný človeče!“ riekol. „Tebe chutí nemecká filozofia, a mne nemecká devuška… Kto viac nemčí? Aká je tvoja Phaenomenologia, neviem, nik nevie (veď jej tuším nik nerozumie, ani sám autor), ale moja Nemka je krásne, milé a dobré stvorenie, ktoré už teraz číta Marínu. Ostatne o inom bola reč, o tvojom neofytovi. Braček, daj tomu všetkému svätý pokoj. Ja ti hovorím: halena, kožuch s hazuchami, opasok, krpec! V tomto znaku zvíťazíš! Uč sa od nepriateľa! Čo ti nemôže odpustiť? Krpec, ten ho mrzí, že vraj tót bocskor! Znamená, v tom je sila. A my sa nechytáme náležite tejto štandardy. Vieš, raz vzbúrení nemeckí sedliaci mali za zástavu „bundschuh“ a pod ňou pánom žily spúšťali… pod bradami. Hľa, krpec je moja oriflamma, syn môj! Mne sa bridia vapne, emblémy a všetci icky-fickovci!“

„I jedno i druhé musí byť,“ riekol ticho Mirko Štrbík, smejúc sa už dobrodušne na Paľových nápadoch. On si ho vážil pre jeho vrelý cit, neustálu činnosť a zriedkavú výrečnosť pred ľudom. „Vidíš, ty demokrat — veď ktože by nevidel, nemiloval ľud… ale pomocou už hotových ľudí ide všetko rýchlejšie, a tak i pomoc ľudu je bližšia. Na haleny a krpce sme darmo čakali celé stoletia, či sa pohly? Draly sa, draly nie pre ľud, ale proti nemu, proti nám! A či Maďari zvíťazili a vydobyli svoje terajšie položenie širokými gaťami, perkeltom a bičkou? Ba ani nie Lehelovou trúbou a kanásmi, ale aristokraciou, ktorú vedeli pritiahnuť Széchenyovci, Košutovci, Jókaiovci!“

„Poznať, že si Horniak! Tam u vás máte niekoľkých statočných ľudí z tej prepadenej kobylkárskej kasty… Ale tam, okolo Kotlína, zkadiaľ priletel tento panák!! Pochopu nemáš o ich zadubenosti, ani o celom kotlínskom živote! Sodoma bola bohumilé národné mestečko proti Strážanom a Kotlínu! A tam sa chystám otvoriť svoju dielňu. Tieto dni odchádzam. Nečuduj sa, že nemám dôvery v tvojich chránencov!“