ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Andrej hlboko cítil rozpoltenosť svojho položenia, neistotu svojej budúcnosti; videl za sebou „stroskotané koráby i spálené mosty“, ale necítil, nevidel príchod „novej jari“. Na jeho mladej duši ležaly tiene rodinného nešťastia, srdce sťahovalo sa bôľom, keď sprítomnil si niektoré, ako v hmle ležiace scény z rodinného života… Málo ich zažil, no ony osviežely tým, čo potom zvedel, keď už počal myslieť. Jeho hrdosť urážal stály nedostatok, chudoba, s boľavou závisťou hľadel na hojnosť u druhých… Jemu sa zdalo, že všetci boháči bezprávne trímajú jeho zákonný podiel na blahách a hojnostiach v živote, zákonný po rode, mene, prešlosti rodinnej. A títo jeho priatelia z nepatrnej „hŕbky“ s tvrdou rezignáciou chystajú sa do konca žitia boriť sa s nedostatkom, chudobou, zatienení v nížinách ľudskej spoločnosti! Už mnoho, keď niektorý z nich stane sa malomestským fiškálom, farárom v lepšej cirkvi — ale tam väčšinu čaká pisárstvo, nízke úradníčenie, ak nie poklonkovanie sa každému slúžnemu. Veď okúňa sa pred ním ešte i taký samobytný, mocný muž ako jeho ujec Ján Greguš! Večná mizéria, večné subalternstvo! A on sa má k nim pripojiť, s nimi zabiť sa, s nimi obrať sa ešte len i o výhľad, o nádej?

V ňom zahrala časom rujná matkina krv a túžba za šťastím, za opojným chmeľom životným… S akou túžbou, bezpredmetnou, neurčitou hľadieval z 30-krajciarového študentského parteru na lóže bohato a vkusne vyobliekaných dám v malom, úhľadnom divadle mestskom… Len fyzickému hladu možno pripodobniť jeho trápne ruvanie sa do sfér, ktorých bránu, ako veril vo chvíľach trpkých, zatvorilo mu hrozné previnenie rodičov. A predsa je on rodený pre oné sféry, ktoré teraz tak nedostižiteľne vysoko stoja nad ním. Ani hviezdy nie sú vyššie pre neho než, hľa, oné dve sestry z tretej lóže od hľadiska; štíhle ako dve jedle, temer rovné, asnáď sú blížence. Útle, práve polorozvité ruže, milé, ale i hrdé! Hľa, s akou víťaznou istotou a prostotou pozerajú na hustú tlačenicu tu dolu v parteri, ako bohyne s Olympu na biedny ľud! Mladé, ešte chudorľavé ramienko opiera sa o baršún lóžoveho zábradlia a druhé nežno hrá s vejárom. Eh, ako hrdo, opovržlivo pozrely by éterické krásavice na neho, keby sa im tak prihovoril vo svojom skromnom a trochu už ošúchanom kabátiku! A tam pri nich lajdák so škripcom na fufňavom nose, strká sa im do tváre a remzí svoje banálnosti! ,Znám ho,‘ dumá Andrej, a žlč mu oblieva srdce, ,z Deáka ho vyhodili, preto, lebo sa dosvedčilo na neho, že je „lockvogel“, platený od špinavých, políciou tolerovaných domov! Ale má groše… Tie všetko zatrú… Má elegantný frak — všetky dvere i lóže mu otvára!‘ Andrej nedočkal konca tragédie, ktorá, odohrávaná strednými silami, krbáľala sa javiskom, vyšiel a zaprisahal sa, že keby teraz tu stretol onoho šviháka z lóže, tak by ho lakťom pozdravil, že by mu musel dve rebrá zlomiť… Večerný vetrík ochladil ho… ,A prečo by som vlastne chcel tomu sprostému čertovi rebrá lámať? Čo ma doňho, čo ma do všetkých krásavíc tohto mizerného, švábskeho mesta?‘ Rozladený ľahol vo svojej malej izbici dvorovej na chudobnú vŕzgajúcu postieľku, nevediac, aké osudné prekvapenie ho čaká na druhý deň.

Nastal rázny, srázny obrat s Andrejom. Ján Greguš písal: „Drahý Andrejko náš! Pozdravujem ťa i drahá moja Mária (ona mi stojí za chrbtom a hľadí do tohto triumfálneho listu), pozdravujeme ťa teda súčasne a blahoželáme ti! Hurrah, pán hradný Trasikova a Mahuty, prekrásnych blížencov kraja nášho! Tiene zabudnutých otcov kynú ti s prastarých bášt! Všetky majetky lutišičovské v Havranom, Dečiciach a na Lieskovom sú tvojou vlastnosťou! Nik toho neočakával od Imricha Lutišiča, majúceho toľko blízkych pokrvných. V Stražanoch bolo radosti, keď mu umrel pred rokom jediný syn Imriško, jediné dieťa. Od tej chvíle stal sa starý Imro predmetom neslýchaných láskavostí so všetkých strán… Dve tetky a pol tucta brataníc, sestreníc a okrem toho Koloman Vizy s celou svojou perepúťou obliehali starý náš havranovský pustý, zapustený kaštieľ. Čudák bol odjakživa — nahneval sa, a tu to máš, tys’ blahým dedičom. Razom zavolal nás, predstav si, starého Jozefa Surinského, dekana zo Stohár, mňa, Hlaváňa, kotlínskeho mladého pravotára, havranovského farára Hranilovského, k svojmu testamentu… Vyznáva, že hýril po celý život nie svojím grošom, ale grošom národa, z ktorého pošiel, upotrebujúc ho nie za ľud, ale proti ľudu, proti rodnému kraju, v ktorom budú ležať jeho kosti… Všetko by daroval národu — ale nie je istý — vzali by to, konfiškovali… Preto sliedil za synom stohárskeho Lutišiča a dozvedel sa, že mladý šuhaj chodí po iných cestách než jeho predkovia, že je vaším žiakom, riekol, obrátiac sa k Surinskému a ku mne! Všetko mu porúčam — tu môj testament, vlastnoručne písaný — odovzdal verejnému notárovi, ktorý otváral oči ako hálky… Podpíšte i vy svedkovia… Pán notár, píšte klauzulu… A starý Imrich, tvrdý prenasledovateľ našich ľudí — zaplakal… Neskôr, po jeho smrti, rozprával Matej Brázda, že sa nahlas modlieval po slovensky Otčenáš a umrel so slovami: „Bože môj, zmiluj sa nado mnou, nehodným!“ Môžeš si predstaviť to zhrozenie, to prekvapenie všetkých tetiek, bratancov, tetencov a ostatných milujúcich pokrvných. Stražany sú celé v zimničnom rozochvení, v neustálom hrkote-brkote! Hory by na teba pováľali. Najviac zúril Koloman Vizy (tento náš stražiansky Don Juan vzal si po smrti Imriška, jediného dediča, napochytre tetu Kornelu, špatu rokov päťdesiatpäť, lebo na ňu mala pripadnúť veľká časť majetku) a hrozí procesom; no o tom niet strachu, testament je ako žula! Predstav si, Imro, môj tuhý nepriateľ, menoval ma exekútorom testamentu a kurátorom tvojím! A tak klaniam sa pred Veľkomožnosťou Vašou, váš oddaný tútor! Príď a pozri! Vyplň vôľu nečakaného dobrodinca… Sú i dlžoby, ale neveľké, a tak ako zhruba vedieť možno, i pri všetkých poplatkoch a neriadoch, najmä v Dačiciach a na Lieskovom, môžeš mať hneď na začiatku vyše tridsaťtisíc čistého ročného dôchodku v peniazoch. Moja duša horí radosťou, i pre teba, sirotu, mnoho žiaľu podstúpivšiu pri brieždení mladého života, i preto, že mám silnú nádej, že ty, Andrej môj, ukážeš svetu, ako sa má šafáriť s darmi sladkej domoviny, s darmi, ktoré ti k ústam hotoví dobrý slovenský ľud… Ach, on je taký biedny, tak mnoho potrebuje! Ale som sa rozpísal… Ver mi, som až detinský od radosti! Príď!“

Andrej prečítal list, a porozumiac hlavný obsah, nebol súci rozumieť ostatné. Zpráva, že sa stal pánom lutišičovských majetkov, ohromila ho. Obrátil sa k obloku na dvor a slzy sa mu tisly z očú. Jeho Nemka na dvore pri pumpe drhla náčinie, lenže na ňu nezavolal. Prečo, nevedel. List položil na stôl a chodil svojou malou izbicou. Ohmatal si hlavu. ,Či som pri sebe? Či sa mi to sníva? To nemožno, to je niečo takého veľkého, že to byť nemôže?‘ Hodil sa na malý vŕzgajúci divánček a tlačil tvár do hlbokej podušky. ,Či sa chcú nado mnou smiať? Ach, nie! Veď to Greguš!‘ Vzal list. ,Áno, jeho ruka! Jeho „milá“ ruka,‘ pomyslel si. Číta raz, dva razy. Smysel listu sa jasní pred jeho umom. Áno, vec je istá, jasná, biedny Andrej Lutišič stal sa boháčom!

Teda „nová jar“ prišla, ale s inej strany a cele ináč ako tá, o ktorej písaval Ján Greguš svojmu sverencovi. Pre Andreja ona znova postavila krásne koráby a istý most, ktorým prejde, preletí ta, kam dávno patril rodom i tajnými túžbami. Čo mu bolo do podmienok a želaní Imrových? Čo do pohnútok a duchovných premien človeka, ktorého raz-dva videl v živote, a vždy vo svetle odpornom, ako nepriateľa otcovho? Fakt náhleho zbohatnutia svojou ohromnou ťarchou zadusil všetky ostatné fakty, zadusil i cit povinnosti.

Andrej hádzal sa na slabom, vŕzgajúcom divániku asi hodinu, a po desiaty raz čítal Gregušov list. Potom vstal, obliekol sa, pozrel do neveľkého zrkadla medzi oblokmi a dlho sa díval na vlastnú tvár.

,Takýto teda je pán Trasikova a Mahút?‘ Potom chytro vyšiel a blúdil do večera po okolí… Čo všetko predumal, zabudol, mnoho toho bolo. Cítil, ako čosi praská v jeho hlave i srdci: odtŕhal sa od dosavádneho žitia a cítenia. Do izbice večerom sa už nevrátil predošlý Andrej Lutišič. Vrátil sa do nej cele iný človek, s inými citmi, s inými túžbami a náhľadmi. Ináč hľadel na izbicu, na poloslepé zrkadlo, na divánček, na úzku škrípajúcu posteľ, na kasňu z mäkkého dreva, kde visely jeho šatočky. Tie predmety sa mu akosi ináč ukazovaly. Cítil oproti nim istú pietu, ale i radosť, že staly sa mu nepotrebnými. Zdalo sa mu, že i s Nemkou svojou ináč hovorí, iným tónom, a že i ona na neho ináč hľadí a akosi neprirodzene prívetive sa mu usmieva. Priniesla mu dve čisto vyhladené košele a položila na posteľ. „Junge Frau,“ riekol Andrej, „dajte sa bozkať!“ a schytil starenku, pobozkal na obe zvráskavené líca a krútil ju dookola, až sa jej barnavý čepiec nakrivil. Nemka vyvalila oči na neho a opravdive zľakla sa, že sa mladý pán opil. No on ju nasilu usadil na divánček a rozpovedal jej celú históriu svojho šťastia. Nebolo ináč možné, musel pred niekým vyliať plnosť svojho srdca. Nemka pozerala nedôverčivo na „boháča“, ktorého skromnú bielizeň a všetky „majetky“ tak dobre poznala. Najprv si myslela, že mladému pánovi koliesko v hlave preskočilo, alebo že ju chce mať za blázna. Ale potom, keď jej Andrej rozumne a ticho rozložil všetko, vstala s divánika, zásterkou utrela si slzy, položila mu na hlavu svoju tvrdú ruku a riekla: „Gott segne sie, segne sie — junger Herr, das im Namen der Mutter!“ a stisla mladého človeka do svojich chudých, trasúcich sa ramien.

Ako mnohí ľudia, tak i Andrej Lutišič často fantazoval o tom, čo by urobil, keby razom mal toľko a toľko peňazí (sny jeho neboly veľmi neskromné). Ako by udivil týchto prešporských pánikov, ako by im ukázal, čo je Lutišič a čo vie a môže… A lóžu by si najal hneď v susedstve hrdých krásavíc-blíženiec; pravda, šaty by mal elegantné, drahý binokl a pohŕdlivo by hľadel na tisnúcich sa parterníkov. Po divadle zašiel by do Deáka, rozostrel by smelou hrou makaovú banku, potom by sám dával banku (ale by hľadeli na neho!), perse, vyhral by, a tým, čo hrali na „hozom“ (donesiem), odpustil by dlžobu. Potom by pošiel k biliardu, pri alagueri by postavil „va-banque“ a vyhral by, na veľkú radosť početných poentérov, ktorí hŕbky šestákov mali poukladané dookola na mantineli biliardovom. A čo by ešte urobil s toľkou výhrou vo vrecku… (i tá suma nebola neskromná)… Šiel by na večeru do Zeleného stromu, jedol by anglický biftek s vajcom a horčicou, potom orechové palacinky — a pil by najprv palugyayovský „riesling“ a potom šampanské — Cliquot-veuve — nevyhnutne len — Cliquot-veuve — a Ruby Janči by mu hral, len jemu, tak do ucha, a on by mu platil šupákmi…

A ako to obyčajne býva, keď takýto nemožný, aspoň nekonečne smelý sen stal sa skutkom, keď Andrej Lutišič o týždeň dostal na ruku nebývalo veľkú sumu päťsto zlatých — nebral sa udiviť prešporských pánikov, do divadla nešiel, a tak ani lóže nenajal, na krásavice-blížence zabudol, ako by ich nikdy nebolo bývalo, kaviarne Deákovej ani neobzrel, len v Zelenom strome za krásneho teplého rána v kiosku pod plachtovým pokrovom, hľadiac na pustú promenádu, vypil veľkú porciu kávy „mit viel Schaum“ a potom nevedel celý deň, čo robiť. Peniaze ho pálily vo vrecku, nevedel sedieť na jednom mieste, cítil v srdci radosť nikdy ešte nepocítenú. Chodil ulicami, často chmatkajúc sa za bočný vaček, kde v novom pudilári boly pekne rovno uložené šupáky, stovky tiež! Stovky! Prvý raz v živote pomyslel na vačkových kmínov a vyhýbal tlačenici. Na výklady kupeckých krámov pozeral cele ináč ako dosiaľ. Všetko, čo viselo predtým vysoko, ponížilo sa, čo blyslo sa zďaleka, priblížilo sa.

,Hľa, i toto by som si mohol kúpiť,‘ pomyslel si pred veľkou, jagajúcou sa zrkadlovou tablou galantérneho obchodu; ,a hľa, čo môže stáť tá palička s jantárovou rúčkou? A dáždnik, aký je tenký, štíhly, iste s oceľovým prútom. Napísané je: sedem zlatých. Hm, draho, ale mohol by som, mohol. No poďme ďalej, pozriem niečo inšie… Dáždnik — takú prózu za prvé peniaze, pfuj!‘

Poprezeral všetky sklepy v Michalskej i Dlhej ulici, zahol do Rybej brány… Pozerá, preberá sa mysľou v rozmanitých veciach. Hľa, zlatník… tak retiazku hodinkovú! Ale hop! Najprv hodinky… Samo sebou sa rozumie, že len zlaté… Či mnoho? Hja, vyše stovky. To je predsa naraz priveľa. A tu krásne pípy… Bolo by penku kúpiť pre Greguša. Ale… desať zlatých — to je moc! Tak prišiel až na koniec elegantnej krátkej ulice a tam v malej trafike od starej panny, kde kupúval študentské divadelné karty na parter, kúpil päť britaník „blond“ a dve papirosky.

V Havranom usalašil sa u Gregušov a vzbúril celú rodinnú revolúciu. Deti ho obskakovaly ako nejakú novinku. Paľko, najstarší, sa hneď do neho zaľúbil, vláčil sa za ním, vo všetkom ho chcel napodobniť. Julka s ním detsky koketovala, trhala ho za malé jemné fúziky a chichtala sa mu do tváre. Martinko práve len vyrástol z podušky a vedel už sedieť. Andrej bavil sa s ním, čo sa Márii veľmi ľúbilo. Ona vyvárala, vystielala milému hosťovi a „synovi“, hľadela na neho cele inými očami, na pána troch veľkých majetkov, než predtým, keď u nich býval ako chudobný žiak slovenského gymnázia. Majetok mení nielen tých, ktorí ho nečakane obsiahli, ale i tých, ktorí sa na šťastlivcov dívajú, už či priaznive, či závistlive. O Márii bolo možno tvrdiť len to prvé, ona mala vysokú dušu a neskazené srdce. S najmenšou dôverou chovala sa k mladému, sviežemu boháčovi teta Lota, sestra Gregušova, ona si nevedela nijako predstaviť, čím môže byť Andrej Lutišič pre Gregušovcov. Na rodinu je priďaleký, a ona vedela ešte od matere, že Lutišičovci neuznávali rodinu po praslici, nebola im dosť plnokrvná, pochádzala z nerovného manželstva. Na priateľa je primladý, na suseda pribohatý a rodom vznešený. Nedobre je baranom susediť s vlkmi. Potom je z rodiny maďarónskej, nepriateľskej. Imro Lutišič pri povstaní dal našich palicovať a bol členom krvného súdu. On rozhodol pri nejednom krvosúde. Gregušovci boli od pamäti dobrí Slováci, a otec Jánov bol dobrovoľníkom. Lota so svojím dobrým prenikavým rozumom, so svojou duševnou priamotou raz nevedela nájsť „mladému orlíčaťu miesta medzi gregušovskými kurčaty“. „Bár by ho už skôr čerti brali do Pešti. Znám ja celý jeho národ! Veď uvidíte, počujete čochvíľa, čo bude vyvádzať!“

Andrej Lutišič znal o tetkiných pochybnostiach a hľadel ju smieriť. Darúval jej zavše kysničku pomarančov, ktoré rada jedávala. Zato teta len mumlala na „vĺča“, na „jastrabiatko“. A svoju nepriazeň netajila, sporila s ním, odsudzovala ho. Mária sa ho ujímala a miernila švagrinú.

„Dožijem, uvidíme!“ povedala teta a zostávala na svojom.

Andrej nedal sa mýliť ani tete, on po prvý raz od dávneho času bol niekoľko dní okrúžený rodinným, čistým životom a pocítil ľahunký, mäkký závan nehlasného, neblýskavého šťastia. Dávno nevidel rodiny tak zblízka, nesblížil sa s deťmi, nedržal v rukách takú nežnú čistú rúčku, ako bola rúčka detinskej Julky. Greguš hľadel na mladého Lutišiča s opravdivou radosťou. To je, hľa, veľmi dobrý znak! Ako vodí sa celý deň s deťmi! Greguš chodil izbou svojím klátivým, mäkkým krokom a usmieval sa pod fúz. „Mariška,“ povedal, „náš mladý šuhaj sa mi páči. Jeho reči, náhľady, knihy — všetko sa mi ľúbi. Vari dožijeme sa v ňom rázneho, výtečného človeka s veľkými prostriedkami. Ani neveríš, aký je to boháč! Starý Imro dlžobu nechával na majetku len tak očistom, aby mu ľudia nezávideli. Zanechal trikrát toľkú sumu v papieroch. Čo môže Andrej vykonať s toľkým dobrom! A ducha má, je bystrý, má známosti…“

Mária rozčesávala Julke husté, rozstrapatené vlasy… Julka bola s Andrejom i Paľkom ďaleko v hore a prišla celá dodriapaná…

„Neteš sa predčasne,“ riekla Mária, „Čo je z mačky, všetko myši lapá…“

Teta Lota Gregušová, po staropanensky vrčanlivá, ostro veci posudzujúca a časom prostoreká, sedela vo veľkom foteli, pozerala na brata zpod obočia, zaťala chudé pery a riekla:

„Celá Riza! Ako by jej z oka vyskočil, i chod má taký, i v očiach práve také ostré iskierky. Pane Bože, zachráň každú poctivú kresťanskú dušu!“ Lota vstala bystro z veľkého fotela a odišla k obloku. Rozradostená bratova tvár ju dráždila… ,Keď nás dokola-zôkol všetko nenávidí, keď nás šľahajú ako psov,‘ dumala, hľadiac na čistú ulicu, na maľované domky, na pekne obrezané doskové strechy tamtej strany, ,vtedy on i Mária láskavosti márnia na — na — nuž odrodilca a budúceho vraha! Neverím ja ani pokániu Imrovmu… Duša na jazyku… lamento blízko!‘

Ján prestal chodiť, blysol okom na sestru a na zdravú, energickú tvár ženinu a riekol s úsmevom: „Ktože je väčším nepriateľom ženskej ako ženská… Neúprosným, nesmieriteľným! Ženskú so ženskou ani hrob nesmieri, ony si navzájom nikdy neodpustia. A potom chcú stranu tvoriť… proti mužským.“

„Možno,“ riekla Mária, zapletajúc nepokojne hniezdiacej sa Julke gaštanové vlasy do vrkoča, „bude z Andreja čosi, ak tu ostane a chytí sa len gazdovstva, ak nebude často chodiť do Stražian a Kotlína… ale takto, on ide ďalej študovať, má ctibažné plány… Nepozoruješ, ako sa mu oko iskrí, keď hovorí o tom, ako bude vývodiť medzi kotlínskymi panákmi?“

Ján Greguš bol vysoký, trochu nahrbený mužský, vyše tridsiatky. Zdalo sa, že je vždy ospanlivý, mdlý, akosi mäkko pohodlný. Ale on rozumel sa veľmi dobre do hlavných životných otázok. Zdanlive oapanlivým, mdlým krokom, tichým slovom, nedokončenou sadou, významným posunkom viac vykonal než iní ohniví, hrmotní, rýchli, vždy metajúci sa ľudia. Pochodí, pošmatle silnými, navon vyvrátenými nohami (od toho mal klátivý chod), pokníše sa zboka nabok či po dvore, či po kancelárii, či hore alebo dolu dedinou: a dielo je v kapse. Najal furmanov, poslal do poľa dievky, asekuračných dlžníkov upomenul, kurendu ďalej poslal, richtára upravil… Sedí za stolom, fajčí z dlhej štiavničky, prehadzuje tlsté protokoly, vstáva, mdlo naťahuje dlhé, silné údy, mdlo ťahá pero zpoza ucha… myslel bys’, ty toho narobíš! A čo — on má vždy všetko na čas hotové, nikdy u neho nenašiel slúžny Zápy Marci kúštika reštancie, obec je v príkladnom poriadku, dane platí bez exekúcie; všetko ide ako po šnúrke. A pritom uspeje sa po obede „oprieť“ (pol hodiny tvrdo usnúť), potom i „otrčiť si“ (vyjsť na hodinu, na dve na zajačika do havranovských výmoľov). So stránkami mnoho nereční — on len trhano pohodí kde-tu slovo — i pochopia ho; ale i on rozumie stránku. Dlhé rozprávky púšťa mimo ušú — on vie, čo stránka chce, len čo vkročí do kancelárie.

Popletené agendy notárske má na piatich prstoch. Keď príde otázka o nejakom ťažkom, zamotanom diele: „Pýtajte sa Greguša,“ hovoria, „Greguš to povedal“ — a škriepka prestáva.

V obci a okrese bez neho nepohne sa nič. On o všetkom vie, občanov pozná i s rodinami, krstnými menami, ich pozemné knihy vie nazpamäť. Na Greguša hnevajú sa advokáti a Jonas Haberfeld: z jeho okresu ide málo pravôt… i sám si zapravotárči — a Jonas Haberfeld žije už len zo starého tuku, ktorý nabral predtým, keď ešte Greguš „nechcel urobiť zo sedliakov svätých“, ako sa Žid posmieva, kypiac zlosťou. On reči nešíri, ale organizuje mlčkom. Dobrí organizátori nikdy nie sú veľkí rečníci. Ján neagituje, nerozplýva sa pred ľudom citnými elégiami, no má i v politickom ohľade dedinu v hrsti. Čelom múr nepreráža, vie sa i ukloniť, vie komisára uhostiť do rozpuknutia a napojiť ako špongiu — ale koncom koncov temer všetko uskutoční, čo želajú kotlínski národní mužovia… Na blýskavé národné reprezentatívne schôdzky nechodí, nie je členom každého spolku, no nehlasne dáva pomerne veľké sumy, a hlavne vždy tak, aby bol z toho osoh.

Mária je žena z tých milo samostatných vo svojom a vinúcich sa okolo muža ako sláčik vo všetkom, čo je spoločné alebo len mužovo. Ona žije v deťoch, ale ich drží na krátkych opratočkách a nikdy sa nemazná ani len s Julkou. Zdalo by sa, že má hlavné slovo v dome, no ona sama najlepšie vie, že ospanlivo hľadiaci, mäkko zboka nabok kníšúci sa Ján je samodŕžavným monarchom vo svojom úzunkom kráľovstve.