ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Úradné orgány, ktorým patrí bedliť nad bezpečnosťou ciest a hradských, rady by nám nahovorili, že človek je od prírody tvor domácky a že ak sa u neho z času na čas prejaví pud po túlaní, má ho pekne skrotiť alebo — ak mu už naskrze nevie odolať — má ho vybiť nejakou organizovanou a spoločensky neškodnou formou. Napríklad tým, že sa prihlási v niektorej cestovnej kancelárii ako účastník hromadnej autokarovaj výpravy do civilizovanej a v turistických sprievodcoch dopodrobna opísanej krajiny. Nespútane podliehali vraj tuláckemu pudu odjakživa len živly viac-menej opovrhované a ľudskej spoločnosti škodlivé, akými sú napríklad trampi z povolania alebo Cigáni a akými boli voľakedy Huni alebo Avari. Stredovekých minnesängrov a dnešných ich kolegov reportérov nemožno pritom dobre pokladať za čisté tulácke typy, keďže u nich ustavičné menenie miesta pobytu nemá nič spoločné s tuláckym pudom, ale je podmienené ich pohyblivým zamestnaním.

A predsa napriek týmto názorom úradných orgánov a napriek predpisom, ktoré z nich vyplynuli, dovoľujeme si tvrdiť, že tulácky pud nie je nikomu z nás cudzí, ba naopak, že v každom človeku je on hlboko zakorenený a že musíme vynakladať mnoho námahy a pretvárky, aby sme mu z času na čas nepodľahli. Pre toto svoje tvrdenie mohli by sme nájsť množstvo dokladov v literatúre a najmä, pravda, v poézii. Hľa, celkom náhodne siahneme do police a vyberieme z nej za hrsť básnických zbierok od moderných slovenských autorov. (Moderné básnické zbierky možno naozaj celkom dobre merať na hrsti, také sú tenké.) Hneď v prvej, u Janka Smreka, čítame:

A zo Smreka mohli by sme takto citovať donekonečna. Keby sme pozitívne nevedeli, že Janko Smrek sedí v tejto chvíli s kamarátmi pod vieškou na Venturskej ulici, domnievali by sme sa podľa jeho veršov, že — ak sa práve nekochá s krásnou Tahiťankou — istotne popíja niekde v prístavnej krčme a čaká s bajuzatými námorníkmi na priaznivý vietor. Lenže i krotkejší poeti, než je Janko Smrek, brázdia ustavične (aspoň na papieri) svet krížom-krážom. Paríž je pre nich o málo ďalej než záhumnie rodnej dediny, a keď sa im zachce, hupkom sú v Madride alebo hoci na Honolulu. V každom z nich je večná túžba po úniku, po odchode zo všednej prítomnosti. Ján Kostra „chcel by utiecť aspoň len na piesočné brehy modrých riek a v podvečerí sám na teplom piesku ľútostivej nehy umrieť tam…“ Ján Poničan „… parížskych nocí farebné svetlá vraj vstrebával, do uší nôžky balerín mu tĺkli melódie, poklady Louvru, Mníchova očiam vraj podával, sveta sny sníval v obrazoch ľudskej poézie. Prešiel vraj poľom, horami, bulvármi veľkomiest, peši šiel, loďou, lietadlom ponad polia, lúky. Ovečky hnal prťami, slúchal holí zvuky“.

A iný z našich básnikov nielenže podnikol imaginárnu Púť za samovarom, ale podľa príkladu Argonautov, pravda, s menším úspechom než oni, vydal sa i na dobrodružnú výpravu za zlatým rúnom a svoje skúsenosti z tejto cesty opísal v básni:

Dokladov z poézie bolo by teda neúrekom. Pravda, keď prišlo na lámanie chleba, poézia nebola nikdy veľmi presvedčivá. Vieme všetci, že ani jeden z našich básnikov nemal dosiaľ opletačky s úradmi pre svoj tulácky pud. Ani jedného z nich nezadržala ešte žandárska patrola na výprave za zlatým rúnom alebo za krásnou Tahiťankou. U nás zo spisovateľov vari len Janko Alexy vedel blúdiť po horách. Ale i on blúdil skôr za námetmi maliarskymi ako literárnymi. Vo svetovej literatúre poznáme niekoľko autorov, ktorí svoj tulácky pud brali krvavo vážne. Najznámejší je vraj Henry Thoreau, autor slávnych Potuliek prírodou. Menej známy ako pútnik a tulák je George Duhamel, ktorý s batohom na chrbte ako prostý turista prešiel pol Európy a napísal o svojich potulkách veľmi poetický Citový zemepis Európy. Krásne a vznešene vedel sa túlať i veľký Goethe. No naj opravdivejšie oddával sa nekonečným prechádzkam prírodou spomenutý Henry Thoreau. Všetci, čo máte radi polia a kopce, lesy a stromy, zvieratá a vtáky, mali by ste si prečítať jeho krásnu knihu nazvanú Walden podľa rybníka v štáte Massachusetts, na brehu ktorého Thoreau vyše dvoch rokov žil najprostejším životom. Sám a vlastnými rukami vystaval si v hlbokých lesoch, vzdialený na míle od najbližšieho suseda, jednoduchú chalupu a živil sa plodinami, ktoré tak isto vlastnými rukami zasial i zobral z poľa. A za celé tie dva roky pozoroval prírodu a rozmýšľal o najvšednejších veciach človeka práve tak vážne a opravdivo ako o veciach najhlbších a najvznešenejších. Celú jednu, kapitolu vo svojej knihe venuje napríklad úvahám o svojom odeve, o prístreší, o chlebe a nábytku.

„Vravím vám, varujte sa podnikov, ktoré vyžadujú nové šaty namiesto nového nositeľa šiat. Ak nie ste novým človekom, ako vám môžu svedčať nové šaty? Ak máte pred sebou nejaký výkon, vykonajte ho v starých šatách. Všetci ľudia majú nie s niečím pracovať, ale niečo pracovať, či skôr niečím byť. Nemali by sme si azda nikdy zadovažovať nový oblek, čo-ako je terajší náš oblek zodratý alebo špinavý, dokiaľ sa tak nesprávame, nezamestnávame a nerozmýšľame, že sa cítime novými ľuďmi v starých šatách a že zostať v nich bolo by asi tak, ako keď je nové víno v starých fľašiach. Naše prezliekanie musí byť tak ako u vtákov krízou v našom živote. Potápka sa uchyľuje na opustené rybníky. Had lieni kožu, húsenica svoj šat červa s vnútorným pričinením a napätím. Lebo šaty sú iba najposlednejšou pokožkou a smrteľným obalom. Inak sa ukáže, že sa plavíme pod falošnou zástavou a neodvratne nás zavrhne vlastný názor či názor ľudí.“

A rovnako vznešená je reč Thoreauova, keď hovorí o živote:

„Čo-ako všedný je tvoj život, potýkaj sa s ním tvárou v tvár a ži ho; nevyhýbaj sa mu a nepreklínaj ho. Nie je taký zlý ako ty. Zdá sa najchudobnejší, keď je najbohatší. Kto rád hľadá chyby, nájde ich aj v raji. Miluj svoj život, nech je akýkoľvek chudobný.“

Prečo vlastne spomíname tieto veci? Prečo citujeme Thoreauove slová, ktoré sa podobajú slovám biblie? Len preto, lebo v každom z nás ozve sa z času na čas túžba žiť podobne, ako žil Thoreau na brehu rybníka Walden. Každý z nás aspoň raz do roka pocíti potrebu — ako hovorí Tolstoj — oprostiť sa, to značí podívať sa na veci, na ľudí a hlavne na seba novým, nezakaleným pohľadom. A príležitosťou k takémuto oprosteniu má byť tá čiastka roka, ktorá sa bežne nazýva dovolenka. Pravda, tento názov je celkom správny, lebo pre mnohých ľudí je tých pár dní v roku nie nijaká dovolenka, nijaké oprostenie ale iba trocha iná, výnimočná, a preto vábivejšia konvencia. Veď či nie sú spoločenskou konvenciou tie nepohodlné hromadné výlety do cudziny alebo ten nudný život v mondénnych kúpeľoch, či tie hrozné lyžiarske výpravy do hôr, pri ktorých sa viacej pije a tancuje, ako lyžuje? A takou konvenciou bol pred pár rokmi aj tramping, v ktorom sa nasilu hľadala akási moderná a zdravá romantika. Na šťastie tramping nezapustil u nás korene. Odpudzoval nás svojimi výstrednosťami a tým, že túžba mladých ľudí žiť jeden deň v týždni v blízkom styku s prírodou bola tu zvedená do celkom falošných koľají. Umenie túlať sa (a slovo tramping neznačí v preklade nič iné ako slovo potulka) predpokladá totiž v prvom rade umenie vedieť byť sám. A samota je pre moderného človeka jeden z najnepríjemnejších stavov. Moderný človek sa nazdáva, že na to, aby bol šťastný, musí bývať vo veľkých mestách, v blízkosti mnohých ľudí, v blízkosti kaviarní, biografov, obchodov a úradov. Ale nijaká námaha nôh, nijaký, ani najrýchlejší z moderných dopravných prostriedkov nemôže dve duše omnoho priblížiť. Nie v blízkosti mnohých ľudí, ale v blízkosti seba samého, večného zdroja nášho života, potrebujeme byť. A nikdy nie sme takí blízki sebe samým, ako keď sme odkázaní iba na seba, keď ani biograf, ani spoločnosť nerozptyľuje tiché pozorovanie prostých a nepatrných vecí v našej blízkosti. Oveľa viac možno sa poučiť z vytrvalého skúmania a pozorovania drobného lístku na strome ako z nesústredeného dívania sa na nejaký film. Využime preto dar samoty, ak ešte vieme byť sami, a pokúsme sa stráviť aspoň niekoľko hodín z nášho voľného času tak, ako strávil Henry Thoreau dva roky na brehu rybníka Walden. Naša krajina poskytuje nám na to dosť príležitostí.