ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nebude nikdy uhasený tento mučivý smäd po kráse? Nebude mať konca-kraja táto veľká túžba po domove? Nepremôžem ťa nikdy, večná žiadostivosť pohľadu na zelené, chvejúce sa jazerá, na limby, vzdorne krásne medzi kosodrevím, na štíty a neprístupné sochorce strážiace od vekov tajomstvo nášho pôvodu? Neprehluší nijaký cengot mestských spiežovcov a kaviarenských tácní tvoj hukot, vodopád v Temných smrečinách? Ešte raz, ešte čo len tento jediný raz obuj si klincami vybité topánky, vezmi plecniak a starý začadený kotlík, a uteč, chytro uteč, kým túžba plápolá, kým smäd mučí, kým neochabnú struny, ktoré spievajú pieseň o domove.

Keby si nemal úrad, keby si nemal rodinu, keby ťa mesto nebolo priviazalo tisícimi pramienkami záväzkov k svojej dlažbe, spravil by si niečo nezmyselné, dal by si sa najať za valacha na salaši pod Širokou, kde sa pasie 900 oviec a 400 jariek zo Spišskej Belej, alebo by si, ako neborák Hugolín Gavlovič spísal novú a nudnú Valaskú školu — mravov stodolu a vyložil by si v nej oznove svetu v ťažkých, dvadsaťslabičných veršoch a na podobenstvách z Písma svätého to, čo Jozef Miloslav Hurban napísal v prvom čísle prvého ročníka Slovenských pohľadov novou rečou, Štúrovou: „Tatry sú skamenená, v tvrdej hmote vtelená idea Slovenska; lebo tá velebnosť, moc, sila, to ozornuo, veličiznuo zrutno, ktoruo hľadí na teba, kriesi v duchu slovenskom temný akýsi cit velikého povolania.“ Tak to napísal J. M. Hurban, ale jeho slová sú zabudnuté a rodáci naši nepriviazali si ich k srdcu svojmu. Rozliezajú sa po svete, hľadajú potechu a odpočinutie na cestách postranných, pri moriach cudzích a vo vrchoch nenašských, ktoré im nemôžu rozumieť a ktorým nemôžu rozumieť oni. Túlajú sa tadiaľ, kde darmo volajú po daždi na svoje vyprahnuté duše, a darmo čakajú na slnečné lúče. Vravia si zarmútene, že ich priedušnice sú choré a ich kĺby stuhli reumatizmom. Ale je to len túžba a smäd po kráse, ktorú darmo hľadajú na miestach, kde jej niet. I my sa žalujeme na bolenie hlavy a sme smutní, a vravíme si, že je priveľmi dusno, že náš šéf začína byť neznesiteľný, ale vieme, že je to iba smäd po kráse. I my sme nervózni a zamračení a zdá sa nám, že vo svojich rodinách a medzi svojimi kamarátmi nestretli sme sa už celé týždne s príjemným úsmevom a láskavým slovom. Ale vieme, že je to len trápenie srdca, smädného po krásnom. Vyberieme sa teda ta, kde

Ale či môžeme vstúpiť do svätyne nečistí? Nestačí striasť prach z topánok a trochu si pretrieť oči. Nie sme už takí, ako sme bývali, keď sme sem chodili pred rokmi, čistí a ľahkí, s voľnou šijou a prázdnymi rukami. Keď cestou-necestou spustili sme sa ozlomkrk z najvyššieho končiara dolu piargom a výskajúc nespútanou rozkošou, skákali sme z balvana na balvan, spúšťali sa v podrepe dolu úšustom, hnali sa ponad priepasti a vydesených výletníkov, kým sme nezastali na brehu vážneho a mlčiaceho Batizovského jazera, ktoré nás zahriaklo pre našu roztopašnosť. Nie sme už ani zďaleka takí. Vieme a nosíme v sebe primnoho, sme ťažkí a chrbát sa nám nakrivil pod bremenom všednosti. Aby sme boli oznove ľahkí a vedeli zaspievať správne pieseň o kráse, s ktorou sa máme stretnúť, mali by sme odložiť všetky svoje trápenia a starosti. Aby nás krása vo svojom milosrdenstve prijala a nezavrela sa pred nami v dolinách temných názvov, treba nám predstúpiť pred ňu s jasným čelom a čistým srdcom. Ale spraviť to je veľmi ťažko, nemôžeme sa zbaviť všetkého, čo sme museli nabrať na bedrá v živote. Priveľké sú starosti so spomienkami, ktoré sú zo dňa na deň početnejšie, dobiedzavejšie a jedovatejšie. Nemáme viac istoty, že nezablúdime a že pochopíme a budeme vedieť vysloviť všetku poéziu, čo sa nám bude prihovárať za rána v tôni hôr, cez obed na končiaroch vrchov a večerami z hlbín plies. Nedôverujeme si a chytá sa nás obava, že zostaneme hluchí, nemí a smutní.

Potrebujeme sprievodcu nezakaleného pohľadu a odvážneho srdca. Poď ty, sestra moja radostná, naložme si spoločne plecniaky, stúpaj so mnou do vrchov, navíjaj so mnou zmotané pradená a rozprávaj mi o svojom detstve. Dívaj sa, dívaj na ten oblak ožiarený, čo vyrástol nad obzorom spoza iného oblaku, celý ligotavý, zlatý a trblietavý ako strom života v rajskej záhrade. Spomínaj a rozprávaj mi. Rozprávaj mi predovšetkým o vrchoch. O jednom vrchu predovšetkým. O hrdom vrchu, čo sa pnie nad tvojím rodným krajom. O skale, ktorá sa volá Zemianska, a o druhej, ktorú pomenovali Sedliacka. O skale Jánošíkovej a o skale Tupej a o skale Ostrej. Pri každom slove vyrazí zo mňa prúd vlastných spomienok. Vyroja sa z mysle ako včely z úľa, rozvíjajú sa ako pradená, prepletajú sa, zamotávajú sa, takže napokon celé pásmo tvojej reči a mojich spomienok je jediný uzol a nerozoznávam už, kadiaľ sa snuje to, čo je tvoje, a kadiaľ to, čo je moje.

Pamätáš sa na druhú slohu Maríny? Múdry a citlivý kritik napísal v štúdii „Tatry v slovenskej a poľskej poézii“, že je to nie náhoda, keď táto najkrajšia lyrická báseň podáva najkrajšie preobrazenie Tatier v prirovnaní k citovému a duchovnému rozpoloženiu. Svoju krásu, svoju lásku už na začiatku vidí básnik, ako „z vysokosti Tatier k nemu svieti“, a jej ľúbeznosť nemôže vystihnúť ináč ako v porovnaní s rajom a so zástojom Tatier vo svete hmotnom, všednom, vonkajšom. Lebo ona mu je čímsi podobne významným pre svet citový a duchovný. Počuješ, počuješ druhú slohu Maríny:

Aká vznešená a mocná sloha pri našom vstupe do svätyne krásy. Na ktoré miesto položíme tento náš vstup? Odkiaľ vyjdeme a kam sa chceme dostať? Myslím, že málo na tom záleží. Nech sa k nej priblížime z ktorejkoľvek strany, nech sa ako chceme vyzbrojíme odvahou, jednako rozbúšia sa nám srdcia v úzkosti a nebudeme vedieť vypovedať slovo, ktoré by neznelo ako porušenie zákona.

Prvú noc budeme spať hoci vo Velickej doline, na brehu jazera, ktoré má to isté meno. Pred spaním obídeme pleso a budeme chvíľu spolu s hviezdami a vrchmi nad nami načúvať hukotu vodopádu, ktorý sa rúti zhora, z terasy, ktorá sa volá Kvetnica. Na druhý deň prejdeme cez Poľský hrebeň k Zamrznutému plesu a odtiaľ na poľanu Pod Vysokou. Tu nech nás zastihne dážď a strávime dve hodiny v kolibe s horalmi, so ženou jedného z nich a s dvojmesačným teliatkom, ktoré nedolie ešte chodiť s čriedou na pašu a pľagajú ho tu, v kolibe, mliekom zo šochtárika. Možno, že toto teliatko je iba zámienkou pre ženu jedného z horalov, aby mohla bývať so svojím mužom v kolibe a nemusela sa hrýzť samotou dolu, v dedine. Tretieho dňa prenocujeme v osade, ktorá sa volá Podspády a štvrtého dňa sa vyberieme v daždi cez Širokú a sedlo Kopy do Votrubovej chaty. Uchýlime sa na salaši, kde nás uvítajú traja valasi, ešte mladí, dlhí a štíhli, hybkí, podobní brezovým prútom, ktoré nosia miesto biča za ovcami. Majú biele súkenné nohavice, bohato vyšívané, nad členkami rozpäté, takže im predná strana zakrýva celý priehlavok na nohe a zadná dosahuje na samú pätu. Košele na prsiach majú zopäté širokou prackou, ktorá sa ligoce, akoby bola zo striebra. A na hlavách nosia úzke a nízke klobúčiky, vybíjané mosadznými gombíkmi a drobnými mušľami. Jeden z nich je bačom, vezme z pôdišiara dva črpáky a načrie do nich žinčice. Nechutí ti, lebo nie je taká ako naša liptovská. Nemožno ju piť, ale musí sa chlípať lyžicou, lebo je v nej plno hustého syrenia.

Mám vravieť ďalej? O ceste popri plese Zelenom, Skalnatom, Žabom a Dlhom? O prameni Mojžišovom a prameni Šalvijovom? O veži Divokej, o veži Jastrabej? O Štíte Oľginom, o štíte Žabieho koňa, či o štíte hrdej a pyšnej Vysokej? O nociach na brehu jazier a o nociach v lone hôr? O nociach mlčanlivých a tmavých a o nociach spievajúcich a osvietených vatrou pred útulnou? Dokedy by som musel vravieť, aby som vypovedal čo len desiatu čiastku toho, čo sme videli za desatinu hodiny? Dosť už na dnešok. Vráťme sa domov, do nášho mesta, kde sú horúčavy, kde darmo budeme hľadať kúsok tej zelene, čo sme si nevedeli na nej oči napásť, kde naše srdcia oznove budú vysychať páľou ako studnice, nad ktorými vyrúbali les, čo ich chránil a dával im vlahu. Ak nebudeme môcť spávať za bezútešných nocí, oprobujme rozmýšľať a spomínať na ten deň pod Mengusovskými štítmi, čo sa celý chvel milosťou, a naše duše pôjdu spolu až do skonania liet. Never, sestra moja radostná, že plameň vyhasne. Lúčime sa so svojím krásnym domovom, so svojimi vrchmi, s limbami a jazerami len naoko. V skutočnosti sme stále medzi nimi a ony sú v nás. Zavri oči a vidíš, ako sa hore úbočím valí kúdeľ hmly a vietor ťa unáša domov, do Liptova, do lona hôr.