ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Môžem vám to prezradiť: rastú na Ohništi. Voľakedy rástli aj v Belanských Tatrách, bolo ich hodne aj na vápencových terasách v Demänovskej doline, ale dnes nájdu sa tam už len včude. Zato na Ohništi… na Ohništi je ich ešte toľko, „že by ich mohol kosou kosiť“ — ako hovorieval nebohý bača Šimo, čo tu za tridsať liet valašieval. Ba poviem vám ešte viac: — Keď stojíte hore, tam, kde rastú, máte z jednej strany pod sebou Svätojánsku dolinu, ktorá sa v týchto miestach, na vyšnom svojom konci, volá už Štiavnicou, z druhej strany je zas dolina Špatná, nazvaná tak azda preto, že je taká divokrásna, bokom je Prieslop — sedlo, ktoré oddeľuje dedinu Štiavnicu od Svídova. A vrchy dookola akože sa volajú? Sokolova, Koreň, Ludárova hoľa, Tanečnica, Kráľova hoľa a v pozadí samotný Ďumbier, severná, divoko rozoklaná jeho stena. Mohol by som vám prezradiť ešte viac. Mohol by som vás ta skoro za ruku zaviesť a ukázať vám: tamhore, na tých bielych bralách, tam rastú — a predsa by ste ich nenašli. Totiž nedostali by ste sa k nim z tejto strany. Cesta k nim vedie celkom odinakadiaľ, z doliny, ktorej meno som nespomenul, a kade ísť — ak ste len nie tunajší — by vám ani vo sne neprišlo na um.

Plesnivec nie je šťastné meno pre tento hrdý kvet. Nemci ho volajú Edelweiss. To už znie lepšie, pretože to vystihuje jeho naozaj urodzenú vznešenosť, jeho nepoškvrnenú a nevädnúcu belosť. U nás ho volajú jednoducho skalný kvietok. I to je lepšie ako plesnivec, no pre botanika neznie to asi dosť učene. Po prevrate sa pokúšali zaviesť preň i meno hviezdoň, no ani to sa neujalo, pretože to zas hádam znelo priveľmi umele, najmä pre tú čudnú koncovku. Zostaňme teda pri plesnivci!

Botanik by vám o ňom povedal asi toto: rastie vo vyšších polohách (u nás na Ohništi okolo 1500 m) na vápencových, k slnku obrátených skalách. Pretože ho oddávna vyhľadávali pre jeho nevädnúci zamatovobiely kvet a pretože jeho korienky držia sa v sypkej zemi len veľmi slabo, rastie dnes len na neprístupných miestach, kam nedosiahne ruka hocijakého vandala. Rastie osamote, ale v celých chumáčoch a v celej svojej pyšnej a osihotenej kráse zjavuje sa len zasväteným, a to v júli až v auguste, keď kvitne hviezdicovite rozloženým zamatovobielym kvetom. V jeho susedstve možno nájsť zaujímavú alpskú ružu s dužnatými lupeňmi, ktorá potrebuje tak málo k životu, že vydrží bez zeme a bez vody uviazaná v izbe na nitku hoci celé mesiace, pričom ešte vyženie i dlhatánsky mocný stvol. A okrem nej je v ríši, kde kraľuje plesnivec, rozosiate ešte i množstvo čudných, veľmi jemne voňajúcich bielych kvietkov, ktoré u nás volajú cíperkami. Je to nejaký divoký a len na vápenci rastúci druh klinčekov.

Toľko by vám o plesnivcoch povedal botanik. Ja vám zas rozpoviem — ak máte chuť chvíľu ma ešte počúvať — poviestku, ktorú som o plesnivcoch počul od nebohého Šima Pochvánovie, čo tu — na Ohništi — tridsať liet valašil!

Dolu v dedine žila raz hrdá dievka. Volali ju Hrdoška, pretože bola taká hrdá a ani jeden mládenec sa jej nepáčil, ani jeden nebol pre ňu dosť dobrý. A tej sa raz prisnilo — alebo si len tak myslela, ktože ju vie — že len toho bude, kto jej donesie zvrch Ohnišťa ten kvietok, čo tam vypučí, narastie, rozkvitne i zvädne v tú noc pred sv. Jánom Krstiteľom. Lebo ten kvietok — tak si ona zmyslela alebo to len dakde počula — má vraj čarovnú moc a tomu, kto ho má, ukážu sa vraj všetky poklady sveta. Také, čo sú medzi ľuďmi, čo majú králi a vladári, ale i také, čo sú schované v zemi, zakopané v horách a jaskyniach.

Roznieslo sa medzi mládencami v dedine, medzi tými, čo sa o ňu uchádzali zjavne, i medzi onými, čo na ňu len vo snách mysleli, ako sa dievka rozhodla. Naoko sa tomu len smiali, jeden pred druhým sa nepriznali, ale v tú noc pred sv. Jánom Krstiteľom vytratili sa potajme a každý osve z dediny. Za jeden kvietok dostať dievku, ktorej nebolo páru v celej krajine, nezdalo sa im priveľmi smelým podujatím.

Nikto by sa nebol dozvedel, ako pochodili, ba hádam ani to nie, že tam vôbec boli. Na nešťastie sa však dvaja na tých skalách zahlušili a tak celá vec vyšla najavo a s dievkou bolo zle. Nielenže ju ľudia prekliali pre ten jej úmysel a pre tú pýchu, čo dvoch najonakvejších mládencov zmárnila, ale aj ona sama si to tak vzala k srdcu a svedomie ju natoľko trápilo, že sa začala krenkovať, začala vädnúť i z rozumu postupovať.

Ale tu vari predbieham rozprávanie starého baču Šimona. Bolo treba povedať, že medzi mládencami, čo sa v tú noc pred sv. Jánom vybrali za skalným kvietkom na Ohnište, bol aj akýsi hrbánik, chudáčik, čo býval vo vyžihárni za dedinou a živil sa tým, že pálil hlinený riad a zbieral po horách liečivé zeliny. I meno mal také smiešne, dengľavé, nenašské, lenže — namojveru — tak dávno to bolo, že som ho už aj zabudol. Dosť na tom — tento hrbánik, predstavte si — tiež si trúfal uchádzať sa o Magdalénku, čo ju volali Hrdoškou. Ba čo viac, mal toľko smelosti, že jej aj priniesol akési zeliny, o ktorých tvrdil, že je to kvet, na ktorý dievča čaká a ktorý jej ukáže všetky poklady sveta. Pravda, vysmiala ho a zeliny, čo jej strčil do ruky, šmarila za ním do blata. — Oľutuješ! — zavolal jej hrbánik, — budú ti ešte na dobrej pomoci.

Aj sa tak stalo. Keď dievka začala vädnúť a chorľavieť, až z nej bola už len tôňa, vrátil sa k nej hrbánik s tými istými zelinami a povedal jej: — Chcela si mať všetky poklady sveta a zabudla si na poklad, ktorý si mala v sebe samej. Vypi odvar z týchto zelín a hádam sa ti vráti.

Dievka ho počúvla, vypila odvar zo zelín, a div-divúci, naraz aj vyzdravela a prešla jej všetka nevôľa, ktorá ju trápila. Iba predošlá krása sa jej už nevrátila, takže keď prišiel hrbánik po tretí raz, dlho už nerozmýšľala a vzala si ho za muža.

Toľko mi povedal Šimo, bača na Ohništi, o plesnivcoch, ktoré tu rastú na vysokých, od slnca ako kostry predpotopných jašterov vybielených troskách.