ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V neveľkej dedinke S…, rozloženej na malom návrší až po rovinku, stojí rozsiahly kaštieľ, obyčajne malým zámkom menovaný pre svoju kamennú ohradu. Je to majetok významných v tom kraji pánov Č…. Leží od východnej strany pri hrkotavom potôčku a so západnej strany blíži sa važinám prudko bežiaceho Váhu. Ozdobený je vežou, z ktorej obloka vykukáva malý zvonec a pod oblokom hodinový číselník. Dvor je rozsiahly; na dolnej strane sú obydlia čeľadi a hospodárske staviská, na hornej strane, okrem krídla kaštieľa, v úzadí pivovar a sypáreň. Poriadok a čistota je všade očividná, bo vladár panského dvora toho, hoc je k svojej čeliadke a poddaným ľudský a vľúdny, na poriadok a prísne plnenie povinnosti prísne dohliada. Keď rozkazuje, všetko sa kloní a všetko počúva.

Dnes však — bolo to v prvých dňoch májových — pozorovať zvláštny ruch. Hospodárske služobníctvo síce odpočíva, ako by nejaký sviatok svätilo, naproti tomu domové a kuchynské služobníctvo nachodí sa v činnosti. Veľká sieň na prvom poschodí pod vežou je plná robotníkov. Je to sieň veľmi priestranná, ozdobená obrazmi významnejších predkov, medzi ktorými popredné miesto zaujíma v rytierskom odeve vyobrazený Matúš Trenčiansky. Vo vedľajších svetliciach ozýva sa tiež sem tam šuchot služobníctva, robiaceho poriadok. Komíny kaštieľa vypúšťajú veľké a husté kotúče dymu do jasného neba. Pán domu v chaláte vybehuje sem tam a dáva rozkazy na všetky strany. Hneď jedných posiela do blízkeho pivovaru so súdkami a krčahmi, hneď zavŕzgajú dvere pivnice, kam s podobnými nástrojmi a náradím behajú sluhovia vo sviatočnom obleku: svetlých nohaviciach a tiež takých kabátoch, ozdobených červenými šnúrami.

Naraz ozve sa zvonček na vežičke a hodiny odbíjajú deviatu. Na znamenie domáceho pána prestáva celý ruch, bo s neďalekej hradskej počuť dupot konských kopýt a rachot vozov. Ohromné vráta kaštieľa na rozkaz pánov otvoria sa prenikavým vrzgotom a o niekoľko minút či už koňmo, či na vozoch a kočiaroch vchodia do panského dvora významní hostia. Pán domu stojí na vyvýšenom mieste a po stupňoch kráčajúcim hosťom podáva ruky, víta ich a sprevádza do veľkej priestrannej siene.

Hostia boli oblečení v svetlých, striebrom a zlatom ozdobených mentiekach.

Keď okolo desiatej hodiny raňajšej temer všetci čakaní hostia boli shromaždení, mládenci domového pána položili na stoly veľké krčahy s pivom a menšie krčiažky na pitie.

Domáci pán, vysoká, mocná postava, oblečený bol v belasých nohaviciach, mentieka cez plece prehodená, okolo drieka zlatý pás, na ktorom visela šabľa v pozlátenej pošve, na hlave kalpak s perom a zlatým okrajom. Tak sa predstavil svojim vzácnym hosťom. Po vzájomnom pozdrave prehovoril k nim: „Srdečne vás vítam, vzácni páni bratia moji, v tomto svojom skromnom príbytku.“ Podal každému pravicu. Šable zaštrngaly po bokoch hosťov. „Urobte si, páni bratia, voľno, a kým nepríde niečo lepšieho, občerstvite sa tu naším skromným domácim pivkom.“ A hneď vzal jeden z najväčších krčahov a počal nalievať do menších džbánkov. Páni v susedskej dôvere nedali sa dva razy núkať, i poskladali svoje mentieky, pod ktorými mali úhľadné, šnurované kabanky, chytili sa každý najbližšieho džbánku a pochutnávali si na chýrnom toho času pivku pána brata a suseda svojho. Nastala všeobecná vrava, podávanie a stískanie si rúk a opätné, vzájomné vítanie sa.

Boli tu najviac z Považia shromaždení členovia vážnejších zemianskych rodín. Medzi nimi vidíme Madočanského, pánov Vilčických, pána Rožňa zo Záhoria, Turzu až hen z Nosíc, Nedeckého, Bobrovnického, Šimonoviča zo Závažia, Dávida, Šestáka a veľa iných.

Medzi popíjaním a hovorom našiel si domáci pán chvíľku, v ktorej vyšiel von, aby sa trochu sobliekol a zariadil, aby hostia neboli vyrušovaní.

Vstúpiac opäť do hosťovskej siene a spozorujúc, že veľké krčahy sú už temer vyprázdnené, obrátil sa znovu k svojim hosťom a povedal o niečo povýšeným hlasom: „Vďační páni bratia moji, prosím, dovoľte mi prehovoriť k vám niekoľko slov.“

Všestranný pohyb, oči obrátili sa na domáceho pána a hostia posadali.

„Veru s veľkou túžbou očakával som túto chvíľu,“ pokračoval hostiteľ vážnym hlasom, „aby som vás, vďační páni bratia moji, v skromnom príbytku svojom uvidieť a s vami niekoľko slov o našich krajinských dôležitostiach v priateľskej dôvere mohol prehovoriť. Viete všetci, páni bratia, v akom stave nachodí sa naša drahá vlasť. Viete, aké smutné časy žijeme; hľa, z toho veľkého slávneho Uhorska sotva tretina ostala, dve tretiny ležia — a tu mu zaiskrily oči — pod nohami toho psohlavca Turka. A čo je horšie, z tejto tretiny, ako tak slobodnej, vyberá sa už temer ostatný špik kontribúciou. My chudobní horniaci musíme za celú bývalú Uhorskú trpieť, a to, čo celá krajina na krvi a peniazoch dávala, to teraz od nás tretiny zeme požadujú. A bárs ľutujem tých krajanov, ktorí pod bičmi tureckých pašov stonajú, ale či my na slobode musíme trojnásobné bičovanie znášať? Tí neboráci majú len jedného tyrana, a keď toho uspokoja majú pokoj. My slobodní,“ — a tu trpko usmial sa — „viac musíme sa báť Turka jako jeho vlastní podmanenci; lebo či sme na chvíľku istí od nájazdov týchto psohlavcov? Či už na vrchu oproti Beckovu na druhej strane Váhu neboli len nedávno spozorovaní? A za druhé: ,daj a vystroj na svoj náklad vojakov,‘ kážu nám. A konečne príde ti priateľské, kráľovské vojsko, a tak hospodári v tvojich majetkoch, s tvojím dobytkom, s tvojimi zásobami, ba časom aj s ľuďmi, jako nepriateľ, ba jako sám Turek!“

Tu prerušilo ho všeobecné, viac menej prisvedčujúce mumlanie. Po chvíli pokračoval:

„Preto, páni bratia, žiadostivý som počuť vašu múdru a opatrnú radu: Čo tu robiť? Ako sa chrániť pred nájazdami Turka, jako dostáť krajinskej povinnosti? A jako obľahčiť jarmo, ktoré na nás krajinskými ťarchami a drancovaním cudzozemských vojsk už tak neznesiteľno leží na našich pleciach. Lebo tu jednotlivec málo alebo nič nevykoná, tu podľa mojej mienky treba spolu držať a brániť sa spoločnými silami!“

Tu naraz z úst všetkých prítomných ozvalo sa: „Tak je! Tak je!“

„No, preto prosím,“ utíšeným hlasom dokladal domový pán, „o vašu mienku, vašu múdru radu, vzácni páni bratia moji,“ a tým dokončil.

Okamžite nastalo ticho. Hostia pozerajú jeden na druhého, ako by sa chceli spytovať: „Či ty a či ja začať?“

Madočanský, ktorý počas celej reči domáceho pána ticho sedel zadumaný až na konci priestrannej siene v kútiku, chytro vstal, priblížil sa k prostriedku siene a obrátiac svoj zrak na rečníka, odvetil:

„Veľmi sme povďační vašej milosti, ako predstavenému slávnej stolice našej, že ste nás pozvali do svojho príbytku na tak vážnu poradu.“ Tu významne pozrel na prítomných, ktorí porozumejúc mu prisviedčali: „Tak je! tak je!“ Madočanský pokračoval ďalej: „Ďakujúc vám menom všetkých prítomných za preukázanú nám česť, dovoľujem si mienku svoju verne a dôverne vysloviť. Že sa naša krajina nachodí v smutnom položení, to veru ani ja nechcem tajiť, ale predsa dovoľujem si poznamenať, že práve v prítomnom čase tento smutný stav počína sa na lepší, ba povedal by som skoro radostný premenovať. Či nie je vám známo, ctený pane a páni bratia moji, že slávny vojvodca Montecuculli pri Sv. Gottharde Turkov tak na hlavu porazil, že ich veľké množstvo tam padlo a veľké tisíce padly do zajatia a veľa kanónov, streliva a všakových vojenských zásob dostalo sa do rúk našim víťazom, ostatné však turecké vojská zachránily sa len divým útekom? Keď sa teda ohromné toto víťazstvo využitkuje našimi vojvodcami, možno Turka v krátkom čase nielen z Budína, ale z celej uhorskej zeme vytisnúť. A týmto činom bude potom odpomôžené tým istejšie nebezpečným nájazdom tureckým; čo sa však krajinských tiarch a drancierstva cudzozemského vojska týka, mám za to, že to potom samo prestane, aspoň ohraničí sa na tú najmenšiu mieru. Preto, jako nemôžem neprisvedčiť domácemu pánovi, že obecnému a spoločnému nepriateľovi možno protiviť sa len spoludržaním a spojenými silami, tak na druhej strane radil by som trochu počkať, ako náš kráľ a jeho radcovia budú zavádzať ďalšie poriadky.“

Potom utiahol sa zasa do svojho kútika.

Reč táto tak uspokojivo účinkovala, že mohol čítať na tvári temer každého z prítomných asi toto: „Keď tak, čo tu treba viac hovoriť?“

Domáci pán vidiac to smraštil čelo a významne pohliadol na Oblazovského, jedného z popredných úradníkov stolice, oproti nemu sediaceho.

Tento už i tak sedel jako na tŕni a len čakal na pokynutie svojho predstaveného. Prudko vstal a bez obvyklého oslovenia povedal: „Iste jedno z najväčších víťazství, akého kedy videla naša krajina vydobyly si udatné a hrdinné vojská naše nad Turkom; ale veď,“ — a tu pozrel temer hnevivým pohľadom na Madočanského — „je pokoj už urobený!“

„Tým lepšie,“ odvetil Madočanský.

„Ba tým horšie,“ ostro odvrkol Oblazovský, „lebo pokoj je uzavretý práve na dvadsať rokov!“

„No, teda tým pokojnejšie môžeme hľadieť do budúcnosti!“ vbehol mu do reči Madočanský.

Ako by odvetu tú ani nebol počul, Oblazovský rozčúleným hlasom pokračoval:

„Ach, ale, Bože môj, aký to pokoj?! Takého posmešného, hanebného, nečestného a pri tom tak záhubných následkov pokoja ešte nevidel tento boží svet. My sme tak slávne zvíťazili, že sám turecký sultán zatriasol sa na tróne pod toľkou porážkou, a jednako uzavreli sme taký pokoj, ako by nie turecké, ale naše vojská boly zbité až do ostatného chlapa. Veď čujte, moji milí páni bratia, Turecku ponechané sú nielen všetky pevnosti a hrady, ale ešte vypustili im dobrovoľne daktoré z našich rúk; tak, čo sa nás najviac dotýka, Nové Zámky sú zasa v tureckých rukách, nad to 300.000 zlatých ešte Turkovi doplatené a vypustení všetci tureckí zajatci! Či to kedy vídal svet, takúto potupu a takéto nešťastie pre krajinu za tak skvelé víťazstvo, a to vraj na dvadsať rokov!“ a chytiac sa za hlavu, ako by mu chcela puknúť, utíchol.

A tu, ako keď z ďaleka čuť hučanie blížiacej sa búrky, tak z malého šumotu rozmáhal sa vždy väčšmi všeobecný hukot nesrozumiteľných slov, až razom zo všetkých hrdiel vyrazí hrozné slovo: „To zrada krajiny! Pomsta! pomsta!“ A prvý, ktorý vyrážal zúrivými slovami svoj hnev, bol Madočanský.

Domáci pán, ktorý očakával tento výjav, len čo trochu utíšilo sa rozbúrenie, ozval sa mäkkým hlasom: „Drahí páni bratia, nečudujem sa výrazu vašej spravodlivej rohorčenosti, lebo je to vskutku neslýchané, aby víťaz dal si nadiktovať takéto potupné a spolu škodlivé podmienky pokoja od premoženého a na hlavu porazeného, ako nám to tu predniesol pán Oblazovský. Ale páni moji, podľa mojej skromnej mienky chybili by sme, keby sme tu hovorili o pomste. Lebo nad kým máme sa pomstiť? Kráľ podľa svojho svrchovaného práva má právo uzavierať pokoj, a proti tomu len nemáme spôsobu a možnosti pomsty? Hľaďme chybu, ak sa dá, napraviť sami.“

Vtom Vilčický prudko vyskočí a ohnivo hovorí: „Čo, kráľ, kráľ pravda má právo uzavierať pokoj, ale čo náš terajší kráľ sám od seba robí? Nič. Kráľ náš je nedospelé dieťa; jeho vynímam, ale jeho radcovia, menovite cudzozemskí radcovia, ktorí k našej krajine pražiadnej lásky nemajú, len ju nenávidia, a žiadali by, aby naše slobodné Uhorsko stalo sa čím skôr len provinciou, tí menom kráľa robia všetko, a tí menom kráľa uzavreli aj tento hanebný pokoj; my musíme sa oslobodiť od týchto falošných radcov kráľovských, ak chceme zaviesť v krajine poriadok.“

Po tomto vyrúti sa Rožoň z Mýtic, muž ozornej, svalovitej postavy a divokého vzhľadu, obrvy mal srastené a fúzy tak mocné, že si ich mohol za uši obojstranne zapletať. „Ba, páni bratia, je treba znovu uviesť sa do našich zemianskych práv, ktoré nám pririekol náš pravý kráľ Ondrej II., a ktoré platia ako fundamentálny článok. Preto vypovedzme aj teraz svoje ,veto‘ proti takému pokoju, ktorý zneucťuje a do veľkého nebezpečenstva uvádza krajinu. Remonštrujme na kráľa a vyslovme pred ním naše gravamina, a keď na to nič nedá, chyťme sa zbroje a pripojme sa k hrdinskému práva krajiny brániacemu Rákóczimu. Veď, páni bratia, kto nevidí pri tomto pokračovaní, že to zradní vodcovia len preto urobili, aby mali voľnú ruku potlačovať nás a naše krajinské, zemianske slobody a práva. Keď budú mať Turka s krku, udrú celou silou na nás a budú chcieť nám pobrať ešte ostatné slobody. Páni bratia, držme sa toho, čo máme a čo nám aj božským aj ľudským právom prináleží, protestujme nielen slovom, ale aj ozbrojenou päsťou proti zradným a nesvedomitým radcom kráľovským nášho ešte detinského kráľa!“

Reč táto rozohnila temer všetkých ostatných pánov bratov, veľká väčšina prisviedčala mu hlasite: „Tak je! tak je!“ Čoho následok bol, že sa osmelili k reči aj takí, ktorí ináče boli miernejší.

Preto Jesenský, vážny a málokedy dajúci sa zachvátiť náruživosťou, nemohol sa zdržať, aby nepovedal: „Veľmi ctení páni bratia, nemám vo zvyku nikdy preháňať veci, a radšej tri razy prežujem si slovo než ho poviem, ale hoc vo všetkom nesrovnávam sa úplne s pánom bratom Rožňom, predsa musím mu prisvedčiť, že ako náš pán kráľ pre svoj mladistvý, neskúsený vek, tak aj celá naša úbohá krajina nachodí sa v obležení falošných radcov kráľovských. Lebo dovoľte mi spomenúť aj tú veru vážnu okolnosť, rozumiem náboženskú záležitosť. Hľa, pod naším kráľom blahej pamäti, Matejom II., v náboženskom ohľade žili sme v pokoji a kresťanskej snášanlivosti, neprenasledujúc sa pre vieru a svedomie v nijakom ohľade, lebo sme už tak ďaleko prišli k rozumu: že viera a svedomie je božská vec a preto túto rozsudzovať náleží len samému Bohu, a či katolíckym alebo evanjelickým kresťanským spôsobom sa kto modlí a vzýva Boha, to nemôže priniesť krajine a vlasti nijakú škodu, len nech plní svoje povinnosti.

A hľa, teraz už zasa pozorujeme, že sa v krajine pohybujú isté tajné moci, aby pomútily ten požehnaný náboženský pokoj. Počúvame zasa poburovanie proti evanjelickým zemanom a kňazom, ako vraj vlastizradné úmysly prechovávajúcim, a to len preto, aby sme sa medzi sebou znesvárili, medzi sebou hrýzli a prenasledovali a tak tým tajným mociam ľahkú prácu urobili nás podmaniť, vyzliecť z našich práv a zničiť nám naše slobody; lebo pravdivé je až posiaľ to latinské: ,inter duos litigantes tertius victor‘. Preto iste treba nám byť zavčasu na pozore, spolu držať, či katolík či evanjelik, spoločnými silami svoje práva a slobody brániť a zastávať. A preto by som radil, aby sa z našej slávnej stolice upravila reprezentácia na jeho kráľovskú milosť a krajinskú dietu, aby nebol rušený náboženský pokoj, zachovávaly sa články krajinského snemu nenarušené v náboženskej otázke z roku 1608, neboly potlačované krajinské slobody cudzozemskými vojskami a cudzozemskými úradníkmi a preto tieže vojská a tíže úradníci z krajiny boli odstránení a nahradení našincami.“

Turzo z Nosíc krátko po tom odvetil: „Rada pána brata Jesenského je síce spravodlivá a úprimne mienená, ale podľa môjho náhľadu nemala by nijakého výsledku. Kráľ nás nepočuje, lebo mu to ani neoznámia, a kráľovskí radcovia len vtedy a tam svolajú dietu, kedy a kde nás nebudú musieť počuť. Ja by som myslel, že by sme sa skorej mali obrátiť k nášmu palatínovi Vesselényimu s našimi žiadosťami a sťažnosťami. Vesselényi je pán múdry a mocný, no a ten tuším ešte najlepšie mieni s krajinou. Ak ten nič u kráľa a snemu nevykoná, tak nevykoná nikto viac. Ja, hoci som evanjelik a pán Vesselényi je katolík, uznával by som to za najlepší prostriedok.“

Domácemu pánovi ľúbila sa táto reč očividne, a preto nezameškal poznamenať: „No iste, iste, krajina má veľkú dôveru k svojmu palatínovi.“

Madočanský na to zamrmlal: „Kto ho vie, či celá; lebo kto je raz evanjelikom, raz katolíkom, na toho vieru veľa sa nemôže stavať.“

Ako by bol z poznámky Madočanského niečo začul, Oblazovský chytil sa slova: „Páni bratia, mne osobne známe sú z úst nášho výtečného palatína jeho najlepšie úmysly s našou krajinou. On všetko možné robí, aby ostaly nenaštrbené naše zemianske práva, a tiež aby náboženský pokoj bol udržaný a nikto nebol prekážaný vo svojom náboženskom presvedčení. Ba hodnoverne je mi známo, že on nijakým pádom nebol pre to, aby sa urobil pokoj s Turkom po tak skvelom víťazstve, ale stál na tom, aby sa toto víťazstvo využitkovalo čo najlepšie. Ale bohužiaľ, jeho dobré úmysly prišly nazmar cudzozemskými radcami kráľovskými; preto určite je mi i to známe, že nie je úplne srozumený s terajším vedením krajinských záležitostí, a keby mohol počítať,“ — tu sa významne obzrel dookola — „na podporu krajiny a menovite na slávne zemianstvo, iste by všetko podujal, čo by smerovalo k zlepšeniu stavu krajiny.“ Po tomto bolo čuť tichý hovor prítomných; preto posmelený doložil: „Ja by som vám teda, páni bratia, podľa svojej skromnej mienky dal tú radu na uváženie: či by nebolo dobre prv, ako by sme sa obrátili so svojimi gravaminami ku kráľovi alebo snemu, dôveru našu složiť v tomto výtečnom mužovi-vlastencovi, ktorý i tak ako palatín krajiny je najbližším prostredníkom medzi krajinou a kráľom. Preto mohli by sme z nášho stredu jedného z významnejších členov osobne k nemu vyslať, ktorý by tlmočil našu dôveru k nemu a naše žiadosti i sťažnosti.“

Celé shromaždenie ozvalo sa: „Pristávame! pristávame!“

„Ja by som teda myslel, že by sme mohli poprosiť…“ celé shromaždenie zvolalo:

„Domáceho pána prosíme!“

Vľúdne sa pokloniac, domáci pán odvetil tichým hlasom: „Ďakujem pekne za túto dôveru. Za veľkú česť pokladám si, že páni bratia poctili ma takouto dôležitou úlohou. S božou pomocou všetko rád podujmem, čo treba k blahu vlasti a k obrane práv a slobôd krajinských i zemianskych. Len by som prosil o vytrvalosť.“

„Vytrváme!“ volalo shromaždenie. „Vivat domáci pán!“ a mocnejší, schytiac ho na ramená, nosili ho po sieni.

Po utíšení sa hluku Madočanský vstúpil do popredia a, obrátiac sa k domovému pánovi, prehovoril: „Ak dovolíte, mal by som ctenému shromaždeniu jednu tiež dosť vážnu záležitosť k porade predniesť. Nuž, ctení páni bratia, čože budeme robiť s týmto temer po všetkých našich horách a obzvlášť pri priesmyku na Záhorie rozšírenom zbojníctve, ktoré nielen na cestách prepadá rabuje i oberá cestujúcich o ich peniaze a akýkoľvek majetok, ale opovažuje sa aj domy a kaštiele napádať alebo rabovať, alebo neslýchanou bezočivosťou práve istú kontribúciu nakladať zemianskym rodinám, aby sa vykúpily od ďalších jeho zderství. Či by nebolo dobre, aby sme sa usniesli tuto na tom, že by sme spoločnými silami napadli tie zbojnícke skrýše a tak prekazili ďalšie prevádzanie tohoto hnusného a nebezpečného remesla. Veď meno Gergeľa, kapitána týchto zbojníckych bánd, strachom a hrôzou všetko okolie naplňuje!“

Ale na slová tieto nastalo úplné ticho, nikto sa nechcel do tejto šteklivej otázky pustiť prvý; lebo vskutku slovo „Gergeľ“ všetko okolie strašilo a nikto nechcel prepadnúť pomste tohoto hrozného kapitána, ktorý sa svojimi vyzvedačmi hneď o všetkom dozvedel. Len Rožoň zmraštil čelo a stiahol svoje podivné obrvy, takže jeho tvár nadobudla divokého výrazu. Pomumlávajúc nesrozumiteľné reči pri Madočanského výkladoch, ako spomenul meno „Gergeľ“, trhol sebou a ledva sa mohol dočkať konca reči Madočanského. Pri všeobecnom tichu ozval sa svojím mocným hlasom: „Pán brat Madočanský značne preháňa túto nemilú vec. Lebo veď kto najviac trpí od nájazdov týchto zbojníckych bánd, sú židia, ktorí sú nebezpečnejší ako tie bandy.“

Madočanský skočí mu do reči: „To je všetko jedno, či žid či nežid!“

„Nie je všetko jedno,“ odvrkne hnevlivo Rožoň; „Ľud robotuje sebe aj nám ako hovädo a žid bez práce šudí ho a derie. Veď už nebudeme mať k práci spôsobných poddaných, tak je zbiedený a falošným trunkom na tele i duši zmrzačený.“

„No veď, ale,“ dokladá Madočanský trocha zarazený, „keď sa na židoch naučia, pôjdu na pánov. A či sa už aj nenaučili? Koľko panských domov vyrabovali a svojou zbojníckou daňou značne poškodili?“

„Vyrabovali, vyrabovali, poškodili, poškodili,“ jedovite opakuje Rožoň, zlostne pozrúc na Madočanského, „ale koho, ale prečo? Preto, že tí horšie nakladali so svojimi poddanými než so svojimi hovädami. Robotovať deň čo deň od svitu do mrku bez stravy, a potom, keď od slabosti klesá, trýzniť a biť ho nemilosrdnými až do smrti! A keď takto gazda biedne zahynie, vyhnať rodinu jeho, vdovu a siroty, ako štence von z domu, nech zhynú od hladu a zimy! Či toto nevolá o pomstu k Bohu? Či sa možno čudovať, keď na týchto tyranov najdú sa majstri, väčší tyrani, a ak nie rovnou, aspoň podobnou mierou im platia, keď i tak pri týchto búrlivých a nezriadených pomeroch nemožno vždy počítať na vrchnostenskú záštitu!“

„Ja, páni bratia, iste nielen neschvaľujem tieto nájazdy zbojnícke, a rád by, keby sa tomu mohlo nejakým spôsobom odpomôcť, a zlo od koreňa vyhubiť,“ hovoril Madočanský.

„Preto,“ horlil ďalej Rožoň, „ja by som radil, aby sme trocha do seba vstúpili a s poddanstvom ľudskejšie zachodili, lebo vidíme, že pánov, ktorí so svojmi poddanými zachodia ako s ľuďmi a nie ako s hovädami, ani tieto bandy nenapádajú. A potom neradil by som teraz práve také prostriedky proti nim upotrebúvať, aké radí pán Madočanský, lebo môže byť, že nám v týchto nebezpečných časoch budú niekedy aj na dobrej pomoci. Veď vieme, zvlášť čo sa kapitána Gergeľa týče, že ten nielen berie, ale aj dáva potrebným a chudobným, a nielen napáda, ale aj bráni nešťastných. A potom vieme, že ľud obľubuje si ho ako dobrodincu; ten by proti nemu ani nešiel, ba mohol by nám ľud ešte vtedy odcudziť, keď ho budeme potrebovať na obranu vlasti a práv našich. Teda ja som naskrze nie za to, aby sme tu niečo takého ustanovovali, čo by sme ani previesť nevedeli. Nech sa bráni predbežne každý ako vie, príde čas a príde aj odpomoc.“

Madočanský mumlal pre seba: „Hľa, ako som ho trafil, vidno, že nie je daromná povesť o jeho kamarátstve s nimi.“

Ostatne nikto neosmelil sa hovoriť ani za to, ani proti tomu. Nastal trápny okamih mlčania, ktoré ani domáci pán neprerušil; vidno, že i jemu táto záležitosť nebola vhodná.

Naraz bolo počuť zvonec kaštieľa, povolávajúci obyčajne k obedu, a v tú chvíľu objavila sa i domáca pani. „Pánovia, prosím, nech sa páči k skromnému obedu,“ prehovorila, a tak urobila koniec trápnej chvíle, a keď ešte aj domáci pán doložil: „Veru, je už čas, vzácni pánovia, aby ste sa občerstvili; nech sa vám páči,“ tu zdvihli sa všetci temer razom, sťa by ich bol zbavil ťažkého bremena.

V jedálni bola prestretá dlhočizná tabuľa a obťažená vyberanými jedlami a nápojami. Domáca pani, sediac za vrchstolom, bola vľúdna k hosťom.

„Nože, vzácni páni, neráčte opovrhovať našimi chatrnými jedlami a nápojami, bo ač chatrné, ale zo srdca prajné je, čo vám predkladáme.“ Tak posmeľovala pani domu niektorých ostýchavejších.

„Vy, pán Rožoň, máte na závidenie driečneho, milého a vzdelaného syna. Na čo sa, prosím, hotuje?“ prehovorila asi v polovici stolovania k Rožoňovi.

Tento ináč nevľúdny, bezohľadný, drsný a tu i tam surový muž na tieto milozvučné slová bol ani baránok, drsné ťahy jeho tvári sa zmiernily a on odvetil:

„Milostivá pani, ja som síce spokojný so svojím synom, lež vy neomylne zvyšujete jeho cenu; jednako však hrdý som na to, že milostivá pani čo len spomenie si na takú chatrnú osobnosť, ako je syn môj. On vyštudoval síce práva, ale bohužiaľ nechce o inom zamestnaní počuť než hospodárstve.“

„No, veď to temer najstatočnejšie zamestnanie; a veď pán otec postaral sa, aby bolo na čom. Vy ste, veru, príkladný hospodár,“ doložila.

„Ďakujem úctivo za vaše povšimnutie; z vašich úst aj pochlebovanie je mi príjemné, milostivá pani.“

„No, nie je to pochlebovanie, pán Rožoň,“ a obrátila sa k Madočanskému: „a váš syn strojí sa, tuším, prijať službu stoličnú? To je veru dobre; je to hodný mladý muž a môže preukázať veľké služby stolici, ba i krajine.“

„Je to ešte neisté, milostivá pani; no a potrebuje značnej praxi, aby s úžitkom mohol viesť vážnejší úrad. Štúdiá, pravda, dobre skončil, ale najlepšia škola je život.“

„Iste, avšak pri boku tak skúseného otca i tá prax a škola života bude mu ľahká.“

„Prosím, prosím, ste primilostivá.“

„Pán Oblazovský, počúvam, že vaša vskutku krásna dcérka nachodí sa už doma z učenia?“

„Ó, áno, milostivá pani, a to už viac než od pol roka, ale o tej kráse ani slychu.“

„Ó, naskrze nie; je to všeobecná mienka, že vaša Helenka je najdriečnejšia deva v okolí. Ale či je to vskutku pravda, že v nemeckej reči je dokonale vyučená?“

„Tak svet hovorí, milostivá pani, aspoň tí, ktorí znajú reči a s ňou hovoria; ja však na to nekladiem nijakú váhu; cudzou rečou, cudzími mravmi a obyčajmi ľahko odcudzí sa aj svojej rodine, ba i svojej krajine. Kto si ľúbi svoju materinskú reč, ľúbi si aj svoju mater, svojho otca i svoju krajinu. Keď od tej cudzoty je už v krajine toľko nešťastia a —“

Vtom prerušila ho domová pani: „No, no, veď je tak; ale je to predsa dobre, keď vzdelaný človek môže sa dohovoriť aj s tým, ktorý cudzou rečou hovorí, a v našej Uhorskej krajine je to veru pomiešané: Slovák, Maďar, Nemec.“

„Iste, iste, milostivá pani, škodiť to konečne nemôže pri rozumnom človeku, keď vie aj viac rečí; no mne však predsa najpeknejšou rečou zdá sa byť latinská.“

„No a jako počúvam, vy ste aj veľký majster v tejto peknej reči, takže sa vás nevedia napočúvať, keď počnete na kongregácii rečniť.“

„Áno, áno,“ doloží práve bližšie pristúpivší domáci pán, ktorý tam obďaleč hosťov zabával, „my ho iba naším ,Ciceronom‘ menujeme.“

„Oh! oh! to už veru priveľa nezaslúženej chvály. Ja rád latinsky hovorím, a trochu som klasikov čítal, to je všetko.“

Domáca pani vidiac, že hostia začínajú trochu živšie besedovať, povstala a ľúbezným hlasom riekla: „Na zdravie prajem srdečne všetkým pánom hosťom. Prosím, dovoľte mi vzdialiť sa k mojim povinnostiam; ráčte sa len hodne príjemne baviť.“ A nečakajúc ani odvety, zmizla vo dverách. Po jej odchode veruže zavládol veselý rozmar.

Domáci pán vše sa len prívetivo usmieval, keď počal tu i tu jazyk rozum predchytovať, obzvlášť u tých, ktorí pri vážnych poradách sotva slovo pozdvihli.

„No ale predsa mali by sme nášmu kráľovi pripiť,“ vyrazí dobre rozjarený Oblazovský.

„Ej, teda vivat Leopoldus!“

„Veru Leopoldus!“ ozve sa trochu už šibnutý Dávid, „veď je ešte len mladý lev, ešte nenarástol! Hja, ani by sme nechceli, aby z neho celý lev vyrástol, čo by nás potom svojím chvostom švihal a svojimi labami pritláčal a driapal.“

„Veď nás on už dosť švihať počína a dosť driape, čoskoro už ani vydržať nebudeme môcť. Naveky len insurekciu a kontribúciu. No, keby ešte celý lev bol, čoby potom s nami vystrájal!“ riekol Šesták.

„Nedáme mu na toľko vyrásť,“ prehodil mimochodom Rožoň.

„No, však máme nášho palatína, to je náš obranca; nech ho Pán Boh živí!“ hovoril Oblazovský.

„Vivat palatín Vesselényi!“ volalo celé shromaždenie.

„Ba keď nám nebude po vôli a bude nám tých cudzincov sem do našej krajiny volať, nuž vyvolíme si nášho dobrého pána palatína Vesselényiho za kráľa!“ vybúšili tam zo zadných stolíc už cele opojení páni bratia.

Domáci pán vidiac, že to už ďaleko ide, pozdvihol pohár a volal:

„Dvíham tento pohár na všetkých mojich vzácnych a vďačných pánov bratov a hosťov, ktorí ma poctili svojou vzácnou prítomnosťou — nech ich Pán Boh na dlho živí, aby mohli ešte dlhé časy na obranu drahej vlasti, práv a slobôd krajinských svoje mužné ramená pozdvihovať a v šťastnej krajine i oni šťastne žiť! Ešte raz úctivo ďakujem za poctenie. Vivat!“

Nastal všeobecný štrngot pohárov.

Madočanský menom všetkých poďakoval domácemu pánovi za priateľské pohostenie a prvý odporúčal sa, čo keď videli ostatní, i tí ho nasledovali. Domáci pán všetkým tisnul priateľsky ruky a vyprevádzal ich von, volajúc: „Do skorého, milého videnia, páni bratia!“