Hŕstka kláskov
Autor: Martin Braxatoris-Sládkovičov
Digitalizátori: Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Tibor Várnagy, Henrieta Lorincová
Michal, veľký neposeda, cudzím veciam pokoj nedá, nech je to vec aká-taká, ukradne ju ako straka. Videl vápno kdesi v sade nehasené na hromade, zjastrí kol a sťaby mihol, sopár kúskov z neho zdvihol. A že už mal plné vačky z tajnej jabĺk oberačky, vtitlal celú korisť bielu do záhrenia za košeľu. Na potulke ďalej chváta a v tom stretne kamaráta, ktorý jazdmo šiel, dva kone prebrodiť toť v rieke Hrone. A Michal sa bleskom stočil, na prázdneho koňa vskočil a — ťaj! nikdy! toho hodu! cvalom uháňajú k brodu. Kone brodia rúče, riadne no — čo všetko nenapadne takým koňom! zvlášte vtedy, keď tak na ňom Michal sedí: Koň si razom ľahol v brode, Michal octnul sa vo vode (ba sa s koňa sviezol cele) dal sa plávať rezko, smele. Chvíľu plával pekne, hrave, no v tom zjajčal prenikave, a postupom jajčí skorým: „Pomoc, ľudia! Horím, zhorím!“ „Chachacha! — čuť kamaráta — horí voda!“ — A ten: „Rata!“ Diváci však vedľa rieky tiež sa smiali o preteky. Doplával až na breh chvatom a tam ostal ležať klátom. A smiech vždy viac a viac tíchol, až aj ztíchol — Každý vzdychol — „Chudák Michal! Koľké rany! Jak je celý zkatovaný!“ — Malý prácu liečne masti — Odučil sa Michal krasti.
