ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dobšinský v Úvahách o slov. povestiach, str. 38 — 39, uvádza legendu:

Na začiatku letel Boh v povetrných (svetlých) výšinách nebom sem od mora a niesol v zástere pred sebou zem. Kde sám sypal, tam povstávaly roviny, hory a doliny zemné, úrodné. Ale tu ho dobehol čert a chcel si násilím vziať údel z toho, aby sa i jemu niečo ušlo, i potrhol zásteru. Zástera sa Pánu Bohu roztrhla a tu sa vysypalo z nej samé skálie. Z toho sú naše tatranské žuly a kopce a vŕšky skalnaté, neúrodné. Od tých čias sa hovorí po dedinách, kde sú chotáre skalnaté, neúrodné: „U nás roztrhla sa zástera Pánu Bohu, keď zem sial.“

Srovn. pojednanie M. Dragomanova: Poznámky o slovanských legendách nábožensko-etických, II. Dualistické stvorenie sveta. Sbornik za nar. umotvor. VIII. a X.; Veselovskij: Dualist. povjerja o mirozdaniji (Razyskanija, soš. 5., kap. XI.), citované na str. 54.; z Aug. Wünsche: Sagenkreis vom geprellten Teufel, str. 20. a — d.; Revue des trad. popul. VI., str. 307; Vuk Vrčević str. 75, č. 169; Kića IX., č. 9., str. l.; Srp. Etnogr. Zb. XLI., str. 545, č. 164.

S tým súvisí, čo zaznamenal F. Š(ujanský) v rukopisnej sbierke, str. 15, i Katol. Novinách 1888, č. 1, str. 7, že oráči hovoria: „tu sa vari čertovo vreco roztrhlo,“ keď so svojím pluhom narazia na kamenisté miesto. V poznámke v rkpe pripomína ruskú „skazku“.

a) Adam a čert

Verchratskyj, str. 125, má verziu zo Šarišskej stolice:

Adam povedal čertovi, že bude horárom. Ale čert odvrhol, pretože sa mu nepáči, aby choval psa a ten aby sral a on aby musel uňho stáť.

b) Prečo je bieda na svete?

Slovenské Pohľady XX., str. 93 — 4, majú verziu z Ratkovej v Gemerskej stolíci. Podal L. Konček.

Adam a Eva mali nepodareného syna Biedu a vyhnali ho. Bieda plakal v lese, že nemá čo jesť, a Boh sa ho pýtal, čo chce. Vyžiadal si hrušku, s ktorej nikto nesmie jesť bez jeho dovolenia. Keď prišla pre neho smrť, vyliezol na hrušku, pochutnával si, až i smrť dostala chuť na hrušky a vyliezla na strom.

Smrť sa nemohla dostať so stromu dotiaľ, kým nesľúbila, že pre Biedu nepríde. A tak je bieda stále na svete.

Ako inde smrť alebo čert. Viď Bolte-Polívka Anmerkungen II., str. 164 — 187.

c) Prečo matky nosia deti na rukách?

Č. Lid XIII., str. 80, má verziu z Bošáckej doliny.

Keď sa Eve narodil Kain, nosila ho celý deň na rukách. Boh sa jej spýtal: „Prečo ho vláčiš celý deň? Polož ho na zem, nech behá!“ Eva odpovedala: „Ako má behať, keď je taký slabý!“ Riekol jej Boh: „Nech sa stane po tvojej vôli, nos ho za celý rok na rukách!“

Od toho času musí každá matka svoje dieťa za celý rok nosiť na rukách.

Srovn. Hrinčenko, Materialy I., 83, č. 107; Etngr. Zb. XII,, 73, č. 80; Šuchevič Hucu V., str, 5; Mater. antropol. i archeolog. IV., oddiel 2, str. 192; Karadžič II., 55; Srpski etnograf, zbornik XIII., 437, XVI., 374, č. 7, XIX., 95; Zb. jslav. XII., 153; Sborn. Min. I., odd. 3., str. 105, č. 2. Revue des trad, popul. II., 485; Romanov, Belorus. Sborník, IV., 178 č. 37.

1. Čiastočne sem patrí rozprávka Fr. Šujanského v Slovenských Pohľadoch XII., str. 724 č. 21 „Matuzalemský plot“ a rovnako v rkp. sbierke str. 4, 57 č. 39 a v Katolíckych Novinách, sv. XXXIX., r. 1888, č. 7, str. 67.

Matuzalem opravoval plot ledabolo, tak že mu Boh dohováral, že takto plot nemôže mať trvácnosti. „Mne vytrvá dosť, už som starý, prečo by som sa trápil pre iného,“ odvrkol Matuzalem. Avšak žil zpomedzi všetkých ľudí najdlhšie a musel stále opravovať svoj plot.

2. Podobne v Časopise Muzeálnej slovenskej spoločnosti XVII., je verzia „Matuzalemov plot“ z Bratislavskej stolice.

Matuzalem plietol si okolo stavänia plot zo žíhľavy, že mu to vydrží. Boh mu hovoril, že bude ešte dlho žiť, nech si spraví kamennú ohradu a i tú prežije.

Srovn. Köhler: Kl. Schriften II., 102; Etn. Zbirnyk XII., 74. č. 81 — 83, XIII., 235, č. 411.

Etnogr. Zbirnyk III., str. 7 — 13, č. 5, má verziu zo Zemplínskej stolice.

Mladík si chcel vziať za ženu len také dievča, ktoré má tú istú povahu, ako on. Pán Boh dozvedel sa o jeho žiadosti a dal ho zaniesť anjelom do druhého kraja na svadbu dievčaťa, ktoré malo takú povahu, ako on. Dievča odmietlo svojho ženícha, že mu anjel priviedol vyvoleného. Rodičia dcéru vyhnali a anjel ju i s mladíkom zaniesol na horu, aby tam bývali, že tam vznikne z ich potomkov mesto Sodoma.

O tristo rokov rozkvitlo mesto a bolo pomenované Sodomou. Žilo tam mnoho falošných ľudí. Vydali zákon, aby do mesta nebol vpustený cudzí človek. Jeden pohan predal majetok a myslel si, že sa stane kráľom pre svoje peniaze. Druhý nakúpil mnoho obilia, lebo ľudia sa majú zavrieť do mesta a tam veselo žiť. Tretí nakúpil len soli. Vystavili okolo mesta múr na tri siahy a za ním vykopali rovnako hlbokú priekopu, aby sa nikto nemohol z mesta dostať. Vystavili i železnú bránu na železných stĺpoch. Za tri roky bolo všetko hotové, brána zavretá na reťaz, aby ju nikto nemohol otvoriť.

Tí traja chytráci svolali národ, aby rozhodol, ktorý z nich je najmúdrejší a má sa stať cárom. To mesto volalo sa Sodoma, ale „jim yže natura znosyla, žij to Sudohomor“.

Národ odpovedal: „Všetci traja ste cárovia.“ Hádali sa potom tí traja medzi sebou. Dokazovali, že zlato v zavretom meste nemá ceny. Ani chlieb bez soli sa nemôže jesť. Človek, ktorý mal mnoho soli, nahneval sa a podpálil celé mesto. Všetko vyhorelo, zachránili sa len tí, ktorí mali pivnice. Nastala veľká bieda; nebolo čo jesť. Ktorí zostali pri živote, jedli ľudské mäso. Tak i jedna pani, ktorá mala jediného krásneho synčeka, o ktorého prv starostlive pečovala, vtedy ho upiekla a zjedla. Behala po meste a sbierala suché kôrky.

Okolitý ľud bežal k múrom dozvedieť sa, čo sa v meste robí.

Pri samom múre stál Lotov domček. On sám sa so svojou rodinou zachránil. Prišiel k nemu anjel a rozkázal mu, aby urobil dieru cez múr, ale sám aby prvý neprešiel cez ňu, nech pustí najprv ľudí, ktorí ešte žijú v meste. Dedinčania dávali zachráneným jesť, ale tí od toho umierali. Prekliati urobili zo Sodomy Sudohomor. Konečne dedinčania vylomili vráta.

O tristo rokov mesto sa zasa vzmohlo a žili v ňom ešte horší pohania. Uväznili každého, kto ta prišiel na noc, a umorili ho hladom. Kľučiarova slúžka potajomky nosila poslednému väzňovi jesť a ľudia sa divili, že ten človek ešte žije. Keď to vyšlo na javo, slúžke odťali ruky a nohy, potreli ju medom a položili ku včelínu. Tak bola umučená.

Boh sa nahneval, nechcel to ďalej trpieť a rozhodol sa, že mesto zničí. Poslal anjela, aby vyviedol z neho jediného statočného človeka Lota a jeho rodinu. Lotova žena pripravila raňajky, ale ľúto jej bolo soli a neposolila anjelovi polievku. Keď vychádzali z mesta, žena sa obzrela a premenila sa v soľný stĺp preto, že jej bolo ľúto soli pre anjela.

a) Šalamún a jeho matka

1. Etnogr. Zbirnyk IX., 79, č. 32, má rozprávku zo Šarišskej stolice.

Šalamún žiadal ráno od matky vody. Mať ho nepoznala, pretože mal iné šaty. Pýtala sa ho, čo chce; riekol jej, aby prišla večer. Ľahli a žena riekla, aby robil, čo chce. Šalamún položil jej ruky na prsia a povedal: „Ztadiaľto som bol zrodený a vychovaný.“ Mať ho poznala a zakliala ho, aby onemel a prehovoril vtedy, až drevo prehovorí. Šalamún zhotovil si husle, a keď zahral, prehovoril.

Srovn. Etn. Zbirnyk XII., str. 46, č. 50 a 51 a ináče tamže XIII., 230, č. 402.

2. Podobne tamže IX., 79 — 80, č. 33.

Šalamún bol na bále; mať sa ho pýtala, čo tam bolo dobrého. Odpovedal, že nič. Poslal sluhu a rozkázal mu, aby vodou polial matkine nohy, keď sa zasmeje, že chce. Mať sa zasmiala. Šalamún v noci, oblečený do šiat svojho sluhu, prišiel k nej. A teraz sa opakuje to isté, ako v predchádzajúcej verzii. Onemel na sedem rokov.

Zatým sa rozpráva o múdrych a vtipných odpovediach dievčaťa. Viď 120 Bb.

b) Šalamún múdrym chlapcom, pastierom, kráľovná a čert

Etnogr. Zbirnyk III. 22 — 29, má rozprávku zo Zemplínskej stolice.

Šalamún v chlapčenských rokoch prejavoval múdrosť, ako jeho otec Dávid. Raz prišiel akýsi starec radiť sa, či si má vziať mladú alebo starú ženu. Šalamún mu riekol, že dievča sa mu nesprotiví, len keby si ho vzalo, ale vdova mu bude vyčitovať, že nebohý bol lepší.

Keď sa Dávid o tom dozvedel, vyhnal syna. Šalamún stal sa pastierom prasnej svine, kúpil si krásné šaty. Hospodár sa tomu divil, Šalamún riekol, že za mesiac bude pásť ešte osem prasiat. Hospodár mu sľúbil, ak sa to splní, že mu dá krásné šaty a jedno prasa.

Žiadal ho iný hospodár, aby šiel pásť jeho ovce, lebo nemá vlastných detí. Ale Šalamún riekol, že mu žena porodí chlapca. Hospodár mu sľúbil polovicu svojich oviec, ak to bude pravda.

Cár Dávid vysielal poslov hľadať syna a mali sa spýtať chlapcov, na ktorej hore leží sneh o sv. Petre. Šalamún im povedal, že sneh leží na ich hlavách, pretože boli bielovlasí. Dávid poznal, že to bol jeho syn.

Druhý rok pásol Šalamún ovce a kráľovskí dôstojníci zasa ho išli hľadať. Niesli malý zlatý pluh v papieri a pýtali sa ľudí, koľko je hoden. Odpovedali im, že sa zíde len za hračku pre deti. Len mladý ovčiar povedal, že pluh by bol mnoho hoden, keby sa z neho razily peniaze. Šalamún sa potom hlásil u hospodára o svoju odmenu a dostal sľúbenú polovicu oviec; od prvého hospodára dostal sľúbené prasiatko. S tým všetkým sa vrátil k otcovi.

Dávid ustanovil ho cárom, pretože bol múdrejším než on. Šalamún pozval na hostinu zo všetkých krajín najlepších: prišli Nemci, Maďari, Rusňáci, Taliani a Turci. Šalamún znal jazyky ich všetkých a učil ich jazykom, aby Nemec sa dorozumel s Maďarom i Židom a Žid s Rusínom. Vynašiel sklo a znal ešte reč vtákov. Svolal vtáctvo. Sišlo sa ho toľko, že nebolo vidieť slnca. Potom sa ich pýtal, či sú tam všetci z celého sveta. Chyboval ešte veľký kohút. Keď došiel, Šalamún sa ho spýtal, kde bol, a kohút povedal, že v Amerike za morom. Je tam vraj kresťanská žena kráľovnou a diabol je kráľom. Mužovia sa tam len raz do roka schádzajú so ženami. Mať kojí tam chlapca tri roky a potom ho odnesie domov do svojho kraja. Šalamún poslal kresťanský list kráľovnej a diabolský kráľovi po kohútovi, aby k nemu prišla na „damšifu“. Kráľovná nechcela ísť. Poslala mu do daru tisíc dievčat-vrstovníc, obliekla ich do červených šiat a opatrila ich peniazmi na dva roky. Vedela, že za štyri roky umrú v jeden deň, lebo bola veštkyňou, znala deň smrti každého. Napísala ešte, že ak zahynie niektorá z nich, musí to Šalamún draho zaplatiť.

Šalamún obliekol dievčatá do bielych šiat, opatril ich peniazmi a poslal nazad, pretože bol tiež veštcom, nech u nej umrú, a poslal list diablovi, aby prišiel, ináče že príde sviazaný. Diabol roztrhal i ten list.

Šalamún poslal svojich oficierov, dal im sedem reťazí, posvätených kňazmi, a sud vína. Naučil ich všetkým jazykom. Prešli more, kráľovná kresťanská im sľúbila, že navštívi Šalamúna, a ukázala im ďalšiu cestu. Prišli do kraja, ktorý obývali len mužskí a nad nimi vládol diabol. Denne museli čertovi obetovať vola. Dôstojníci vyčreli vodu zo studničky, naliali ta vína, čerta opili a sviazali ho. Čert ľutoval, že neposlúchol Šalamúna, a dal sa k nemu doviesť, keď mu denne budú dávať vola a súdok vína.

Napred išla kráľovná, lebo múdry Šalamún chcel vedieť, či je čert alebo kresťanka. Keby bola čertom, nemala by vlasov medzi nohami. Šalamún dal urobiť na hrade pod chodbou pivnicu, pokryl ju sklom, a keď kráľovná tadiaľ išla, videl, súc skrytý v sklepení, že to mala zarastené.

Čertovi sa to veľmi páčilo, ako ho tam chovali, a sľúbil, že ztadiaľ nepôjde. Radil Šalamúnovi, ako to má urobiť, aby sa mužskí nedívali na ženy. Dal svolať tristo žien a šesťsto žandárov. Dvaja žandári šli pred každou ženou a dvaja za ňou. Žena, ktorá sa obzrela, mala byť sťatá, a práve tak i žandár, ktorý sa obzrel. Tak zahynulo mnoho ľudu: denne po 2 — 10 ženách a žandárov ešte viac, niekedy až päťdesiat.

Šalamún a diabol dívali sa na ženy, ako chodia v radoch, a tu Šalamún v opilosti vyzval čerta, aby ukázal div, aký ešte nevidel. Diabol žiadal, aby mu dal svoje šaty a prsteň. Otvoril oblok, chytil Šalamúna do huby a vypľul ho do mesta vzdialeného 400 míľ a veľká hrsť slín letela za ním. Diabol vládol sám, ženy nepúšťal a chcel len, aby sa s ním „jibala“.

Keď Šalamún vytrezvel, hľadal svoj zámok, prosil „girečkyňu“ o chlieb, že zaplatí zajtra, že je múdry Šalamún. Žena mu neverila, policajti ho uväznili a zbili. Ráno ho páni dali predviesť a pýtali sa ho znova, kto je, potom ho pustili. Šalamún šiel dva roky pešo. Diabol znal deň jeho príchodu, svliekol šaty, odložil prsteň a utiekol.

c) Šalamún a zradná žena

Etn. Zbirnyk III., 42 — 6, má verziu zo Zemplínskej stolice.

V tejto verzii zaujal Jozef „krásny“ miesto Šalamúnovo.

Jozef sa nechcel ženiť, lebo bez ženy môže dlhšie žiť a pre ženu môže prísť na smrť. Prišiel k nemu maliar, a on objednal sedem ženských obrazov. Dal takú ženu hľadať, i priviedli mu jednu, ale pri svadbe dohovorila sa s tureckým bašom. Baša dal doviezť na 40 vozoch sirky, fajky, dohán, šatky, nože, zrkadlá a i., že vraj je to dar od matky kráľovninej, a tým kráľovná podarovala obyvateľstvo a vojakov. Jozef išiel práve na poľovačku do hory, rozostavil stráže pri zámku, aby kráľovná neutiekla. Ale vojaci boli oklamaní, žena ušla na voze so šatkou Jozefovou, ale prsteň nechala; za ňou odišly ostatné vozy. Vojaci sa chceli postrieľať, ale Jozef prišiel a povedal, že to nestojí za to, že bol cárom a bude ešte väčším. Objednal zasa maliara a dal prefarbiť šaty pre tri pluky: pre jeden čierne, pre druhý červené a pre tretí biele. Tiež ich tváre rovnako zafarbili. Potom sa pobral k tureckému bašovi. Zapískal na píšťaľke a rozkázal, že keď budú v tureckej krajine, aby prišli na pomoc, až zapískne.

Prišli na vrch, kde bola turecká šibenica. Jozef tam nechal vojsko a sám išiel k bašovi do kuchyne; tam nesmeli nikomu dať jesť bez svolenia ženíchovho. Pani dovolila ho pohostiť, Jozef zanechal tam prsteň, ktorý žena zabudla doma a za ktorým sa jej cnelo. Baša pozval ho na večeru, keď je kráľom, nech nechodí ako žobrák, a povedal, že nebude asi raňajkovať. Jozef odpovedal, že skorej bude visieť turecký baša. Ráno dal baša trúbiť, Jozefa viedli na šibenicu a ľudia sa ta hrnuli.

Pri šibenici Jozef tri razy zapískal, vybehlo vojsko biele do mesta, to vraj anjeli pre Jozefovu dušu, potom vojsko červené, to vraj je nevinná krv, napokon čierne — vraj — diabli letia pre dušu tureckého bašu a nevernej ženy. Dal ich zatým obesiť a oženil sa so slúžkou na dvore bašovom, bývalou prvou jeho paňou. Viď č. 121. A.

d) Zo Šalamúnových rozsudkov

Czambel, § 174, str. 338 — 9, má verziu z Abaujskej stolice.

Havrani nemohli vyživiť svoje dve mláďatá, samec odletel do iného kraja sháňať potravu. Keď sa vrátil, jedno mláďa už zahynulo. Hádali sa vtedy, komu živé mláďa patrí, žiadali spravedlivosť od kráľa a dorážali naňho svojím krákaním. Kráľ im nerozumel, dal vyhlásiť, že dá pol kráľovstva a svoju dcéru tomu, kto porozumie ich reči. Jeden pán porozumel, vysvetlil kráľovi spor a kráľ rozhodol, že mláďa patrí samici, pretože ho nielen vyliahla, ale i vychovala.

Srovn. Pohádky a pověsti našeho lidu, str. 43; V. Příhoda, str. 9, č. 8; Obert: Rumän. M., str. 102, č. 68; Gaal Stier. Ungar. V. M., 119 nsl.; Légey: Contes et légendes du Marocco, str. 57, č. 11.

Z Tekovskej stolice je verzia, ktorú rozprával Martin Turinský (Šmídela), nar. na Novej Bani, veľa čítal, 31-ročný. Zapísal S. Czambel 21. V. 1903.

„Izmaelovi, najstaršímu sinovi krála egipskího, keď sa raz navracau domou s polovački zo svojím slúžobníctvom, prišlo iť okolo pustovňíckyho domku, v kerom pre jeho nábožnosť a učenosť na ďelako chýrny človek bývau. Vojšou k ňemu a sa ho poraďeu, že ako by sa mohou osloboďeť od svojich nepriatelou. Ten človek mu poraďeu, že ništ ňepotrebuje, len aby bratom vystúpeu z cesty, lebo že sa mu tý največí ňepriateľia preto, lebo on má prvorodzenskô právo na trôn. Keď sa domou vráťeu, odobrau sa od otca a išou svetom. Prišou do jednej krajny, v kerej dobrý lud bývau, ale meňej učený, ako v jeho otcouskej krajňe. On vstúpeu tam g vojsku a pri vojsku spraveu taký poriadok, ako bou v otcovom vojsku, a s tým vojskom ždy premohou nepriateľou. Druhí vojanskí pány počali ho ňenávidieť, lebo mu záviďeli. Viďeu, že aj tu má zas len ňenávistňíkou. Pomysleu si, že aj tým vystúpi z cesty. Odobrau sa od toho krála. Ten ho velmo ďačňe ňepusťeu, lež tý vojanskí pány boli rady. Ztaďe oďišou a prišou g moru do jednýho mesta, ďe začau kupčiť. V kupectve mau šťasťia a zbohatou. Tam ho zas začali ňenávidieť druhí kupci. Prezývali ho, že je on zkaďe ruka zkaďe noha a že odberá poctivým luďom zárobok. Ako sa raz plaveu po mori, zrázu sa naňho oborili morskí zbojňíci, obrali ho o šetko, život mu ale nahali, aby aj ten mohli užiť. Trpký bou potom jeho život, lebo ho na brehu mora predali za otroka. Často museu chodiť peší a bíjau ho ňeľútostivý pán. Aj tu sa chytro vyvíšeu nad druhých otrokou svojou usilovnosťou a spolehlivosťou. Pán ho tedy spraveu rozkazovatelom nad ostatnýma. Zbili ho z ňenávisti otroci; pánovi ho bolo lúto, tak ho prepusťeu na slobodu. Zase si zdychou: ,Smutný je môj život. Z domu som vynšou, aby sa odstúpeu bratom, od susednýho krála som odišou z cesty vojanským pánom, v tom mesťe pri mori som sa vystúpeu závislivým kupcom, v zajatí som sa vystúpeu otrokom, čilej robeť už ňevládzem, musím chodiť po žobraňí. Aspoň ňikomu ňebuďem zavadzať.‘ A tak potom pusťeu sa po žobraňí. Jednýho dňa večer prišli k ňemu dvaja mocný žobráci, kerí ešťe dosť by boli vládali robeť: ,Daj nám, čo si vyžobrau.‘ ,Či ja ňemám tak právo žobrať, ako vy?‘ ,Právo sem, právo tam, len daj, čo si vyžobrau, ty si žobrau v našom mesťe, a ztato si nie.‘ Potom sa dali doňho paliciami. Zbili ho a zobrali mu šetko. Na druhý ďen ho najšli na tom mesťe, gďe sedávau, zomretýho.

Aspon na druhom sveťe mu buďe dobre, gďe nieto ňenávisti ludskej.“