ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. V Prostonár. slov. povestiach V., 86 — 94, rozprával Štefan M. Daxner z Malohontu rozprávku, nadpísanú „Sirôtky“; predtým bola vytlačená v almanachu Tábor 1870, 29 nasl., a v Sborníku Mat. Slov. I., 63 nasl. s malými odchýlkami.

Chuďas nič nenachádzal pre svojich dvanástoro detí, napokon po dlhom bedákaní našiel v skrytom potôčku štrnásť prekrásnych pstruhov a denne chodil ta do potoka pre pstruhy a každý raz Bohu za ne ďakoval. Po jeho smrti našla vdova už len trinásť pstruhov, hnevala sa, začala ich dvanásť variť a trinásteho pstruha odkladala pre nejakého nahodilého hosťa. Nad tou neprávosťou sa Boh rozhneval a zavolal svojho posla, aby povedal smrti, aby tú ženu priviedla pred jeho trón. Posol pocítil ľútosť, prišiel ako starý žobráčik do domu vdovinho, zo svojho kútka videl, ako mať svoje deti opatrovala po celú noc i ráno, a vrátil sa k Bohu a prosil ho, aby ju ešte kus nechal, až jedno alebo dve deti vychová. Boh mu prikázal, aby rozdrvil zápoľu v morí až na dno. Našiel v nej „chrobáčika, takého ani ten máčny mak“. Boh ho usvedčil, že ako sa staral o toho chrobáčika, tak že by sa staral i o tých dvanásť sirôt, a vyhnal ho na zem, „kde potom miesto nebeskej slávy zemskú biedu trel a paril sa ako druhí ľudia“.

Po čase anjel navštívil rodinu, počul, ako sa žena vydala za starého vojaka, že po jej sobáši hneď pstruhy z potoka zmizly, a ako vojak deti ukrutne bil a hladom moril. Stŕpol anjel, čo narobil svojou neposlušnosťou, a horlivými modlitbami uprosil Boha, Boh ho prijal na milosť a dušičky detí pokládol na nebeskej oblohe „ako malé hviezdičky“, „kde ešte aj teraz jako Sirôtky ligocú sa ticho za jasnej noci“.

Rukopisná predloha tejto legendy je v Codexe Tisovskom C, soš. 12, str. 96 — 97, a odtiaľ bola prepísaná do sborníka Rozličné rozprávky, str. 61 — 67. Pre tlač bol tento text spracovaný nepatrne so stránky lexikálnej a štylistickej. Okrem toho bola tiež zapísaná do Codexu div. auct. B č. 10. Poznáme iba stručný výťah, ktorý zapísal upravovateľ sbierky rozprávok do svojho soznamu:

„Siruotok. Chudobní oťec mau 12 ďeťí, chovau sebä i ženu každí den 12 pstruhami, 15 lapiu a zomreu, ona lapala a 14 lapila, mala zomret, ale Posel od B. ju nebrau, vidala sa, zle žila, 12 siruotok P. B. vzau na oblohu. Cod. div. auct. B. N. 10.“

Prvopis vytlačeného textu je v pozostalosti Dobšinského, ktorú opatruje Ján Čajak v Petrovci pri Novom Sade.

Rozdiely sú veľmi nepatrné: Tlač str. 86: „žene treba do hrnka a až jej nedáš, sám nebudeš mať pod zuby; a čože jej dáš, keď na celom bydle nemáš ani toľko ako kostolná myš?“, v rkpe bolo prvotné: „žene treba jiesť, tebe by sa tiež zišlo dačo do úst položiť, a tu na celom bydle nemáš ani len skybku chlebíka!“, potom opravené: „žene treba do hrnca a keď jej nedáš, sám nebudeš mať pod zuby, a tu na celom bydle nemáš ani toľko, ako kostolná myš;“ v tlači 86: „ale kde nič tu nič“; v rkpe: „ale ani tam nič nebolo“; v tlači: „vyrozprávam,“ v rkpe: „budem vyprávať,“ v tlači: „z panštiny“, v rkpe: „z panského“; tlač 87: „vačky peňazí“, v rkpe: „vrecká peňazí“; tlač 87 — 88: „užialený, utrápený ani sám neznal, kade išiel: len keď už hodne z večera zastavil sa“, v rkpe: „a takto nad samým sebou rozžialený knísal sä krok za krokom ďalej, ani sám neznal, kďe a načo. Ani nevěďel, že poblúdil z cesty, len keď už hodně z večera v jednej úzkej dolinke pri potôčku sä zastavil“, po strane pripísaný variant blízky tlači: „Utrápený, užialený ani sám neznal, käde ide…“; v rkpe vystalo, čo v tlači vložené: „otec vykladal, ako ich nachytal“ (str. 88); v tlači 89: „krútila hlavou nad takým poriadkom“, v rkpe: „divila sä ona z počiatku nad takým poriadkom“, v tlači 89: „Ešte by takto aj onakvejší človek mohol prísť“, v rkpe: „ešte môže dakdo prísť“; v rkpe: „keď nemáš ani skybku chleba“ v tlači je pridané: „keď tu ani masti ani pasti“, v rkpe je to isté po strane: „Ani masti ani pasti, t. j. ani vnadidla ani do čoho myši chytať“, v texte rkpnom ešte pridané: „Ej čižeby sä zišol ten štrnásty pstruh!“; v tlači str. 91: „štvrté mrnčalo, aby ho poškrabala“, toho v rukopise niet; potom je ešte v tlači pridané: „a ráno bolo ich treba riadiť, česať, umývať, obliekať“, ani toho niet v prvopise; ďalej tiež v tlači proti predlohe pridané: „a ráno všade plno riadenia, to česania, to umývania, to obliekania!“; v tlači 92: „aby videl, ako vodí sa jim už teraz: či lepšie? či horšie?“, v rkpe: „aby sä dozvěděl, jako sä jim už teraz vodí: či dobre? či zle?“; v tlači 93: „ako sa oko materino nikdá na nich neohreje“, bolo pridané proti rkpu; v tlači 94: „kdě ešte aj teraz jako Sirôtky ligocú sa ticho za jasnej noci“, v rkpe nesprávne: „kdě eště aj teraz medzi druhými Sirôtkami za jasnej noci sä ligocú.“

2. V novšom čase legendu o neposlušnom anjelovi zapísal v stolici Spišskej Št. Mišík a vytlačil v Sborníku Muz. slov. spol. XVI., str. 81 — 82, č. 21. Rozpráva zväčša inakšie a vcelku to isté, čo Tolstoj v svojom známom spracovaní.

Anjel nechcel vziať dušu ochorevšej chudobnej ženy, sľutoval sa nad plačom troch dcérok a ohlásil Bohu, že ju nevezme. Boh rozhnevaný vyhodil anjela z neba. Anjel ako chlapec sedel v kaplnke na ceste a opitý švec ho vyzval, aby išiel k nemu do učenia. Nič nejedol a pracoval podľa svojej hlavy. Šili stále z kože a koža bola stále celá. Tak švec veľmi zbohatol. Raz prišiel pán a objednal si papuče. Chlapec šil mu topánky na smrť a švec ho preto stále bil. Potom prišiel sluha a ohlásil, že pán umrel, aby šili črievice pre nebožtíka. Práve ich chlapec dohotovil, takže sluha si ich odniesol. Švec dal zďaleka svolať doktorov, aby sa dívali na chlapca, ktorý nechce ani jesť, ani piť, ani nehovorí a stále robí a vopred vie, aké črievice kto potrebuje. Raz prišla k obloku pani s troma dcérami, aby im dala šiť topánky. Ako prišly pod oblok, ihneď sa rozjasnila chlapcova tvár a podíval sa do obloka. Ako vstúpila, chlapec sa rozosmial a pani mu povedala, že to sú tie tri deti, ktorých mať nechcel vziať, ako mu Boh kázal. Hneď sa chlapec rozsypal, spravil sa z neho biely holub a odletel do neba.

3. V Sborníku Matice Slov. VII., str. 39 č. 39, je verzia z Liptova.

Miesto anjela poslal Boh pre matku smrť. Keď ju nepriviedla, rozkázal smrti, aby z mora vytiahla skalu, v nej bol črviak. „Gdo toho črviaka chová, že by mal starost o dvojčata.“ Za to mala tridsaťpäť rokov slúžiť na svete. Prišla na lúku ku studni. Prišiel ta bohatý pán, a keď pil, vypadol mu veľký „pudilár peniazi“. Ten našel a vzal si chlapec. Po ňom prišiel k studni chudobný, ktorý mal deti. Boháč sa vrátil a zabil chudobného. Smrť pokropila vodou zabitého a tak ho oživila. Potom prišla smrť do dediny k tomu zlému pánovi, prijala uňho službu za kočiša. Išla s pánom do mesta, tam žobrala mať toho chlapca, ktorý peniaze pri studni sobral, a pán ju obdaroval. Po druhý raz videla smrť dvojčatá, pre ktoré bola odsúdená slúžiť na svete. Keď minulo tridsaťpäť rokov, išiel boháč s kočišom do mesta kupovať čižmy. Smrť sa tomu hrozne zasmiala, že ich nebude nosiť. Rozzlobený pán vyhnal potom kočiša (smrť). Tá mu vyložila, prečo sa smiala, a povedala mu, že už musí ísť s ňou.

4. Etnogr. Zbirnyk III., 115 — 117, č. 44, má verziu zo Zemplínskej stolice „Anjel slúži v kláštore“.

K vdove, ktorá mala sedem detí, poslal Boh anjela, aby jej vzal dušu. Deti veľmi plakaly nad lôžkom matkiným, a anjel vrátil k Bohu: ako by mohol odňať dušu matke. Boh anjela zahnal na zem, aby robil tak, ako iní, že neposlúchol božského slova. Našiel si službu v kláštore, miesto kočiša. Bol tam rok a menoval sa Janko. Pobral sa s mníchom prosiť na kostol. Bohate obdarovaní vracali sa v neďeľu domov. Na ceste išli okolo krčmy a v nej pili dvaja starší ľudia víno. I ďakovali Bohu, že ich dochoval do starých rokov. Tu kočiš padol na kolená a vravel: „Hospodine, ja tebe ďakujem a prosím ťa, aby si ma zbavil tejto ťažkej služby!“ Potom v kostole farár pri kázaní žmurkal očami na svoju milenku, či môže po službách božích prísť k nej, a ona prisvedčila. Čert sedel hore v kostole a písal, čo kňaz robil. Kočiš nabral skália a hodil ním do čerta: „Choď dolu, lebo toť dom boží.“ Ale mních nevidel čerta, lebo bol hriešny. Doma mních vravel prevorovi, že sa Janko pomiatol, lebo pred krčmou padol na kolená a ďakoval Bohu. Prevor dal zavolať Janka. On odpovedal, že robil, ako mu Pán rozkázal, a tiež povedal, že videl na kostole čerta. I zjavil, že je čistým anjelom a že, až zaspieva anjelským hlasom, oni nevydržia. Ako si všetci kňazi stali okolo neho a on začal spievať, všetci upadli. A ten kočiš hovoril, že teraz pôjde k Hospodinu.

Srovn. Povídky Kladské II., str. 185, č. 54. Mnohé motívy tejto legendy sú v rozšírenej stredovekej legende „Anjel a pustovník“. Th. Fr. Crane, The Exempla of Jacques de Vitry, str. 179. č. 109. Goswin Frenken. Exempla Jacq. v. Vitry, str. 55, 63, 84. Levčenko, str. 87, č. 145, Ćorović, Sveti Sava, str. 49 č. 5; Gaster. Ruman. Leg. Fairy Tales str. 123. Zbiór wiadomości antropolog. VII., str. 40 č. 101, Korrespondenzblatt Siebenburgent 1902, str. 134, 141. Tchéraz, L’orient inédit, str. 141 č. 7.

1. Czambel § 218, str. 437 — 8, má rozprávku zo Spišskej stolice.

Chudobný kmotor musel predať lúku bohatému kmotrovi. Boháč vykopal tam pod vŕbou peniaze, chcel čiastku ich dať chuďasovi, ale aby on nevedel, že sú to peniaze z tej lúky. Zapiekol peniaze do chleba a poslal kmotrovi, ale chuďas dal okruh chleba i s peniazmi, o ktorých nevedel, chudobnému vandrovníkovi. Boháč položil mu po druhý raz peniaze na oblok, ale niekto ich vzal, potom dal peniaze na cestu, kadiaľ kmotor chodil, ale zase niekto iný ich odniesol. Boháč počul hlas: „Choc mu jak žičiš tje penjazi, to su mu nesudzenje, bo to su nesčaslivje.“ Chuďas umrel, kmotor išiel mu na pohreb a uvidel na jeho čele zlatý nápis: „To su penjaze neščaslivje, i ti umreš, ked tje penjaze na svatje veci neoddaš.“

2. Malinowski, str. 133 — 134, má verziu zo Spišskej stolice.

Boháč nechodil do kostola a tešil sa svojím majetkom. Ozval sa tri razy hlas z oblakov, že je to nie jeho bohatstvo, lež kováčovo. Boháč predal majetok a peniaze schoval do vŕby. Povodeň vytrhla vŕbu a zaniesla ju ku kováčovi. Boháč sa dal potom na žobranie, prišiel na noc ku kováčovi. Rozprával svoj osud a kováč sa dohovoril so ženou, že dukáty, ktoré našli vo vŕbe, v batohu položia pred oblokmi na lavičku, vedúcu cez potok. Žobrák dostal strach, zatvoril oči, keď išiel cez lavičku, a peniaze nevidel. Kováč ho pozval, aby prišiel k nemu na druhú noc. Zapiekli dukáty do bochníka a chlieb dali žobrákovi. Na ceste žobrák uvidel dvoch oráčov a ich hrubé železá a chudé býčky, posielal ich ku kováčovi, a keď sa vyhovárali, že nemajú čím zaplatiť, dal im svoj bochník. Kováč so ženou si potom hovorievali: „Radži by my mu dać, ale pán Bóg mu ńe chce cálkem dać.“

3. Etnograf. Zbirnyk III., 105 — 108, má verziu zo Zemplínskej stolice.

Dvaja grófi išli do sveta poznávať, ako to na svete chodí. Prišli do mesta a videli, ako povrazník súka povraz. Prvý povedal, že je iste veľmi chudobný, keď súka povraz z takej zlej kúdele. Druhý odvetil, že nemá šťastia. Prvý dal mu peniaze, dvesto zlatých, aby si mohol nakúpiť lepšej kúdele, hoci druhý mienil, že mu povrazník nebude môcť vracať, lebo nemá šťastia.

Povrazník, rozradostený, nakúpil šatstva, chleba a najal kočiša, aby na dedine nakúpil kúdele. Nakúpil jej dva vozy. Medzi tými peniazmi boly dva dukáty, a tie si zašil do čiapky. Keď sa vracal domov, strhla sa búrka, blesk zapálil kúdeľ na oboch vozoch. Víchrica strhla mu čiapku a unášala ju; priletel orol, chytil ju a uletel s ňou. Tak nemal, chudák, nič a nemohol o rok grófovi nič vrátiť. Potom dal druhý gróf chuďasoví šťastný krajciar. Za ten krajciar kúpil chuďas olovenú guľu, s ktorou sa deti na ulici hraly. Rybári chytali ryby, prosili ho, aby im požičal niečo ťažkého, čím by si sak zaťažili, a sľúbili mu za odmenu prvú rybu, ktorú chytia. Chytili veľkú rybu a doniesli ju povrazníkovi. Keď ju žena čistila, vypadol z nej svetlý kameň, ktorý osvecoval celú chatu. Židia, ktorí chodili kupovať povrazy, ponúkali zaň stále vyššie ceny, až povrazník dostal zaň 15.000 zlatých.

Zakúpil sa v meste a dal sa pansky žiť, i zanechal svoje remeslo. Tam sa naň o rok dopýtali obidvaja grófi a vyhľadali ho. Chceli tiež vyzvedieť, čomu sa jeho deti učia. Videli, ako jeho chlapec liezol na vysoký strom, na ktorom bolo orličie hniezdo. Chlapec rozmetal hniezdo a povrazníkova čiapka spadla dolu. Poznal ju a prehľadal ju, či sú v nej ešte zašité jeho dva dukáty. Našiel ich a vrátil grófom dlžobu.

4. Z Oravy, v sborníku Jul. Bonáryho z r. 1909, str. 120 — 122, je „Povietka o vrbe“.

„Bol tiež jedon rolnik, dobrí chlap a gazda. Nuš prišli plané roki, nič sa mu neurodilo, jest sa kcelo i vypit. Dobrí chlap mal desik v poli jednu vrbu, v kerej mal svoje ušporene groše; tiež prišla akásik skaza na obec, zhorela, a dobri chlap zostal tiež chudobni; ešťe sa tolko nebál, mal vrbu. O krátki čas prišla tiež povoden, voda vrbu zabrala dolu vodov a chlap misel ist po žobraní. Jako chodil medzí lud, vždy bedákal: ,Moja vrba, moja vrba.‘ Tu raz trafil do domu toho, kerí vrbu našiel i v ňej tie penjaze. Prišiel žobrák a i u teho nocuval a len vždy bedákal: ,Moja vrba.‘ No timto prišlo na um, že ta vrba musela bit jeho, a kceli mu dat tich peňazí a nevedeli jako. Gazdiná mala upečenuo velki pecen chleba, srietku vibrali a tich peňazí donho napchali a dali mu ten celý chleba na cestu. Žobrák chleba predal a kúpil si bjeli. Lide, čo mu v chlebe peňazí dali, pozorovali na to, čo bude robit s chlebom, videli že chleba predal. Ten isti, čo mu ho dal plni peniazmi, kúpil chleba spátki a zas mu zaviazali penjaze do šatke, a ked šiel cez most, spot mosta napred neho mu ich hodili. Žobrak ale zmíšlal fígle a študoval, že či bi on po tomto moste zo zapretima očima prešiel, oči si zaobalil a tako na moste pred neho hodené penjaze nevidel. Tí, čo vrbu našli, videli, že penjaze vo vrbe nie sú mu súdené, tak viac neprobovali mu jeho vlastních peňazí dat, lebo mu neboli súdené.“

Srovn. Gaster, Exempla of the Rabbis, str. 82 č. 121 a 122, ib. str. 164 č. 423. Lee, Decameron 304, Clouston, Popul. Tales I., 400; Etnograf. Zbirnyk VIII., 14 č. 3 — 4, XIII., 115 č. 302, XIV., 250 č. 45, XXX., 138 č. 68; Šuchevyč, Huculščyna V., 131 č. 78; Ončukov, Severorus. skazki 394 č. 159; Bosanska Vila VI. (1891), str. 13, X. (1895), str. 300, XXVI. (1911), str. 249; Luča 1896, str. 85; Kića VIII., č. 24; Brastvo XII. — XIII., 426 č. 6; Kordunaš, Srpske nar. pripov. IV., str. 5; Zeitschrift f. VKunde II. (1890), str. 216 (albánska); Kretschmer, Neugriech. VM. 34 č. 9; Hallgarten. Rhodos str. 125. Mitteilg. jüd. VKunde NF II., 71 č. 6; Sborník mater. kavkaz. XIII., odd. 2., str. 128; XX., odd. 2., str. 87, XXIV., odd. 2., str. 21 č. 7; Revue des trad. popul. IV., str. 530 č. 5, XII., 193 č. 1, XIII., 219 č. 62; Etnolog. Mitteil. Ungarn V., 111 (arménska).