ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Janko Rimavský podal v Dobšinského Prostonár. slov. povestiach VII., 3 — 9, legendu „Starý človek a dvanásť oviec“. Bola potom odtlačená v Slov. obrázkovom kalendári XIII. (1884), str. 34 — 36.

Rukopisné predlohy tejto rozprávky zachovaly sa štyri v pozostalosti Dobšinského, ktorú má p. Ján Čajak v Petrovci pri N. Sade.

Chudobný otec poslal svojich troch synov, jedného za druhým, do sveta za zárobkom. Najstarší najal sa u akéhosi starca za pastiera jeho dvanástich oviec. Pastier išiel za svojím stádom až k rieke. Ovce preplávaly rieku, ale pastier si netrúfal cez ňu, lebo bola široká a hlboká, lež čakal (a vyspal sa), až sa ovce vrátily, a potom ich doviedol domov. Vtom došiel rok jeho služby, a keď sa ho starec opýtal, či chce za svoju službu večnú spásu alebo peniaze, vyvolil peniaze. Rovnako sa vodilo v službe u toho starca prostrednému. Inakšie však si počínal najmladší: preplával rieku, zachytivší sa rúna jednej ovce. Prišiel najprv na lúku, kde bolo trávy po pás a plno oviec, ale veľmi chudých. Potom na inú lúku, kde rástlo veľmi málo trávy, ale ovce, ktoré sa tam pásly, boly veľmi „utešené“. Tu sa tiež zastavilo a napáslo jeho dvanásť oviec a nad nimi všade poletovalo vtáča. Keď sa napásly, vrátily sa touže cestou a pastier dostal sa rovným spôsobom domov. Vypovedal všetko a vyžiadal si za odmenu večné spasenie. Starec bol tým veľmi potešený, vyjavil, že je Kristus sám, ovce, toť jeho učeníci, lúka s utešenou trávou rozkoš svetská, chudé ovce, toť sú synovia tohoto sveta, lúka s drobnou trávou je ctnosť, a ovce utešené, toť ľudia „statoční“, vtáčik napokon, ktorý nad nimi poletoval, bol on sám, Kristus. Pastier dostal potom ešte peňazí, koľko uniesol.

Original tejto legendy, písaný v Hnúšti (Gemer) 9. októbra 1847, zachoval sa v sborníku Rozličné rozprávky, str. 69 — 75. Od vytlačeného textu liší sa iba štylistickými a lexikálnymi úpravami. Úvodná formulka bola v tlačenom texte pridaná. V tlači bol text vôbec značne doplňovaný. Počiatok: „Bou raz jeden chudobní, chudobní oťec a ten chudobní oťec mau troch sinou. Raz oťec zavolá sinou dovedna a takto k ňím prerečje: ,No, sinovja moji drahí! takto mi ďalej ňenabudňeme, lebo mi veru už raz musíme pohinúť (opraveno z ,ta pohiňjeme‘), ak sa len dáko medzi luďmi ňezaratujeme. Choďťeže vi, povedá, dajeden do sveta, veď sťe už všeci, chvala Bohu, na mesto, adaj vislužite, čo nám buďe pre všetkích.‘ — ,Nuž veď mi ňedbame,‘ odpovjedali sinovja, ,ozajže ňepuojdeme, ba veru puojdeme, trebars aj všeci.‘ Ale ich oťec všetkích ňechceu naraz pustiť, že čo bi on sam v starobe svojej robiu. Tak tedi vipravili toho najstaršieho.“ — Škoda, že nebolo do tlače prijaté: „A zavjedou ho, veru ja sam ňevjem kďe, nuž ta, kďe bívau,“ miesto toho vytlačené. „A pohol sa za tým staričkým človiečikom.“ V rkp. nariekal najstarší syn, keď mu ovce preplávaly za rieku: „Tak sa on pusťiu do velkjeho plaču, že čo on buďe robiť, keď sa mu ovce ňevráťa. ,Čože ja,‘ povedá, ,nešťastní nešťastňík si už teraz počňjem, akože sa ja k starjemu otcovi bez ovjec vráťim, čo že mu ja povjem’.‘ Tak vikladajúc choďiu okolo vodí, až si strápení sadnú na zem a pekňe, krásňe zaspau…“ To je v tlači lepšie upravené. K tomu, že pri pasení tých oviec už rok došiel, je pridaná v rkpe poznámka: „vtedi museli biť alebo roki menšje, alebo dňi večje“, ktorá v tlači bola vytretá. Keď ovce naskákaly do rieky, najmladší „chitro sa zachyťiu jednej ovci za runo, lebo mu ten starí človječik bou tuho prikázau, abi tje ovce ňikďe z očí nepusťiu“. Tento výklad v tlači vystal. Sú ešte drobnejšie odchýlky, ako na pr.: „No, dobre, sin muoj, dobre, spokojní som s tvojou službou. No, povedz že mi už teraz, čuo si žjadaš za tvoju službu, lebo si už jeden rok vislúžiu — čí si žjadaš spaseňja či penjaze?… Dobre, sin muoj, povjedau ten starí človječík, keď si žjadaš spaseňja…,“ ale v tlači je pridané: (Dobre) pochválil ho staričký (spokojný som). „(…Dobre, sin môj drahý) potľapkal ho stařičký“, atď. Nemajú však vcelku významu a môžu byť vynechané.

Úvodnú formulku vytlačeného textu nemá ani jedna zo štyroch predlôh v pozostalosti Dobšinského.

Text A, akiste najstarší, sa srovnává vcelku doslovne s textom vytlačeným, kdežto texty B, C, D, najskorej mladšie, sa odchyľujú. Na pr.: tlač. VII., 4: „Na veľa stretnul sa s jedným stařičkým“, shodne s rkpom A, v rkpe B, C a D: „Na veľa ho stretnul (rkp. D: stretne) predsa jeden staričký človiečik.“ Ďalej v rkpe A a C: „Veď ovce pásť znáš? Znám, starý tatko, znám. No, keď znáš, poď za mňou (tlač a rkp C: so mnou). I pobral sa za tým staričkým človiečikom,“ v rkpe B: „Oj, čo len to, to vďačne robiť budem! a pobral sa za staričkým do tej služby.“ Rukopis D znie inakšie. Na otázku: „Kďeže ideš, sinok, kďe ideš?“ odpovedá: „Kďeže by som išiel, odpovie tento, nemôžme sa doma vyživiť, nuž si idem službu hladat. Či by ste mi dáku dat nemohli? — Ba veru ti dám, ak pristaneš. Budeš len mojich dvanást oviec pást; a keď jich jeden den napasieš, tak ako čoby si rok vyslúžil, dám ti, čo si žiadaš. — Nuž on pristal, a ten starý človek ho zaviedol — veru ja sám neviem kďe — nuž ta, kďe býval. Tam sa naspali a ráno na svite pojal ten starý otec toho najstaršieho syna k tým svojim dvanástym ovciam.“ Potom mu dal starec „kapsičku“ a píšťalku: „Tu máš túto kapsičku a túto píšťalku a choď!“ Na to odpovedá: „Dobre, starý tatko, dobre, veď vám ja len tak budem robiť, ako si sami rozkážete…“ „Milý pastier zahnat jich ani nesmel, ale ani nemôhol, nuž chcel len za nimi; ale on veru niakým činom preíst nemôhol, lebo rieka bola velmi veliká a velmi hlboká. Nuž sa ti tu pustil do velkého plaču a len bedákal: Čože si ja už teraz počnem? Akože sa ja vrátim k starému otcovi bez oviec? Čože mňe on povie? — Tak vykladajúc chodil okolo vody, až si utrápený sadnul na zem a pekňe krásňe zaspal. Iba pred večierkom sa prebudil.“

Ostatné rukopisy sa tu viac srovnávajú s tlačou. Text A a C znie: „Potom unavený prevalil sa na zem a pekne krásne aj zaspal. Neprebudil sa iba večierkom.“ Rkp B: „Potom sa prevalil na zem a pekne krásne zaspal a spal, spal; neprebudil sa len pred večierkom“, shodne s tlačou (VII., 5 a C: „iba pred večierkom sa prebudil“). Rovnako ďalej v rkpe B a C shodne s tlačou: „pekne krásne preplávaly nazpät (v rkpe C: nazad)“, v rkpe A: „pekne rúče preplávaly n.“ Rkp D inakšie: „Ako sa prebudil, pozrel na druhý bok, skäďe mu tie jeho ovce ta boly odišly — a tu sa ti mu volač zabeľelo ako ovce a vždy bližšie prosto pres rieku sem prichodily. Ach, povědá, věru sú to tamto tie moje ovce — no věru sú to ony spravodlivé. Chvala že ti milý Pane Bože, že bez oviec domou sa vrátit nemusím! — A tie ovce pěkně preplávaly k němu, a poběraly sa dobre napasené domou, a on za nimi. Ako prídu domou, povědá mu ten starý človek: ,No či si mi ovce napásol?‘ …Všetko vyrozprával, ako sa mu vodilo.“ Starec sa pýtal sluhu: „,Nuž a neznáš, synok, neznáš, kďe sa ti tak dobre napásly?‘ opýtal sa napokon starý. — ,No věru neznám,‘ odpoviedal tento; ,lebo sa mně tie stratily z očí za tou vodou, a nikda som jich neviďel, kremě keď sa už navracaly! — ,No, veď je i tak nič, keď neznáš,‘ hovoril starý. ,Ale povedz že mi už teraz, čo chceš za tú tvoju službu, či spasenia, či peniaze?‘“

Ďalej v rkpe A: „Nezadlho vypravili toho strednieho do tej služby. A tomuto vodilo sa všetkým činom tak, akokoľvek aj najstaršiemu. Doniesol aj ten drahne tých peňazí domov“, v rkpe B: „Nezadlho, keď sa peniaze trocha preminuly, vypravili do služby toho srednieho, a tomu sa vám všetkým činom tak povodilo, akokoľvek tomu najstaršiemu“ bližšie tlači, len tu ešte stručnejšie. „Nezadlho vypravili zas…“ ako v rkpe C; rkp D: „nezadlho vypravili toho strednieho do služby: i ten sa sišol s tým starým človekom a tiež si vyslúžil veľa peňazí.“

Ďalej rkp A, B, C shodne s tlačou, v tlači: VII. 6: „zkúsim šťastia“ ako v rkpe A; v rkpe B: „oprobujem“, v rkp C: „sprobujem“, celkom odchylne rozpráva rkp D: „Prišiel rad na najmladšieho: i ten sa pustil tou istou cestou službu si hľadať. Stretne ho ten starý človiečik.“

Najmladší odpovedá starcovi v rkpe A: „Doma sme traja bratia s otcom už starým, tí dvaja už čo to vyslúžili, zachytil som sa ešte aj ja šťastia hľadať“, v rkpe B: „Doma sme traja bratia so starým otcom a nemáme sa ako preživiť. Nuž už dvaja starší bratia boli v službe a veru si pekný groš vyslúžili, räd je aj na mne, aby som sveta a šťastia zkúsil“; tlač shoduje sa čiastočne s A, čiastočne s B. Rkp C shoduje sa čiastočne s rkpom B, len koniec je iný: „každý doniesol peňazí a teraz som sa aj ja zachytil probovať šťastia“. V rkpe D odpovedá najmladší starcovi celkom krátko: „,Kdežeby, starý tatko; idem do sveta, hľadám si dáku službičku,‘ odpovie tento. — ,O to ti slabá starosť, rečie starý; u mňa služba jesto, či prídeš?‘ — ,Veru prídem, len či mi takú robotu dáte, do akej sa ja rozumiem.‘ — ,Oj takú ti dám, takú; budeš mi ovce pásť.‘ — ,No, dobre,‘ poviedal šuhaj a starý ho zaviedol ta, kde býval.“

Starec vraví najmladšiemu, v rkpe A: „A tu máš túto kapsičku, v nej si najdeš, čo ti treba. A na ti aj túto píšťalku, na tej si môžeš preberať;“ rkp B a C: „A tu máš túto kapsičku aj s touto píšťalkou, pískaj si za ovciami,“ shodne s tlačou (VII. 7); rkp D: „A tu máš túto kapsičku a v nej, čo ti treba, i jednu píšťalku: pískaj si za ovciami,“ k tomuto pridáva rkp D ešte odpoveď najmladšieho: „Dobre, starý tatko, dobre; veď ja vám už len tak robiť budem, ako si sami rozkážete.“

Najmladší chytil sa jednej ovce za rúno a v rkpe A: „a pekne krásne preplával s ňou na druhý breh“, shodne s tlačou; v rkpe B a C: „a preniesol sa pekne krásne…“, v rkpe D: „Tak sa pekne krásne preniesol na druhý breh…“

Na lúke s chudučkou trávou v rkpe A: „šuhajove ovce zamiešaly sa mezi tieto, a páslo sa to tam všetko, až milá vec bola na to pozerať“, v rkpe B a C: „tu aj tých dvanásť oviec zastálo (tlač a C: sa zastavilo) a pásly sa, že to bola len milá vec podívať sa na ne (tlač: na ně pozerať)“; rkp D rovnako s rkpom B a C. — V rkpe A: „Ale kädial týchto dvanásť oviec chodilo…“; v rkpe B, C, D: „a kde sa len pohly tie ovce…“, shodne s tlačou (VII. 8). — V rkpe A: „došly zas k tej rieke a pustily sa plávajúci na druhý breh“, rkp B a C: „Prišly zas k tej rieke, a keď prechodily ces vodu…“, rovnako s tlačou; rkp D: „Keď prišli k tej rieke, náš ovčiar sa zachytil…“ — Rkp A: „A potom už vyrozprával celú príhodu s tými ovciami“, rkp B a C: „A potom všetko vyrozpráva], čo sa mu prihodilo…“, rovnako ako v tlači, v rkpe D: „A potom mu všetko vyrozprával, ako sa mu vodilo…“.

Najmladší pastier povedal starcovi v rkpe A: „nadělte mne len toho spasenia…,“ v rkp B, C, D: „dajte vy mne len toho spasenia,“ shodne s tlačou. Starec odpovedal v rkp A: „A krem toho neschybnú ti ani peniaze,“ v rkp B, C, D: „Krem toho dostaneš ešte aj peniaze,“ shodne s tlačou, len rkp B: „peňiazí“.

Starec potom v rkpe A: „dal mu aj peňazí, že mu ani tie nezchybly“ v rkpe B, C, D: „koľko si len uniesol“, shodne s tlačou. V rkpe A: „dosiahnul aj spasenia“, v rkpe B a C: „dostal aj spasenia“, shodne s tlačou; v rkpe D: „vyslúžil si aj spasenia“.

2. Etnogr. Zbirnyk IX., 4 — 5, č. 3, má rozprávku „Virnyj sluha“ zo Zemplínskej stolice.

Traja bratia chudobného otca vypravili sa rad-radom do sveta. Najprv išiel najstarší. Dal sa do služby k pánovi, mal pásť ovce, jesť a piť to, čo jedia zvieratá, a priniesť mu z toho čiastku v šatke a fľaštičke, že za to dostane tristo zlatých. Keď ovce preplávaly vodu, pastier dostal strach, vrátil sa, pán, t. j. Boh, dal mu peniaze a vyhnal ho. On potom zapadol do krčmy. Rovnako sa vodilo i druhému bratovi.

Najmladší preplával za ovcami rieku. Videl, ako sa dvaja havrani bijú a kolu si oči; boli to jeho vlastní bratia, ktorí sa v krčme ruvali. Potom videl psa, ako pije krv z koryta. To bola žena, ktorá nerodila, lebo také musia piť vlastnú krv. Napokon prišiel do prekrásnej záhrady, kde naprostred stál kostol. Ovce — dušičky vošly a šly na prijímanie. Vstúpil za nimi, bol nehoden prijímať, vzal do šatky „proskurky“ (hostie) a do fľašky vína a doniesol pánovi — Bohu. Boh dal mu tristo zlatých a rozkázal mu, aby cestou dával na služby božie a vrátil sa k rodičom. Ako prišiel, umreli rodičia jeho a Boh ich prijal do svojej slávy.

3. Etnogr. Zbirnyk IX., str. 24 — 26, č. 11, má verziu zo Šarišskej stolice.

Traja bratia vypravili sa za sebou do služby. Prvému mať upiekla podpopolník; prijal ho pán, kázal mu, aby so štyrmi voly chodil pre vodu, ale aby na ne nekričal. Voly vošly do mora, zakričal na ne „hejs“, voly sa vrátily. Chlapec vyžiadal si za odmenu koriec peňazí, vrátil sa domov, ale matke nič nedal. Rovnako spravil druhý brat. Najmladšiemu rozhnevaná mať neupiekla nič. Nekričal na voly, preplával s nimi more, prišiel za nimi do hory na rúbanisko ku kaplnke. Bola tam studňa. Voly premenily sa na kňazov a slúžily omšu a chlapec im odpovedal. Potom kázali chlapcovi, aby načrel vody zo studne do vedra, premenili sa zasa na voly a vracaly sa. Prišli ku stromu, na ktorom sedel kŕdeľ vtákov, všetci boli smutní, len jeden na samom vŕšku veselo si spieval. Na druhom strome veselil sa celý kŕdeľ vtákov okrem jedného na vŕšku, ktorý skláňal hlávku. Potom videl dvoch kohútov, ako sa ukrutne bili. Zatým videl pásť sa chudého vola v bujnej tráve a tučného na holej zemi. Pán mu to potom vyložil: 1. Bol to farár, ktorý dobre učil svoj ľud, ale ľud neposlúchal. 2. Bol to nedobrý farár, ktorý zle učil ľud; ľud sa radoval. 3. Boli to chlapcovi bratia. 4. Chudý vôl bol boháč na svete a tučný, to bol chuďas na svete. 5. Voly, čo ho previezly, boli farári, ktorí na svete nedoslúžili omšu.

Chlapec si vypýtal za odmenu kráľovstvo nebeské, pán mu povedal, aby sa išiel s matkou vyspovedať, a keď to urobili, obaja umreli a dostali sa do raja.

4. Malinowski, str. 127 č. 1, má verziu zo Spišskej stolice.

Stopa tejto legendárnej látky zachovala sa v miestnej povesti „Jak powstaly Lapse?“ Pastier sledoval svoje kozy, kam chodia, a prišiel za nimi až ku kostolíku. Okolo kostola zkrsla dedina.

Viď podobne; Ung. Revue 1885, str. 640 = Sklarek, Ungar. VM, 265 č. 39; Jones & Kropf, Magyar Folk Tales, 90 sl.; Lud V., 260 č. 3; Zbiór wiadom. antropol. VII., 25, č. 76; Wisła IV., 340 nsl., 342; Gryf IV. (1912), str. 290 nsl. Lorentz, Teksty pomorskie, 775, č. 959; Kolberg, Pokucie IV., 203 č. 43; Etnograf. Zb. XIII., 153 č. 342 — 344; Šuchevyč, Huculščyna V., 37 č. 37, 135 č. 79; Mijat Stojanović, Nar. pripov., 36 č. 6; Valjavec, Nar. pripov. Varaždin 207 č. 30; Archív d. Vereins. f. Siebenbürgische Landeskunde XXX., 403 sl.; Dowojna Sylwestrovicz, Pod. žmujdzkie I., 262.

1. Št. Daxner rozprával v Codexe Tisovskom C., str. 95 — 100, rozprávku „Nebeská Sláva“ a upravil ju pre tlač do Sborníka Mat. Slov. I., 78, odkiaľ bola prevzatá do Prostonár. slov. povestí III., 38 — 44. Tlačenému textu je ešte bližší text rukopisu Rozličné rozprávky, 98 — 102.

Bohatý pán dohováral svojmu jedinému synovi, aby sa oženil; mladík nemal však chuti do ženenia a hovoril, že sa prv neožení, kým vopred neuvidí nebeskú slávu. Bolo mu už dvadsaťpäť rokov, otec mu stále dohováral a on stále opakoval to isté. Pobral sa do svojho kostolíka a modlil sa na kolenách, aby mu Pán Boh dovolil čo len kľúčovou dierkou podívať sa do nebeskej slávy. Ale míňaly sa roky a jeho prosba sa nevyplňovala. Napokon predsa sľúbil otcovi, že sa ožení. Urobily sa prípravy na svadbu, kňaz stál už pred oltárom, družice pripravily veniec na hlavu mladuchinu, družba čakal, aby ju viedol na sobáš. Tu sa ženích vykradol ticho, bežal do kostolíka naposledy sa pomodliť, aby aspoň na chvíľu bol pripustený do nebeskej slávy. Tu prišiel k nemu starček, boží posol, a vyzval ho, aby si mu sadol na chrbát. Sotva si sadol zmizol mu svet zpopred očú. Boží posol odletel s ním vo chvíli k nebeskej bráne. Tam ho složil, vyzliekol mu šaty, zavesil naň nebeský oblek a tak ho pustil do neba. Tam zabudol na otca, nevestu a na všetko, čo mu na zemi bolo milé. Boží posol ho vyzval dva razy, aby sa už vrátil; po tretí raz mu kázal, že musí dolu, lebo sa už minula tretia hodina. Pred bránou ho starček zasa preobliekol, vzal ho na chrbát a zaletel s ním na to isté miesto, odkiaľ ho bol doniesol. Tam našiel všetko premenené. V otcovom zámku boli neznámi ľudia. Myslel si, že to sú jeho svadobní hostia, a povedal, že už môžu ísť na sobáš. Všetci naň hľadeli s vyvalenými očami a on sa ešte väčšmi divil nad ich predivením. Napokon ho poznal „popelvár“, ktorému už bolo vyše tristo rokov. Od neho sa dozvedel, že sa minulo toľko rokov. Pozrel na nebo, pozrel na zem a od tej chvíle zostarel. Za chvíľočku nevyzeral o nič mladší, než „popelvár“. Vtom zavial ponad nich tichý vetrík a obidvaja sa rozsypali na prach.

Prvopis tejto rozprávky je v pozostalosti Dobšinského u p. Jána Čajaka v Petrovci pri N. Sade v Juhoslávii.

Rukopis srovnáva sa vcelku s vytlačeným textom: hrdina menuje sa tu Filko. Odchylky sú jednak slovného rázu, jednak štylistické. Tak v tlači str. 38; „liply dievčatá za ním“; v rkpe: „len tak pozeraly za ním“; v tlači „rád mal“, v rkpe „rád videl“; v tlači „nebeskú slávu uvidí“, v rkpe pripísané na okraji: „A za to chodieval každý deň modlievať sa do kostola, náročkom preto vystaveného“, do tlače nebola tá veta vzatá. Za tým v tlači nasleduje: „Otec dal do času tomu pokoj, bo si myslel, že to synovi z hlavy vyvetreje“, v rkpe: „Otca to počalo trochu mrzeť; medzitým dal len ešte pokoj. Myslel si…“ V tlači hneď za tým: „Ale ani nevedieť ako, minulo sa Vilkovi aj dvadsať päť rokov“, v rkpe: „Ale Fiľkovi prišol pomály aj dvaciaty štvrtý rok…“; v tlači povedal otec synovi: „vidíš, už ti dvadsať päť rokov minulo,“ v rkpe: „už ti dvacať štyri roky prešli;“ ďalej v tlači: „Otec i rodina ešte aj potom nahovárali Vilka, aby len oženil sa; ale to len tak šlo každý od Boha deň, že Vilko modlieval sa na kolenách v svojom kostolíku, — a neženil sa a neženil. Na pokon nahali všetko tak“; v rkpe je to premenené: „To tak šlo každý od Boha deň: otec i rodina prosili, nahovárali Fiľka, aby sa len oženil; ale to všetko nestálo nič, až ho napokon nahali tak. Chodil on, chodil do toho svojho kostolíka a modlil sa tam po celé dni pánu Bohu“; v tlači 40: „vykradnul sa potichu zpomezi svadbäníkov“, v rkpe: „z pomedzi hosťov“; tlač 41: „len vraj zašuchotalo to a taká…“, v rkpe vystalo; v tlači 41: „múdrejší bol od toho najmúdrejšieho“, v rkpe: „múdrejší bol od vás“, v tlači: „ani nebadal“, v rkpe: „ani nevedel“, v tlači 42: „či mu od tej nebeskej slávy tak pomútily sa oči či čo je to“, v rkpe: „či mu to len tak od tej nebeskej slávy prišlo, pokým sa lepšie rozhľadí? Ale čím ďalej hľadí, tým sa večmi a večmi diví“. V tlači 42: „nechápal“, v rkpe: „nevedel pochopiť“, v tlači 43: „prihovára sa každému prívetive“, v rkpe „každého prívetivé víta“; v tlači: „už som si ja moje veci pokonal,“ v rkpe: „ja som sa už odbavil;“ v tlači 43: „Nuž a vari ty, môj popelvár, bol by si sa mi tak ostarel?“, v rkpe: „Popelvára?“ spamätal sa Fiľko, „a kdeže si tak ostarel?“ V rkpe: „Jaj, kdeže nevesta, kdeže otec, veď od toho času už tristo rokov pominulo“, v tlači vložená do toho veta, že sa mladucha vydala, dávno už umrela, a i otec. V tlači 44: „v niekoľko okamihoch“, v rkpe: „v pár okamženiach“.

So stránky rečovej treba poznamenať, že býva v rkpe šol, neutr. istô, kde v tlači je šiel a isté.

Spracovanie Daxnerovo je v Codexe Tisovskom C, str. 95 — 100.

Tento rukopisný text bol pre Sborník nár. piesní, povestí atď. dosť značne upravený a Dobšinský potom ešte v svojej sbierke všeličo na ňom poopravoval a menil, tak hrdinovo meno Filko, tiež vo Sborníku Fiľko, na Vilko. Čítame na pr. v rkpe: „Ale čím ďalej, tim sa aj on stávau zamišlenejším, lebo nevedev, čo má robit, čim ďalej, tim sa stávau povolnejším, lebo nepricházalo na prosbi jeho vislišanja, a napokoň zodrala sa hlavatost jeho na neunávnich prosbách otcovích, ako sa zodere tvrdá sekera na ostrom brúse, a on tažkím srdcom prislúbiv otcovi, že keď inak nie, nach že bude, že sa už len ožení.“ To všetko bolo v novej úprave pretreté a v Sborníku a rovnako u Dobšinského proste: „Na veľa, na veľa počal sám na inakšie myšlienky prichádzať, až i prisľúbil otcovi, že keď inak nie, nach bude, že sa už len ožení.“ V opise príprav na svadbu vystalo v tlači: „Mladá nevesta plakala i zo svojimi družicami, že sa jej len tak usadalo srdco, lebo jej práve vtodi kládli na hlavu venec“. Keď ho boží posol sniesol na miesto, odkiaľ bol, v tlači je pridané: „Tu Fiľko (Vilko) kľaknul zase na kolená, ďakoval pánu Bohu, že sa mu dal podívať do nebeskej slávy.“ Ako naň pôsobily premeny v rodnom kraji, lepšie sa vlastne opisuje v rukopise: „Filko ani nevedev, kde sa vzav, pretjerá si oči ako zo sna prebuďení, obzerá sa okolo, ako bi sám sebe neveriv, či mu to len tak od tej nebeskej slávi prišlo — potom sa lepši rozhľaďí. Ale čím ďalej hľaďí, tím sa večmi a večmi diví; tá istá kaplička, ktorú sám dakedi vistaveu, bola mu teraz taká daká čjerná, obšarpaná, ako lipa v jesen, čo už hin adaj 10-tje šendle na nej dohnivali“ atď., kde tlač temer doslovne opakuje slová predlohy. V tlači bola vytretá zbytočná posledná veta: „lebo už više 200 rokov, ako mali odpočívat v zemi.“

Tento text bol ešte prv prepracovaný v rukopisnom sborníku Rozličné rozprávky, str. 98 — 102, a síce je bližší, než rukopis Daxnerov. Srovn. najmä, že Filko navrátivši sa išiel najprv ďakovať Bohu pred oltár, že jeho modlitbu vyslyšal.

Podávame ho v odpise:

„Mau raz jeden bohatí, velmi bohatí pán jedneho sina, ktorjeno Filkom volali. Ten pán bou už velmi staričkí, šediví ako holub, zohnutí ako klas, chudáčik už bou vjacej medzi mŕtvimi ako medzi živimi. A ten jeho sin bou v najkrajšom veku, mocní, zdraví a krásni, ako bi ho vimaluvau. Filko bou jeďinuo poťešeňja svojho staričkjeho otca a preto si ňič tak ňevinšuvau, ako svojho najmilšjeho jeďinkjeho sina do stavu privjesť. Tak ho on raz zavolá a takto mu začne pekne prehovárať. ,No, sin muoj, drahí Filko! už si čeladňík na mesto a ňič ťi vjacej ňechibí, len abí si sa ožeňiu. Viber že si hodnú ňevestu, ňech vás ešťe požehnám, už ja, ako viďíš, len do hrobu leťím, abi som pokojňe oči zatvoriu.‘ Filko sa nad timíto rečmí velmi preďesiu, lebo si on bou tak umjeňiu, že sa dotedi ňeožeňí, kimkoľvek ňebeskú slávu ňeuviďí. Preto si bou dau sám jednu kapličku vistaviť a každí od Boha ďeň sa choďiu do ňej modljevať, abi mu pan Boh doprjau viďjeť tú ňebeskú slávu. Teraz mu ňiak ňeprichoďilo, ňeprichoďilo mu aňi otcovu vuoľu zlomiť, aňi od svojej mjenki odstúpiť. Naveľa, naveľa odpovjedau: ,Ach, oťec muoj drahí, ňikdi som sa ešťe vašej vuoli ňesproťiviu, ale som ju na veki svaťe viplňiu, aj teraz pán Boh to milosťiví viďí z ňeba najlepšje, že bi som ňič račej ňeurobiu, ako vašu vuoľu vyplňiť. Ale odpusťiťe mi, že sa vám teraz po prví raz v mojom živoťe sprjem, lebo som si ja raz tak umjeňiu, že sa ja dotedi ňeožeňím, kímkolvek ňebeskú slávu ňeuviďím, za čo sa každí boží ďeň v mojej kapličke modljevam.‘ Otca slzi zaljali nad touto sinovou ňeposlušnosťou, a Filko sa velmi rozžjaliu, že otcovi po vuoli urobiť ňemuohou. Na ostatok oťec prehovoriu: ,No len že sa si, sin muoj, dáko inak namisli.‘ A Filko odišjeu do svojej kaplički a modliu sa pánu Bohu, abi sa mu dovoliu poďívať do tej ňebeskej slávi, čo len na kľúčovú djerku.

Od tích čjas oťec sina každí ďeň nahovárau na žeňeňja, a sin len na veki to istuo opakuvau, že sa on hňeď ožeňí, len ňech muože viďjeť tú ňebeskú slávu aspoň za okamžeňja. Na ostatok na mnohje reči tak obmeklo Filkovo srdce, že k tej ženbe i privoliu. Ak oťec to slovo počúv, že sa Filko k žeňeňú privoluje a že sa jeho ostatňja vuoľa plňí, tak sa zaraduvau, že vari aj o 10 rokou omladnúv. Hňeď kázau robiť prípravi k svaďbe, o akej svet ešťe pred tím ňechírovau. Najkrajšja paňička v celej krajiňe mala biť mladou ňevestou, a čo kďe len akí pán v krajiňe, každí bou povolaní na tú hosťinu. Jedna kada peňazí sa míňala za druhou, lebo starí pán ňič ňelutovau nakúpiť, čo len bolo vzácneho a drahjeho na sveťe. Mala to biť svaďba, ako som povjedau, akej od pameti sveta ňebolo, aňi vari ňebude.

V ustanovení ďeň bolo už všetko v porjadku, všetko nakúpenuo, všetko pripravenuo, všeliakjeho panstva tolko, že sa sotvi do kašťjela pratalo, a ešťe vše noví prichádzali. Prišla aj hoďina k sobášu. Kňaz čakau už pred oltárom, mladej ňevesťe družički veňec na hlavu pripravili a náš Filko išjou ešťe raz do svojej kaplički a modliu sa v ňej na holích kolenách, pred oltárom, zo zloženíma rukama, abi ho pán Boh pripusťiu do ňebeskej slávi aspon na jedno okamžeňja.

Ako sa tak modliu, aňi ňevedeu, iba sa jeden staričkí človječik pred ňeho postaviu — a to bou posol boží.

,Čo že sa ti — povedá ten boží posol — sin muoj, tak skrúšeňe modlíš? Či ťi dačo chibí a či sa ťi dačo stalo?‘ ,Ach, čože sa modlím, starí oťec, že som si bou umjeňiu, že sa skuor ňeožeňím, kím slávu ňebeskú ňeuviďím. A teraz, hľa, mám ísť na sobáš, a ňebeskú slávu som ešťe ňeviďeu.‘ ,Nuž a či bi si ju len predca chceu viďjeť?‘ ,Ach, chceu, starí tatko, chceu!‘ ,No, keď si ju tak žjadaš — povje ten starí — sadňi si na muoj chrbát.‘

Tak si Filko visadnúv tomu starjemu na chrbát, a len čo si visadnúv, hňeď mu zmiznúv svet spopred očú, a ňikto ich ňeviďeu, aňi ňeveďeu, čo sa stalo, iba sa po celom božom sveťe taká dáka velmi uťešená vuoňa rozľahla.

V takom tuhom letu prišjou náš Filko s božím poslom v okamžeňí pred ňebeskú bránu. Tu ten boží posol Filka dolu zložiu, zobljekou s ňeho všetki šati a zavesiu naň oblek ňebeskí a pusťiu ho dnu bránou do ňeba. Už tedi Filko bou v ňebi, ale čo on tam viďeu, čo počúv, ako sa mu tam voďilo, to žjaden človek ňevipovje aňi ňevje, čo bi bou sto razi od vás múdrejší, len to je istuo, že nášmu Filkovi tam velmi dobre biť muselo, lebo zabudnúv na otca, zabudnúv na peknú ňevestu i na všetko, čo mu na tom sveťe miluo bolo, i na celí celučičkí svet. A keď ten boží posol k ňemu prišjou, abi šjou už domov, ,Eh — povedá mu Filko — doprajže mi toho blahoslavenstva, dopraj ešťe za hoďinku, veď ešťe ňjet aňi hoďinka, čo som tu.‘ Minula i druhá hoďina tak lahko, ako dáki milí sen, a Filkovi sa ešťe ísť ňechcelo. ,Ach, starí oťec — povedá — ešte len za hoďinku, len za jednu hoďinku, veť veru už potom puojďem.‘ Tak sa na novo ťešiu v tej ňebeskej sláve a aňi ňeveďeu, ako mu prešjou čas, iba keď zas prišjou k ňemu ten starí človek. ,No, Filko — povedá — už ťi dosť mohlo biť, už teraz musíš dolu.‘ Pred branou ho zas preobljekou, vzau ho na chrbát a zaleťeu s ňím na to istuo mesto, skaďe ho bou predtím odňjesou. Zas len kľaknúv pred oltárom na kolená a ďakuvau pánu Bohu, že jeho modlitbu vislišau. Ako sa pomodliu, stau hore, ,No, už teraz — povedá — rád puojďem na sobáš,‘ a pošjou von dvermí. Ale akí sa to zázrak s ňím stau? Tá istá kaplička, čo ju bou dau ňedávno vistaviť, sa mu akousi ošarpanou viďela, múri machom obrástnutje, a na vrchu vari ďesjate šindle dohňívali. Pri kapličke pred troma hoďinami bou cinter, a teraz, ako bi sa mu ozimini na tom istom mesťe zelenali. Kďe pred tím mlinská voda ťjekla, tam bola teraz vinosená cesta, po ktorej vozi choďili. Všetko mu tak vizeralo, ako bi sa prví ráz naň ďívau. Tomu všetkjemu sa Filko ňeveďeu prenaďiviť. ,Ach ver že si mocní, Paňe Bože,‘ vzdichnuv zhlboka, ,keď za tri hoďini takto vješ celí kraj premeniť.‘ Príďe do otcovho zámku, i ten sa mu takí starí zdau biť, ako bi ho pred pameťou sveta boli staveli. Vňíďe dnuká; tu mu samí ňeznámí luďja pred oči prichádzajú. Nazdau sa, že to tí hosťja na jeho svaďbe, každjemu sa pekňe ukloňuvau, každjeho príveťive vítau a jeho ňik, ale ňik ňepoznau. Začau sa dovedúvať na svojho starjeho otca, na svoju peknú ňevestu, začau hovoriť o svaďbe, a ňikto ho ňerozumeu.

Na šťesťja bou tam jeden starí tristoroční popelvár, ktorí Filka v jeho ďeťinstve ešte na rukách nosjevau. Ten jeďiní poznau svojho mladjeho pána. Ten ho poznau po meňe. ,Nuž a kto že si ti, dobrí človek, skaďe že ti mňa poznáš?‘ spitovau sa Filko, ,ja som ťa nikdi ňeviďeu.‘ ,Ozaj že ňeviďeu,‘ povedá ten popelvár, ,ozaj že ňeviďeu, nuž a či svojho popelvára ňepoznáťe?‘ ,Popelvára? — nuž a kďe že si tak ostareu?‘ ,Jaj, veru ostareu, veru ostareu, čože robiť, keď ma pán Boh ňechce ta povolať.‘ ,A kďe že je muoj starý oťec? kďe že je moja pekná ňevesta?‘ ,Jaj, kďe že je starí oťec! kďe že je pekná ňevesta! Tam, pán muoj drahí, kďe i mi oňedlho buďeme. Veď od tich čjas už tristo rokov pominulo.‘

Teraz svitlo Filkovi v hlave. Tristo rokov! a on sa nazdau, že to iba tri hoďinki. Pozreu do ňebes, pozreu na zem a od toho okamženja začau na vidomočí starnúť a starnúť. Oči sa mu sťemňjevali, líca mu opadávali, brada sa mu púšťala bjela ako sňeh a ťelo leťelo do hromadi, takže v pár okamžeňjach ňevizerau mladší od toho popelvára. Tak tu stáli zoči v oči dvaja tristoroční starci. V tom zavjau ponad ňich ťichí vetrík a obidvaja sa na prach rozsipali.“

Táto rozprávka bola rozprávaná i v Codexe div. auct. B. č. 12. Známe iba jej stručný výťah, ktorý si zaznačil v svojom sozname upravovateľ sbierky rozprávok počiatkom 50-tych rokov.

„Nebeská sláva (a Filko). Nechceu se oženit, kím neb. slávu ňevidí, pred sobášom ho anjel povolau, tam sa za 300 rokí baviu, vratiu sa a pod dakolko okamžení zomreu. Cod. idem. N. 12.“

2. V rozprávke, zapísanej v Prostonárodnom Zábavníku II., 215 — 220, ktorá je zväčša doslovne rovnako ešte v rkpe Rozličné rozprávky, str. 93 — 97, splynul motív o čase veľmi rýchle na onom svete miznúcom s látkou o sneme bosoriek. Viď č. 97 B.

V jednom meste boly všetky ženy strigy a nad tým mestom bolo nebo stále zachmúrené. Tam žil veľmi pobožný farár. Raz zbadal, ako strigy braly z úst hostie, a tak nespovedal. Za chvíľu dal zavolať jednu ženu a pýtal sa jej, prečo tak robily. Na jeho dohováranie vyznala, že ide každú noc so svojimi družkami do inej nebeskej ríše. Mužovia o tom nič nevedia, lebo ako zaspia, položia vedľa nich motly; myslia, že vedľa nich ležia ženy. Keď sa vrátia, motly odhodia a ľahnú si ta samy.

Farár chcel sa tiež dostať do tej nebeskej ríše. O polnoci prišly preňho tri strigy a priviedly i kobylu preňho. Za krátku chvíľu prišli ku skale, na ktorej bol zámok. Bolo tam plno panstva a hostí a farára pohostili jedlom a pitím. On sa však ničoho nedotkol lebo keby bol pil, bol by sa stal „bosorákom“. Vzal pohár vína, pokrižoval ho a ihneď sa prepadol v temnotu, na špicatú skalu. Sliezol dolu a poznal, že je pod zemou v nejakej izbe. Hádzal skaly na sklepenie, spieval žalmy a tým upozornil pastiera ktorý hore pásol ovce. Prišli ľudia z mesta a vykopali ho. Nemohol sa s nimi dorozumieť, boli odení do tureckých šiat. V meste žil človek, znalý všetkých jazykov, a tak sa ľudia dozvedeli ako sa farár ta dostal.

Zatým sa zasa mohol navrátiť do svojho mesta, ktoré bolo vzdialené 900 míľ. Na mieste, kde stávala jeho fara, uvidel na veľké svoje podivenie kláštor. Len čo vstúpil do kláštora, hneď ošedivel. Od jedného mnícha počul, že ten kláštor bol vystavený už pred 900 rokmi. Mních ukázal farárovi z kníh, kedy zmizol. Za krátky čas farár umrel, majúc vyše 940 rokov.

3. Slov. Pohľady XIV., 280 — 1, majú verziu z Tekova (podáva A. B-y) „Z umrlčej hlavy panna“.

Syn, ktorý sa nechcel ženiť, vracal sa z nákupu na poludnie cez cintorín, uvidel na hrobe lebku, pozval ju na obed (srovn. 112 J.). Lebka kotúľala sa za ním, pri dome volala, aby ju preniesol cez prah; ako ju preložil do pitvora, bola z nej krásna panna. Pohostil ju a dievča potom ho pozvalo, aby ju sprevádzal. Viedlo ho po záhradách a poliach; keď bol smädný, dala mu jabĺčko a kázala mu, aby si polovicu nechal na zpiatočnú cestu. Napokon prišli na lúku, kde rástla drobná tráva, ale pásol sa tučný statok. Boli to ľudia, ktorí zachovávali prikázania božie. Prišli potom na lúku bujnú, kde sa pásol chudý statok. To bolí ľudia, ktorí žili v samých telesných rozkošiach. Prišli k zdochnutému psovi, z ktorého úst tiekla voda čistá ako kryštál. Bol to kňaz, z ktorého úst vytekaly čisté slová božie, ale sám bol zlý. Napokon panna pohostila ho v záhrade krásnym ovocím. Potom mu povedala, že je čas sa vrátiť. Doma našiel všetko premenené a cudzie, v knihách sa dočítal, že sa už minulo tristo rokov. Jemu sa zdalo, že to bolo včera. Bol hladný, keď sa najedol, počal odrazu starnúť, až sa konečne rozsypal v hŕbku bielych kostí.

Tieto rozprávky náležia do okruhu látok o čase miznúcom veľmi rýchle na onom svete. Rozobral ich najmä Sidney Hartland, The Science of Fairy Tales v kap. VII. — IX., str. 161 — 254. Je to jedna legenda o ženíchovi a jeho umrevšom priateľovi, ktorý sa zjavil na jeho svadbe. Srovn. Köhler, Kleinere Schriften II., 224. Tu je tiež odtlačená stredohorno-nemecká legenda, Zaranie ślązkie II., 190 (od str. 228 ďalej). Podobne Kolberg, Lud VIII., str. 101 č. 37 a 38; Lud XII., 81 č. 13, XVI., 293; Etnograf. Zbyrnik XIII., 134 č. 328, 330, XXXIV., 40 č. 654; Hrinčenko, Etnograf. Mater. I., č. 210; Mater. etnograf. grodn. II., 373 č. 110; Afanasjev, Russ. nar. sk., III. vyd. II. sv. 319 č. 205 h; Strohal, Hrvat. nar. pripov. III., 249 č. 12; Kres IV., 350; Bosanska Vila XXIV. (1909), str. 61; Kića IX., č. 13, str. 2.

V legende, ktorú spracoval Joz. Holeček: „Na pohany“ (Zvon II., 338), vstúpil mládenec Teofil, nevediac ako, do rajskej záhrady. „Po hodinke“ lúčil sa, že sa ponáhľa ku svojej neveste, a v zámku našiel všetko premenené. Taká pieseň sa spievala o dedinských svadbách, viď Kamarýt, Duch. písně II., 166.

Veľmi rýchle míňal sa čas v zemi víl, kam hrdina zablúdil: Mite Kremnitz, Rumän. M., 27 sl.; v rímskej rozprávke, citovanej u Köhlera (Kl. Schr. II., 409); Pamiętnik literacki II., 122; Bartsch, M. S. Meklenburg I., 326; Kreuzwald, Estnische M., 364; Etnograf. Zbirnyk II., článok 2., str. 8, č. 6; Gavrilovič, Dvadeset srp. pripov. 69, č. 11. Muž spal celých sto liet, opil sa, zaspal a snívalo sa mu, že je v raji, Lumír II. (1860), str. 1239.

Čas uteká rýchlo mníchovi, ktorý bol unesený spevom vtáčím. Srovn. Köhler, Kleinere Sch. II., 239; Goswin Frenken, Exempla Jac. Vitry 58, 71, 108, č. 19. Zs. d. Ver. f. Vkunde. XXIV., 1914, str. 102. Mitteil jüd. Vkunde X, 109, č. 3. Wesselski, M. d. Mittelalters 255, č. 65; Rovinskij, Rus. nar. kartinki III., 61, č. 716. Wisła 1895, str. 427; Levčenko 65, č. 131. Čudinskij, Russk. narod. sk. 92, č. 17; Žytje i slovo 1894, str. 187 č. 19, Sadok Barącz, Bajki, fraszki, 128; Etnogr. Zbirnyk XIII., 135 č. 329; Sb. za nar. život juž. Slavena IX., str. 1, X., str. 1, XX., 266 č. 40., XXIII., str. 64, č. 3, str. 68 č. 12. Janez Trdina, Zbrani spisi II., str. 79 č. 5. Tchéraz L’Orient inédit. 143.

Tak rýchle míňal sa čas človeka, ktorého žobrák-Boh k sebe pozval: Kolberg, Chełmskie II., 87 č. 4; Kolberg, Pokucie IV., 202, č. 42; Federowski, Lud białoruski II., 289 č. 324; Trejland, Latyšskje skazki, 162; Andrejanoff, Lettische M., 67.

Gruzínska rozprávka rozpráva o mladíkovi, ktorý hľadal kraj, kde niet smrti, a prišiel nakoniec ku krásavici, ktorá bola zrodená pri stvorení sveta. Po tisíc rokoch zachcelo sa mu vidieť domov, dostal od krásavice tri jablká, a ako ich doma zjedol, zoslabol a umrel. Sb. mater. kavkaz. X., odd. 3., str. 51 — 54. Na ceste do zeme, kde niet ani smrti ani staroby. Aichele, Zigeun. M. 85, 322 č. 20, Dirr, Kankas. M. 25 č. 6.

I v čínskej rozprávke míňa sa čas ako okamih v styku s krásavicami-vílami; Rich. Wilhems, Chines. VM., 76 č. 33.

Veľmi hojné sú rozprávky, ako mihom mizne čas v raji, na onom svete, v zemi mŕtvych. Srovn. Gust. Meyer, Essays u. Studien I., 297; Sumcov v Rus. fil. vestníku XXIX., str. 363, sv. XXX., str. 338., Mater. antropol. archeolog. IV., oddiel 2., str. 162 č. 28, XIII., 178 č. 165; Lud XIV., 293; Javorskij Pamjat. halic. 30, 289 č. 18. Hrinčenko, Etnograf. mater. I., 287 č. 210; Nowosielski, Lud ukraiński II., 122 (v katakombách kijevo-pečerských); Levčenko 109 č. 53. Drevnosti. Trudy slav. kom. mosk. archeolog. obšč. IV., 131; Zb. za nar. živ. juž. Slavena XVIII., 233; XIX., 71, 216; Preindlsberger-Mrazović, Bos. M. str. 11; Lambertz, Alban. M. 214 č. 47. Revue des trad, popul. XIII., 646, XXII., 310 č. 64, XXIV., 28; Aichele, Zigeun. M. 116, 323 č. 30. G. Jacob, Beiträge zur Märchenkunde des Morgenlandes I., 72; Chauvin, Bibliogr. des ouvrages arabes VII., 102; ako hosť u čertov „lěšich“, Smirnov, Sb. vrus. sk. 409 č. 135, Kallinikov Orl. 131 (podpaľoval kotly).

Zadeľujú sa sem i povesti o Blaníku a pod. Tak to činil Hartland op. cit., str. 219. Viď ďalej Huber, Wanderlegende von den Sieben schläfern, 387. Podobne Etnograf. Zbirnyk XII., 161 č. 162; Izvestija arch. istor. etnogr. Kazan XXI., 382; Graber VS Kärnten 101, 103 č. 119.

Czambel, § 130, str. 240 — 1, uvádza rozprávku zo Spišskej stolice.

Synovi umrela mať i milenka, čerti ich vzali. Chcel tiež umrieť, kňazi mu poradili, že musí ležať tri dni v posteli, kým umrie. Umrel, spustili ho do pekla. Videl mať, tá ho vítala, ale ako povedal: „Bože, budz miloscivi mňe hrišnomu,“ zmizla, lebo to bol čert. Rovnakou vetou zaplašil ženu i ostatné zjavy, kravy, bujakov atď. Išiel cez most z britiev a nožov do neba, pod mostom videl matku stáť v zemi po kolená. Ostal v nebi rok, potom ho Boh poslal nazad, ale nesmel na zemi povedať, čo videl. Kňazi sa ho pýtali, ako tam na druhom svete; odpovedal: „Nespravodľivosc i spravodľívosc.“ Zakryli ho v kostole plachtou, za tri dni sa rozpadol na prach a pošiel do neba.