ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Najúplnejšie túto rozprávku vyrozprával Št. M. Daxner z Malohontu v Codexe Tisovskom C, 101 — 108a. Ten text bol s malými zmenami odtlačený v Prostonár. slov. povestiach I., 31 — 40, predtým v časopise Orol VI. (1875), str. 2. Upravovateľ tlače dovoľoval si temer napospol iba zmeny štylistické. Len úvod je trochu iný. V rkpe čítame:

„Boli edonraz dwaja bratja, obidwaja siroti, a že každí z nich len za swojou wlastnou wuolou po swete chcew chodit, rozdelili sa o dedictwo otcowskuo a každimu sa dostalo po 1000 zl.“ Dobšinský predvádza ešte ich otca, ako umrel a že, sotva mu zatlačili oči, každý chcel konať po svojom atď. Išli do sveta a tu sa začali hádať, či je pravda na svete. Spor sa opisuje v rkpe živšie: „A čím ďalej idú, tim tukši a tukši sa dohadujú; žjadon nechce upustit, každí len svojo hudje, ,ba skapala‘ — ,ba neskapala‘ — ,ba skapala.‘“ Mladší potom sa stavil, že ak skapala pravda, dá staršiemu bratovi svojich tisíc zlatých. Za nimi prišiel podľa rkpu „na 4 paripách w bohatom hintowe“ veľký pán, čert. Odpovedal v rkpe stručnejšie: „,Eh, bračekowci, dajte si pokoj! prawdi ni tu na swete! prawda dawno skapala.‘“ Starší vzal teda mladšiemu jeho tisíc zlatých. Mladší sa nemohol upokojiť, stále tvrdil, že pravda neskapala, a napokon vykríkol: „,No ak tá skapala, dwa oči mám, aj tje si dam wiklať.‘“ Tu sa práve zjavil „edon pater — a tot mau čerwenje wlasi“ a ten z ťažkého srdca povedal rovnako: „prawda dáwno skapala, mi ju len z chíru poznámo.“ Starší vylúpil mladšiemu oči, posmieval sa mu a vravel mu, že ho tam nechá, nech ide pravdu hľadať, ako vie, on že pôjde svojou cestou. Ale mladší sa ho nespúšťal, chytal ho za šaty a prosil, aby ho aspoň doviedol „pod stenu dákiho bohatiho pána“, kde by nemusel hladom hynúť.

Dal sa starší brat uprosiť, vzal slepca za ruku, ale odviedol ho pod šibenicu, „lebo sa nazdau, že ho tam čerti pres noc uchitja, a to aj s jeho prawdou“.

Slepý nevedel, kde je, len poznal, že je noc, a silne priostroval sluch. Okolo polnoci začul „nad sebou sa dowrawat“. To boli čerti, ktorí sa ta so všetkých strán sveta schádzali, aby si rozprávali, čo kto zkúsil alebo vykonal. Prvý čert sa chlúbil, ako pomáhal staršiemu bratovi oproti mladšiemu, ktorí sa hádali, či je pravda na svete, až starší mladšiemu odobral otcovské dedictvo a oči „vyklal“. Tu ozval sa iný čert, že by si oslepený ľahko pomohol, „len nach bi si potierau ranajšou rosou wilupenje jamki, tož bi mu druhie oči narastli“. Potom priletel druhý čert (v tlači „druhé hejno [kŕdeľ] čertov“) a začal sa chváliť „pred majstrom“, že v tom a tom meste zapchal všetky studnice, takže sa ľudia za kvapku vody budú zabíjať („a do pekla posielať“ pridané v tlači); posháňal všetky pramene na sedem míľ dookola a na to miesto priklopil takú skalu, že ňou ani sto (v tlači tisíc) chlapov nepohne. Ako dopovedal, uderila dvanásta hodina a všetci čerti „zhrmeli“ do pekla.

Slepý vypočul reči čertov a zachoval si každé slovo. Sotvaže na svite padla rosa, pustil sa na rukách a na nohách po zelenej tráve a potieral si rannou rosou prázdné jamky „a hned mu začali rostnut oči, kot slunječko obsušilo rosu, už ich mau takie ako malie trnki. Na druhuo rano mu už boli ani hodnie hrachi, a tak čim dalej si ich ranou rosou potieraw, tim wše wečje a wečje mu rastli, tim wše lepši a lepši widew, až sa mu napokon praznie jamki krasnima očima i doplnili“. (V tlači to miesto bolo upravené).

Potom dal sa hrdina hneď do onoho mesta, kde čerti zahatili pramene. Dostal tam po niektorých ťažkostiach potrebných sto chlapov, poslušných jeho rozkazov. Obliekol sa do kňazských šiat, vzal si svätenú vodu a išiel ku skale, „čo mu tak do akomaku tí čerti boli opísali“. Pomodlil sa tam Bohu. Pokropil skalu so všetkých strán svätenou vodou a chlapi dali sa do roboty. „Chlapi založja koliki, zaprú sa a nadwihnú zapolu — tu sa hned začne krasna čista woda walit, akobi ju bou z Dunaja naraziu, a walí sa taká, že temer šitki mlini mala preč zobrat.“ V tlači nebola robota tak ľahko a rýchlo vykonaná.

Ľud naniesol svojmu dobrodincovi hrôzu peňazí, chceli ho učiniť svojím pánom, ale on odmietal, najviac sa mu páčil stav kňazský; vyučil sa za kňaza a stal sa kňazom v tom meste. Účinkoval v meste a celej krajine blahodarne, dočkal sa všeobecnej vážností a vysokého veku.

Neďaleko žil veľmi starý a veľmi hriešny žobrák, trápený veľkými bolesťami, „lebo šetki hriechi, kterje za živa spáchau, obrátili sa mu na wši (v tlači ,hmyz‘) a hrizli ho po celom tele do žiwiho.“ Ododávna ani nežil, ani neumieral, a hoci ho sedemdesiatsedem kňazov spovedalo, nemohol skonať. Vybral sa k nemu napokon náš spravedlivý kňaz. Sotva k nemu pristúpil, poznal v ňom svojho staršieho brata. Nedal mu to však najavo a spovedal ho, ospovedal, až zamĺkol. Tvrdil, že viac hriechov nespáchal, a tak urputne, „že bi ani klještami nebou z neho witjahnuw wiznania ni to dobrím slowom.“ Konečne začal k nemu kňaz podľa rukopisu rovno: „A či wješ, kod smo sa o tu prawdu hádali, ako si ma ti pozbawiw dedictwa, ako si mi wiklaw oči a ako si ma zawjedou pod šibenice,“ v tlači začína nepriamo, ďalej potom je v tlači nezmenené: „abi si wedew, že som ja tot istí twoj brat, čo si ma ti chcew skazit, ale pan Boh nedaw! Či už teraz weríš, že jesto prawda na swete?“

Tu ožila v starom hriešnikovi duša, vyznal, že verí, a skonal. V rukopise sa rozpráva ďalej: „Potom mu bou držaní pohreb, nikdo nezaplakaw nad jeho truhlou, nikdo ho nesprewazau ku hrobu, len čerti wiskakowali od radosti, že mohli uwítat dáwno čekaniho hosťa.“ To bolo v tlači vytreté.

Na konci rozprávky je ešte niekoľko stručných slov o posledných rokoch spravedlivého kňaza, ako potom ešte ľuďom vykladal, že pravda neskapala, ale že je a bude po všetky časy a veky, a napokon o jeho smrti a pohrebe.

Prvopis tejto rozprávky je v pozostalosti Dobšinského, ktorú opatruje Ján Čajak v Petrovci pri Novom Sade.

Srovnáva sa vcelku úplne s vytlačeným textom. Odchýlky sú vcelku nepatrné: tlač str. 31: „podelení pustili sa svetom“, v rkpe: „ako sa podelili…“, tlač str. 35: „dohonil som dvoch bratov dohadujúcich sa“, v rkpe: „čo dohaduvali sa“; druhý čert sa chlúbil, že ani „tisíc“ chlapov nepohne skalou, v rukopise pôvodne bolo „sto“, ako v pôvodnej predlohe Cod. Tis. C; potom si vyžiadal mladší brat „tisíc“ chlapov, v rukopise pôvodne „päťsto“, v pôvodnej predlohe len „sto“; tlač str. 37: „dialo sa“, v rkpe „robilo sa“; ďalej je to rozvedené v tlači: „načierali a naberali si, druhí len tak dobehli piť, tretí doháňali hneď aj statok napojiť, lebo nazdávali sa, že to len za chvíľku potečie a potom prestane“, v rkpe: „načierali, to i len tak dobehli piť a statok doháňali, lebo sa nazdávali, že to len za chvíľu tak potečie“.

Na rukopise je pripísané: „Odpis pre Sborn. 22/3 872, pre II. kn. d. 10/12. 74.“

2. Odchylný je text z Trenčianskej stolice, zaznačený B. Němcovou I., 143 — 145 č. 22.

Zlý brat vyhnal po smrti otcovej dobrého brata z gazdovstva. Žaloval, ale nič nevyžaloval a ľudia mu istili, že nieto spravedlivosti na svete. Jednako stále tvrdil, že predsa je spravedlivosť na svete, hoci sa jemu zle vodilo a zlému bratovi dobre. Zlý brat ho stále prenasledoval, hľadel iných ľudí oproti nemu popudzovať a priviesť ho celkom na mizinu, aby videl, či bude ešte potom zastávať spravedlivosť. Keď dobrý brat nemal už čo dať do úst ani sebe, ani deťom, išiel brata prosiť o kus chleba. Ten však, chopivši ho, kázal, aby mu vylúpili oči. Zaviedli ho potom pod stĺp spravedlivosti a on i ešte potom tvrdil, že je spravedlivosť na svete. Brat mu vravel, že uverí, že je spravedlivosť na svete, až zasa bude mať zdravé oči, a odišiel.

O polnoci prileteli dvaja havrani a sadli si na stĺp. Jeden povedal druhému, že v tom a v tom meste nemajú vody, ale keby otvorili skalu, mali by vody dosť. Druhý povedal, že vedľa je studnička, ktorej voda vylieči každú slepotu. Keď odleteli, oslepený sa priblížil k studničke, potrel si oči a ihneď videl. Potom sa vydal do onoho mesta, dal otvoriť skalu a mocný prameň vyprýštil. Bohate odmenený od kráľa, prišiel na koni domov. Keď zlý brat všetko počul, vydal sa sám pod stĺp spravedlivosti a tam tí dvaja havrani mu vyklali oči, krýdlami ho zabili a jeho telo v pazúroch rozniesli po poli.

3. Malinowski, str. 141 — 3 č. 1, uvádza verziu zo Spišskej stolice.

Išiel Krivda s Pravdou na jarmok. Pravda pýtal jedlo, kamarát mu ho dal, ale vylúpil mu oči. Slepého doviedol pod šibenicu a tam Pravda vypočul rozhovor troch havranov. Prvý povedal, že jesto dedina, kde nemajú vody, keby odstránili kameň, voda sa ukáže. Druhý vravel, že napadne v noci rosa, keď sa slepý ňou pomaže, že bude vidieť. A tretí hovoril, že princezna vypľula hostiu, prehltla ju žaba; preto je princezna chorá a vyzdraví sa, keby niekto žabu rozpáral a hostiu jej priniesol. Pravda nadobudol zraku, opatril v dedine vodu, uzdravil princeznu a ostal v tom zámku.

Keď Krivda nemal čo jesť, prišiel, Pravda ho oslepil, povedal mu všetko a zaviedol ho pod šibenicu. Havrani — boli to šarkani, čerti — roztrhali ho tam na kusy.

Srovn. V. Tille, Böhmische Märchen I., 341.

1. V Codexe Revúckom A, 35a — 36a,^[14] je rozprávka, zapísaná od S. Ormisa, ktorá potom bola prepísaná do Prostonárodného Zábavníka IV., 126 — 130, pod nadpisom „Bohatý a chudobný brat“ a ktorú pripomína Dobšinský v Prostonár. slov. povestiach I., 31.

Rozpráva, ako sa dvaja bratia vydali na cestu za zárobkom; blúdili pustými krajmi, chudobnému bratovi minulo sa jedlo, takže nemal, čím by svoj hlad ukojil, a prosil bohatého brata o kus chleba. „,Ja ti nedám skoré, kím si nedáš jedno oko vylúpit.‘ Bedár lašní, v bruchu mu kvíkalo, a van se nevládal pohnút, dal tedi levja oko za kus chleba. Na druhí den išli, išli, a ani chír ani slích o ludoch, šicko pusto. Bohatší si ždi chleba ukrajoval a tot o jednom oku milosrdne nan pozeral; ale len búl zpokojní s lašnotó, nekcel všerajší obed mat, a na veki dúfal, že prídu do dáké dedini. Na ostatok už omdljaval od terchi a najvác od prázního brucha. ,Ach, dajže mi, brat muoj, daj kus chleba, ve ho máš dost, a jä nevládzem delé od hladu.‘ ,Kdo kce jest, nech platí zan,‘ pódá ten bohatí, ,a ak nemá dukáti, nech dá oko.‘ ,Ale brat muoj, ši bi si me žobrákom kcel urobit? ve si len pomisli, že som ti brat!‘ ,Ale choj! šva mi tu bude ešťe tárať, kot nekceš dat, tak nepítaj.‘ Napokon calkom oslábnúl a už nevládal delé. Brat mu nekcel dat jest, len za oko, a tak brucho zvítezilo, oko vibrizglo, a van chljeb s plašom už slepí uhrízal.“

Tretí deň zanechal ho pri všetkých jeho úpenlivých prosbách pod šibenicou. Oslepený pod šibenicou „jajkal“, večer prileteli traja čierni havrani. Jeden z nich začal rozprávať o meste bez vody a ako by sa dostala, keby sa skala odvalila. Druhý havran vravel: „V králové residencií som dnes videl jeho céru velmi chorú. Vela doktorí jú kurujú, ale šitko len horší, lebo sami neveda ,ani ona, šua jéj je. A to ona pre jedniho majora od lúbosti do chorobi upadla, že ho do áreštu vsadili. Ak bi toho majora vipustili, hned bi ozdravela.“ Tretí napokon povedal: „Dnes se doktori v delaké krajine hádali, ak bi slepímu oši narjasli? Jak, odpovja jedon najmúdréši, kotbi jednó zelinkó si potrel jemki. A tá zelinka práve na této lúke rostne — ale ši nás dakto nepošúva? — Ach, to je len jedon slepí žobrášik.“ Slepý si potrel potom oči a hneď prezrel. Zatým prišiel do dedinky a vstúpil tam do domu a povedal: „,Pan Boh s vami, dobrí ludkovja, dajteže mi pocesnimu kus vodi, velmi je zparno a šlovek dobre od smedu ňezkape.‘ ,Velmi vdešne bi sme dali,‘ povedä domácí, ,kobi smo mali, ale už tri roki šitká vodá vyschla.‘“ On sa dal na to, že im najde vodu; sľúbili mu za to štvrtku dukátov. On vzal chlapov a železné koly, išiel ku skale a odvalil ju a vyvrel mocný prúd vody. Dostal dukáty a „jedon pán mu cifrovaní, zlatom vibití koč aj štiri paripi daroval“.

Potom prišiel do kráľovského mesta, ktoré bolo obtiahnuté čiernym súknom. Počul, že princezna je na smrť chorá. V zámku sa ohlásil ako doktor a kráľ mu sľúbil dcéru i s kráľovstvom za to, ak ju uzdraví. Doktor odpovedal, že nechce ani dcéru, ani kráľovstvo, „len dones klúše od temnici, tam najdemo ljaki.“ Majora prepustili zo žalára a princezna sa uzdravila. Za odmenu dostal hrdina „jednu calú dedinku“.

„Kot se už stál svojim pánom náš doktor a mal šitkiho dost, nabral strjabla, zlata, sednul do voza, a hijó! domó ku milím opuštěním.“ Zanechal totiž doma ženu s dieťaťom a oni veľmi trpeli od bohatého brata. „Jedonráz pod vešor sedí djavše s materó pri kúželi na štjanke, a matka mu povjacki rozpráva,“ vtom zahrčal zlatý koč; matka vysvetlila dcére: „To koč, mojo djetja, tam sa velkí páni vozjavajú.“ Koč zastal, pán vystúpil z voza, objal ženu a dieťa, radosťou plakal „dobre se nerozlali“.

Ráno poslal dcéru k „bašíkovi“, aby požičal štvrtku, „prišol nám otec, budemo dukáti merat.“ Bašík odpovedal: „Ba vši, ni dukáti, deže váš otec, toho dávno vrani zedli. Ale im len dajte tu štvrtošku, šva budú s nó robit.“ Dievča všetko otcovi vypovedalo, a keď všetko vymerali, „dukát za obruš zapichol, zaštúril“.

Bašík dal si od brata všetko vyrozprávať, sám si vylúpil oči a išiel pod šibenicu.

„Vešer zletnú havrani na šibenicu. ,Ja som dnes letel,‘ zašne jedon, ,šez tretú krajinu, kde šaški a kobilki šitko zožrali. Teráz povstane hlad, a ak se ludja do druhích krajó nerozídú, jedon druhího budú žret.‘

Druhí povja: ,V šjaste krajine som videl jedon strom, kotor každú nemoc uzdraví. Ale se jeden had na to mrzí a hnevá, a tak strojí se ho podrit a podhrízt. Ti ludja bi dobre urobili, abi toho hada zabili.‘

Tretí se ohlásí: ,Ja bi som tjaž daš povedal, ale nás tu jedon huncút, šva svojmu vlasnímu bratovi oši viklal, poslúchá.‘

Ak to virjakol: kvák! zkríkli havrani a roztrhali závisníka na kusi.“

Prvopis rozprávky, uvedenej hore pod a), zachovaný v pozostalosti Dobšinského, podáva v poznámke stručný obsah rozprávky Ormisovej a srovnáva ju s verziou, ktorú zapísal Ad. Ghillanyi z Liptova:

„Poviestku túto máme v prostonárodných sbierkach podanú v jednom dávnäjšom, v druhom patrne už novšom spôsobe vypravovania. Dávňajší spôsob je tento: Dvaja bratia, z nichž starší uchváti celé otcovské dedictvo, pustia sa do sveta. Starší ani tu dalej nemá citu spravedlivosti, potravu mladšieho stroví a zo svojej zásoby biedne krmí ho len vtedy, keď tento nestrpným hladom opútaný dá si napred jedno, potom i druhé oko vyklať. Slepca, miesto k vyžiadanej kaplici lebo k mostu, kädial milosrdní ľudia chodievajú, zavedie potom pod šibeň, aby tam biedne zahynul, aby nemal kto žalovať viac na spáchané krivdy. V noci priletia na šibeň dľa Ormisovho vypravovania tri čierni havrani,dľa Ghillanyho traja draci. Havrani hovoria: prvý o meste, v ňomž ľudstvo už tri roky bez vody pod skalou ukrytej smädom hynie; druhý o kráľovskej dcére, chorej a umierajúcej od ľúbosti za uväzneným šuhajom; tretí o zelinke oči uzdravujúcej, rastúcej pod touže šibeňou. I znajú, že jich tu poslúcha slepý žobráčik; ale ako to vypovedia, letia hneď svetom. Draci podobne hovoria: prvý o rose zrak navracujúcej, ktorá jedine v tú noc padala na zrastlinstvo pod šibeňou; druhý o vodách pitných pod skalinami ukrytých a z toho o meste i ľudstve od smädu hynúcom; tretí o chorej panej, ktorá vraj Božie telo (hostia) odhodila, ktoré jej žaba pod oltárom ukrytá prehltla. Slepého nebadajú, len preč odletia. Mladší tento brat a ukrivdený slepec navrátil i hneď sebe zrak tam zelinkou, tu rosou; vyhľadajúc napred smädné mesto, potom ale chorú paničku, prinesie ubiedeným pomoc a od nich obdarovaný príde domov i meria zlato na mericu od staršieho brata vypožičanú a doma dobre má sa so ženou i s deťmi. Na naliehanie bratovo zradí tomuto celú príhodu. Tento ako lakomec vypichne si oči a ide pod túže šibeň nocuvať. Doletevši havrani hovoria zasa: prvý o nastávajúcom velikom hlade krajiny; druhý o strome všetky nemoci uzdravujúcom, ale od hada v koreni podhryzenom; tretí mal by tiež čo podobného zvestovať, ale nechce, pretože jich pod šibeňou poslúcha človek huncút a oplan, čo vlastnému bratovi oči vyklal. ,Krák, krák!‘ ,Krák, krák!‘ zakrkali havrani a roztrhali nespravedlivca, závistníka na kusy. Podľa Ghillanyho ale z priletevších troch drakov už len prvý začne: ,Čujete, povedá, čo sme ti voňahdy tuná vraveli, všetko ti nás voľakto vypočúval a všetko tak vykonal, ako sme my vraveli!‘ Aby nikto viac nevybľabotal jejich tajnosti, ide obzrieť okolo a začne rehliť sa (ryhotať sa) nad slepým boháčom: ,To je, vraj, ten, čo svojmu bratovi oči vylúpil! Preč s ním!‘ Draci chytili ho tedy a na prach roztrhali.

Z tohto dávňajšieho, ostatným bájnym povestiam bližšieho vypravovania tak domnievam sa, povstalo druhé, na spôsob kresťanských legend prispôsobené vypravovanie, ktoré pod názvom na čele stojacim hlavne dľa Št. Daxnera rozprávať budeme, a to jak pre úplnosť jeho, tak i preto, aby sme mali na písme tú istú rozmanitosť rozprávania, ktorá i v ľudu skutočne jestvuje. — Podanie Ormisovo má název jednoduchý: ,Bohatý a chudobný brat‘; Ghillányho ešte jednoduchejší: ,Dvaja Bratia‘; Daxnerovo ten istý, tu nadpísaný. Ostatne a hlavne čo do začiatku srovnaj i cele bájnu povesť: ,Zlí bratia‘, podanú v I. knihe mňou a Škultetym vydaných povestí, str. 263. P. Dobšinský.“

2. Iba svojím úvodom náleží sem rozprávka, zapísaná v Prostonár. Zábavníku III., str. 165 — 170, č. 23, „Powjedka o zlatom mostě“.^[15]

„Bou edom oťec, a mau dvoch sinov, edom sa zvav Ďurom a ten mladší Jankom. A ten jich oťec takej chudobnej bov, že jim ňemav čo jesť dávat. Keď už dosť velki boli, vybrali sa do sveta. Matka jim upiekla každimu po enom chlebiku do enej kapsičky a kupila jim po krčiašku, v kerom vodu mali. Tak išli ces hori, ces vodi a ces šakovie zeme. Hiba edonraz povje ten starší Jankovi: ,Brat, daj tvoj chlebík, zajeme si ai vodu zapijeme si, potom ta ďalej buďeme z mojho jesť.‘ Ako to povedau, sadli si na zem a obidvaja chutně jedli, lebo boli už lační. Keď sa už najedli, napili, kráčali ďalej. Keď už zas edom kelavni kušťik prešli, sadou si Ďuro lovká a jedou svoj chlebík, Jankovi ale něponukou; tento potom povje: ,Dajže mi, Ďurko, s tvojho chlebíka, ja som těbe z mojho dav.‘ A tot mu odpovje: ,Ač si dáš edno oko viklať.‘ Janko zaveľa stav a premišłav si, že čo má urobit, naostatok, že ho hlad nutil, tak si dau oko viklať. Potom sa zas Ďuro napiv zo svojho krčjaška, ale Jankovi nič ňedav, a tento chudák od smedu už ledva stáv. ,Nože mi daj, Ďurko, troška vody,‘ povedav Janko a ten: ,Ač si dáš ai druhvo oko viklat.‘ Janko mu potom povedav: ,No, ňedbám.‘ Tak mu aj druhvo oko viklav. A potom ni že bi ho chitiv a viedov, ale ho tam slepiho opušteniho nahav. Janko tento neborak sa pustiv ďalej, lebo veďev, že tam, dě je, ninť človeka. Ale že ňišt ňeviďev, križom cez garádi ai ces oracini šov, a tak prišou do ednej hore. A v tej hore, čo ňevidev, šetok sa dotlkov o stromi, ač na ostatok, keď už slnce zapadalo, višov z nej von a do eniho velkiho garádu spadov. A ako v tom garádě ležav, počuv kroke chlapskje, ale ňikoho ňeviděv, tak sa mu privravev: ,Dobrí večer, starí oťec.‘ ,Pán Boh daj ai ťebe, sin muoj, ďeže si ta tu zav?‘ A on mu potom šecko rozpravav, ako sa s nim stalo. Tak mu povedav ten stari človek: ,Poď so mňou, zavediem ťa ku jednej stuňi a s tej stuňi si naberieš vody, a s tou vodou si oči umiješ, hneď buďeš vidjeť.‘ Tak ho aj zaviedou, a keď si umiv svoje oči, hňed prezrev. Potom pekňe zaďakovau tomu starcoví.“

Starec ho poučil, aby vzal so sebou krčiažok tej vody a pokropil srsť, krýdla atď. každého, koho cestou stretne. Hrdina takto oživil myš, včelu a vlka. Potom vstúpil do služieb bohatého pána. Starší brat slúžil v súsedstve, nahovoril pánovi, že nový sluha urobí nadprirodzené roboty: 1. za noc vyseje, požne a soberie žito, 2. vystaví od Červeného mora až k bráne za noc zlatý most a vysadí stromy po stranách, 3. naplní pánov dvor vlkmi. Hrdina to vykonal s pomocou svojich povďačných zvierat.

3. Túto rozprávku spracoval A. H. Škultety v Slovenských Povestiach, str. 263 — 269 (nové vyd. 225 — 237); spomína sa tu, že Škultety znal tri verzie, ktoré „sdelili: Ján Gáber z Novohradu; Ján Kalinčiak z Liptova; L. V. Abaffy z Dolnej zeme.“ Z týchto troch sú nám prístupné a známe len dve.

Odchylne išli traja bratia do sveta a najmladšieho obaja starší oslepili. Potom sa rozpráva celkom rovnako, iba že hrdina vstúpil do služieb kráľovských, kde boli jeho obidvaja starší bratia. Prvá úloha, daná hrdinovi, je tá istá, ako v rukopisnom texte, rovnako tretia a zakľúčenie. Druhá úloha je trochu inakšia a asi pôvodnejšia než v rukopisnom texte: hrdina má vystaviť cez noc ešte krajší zámok než kráľovský; vystavily ho včely. Treba ešte poznačiť, že hrdina vlastne zvieratá neuzdravil, lež srsť myšaciu, krýdlo včelie a srsť vlčiu namočil do vody, a hneď vyskočila „myš ako čiapka“, „včela ako pesť“, „vlk ako jalovica“.

Podľa poznámky na str. 266 nebol hrdina len oslepený, ale mu boly odťaté i ruky a uši; oči, uši a ruky mu hneď narástly, keď sa skotúľal do studničky; pri tom nezasahovala nijaká iná bytnosť.

4. Táto podrobnosť, práve uvedená, je vo verzii, ktorú zapísal Ján Gáber z Novohradu do Prostonárodného Zábavníka II., 295 — 300, pod názvom „O Miluše“ („Národnja Rozprávka“).^[16]

Tento text podávame:

„Od sjedmich už rokov pán Boch ani na poli, ani na zahradách nič něpožehnav, štjadli sa stáli bidlom fujákov, potkani hodujú v konicjach a v súsekoch pod sťenou bezpečne pavúki zakladajú si hustje ďeďini, mestá. V komore pusto, iba sa praznje ohlasujú s kútov bočki achkaňú gazdinej, a ridzavje zámki škrípja na štokoch plesnivich, a v izbe otupnú pjeseň vrdzgajú čvrčki.

Taki bou dvor Milušin, keď sa vracali traja jej ako sťena bledí sinovja z lúk, boli si kozú bradu hladať, ale ver aj tam tak nito nič ako na holej dlani, pálčivost velká ani stebla nenahala, a doma ničoho, ani ako čo bi za ňeheť blata, ani do sebä, ani na sebä, ničoho už na tom svete nič.

,Deti moje drahje,‘ hovorila Miluša, pritiskujuc k prsom sinov, ako ked dobrá mati zakríva krídlami odrostlje, vše edno a zas k druhimu tajdě, ostatní raz na pantoch kurence a zajtra jich nahať zamišla. ,Schoďila som celú dedinu a službi som žjadnej ňenašla, aj prstí by si lizali ludja po ovsanom chlebe, kebi ho len mali, a ja vám ani vjac mrvinki dati ňemám, dobrí ludja bi podali, kebi sami mali; tu skapeme od hladu.‘ ,Mamo,‘ povje sin najmladší, ,puojďeme, kďe nás oči povedú šírim svetom do službi, veď nás aždaj leň dobrí pán Boh neopustí, len nám na cestu po jednom plameníku aspon z popela upečtě, a to hneď zajtrá ráno.‘ ,Pán Boh s vami! veď sa ja trebas ako horko ťažko opatrím, aj mňa pán Boh něopustí.‘

Tak sa stalo. Na druhí ďen šli traja bratja, každí na s ednou kapsičkou a v ňej plameník popeloví, ako keď sa prví ráz do poľa puštja čelička, a šli, šli. Už sa na druhí bok sklonilo slňječko, vedno po predku parili dvaja starší, shovárajúc sa, a Bohuslav zostávau najslabši, už mu svitat začalo v žaludku. ,Bratja moji!‘ zavolá, ,veď bi sme si už aj zajest mohli, ja som lační!‘ Počkali ho: ,A zjedzme najskorej tvoj plameník dovedna a potom budeme naše,‘ povedali; najedli sa a šli dalej. Prišla havranka, zas tak urobili. Prišou aj večer, z Bohuslavovho plameníka nězostála ani melinka.

Vispali sa dobre, lebo jích žalúdok neťažiu, a pohli sa, ked tretí ráz zaspjevau kohút. Už níski bou fruštik a lačného Bohuslava něponúkali bratja, von sa jich napomenúť ostjechau, račej trpeu hlad. Bolo mu ho s poluďňu do sitosti, ledvou už kackau za nimi, až zavola: ,Bratja moji, dajteže už aj mně jest, veď som lačný ako vlk.‘ ,Jec, keď si lační, veď nám každemu dala mama po rovnom plameníku. Mi sme ni lační.‘ ,Veď ste si vi tu i tu zahrizli; keď stě z môjho jedli, povedali ste, že aj vi z vašho dáťe; veď aždaj len zakapat ňedaťe!‘ ,Hm, načo si nám dávau z tvojho? Ač si dáš jedno ucho odrezať, tak ti len dáme.‘ ,Ale nože mi len dajťe, no!‘ ,Podmě dalej,‘ povedali dvaja bratja starší, ,no ak si dáš ucho virezat, tak ti dáme.‘ ,Nuž, keď tak kcetě, tu ho mátě, odrežtě ho!‘ A odrezali mu ucho, lebo sa hňevali naňho, že ho matěr najračej mala a že on povedau, abi sa vibrali do službi, lebo boli obidvaja leniví, a tak sa shovorili. Prišou večer, a zas mu nedali jest dotjav, kim si druhuo ucho ňedau odrezať, a bou velmi lačni, lebo mu aj na poludnja len kuštičok boli dali.

A na druhý den mu obťali ruki, ráno jednú, na poludnja druhú a večer edno oko viklali. Ešte iba kurence zachodili, už sa híbali tretje ráno, ale na Bohuslava pán Boh takí hlad dopustiv, že on už nijak němohou. ,Ač stě z Boha, dajte mi jest, bratja, už stě ma o uši, ruki aj oko pripravili, pán Boh vás za to potresce.‘ ,Daj si aj druhvo oko viklať, veď ťa mi povedjeme.‘ ,Vikolťe mi ho, ked ste taki nemilosrdni.‘ Potom mu odťali jednú nohu a on po palici skackav za nimi; a tak aj druhú a on sa za nimi kotúľav.

Ale sa neborák nemohou tak strmo, ako oni išli, nahali ho, poblúďiu s cesti a prikotúlav sa k jednej studni, na kerej žjadniho zruba nebolo, a spadou do ňej.

Ledvou bou vo vode, hňed viďeu, narjastli mu uši, ruki aj nohi, a ďakovau Bohu z toho jeho daru. Bou v tej studni aj jedon krčjažok, nabrau si tej vodi doňho, že sa mu aždaj zíde a dakomu pomuože, keď je to taká dobrá voda, a vinšou po skalach von zo studni, od kerej jedna dlhá pravá cesta vjedla. Pustiu sa ňou Bohuslav. Išou, išou zamislení ako hora, až sa naráz: ,Pomoc mi, ač si z Boha!‘ zdakäde ozvau. Obzerá sa, ale nikoho nevidí. ,Tu som, tu v kolaji čelička zo zlomením od divího vetru krídlom.‘ Bohuslav jej pomazau krídlo s tou vodou a hneď jej narjastlo. ,No žebi som sa ti dajak odslúžila, na ti tuto píšťalku; keď na něj zapískaš, ja, trebas kde budeš, pridem k tebe.‘ Išou dalej a zas ho edná miš zo zlomenou nohou postretla a prosila ho, abi jej spomohou, ač muože. Aj tej pomastiu s tou vodičkou, naráz mala dobrú nohu. Aj tá mu dala pištelku, a že keď na nej zapíska, že sa ona ustanoví. Zas len šou smutni, lebo nikdě ani máčka ani ptáčka. De sa zveu, tu sa zveu pred nim edon kriví vlk, chudák ledvou sa už vljekou. ,Dobrí človek, spomoc mi, ak vješ, div že od hladu, smedu a bolesti nezakapem.‘ Potreu ranu vodičkou a hned sa mu zahojila. Dau mu aj tento píšťalku, že keď na ňej zapíská v nebezpečenstvu, on mu prídě na pomoc. Rozišli sa aj s timto a každi šou ďalej svojou cestou.

Prišou Bohuslav do jedniho mesta, kdě ai kráľ bívau. Prišou k jednej starej babe a takto sa k něj privraveu: ,Stará mati, či biste ňevedeli dakú službu?‘ ,Bjeda je u nás, sin muoj, ač u krála ňedostaneš, inde nedostaneš, tam sa musíš hlásiť.‘ Tašou ku kráľovi a hňed ho opatrili, nachovali a za kočiša vzali. Bohuslav konau svoje povinnosti na vlas a sám kráľ ho velmi rád videu. Unho boli v službe aj dvaja bratja Bohuslavovi, ale jich on nepoznau, a tito jeho hneď poznali, zadivili sa, že kde sa tu vzav, ale sa mu neprihovorili a jich srdce zlostou zahorelo, lebo sa báli, ač jich spozná, že zle bude za ukrutnost s nimi, a že ho král najradšej mav, umjenili si ho dajak pod zásterou zo sveta odšatrit.

Po dvoch tižnoch šli ku královi a povedali mu, že bi sa toho v treťej konici kočiša chrániu, lebo že sa ten čertom zapísau. Kráľ sa jich opitau, že ako oni to vedja, a oni mu odpovedali, že bi ho zkusiu, že vje, ,ten vám je vraj v stave cez jednú noc takí zámok vistaviti, ako je tento váš královskí, len mu povectě, že ho daťe zotjaťi.‘ A povedav mu, že ač cez noc taki zámok, ako je jeho, ňevistaví, že o život prijde. Bohuslav zostav bladí ako stěna a počau sa vivrávat. Ale nedbau nič na slzi a vivravanja jeho. Odišou Bohuslav ztrápený ako smrť, obrjaďiu statok, sadou do jeho izbi za stvól, celí děn aj večer plakau, jako sudní deň. Keď takto bolestiu, prišla mu píšťalka, čo mu včela dala, do rozumu, zapískau na něj a čelička sa hned ustanovila. ,Čože žjadaš, muoj milí dobrodinec? čo že plačeš?‘ ,Ach! ako žebi neplakau, keď zajtrá skapať musím. Král mi povedau, že ak do rána nevystavím takí zámok, ako je jeho, že ma dá zotjať.‘ ,No, neboj sa nič, lahni si a spi pokojne, veď sa ja o to postarám.‘ A to bola královná šeckich čjél na svete.

Bohu poručená si lahou a zaspau, lebo mu velki sen bou prišou na oči. Královná čjel zapískala na píštalki, že bi sa šetki zišli zo sveta čeli, každá kus vosku na nuožkach donjesla a kamsi čosi bov zámok hotoví, děsaťkrát krajší ako samého králov.

Ráno sa první prebudiu vo dvore Bohuslav, hneď pribehou k obloku, a ono zámok ešte desatkrát krajší ako králou stáv v zahrade. Modliu sa a ďakovau Bohu za milost. Aj král sa zadiviu, keď stau a videu prekrásní voskoví zámok, mraz ho prejšov a pripustiu si, z čoho sa pred tim smjav k srdci, že Bohuslav s čerti robotu má.

Hneď za rána zavolat dav Bohuslavovich bratou, a že veru predci len pravdu mali, že ten čeladník s čerti alebo zo strigami obcuje a že sa on obávať počína. ,Osvícení kráľu, povecte mu, že ač vo vašej krajině tuto noc šetko žito nevimláti a na hrbu neznosí, že ho dáte zkántrit.‘

Za nimi ta prišou hneď Bohuslav zpitať krála uradovaní, že či dobre vikonau. Král ho pochváliu z tohoto, ,vidno, vraj, že si ti nilen hodzakí šohaj, a preto, ač tejto noci nevimlátiš šetko moje žito a na ednú hrbu neznosíš, o tvoj život prijdeš.‘

Zas s plačom odchodiu Bohuslav, až sa zachodiu. Večer spať nemohou, len plakau ustavične a zas sa mu nadhodila píštelka, čo mu ju miš bola dala. Zapískau a hned sa královná miší ustanovila. ,Čo žjadáš, dobrodinče muoj? čo že plačeš?‘ ,Ach, akožebi neplakau, ked mi kráľ takuo narídiu, čo vikonat nemuožem, žebi som šetko žito z jeho krajini vimlátiu a na ednú hrbu ponosiu, a ač nevikonám, o život pridem.‘ ,Netráp sa, dobrodinče muoj, veď sa ja za tebe postarám, lahni si spať, uspokoj sa!‘ Zapískala na píštalki, a hned sa sišli z celiho sveta miši a rozkázala jim, žebi každá po jednom zrnci z klasou vzala a na královú holovňu donjesla. A ani sa každej nedostalo a hned bou celi vrch žita znosení.

Bohuslav išou ráno pozret a všecko dobre bolo. Pomodliu sa a ďakovau Bohu. Král sa zadiviv nad vrchom žitním, zavolau bratou, že čo z Bohuslavom robit má. Tito mu povedali, že ač šeckich vlkou zo sveta nezožene, žebi ho zabiť dav. Dav zavolať Bohuslava a povedau mu to.

Plakav Bohuslav, dobre sa mu srdce něpuklo, bov zabudou na píštalku od vlka, len k ránu mu napadla, zapískau na nej a hneď prikvitou král starí vlkov. ,Či bi si mi nemohou zpomuoct, král mi káže šetkích vlkou zo sveta zohnat, ač nje, o život ma pripraví.‘ ,Veď som ti slúbiu, dobrodinče, že sa ti buďem chcjeť odslúžit.‘ Zapískau macko na svojej pištalki a hneď sa zišli vlki zo sveta. ,Teráz,‘ povedau starí, ,sadni si na mňa, na ti tento bič, zaháňaj zo šetkích strán: ,haj, haj, vlki, pod voskovje steni!‘ dotjal, kim ti ja nepovjem, že dost; žebi ta už vjac král němoriu aj bratja.‘

Už boli plnje ulice vlkou, už sa do královho dvora dobíjali, ked z obloka zakričau: ,Dobre šohajku, dobre! Vidím, že si vlkomožní.‘ Ale vlčisko zpod Bohuslava: ,len dalej, len dalej!‘ zamumlalo. Bičom pleskou Bohuslav a ,haj, haj, vlki, pod voskovje steni!‘ zakričau. Už sa do paloty vtjerajú a kráľ: ,Prestaň! dám ti pov mojho královstva!‘ a vlk zpod něho: ,len dalej!‘ Král sa ozve: ,Dám ti celvu královstvo.‘ Už vlki na dveroch začali škrabat. Král z oblokou: ,Dám ti aj mojú djovku. prestaň!‘ ,No už mu je dosť,‘ povedau macko. Vlki sa hned rozišli, zkadě ktorí prišou.

A Bohuslav si zau djevku hňed za ženu, královstvo len po očimovej smrti, a zlostním bratom, lebo mu vlk bou šetko porozprávau, povedau: ,Chojte, kdě chcete, mojej milosti ste nihodní!‘ Potom si aj vlastnú mater privjedou a živ, kralovav štastlive, kím nezomreu.“

5. V novšom čase zapísal verziu tejto rozprávky v stolici Spišskej Št. Mišík (vytlač. v Sborníku Muz. slov. spol. XVI., str. 17 — 19, č. 13).

Rozpráva najprv o matke troch chlapcov, že bola veľmi lenivá priadka a vedela oklamať muža, keď jej chcel v hore urobiť motovidlo. Tu volala z úkrytu: „Fto robi motovidla, nedožije utra vidna!“^[17] Traja synovia boli poslaní do sveta, aby si hľadali službu. Najmladší dostal chleba, keď si dal vyklať oči. Na šibenici rozprávajú traja havrani: 1. ktorý slepec si potrie oči rosou napadlou tej noci, nadobudne zraku, 2. v dedine nemajú už sedem rokov vody, lebo šarkan im studňu „zahatil“; blízko šibenice je pod veľkým kameňom kniha, a keby niekto pri studni z tej knihy čítal, šarkan by ušiel; 3. princezka, chorá sedem rokov, mohla by byť uzdravená, keby jej dali privoňať zelinku, ktorá rastie pod šibenicou. Hrdina sa vrátil bohate obdarovaný domov a obaja bratia ho vyzvali, aby im vyklal oči a zaviedol ich pod šibenicu. Tam ich havrani roztrhali.

6. Čiastočne inakšie rozprávajú verziu v stolici Abaujskej (Czambel, str. 355 — 356, § 183).

Rozpráva sa tu opäť o dvoch bratoch, chudobnom a bohatom. Chudobný viedol na trh svoju kravu a žena mu upiekla „vakarovik“ (zemiakovú placku); bohatý išiel s ním. Kravku nepredal, a keď mu kravka všetko zožrala, nemal sám čo jesť. Chudobný, keď nemohol utíšiť hlad a smäd, obetoval svoje oči. Prišli do veľkého lesa pod šibenicu a boháč tam chudobného opustil. Tu soslal Boh tri vtáčky s neba a tie mu povedaly, aby na kolenách liezol ku studni. Ak si umyje oči tou vodou a utrie si ich zelinkou tam rastúcou, prezrie. Potom mu povedaly, ako môže dostať vodu z vyschnutej studne. Má totiž skalu tam navalenu odtisnúť. Bohatý brat dal si potom tiež vyklať oči a zaviesť sa na ono miesto do lesa; tam zostal, ak neumrel.

Stopy tejto látky boly vzaté do inej rozprávky ešte zo stolice Spišskej (Czambel, § 127), náležajúcej do skupiny látky o zápase so zbojníkmi a nevernej sestre. Viď Súpis I., 190 — 1.

7. Z Oravskej stolice je verzia, ktorú rozprávala „Teréza Sakaráška, narodená v Krasnohôrke“; zapísal S. Czambel 4. VII. 1900.

Mať vypravila svojich dvoch synov do sveta a dala každému po chlebe. Starší žiadal mladšieho brata, aby mu dal jesť zo svojho chleba, a potom dal mladšiemu zo svojho chleba, len keď si dal „oči vylúpiť“. Potom ho oklamal, že ho dovedie ku kostolu, ale zaviedol ho pod šibenicu. Až na tretí deň prileteli traja havrani, začali hovoriť svojou rečou. Pán Boh dal chlapcovi, že rozumel reči havranov. Prvý povedal, ako v meste dostanú vodu, keď odvalia skalu; druhý vravel; „Já som počul, že ten a ten kráľ má malženku v ťaži a že by rad vedieť, čô jeho malženka porodí. Ale planá radosť uňho, bo porodí mu chlapca, tory v šesnásty rok mu shine.“ Tretí havran rozprával o rose, ktorou slepý nadobudne zraku. Do rána prezrel, ako si tou rosou poutieral oči.

Zatým sa rozprava, ako prišiel do mesta, kde nemali vody; vyžiadal si štyroch chlapcov, tí zdvihli kameň a odvtedy mali v meste dosť vody. Bohate odmenený išiel ďalej do sveta a prišiel k onomu kráľovi. Krčmár ho k nemu zaviedol.

„Keď pred kráľa prišiel, kráľ sa zaprel s ním do izby a pýtal sa ho: ,Jak mi nepovieš pravdu, dám ťa prez šetkjeho práva zmárniť.‘ Von mu pekne odpovedal, že porodí kráľovná syna, ale že malá radosť bude, že v šestnásty rok zhynie. No kráľ ho potom zaprel a nepustil ani vonká z izby, kým by neporodila. Potom, keď porodila, nuž ho už pustil i po záhrade špacírovať, lebo videl, že dobre veštil.“

Potom je pripojená nová látka. Viď č. 12 b., Súpis II., 164.

8. Z Tekovskej stolice je verzia, ktorú rozprávala „Gendiar Anna, nar. v Pažiti, asi 16-ročná a 4 roky slúži v Oslanoch“; zapísal Samo Czambel 19. V. 1903.

Podávame ju:

„Chudobný rodičia bývali v jennej hore. A mali trích synov. Otiec im hovoriu: ,Ďeťi moje, ja vás nemôžem vychovať, mosíťe si iť do sveta zahladať.‘ A najstarší syn hovoriu matke: ,Matka milá, mosíš nám volačo zhotoviť na cestu.‘ Tak matka upiekla tri chleby. A každému dala jeden a liter vody. Synovie sa vybrali. Keď prišli na kuse, boli hlanny. Tomu najmlačiemu hovorili, aby najprú dau jeho chlieb. Jeho chlieb najprú zelli aj vodu vypili. Išli ďalej; on si pýtau od ňích jesť a oni mu povedali, že mu daju, keď si dá oko jenno vyklať. On si ňesceu dať, že buďe radšej hlanný. Prišli ďalej, zase pýtau jesť. Keď mu ňesteli dať, dau si jenno oko vyklať. Potom mu dali kúštek chleba a trochu vody. Išli ďalej, tý dvá si zajedali a jemu zas nesťeli dať. Keď bou hlanný, zase si pýtau. Ony povedali, že keď si dá aj druhé oko vyklať. A on hovoriu: ,Milí bratie, a potom ako pôjdem s vámi?‘ A ony mu povedali: ,Šak my ťa povedieme medzi sebou.‘ Potom si dau aj druhé oko vyklať. Ňehali ho pri jennej šibenici a poviedali mu, že by tam seďeu, že je tam kalvária, že tam prídu luďie a že mu ždy budú dávať grajciare. On tam seďeu. A na tej šibeňici seďeli tri hrlličky. Tye sa vyprávali, že kerá o čom vedia. Najstaršia sa pýtala: ,Sestra najmladšia, o čom ty vieš, rozprávaj nám.‘ Ona rozprávala, že na tej lúke, ďe šibeňica bola, je stuňňička, a že keď sa ňemocný tam umyje, ozdravie hneď. Janko, tak volali toho oslepeného, išou po tej lúke a spadou do tej stuňňičky a hňeď viďeu. Potom si sadou ešťe pod tú šibeňicu a očúvau, čo té hrlličky budú rozprávať. Najstaršia povedala tej strennej, aby vyprávala, o čom vie. Ona hovorila, že vie o takom meste, ďe žiadajú vodu velmi, že mosia (v) víne aj variť, nemôžu kvapky vody dostať. Ale že by ona veďela, ako by mohli vodu dostať. Že keby dali spraviť štangu železnú a pri kostole tú velkú skalu s ňov podvihli, že by mali plnô mesto vody. A že kerý človek by im to spraveu, dostau by tri vozy striebla. Janko, keď to očuu, išou ta a hláseu sa u jenneho krčmára. Pýtau sa, čo tam nového. Krčmár mu povedau, že v celom mesťe vody ňemaju. A on poviedau, že ím to spraví, že budú mať vodu. Krčmár išou do mesta královi ohlásiť. Dali spraviť štangu a išli pred tú velkú skalu s Jankom. Janko štangou skalu podvihou a hňeď voda tiekla po mesťe. Jankovi dali na tri vozy striebla a dali mu ho zaviezť do královskej zahrady.

Po tom išou Janko zpátky pod té šibeňice a tam očúvau, čo hrlličky ešte budú hovoriť. Najstaršia vyprávala, že v jennom mesťe je princezná velmi ňezdravá, že je mesto obťiahnutô fáťolom čiernym, že sa nemôže v celou sveťe doktor najsť, čo by jej poraďeu. Ale že ona vie, ako by jej pomohli. Že keď bola pri spoveďi, keď dostávala prijímať, Božie telo jej pallo pod kämeň pri oltári a že tam bola velká žaba pod kämeňom, tá to Božie telo zella, a že keby tú žabu otvorili a to Božie telo z nej zali a dali ho nezdravej užiť, hňeď by ozdravela. Janko potom išou do toho mesta a tam sa hláseu u richtára, že čo je tam nového, keď je obtiahnutô mesto. Richtár povedau, že je velmi princezná nezdravá, že jej nemôže nichto pomôcti. Že aby išou richtár oznámiť, že jej on pomôže. Potom išli k tej princeznej, doniesli tú žabu z kostola, otvorili hu a vyňali z ňej Božie telo a dali ho zesť princeznej. Princezná ozdravela. A dali hu Jankovi za ženu. Janko ostau tam u krála, ostau princom. Jeho bratie boli za zahranníka u krála. Keď zbadali, že je to ich brat, sťeli ho usmrťiť, zabiť. Ale Janko dau každému jenno oko vyklať a vystrojeu ich na cestu, aby išli domov k rodičom a aby im porozprávali, ako sa im vodilo. Rodičie potom išli g Jankovi a zali aj tých dúch. Rodičov prijau k sebe a tých dúch bratov nesťeu a zase ich vystrojeu preč.“

Viď ešte V. Tille, Böhm. Märchen I., 345 č. 8 B a č. 2.

Srov. Kubín, Podkrkonoší záp., str. 789. č. 294. Túto rozprávku rozobral Reidar Th. Christiansen v rozprave The Tale of the two Travellers or The blinded Man (F. F. Comunications No. 24 1916). Naša skupina A je v tomto spise označená ako typ B, skupina B ako typ A.

Verzie tejto látky sú zaznačené Bolte-Polívka II., str. 468 a d. č. 107. Iné verzie tu nezapísané, sú ešte: Popelka, Pohádky a pověsti, str. 133 — 7. Baar: Naše pohádky str. 68, Zbiór wiadom. antropol, V., str. 212 č. 19. Wisła VI., 755, ib., XVII., 546. Gryf. II., 23. Seržputovskij, Kazki i apavjadaňni belarusau II., 66 č. 29. Smirnov, Sbornik velikorus. sk., 740. č. 286, 869 č. 347. Deržavin, Bolg. Kolonii v Rossii II., 83 č. 52 Čajkanović 223, 521 č. 58, 59. Srp. Etnogr. Zb. sv. XLII., 260 č. 20. Janów, Gwara małoruska, str. 121 č. 21. Sb. Mat. Kavk. VI. odd. 2, str. 78 — 87. Dirr, Kauk. M. 138 č. 28 Zap. Semipalatin. XIII., str. 48 č. 24, Pamjat. nar. slov. Osetin. III., 37 — 8. M. Böhm — F. Specht. Lett. Litau. M. 188 č. 10, Makedon. Pregled II., 112. Wesselski, M. des Mittelalters. 44, 202 — 8. Gaster, Exempla of The Rabbis 180 č. 447.