ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

a) Legenda o Judášovi

Etn. Zbirnyk III., 70 — 2 č. 29, od. 5, má verziu zo Zemplínskej stolice.

Ježiš dal pekárovi kvas, aby mu napiekol chleba. Upiekol sa veľký peceň, a pekár mu ho nechcel dať. Kristus preto pekára potrestal: peceň nemohol ináče vyňať, iba ak rozváľa pec, a prorokuje mu, že sa mu narodí syn Juda, ktorý mu bude na prekliatie, otca zabije, matku znásilní.

Keď sa chlapec narodil, volal pekár rabínov, aby mu synka pokrstili. Nechceli ináče ako menom Juda, lebo sa na ten deň narodil. Pekár sa zľakol, nedopustil toho, matka vrazila chlapcovi ihlu do hlavy a posadila ho do skrinky trstinovej a pustila po vode. Chlapec plával dvanásť míľ až ku mlynu. Mlynár sa ho ujal a prijal za svojho, lebo bol bezdetný. Dal ho pridájať od súsedky tri roky a sám ho choval pätnásť rokov. Ľudia ho volali Juda, nikto neznal jeho vlastného mena.

Po pätnástich rokoch povedal mu mlynár, že je nie jeho dieťa, aby išiel, kam chce. Prišiel do rodného kraja do mesta, k záhrade pekárovej, trhal ovocie, prišiel naň pán a on ho zabil kameňom. Nevedel, že to bol jeho otec.

Chytili ho policajti a doviedli na úrad. Zavolali vdovu, rozprávala, že má sedem detí a o poslednom nevie. Páni sa pýtali, či má byť sťatý a či jej daný za sluhu. Juda si vyprosil, aby bol jej sluhom.

Večer už si spolu ľahli, pani mu rozprávala, že mala takého syna, ako je on. Ráno poznali, že má Juda v hlave pod kožou ihlu, išli na úrad hlásiť sa, aký hriech spáchali. Mať poslala syna do Jeruzalema ku Kristovi, či mu bude hriech odpustený. Kristus ho prijal za tovariša až do tých čias, kým ho Judáš nepredal.

Známa legenda o Judášovi je tu podaná neúplne. Srovn. niže str. 89 č. 79, Etnograf. Zbirnyk XII., 120 č. 142, 143, XIII. 236 č. 414, XXX. 97 č. 49; Zs. d. Vereins f. Vkunde XIX., 83, XX., 45. Sem patrí i hebrejská legenda Josua ben Nun, pozri M. J. bin Gorion, Der Born Judas I., 163 a 360. Hruševskyj, Istorija ukraj. lit. IV., 537; Levčenko, 305, č. 469; Šaulić 61, č. 58; Schmidt-Kahle Volkserz. Palästina 206, Lud XX., 248, č. 3; Zbiór wiadom. XIII. 104, č. 1; Basset, Melanges afric. et orient., 310; Srp. etnogr. zb. XXXII., str. 382, č.139.

Ďalej viď Dragomanov, Slavjanskite prepravki na Edipovata istorija (Sbor. za nar. umotvor V. — VI.), niže str. 91, č. 79.

b) Peter poslaný na svet vyzvedieť, či ľudia spomínajú Boha

Verchratskyj, str. 122, má legendu zo Šarišskej stolice.

Boh soslal sv. Petra na svet vyzvedať, či ľudia spomínajú Boha, a nariadil mu, aby sa dlho nezdržoval. Ľudia sa veselili a hostili a i Petra pohostili. Tak sa Peter zabavil. Keď sa Boh dozvedel, že sa ľudia o neho nestarajú, soslal neúrodu a núdzu. Vyslal zasa Petra a dovolil mu, aby sa dlhšie zdržoval. Ľudia bedákali, Petra nehostili, tak sa Peter skoro vrátil. Vtedy ľudia Boha spomínali.

c) Boh nikomu nevyhovie

Slov. Pohľady XII., 644, č. 7, majú rozprávku „Všetkým nikto neuhovie“ zo sbierky F. Šujanského. Rovnako v Katol. Novinách XXXIX. (1888), str. 6 — 7. Pod. v rukopisnej sbierke Šujanského 49, 67; inakšie ib. 39b.

Kde sa stalo, tam sa stalo, volili kňaza, ľudia tam neboli spokojní s časmi, aké Boh dával, preto vyvolili si takého kňaza, ktorý sľuboval, že vymodlí taký čas, aký si ľudia sami budú žiadať. Žiadali, ale každý inakšie, ale všetci odrazu: slnce, dážď, teplo, chladno, vietor, ticho, ako kto práve potreboval. Kňaz vypočúval len tie želania, navzájom si odporujúce, a nechal čas časom. Jedni, ktorým čas ulahodil, boli spokojní; in sa hnevali a vytýkali, že im nevyhovuje. Odpovedal im, nech sa každý dočká svojho času, alebo nech sa sami shodnú, aký čas by mal byť. Nemohli sa však dohodnúť, každý chcel po svojom. Napokon poznali, že sa nemôžu srovnať, a tak zbavili kňaza povinnosti starať sa o čas.

Srovn. Heinrich Bebels Schwänke, ed. Wesselski I., 34, 149, č. 70; Ey Harzmärchenbuch 120; Schwartz, S. Brandenburg 118, č. 74; Sadok Barącz, Bajki, fraszki, II. vyd., str. 163.

d) Božia pomoc

Slov. Pohľady XII., str. 644, č. 8, uvádzajú rozprávku „Dvaja roľníci“, zo sbierky F. Šujanského; v rukopisnej sbierke je na str. 47, 48.

Chudobný išiel siať, ale mal primálo na výsev. Na roli pozdravil ho pocestný: „Pán Boh pomáhaj! Čože sejete, súsedko?“ Sedliak odpovedal, že seje žito, a ak Boh dá, bude i z toho mála dobré. „No s Bohom ostávajte a Boh vám požehnaj!“ lúčil sa pocestný. Sedliak rozhodil za hrsť na kríž v mene Otca, Syna i Ducha svätého, zasial a odovzdal do rúk božích.

Išiel siať druhý roľník, bohatý, a i k tomu prišiel onen pocestný. Ale ten nebol taký vľúdny, ani taký pobožný, ani nespomenul pri svojej robote na božiu pomoc.

Chudobnému zišlo obilie riedke, bohatému husté a bujné. Ale vlivom počasia bohatému obilie poľahlo a zarástlo trávou, kdežto chudobný mal znamenitú úrodu.

Srovnaj Národopisný Sborník IV. — V., str. 140, č. 19, Etnogr. Zb. XXX., 28, č. 22, Archiv f. Slav. Philol. XXX., 357, č. 2; Šašelj-Bisernice II., 249 č. 21, Schullerus Rumän. M, 141, č. 65, Klimo, Contes et lég. des Hongrie 232, Schönwerth, Aus der Oberpfalz III., 296. Malinowski II., 59.

e) Zrkadlo ľudských skutkov

Tovarišstvo III., str. 344 — 345, má rozprávku „Zrkadlo ľudských skutkov“. Povesti z ľudu, sosbieral A. B — y.

Dvaja vandrovní ševci prišli do jedného mesta na robotu. Dobre sa im vodilo a umienili si, že tam ostanú. Dohovorili sa pod prísahou, že budú svedomite a statočne pracovať a predávať za rovnakú cenu. Usadili sa tedy v meste. Jeden z nich zachovával sľub, pracoval lacno a dobre, druhý však na sľub nedbal. Prvému sa vodilo zle a po mnohých strastiach umrel. Prišiel k nebeskej bráne a klopal na ňu. Sv. Peter, uvidiac spravedlivého ševca, otvoril bránu a sprevádzal ševca po nebi a všetko mu ukazoval. Len do jednej miestnosti ho nepúšťal, ani na snažné jeho prosby. Raz švec potajomky prišiel sám k miestnosti, odhrnul záclonu na dverách. Uvidel veľké zrkadlo a v ňom všetkých ľudí na svete i s ich skutky. Poznal hneď i svojho druha a videl, ako na svete šudí ľudí a bohatne. Rozhneval sa, že nestojí v slove, chytil kopyto a namieril na zradcu. Ale zabil zrkadlo.

Od tých čias niet v nebi zrkadla a ľudia hrešia, nazdávajúc sa, že Boh nevidí ich zlé skutky, ako za dávnych časov. Srovn. Bolte-P. I., 342, č. 35, Kubín, Podkrkonoší Záp., 697, č. 149.

O tomto zázračnom zrkadle srovn. Národop. Věstník XII., 345 a ďalej.

f) Z legiend mariánskych

V rukopisnej sbierke Fr. Šujanského, str. 9, je zaznačená táto legenda:

„V soboty čaká ľud pekný čas. Že musí koľko-toľko v sobotu slnce svietiť, bo že Panenka Maria perie a suší plienky (Ježiškovi). Len sedem sobôt je v roku, čo v nich nesvieti slnce, to sú smutné dni jej sedmero bolastí.“

„1888. Rajec, Zvolen.“

Etnogr. Zbirnyk IX. 29 — 30, č. 14 má túto legendu:

Sedliak išiel na púť k povčianskej (počajevskej) Panne Marii. V hore v noci napadol ho zbojník, neveril, že má len dvadsať krajciarov pri sebe, a zabil ho. Naozaj viac nenašiel, vzal mŕtvolu na chrbát, aby ju niekam shodil; ale mŕtvola sa ho pevne držala. Napokon sa vyspovedal kňazovi, ten mu poradil, aby išiel k povčianskej Panne Márii a tam sa znova vyspovedal. Ako to urobil, mŕtvola s neho spadla a zbojník sa dal na pokanie.

g) Stopa legendy o sv. Aleksiovi

Stopa tejto legendy zachovala sa na konci rozprávky, složenej z rozličných motívov (4, 24 B, 33 B), ktorú zapísal S. Czambel v stolici Tekovskej.

Viď Súpis II., str. 306.

h) O sv. Benediktovi

R. Pokorný, Z potulek I., str. 150, a Sborník Muz. sl. spol. VII., 100 č. 65, majú túto legendu:

Na Skalke pri Trenčíne býval kedysi v jaskyni pustovník Svorád a žil tam za tri roky. Pohani ho zmárnili. Jeho jaskyňu zaujal po ňom sv. Benedikt (Blahoslav); a i jeho chceli pohani zavraždiť, práve keď sa modlil. Sv. Benedikt rozkázal skale, aby sa otvorila a skryla ho. To sa stalo, a sv. Benedikt zmizol prenasledovateľom. Na pamiatku vzniklo päť okrúhlych dier a dve stúpaje v jaskyni. Raz, keď sv. Benedikt išiel na Pannenský vrch, napadli ho vrahovia a utopili vo Váhu. Na tom mieste celý rok sedel orol a krikom upozorňoval ľudí, až sa mu to podarilo. Telo Benediktovo z vody vytiahli a pochovali.

ch) O sv. Kunhute

Malinowski 140 — 1, č. 1, má legendu zo Spišskej stolice.

Svätá Kunhuta žila v zámku v hlbokých skalách a zasľúbila sa Bohu. Utiekla pred pytačmi, keď dobíjali zámok a mocne naň strieľali. V Krośćenku jej nedali záprah, a preto im pohrozila, že nebudú mešťanmi. Sedliakom rozkázala, aby povedali, že išla tadeto, keď siali obilie a orali. Keď to prenasledovatelia počuli, vrátili sa, lebo už ju nedohonia, pretože to bolo vlani.

i) Neporušené telo svätice

Zo stolice Oravskej je verzia, ktorú rozprával Ján Lošťák v Dlhej. Zapísal S. Czambel 3. VII. 1900:

„Pred pädesätym alebo šesdesätym rokom v našom cmiťeri pochovávali len na desäť alebo dvanásť rokou, lebo bou cmiťer malý. Tak raz, keď hrôb nový kopali, de bou starý, vykopali jednu mrtvolu a tá bola ešte neporušená, nezhnitá, ale celkom taká, ako hu pred 10. rokmi do truhly položili, lenže bola očernetá. Hrobár, keď hu vykopau tú mŕtvolu, zaniesou hu do košťälnice. A tá vykopaná mrtvola bola dieuka, to bolo poznať po vlasoch, aj po obleku. Tú dieuku hrobár zäu a zaniesou do košťälnice. A tá dieuka je ešte aj dosäľ v košťälnici opretá a telo má ku kosťam prischnutô a nerozpadla sa. Luďä trizňä, že to bola svatá, že svatý život vedla, keď zostala neporušená. Tam sa vykopalo sto a sto mrtvol a žädnej sa takej druhej mrtvoly ňenašlo, a preto trizňä, že bola svatá. Ešte kusy aj teraz z nej jesto a tráva na nich rastie. Teraz sa tam už kosti do košťälnice nekladú, ale sa nazpätok kladú do toho hrôbu, chtorý sa nový vykope.“

j) Za mladi a či v starobe trpieť (Placidus-Eustach)

1. Dobšinský v Prostonár. slov. povestiach IV., str. 39 — 42, má rozprávku „Psota“. Podal nemenovaný prostonárodný pisateľ z Važca v Liptove.

K mladým a bohatým manželom pribehol raz maličký chlapec a pýtal sa ich, či chcú v mladom veku, v prostredných rokoch a či v starobe byť chudobní; nech si vyberú, povedal im, lebo niečo z toho iste sa splní, on je psota a jemu nikto neujde. Na tretí deň mu odpovedali, že psotu chcú v mladých letách trieť. A tak sa stalo, že vyhoreli a nič nezachránili. Išli teda do sveta hľadať šťastie. Keď prišli do hôr, kúpil si paniu bohatý starec a zaplatil mužovi mešec dukátov. Pani nechcela, ale muž pristal, lebo myslel, že tak najľahšie psotu oklame. Ale mešec mu skoro potom uniesol havran. Stal sa potom tesárskym tovarišom a pomaly zabúdal na všetky nehody. Raz chcela pani na onom pohorenisku vystaviť nový dom a povolala na to onoho majstra tesárskeho, u ktorého bol niekedajší pán tovarišom. Keď raz ten tovariš s iným v hore rúbali stromy, sťali jedľu, na ktorej bolo krkavčie hniezdo, a z hniezda vypadol mešec dukátov. Tovariš hneď poznal, že je to mešec, ktorý bol dostal od starca za ženu. Ale i druhý tovariš osoboval si právo na mešec, a spor mala rozhodnúť oná pani. Bola to žena niekedajšieho pána a terajšieho tesárskeho tovariša. Poznala v ňom svojho manžela. Prisúdila druhému tovarišovi mešec, a keď onen si povzdychol: „Bože, či už moja psota nikda neodíde odo mňa?“, povedala mu, aby sa lepšie podíval. Tu v nej poznal svoju ženu. Dala na spáleništi vystaviť dom z toho, čo jej po onom starcovi ostalo.

2. Z Liptova, „z úst Mateja Kellu, obyvateľa l.-trnoveckého, napísaná 24. sept. 1892“, je rozprávka v rukopisnej pozostalosti S. Czambelovej.

Odchodne od prechádzajúcej verzie manželia videli pri peci starca, keď počuli, ako za pecou čosi zakašľalo. Starec sa im ohlásil, že ho soslal Boh, aby sa ich opýtal, „či si žiadate, aby vám bolo dobre za mlady alebo na starie dni, dám vám tri dni termín na rozmyšlenia“. Za tri dni mu ohlásili, že chcú, „aby im bolo lepšie na starie dni ako za mlady, bo že si za mlady beztak budú môcť zarobiť, a tak tedy aby bolo dobre na starie dni“. Onedlho schudobneli, úrodu na poli zničily im lejaky a kamence, dom im zhorel. Predali, čo im ostalo; keď sa peniaze minuly, chodili do hory na kôrky, ktoré predávali, aby mohli byť živi. „Keď už tak dlho na tie kvorky chodili, táto chudobná ženička ako pre seba, tak i pre svojho muža upiekla raz jeden posúšik, ktorý si v doline na jeden kŕč položili, a šli potom zase kvorky sbierať. Kvorkou nasbierali a sniesli dolu z úboče.“ Potom kúpil gróf, ktorý sa tade viezol, od muža ženu za sto dukátov. „Chudobný človek uviazal svojich sto dukátov do hrnečnice a položil ich na ten kŕč ku posúšku a ku kvorkom. Ale mal ešte v úbočí nasbierané kvorky, išiou tedy i pre tye. Ale za ten čas čo sa stalo: skapal i posúšek i peniaze a on zostal na holom.“ „Chudobný muž, keď už peňazí nemau a na kvorky už bou slabý chodiť, prinútený bou pustiť sa po žobraní.“ Gróf umrel, žena si spomnela, že jej niekedajší muž iste chodí po žobraní, a chcela ho hľadať. „Aby ho dákym spôsobom vyhladala, dala vyhlásiť po celej krajine, že ona každú nedeľu vo svojom meste pred kostolom rozdávať bude almužnu a obedy pre žobrákov, a tu hneď z celej krajiny počali sa ta hrnúť žobráci. Hneď v druhú alebo tretiu nedeľu dostanoviu sa ta aj jej muž, a ako po pruší raz, stau si na kraj. Grófka ho hneď poznala a preto, kde druhým po jednom groši, jemu udelila dva groše a dostau dva obedy. Ostatní žobráci hneď sa oddali do neho, že tak a tak ten bou tu len pruší raz a dostau duplovanú almužnu aj dva obedy. V nasledujúcu nedeľu zase sa tak stalo. Jej muž dostal dva groše a dva obedy a ostatní žobráci zase zle-nedobre na neho. Ale grófka netrpela vadu žobrákou, dala poslať šetkých preč, iba toho svojho muža k sebe do kaštiela zavolať dala. On sa už aj prelakou, že čo to s ním bude, či azda dačo zlieho urobiu, a či čo. Ale len šieu a pustili ho pred grófku. Ako prišieu dnu, klaknul na kolená a prosiu za odpuštenia, ak sa v dačom previniu. Ale grófka sa ho pýta: ,Prečo ty po žobraní chodíš?‘ On dal odpoveď: ,Pani veľkomožná, ja som dakedy dobrý gazda bou, mau som ženu, pokojne sme žili a mali sme všetkieho dosť, statku i poľa, ale nás Pánboh skárau a o všetko sme prišli. I svoju ženu som predau za sto dukátou, ale ani z tých požehnania nebolo, zmizly mi a ja som vyšieu na žobrotu. A až k nim dostau som sa po žobrote.‘ ,A či by si ty tú svoju ženu poznau?‘ spýtala sa grófka. ,Poznau by ju, keby ju videu,‘ odpovedau. Ona na to odišla do druhej izby a preoblekla sa tam do tých istých hábou, ktorie bola mala na sebe, keď hu muž bou predau, lebo si ich bola odložila. A vyšla tak k nemu: ,Nuž, či som nie ja tvoja žena?‘ spýtala sa. On sa hneď zaradovau, lebo hu poznau, a rozplakau sa od radosti. Obidvaja sa potom preoblekli do grófskych hábou a svoj starý vek, ako im bou ten žobrák predpovedau, až do smrti v hojnosti a v dobrote dožili.“

3. Etnogr. Zbirnyk III., 82 — 89, č. 33, má rozprávku „O grófovi Teofistovi“ zo Zemplínskej stolice.

Na počiatku kresťanstva žil pohanský kráľ a uňho slúžil za vojaka mladý, veľmi bohatý gróf, tak že ho kráľ ani v starých rokoch nepúšťal od seba a urobil ho svojím prvým generálom. Gróf mal dve mestá a v nich hospodárili iní i písali mu, že hospodárstvo dobre ide. Napokon jednako chcel vidieť svoje mestá a svoj ľud a vypýtal si od kráľa, aby mu dal na cestu dvoch verných chlapov. Svoje mesto však našiel bez ľudí. V ten čas akýsi židovský dôstojník na rozkaz kráľovský pochytal všetkých kresťanov, aby ich priviedol pred súd. Gróf ho pristavil a prikázal mu, aby ich zaviedol do jeho prázdneho mesta. Teofist sľuboval ľuďom, že im dá domy a polia, aby priviedli svoje ženy a deti, nech si chvália boha, akého poznajú, že bude ich ochrancom.

Keď raz Teofist išiel so svojimi ľuďmi na poľovačku, zjavil sa mu prekrásny jeleň. Prenasledoval ho na koni, až sa ľudom ztratil, a prišiel napokon na prekrásnu lúku. Pustil koňa sa napásť, sadol si k studni a napil sa čerstvej vody. Premýšľal, že jeho ľud vari vyznáva spravedlivého boha, počul nad sebou akýsi šuchot, pozrel a uvidel jeleňa, ktorého prenasledoval; chytil revolver i namieril naň. Zazrel medzi jeho parohmi kríž, naľakaný nevystrelil. Ostal tam celú noc. Jeho ľud bol veľmi starostlivý i hľadal ho. Ráno ho uvideli veselého, tešili sa tomu, a tak sa vrátili domov. Jeho žene sa snívalo, že k nim prišiel akýsi človek a radil im, aby opustili to mesto a išli do iného mesta. Vydali sa ta a gróf poslal na večer dvoch verných chlapov do mesta podívať sa, čo ľudia hovoria, a hľadať kresťanského biskupa. Nikde už nebolo svetla, len v nejakej pivnici. Tam mal akýsi starec veľkú knihu pred sebou, i videli, že to bolo evanjelium Kristovo. Povedali mu, že ich pán ich poslal k nemu, a starec odvetil, že na druhý večer sám k nemu príde.

Teofist svolal ľud do svojho dvora, rozprestrel červený koberec od svojho stolca až k bráne a čakal s tými dvoma chlapmi príchod starcov. Priniesol so sebou evanjelium, vzal kľačiaceho pána za ruku, vyšiel s ním na chodbu a odtiaľ učil ľud kresťanský a sľúbil Teofistovi, že bude k nemu častejšie chodiť. Chodil tak dlho, až všetek ľud obrátil ku Kristovi. Tu ho Teofist prosil, aby i jeho pokrstil. Starec ho vyzval, aby prišiel večer so svojimi dvoma synmi a so ženou do podzemného kostola. Bol pri službách božích až do slov: „Učňovia, vystúpte!“ Smutný musel sa Teofist vzdialiť. Po svätej liturgii bol pokrstený so ženou i s obidvoma chlapci, a biskup mu povedal, že ho Boh vyvolil, aby ako učený muž ešte iných ľudí obracal na vieru Kristovu, i odovzdal mu sväté evanjelium.

V ten čas rozšírila sa v meste cholera, a ľudia istili, že bola soslaná na ľudí preto, že sa Teofist stal kresťanom; napadli ho v noci a olúpili o všetko. Keď na druhý deň Teofist prosil súseda, aby mu požičal dve mierky zrna, vyhnal ho, že ich preto Boh tresce. Na druhý večer poslal svojich verných chlapov po meste vyzvedať sa, čo ľudia hovoria, a oni mu doniesli, že mu vyhrážajú smrťou, ak neujde so ženou i s deťmi.

Ako nastal večer, utiekli a prišli k neďalekému moru. Práve odchodila loď a kapitán prijal ich, ale cenu nesjednali. Keď doplávali k suchej zemi, hoci to bol holý ostrov, pýtal kapitán od Teofistu priveľkú cenu za prevezenie a jedlo. Teofist nemal toľko peňazí, a tak ho kapitán vyhodil i s chlapci na ostrov, lebo sa veľmi zaľúbil do jeho ženy, a s ňou plával ďalej. Žena horko plakala za mužom i deťmi. Teofist i chlapci horko plakali, že utratili matku.

Teofist hľadal na ostrove vodu deťom, našiel strom a pod ním tieň i jazierko so studenou vodou, pri ňom ešte so tridsať vajec divých kačíc. Vajcia si upiekli v žhavom piesku, tak sa nasýtili a studenou vodou sa občerstvili. Potom prišli na kraj ostrova, Teofist našiel vodu plytkú a chcel chlapca preniesť na pevninu, pravda, jedného za druhým. Ale sotva jedného preniesol, chytila druhého vlčica; prenasledoval ju dlho, ale márne. A keď sa vrátil k vode, lapila prvého ľvica a utiekla s ním. Horko zaplakal, ale v evanjeliu prečítal slová Ježišove: „Kto miluje viacej majetok, alebo ženu, alebo deti, nie je mňa hoden.“ Tak sa tešil, že ho Boh prijme na milosť, a nenariekal.

Prišiel do inej krajiny, do inej dediny a uvidel tam starca s deťmi i pozdravil ho kresťanským spôsobom. Starec ho pozval na noc. Teofist nemohol od žiaľu spať a starec sa ho spytoval, čo ho tak trápi. Keď všetko počul, tešil ho, že toho kapitána pozná, vie, kde svoju loď priviaže, že má dvanásť synov a všetkých pošle, aby mu odňali ženu. Ale synovia našli síce loď, ale ani kapitána ani ženu. Počuli, že kapitán hodil grófku do mora, keď sa mu vzpierala, a sám skočil doňho. Grófka bola potom predaná krčmárovi a slúžila mu verne za pätnásť rokov.

Starec nepustil Teofista. Sedliaci sa dopočuli, že číta evanjelium, a chodili ho každý večer počúvať. Miesto nestačilo a tak starec vystavil mu osobitné mesto. Minulo pätnásť rokov. Mocný kráľ vyhlásil vojnu tomu kráľovi, pod ktorým Teofist slúžil. Páni a generáli sa dohodli, že poprosia Teofista, aby im bol generálom, že len pod jeho vedením pôjdu smelo do vojny, čo by ich bolo i menej, ináče nech kráľ složí svoju korunu. Kráľ tedy sľúbil, že veľkým pánom urobí toho, kto Teofista vynajde.

Pobrali sa dvaja prostí vojaci, prešli cez more do dediny, kde on bol. Teofist práve oral na poli, oni dvaja išli pomimo, pozdravili a rozprávali, čo v tej cudzej krajine hľadajú, ale Teofista nepoznali. Pozval ich, aby uňho prenocovali. Dopočul sa starec, že Teofist má hostí s druhej strany mora, dal pripraviť veľkú večeru i zavolal ho i jeho hostí. Pri večeri vyvolal jeden z tých vojakov kamaráta von a povedal mu, že sa mu vidí, že ich hostiteľ je Teofist. Kamarát mu odpovedal, že ak si bude šatkou utierať krk, že to bude naozaj on, lebo na vojne dostal ranu do šije, a odtedy mu stále tečie voda zo záhlavia. Naozaj si Teofist často utieral záhlavie; tak ho poznali, kľakli pred ním a prosili ho, aby ich urobil šťastnými. Sľúbil im, že pôjde na vojnu, poslal list kráľovi a rozlúčil sa s ľuďmi. Kráľ sa veľmi zaradoval a poslal mu v ústrety svoj voz. Teofist prevzal velenie vojska a zahnal nepriateľa za more do inej krajiny.

Tábor rozložil sa za mestom, sám sa ubytoval v meste. Krčmár, ktorý kedysi kúpil grófku, poslal ju do tábora predávať nápoje. Oní dvaja vojaci, ktorí Teofista našli, boli pri ňom ako prví kapitáni. Dali sa do reči, že spolu prišli do vojska, spolu našli Teofista, ale nevedia sami, zkadiaľ ktorý je. Jeden povedal, že je syn nášho generála, hospodár že ho dal odviesť miesto svojho syna. Druhý rovnako povedal, že slúži miesto hospodárovho syna, že ozaj Teofist je ich otec a že sú bratia. „Ako sa to mohlo stať?“ „No, hľa, takto. Keď nás loďný kapitán vyhodil na ostrov a otec vzal jedného a niesol cez vodu na druhú stranu, chytila mňa, kým sa vrátil, vlčica za šaty a odnášala horou. Tam boli pastieri, pustili sa do vlčice, a ona ma pustila. Pastieri priniesli ma domov a vychovali za vojaka.“ „A ako sa otec vrátil od teba ku mne, chytila ma ľvica a utekala horou. Tam robili ľudia pri dreve, počuli môj krik a vyrvali ma ľvici. Priniesli ma potom domov a vychovali za vojaka. Tak sme naozaj rodní bratia. Je tu, sláva Bohu, tiež náš otec, ale kde je naša mať? Či ešte žije a či nie?“

Ona vypočula ich reči a pochopila všetko. Prišla k nim, prosila ich, aby ju zaviedli k svojmu pánovi, že by veľmi rada slovíčko s ním vymenila. Prišla a kľakla na kolená a vravela: „Teofist, môj verný muž! Spomeň si, ako sme spolu utekali z našich miest, spomeň si, že mňa od teba kapitán odňal, on potom skočil do vody, keď som sa nechcela mu poddávať, námorníci ma predali krčmárovi, a uňho slúžim už pätnásť rokov.“ Teofist radosťou zaplakal, pobozkal svoju ženu a povedal: „Tak, tak, sme tu, chvalabohu, ale o našich chlapcoch nič sa nedozvedujeme.“ Žena odpovedala: „Ja ti hneď našich chlapcov ukážem.“ Zavolala chlapcov dnu a všetko rozpovedala. Pobozkali sa a každý išiel za svojou robotou.

Teofist napísal krčmárovi, že na druhý deň chce uňho byť na obede. Krčmár sa veľmi začudoval, že taký veľký pán chce uňho obedovať, a pripravil zvláštny obed. Pri obede zjavil Teofist krčmárovi, že oná otrokyňa je jeho vlastná žena. Krčmár padol naľakaný pred ňou na kolená a odpytoval ju, ak jej čo zlého hovorieval. Hneď jej sňali otrocké putá, a krčmárka chcela jej darovať svoje najkrajšie šaty, ale Teofist neprijal ničoho, navrátil krčmárovi i peniaze, čo za ňu dal, a vrátil sa so svojou rodinou i s vojskom domov. Žili veselo všetci štyria, ale nie dlho.

Dozvedel sa kráľ o tom, že je Teofist kresťanom, a chcel ho všelijakými darmi obdarovať, aby sa kresťanstva zriekol. Ale Teofist nechcel, a tak bol na rozkaz kráľovský odsúdený na smrť i so ženou i s deťmi. Rozpálili vápennú pec a hodili všetkých štyroch do plameňa. Ale plameň nespálil im ani vláska, len ich duše trepotaly sa v podobe holubov nad pecou a uletely do neba.

Je to verzia legendy o sv. Eustachovi-Placidovi. Srovn. Arch, für slav. Phil. XIX. 254 č. 76. Národop. Sborník VII., 215, č. 38. Anmerk. KHM Grimm II., 264 pozn., Wesselski M. Mittelalter, 129, 236, č. 47; Basset, Mélanges afr. et orient. 307 M. Gaster. The Exempla of the Rabbis 143, 252 č. 378. Čajkanović, Srp. Etn. Zb. XLI., str. 314, 530, č. 92. Jungbauer M. Turkestan, Tibet, 279, 317, č. 27; Zelenin-Perm 269. Vjatka 119, 488. č. 29. Azadovskij, Skazki Verchnelen. kraja, 83, č. 13. Javorskij, Pamjat. Galic. nar. slov., str. 26, 285, č. 15. Giese, Türk. M. 296, č. 66.

k) Opilci usmrtili Krista rúhaním

Rukopisný sborník asi z r. 1832, str. 50 — 51, má túto rozprávku:^[1]

„Muž nejaký pobožný a svatý, pospíchaje k modlitbam ranným, šel podle krčmy, v kterejž mladenci korhelstvím a rúhaním pres noc se bavili a vadú i škrekem hrozným rúhaním Boha obráželi. On pak když maličko odišel, uzrel človeka, mrzce na celém tele raneného. S podivením pristúpil k nemu a zeptal se, od koho by tak tuze ranen byl; odpovedel on, že od mladencov tých, kteri v krčme hrajú, tak velikými ranami zohaven jest, tak že ten statočný muž hnedky do krčmy všel a mladencim tvrdými slovy domluval: ,Proč ste bidného človeka prede dvermi na ulici ležicího tak mrzce zranili?‘ Ohromení mladenci odpovedali: ,Nikdo tejto noci v tejto krčme ranen nebyl, my sme se sami tu pres noc hrali.‘ Medzi tým vyšli s ním pohledeti, kdo by ten byl, jenž ranami prikrytý venku ležel, ale ten více nebyl nalezen. A tak v mysli své zbúrení v pravde uverili, že oni svým rúhaním Krista jakoby znovu usmrtili.“

l) Obraz archanjelov usvedčí zlodeja

Verchratskyj, str. 118 — 9, zaznačil rozprávku zo Šarišskej stolice.

Rychtár kúpil od chudobnej vdovy v noci kravy a povedal, aby si ráno prišla pre peniaze. Ráno hovoril, že ju nepozná, zažaloval ju a páni ženu vyhnali. Vdova pýtala peniaze ešte raz, opäť prišla pred súd, páni sa vypytovali, či má svedka, žena odpovedala, že archanjela. Visel tam malý obrázok archanjela, archanjel vystúpil a žene všetko dosvedčil. Páni dali rychtára i jeho ženu roztrhať štyrmi koňmi.

m) Trest bezbožného krčmára

Z rukopisného sborníka asi z r. 1832, str. 51 — 52, je rozprávka:^[2]

„Šenkyr aneb krčmár jeden rozličný zástup bezbožných vojakú, mordarú, kurvačú v své hospode zdržoval a choval, jejížto hraním a rúhaním, mrzkostí, nestydatostí, neslušným tancom sebe obveseloval, pro chatrný toliko a ničemný zisk. Potom když v den nedelný jedenkrát víno z pivnice vynesl, a stojíce pri dverách, na príchod více hostí a korhelú očekával, ačkoli již korhelú plný dum byl, aj hle víchor náhle se strhnul veliký a svú velikú prudkostí jej do povetrí i s nádobú od očí všechnech vychytil, tak že jej nikdy více nespatrili.“