ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Záhořovo lože, Madaj)

1. Táto rozprávka bola zapísaná v Codexe Revúckom C, str. 69 — 72,^[3] dňa 13. júna 1844 a najskorej odtiaľ prepísaná do 6. sväzočku Prostonárodného Zábavníka IV. (Levoč.), str. 295 — 302, ktorý je datovaný dňa 9. februára 1845, pod nadpisom „Mataj (Lev. Madaj) čili (alebo) Strom pokání“. Tento text podávame úplne, odchýlky prepisu levočského značíme pod čiarou.

„Žil ráz jedon velmo chudobný člověk, den a noc pracoval, predca sa ničoho nemohol dorobit. Žena chodila na dni robit a on drevo rúbával v hore. Ráz si svoj výrobok dakďe ztratil a prišou domou, pítal od ženy na pálenuo. Ona sa ho zpitovala na jeho zárobok, a keď počúla, že ztratil, začne sa na něho vadit, a posjelala ho, aby si za to išjou pit a jest, čo si zarobiu. Na to sa von namrzel (zamrzeu) a zanehau ženu v chyži, zabral sa do súsedou, kde potom celú noc na šope prespau.

Druhyho rána ide domou, ztretne ho na ceste žid a chce mu klobúk zjať, jestli mu hned na skutku nezaplatí. Sotvy sa tohoto nejak prošením i slubováním,^[4] že čo najskuor vyplatí: už pribehou kováč od robení a ocelování sekery plat pítat. Ešťe tento sa s ním nadrapoval, už dobehne pekárka a začne kričat na něho, že čo je von za člověka, naborguje, naklame a nikdy nezaplatí. Nemohol to ďaléj znjest milý rubár, ale sa mu hlava pomútila, a von len uchytil sekeru a uťekal do huory pred ludmi sa skryt. Ta prijde, a tu mu z jeho štuosu ani znaku nebolo, dakdo ho odnjesol, len jedna žinka tam ležela. Von sa rozpálil na tom, že mu i tá práca darebná, a keď viďel žinku, ,To mi čert sem prihotovil!‘ povje a uchytí, a potom hybáj, začne sa drjapat na strom, že sa obesí.

Vtom ale někdo sa ohlásil pod stromom a volá ho dolu. Stál tu jedon čierný chlap, vysoké postavy a plno zlata v rukách. ,Čo tu robíš, chvope?‘ zpítá sa zúfajícího. ,Ach, prosím vás, kdo ste,‘ povje tento nastrašený, ,šecko mi naopak ide, šecko sa mi zle vodí, už sa mi znechutil život, a chcel som sa obesiť.‘ — ,Ale ste vy blázon,‘ povje čjerný,^[5] ,čože sa máte vešat, já vám by som asnad len mohol zpomuoct?‘ — ,Nuž ako? kdože ste vy?‘ — ,Já som čert a dám ti toto zlato šecko, ak mi podpíšeš to, o čom doma nevješ.‘ — Rubár si myslí, čo by to mohlo byt, a keď prejde šecky veci, čo mal doma, myslel si, že o šeckom vje, krema ak by ňejaký dlh ból, čo by o ňom neveděl, a to by z radosti ból podpísal. Čert sa pítá: ,Či podpíšeš?‘ — ,Ano,‘ povje rubár, ,podpíšem, ale ako? načo? začo?‘ — ,Podpíšeš mi to, o čom nevješ doma, podpíšeš mi za zlato, čo ti, kolko len chceš, dám; podpíšeš mi ho tak, že aspoň o dvacet pět rokou bude muoj!‘ — Dobre nedobre, rubár i rád i nerád podpísal a penjaze domou njesol z radosti.

Sotvy do chyži vstúpil, tu mu susedky donesli novinu, aj chlapca na rukách. ,Štastně,‘ povedja, ,prišjol na svet!‘ — Otec ak náhle syna zazřel, prišlo mu na um, že o tomto nevěděl a že si syna za penjaze predal, to ho mrzelo, trápilo, ale darmo bolo! — Dlžníci sa vyplatili, krštenja sa skvostně odbavilo, a chlapec pomáli rjastou; čím vetší ale tento sa stával, tím vetší smútok otcovi na tvári sedával, a čím sa vjacéj rozum a múdrost, radosnost a veselost v synovi rozviňovali, tím otce večmi sužovalo a bolo mu poznat, že na ňejakú chorobu začíná stonat.

Syn ból poslan do školy a tak sa chvalitebně zprával, že nejen (ňje len) v učení, ale i v mravoch nad šeckyma (šetkimi) spolužjaci sa vynášal; z toho pošlo, že ho nejen kamaráti, ale i učitel velmi lúbil (rád mau). Otec len samú chválu o ňom počúl. Ale, čo sa šecim (šeckím) divnuo vidělo, bolo to, že otec, čím vjacej mu syna vychvalovali, vždy smutnější býval, ani príčinu této svojej strasti povědat nechcel. Syna to velmi rmútilo, a keď nemohol otca sa doprosit, aby mu vyjevil, prečo sa tak sužuje, obrátil sa k svojim učitelom a pítal si radu, ak by to mohol z otca vyskumat. Učitel mu dal takúto radu: ,Vezmi mechúr baraní, naplň ho teplou krvou a podlož si ho pod kabát, na lavý bok, kde máš srdce. Potom vezmi nuož a pověc otcovi, že ak ti nevyjeví, preč sa trápí,^[6] že sa hňed překoleš. Von ti zajisté vyzradí!‘ — Dobre, nedobre, — syn tak urobil a prišol k otcovi. ,Apo,‘ povje, ,pověcte mi už rás, čo vás tak nepokojí, asnad by vám zpomuohol.‘ — ,Horký zpomuohol, moj syn,‘ odpovje otec, ,od toho ma nikdo neoslobodí.‘ — ,Keď vás neoslobodí, aspon vás potěší, a preci by ste mali vyjevit.‘ — ,No to sa ma ani nezpituj, to ti nevyjevím, čo hned čo urobíš!‘ — ,Ale já se vám nepohnem, ani vás nepopustím, zakjal mi nevyzradíte.‘ — ,Keď sa nepohneš, já sa pohnem!‘ povje otec a chce von ist, ale syn mu zastane cestu a vytrčí nuož, naměří si do srdca a povje, že sa hned prekole, jestli mu nevyzradí! — Otec ho ale chcel odstrčit, a tu syn si pichol do pŕs, až mu krev vysíkla, a vyvalil sa na zem. Otec sa tu zdesil, ale mu hned pekelný smích vyšel na ústa a řekl: ,Čertov si bol, čert ťa vzal!‘ — ,Aha!‘ skočí syn na zemi, ,dávno som to chcel zvědět, dávno som to tušil, že ste ma dakďe zapredali; ale to nič, však sa já vyslobodím, len mi pověcte kedy? ak? prečo? začo? ste ma predali?‘ — Otec vyzraděný plakal nad svojím hrjechom a vyvadlil (vivadluvau), čo urobil, že v 25-ém roku prijde pre něho.

Syn sa blížil k 24-tému a tak nezbívalo len rok, a ból by čertov. Von ale tajšol ku kňazom na poradu. Tito mu radili, aby šjou do pekla si pre ,Podpis‘. Von podzvolil a oni mu nadávali posvěcených vecí, vody, krédy, kadilo, ohně, šúch posvěcený, svěceničku, plášt, škapulár^[7] a druhuo,^[8] a tak ho vypravili. Otec sa náramně bál, že mu ešťe do hrtana tajde do pekla, lebo ho tam, vraj, lechko muože chytit; odhováral tak syna, ale tento sa nedal odhovorit, ale hned sa pustil na cestu.

Chodiu, chodiu po horách, po dolách, po starých výmolách; natúlal sa, namotal a nikde nič nenajšol. Ráz na štestja príjde do jedné plešiny v hore a tu vidí zďaleka v ňom (v ňej) dáký dom. Zradoval sa a myslel, že mu tu radu dajú, kadě do pekla? Narás ale zblízka zazre palác z člověčích hláv; už celý bou, ještě len na samom vrchu na hálky jedná hlava chyběla. Tu ho hrúza prejala a zmrznúl pri tom pohledě na tak vela ludí zavražděných. Potom ale nabil zmužilosti, osmělil sa a prekročil prach, vojšjol do chýži a tu zazre pri stole na lavici vyvaleniho velikýho chlapa, který ak náhle zbadal, že dakdo sa zblížuje, skočil a zahrmí na príchozího: ,Čo tu hladáš, hrmem Boh v tvojej materi?‘ — ,Nuž prosil by som vás o nocleh, celý den som chodil a nikde som nič nenašjol, len tu vás.‘ — ,Dobre, že si prišjol, pres tak mi eště jedna hlava chybí, počkaj, hneď ťa odpravím (odbavím).‘ — Tu zbadá, čo zamjerává gazda; chytro začne sa^[9] ho prosit pre Boha, aby mu daroval život a račej ukázal cestu do pekla. — ,Do akýho pekla?‘ zpítá sa zbojník. — ,Nuž tak a tak, pán muoj, otec ma čertovi za penjaze zapredal, a já si idem nazpak pítat podpis.‘ — ,To je inšuo,‘ povje zbojník, ,tak ti darujem život a pokážem ti cestu, ale pod tou výnimkou, jestli sa zpítáš: Kde je Matajova (Madajova) postel v pekle a ak by sa mohol z něj vyslobodit. Ak mi to doneseš, tak ťa pustím, ak ale nje, tak ťa nazpět idúc zahluším.‘ — Náš bludár velmi vďačně prislúbil, len aby živí zostál. Mataj (Madaj) ho prenocoval, ráno napravil na cestu a nedaleko pekla odprevadil.

Keď už prišol k bránám pekelným, vidí tu jednú velikú, ozrutnú bránu, na obidvoch stranách vypínali sa stĺpy takje velikje, ako dve veže (dve túrňe), a mezi nima vráta železnje, takje strašnje, že by ťa hned ból mráz prebehol, aby si sa ból na ně podíval. Náš zapredanec vyvalil oči na takú ozrutu, díval sa, díval a nemohol sa nadívať, ako to ti čerti tak velkje věci urobit muožú, keď to ňekeda dobrý člověk ani z bláta sa nevládze vytjáhnút, keď uvjázne! Dobrý člověk tak slabý, a toto hnjezdo šeckyho zliho tak mocnuo! Ty nemáš, kde by si do dákej djery bezpečňe hlavu vopchal (strčiu), a tito bezbožníci takú skrýšu majú. Ale, vraj, veť to aj mezi ludmi někdy nejukrutnější tyranni v palácoch bývajú, čo ani za 10 rokóu jméno božuo v ustoch nemajú, a chudobní, čo každý den k Bohu sa uťekajú, nemajú ani, čo už celkom potrebnuo, aby si život ochránili! Kdože ale vje, kdo je štastnejší, či ti páni bezbožní, či ti neboráci pobožní! —

Mezi tým mu prijde na rozum, že on sem neprišol mudrovať, ale o svoje štestja pracovat. Ako že ale začat? Brána zavrená, ani nu ani von nik nejde, čože tu urobiť (robiť)? — ,Počkaj len, dobre bude tichto bohaprázníkou upamatovať na Pána Boha,‘ povje a začne merať tým (s tim) posvatným šúchom zúkol vúkol pred bránou a značit svěcenou krédou, kde se majú grunty kopat a ak širokje. Ak měrá, tak měrá, len ti nadběhne dáký čert a zhúpne, čo ten tu chce. ,Čo to meráš?‘ vraví. — ,Kostuol budeme stavať!‘ odpovje ten. — ,Ale tu pred bránou nesmješ. Bárs kde si vystavaj, len tu nje! Pakuj naráz preč!‘ — Tak sa naň orutí a chce k němu bližšje ist, ale tu šlápne na bodku zasvěcené krédy, a to ho popálilo, že sa hned o zem hodil a potom do peklal umkol. Vtom až do pekla moc krédy vběhala, že sa šeckým čertom nosy krútili, a ako by jim bol nebožcom ryl, tak jich šklbalo. ,Ký hrom to tam von?‘ zpítajú sa všeci toho príchozího. ,Nuž, la, dáký huncút ti nám pred bránou kostuol chce stavat!‘ — ,Hah abi ťa psi zedli, ty nehuda, chojte ho odkúriť.‘ — ,Ale sa len nedá, lebo má svatú krédu, a tá pálí!‘ — ,Chojte tedy aspon prosit, že mu šetko dáte, čo len chce, aby len odišol preč.‘ — Hned sa máličko brána odškerí a jeden krivý čert zavolá: ,Čo len chceš, dáme ti, len nám tu nestavaj! Čože chceš, pověc!‘ — ,Vydajte mi muoj podpis, tak vás nahám.‘ — Tu čert krivý beží z reportom k tomu starýmu na té reťazy a povje mu, že podpis pítá. — ,Aký podpis?‘ — ,Ve já nevjem.‘ — ,Doveduj sa u šetkých, kdo ho má!‘ — Tak ten krivý zběhá celuo peklo sem a tam a zpituje sa, že kdo má podpis, ale nik nemal — len ešte k jednomu v kuťe prikovanimu priběhne. ,Či ty máš podpis?‘ — ,Mám, ale ho nedám,‘ odmumle (odmrmle). Čert vybehne a povje, že veru podpis nedajú, — a narás chytro zamikne bránu. — Ale milý šuhaj přijde bližší, začne na vráta svatou krédou čárat, a ako prvšú čáru zpravil, hned sa celuo peklo zatrjáslo, že jim šecim duša napoli bola vyběhla. Tu čerti v strachu: ,Daj mu podpis! daj mu podpis! len nak tajde.‘ — I sam čert v strachu nevěděl, čuo urobit, lebo i jeho tak zatrjáslo, že o sebe nevěděl; vytjahne a tak chytro poza sáry ten podpis a podá ho krivýmu, aby ho von dal, len aby tajšol preč. Krivý vybehne a strachom odtjáhne na prst vráta, a podá mu von a prosí, len aby tajšol preč.

Dobre, keď už šuhaj podpis v ruky mal, nebal sa ňič, a hybaj veselí domou. Ide, ide, zpjevajúci, hvízdajúci, až dojde nedaleko Mataja (Madaja). Tu sa ti rozpamatuje, čo zabudol v pekle sa zpítať. Čo tu urobiť? Zabiť sa nechcel dat a Mataj (Madaj) by ho nebol prepustil. Chceš nechceš tedy musel nazpět cestu merat do pekla. Zabere sa a chytro sa ponáhlá. Prijde k té bráně, zaklepe, a hned vykukne ten krivý čert: ,Čo chceš?‘ ,Pusti ma ta dnu, chcem pozrjeť Mádajovú posťel.‘ — ,Ej, čože teba do toho?‘ zablekne (zablakňe) čert a zavre. Ale sa milý šuhaj vela neprosil, len zase začne merat, svatou krédou kráže robit a svatým kadidlom okádzať. Tu čertou začne tamnu trápiť, čo kus dýmu sa vyvalilo, to jich všetkých bolelo, len sa tak svíjeli ako hady. ,Choj ho v čerti pustiť, len nach nám nesmradí!‘ zavolá Lucifer, a hned sa brána otvorila, a von tadnu vojšjol. Tu bolo tma ako v pitli a horúce ako v peci. Ale kde von išol, jeho posvěcený plášt šetku horúčost zahnal. ,Či tu Mádajova postel?‘ zpítá sa. — ,Nie,‘ odpovje čert. — ,Poďme ďalej.‘ — Idú, prijdú k druhé bráně, zo samýho žeravýho železa, až na pět sjahou pálilo. ,Otvor tu bránu!‘ zavolá na čerta. — ,Kdo chce tanu, nach si otvorí!‘ odpovje tento. — ,Ve ti já otvorím,‘ povje žjak a frkne mu zo svěcenej vody do oči; tu sa ten hodí od bolesti o zem, až len tak zdunčelo, zaškrekne a otvorí bránu. — Vojdú tanu, tu šetko plamenom blčalo, a v nom čerti sa smažili, ale kde bol žjak, tam oheň vyhasnúl, lebo sa svatých věci nedotknúl.

,Či tu Mádajová postel?‘ zpítá sa. — ,Ni,‘ dostal za odpověd. ,Poďme tedy ďalej!‘ Idú, idú, prijdú k tretéj bráně, čo zo samých ohnivých hadou vystavěná bola; a tje hady len tak sypěli, plamenom dýchali, jazyky vyplazovali a zas vťahovali. To bola hrúza! A kdo tanu išol, toho štípali tak hrozně, že to ani pomysleť nemožno. ,Otvor tú bránu!‘ zavolá na čerta. — ,Kdo chce tadnu, nech si otvorí!‘ — ,Hej, ve ti já otvorím,‘ a frkne svěcenou vodou, že hned na mílu sa vyhodil a zubami škripotal, ako by tristo retazou zahŕklo. Potom sa buchne o bránu, že sa naráz vráta rozleťeli. Tu sa vyrúti plamen, že (čo) šetko zožerje, — ale aknáhle sa žjak zo svěcenýma věcmi približil, hnedky cúfnúl nazpak, a tento směle tam išol. ,Kde tu Mádajova postel?‘ zpíta sa. — Tu mu pokjážú hned na kraji pri vrátoch, ješťe jej jeden roh von trčal. Bola z holých britvou ostrých, ako žjadlo, nohy boli červenje hady, čo jim len tak z piska sa plamen sipal, a na hlavě dva chocholi ohnivje. Pod postělou dvaja čerti z klještami a nad ňou dvaja s takýma dlhýma ihlami, tam ti ho od bokou trhat, títo od vrchu pichať mali. Žjak sa podívá máličko na tu posťel a potom sa zpituje, že prečo ten roh z nej ješťe von trčí? — ,Ješťe mu vraj jeden hrjech chybí, ak ten zpáchá, hned sa mu dnu ďalé na samuo dno pomikne a jeho dnu zchytíme.‘ — ,Ale akože by sa ješte vyslobodit mohol?‘ — ,To věru ješťe ti to povjeme! Čo že teba do toho, už sme ti pokjázali, choj von!‘ — ,Ale já nepuojdem, kým mi nepovjete!‘ — Na tom sa najeduje Lucifer, na retazi prikovaný a káže ho na tú postel vrhnut. — Ale milý žják vezme kropeničku do ruky a najskuor čertov, potom samiho Lucifera zafrk (zafrkňe). Tu ho to popálí, a on sa vyšmarí na desat tisíc mil dovisoka, aj z reťazmi, až sa len tak trjaslo, zaručí, až len tak hrmělo, a zase zpadne, ako keby vrchy padali. ,Jaj, povjem ti, povjem, len ma nekrop!‘ — kričal potom a začne: ,Keby ten kyjak, čo s ním ludí zabíjal, na jeden vysoký vrch, na špic na skalu zahodil (zasadiu) a kolenačky naň vodu tak dlho nosil, až by sa mu prijal, tak bude vysloboďený.‘ — Našmu šuhajovi vjác nebolo treba, obrátil sa a nahal tam šetkých čertou v ohni pekelnom a sám tajšol z podpisom aj z odpovědou preč. Ako prešol, hned za ním sa vráta zrútili a zavreli, a čerti radi boli, že už odišol, a von tjež, že sa vyslobodil.

Príjde k Mádajovi. ,No, jakože si vykonal?‘ zpíta sa ho. ,Či si viďel mojú posťel? Aká že je?‘ — ,Hej, keby ste vy veďeli, čo vás tam čaká, nevjem, ako by vám srdce bilo! Taká a taká postel, zo samých ako žihadlo ostrých britvou, na haďecích nohách, z kterých len tak plamen fičí, od boku dva čerti s klještami a od vrchu s pichadly ako trn ostrými. A to tí je už na samom dne na sitne, na spodku nedaleko toho Lucifera, čo len tak z retazami hrkoce. A keby si veďel, aký tam oheň horí, akje hady ohnivje jesto! Haj! to by ti ani do roka nevyrozprával, čo tam jesto. A to ťa šetko bude mučit, keď sa tadnu dostaneš! Ešťe ti len jedon hrjech chybí, a už si narás v pekle.‘ — ,Ach, Bože,‘ zdýchne Mádaj prestrašený, celý ohlednutý, ako sťena, ruky zloží, kyják mu vypadne z dlaby a nohy sa mu tresú. ,Ach, Bože,‘ povje, ,spas ma, aby som tadnu neprišol. — Ach, ale vari už sa nikdy nevyslobodím! Ach, já bjedný! — Ale či si sa zpítal, ako by som sa mohol vymuocť ztaďe?‘ — ,Zpítal, zpítal,‘ povje, ,a to ma najviac práci stálo. Už ti mňa chceli na tu tvojú postel šmarit, ale na štestja mal som svěcenej vody a stariho Lucifera som pofrkal tak, že od bolesti mi šetko vyzradil.‘ — ,Ako že sa tedy vyslobodím, pre Boha, len mi oznam, lebo sa strašňe bojím.‘ — ,Vysvobodit sa, vraj, ešťe muožeš vysvobodit, ale tažko, lebo si už po uši v hrjéchoch. Ak zasadíš ten kyják na dákom vrchu na skale na samom spicu a tak dlho vodu v ústach budeš kolenačky naň nosit, kým sa ti neprijme!‘ — ,Ach, Bože, pomáhajže!‘ zdýchne starý, zhodí klobúk, vezme kyják; prežehnal sa ešťe vodou, čo mu dal ten žják, svěcenou a pustil sa do práce. Zasadil kyjak na najvišéj hole a začal vodu z doliny z járku v ústoch kolenačky nosit. — Žjak ale tajšol svojou cestou.^[10]

Prijde (Sin prijďe) domou, tu už otec veselý dobre sa od radosti nezmyšil, že syna slobodniho má. Syn ale i ďalej chodil do školy, až ho za kňaza posvětili.

Tak prešlo dva, tri, štiry, aj sedem rokou. — Náš kňaz mal už svoju faru a kázal, aby sa varovali od pekla a jeho muk, aby nehrešili, ale pobožní boli, lebo on sám viďel, akuo je to trápenja tam. Rás musel íst z povinnosti na súsednú ďedinu zpovědat. A musel ist ces jedon vrch. Ako tak ide, zazre na samom vrchu na kopci jednú velmo krásnú jabloň; pošle svojho slúhu, abi odtrhnuu, ten sa ale ozve: ,Netrhaj, lebo to nesadiu!‘^[11] Tajde sám^[12] pozret, čo je to; — čím sa blíži, tím krajšje sa mu viďeli jablká na něj. Keď príjde až k samé, čo ti tu nevidí! — jeden chlap šedivý klečí! Hlavu mal ako mljeko, ťelo ako kamen, šaty rozsipanje, nohy po kolena odranje (obdranje). Ako zazre kňaza, zopne ruky proti němu, a slzy ho chudáka zaljali; dačo gambami tu šepotal, ale ho nebolo počuť. — ,Pán Boh s vámi, starčok!‘ — ,Pamodaj! Pamodaj!‘ odpovje tento.^[13] ,Asnad vás taky sám anjel Páně sem dovjedol! Ešte som si len ozpovedať žjadal a potom, poručeno Pánu Bohu!‘ — Kňaz mal na pohotově, čo bolo treba, vďačně mu teda poslúžil so zpověďou. Keď sa pomodlili, začne sa mu starý zpovědať a vadlovať svoje neprávosti. ,Ja som není hoden milosti boží,‘ povje, ,velikú silu ludi som zmarnil. Ach! keby mi len chcel milostivý pán Boh odpustit! Já som z ludských hláv domy staval! ach!‘ — Tu zamlknúl. Kňaz mu povje: ,Veť že mi po jednom vrav, koho si zabil!‘ — Tu starý začne vadlovat, koho zabil, a ako prvího vyvadlil, hnedky caplo (cuplo) z jablony jedno jablko a holubok z něho do ňeba vypadol (vileťeu). A starýmu hnedky lachši bolo, ako by si mu cent z něho sňal. Za každým vadlením cuplo jablko a z něho holubok vyleťel. Už bola jabloň prázná, len ešťe na samom vrchovci dva najčervenšje, najkrajšje, najvetšje, najzralšje jablka ostali; — a starý nechcel vadlovat. ,No, koho že si ešťe zmarnil?‘ zpítá sa kňaz. — ,Ach, už ti tje nepovjem,‘ odpovje Mádaj, ,už tje nemuožem vyzradiť, čo by čuo bolo!‘ — ,Ale jich musíš!‘ — ,Ach, ale len tje dva nje! pre Boha, to nevyzradím, ach!‘ — povje a zalomí rukama. — ,Ale ak mi tje nevyvadlíš,‘ povje kňaz, ,tak darmo si sa dral, darmo si pokání činil! Pověc ešťe tje, a Pán Bóh ti odpustí.‘ — ,Ach, Bože smiluj se, jeden je otec a druhá matka!‘ — Tu jablka cupli a z nich dva holuby hrkútajúce do neba leťeli. A Mádajovi sa skoro srdce puklo od žalosti, a sotvy že rozhrešenja dostal, zalomil rukami a usnúl. Kňaz sa nad ním modlil, a ako rjekol: Amen, — mrtvý sa v holúbka urobil a leťel mezi dobrje dušičky. Strom ale ten zostal na pamjátku: strom pokání.“

2. Tú istú látku s týmiže motívy spracoval S. Ormis v Prostonárodnom Zábavníku V. (Štiavnickom), str. 12 — 16, pod nadpisom „Povjecka o Matajovi“ samostatne.

V úvode rozpráva sa to isté, len jednotlivé motívy sú poprehádzané. Proti textu predchádzajúcemu pýtal najprv kováč, potom pekárka zaplatiť dlžobu a potom hneď žid „blečau zďaleka“, aby mu zaplatil za pálenku. Rovnako ako v predchádzajúcom texte zjavil sa chuďasovi, keď sa vešal, čert, tu opísaný ako ozrutný chlap, čierny ako uhoľ, veľký ako dub, a držal v náručí veľkú hrudu zlata. Chuďas zapísal, o čom doma nevie, akýmsi želiezkom na kuse smrekovej kôry, ktorú čierny „čudák“ odlúpil. Zatým sa rozpráva to isté iným a vcelku prostším spôsobom, až ako syn vynútil z otca jeho tajomstvo. V revúckom texte sa určite rozpráva, že keď sa to stalo, syn vtedy sa blížil svojmu 24. roku a že mu nezbýval než rok, a bol by čertov; tak teda išiel ku kňazom na poradu. V texte štiavnickom kňazi sa ho vypytovali, koľko má rokov, a na to mu povedali, aby ešte včas išiel do pekla pre podpis, a dali mu svätené šaty, svätenú vodičku, kriedu a šuch, aby v pekle čertov kropil, až mu podpis vydajú: v Codexe Revúckom bol bohatejšie opatrený svätenými vecmi na cestu. Štiavnický text nerozpráva o tom, že by ho otec odvracal od cesty do pekla. Nasledujúci dej sa rozpráva rovnako, iba inými slovami; zabudlo sa na to, že Janko prosil zbojníka o nocľah, i to, že mu Mataj nocľah dal. Zbojník mu ihneď ukázal cestu do pekla. Brány pekelné nie sú tu vôbec opisované, ani úžas a mudrovaníe hrdinovo. I vymeriavanie kostola sa opisuje omnoho kratšie a i to, ako vôbec dostal nazad svoj úpis. Scéna je opísaná takto: „Kamsi čosi prišjou k bránam pekla. Ale tje boli zavrenje. Začne ťeda pred bránou merať a krédou svecenou značiť. Tu pribehne jedon čert a stúpi na boďku svecenej krédi: ta ti ho tak popálila, že sa na dobruo strelenja vihoďiu a skučau ako pes. ,Čuo to robíš?‘ zpítau sa Janka, ,Na kostuol merám.‘ ,A na čo ti je ten kostuol?‘ ,Bohu slúžiť.‘ ,Ale ťi mi ňedovolíme tu stavať.’ ,A veť sa nahľadím,‘ povje Janko a len ďalej merá. ,A čuo by si žjadau?‘ zpíta sa čert, ,len abi si nám tu na skazu ňestavau?‘ ,Muoj podpis,‘ povje Janko. A čert umkou do pekla a bránu zavreu.“ Potom začal Janko čarbať kriedou na bránu. Tu sú drobné odchýlky. „Tu ťi hrom a tresk a plesk v pekle, šeci škripeli, ako bi im bou zubi trhau, tak ti ich bolelo, pálilo, píchalo. V ťích mukách pošlú ťi jednoho von, abi sa zpítau, čuo chce, a abi nahau a ňetrápiu ich. Čert odchíli máličko dvere a úpjacim hlasom volá: ,Ach, ustaňže, ustaň! A povedz, čuo žjadaš a němorduj nás!‘ ,Vidajte mi podpis!‘ povje Janko, ,tak vás nahám.‘“ Začali tedy hľadať, kto by mal ten podpis, podobne ako v Revúckom. Našli ho u čertiska prikovaného v treťom pekle. Ten sa spieral, a Janko opäť čarbal na bránach pekelných. Vtedy prinútili onoho čerta, že vydal podpis, a podali Jankovi podpis „škárkou“. Janko si ho vzal a pustil sa domov.

Rovnako ako v Revúckom spomnel si na to, čo mu Mataj uložil, keď bol blízko Matajovho obydlia, a potom sa vrátil k bráne pekelnej. Jednoduchejšie sa opisuje, že začal čarbať na bránu zas a čerti ho potom pustili dnu. Cesta Jankova po pekle má zasa niektoré drobné odchylky od Revúckeho. „V prvšom pekle bolo tma a horúco ako v pekle. Prišli k druhéj bráňe, ktorá ohňom sipala. Janko povje čertovi: ,Otvor!‘ A tento: ,Kto chce otvoriť, nak si tu klúče vezme z prachu.‘ Ale ho Janko len zastreknuu svecenou vodou a ten zjajkou, višmariu sa na sto sjah do víški a zas len padou. Vihrabau z prachu klúče a otvoriu. Vojdú do druhjeho pekla: tu samí plamen šlahau a šetko zožjerau, páliu, ale sa ňič zpáliť ňemohlo, len čerti sa zvíjali ako hadi a skučali, až len tak mráz prejímau. Kadjal ale Jankova noha stúpala, oheň sa uklíďiu a plameň sa ňeopovážiu priblížiť. Prišli aj ku treťej bráňe. Ta bola plamenná, že človek aňi ta hlaďeť ňemohou. Jej mur bou samí had, sipjaci plamenom žeravím. Janko káže čertovi: ,Otvor!‘ A tento: ,Kto chce otvoriť, nak si klúče vihrabe!‘ A Janko zas len streknuu svěcenou vodou a tohoto popálilo, až sa na tri sto sjah vihoďiu a zjajknúl, že to len strach. Potom vihrabau klúče a otvoriu. V treťuom pekle seďeu ten starí Lucifer na reťazi. Tu Jankovi pokjazali Matajovú posťel.“ Matajova posteľ je opisovaná inakšie. „Stála na čťiroch hadoch mesto nuoh, ktorje hlavami odvislima mali ho do prs šťipať. Prepletaná bola ohňivima hadmi, ktorim žihadla von trčeli a ktorima ho mali šťipať. Mesto dasuok boli britvi, čuo bi jeho ťelo ždi boli rezali, ale bi ňikda ňeboli rozsekli. Od hlavi stau jedon červ, čuo mu mau mozke piť. A z bokov posťeli stáli dvaja čerti s vidlami, čuo ho mali pichať.“ Podobne ako v Revúckom stála posteľ jednou nohou ešte von. Až sa Mataj dopustí ešte jednej vraždy, že tam bude celá posteľ.

Janko rovnakým spôsobom prinútil Lucifera povedať, ako by sa Mataj mohol vysvobodiť. Odpoveď Luciferova čiastočne sa liší. „,Nuž takto,‘ skučau svíjajújaci sa Lucifer a za každím mu slovo v gágore vjazlo. ,Tak sa vislobodí, keď, keď — ale či ti to musíš veďeť?‘ Janko sa mu zahroziu sveťeňičkou a Lucifer breptau: ,Keď ten jeho bodzigán, čuo ňím luďí zabíjau, na vrchu na končúru holi najviššej do skali zasaďí a kolenački vodu v ústach naň nosiť bude. Ak sa mu ten bodzigán príme a obroďí, tak — bodaj sa mu ňepodarilo, tak sa visloboďí.‘“ Rovnako to Janko povedal Matajovi a vrátil sa domov.

Rovnako sa rozpráva, iba stručnejšie, ako sa Janko stal kňazom a po rokoch Mataja vyspovedal. Odchylne od Revúckeho prišiel s kostolníkom na vrch a uvideli tam strom, na ňom krásné, zlaté hrušky.

3. Iná verzia je v Codexe Tisovskom C, str. 11 — 17, „O Matušovi“.

Odchylne od oboch predchádzajúcich verzií je tu muž bohatý, ale bezdetný. Vracajúc sa domov na veľkonočné sviatky, nariekal, že nemá potomka. Odrazu mu voz zaviazol v blate. Márne pomáhali iní vyťahovať jeho voz. Rozhnevaný vykríkol: „Či ta čerti držja v tom blate, či ká je ti zkaza?“ A zpod voza sa mu ozval čert. Čert vytiahol voz z blata, keď mu pán v vlastnou svojou rukou zapísal, o čom doma nevedel. Doma našiel chlapca v kolíske. Stále bedákal a plakal, a to tým viac, čím viac chlapec prospieval v škole, a keď chlapec dokončil školy, zjavil otec matke a synovi tajomstvo.

Syn sa poradil s múdrymi ľuďmi, rozlúčil sa s otcom a matkou, vzal svätenú vodu a vydal sa do pekla pre úpis. Keď sa už približoval k peklu, ostali mu mesiac a slnce za „chrbtom“. Najprv prišiel k domu, vystavenému zo samých ľudských hláv. Zbojník sa tu volá Matúš. Keď prišiel k bránam pekelným, zaklopal na dvere, ale čerti neotvorili, lebo pocítili svätenú vodu. Keď teda neotvárali, pokropil dvere svätenou vodou a dvere samy vypadly z čapov; čerti sa dali na útek. „Ale náš študent múdri zahnaw ich do jedniho kúta: ,Widajte otcou podpis!‘ ,Nedámo!‘ Tu začne swecenou wodou kropit — wreštali čerti horši, ako hromada obareních psou a rozpajedeních swín do wedna zbitá. Ale všecko na darmo, študent kropiw, až mu newidali podpis.“ Potom žiadal, aby mu ukázali Matúšovu posteľ. Svätenou vodou prinútil čertov, že mu posteľ ukázali. „Postel to zo samích nožou a britwí, zo samích ihlí a jedowatých žjadel zporjadanú“, pri pohľade na ňu prešiel študenta mráz. Zasa z nich vynútil svätenou vodou tajomstvo, ako by sa Matúš vysvobodil od tej postele. Ozval sa jeden čert: „Pri Matúšovom dome jesto čerstwa studnička, od nej na 300 krokou zasad do zemi jadro, kteruo Matúš na holich kolenách ústami donešenou wodou poljewat musí, až bude z jadra strom a na strome zreluo owocja.“

S kajúcnym zbojníkom stretol sa kňaz rovnako, pravda, náhodou už vo vysokom veku, keď už „holubie šedíny“ pokrývaly jeho hlavu a keď dosiahol hodnosti biskupskej. Zablúdil v lese so svojimi sluhami, až odrazu pocítil utešenú vôňu. Biskup poslal najprv sluhu podívať sa na ono miesto a potom sa vydal sám k voňavej jabloni. Pod stromom uvidel staručkého človeka, „šediwá brada sjahala mu do zemí, ústa mu prawe wtedi wiljewala par kwapok wodi na korene stromu, a mesto nuoh kratkje sa mu len pohibovali kiptíki.“ Biskup si spomenul, ako v mladých rokoch tam zasadil jadro a kázal Matúšovi ho zalievať; i starec ho poznal, biskup mu složil ruky na spoveď, a keď vypovedal „amen,“ odtrhlo sa najkrajšie jablko s vrcholca stromu a zároveň skončil sa život Matúšov.

4. Pre tlač upravil túto legendu A. H. Škultety a ten text bol vytlačený najprv v Sborníku Matice Slov. II., 139 a potom v Dobšinského Prostonár. slov. povestiach II., 12 — 26. Tu je zaznačené, že ju „podali: Štefan Marko Daxner z Malohontu, Samo Ormis z Gemera, Jozef Jančo zo Šariša; porovnal A. H. Škultety“.

Rukopisná predloha tejto úpravy zachovala sa v pozostalosti Dobšinského, ktorú opatruje Ján Čajak v Petrovci pri Novom Sade. Rozdiely tlačeného textu sú zväčša nie veľké, sú najmä rázu lexikálneho a i gramatického, kde-tu, pravda, je pozmenený i poriadok slov: II., str. 13: „čert drží v tom blate“, v rkpe pridané: „či ká ti je zkaza!“; ďalej: „Ja peniaze nechcem, mám jich ako pliev,“ v rkpe vystalo: „mám jich ako pliev;“ v tlači II., 13: „nevyhútal nič“, v rkpe: „nevedel a nemohol nič uhádnuť“; v tlači II., 15 dodal synček: „vari som nadarmo do tých škôl chodil?“, v rkpe toho niet; v tlači II., 15 vraví syn: „Ale poručeno Bohu, azdaj i z pekla vymôžem sa,“ v rkpe: „Poručeno Bohu, už ja len probujem šťastie…“.

Odchylky lexikálné: II.,13 v tlači: „o piaď“, v rkpe: „o krok“; hneď ďalej v tlači: „iba čo“, v rkpe: „ešte hlbše viazol“; „čert z pod vozu odsekol“, v rkpe: „odštekol“; v tlači „gazda“, v rkpe: „hospodár“; v tlači „hmla“, v rkpe: „mhla“; v tlači: „myslel a hútal“, v rkpe: „hádal“, v tlači II., 14: mlynár neodpovedal „ako skamenelý“, v rkpe: „ako nemý“, v tlači II., 15: trápil sa otec „ako drelej“, v rkpe: „ako skorej“; ďalej v tlači mlynára „nadchodil strach“, v rkpe „napádal“, v tlači sa matka pustila „do náramného plaču“, v rkpe „do veľkého plaču“, v tlači je synovi jedno „zhynúť“ tak či tak, v rkpe „skapať“, v tlači II., 16 stojí: „na vrch štíta“, v rkpe: „na konec štíta“, v tlači II., 16 žiak „kráčal bližšie“, v rkpe „stúpal bližšie“, v tlači „hneď si syn smrti“, v rkpe „naraz“, v tlači II., 17 vraví Mataj žiakovi „šťastlive putuj“, v rkpe „šťastlive choď!“, v tlači II., 17: „či by ste vy, starí otec, nenaradili ma? Naradím, syn môj, naradím ťa vďačne“, v rkpe: „,Či by ste ma vy, starý otec, nevedeli upraviť?‘ ,Upravím‘, povedá, ,syn môj, upravím vďačne‘“, v tlači: „na pravej strane“, v rkpe: „na pravom boku“ skaly je studnička; v tlači II., 18 vraví anjel: „drž sa, ako som ti prikázal“, v rkpe: „ako som ti poviedal“, v tlači II., 20: čert v druhom pekle „zjajknúl od úkrutnej boľasti“, v rkpe „od náramnej bolesti“; v tlači II., 20 tretia brana v pekle bola „upletená“ z ohnivých hadov, v rkpe „vystavená“; v tlači II., 21 volá žiak: „Ej, Mataj! veru teba nechýrno bude ležať tuto“, v rkpe: „veru ti tu nebars dobre bude ležať“; v tlači II., 20 vraví žiak starcovi: „podpis otcov je tu“, v rkpe: „písmo otcovo je tu“; a ďakuje starcovi v tlači „za dobrú pomoc“, v rkpe „za dobrú poradu“; v tlači II., 23 povedá žiak Matajovi, aby vyhrabal jamu na tej skale, „z ktorej striehnul si na ľudí“, v rkpe „strežieval“; v tlači II., 24: „voňavé jablká“, v rkpe „páchacie“; v tlači II., 25 Matajovi „odľahúvalo“, v rkpe „odľahýnalo“.

Tento text sa zakladá na verzii Codexu Tisovského C. V niektorých podrobnostiach pridŕžal sa upravovateľ iných verzií.

Na rozdiel od všetkých rukopisných verzií predal čertovi svojho synka mlynár, ktorý každé tri roky sa vydával na ďalekú cestu za novými kameňmi a na zpiatočnej ceste zaviazol so svojím ťažko naloženým vozom v rozblatenej ceste. Potom sa rozprava viac-menej to isté, čo v Codexe Tisovskom C. Nový motív proti tomu i ostatným rukopisným verziám je, že Mataj dal hrdinovi na cestu do pekla šabľu, potom nie že Mataj hrdinu „neďaleko pekla odprevadil“, ako rozpráva Codex Revúcky C, lež po dlhej ceste „horami dolami“ stretol staručkého žobráčika-anjela, ktorý tam naň čakal, aby mu bol nápomocný; povedal mu, kde a ako najde vchod do pekla, dal mu svätelnicu, do ktorej mal načrieť vody zo studničky, a potom mal odlomiť tri šípové prúty, ktoré nad studničkou uvidí, a každým okolo tej skaly zamávnuť, tak sa mu otvorí zem, a do tej mal vstúpiť, pevne držiac svätelnicu a šípy. Nemal tu teda hrdina so sebou svätenú vodu, ale dostal ju až pomocou anjelovou. Pravda, bola potom svätená voda hlavnou jeho zbraňou proti mocnostiam pekelným. Touže cestou mal sa vrátiť, na konci udrieť každým šípom raz, potom sa mu otvorí cesta z pekiel a bezpečne vyjde. Jeho úpis mal krivý Lucifer a vydal ho len vtedy, keď mu ostatní čerti pohrozili, že ho dajú na Matajovu posteľ. Tak ho teda čerti sami upamätali na sľub, daný Matajovi. I tu sa tlačená verzia liší od rukopisných. Posteľ Matajova bola za treťou bránou, ako v Codexe Revúckom C a Prostonár. Zábavníku Štiavnickom; spoločne verzia naša s Codexom Revúckym C a Zábavníkom Štiavnickým rozpráva: jeden roh jej ešte trčal von, t. j. za bránu, a len, až by sa Mataj dopustil ešte jednej vraždy, potom by sa celá „pošmikla ta dnu“. Codex Tisovský C. je tu veľmi stručný. Podrobnejšie nie je Matajova posteľ opísaná; v poznámke na str. 21 podáva Dobšinský iný jej opis, a ten sa shoduje s Prostonár. Zábavníkom Štiavnickým. V tlačenej verzii je pridané, že hrdina šabľou Matajovou „mihne len tak v povetrí ponad tou posteľou“, a ostala mu v ruke len jej rukoväť. Tým potom pred Matajom dotvrdzuje hrôzu postele preň nachystanej. Pokuta je uložená Matajovi rovnaká, ako v Codexe Revúckom C. a v Prostonár. Zábavníku Štiavnickom. Keď hrdina vyšiel z pekla, sišiel sa opäť so starcom-anjelom. Mataj spytoval sa hrdinu, čím bude, a keď sa dozvedel, že bude kňazom, vymohol si na ňom sľub, že sa príde podívať na to miesto a že ho tiež vyspovedá.

Zakľúčenie verzie je bližšie Codexu Tisovskému C, ale sú niektoré drobné odchýlky: vopred bol poslaný sluha biskupov, chce si odtrhnúť jablko, ale postrašil ho hlas: „Netrhaj, nesadils’!“ To isté sa ozvalo, keď si druhý sluha chcel odtrhnúť. Odtrhol si predsa, „a tu mu z neho krv dolu rukou tečie“, len potom sa obzrel a uvidel kajúcnika. Vo verzii Codexu Revúckeho C ozvaly sa tieto slová oproti sluhovi, a je pozoruhodné, že v prepise Prostonárodného Zábavníka Levočského IV. celá spomenutá veta chybí. Ešte v poslednom motíve je zvláštnosť: biskup umrel, ako sa vrátil z tej cesty domov a vkročil do izby. Vo verzii Codexu Revúckeho C, Prostonár. Zábavníka Štiavnického a Codexu Tisovského C vôbec to vystalo, zakľučuje sa smrťou spaseného Mataja.

5. Verzia, zapísaná v novších časoch z Trenčianskej stolice (Procházka, 72 — 73), je dosť značne porušená.

Chuďas zapísal čertovi nevedomky svojho syna, keď zablúdil v lese, a nevedel, kadiaľ von. Pre chlapca mal si čert prísť rovnako v 24. roku. Hrdinovi dali kňazi „posvätené veci“ a v pekle dosiahol svojho cieľa kropením a okiadzaním. Na ceste do pekla prišiel rovnako k domu, vystavenému z ľudských hláv, a akási baba (zbojníkova žena?) ho varovala, aby tam nespal. V pekle uvidel posteľ zbojníkovi určenú, keď dostal otcov úpis. Sám hrdina potom určil zbojníkovi vcelku tú istú pokutu, lenže je tu čas zalievania palice obmedzený až smiešne krátko na púhych sedem mesiacov a sedem týždňov. Záľuba v posvätnej stálej číslovke viedla bezmyšlienkovitého rozprávača k zrejmému nesmyslu. Napokon, ako obvykle, kňaz ten sám zbojníka vyspovedal.

6. Vo verzii zo Spiša (Sborník Muz. slov. spol. XVIII., str. 10 — 12 č. 46.) vracal sa bohatý sedliak po siedmich rokoch domov. Tu mu ako v Codexe Tisovskom C zaviazol voz v blate a čert mu ho vytiahol pri obvyklej podmienke. Úpis spravili tak, že sedliak tri kvapky krvi zo svojho prsta dal kvapkať na listinu. Doma našiel sedemročného chlapca. Keď bolo chlapcovi pätnásť rokov, vynútil z otca tajomstvo rovnako ako v texte Codexu Revúckeho C a príbuzných jemu textoch, iba že sám prišiel na tú myšlienku „mechurinu si položiť do pazuhi“. Vypýtal si na fare svätenej vody, kriedu a korbáč a išiel do pekla. Na svojej ceste prišiel na vrch a tam uvidel chalúpku, vystavenú zo samých hláv ľudských, a šindle z jazykov. Keď prišiel do pekla, žiadal čertov, aby mu vrátili úpis, a keď odopierali, urobil okolo seba svätenou kriedou kruh a začal akoby kostol staväť. Začal kropiť a korbáčom biť čertov, až mu vrátili úpis. Rovnakým spôsobom na nich vynútil vyznanie, čo čaká Madaja, a oni mu ukázali posteľ. „Na tej posceli bulo polno hadoch, žaboch, vrecenicoch, jašcúroch, britvi, ostre klince, že lem tak šicko tam hamželo“. Rovnakým činom vynútil na nich, ako môže byť Madaj od toho vysvobodený. Na vrchu nech zasadí svoj kyjak a z doliny nech v ústach ta donáša vodu kolenačky a zalieva kyjak, až sa jabloň prijme atď. Od čertov chlapec počul, že bude kňazom. Sedem rokov Madaj zalieval svoj kyjak, medzi tým mládenec sa stal farárom a tu si spomenul na Madaja. Pri spovedi spadlo jablko po každom vyznaní hriechu a po spovedi sa Madaj rozsypal na prach a vyletel z neho biely holúbok.

7. Z Tekovskej stolice je verzia, ktorú rozprávala „Anna Gendiar, nar. v Pažiťi, asi 16-ročná, 4 roky slúži v Oslanoch“. Zapísal S. Czambel 19. V. 1903.

„Bou jeden mladý gazda aj zo ženou. A vybrau sa na celý rok preč. Na voze išou a vtišou z vozom do tŕňa. Nemohou vytiahnuť. Stretou ho jeden čert a hovoreu: že až mu dá, o čom doma nevie, že mu on vytiahne ten voz. Gazda povedau, že on o šetkom doma vie. Ale mau jenneho chlapca a ešťe ňevedeu o ňom. Ten čert mu toho chlapca podpísau, že keď buďe mať chlapec dvanásť rokou, že mu ho mosí dať. Gazda prišou domou o rok. Vynšla žena proci ňemu s tým chlapcom, čo ho čertovi zapísau. Gazda velmi plakau. Žena sa ho spytuvala, že čo plače. On jej povedau, že ako by neplakau, keď toho chlapca čertovi zapísau. Chlapec mau šesť rokou, chodiu do školy a rodičie ždy plakali nad ním. Keď chlapec mau lepší rozum, spytuvau sa rodičou, že čo ždy plačú. Potom mu otiec povedau, že je chlapec čertovi zapredaný. Chlapec bou odtedy smutný v škole a kaplán sa ho spytau, že čo mu je. Akoby on ňebou smutný, odpovedau, keď ho otiec zapredau, keď ešťe ňebou na sveťe. Kaplán mu povedau, že mu on spomôže. Keď mau dvanásť rokou, dau mu trich králou griedu a sveťenú vodu a išou s ňím nad peklo. A tam spravili koleso s tou griedou. Ten chlapec si stau do toho kolesa a začau kropiť svetenou vodou. A tý čerti kričali, že aby nesýpau oheň na ňích, že čo žiada, že mu oňi daju. On povedau, že inšie nežiada, len otcou podpis, kerým ho čertovi zapredau. Oňi mu vyhodili, ale to ňebou jeho. Začau kropiť druhý ráz. Zase kričali, aby nesypau oheň na ňích. On že inšie nežiada len podpís, kerým ho otiec zapredau. Zas mu vyhoďili druhý. Aj ten bou falošný. Začau kropiť treťi ráz, opýtali sa ho, čo ešte žiada. Že aby mu jeho podpis vyhodili. Tak mu ten jeho spravodlivý podpis vyhodili.

Potom ho kaplán ešte ráz poslau pred peklo, aby ešťe kropeu a aby sa pýtau, akú má v pekle postel prihotovenú starý hriešnik Goliáš. Čerti sa mu zas prosili, aby nesypau oheň na ňích, že čo žiada, to mu daju. Že on inšie nežiada, len aby mu povedali, že akú má hriešnik Goliáš postel prihotovenú. A oňi ho okríkli, že zo samých britví a zo samých širačiek. Keď išli zpátky od pekla, kaplán s tým chlapcom, starý Goliáš seďeu pod jennou jabloňou a spýtau sa kaplána, keď prišou ta, že akú má postel prihotovenú. Kaplán mu povedau, že zo samých britví a širačiek. A on prosiu kaplána, že keby ho vyspovedau z tých hriechou, čo má. Tolko hriechou mau, kolko bolo na tej jabloni jabĺček. Zo šetkých sa vyspovedau. Jabĺčka šetky odpadly, len štiri ostaly, ešte mau šťiri hriechy. Té nesťeu poviedať, ale ho kaplán naviedou, aby ešte poviedau, čo urobiu. On povedau, že zabeu otca. Odpadlo zas jeno jebĺčko. Ešte mu kaplán hovoreu, že čo urobeu ešte; že zabeu mater, ostaly len dve jabĺčka. Ešte sa ho pýtau kaplán, čo urobeu. On povedau, že brata zabeu. Ešte bolo jenno, ešte sa ho opýtau, čo urobeu. Zabeu sestru. Potom šetky hriechy mu odpusťeu a ostau cistý od toho machu, kerým bou zarastený. Potom ho ňehali tam a išli ďálej. Prišli domou a chlapcovi rodičie išli proci ňim. Potom sa chlapec ušeu za kaplána.“

Rozprávanie je porušené, najmä tým, že starého zbojníka nespovedá chlapec, zapísaný čertovi, sám, lež kaplán, ktorý chlapca poslal pred peklo.

8. Etnogr. Zbirnyk IX., 31 — 5 č. 16 má verziu zo Šarišskej stolice.

Furman odišiel do sveta, zaviazol v barine, čert ho pustil, keď sa mu sedliak krvou zapísal, že mu dá to, o čom doma nevie. Doma privítal sedliaka sedemročný chlapec, ktorý sa narodil v jeho neprítomnosti. Dali chlapca do školy, stále za ním chodil čierny pes; raz ho chlapec tak udrel, až okrivel.

Keď bol klerikom, rodičia mu na jeho naliehanie povedali, prečo sa rmútia, i vydal sa do pekla pre „teregraf“. V lese chcel ho zabiť zbojník Madej, ktorý si vystavil chalúpku z lebiek a len jedna mu chýbala, ale kyjak zbojníkov stŕpnul vo výške. Zbojník sa dozvedel, že ide do pekla, a naložil mu, aby sa spýtal, aká je Madejova posteľ.

Na ďalšej ceste uložili mu podobné otázky ako v čísle 31. Prečo hruška len kvitne, ale nerodí, prečo sa v rieke nemôžu udržať ryby. Už je vlastne odpoveď daná, že nikoho neutopila a i hrdinu prepustila. Potom prišiel do pekla až k tomu na reťazi priviazanému.

Urobil si kolo svätenou kriedou, začal sa z knihy modliť a svätenou vodou kropiť diabla; pálila čerta ako oheň. Tak dlho ho kropil, až čert trúbou začal svolávať svojich sluhov. Prichádzaly húfy čertov a napokon krivý, ktorý sa priznal, že má úpis v hube pod jazykom. Nechcel úpis vydať, že stále za klerikom chodil ako pes, ani keď ho chceli vhodiť do ohňa a kotla so smolou. Len keď mu pohrozili Madejovou posteľou, vydal ho.

Potom klerikovi ukázali tú posteľ: boly na nej nože a britvy shora a sekaly do seba a pod posteľou bol oheň. Potom mu diabli odpovedali na otázky, pod hruškou je kotol peňazí a voda ešte človeka neutopila. Nech to vode povie, až bude za riekou. Voda naozaj za klerikom vystrekovala. Peniaze pod hruškou vykopal. Madej sa strašne naľakal, prosil klerika, aby ho vyspovedal, ale klerik odmietal, že je nie ešte vysvätený, ale mu naložil pokánie: zarazil zbojníkov kyjak na vrchu a Madej mal vynášať vodu v ústach na holých kolenách. Až sa kyjak rozvije, bude spasený a klerik k nemu príde, až bude kňazom.

Len ako biskup prišiel na svojej vizitačnej ceste pod vrch, zarazila ho silná vôňa, sluhom nebolo dovolené odtrhnúť jablká, potom prišiel biskup, tam sedel starec sivý ako holúbok, vyspovedal sa biskupovi, posledné dve jablká spadly, keď vyznal, že zabil otca i mať. Po rozhrešení sa Madej rozsypal v prach, sostúpili dvaja anjeli a vzali ho do neba v podobe holúbka.

9. Slov. Pohľady XXI., 1901, ste. 596 — 597, majú verziu „Hamadej“ z Užhorodskej stolice.

Hamadej bol veľký hriešnik. Zabil 99 ľudí. Za to ho mali za živa čerti vziať do pekla na jeho posteľ. Jeden chuďas predal svojho syna čertovi, syn sa vyučil za kňaza a potom išiel do pekla. Na ceste uvidel ho Hamadej a prepustil ho len, ak mu povie, aká je tá jeho posteľ. Kňaz kropil svätenou vodou, čerti ho pustili a krivý čert musel vydať úpis, ktorý mal pod jazykom, lebo čertov veľmi pálila svätená voda. Čerti tiež museli ukázať posteľ Hamadejovu. Bola to železná pec a v nej uprostred britvy a oheň stále horel. Hamadej sa toho zľakol, prosil o pokutu, kňaz mu naložil, aby kyjak, ktorým zabíjal, zasadil na vrchu do zeme, v ústach vynášal na kolenách a lakťoch vodu z potoka a zalieval; až sa rozvije, budú mu hriechy odpustené. Konečne vyrástla z kyjaka krásna jabloň. Raz išiel kňaz pomimo, zarazila ho vôňa, vyspovedal Hamadeja, nakoniec ostaly dve jablká, tie spadly, keď sa Hamadej priznal, že zabil matku a otca. Kňaz mu dal rozhrešenie. Hamadej skonal a jeho duša letela rovno do neba. Posteľ je dodnes prázdna a nech sa každý vystríha, aby na ňu neprišiel.

Stopy tejto látky zapadly do rozprávky o osvobodení zakliatych princezien, zapísanej v Ungskej stolici S. Czambelom, 419.

Princezna, čiastočne už svojho zakliatia pozbavená, dohovára hrdinovi, aby vytrval a nechlúbil sa so svojou nevestou, lebo by ináče musela spať „na Hamadejovej posceľi, co u ňej štiridvacec britvi, dvanac hore a dvanac dolo? uchodza, a tak moj drjik zrežu, co z ňoho kre? tak budze cec, jak kedz by vola zareza?“. Hrdina neodolal, pochlúbil sa krásnou nevestou a princezna poznala na Hamadejovej posteli, že je sedem ráz viac zakliata, než bola predtým.

Verzia tejto látky sostavená u Bolte-Polívka III., str. 463, č. 206, rozobral ju N. P. Andrejev: Die Legende vom Räuber Madej (F. F. Comunications 69.), Helsinki 1929. Srovn. Albert Wesselski, Der gottgefällige Mord. Archiv orientální sv. II., 39 — 53.