ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

a) Odkedy židia nejedia bravčovinu

1. Časopis Muz. slov. spol. XVII., 26, má rozprávku „Odkedy nejedia židia z ošípaných“ z Bratislavskej stolice.

Farizeovia chceli Krista zahanbiť, skryli pod koryto židovku a spytovali sa Ježiša, čo tam je. Kristus odpovedal, že sviňa s prascami. Naozaj sviňa tam bola a od tých čias nejedia židia bravčovinu.

2. To isté sa rozpráva v Bošáckej doline, Český Lid VI., 146, č. 11., liší sa len tým, že žid zkúšal vševedúcnosť Kristovu, a že pod korytom bola sviňa s deviatimi prascami.

3. Podobne zaznačil Ant. Václavík, Podunajská dedina, 267.

4. Malinowski, str. 141, č. 2, uvádza verziu zo Spišskej stolice.

Žid vykŕmil sviňu, keď zdochla, strieľal do neba a volal na Boha, aby ho tiež vzal. Z trestu bol premenený na sviňu, a vozili ho po svete. Zjedol denne dvanásť chlebov a vypil putňu vody.

Srovn. Sébillot, Folklore de France III., 141, Der Urquell N. F. II., 196 — 7 č. 4. Dähnhardt, Natursagen II., 102 a ďalej, 279 nasl. Javorskij, Pamjatniki Galic, str. 8. 272, č. 4, Etnograf. Zbirn. XII., 66 č. 67 — 8, XXXVII. — XXXVIII., 310 č. 230.

b) Prečo smú Cigáni kradnúť

Verchratskyj, str. 165, má rozprávku zo Zemplínskej stolice.

Cigán ukradol jeden zo štyroch klincov, ktorými mal byť Kristus pribitý, preto boly nohy prebité len jedným klincom. Za to Kristus dovolil Cigánom kradnúť.

Srovn. Dähnhardt, Natursagen II., 216, 293 — 295.

c) Stvorenie medveďa

Slov. Pohľady XIII., str. 146, č. 27, majú rozprávku „Medveď“ zo zbierky F. Šujanského; rovnako Katol. Noviny XXXIX. (1888), str. 6. V rukopise Šujanského str. 79, 82, 83.

Keď Kristus Pán bol ešte malým chlapčekom, išiel si do nazaretského mlyna pýtať trošku žitnej múky, aby mu jeho matička napiekla oplátok. Skúpy a nevľúdny mlynár chcel ho nastrašiť, nastavil si chlpatú čapicu na tvár a dupotal mrmľajúc proti nemu. Kristus Pán odvrátil sa od neho, a mlynár v tej chvíli sa obrátil na medveďa a utiekol do hory.

Inakšie sú legendy, uvedené od Dähnhardta II., 99 — 101, 278 — 9, Levčenko, Kazky Podillja 10; iná Bessaraba, Cherson. 48, č. 2.

d) Prečo má medveď krátky chvost a uši

Etnogr. Zbirnyk IX., 96 č. 54, má rozprávku zo Spišskej stolice.

V hore žil na samote človek so ženou. Raz prišiel na dvor medveď, človek ho zval ďalej, keď medveď nechcel, vtiahol ho do izby za uši až ku stolu a hostil medom. Medveď žral s chuťou, málo čo nechal, hoci človek ho ťahal za chvost von. Tak mu vytrhol uši i chvost a odtedy nemá medveď ani uší ani chvosta, lebo ich prejedol v mede.

Srov. Dänhardt III., 49 — 50, IV., 250; Kaarle Krohn, Wolf u. Fuchs 26, 100, Marian Roalf Cox, Introduction to Folklor 266, Šachmatov, Mordovskij Sb. 391.

e) Prečo koza nemá chvost

Český Lid III., 30, uvádza túto rozprávku:

Keď Boh tvoril zvieratá, čert mu závidel. Ugniavil z hliny kozu s dlhým chvostom, povedal po dva razy: „Staň vo meno moje“, ale koza sa nehýbala. Na radu anjelovu povedal: „Staň vo meno božie“, koza sa dala na útek, čert ju chytil za chvost, ale koza utiekla a čertovi ostal v ruke len chvost.

Srovn. Dänhart: Natursagen I., 165, 180. Anm. KHM Grimm III., 199 č. 148. Wisła XVI., str. 330; Ćorović, Sveti Sava, 151, č. 90, pod. č. 91, 92.

f) Prečo má kôň na nohách žily a kedy začali ľudia fajčiť

Český Lid III., 31, má rozprávku:

Kone kedysi veľmi utekaly, Kristovi bolo ľúto sedliaka, keď oral, narezal všetkým koňom žily. Keď však chodily kone pomaly, sedliak ich bil, Kristus urobil fajku, a sedliakovi tak pochutilo fajčenie, že si stále zapaľuje, a kone si oddýchnu.

g) Pes a zajac

Slovenské Pohľady XIII., 147 č. 29 majú rozprávku „Pes a zajac“ zo sbierky F. Šujanského; v jeho rukopise na str. 75, 77.

Pes a zajac bývali kedysi dobrí medzi sebou. Hrávali sa, behali a preskakovali kríčky o preteky. Raz pes zaspal pod hájom pri pahrabe. Pribehol zajac a pri svojej samopašnosti postrčil spáča do pahreby. Pes si popálil nohy, všetku srsť na labkách, vychrámal sa síce z toho, ale popálené päty mu už neobrástly, má ich holé ako škvarky. Od tých čias zanevrel pes neukrutným hnevom na zajaca.

Podobne maďarsky v Revue des trad. pop. VII., 480, Dähnhardt III., 324,; sú ešte iné maďarské povesti o pôvode tejto nenávisti, viď ib. 129, 324.

h) Vlk

Verchatskyj str. 144, má rozprávku zo Šarišskej stolice.

Boh určil, aby sa vlk živil len rybami a mal „chardu“ (pokrm) len z vody. Vlk našiel na brehu kravu a zožral ju. Boh ho káral, ale vlk sa vyhováral, že počul o „tarči“ (strakatej) a že ju zožral.

ch) Odkedy sa kačica hrúži do vody

V rukopisnej sbierke Šujanského, str. 33b, je rozprávka, ktorá bola vytlačená v Hlásniku 1897:

„Za dávnych dáven, keď ešte menej sveta bolo, býval vlk krčmárom, a krčmárkou kačka. Krčmár dával na veru, krčmárka ale za hotové a všetko si schovávala do mešca. Keď takto k ničemu nemohli prijsť, vadila sa kačica a posielala vlka, aby šiel dakde dačo vypauzvovat (pripísané: vyhľadať). Keď vlk odišiel, sobrala ona plný mešec na krky a pustila sa do vody plávať na druhú stranu. Keď bola v prostriedku, dobehol vlk a, vidiac utekajúcu, volal na ňu. Kačica, obzrúc sa, pustila mešec z hrdla a ten padol naspodok. Od tých čias hrúži sa kačica do vody, hľadajúc mešec a vytiahne-li dáku handru, otriasa v pysku, či sú nie tam peniaze. Vlk ten chodí po salašoch vyberať zálohy, čo bol ľudom smeril.“

„Jano Valaščan Turek z Malachova 1897.“

i) Králik

V rukopisnej sbierke Fr. Šujanského je zapísaná táto rozprávka:

„Cárašník či Králik, to je ten najmenší vtáček (u nás), zcela nepatrný, nevyniká ničím, ani perím, ani letom. Cárašníkom ho zovú nie snáď po carskom mene, ale po cárachu, to jest samorostlom plote, v jakom sa drží, čo patrne ukazuje na jeho nízky pôvod. K hrdému kráľovskému menu len úskokom prišiel, a síce takým, že on, keď sa vtáci pretekali o kráľovskú hodnosť, bo po veštbe tomu bolo byť kráľom, kto medzi všetkými vyletí najvyššie, že on vtedy — ten cárašnik — ukryvši sa orlovi pod krídlom, keď bol on v najvyššej výške a vtáctvo pod ním v hlbokej pokore kráľom ho vítalo, v ty miesta na orlovi vynesený vtáčik ešte nečo kuštek vyššie nad neho vyletel a tak milého orla o víťazstvo pripravil. Len že mu ono to slavné meno kráľovské ničeho neosoží, vtáci pri tom všetkom ním opovrhujú i stíhajú a obháňajú ho ošemetníka, a on vždy celý splašený schováva sa i do myšacej diery, ani sa dalej od plotu neodváži.“

j) Kukučka

1. Slov. Pohľady XIII., 146, č. 28, majú rozprávku „Kukučka“ zo sbierky F. Šujanského; v jeho rukopise str. 74, 79, 82.

Kristus Pán prišiel k židovskému kováčovi, ale ten ho odkazoval, že nemá kedy, lebo má ukovať tri klince na rozkaz najvyššej rady. Kováčka potom zatvorila pred ním dvere a schovaná pri stene kukala naň oblokom. Kristus márne klopal na dvere a smutný odišiel. Kováčka vyletela z izby kukajúc a kuká teraz každé leto žalostne, kým nezachrípne. Na jar, až sa najie zeleného pôlčia, opäť odchrípne. A tak bude kukať do súdneho dňa. Kováč, keď videl Krista na kríži pribitého onými klincami, opustil vyhňu a ušiel do sveta. Blúdi po svete a nikto ho neprijíma. Odtedy nejde ani jeden Žid na kováčske remeslo.

2. Katolícke Noviny XXXIX. (1888), str. 6, majú túto rozprávku; v rukopise Šujanského je na str. 78.

Kristus Pán išiel raz do mlyna; nepohostinná mlynárka zatvorila pred ním dvere a kukala naň oblokom. „No kukaj hoci do súdneho dňa!“ povedal Kristus Pán, a mlynárka premenená na vtáka vyletela oblokom a kuká podnes.

3. Z rukopisnej sbierky J. Ľ. Holubyho, str. 90, je rozprávka:

„Kukučka piekla chlieb a vždy kukala do pece, či sa už dopeká, až jej Kristus Pán povedal: ,Bodaj by si naveky kukala!‘ Odtedy ustavične kukučka kuká. Ach, však tá kukučka má za trest!“

O pôvode kukučky sú rozmanité legendy, srov. Dähnhardt II., 101, 127, 278, 284.

Druhá časť prvej legendy náleží medzi legendy o večnom Židovi Ahasverovi.

k) Krutohlávok

1. Slov. Pohľady, XIII., str. 146, č. 26, majú rozprávku „Krutohlávok“ zo sbierky F. Šujanského; rovnako Katol. Noviny 1888, č. 1, str. 7; v rukopisnej sbierke 78, 79; podpísaný: Lacko, Radvaň 1877.

Krutohlávok nechcel pomáhať, keď si vtáci na jar čistili studničky, nechcel a nechcel, a len hlavou krútil. Preto mu teraz nedovoľujú chodiť na studničky, a on, trápený smädom, márne volá: piť, piť!

2. Záthurecký uviedol na str. 26 pozn. podobnú rozprávku o kani:

„Vtáci sa boli na tom usniesli, že budú všetci spolu čistiť studničky. Kaňa jediná zameškala to urobiť. Od tých čias za pokutu nesvobodno kani piť zo studničky, ani z potôčka, ktorý z nej vyteká, musí teda čakať na dážď, keď sa chce napiť.“

Srovn. Dähnhardt, Natursagen III., 312 sl., 319 sl. Levčenko: Kazky 11, Mater, antropol. archeol. XIII., 57. Zbiór wiadom. XV., 266, č. 10. Bulašev, 468 Etnogr. Zb. XII., 28, č. 28; XIII., 225, č. 393. Šuchevyč V., 266. Živ. Starina V., 439. Baar, Chodské pohádky, 30 (Datel); Revue des trad. popul. VIII., 43 (rumun.).

l) Luniak

Verchratskyj, str. 119, má rozprávku zo Zemplínskej stolice.

Luniak nechcel preberať potok, aby sa mu nepoškodily žlté škvrny. Preto mu všetky vtáčky nedovoľujú piť z potoka, a on len stále prosí o dážď.

m) Stehlík

Slov. Pohľady XIII., 146, č. 25, majú rozprávku „Stehlík“ zo sbierky F. Šujanského; v jeho rukopise je na str. 76.

Keď Boh po kvetoch maľoval ešte vtákov a všetci boli už pomalovaní a vzdávali chválu dobrotivému Bohu, priletel napokon malý vtáčik, stehlíček, ktorému nebolo ešte perie dorástlo. Boh mu povedal, že prišiel neskoro, že sa minuly všetky farby. Ale stehlíček prosil tak úpenlive, že sa Boh smiloval, povytieral zo všetkých misiek všetky farby na stehlíka, a tak je stehlík zo všetkých vtáčkov najpestrejší, najcifrovanejší.

Podobná je i rumunská rozprávka v Revue des trad. pop. VIII., 602, a i nemecká i holandská, viď Dähnhardt III., 185. Na Malte sa rovnako rozpráva o papagájovi, ib. 184.

n) Trasorítka

Slov. Pohľady XIII., str. 522, majú túto verziu J. Holubyho:

„Trasorítka je najťažší vták, lebo sa zatrasie, keď si sadá, aby zkúsila, či ju to udrží.“

o) Včely

1. Dobšinský, Úvahy o slovenských povestiach, str. 49, má rozprávku z okolia Banskej Štiavnice:

Keď raz Kristus chodil so sv. Petrom po poli na poludnie, zapotil sa veľmi a hojný pot kvapkal mu s čela. Peter povedal: „Pane, škoda, aby tento tvoj pot sa ztratil.“ Kristus Pán urobil teda Petrovi po vôli a z každej kvapky jeho potu vyletela včela.

2. V rukopisnej sbierke Fr. Šujanského, str. 4, je táto legenda:

„Včela že má vraj žihadlo z pekla — páli by oheň pekelný — a med sladký, jako tá manna nebeská. Jako by to mohlo byť? Rozprával mi jeden sedliak takto:“

„Keď Kristus Pán po svete chodil, dobre čiňa ľudom, pridal sa mu raz ustatému od cesty a od horka umdletému, posadiť sa pod strom (lipu) do chládku, aby si oddýchol a sa občerstvil. Od samej radosti, že hostí Pána v stíne svojom, rozkvital strom — bola to srdcolistá lipa — a každý jej kvietok dýchal sladkú vôňu. I zadriemal Pán. Vtedy pustil belzebub, to jest čert múch, na spiaceho jedovatú muchu, sršňa a tá ho uštkla v ruku. Prebudiv sa pokračoval v ceste a na mrkaní došel k chalupe sedliackej. Tam ho vďačne privítali, pohostili aj prenocovali. Ráno na odchode odlúpil hosť nebeský chrastu z priešťa, ktorý sa mu vyhodil na mieste, kde ho bola tá besná mucha uštkla, a podal gazdovi v odmenu za poskytnutú hospodu. ,Na!‘ povedá, ,dobre si to opatruj!‘

Sedliak vzal milú chrastu, ktorá sa bola z krvi Božej a z príčiny pichu jedovatej muchy utvorila a neveda čo s tým počať, položil to do úla. Po čase, keď po zime prišla prvoseň s teplými slnciami, videl sedliak vyletovať z úla a zase priletovať zvláštne muchy, obťažené obnôžkou, nesbieranou z kvetov; boly to včely, ktoré mu nosily med i vosk. Ale skusil aj ich žihadlo. I poznal, jaký to dar a od koho dostal. Med si podržal pre domácu potrebu, vosk však z vďaky obetoval, aby z neho sviece horely pri službách božích.“

3. Verchratskyj, str. 121 — 2, má verziu zo Šarišskej stolice.

Ježiš prišiel s Petrom k pekárovi. Kristus vybral si chlieb; keď sa bochníky dopiekly, Kristov chlieb bol omnoho väčší, pekárka mu ho nedala a udrela ho ešte kutáčom po čele. Za mestom našiel Peter v Kristovej rane chrobáčka. Ježiš rozkázal, aby ho pustil do dutiny buka. Bola to včela a na druhý rok tam našli med.

Srovn. Dähnhardt, Natursagen II., 129, 225, 285. Podobne Bulašev, Ukrain. narod v svojich legendach 506; Etnograf. Zbirnyk XII., str. 70, č. 73; Glasnik zem. muz. bos. herceg. XIX., 318; Rovinskij, Černogorja II., soš. 1., str. 498; Vereščagin, Voťaki Sosnov. kraja, 161.

p) Žito

1. Slov. Pohľady XII., str. 646, č. 9, majú rozprávku „Znevážený dar Boží“ zo sbierky F. Šujanského; rovnako Katol. Noviny roč. 39. (1888), č. 1. v rukopisnej sbierke Šujanského je na str. 41, 42.

„Za prva sveta“ rástlo zbožie samým klasom hneď od koreňa, od spodku až do vrchu. Ale hriešni ľudia si znevážili daru božieho. Plytvali chlebom, pohadzovali ním, šliapali po ňom. I nahneval sa na to Otec nebeský a poslal v prchlivosti hnevu svojho anjela svojho, aby „sošmýkal všetek klas chlebodarný“. Anjel-zhubca nebol by nič nechal, iba slamu, keby nebola Matka Božia zachytila do hrsti vŕšok, hovoriac, aby aspoň to ostalo pre psíčka a mačičku, lebo tie sa nič neprevinily. Odvtedy rastie klas len vyše hrsti, nakoľko Panna Mária zachránila pred záhubou.

2. Čas. Muz. slov. spoločnosti III., str. 22, má túto verziu:

Za časov, keď ešte Kristus Pán chodil po svete, bolo viac chleba, než je dnes. Ale jedna mať utierala zanečistené svoje dieťa podymníkom, a to tak rozhnevalo Pána, že chcel vôbec klas zničiť, aby sa človek neposmieval božiemu daru. Panna Mária zadržala jeho ruku, a tak ostal na steble ešte malý klas.

3a. V rukopise rozprávok Jozefa Ľ. Holubyho z Bošáckej doliny, str. 12, je rozprávka:

„Jedna žena piekla chlieb a upiekla aj osúch. Vtom sa jej malé dieťa znečistilo, a ona ho tým osúchom poutierala; na to sa Pán Boh tak nahneval, že obilné klasy, ktoré kedysi tak dlhé boly, ako celé steblo, tak ukrátil, jaké jich dosiaľ máme.“

3b. Český Lid III., 30, a rovnako Medvecký, str. 207, majú verziu:

Na počiatku sveta boly klasy veľké od samej zeme až po vrch slamy, ale Eva očistila svoje maličké dieťa podymníkom, na čo sa Boh rozhneval a obilné klasy skrátil. Chcel ľuďom vôbec odobrať úrodu, ale na prosbu preblahoslavenej Panny požehnal klásky, ako sa teraz rodia, toľko, koľko sa do hrsti zmestí pre psov a mačky. Odvtedy majú ľudia úrodu len za opatrovanie týchto zvierat.

4. Sborník Muz. slov. spol. V., 141, č. 4. uvádza verziu:

V povesti, ktorú zaznačil Medňanský v Hormayerovom Taschenbuch na rok 1829, č. 7. (Kollár, Zpievanky I, 408), o čom mal Kollár balladu od dvoch iných mužov (Zpiev. I. 5, č. 4a):

Nad Uhrovcom nad stokom dvoch potôčkov je osamelá skala. Je to vraj skamenelá Cigánka, menom Ratka, ktorá svoje znečistené dieťa čistila kôrkou ječmenného chleba, a preto bola i s dieťaťom (od Peruna) obrátená na skalu. Dieťa nevinné chráni vraj bylinky pred mrazom.

5. Z Oravskej stolice je verzia, ktorú „rozprával Fr. Vôjt, 52-ročný, rodom z Podbieľa“. Zapísal S. Czambel 6. X. 1905 v Podbieli.

Je to verzia naprosto odchylná a svojrázna, rozmnožená motívom o ľudskom veku.

„Jeden človek zašjeł do jednej hori a do jedneho hlbokjeho potoka prišjeł. Našjeł jedno zrno a to zrno bolo toľuo jako kuracuo vajce. Von ňevedeł, jakuo je to zrno. Videł, že je zrno, aľe ňemôhol zveďjeť, jakuo, či žitnuo, či pšeničnuo a či jačmenuo. Von to zrno vzał. Bívał ňeďeľako kráľovskjeho mesta. I s tím zrnom hňeď sa predstavił ku kráľovi a ukäzał, čo našjeł. Kráľ tjež ňemôhoł zveďjeť, jakuo je to zrno. Kráľ zavolał svojich mudrcou, abi hádaľi, čuo je to za zrno. Ňemôhoł žäden s ňich uhodnuť. Hiba jeden s ňich poveda, že von vje o jednom človekovi, čuo je už hluchí i sľepí od starosti a o dvoch paľicách chodí, že bi ho zavolaľi, že von možno rozhodňe, čuo je to za zrno. I zavolaľi ho. I prišjeł. I pitaľi sa ho najprv, koľo mu rokou. Von jim odpovedał, že stodvacäť. Spítaľi sa ho či ňevje dačuo o tom, jakuo je to zrno na stoľe. Von povedał, že von ňevje, aľe že bi šli po jeho occa; a dovedaľi sa ho: ,Či vi máťe ešťe occa?‘ Von jim povedał: ,Mám. Chlap je ľepší jako som jä. Jä choďím o dvoch paľicách a dobre ňepočujem, aňi ňevidím, aľe muoj oťec choďí o jednej paľici, ľepšje počuje, ľepšje vidí jako jä.‘ I poslaľi po teho occa. I prišjeł. I chlap boł ľepší naozaj. Spítaľi sa ho, koľo mu rokou. Von jim odpovedau, že stopädeseät. ,Či bi sťe ňeuhádľi, jakuo je to zrno na stoľe?‘ Von jim odpovedal: ,Nje, aľe pošliťe po mojeho occa. Ten možno buďe vedjeť.‘ Spítaľi sa: ,Ešte i vi máťe occa?‘ Von jim odpopedał tak: ,Môj otec je ľepší chlap, jako som jä.‘ I poslaľi poň. I von prišjeł. Spítaľi sa ho: ,Koľo vám rokou?‘ Von: ,Stoosemdeseät.‘ Oňi: ,Či bi ste veďeli povedať, prečo sťe vi ľepši chlap jako váš sin a váš sin zas ľepší jako jeho sin?‘ Von: ,Vjem! Keď som ja svoje mladje čaši rástol, bola čistá pravda medzi svetom, a keď môj sin mladje časi rástoł, počínala medzi svetom falošnosť a môjho sina sin už vo väčšej falošnosťi zrástoł. Už nemôže veďjeť o toľom zrňe jako jä. Keď som jä mladím bol, bolo tak, keď zostala gazdovi zvišňä víživa, haňbił sa to predať, aľe dal takjemu, chtorí ňemał. A preto nás Pánboh ľepšje požehnávał. Jako sa počala falošnosť medzi svetom, zmejšelo zrno, zmejšelo šetko a zmejšeł aj vek človeka.‘“

Srovn. Anmerk. KHM Grimm III.. 417 č. 194; Dähnhardt II., str. 276 a 277.

q) Huby

Etnogr. Zbirnyk, str. 69 — 70, č. 29 odd. 4., má rozprávku zo Zemplínskej stolice.

Peter hladný ukradol u pekára v meste koláč. V lese s Kristom odpočívali a Peter chcel nepozorovane koláč zjesť, ale ako si odhryzol, Kristus sa ho vždy na niečo spýta a tak Peter musel vypľuť. Keď tak zničil koláč, Kristus poslal ho sbierať hríby; Peter ich priniesol a divil sa, že sú to akési koláče na koreni. Kristus odpovedal: „Nikdy by sa za teba ľudia nemodlili, že si učinil hriech, ale tak sa budú modliť. Budeš mat v lete pôst, keď začínajú hríby rásť; to na pamiatku, že si ukradol koláč.“

Kristus potom dal Petrovi štyri krajciare, aby si kúpil koláč.

Srovn. Dähnhardt, Natursagen II., 107 — 111; Kubín, Podkrkonoší záp., str. 617, č. 51.

r) Odkiaľ hrče v dreve

1. Katol. Noviny 1888, č. 1, str. 6 — 7, majú rozprávku:

Tesári vravia, že jim čert nabil hrč do dreva z pomsty za to, že keď obedovali, nechceli nadeliť žebrákovi, ktorý im potom naklial.

V rukopisnej sbierke Šujanského, str. 79, „Svätý Peter“ (ceruzou pripísané: „inde čert“) nabil vraj hrčí do dreva, tesárom na zlosť a protiveň, preto že mu nechceli dať, keď olovrantovali, pálenky.

2. Václavík, Podunajská dedina, str. 267, zaznačil túto verziu;

Keď ešte sv. Peter chodil po svete, mal u sebe tesárov na prácu, ktorí sa mu „ochlastali“ a začali hrešiť, že oni mu za tak malú plácu robiť nebudú, až v opilstve usnuli. Sv. Peter využil príležitosti, aby sa opilcom vypomstil, a nabil im klincov do dreva. Od tých čias sú v dreve uzle.

Podobne Hraše, Vypravování babiččino, 43. Hruška, Na hyjte II., 18 — 20 č. 14; Simrock. Deutsche M., 136 č. 28; Bartsch, SM Meklenburg 521; Merckens, Was sich d. Volk erzählt I., 70, č. 82, 79 č. 89; Wossidlo, Aus dem Lande Fritz Reuter’s, 143; Reiser Sagen Gebräuche, Aberglauben I., 354 č. 3; Etnograf. Zbirnyk XII., 4; Revue d. trad. pop. VII., 485 č. 72 (maďarská).

s) Prečo má vŕba listy jarabé

1. Český Lid III., str. 30, má rozprávku:

Vŕba až do smrti Krista Pána mala listy zelené, ale keď Kristus visel na kríži, padly niektoré kvapky krvi na ne a odtedy sú jarabé.

Srovn. Dähnhardt: Natursagen II., 290.

2. Čas. Muz. slov. spol. XVII., str. 24, má rozprávku „Červivec“ z Bratislavskej stolice.

Červivec rástol pod krížom a bol zelený. Padla naň krv Kristova a odvtedy má na každom lístku krvavú škvrnu.

Srovn. Dähnhardt II., 229; pod. Vyhlídal: Malůvky z Hané, 113. (na vrbici kvapla sv. krv.)

t) Vznik kra krvavo kvitnúceho (Blutstrauch)

Taschenbuch f. vaterlän, Geschichte X., 1892, str. 260, uvádza rozprávku:

V údolí Slatiny zahynul rubač a vdova so svojou dcéruškou núdzne sa živila. Keď dievča vyrástlo, zamiloval sa doňho kočiš Jozef. Krátko pred svadbou uvidel ju pán hradu Jaroslav a kázal, aby mu ju priviedli. Milenci dali sa na útek, ale ich dohonili. Skryli sa za ker, ale psi ich vyňuchali, a keď milenec sa staval na odpor, prenasledovatelia po ňom strelili. Ale šíp miesto neho zasiahol prsia dievčaťa a krv sa roztreskla po kroví, a ker ten odvtedy každý rok červeno kvitne.

Dähnhardt II., 227 — 229.

u) Jarabina alebo stremcha rodily kedysi dobré ovocie

Katol. Noviny 1888, č. 1, str. 7, a rukopisná sbierka Šujanského, str. 19, 21, majú rozprávku „Stremcha“.

Na jarábe, podľa iných na stremche, obesil sa vraj Judáš. Preto nie je dobré ani ovocie, ani drevo tohoto stromu. Predtým rodil ten strom dobré čerešne, tie potom splanely a len vtáci ich zobú.

Podľa legiend vešal sa Judáš ešte na iné stromy, figu, bazu, topoľ, vŕbu, brezu, borievku a iné. Srovn. Dähnhardt, Natursagen II., 236 a ďalej.

Obyčajne sa rozpráva o osike, že sa preto tak jej lístie i pri bezvetrí chveje. Viď Zbiór wiadom. antropol, VI., 281; Etnograf. Sbornik VI. (1864), odd. 1., str. 126; Federowski, Lud białoruski I., 172 č. 565, 566; Dobrovoljskij, Smolensk. Sb. I., 245 č. 29; Kijev. Starina 98 (jul — august), str. 6; Malinka, Sbornik mater. 380; Živaja Starina IV., 253 — 4; Mitteilung. litau. liter. Ges. II., 117; Glasnik zem. muz. Bos. Herceg. XIX., str. 320.

v) Odkial blšník (Polygonum lapathifolium)

V rukopise rozprávok J. Ľ. Holubyho, str. 12, je rozprávka:

„Keď mala Panna Maria ,svoju vec‘, kade kráčala, všade zostaly červené fľaky po lístoch ,zeliny Panny Marie‘ (Polygonum lapathifolium).“

z) O rieke Iple; o Červenej Hore

1. F. Šujanský v Slov. Pohľadoch XIII., 145 — 6, č. 24, má rozprávku „Ípeľ“.

Pred Stvoriteľa predstupovaly rieky a rozličné vodstva a boly im vykázané medze a toky. Iba rieka Ipeľ sa omeškala, Boh povedal, nech tečie, kadiaľ chce. Preto tečie „bez všetkieho poriadku“, smutno a neveselo.

Obšírnejšie v rkpe Šujanského, str. 84.

Túto rozprávku v tomže čase rozprával Peter Tomkuljak v „Tovaryšstve“ I., 216.

V rukopisnej sbierke Šujanského, str. 79: „Keď Boh riekam vykazoval toky, nechcel čakať, až naň rad prijde, Ipel; i rečie nedočkavému Bôh: ,Teč teda, kade chceš.‘ Nuž tak Ipel, kade chce, teče, vylievajúc sa na všetky strany.“ Srv.: Dänhardt I., 79.

2. Sborník Muz. slov. spol. V., 148 — 149 č. 17, má rozprávku „Červená hora“.

V tmavej noci vo víchrici postavil sa Boží anjel v Červenej hore na skalu a Pekelník na druhú. Boží anjel povedal, že je ochranca ľudí, prináša im pomoc v nešťastí; nedá zahynúť úbohým posol boží. Pekelník zasa vyplňuje žiadosť ľudí, pripravuje im rozkoše a snaží sa získať ich duše. Anjel ukazuje na dvoch pútnikov v diaľke, jedného hladného, druhého zimou krahnúceho. Vyzval Pekelníka, aby začali pracovať, dal mu dva závitky, v jednom oheň, v druhom chlieb, aby Pekelník išiel pomôcť. Pekelník hladnému dal oheň, zimou skrahlému chlieb a vrátil sa k anjelovi, že mu sotva pútnici poďakujú za jeho pomoc. Ale anjel povedal, že vedel, že Pekelník tie vecí zamení, preto povedal chlebu, že to je oheň, a ohňu, že to je chlieb. Zatým anjel shodil Pekelníka so skaly, v hore ulomil ratolesť, ktorá sa premenila v blýskavý meč. Pekelník sa dal na útek, ale anjel ho mečom rúbal, až sneh a zem v celej hore boly poliate krvou. Zem je dodnes červená ako krv, a preto sa hora volá „Červená hora“.

Podľa maďarského spracovania M. Tompova legenda sotva ľudového pôvodu slovenského.