ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

a) Svadba a pohreb b) Chorá princezna

1. B. Němcová, I., str. 115 — 116, č. 16. II., má rozprávku z Trenčianskej; je odtlačená v Prostonárodných slov. povestiach IV., 58 — 59, č. 3, pod názvom „Peter lakomec“.

Keď chodil Otec nebeský s Petrom po svete, poslal Petra, aby kúpil pečenú hus. Peter hladný zjedol cestou jednu nohu. Keď Peter doniesol Pánovi hus, spýtal sa ho Pán, kde je druhá noha. Peter odpovedal, že nemala druhej nohy; a keď prišli ku kŕdľu husí, ukázal Peter na hus, ktorá stála práve na jednej nohe. V hore našli poklad, ktorý Pán rozdelil na tri diely. Peter sa spýtal, pre koho bude tretí diel, keď sú len dvaja. Otec nebeský povedal, že tretí diel je pre toho, kto zjedol tú nohu. Peter sa priznal a dostal tretiu kôpku.

Táto verzia je neúplná. Podľa určenia motívov v Anmerk. KHM Grimm II., 149, č. 81 obsahuje, a to pozmenene a neúplne, motívy BD.

2. Úplnejšia je verzia zo Zemplínskej stolice (Etnogr. Zbirnyk III., 59 — 62, č. 24.).

Žid chcel sa učiť za doktora. Sišiel sa s Ježišom, ktorý znal jeho myšlienky. Prišli do mesta, kde bola dcéra bohatého princa už tri roky chorá. Žid vyjednal si vopred za odmenu kotol peňazí. Ježiš dal chorú princeznu doniesť do osobitnej izby, priniesť koryto, dve krhly vody a sekeru. Ježiš zamkol pevne dvere a rozkázal Židovi, aby chorú na kusy rozsekal, nakládol do koryta a umyl. Potom Žid kládol kúsok ku kúsku, a telo sa srástlo. Ježiš doňho vdýchol a dievča vstalo krajšie, než bolo. Ježiš neprijal odmeny za vyliečenie a Žid sa nahneval, že nebude ďalej druhom. Išiel sám do sveta liečiť chorých. Pokúšal sa potom podobným spôsobom vyliečiť dcéru súsedného grófa. Vylámali dvere, chytili Žida a viedli ho na šibenicu. Prišiel Kristus, sľúbil, že dievča vo meno božie oživí, zatvoril dvere a rozkázal Židovi skladať telo. Vtedy sa telo srástlo, Ježiš vdýchol, a dievča vstalo. Ježiš opäť odoprel prijať odmenu. Žid išiel ďalej s Ježišom, keď sľúbil, že mu dá svoj podiel odmeny. Prišli potom spolu na vŕštek, a keď Žid nariekal, že ešte nedostal peniaze, urobil Pán motyku a dal mu kopať. Sotva začal kopať, už sa začaly peniaze sypať. Ježiš rozdelil peniaze na tri čiastky, tretiu čiastku vraj pre svojho otca. Pán rozkázal Židovi, aby vzal svoje peniaze do vreca naspodok a jeho aby nechal navrchu. Potom poslal Žida, aby išiel preč so svojimi peniazmi. A Žid sa tešil, že má peniaze, vie doktorovať, lebo videl od Boha „pokud je nemocen, posekati, zdráv, zahojiti“. A i dnes doktor chorých reže a zdravých necháva.

Zakončenie tejto verzie je pokazené. Miesto toho, že Kristus chce si nechať peniaze, aby podelil chudobných ľudí, ktorí pôjdu tou cestou, čakali by sme skorej, že peniaze našli zbojníci a tí sa potom navzájom zabili. Srovn. moje štúdie z literatúry ľudovej ČČM 1892, str. 483. V tejto verzii zo Zemplínskej stolice nie sú tiež zachované všetky motívy. Vypadol najmä motív B (zjedenie pečienky jahňacej, alebo nohy husacej a pod.). Rozprávajú sa len motívy ADE.

3. Samostatne rozpráva Verchratskyj, str. 128, zo Šarišskej stolice, ako Peter zjedol husaciu nohu a istil, že hus má len jednu nohu. Ježiš mu kázal vyplašiť kŕdeľ husí.

c) Deň byť Bohom

Verchratskyj, 124 — 5, má rozprávku zo Šarišskej stolice.

Sv. Peter si želal, aby aspoň deň mohol byť Bohom. Kristus uvidel pastiera a pýtal sa ho, kam ide. Odpovedal, že je veľký sviatok a že ide do kostola, na svine nech dozerá Boh. A tak Ježiš poslal Petra, aby bol ten deň Bohom.

Srovn. Kubín, Podkrkonoší záp., str. 111, 617., č. 50.

a) Peceň chleba

1. Slov. Pohľady XV., 386 — 7, č. 7, majú rozprávku „Kukačka“ z Bošáckej doliny.

Kristus Pán prišiel s učeníkmi ku gazdinej, ktorá práve váľala chlieb, a pýtal si osúcha. Odtrhla kus cesta a vsadila do pece. Sotva bolo cesto v peci, začalo rásť, až narástlo na veľký peceň. Gazdinej bolo ľúto dať celý peceň Kristovi, schovala ho a vsadila do pece iný kus cesta. I ten vyrástol na peceň. Dala piecť maličký kúštik cesta, a peceň bol ešte väčší. Tu gazdiná, nechcejúc ho dať, kukala cez škáru do pitvora, a tu Kristus povedal: „Keď tak ustavične ,kukáš‘, zostaneš kukučkou a budeš kukať do súdneho dňa.“ Gazdiná sa premenila na kukučku, vyletela dverami na strom, začala a kuká až podnes.

Srov. Dähnhardt, Natursagen II., 127, 284, III., str. 427. W. Keller: Tessin. M., str. 161.

2. Etn. Zbirnyk III., č. 29 od. 5, str. 70 — 2, uvádza verziu zo Zemplínskej stolice.

Kristus prišiel s Petrom k pekárovi a kúpil za štyri krajciare kvasu, aby z neho upiekol chlieb. V peci vyrástol veľký peceň, pekár ho nechcel dať iba za dva zlatníky a Kristus mu povedal, že sa mu narodí syn Juda, ktorý zabije otca kameňom a matku znásilní, že bude rodičom na prekliatie a Kristovi na rozpätie. Chlieb bude môcť vyňať, len keď rozbúra pec.

Pekárovi sa narodil syn, rabíni ho chceli pokrstiť na meno Juda, lebo sa narodil na ten deň, ale pekár sa zľakol a nepripustil to.

Nasleduje legenda o Judášovi, pozri č. 71a.

b) Kristus na prievoze

1. Časopis Muz. slov. spoločnosti VI., 84 — 5, má rozprávku „Chudobný a bohatý človek“ zo Šarišskej stolice.

Bohatý hospodár nechcel previezť na svojich štyroch voloch žobráka. Previezol ho chudobný s dvoma kravami a tie mu zdochly. Išiel na jarmok kúpiť nové. Stretol opäť toho žobráka — Ježiša Krista — a ten mu povedal, aby šiel do hory a tam si vzal dva pekné voly. Chudobný si ich odviedol a volal na ne: „Hej, volky, čo mi vás Pán Boh dal.“ Chcel ich kúpiť bohatý súsed, ale chudobný odoprel, ako mu poradil Kristus. Boháč žaloval, úradník chcel kúpiť voly sám, ale chudobný i vtedy odoprel. Tu úradník rozkázal, aby mu sedliak priviezol dreva z hory, na druhý deň aby zoral pole a napokon aby ho i s celou jeho rodinou zaviezol do pekla. Sedliak zaviezol ho na vrch, tam vyňal z voza svoreň a úradník sletel i s rodinou dolu — do pekla.

2. Odchodne sa rozpráva v tejže stolici u Verchratského, 129.

Úvod je rovnaký, odchylne dostal boháč štyri voly a chudobnému zdochly jeho dve kravy, a to preto, ako Ježiš vraví Petrovi, že „chuďas je náš, ale boháč není“.

3. Tamže, str. 160 — 1, je verzia zo Zemplínskej stolice. Je celkom rovnaká, nad to je, že s Kristom okrem Petra bol i Pavel.

Podobne Etnograf. Zbirnyk III., 62, č. 25, IX., str. 3, č. 1, XII., 96, č. 115, 116, Bosanska Vila XVI., str. 15.

1. Z Tekovskej stolice je verzia, ktorú rozprávala Mária Marchel, rod. Kmeť z Hliníka. Zapísal S. Czambel 4.VII.1903.

„Bou jedon muž v stave manželskom a mau tri dietke. Žili za velkje roke. Ale sa potom stau veľmo zlosný a dau sa do opilstva. Žeňe ťažko bolo trpeť ten kríž. Len si prosila Boha, aby jej pomahau. Pánboh hu vyslyšau a prišiou syn boží. Zau jedon prút a zaťau muža a ten zostau kôň. Kseu toho koňa jedon gazda kúpiť. Syn boží koňa nepredau, ale povedau, že mu ho na tri roke dá zadarmo, aby ho uživau a aby ho vrátiu takýho, ako mu ho on dá. Gazda mau koňa za tri roke, kôň bou dobrý, usilouný, ťahau, ani ho nebolo treba biť. O tri roke prišiou gazda na to mesto, kde koňa dostau, a priviazau ho o zahradku. Prišou potom syn boží a spýtau sa manželky, ako sa jej vedie. Ona poviedala, že dobre, že je šťastlivá, ako by sa druhy ráz na svet narodila. Syn boží dau dietkam prút, aby zaťali toho koňa. Kôň zostau hneď človek. Prišiou do izby a ani nevedeu, čo sa bolo s ním stalo, lebo o božskom tajemstvi neni možno nikomu vedeť. Syn boží sa zmizou a oňi potom dobre žili spolu až do smrti.“

2. V najnovšom čase bola zapísaná verzia v Liptove, v Sborníku Mat. Slov. VII., str. 42., č. 36.

Keď Kristus Pán s Petrom odchádzali s nocľahu, išiel za nimi zlý gazda. Zahodili naň kantár a tým ho premenili na koňa. Furmani najali koňa na päť rokov. Po piatich rokoch prišiel Kristus s Petrom pre koňa a zaviedli ho do záhrady pohostinnej ženy. Žena chcela im dať nocľah a Peter pustil koňa do kapusty. Žena zbila koňa až do krvi a zatvorila ho do stajne. Potom sňali z neho kantár, stal sa človekom a povedal žene, aby nikdy nikoho nebila.

3. Verchratskyj, str. 170 — 1, má verziu zo Zemplínskej stolice.

Kristus s Petrom prosili bohatého sedliaka o nocľah. On ich poslal do chlieva a tam bolo mokro. Ráno poďakovali gazdovi a Kristus pustil dvadsiatnik. Hospodár vyšiel za nimi, zdvihol peniaz a premenil sa na koňa. V krčme prenajal Kristus koňa furmanovi na rok. O rok vrátili, sa pre koňa, zahnali ho do kapusty, poprosili jeho ženu o nocľah a žena ich vľúdne prijala. Spomenula si, že práve pred rokom tam boli takí nocľažníci a od tých čias že jej muž skapal. Povedali jej, aby sa šla podívať na kapustu, že je tam kôň. Žena ho ukrutne zbila a zatvorila do chlieva. Kristus jej rozkázal, aby sa ta znova podívala, a tu uvidela na svoju hrôzu vlastného muža s podkovami na rukách a nohách. Potom Kristus spôsobil, že podkovy spadly, aby gazda videl, že Kristus je Boh.

4. Etnogr. Zbirnyk IX., 41 — 2, č. 21, má verziu zo Šarišskej stolice.

Kristus so sv. Petrom prišli do krčmy, krčmár videl, že majú mnoho peňazí, a hnal sa za nimi, aby ich ozbíjal. Kristus rozkázal Petrovi, aby s kobyly, ktorá sa pásla pri ceste, sosňal úzdu a hodil ju na krčmára, a tak ho premenili na koňa. Koňa previedli ku kočišom, ktorí nemohli vytiahnuť ťažký náklad, dali ho zapriahnuť, a voz vytiahli. Celý rok sa tak krčmár-kôň mučil.

O rok doviedli ho ku krčmárke, sosňali s neho úzdu, a on sa zasa premenil na človeka. Kristus spočítal všetky rany, ktoré mal na chrbte — bolo ich 200 —, a zaplatil mu za ne po dvoch krajciaroch a osvedčil sa potom, že je Boh.

Srovn. Dragomanov, Rozvídky III., 296 a ďalej; Národop. Sb. VII., 214, č. 21 a 224, č. 54; Zbiór wiadomości XVIII., 252, č. 6; Sbornik za nar. živ. juž Slavena VII., 196, VIII., 138, č. 2, X., 296; V. Ćorović; Sveti Sava, str. 89, č. 35; Etnograf. Zbirnyk XII., 84, č. 101 a 102.

Etnogr. Zbirnyk III., 67 — 8, č. 29., 1., má verziu zo Zemplínskej stolice.

Kristus s Petrom a Pavlom prišiel na nocľah k bohatým manželom. Žena sa bála muža, ktorý pil v krčme, a dovolila im iba, aby ostali na dvore pod hruškou. Keď sa opitý muž vrátil, vyhrešil ženu, že ich neprijala do domu a nepohostila, a vzal ich do domu. Petrovi bolo ženy ľúto a prosil Krista, aby žene dal väčšiu silu, lebo je dobrá a bojí sa svojho muža.

O niekoľko dní prišli ta zasa na noc, muž sedel doma a kolísal deti, žena v krčme pila a bila sa s chlapmi. Keď videla nocľažníkov pod hruškou, rozhnevala sa, že im to gazda nemal dovoliť, lebo sám nevie, či bude môcť nocovať doma, a vybila Petra. Vyheršila potom muža. Peter vtedy ľutoval svoju prvú prosbu.

1. Etn. Zbirnyk IX., 27 — 9, č. 13, má verziu zo Šarišskej stolice.

Kristus putoval so sv. Petrom a troma inými chlapmi po svete. Prvého obdaroval stádom volov, druhého stádom oviec a tretieho krásnym dievčaťom. O tri roky vyhľadal ich Kristus s Petrom. Prvý muž Krista, preoblečeného za žobráka, vyhnal a hodil za nimi tri snopy, aby si ich vymlátili. Kristus ich podpálil a zrno sa oddelilo. Hospodár urobil podobne so svojím obilím a všetko zhorelo. Srovn. niže str. 20 č. 70 Fb. Druhý ich vyhnal a zabil pastiera, že ich ponúkol jedlom. Obesil sa a premenil sa na psa. Tretí Krista uvítal a pohostil. Kristus chcel, aby mu upiekol svojho synka, on poslúchol; keď otvorili pec, vedľa chlapca sedeli dvaja anjeli, a chlapec ešte krajší, ako prv, mal zlaté vajíčko v ruke.

Srovn.: Národ Sb. III., 110, č. 31; Sklarek 272, č. 41; Etn. Zbirnyk XXX., str. 42, č. 30, 31; Šuchevyč: Huculščyna V., 135, č. 79. Radlov X., 1, č. 1.; Sbor. kavkaz. XXXII., od II., str. 49, č. 3. Šaulić 15, č. 12; Šapkarev 115, č. 89. Kretschmer Neugriech. M., 219, 337, č. 51. M. Gaster, Exempla of the Rabbis, 131, č. 355.

Legenda o obetovaní vlastného syna rozpráva sa i samostatne, srovn. K. J. Erben, Vybrané báje a pověsti národní (Žeň z literatur, sv. LX., 1925), 44, 380; Charistéria, Sborník v čest Th. E. Korša, 454.

2. Etnogr. Zbirnyk III., 56 — 8, č. 22, má verziu zo Zemplínskej stolice.

Kristus chodil s Petrom a Pavlom po svete, pýtali od chudobnej ženy jedlo a ona im povedala, aby si vymlátili obilie. Kristus vynašiel cepy a za hodinu vymlátili viac, ako žena za mesiac. Boli obdarovaní; prijal ich za mlatcov veľký pán a za odmenu sľuboval im tretinu vymláteného obilia. Kristus v noci obilie zapálil a zrno sa oddelilo od slamy, lebo Boh splnil každé jeho želanie. Od tých čias oheň vo všetkých mašinách a fabrikách mláti obilie, kdežto prostí ľudia mlátia cepmi.

Kristus nevzal sľúbenej odmeny. Peter a Pavel boli nespokojní a išli sami mlátiť. V noci Peter podpálil obilie, vyhorel rad domov a ľudia ich chceli spáliť. Prišiel Kristus, sľúbil ľuďom, že oheň sám zhasne a že ráno budú mať domy i obilie. Ráno prišli i s Kristom pred pána a povedali, že je to ich druh, syn boží. Kristus zakázal pánovi, aby Petrovi dal polovicu vymláteného obilia, pripomenul Petrovi, ako v noci plakal, keď ho chceli ľudia zabiť, lež iba pätinu z toho, čo vymláti cepmi. Potom prikázal, aby Peter nečinil to, čo on, „lebo ty si len Simon a ja Ježiš“.

Srovn. Kubín, Podkrkonoší záp. 404, 726, č. 227.

a) Petra dva razy zbijú

1. Slovenské Pohľady XVI., str. 210, č. 13, majú rozprávku „Kristus Pán a Peter pri radosti“ z Bošáckej doliny.

Kristus putuje so sv. Petrom po svete. Spytuje sa Petra, či chce ísť do domu žalosti, kde oplakávajú nebohého, a či do domu radosti. Peter odvetil, že už tých žalostí toľko okúsil, že by išiel radšej do domu radosti. Zaviedol ho teda Kristus do hostínca, kde bola muzika. Vyliezli na pec. Peter si ľahol na kraj, aby mohol lepšie pozorovať veselú chasu, a Kristus ku stene. Vtom sa strhla bitka, šuhaj priskočil k peci, stiahol Petra s pece a vybuchnátoval ho po chrbte, aby na tanec pamätal. O chvíľu strhla sa bitka znova, lampa zhasla a niekto zasa priskočil k peci a strhol zasa Petra, ktorý sa bol položil ku stene, a zasa ho ubil.

2. Obyčajne sa rozpráva, že Petra dva razy zbili na nocľahu u hospodára. Takú rozprávku zaznačila Božena Němcová I., str. 116 — 117, č. 16, 3.; odtlačil ju Dobšinský v Prostonár. slov. povestiach IV., str. 57 — 58, č. 2, pod titulom „Petor ako ranostaj“.

Otec nebeský s Petrom našli konečne nocľah u sedliaka. Po večeri ľahol si Otec nebeský na pec a Peter k lopatám, lebo tam býva teplejšie. Ráno, sotva sa brieždilo, volal sedliak nocľažníkov do roboty, a keď sa nehýbali, udrel Petra lopatou po chrbte. Peter si potom vymenil lôžko s Otcom nebeským, vyliezol sám na jeho miesto na pec. Keď sa sedliak vrátil, rozhneval sa, že ešte obaja spia, a nazdávajúc sa, že na peci je ten druhý, udrel opäť Petra lopatou. Sotva hospodár vyšiel, prosil Peter Otca nebeského, aby len rýchle i bez raňajok zo stavänia toho hugána odišli.

3. Verchratskyj, 137 — 8, má verziu zo Šarišskej stolice.

Kristus s Petrom prišli na noc do domu, kde gazda sedel v krčme. Gazdiná ich nechcela prijať, keď sa muž vráti, že ich zbije. Keď ležali na peci, vrátil sa gazda domov a dal im večeru. Peter ho nútil, aby s nimi jedol. Ale on sa rozhneval, že ho núti, a išiel si von pre palicu. Keď si ľahli a Peter ležal na kraji, prišiel gazda, zbil ho a zasa vyšiel. Medzitým vymenil si Peter miesto s Kristom, pijan zbil i toho druhého, ktorý ležal pri stene.

4. Etnograf. Zbirnyk IX., str. 3 — 4, č. 2, má verziu zo Zemplínskej stolice.

Sv. Peter s bratom chodili po svete, Pavel chcel sa zúčastniť veselia, lebo nevedel, čo to je, Peter ho varoval, že ho ubijú, Pavel nedbal, svadobčania nútili ho do tanca, keď nechcel, zbili ho. Peter mu prišiel na pomoc, ale ubili i jeho. Preto dali apoštolovia svadobčanom taký rozum, aby boli všetci hlúpi.

5. Etnogr. Zbirnyk IX., 93, č. 50, uvádza verziu zo Spišskej stolice.

V prvej krčme nechcel sv. Peter nocovať, že sú tam pijani. Zatým sa rozpráva rovnako ako u Verchratského, str. 138, zo Šarišskej stolice.

6. Etnogr. Zbirnyk III., 68, č. 29 od. 2, má verziu zo Zemplínskej stolice.

Peter s Pavlom chceli do krčmy, Kristus im spravil husle a priviazal na chrbát. Ľudia v krčme žiadali, aby im zahrali, Peter odpovedal, že nevedia, a tak ich oboch zbili. Zatým Krista opustili a šli sami do sveta.

7. Miesto sv. Petra zaujal sv. Pavel vo verzii, ktorú uvádza Verchratskyj, 161 — 2, zo Zemplínskej stolice.

Kristus varoval sv. Pavla, aby nechodil do krčmy medzi svadobčanov. Pavel neposlúchol, odmietol tančiť, že je svätý človek, jeden opilec ho kopol, druhý mu dal zaucho.

Potom uvideli opilého, ktorý prosil Boha: „Pomôž mi, aby som sa mohol dostať domov!“ Kristus prikázal Pavlovi, aby ho doviedol, opilec doma ďakoval Bohu, že ho nenechal zahynúť v blate, a sľúbil, že už nebude piť.

Srovn. Archiv für slav. Philologie VIII., 115, č. 6, XIX., 261, č. 216, XXI., 293, č. 28. Etnogr. Zb. XII., str. 83, č. 103, 104, 105, 106. Lud XXIII., 140, Hruševsky, Istoria IV., 535, Gnedič Mater. IV., 83. Seržputovskij II., 9, č. 5, Smirnov; Sb. vrus. sk., 705, č. 262, 804, č. 312; Ćorović, Sv. Sava 88, 242, č. 34. Dowojna Sylwestrowicz: Pod. žmujdzkie I., 47 sl.; Janez Trdina: Zbrani spisi II., 28 č. 33.

b) Peter sa pomstí

1. Božena Němcová I., str. 109 — 114, č. 14, má rozprávku z Trenčianskej stolice pod názvom „Petrova čapica“.

Peter s Bohom prišli do dediny, kde bolo krštenie. Keď Peter nemal, čo by dieťaťu dal, vzala mu baba čiapku a dala dieťaťu. Z dieťaťa vyrástol krásny chlapec a pásol ovce. Keď išli pomimo Peter s Otcom nebeským, Peter prosil Boha, aby chlapca učinil škaredým. Neprestajne potom prenasledoval chlapca svojím hnevom: spôsobil, že jahňatá zo stáda jemu svereného pozdochýňaly, že ľadovec zničil mu obilie. Napokon poradil chlapcovi pustovník, u ktorého slúžil, aby išiel do mesta ku kráľovi a pýtal jednu z jeho dcér. Obidve staršie ho zlostne odbily, najmladšia si ho vzala, dúfajúc, že bude iste dobrý. Otec nebeský s Petrom prišli náhodou na svadbu, a tu Peter prosil Boha, aby učinil chlapca zasa takým krásnym, ako býval. Obe hrdé sestry mladuchine zo závisti si vzaly život.

Túto legendu prijal P. Dobšinský do Prostonár. slov. povestí IV., 53 — 7, č. 1, pod titulom „Petrova čapica“, a kde-tu štylisticky upravil.

2. Celkom príbuzná je verzia maloruská zo Šarišskej stolice. (Etnogr. Zbirnyk IX., č. 12, str. 26.)

Kristus a sv. Peter prišli k lavičke, na ktorej bola rozložená vypraná bielizeň. Kristus prešiel, ale Peter shodil bielizeň do vody. Dievča rozzlobené udrelo ho mokrými gätami. Peter prosil Krista, aby ju potrestal. Ježiš dopustil, že sa zabudla s paholkom, porodila chlapca. O nejaký čas našli sedemročného chlapca s dvoma kravami. Na prosbu Petrovu učinil ho Kristus nemým a kravy usmrtil. Po čase išli pomimo poľa onej ženy, Peter prosil Krista, aby sa podávil, kto prvý z tej pšenice bude jesť. Prišli onedlho do dediny, v mlyne mlela oná žena pšenicu, Peter prosil, aby mu dala kúštik placky; ako do nej zahryzol, začal dáviť. Kristus mu povedal, že sa všetko dialo podľa jeho želania, a tu Peter prosil, aby sa žene vrátily kravy, aby chlapec nadobudol reč a aby milenec sa s ňou oženil.

3. Verzia zo Spišskej stolice (Etnogr. Zbirnyk IX., č. 20, str. 40) má niektoré odchýlky dosť značné.

Kuchárka v hospode oparila sv. Petra preto, že jej z hrnca vytiahol mäso. Na prosbu Petrovu potrestal ju Kristus. Rovnako spôsobil, že jej kravy zdochly, ale synovi neučinil nič zlého. Keď mať nariekala, kázal jej, aby zasiala pšenicu. Peter si želal, aby žatvu zničily prudké dažde. Opäť poradil Kristus žene, aby pozostalé klasy zomlela, napiekla chleba a sadla si pri ceste. Peter zjedol dva chleby a veľmi sa chválil, ako mu chutily. Keď sa dozvedel, čie sú, prosil Krista, aby už ženu netrestal. Všetky škody potom boly odčinené. Charakteristický motív, ako Peter dávil, vystal, ale zjavuje sa nový motív, ktorý nachodíme vo východnejších verziách, že Kristus sám radí žene, čo má robiť.

Srovn. Polívka, Pohádkoslovné studie, str. 181.

4. Procházka, str. 66 — 9, má verziu z Trenčianskej stolice.

Pán Ježiš so sv. Petrom prišli na krštenie. Ježiš varoval Petra, aby ta nechodili, lebo baba mu vezme čiapku pre chlapca, ale Peter nedbal. Išli potom ku klobučníkovi; Ježiš povedal Petrovi, aby si tam vzal klobúk a nedal si ho, keď ho budú čertovi odovzdávať. Keby ho odovzdávali Bohu, že musí klobúk vrátiť. Peter si klobúk vzal. Pripojuje sa variant predošlej legendy „Fa“. Prišli do krčmy, kde boli kartári; nedbajúc výstrahy Kristovej, Peter si ľahol s majstrom na pec; o polnoci sa hráči poprali a vybili Petra. Peter si vymenil miesto s Kristom a ubili ho i po druhý raz. Zatým je zadelená látka č. 37. Súpis III., 77.

Šli tak po čase popri pastierovi, ktorý dostal Petrovu čiapku. Peter si želal, aby mu ovce pozdochýňaly. Ježiš poradil pastierovi, aby predal kože a kúpil jačmeňa a nasial. Keď obilie vzrástlo, potĺkol ho ľadovec. Ježiš mu poradil, aby slamu predal. Vodilo sa mu dobre, panské dievča ho nechcelo, že je poďubaný „od laštovíc“, vzala si ho chudobná a Ježiš dal pastierovi krásnu tvár a Peter dostal svoju čiapku.

Pripojená je záverečná formula: „Páni, jak žijú, víno pijú, a jak umreli, v zemi hnijú. Mali drocaria kozu a na tej koze zvonec a už je pohádce konec.“

5. Verchratskyj, 122 — 4, má verziu zo Šarišskej stolice.

Kristus so sv. Petrom putovali po zemi. Peter ťažko niesol, že je nahý. Kristus mu povedal, aby si vzal šaty s plota a počúval, čo budú ľudia hovoriť. Ľudia hovorili: „Jeden pár chybí, nech mu to Boh zaplatí!“ Tak musel Peter šaty vrátiť. Prišli do druhej dediny, Ježiš ho zasa poslal vziať si šaty a počúvať; ľudia zlodeja preklínali, nech ho potresce Boh i Panna Mária. A vtedy si Peter mohol šaty nechať.

Na ceste Peter jedol tajne koláč a ťažko prežúval. Kristus vždy sa ho niečo pýtal a Peter musel jedlo vypľuvať. Tu je pokazená legenda o pôvode húb (pozri niže str. 45, č. 72. C.).

Zatým je pripojený iný legendárny motív: k obidvom sa pridal Žid. Večer prišli k veľkým stohom, Kristus poslal Petra k pánovi, že to obilie vymlátia. Pán sa smial, keď počul, že sú len traja. V noci Kristus stohy podpálil, Žid utiekol až k lesu, ale sa vrátil, keď videl, že zrno sa oddelilo od slamy. Kristus poslal Petra k pánovi, aby si zrno odviezol a zaplatil im, čo sa i stalo.

Srovn.: Kubín, Podkrkonoší str. 404, 726 a hore E, č. 1, 2, 227.

Tieto legendy sa hojne rozprávajú najmä na východe a juhovýchode. Srovn. Ćajkanović, Srpski etnogr. sbor. r. 41. str. 330 č. 99; Národop. Věstnik 1928, r. 21, str. 338.

c) Peter nocuje s Kristom na brehu rieky

1. Verchratskyj, 128 — 9, má verziu zo Šarišskej stolice.

Peter s Kristom nocovali na brehu rieky, Peter chcel Krista shodiť do vody, ale voda ustupovala, a vyhováral sa, že si chcel lepšie ľahnúť. Potom si ľahol Peter vedľa rieky; ako sa obrátil na druhý bok, shodil sa do vody. Vtedy sa pýtal Krista, prečo prv bol breh tak ďaleko a teraz tak blízko. Ježiš mu odpovedal, aby mohol chytať ryby.

2. V inej verzii z tejže stolice, tamže 144, legenda bola rozšírená etiologickým motívom: Peter išiel s Ježišom po vode; keď si chceli odpočinúť, vystúpil kus suchej zeme. Kristus zaspal, a Peter chcel ho shodiť do vody. Ale voda ustupovala a zjavila sa suchá zem. Preto stojí zem na vode. Kristus potom už nepokladal Petra za verného sluhu a chcel ho od seba zapudiť.

d) Peter a košeľa ženy chudobnej a bohatej

Božena Němcová I., str. 114 — 115, č. 16, I. má rozprávku z Trečianskej; odtlačil ju Dobšinský v Prostonárodných slovenských povestiach, IV., str. 59 — 60, č. 4., „Petrova košeľa“.

V úprave Dobšinského je predoslaná veta: „Ale Petor jaksi nechýrne gazdoval si s pokladom“; keď chodili spolu dolinou, roztrhal si Peter košeľu. Prišli k jednému plotu, na ktorom viselo niekoľko košieľ. Peter si s privolením Kristovým jednu vzal, ale musel ísť večer počúvať, čo baba bude hovoriť. Baba povedala: „Eh, čo tam, to tam; nech ju Otec nebeský tomu požehná, kto si ju vzal!“ Peter musel hneď košeľu zavesiť na plot. Dobšinský k tomu pridal: „bo že nemôž ukradenú vec podržať si tam, kde zlodeja požehnávajú“. Potom išli ďalej a prišli k inému plotu, plnému košieľ. Peter si vzal opäť jednu, hoci Otec nebeský nedovoľoval. Baba večer hrešila: „Bodaj toho čerti do ohenného pekla odvlekli, kto mne tú košeľu ukradol!“ Peter si mohol tú košeľu nechať. U Dobšinského je pridané: „aby Petor vedel, ako je ťažko ukradenú vec podržať“.

M. Dragomanov cituje túto legendu vo svojom pojednaní o slovanských náboženských a etických legendách. 1. Boží spravedlnost, Rozvidky IV., 255. Podobné legendy pozri už hore, str. 20, č. 70 Eb.

e) Peter dvíha oriešok za orieškom

1. Slov. Pohľady XIII., 147, č. 31, majú rozprávku „I malých váž si vecí“, zo sbierky F. Šujanského. A rovnako v Katolíckych Novinách roč. 39 (1888), str. 7. a v rukopisnej sbierke 72, 80.

Putoval Kristus Pán so sv. Petrom. Našli na ceste babku. Peter nechcel ju zdvihnúť, ako mu Kristus kázal. Zdvihol ju Kristus, schoval ju a v meste kúpil za ňu lieskových orieškov. Putovali ďalej pustým krajom, a tu si vzdychol Peter: „Keby bolo niečo pod zub! Ani liesky v tom pustom kraji neuvidíš!“

Vtom pustil Kristus oriešok, a Peter sa rýchle preň zohol. A tak sa shýbal toľko ráz pre každý oriešok, koľko raz ho Kristus odhodil. Obrátil sa potom Kristus Pán k Petrovi a povedal: „Vidíš, Petre, za babkou nechcel si sa zohnúť ani raz, a za tým, čo bolo za babku, zohols’ sa dvadsaťkrát.“

2. Etnogr. Zbirnyk III., 69, č. 29. od. 3., má verziu zo Zemplínskej stolice.

Peter sa vrátil ku Kristovi, že je lepšie s ním žiť. Kristus dopustil na Petra hlad, potom urobil krajciar a nechal ho padnúť pred ním, ale Peter sa nezohol. Kristus peniaz zdvihol a v meste nakúpil čerešní a jednu za druhou púšťal. Peter sa pre každú zohol; nazdával sa, že ich Kristus tratí, a Ježiš mu povedal: „Kto sa neraduje z krajciara, nebude mať dva.“

Táto legenda je známa zo spracovania Goetheovho. Srovn. Goethe Jahrbuch XIX., 307.

f) Peter vyčíta Kristovi, že tresce vinných i nevinných

Verchratskyj, str. 124, uvádza verziu zo Šarišskej stolice.

Peter vyčítal Kristovi, že tresce vinných i nevinných. Kristus povedal, aby si odrezal prút, že môž’ byť im dá za to niekto jesť. Sedely tam včely, jedna pichla Petra do ruky, Peter všetky včely s kra hodil do vody. Kristus mu povedal: „Čo si urobil, že si všetky zahubil, a mne vytýkaš, že trescem vinných i nevinných?“

Srovn.: Sklarek, Ungar. Volksmärchen 282, č. 45. Kontler in Kompoljski, Nar. pravljice iz Prekmurja I., 116.

g) Peter nemohol predať bujaka, že o ňom hovoril pravdu

Verchratskyj, 128, má verziu zo Šarišskej stolice.

Sv. Peter nemohol predať bujaka, pretože o ňom hovoril pravdu, že kole. Kristus Petrovi poradil, aby bujaka chválil, a tak ho Peter predal.

1. Božena Němcová II., č. 54, str. 153 — 57, má rozprávku „O chudých sirotách a o anděli“ z Banskej Bystrice, zo Zvolenskej stolice.

Boh poslal anjela, aby do neba odviedol dušu chudobnej vdovy. Anjelovi bolo ľúto plačúcich sirôt, vrátil sa a prosil Boha, aby nechal matku na žive. Boh mu rozkázal priniesť kameň zo dna mora, rozlomil ho a povedal anjelovi, ako nedá zahynúť zvieratkám v kameni, tak nezahynú ani siroty. Anjel za trest musel slúžiť medzi ľuďmi za tri roky. Vstúpil do služieb bohatého, ale zlého pána, zablúdil s ním raz na poľovačke. Dohováral mu stále, aby dôveroval v Boha, hoci mali hlad a hoci zbojníci pána obrali o šaty. Zaviedol ho k chudobným ľuďom, ktorí ich nasýtili a dali pánovi šaty. Pán si umienil, že bude viesť lepší život. Anjel ho viedol pomimo domu, kde sa modlilo šesť sirôt za svoju mať, upozornil pána na ne, pred mestom sa s ním rozlúčil a vrátil sa k Bohu. Pán prijal sirôtky za svoje.

Srovn. č. 77 A.

2. Verchratskyj, 161, má verziu zo Zemplínskej stolice.

Úvod je rovnaký, len smrť je poslaná miesto anjela. Boh hovorí, že črviačik bol v kameni od stvorenia sveta a že o ňom vedel. Keby žena neumrela, deti by sa spustily, ale tak musia ísť do sveta, naučia sa rozumu a poctivosti a budú z nich dobrí hospodári.

3. Etn. Zbirnyk IX., 42 — 3 č. 22, má verziu zo Spišskej stolice.

Kristus poslal anjela pre dušu chorej ženy; anjel neposlúchol, Kristus mu kázal, aby priniesol kameň zo dna morského; v kameni bol črviačik. Anjel bol poslaný, aby slúžil rok u hospodára, ktorý bol bohatý a pyšný. Povedal, že ak sa budú smiať, nebude nič jesť. Ako si sadli k mise, dali sa do smiechu a anjel nič nejedol.

O rok anjel nemal ani poriadneho odevu, povedal, že si pôjde kúpiť na trh. Išiel s gazdom i druhým sluhom. Keď prišli ku kostolu, hodil po ňom kameňom a zabil oblok. Pred krčmou tri razy zdvihol klobúk. Keď si druhý sluha kupoval topánky, anjel sa zasmial, a keď sa ho pýtali, prečo sa smeje, povedal, že si tie topánky neobuje, pretože o tri dni odíde on, anjel i gazdiná na onen svet. Pred krčmou sa klaňal, že sa pijani pozdravovali: „Bože, daj zdravia!“ a Kristus pri nich stál. Do kostola hodil kameňom, pretože sa ľudia nemodlili a diabol ich zapisoval.

Gazdovi odpovedal, že je už napoly v pekle i so svojou milenkou, sluhu uistil, že príde iba na ľahké pokánie, lebo sa modlil. Vzal potom gazdinú na krýdla a uletel do neba.

4. Motív o čertovi, zapisujúcom v kostole, zanesený je do inej rozprávky „Kumove“ z Užhorodskej stolice, Slov. Pohľady XXI., 1901, 597 — 598.

Dvaja kmotrovia vydali sa do Ameriky. Matej mal tristo zlatých, Andrej stopäťdesiat zlatých. Tam všetky peniaze strovili a nemali roboty. Ťažko robiť sa nenaučili, tak sa dohodli, že sa vrátia domov. Peniaze na cestu vymámia na dievčatách, ktorým sľúbia manželstvo. Išli do amerického mesta na bál a našli tam dve dievčatá, jedna mala tridsaťpäť, druhá tridsaťosem rokov. Pýtali sa, odkiaľ sú. Dievčatá odpovedaly, že z Novej Selice. Dievčatá sľúbily im peniaze na svadbu a kúpily im i nové šaty. Na bále boli do 11. hodiny, Matej, starší už spal, Mariška ho zvala k sebe na posteľ. Pri tom jej ukradol z vrecka tristo dolárov. Po polnoci utiekli. Ako prišli do Brémen, pili pivo. Išli domov, že boly práve Vianoce. „My oba sme Rusňáci a máme peniaze.“ Prišli na Gajdoš do krčmy a tam si kázali po anglicky: „Gif mir bir tuu glas, kuartu visk.“ Matej varoval Andreja, aby sa neopil, že musia byť na noc doma. Ale Andrej rozkázal si ešte: „Gif mir stejk (pečienka) tuu pauns ent fór glas bir.“ Pili, sneh padal. Matej vyzýval druha, aby už išli domov, že majú ešte dve míle. Napadlo mnoho snehu, prišli do hory. Andrej sotva mohol ísť ďalej. Prišli na miesto Mohyľa Strašok. Andrej si tam sadol do snehu, že si odpočinie. Matej išiel domov na Svätý večer. Andrejovi sa páčilo, že mäkko sedí; ihneď sa mu oči zatvorily, myslel, že je doma; videl ženu, svoje deti, ako ho hostily, a spieval „Christos raždajetsa, slavite“. Videl kostol otvorený, kňaza, ako chodil po kostole s kadidlom, videl, ako tam za dverami stál čert, držal v zuboch bujačiu kožu a zapisoval na ňu, kto sa zle chová v kostole, smeje sa. Počul spievať: „Roždestvo tvoje, Christe Bože naš, s nami Boch, razumite jazici i pokarjajtesa jako s nami Boch.“ Potom zazvonil a už viac nevedel. Len, len, že nezamrzol. Išli ľudia z Novej Selice, našli ho, ešte dýchal. Vzali ho so sebou domov; bol práve doktor u farára, ten ho zachránil od smrti. Sľúbil Bohu, že už viac nebude piť pálenku, a každému Američanovi nakazuje, aby sa jej odriekol, a aby sa varoval, že by nespal na ohnivej posteli (Madejovej). Pozri č. 78, nižšie str. 73.

Čert zapisuje v kostole hriechy na kožu — Zeitschrift für vergleich. Litgeschichte, NF XI., 249; Crane, The Exempla of Jaques de Vitry, str. 223, č. 239; Wien. Akad. Sitzungsberichte sv. 115, str. 56, č. 18; Brückner, Liter, religijna I., 105; Jegerlehner, SM Oberwallis, 306, č. 19, 325, č. 1; Ad. Černý, Myth, bytośce łuž. Serbow. str. 234, 358; Świętek, Lud nadrabski 461; Zbiór wiadomości V., odd. 3, 221; Lud XII., 215, 311; Kolberg, Pokucie IV., 201, 208; Žytje i slovo 1894, str. 349, č. 20; Etnograf. Zbirnyk XIII., 88, č. 274, str. 240, č. 417, XXXIII., str. 38, č. 118; Federowski, Lud białoruski I., 18, č. 59 — 60; Romanov IV., 86; Šuchevyč, Huculščyna V., 6 a 32; Šein, Materialy II., 376, Seržputovskij, Skazki 170; Dobrovolskij, Smolensk, Sbornik I., 318, č. 12; Etnograf. obozrenije XXVIII. (1896), str. 105; Zapiski Krasnojarsk. I., 41, č. 1; Mijat Stojanović, Pučke pripoviedke 81, č. 16; Letopis Mat. Srpske 152 (1887), str. 91; Strohal III., 268, č. 28. Zbornik za nar. život, južnih Slav. X., 205; Rovinski; Černogoria, II. dil, 2 seš., str. 559; Mitteil. littau. litt. Gesellschaft II., 350; Dowojna Silwestrovicz, Podania żmujdzkie I., 250; Andrejanoff, Lit. M 78; Trejland, Latyš. skazki 161, č. 104.

1. Etnogr. Zbirnyk IX., 84 — 5 č. 39, má verziu zo Spišskej stolice.

Gazda sľúbil jedinú dcéru trom pytačom, ktorí si pre ňu prišli. Otec zatvoril dievča žartom do chlieva, kde bola sviňa a „šulja“, že dá všetkým ženíchom ženu. Zvieratá sa premenily tiež na ženy, otec nerozoznal, ktorá je jeho vlastná dcéra. Keď nariekal, povedal mu pocestný, že vlastná jeho dcéra je tá, ktorá ráno vstane, umyje sa, pomodlí a pripraví raňajky; druhá bude drychmať v spaní ako sviňa a tretia páchne hladom, rada by jedla, keby jej niekto dal, lebo bola zo „šulji“. A tak poriadna žena je teraz z dobrého semena, tá, ktorá je zo svine, je nečistá a tretia kričí a luže, lebo je zo „šulji“. Dobrý chlap však dostane vždy mrcha ženu a zlý dobrú. A to všetko pochádza od Boha.

Je to vlastne pôvodná legendárna látka. Srovn. Zs. d. Ver. f. Vkunde XIX. 314. Hanauer, Folk Lore of the Holy Land 16 — 17, rovnako Sbor. za nar. um. XI., 96 č. 2; Bennigsen: Legendy centr. Aziji 4; iná je dánska legenda, kde sv. Peter sľubuje svoj dar, Dähnhardt II., 191. Šaulić I., str. 145, č. 173; túto legendu rozobral Witold Klinger, Z motywów wędrownych pochodzenia klasycznego, sv. I. (Poznaň 1921), str. 30 nasl.

2. V legende v Etn. Zbirnyku IX., 3, č. 1, zo Zemplínskej stolice zabudlo sa na Krista. Sv. Peter so svojím bratom Pavlom putovali po svete, prišli k rieke. Bohatý sedliak so štyrmi volmi nechcel ich previezť, previezol ich chudobný s dvoma malými bujačkami. Peter rozhodol, že chudobnému zdochly bujačky, lebo to je náš, a boháčovi dal ešte štyri voly.

V rukopisnej sbierke Fr. Šujanského str. 21b je táto legenda:

„Keď Kristus Pán po svete chodil, prišiel k židovi Härvalusovi a ustatý chcel si na lavičku sadnúť. Härvalus (Ahasver) mu ale nedal, lež odohnal ho preč. Za pokutu nemôže nikde ten žid odpočinku najsť, behá po svete, a bude behať až do súdneho dňa, a nedá mu nikdy ani postáť ani posedieť.“

„Jozef Svajnos z Královej 1879“

Srv. Zs., Ver. Vkunde XV., 383, XVII., 143, XIX., 308. Brückner, Literatura religijna I., 104. Svatovítsky rukopis vyd. Patera 180. Žyttje i slovo, 1894, II., 180, Etnogr. Zb. V., 211, XII., 116 č. 134, 201 č. 194, 195. Federowski, Lud białoruski I., 238 č. 1145. Bos. Vila XXII., 287, Jeherlehner, SM. Oberwallis 165 č. 39; Curtze, Volksüberliefenrungen Waldek 190; Reiser, S. Gebr. Abergl. Allgäu 362 č. 457, 458. Schell, Berg. S. 46 č. 66, 199 č. 141. Vonbun, S. Vorarlberg 2. vyd., 97 č. 8. Graber, VS Kärnten 445 č. 610. Menghin, Deutsch. Südtirol 22 č. 8. Crane, Ital. pop. tales 196 č. 57 — 59. Monnier, Contes pop. Italie 23. Hanauer, Folklore of the Holy Land 42.