ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Verchratskyj, str. 162 — 3, podáva verziu zo Zemplínskej stolice.

Žid Herško sa dohodol s Ivanom, že pôjdu furmančiť spoločne každý so svojím jedným koňom. Za Tisou nakúpili obilia, Žid v noci zle strážil, keď naňho prišiel rad, spoliehal sa, že svoju bielu žrebnú kobylu dobre uvidí, kdežto Ivan čierneho svojho koňa nie. Vlk zažral sa do kobyly, keď Žid išiel ku koňom, vyrazil vlk z brucha, Žid mal radosť, aké to krásne žriebä. Ivan potom zapriahol Žida miesto kobyly ku svojmu koňovi, šibal ho, Žid mu dal tristo zlatých, aby kúpil iného koňa, Ivan strovil len sto zlatých. Keď prišli k rieke, Žid si kúpil hus, odrezal jej krýdla, že preletí. Dal svoje peniaze Ivanovi, aby bol ľahší, vyliezol na strom nahnutý nad vodou, chcel vyletieť, ale spadol a utopil sa ako kameň. Doma pýtala sa Židovka Ivana po mužovi. Ivan ju poslal k rieke, že Herško ju tam čaká. Židovka vliezla do vody a utopila sa tiež.

2. Verchratskyj, str. 125 — 6, má verziu zo Šarišskej stolice.

Žid spadol do vody, ľudia ho vytiahli, ale bez jeho batoha s peniazmi. Keď Žid poznal, že peniaze ostaly vo vode, skočil do vody znova, lebo čo je Žid bez peňazí.

3. Verchratskyj, str. 122, má verziu zo Šarišskej stolice.

Žid bál sa ísť cez les, posadil klobúk na les a nebál sa, pretože už idú dvaja.

4. Czambel, § 196, str. 383, podáva verziu zo Zemplínskej stolice.

Poľskí Židia prekliali Hermana Kelnera, keď povedal, že nebol štyri roky v synagoge. Keď sa oženil, kúpil raz mäso, a keď sa varilo, začalo mäso jajkať. Rabín vysvetlil, že je to preto, lebo Herman kúpil „tréfne meso“, a kázal mäso zahrabať do hnoja.

5. Z rukopisnej sbierky J. Ľ. Holubyho, str. 295, je táto verzia:

„V Bošáci začal jeden hrbatý handrláctvo. Sotva pár dní vypiskoval po dedine, poslal richtár Nabieral, človek nadutý, k nemu sluhu so zákazom: že nesmie handrlačiť, lebo že je už v obci jedna handrláčka. Hrbatý Machala nepovedal ani slova, ale keď sa dozvedel, kedy bude celý obecný úrad shromaždený, vzal na pleco kapsu, do ruky palicu a na gombík o motúz zavesenú kôstennú píštalu handrlácku a šiel na obecný dom, kde už celý obecný úrad bol sejdený. Tam sa pekne postavil do prostriedku izby a riekol: ,Šťastlivý dobrý den vinšujem, pán richtár, aj ostatní pání úradní! Pán richtár poslali ke mne sluhu so zákazom, že nesmiem sa poctive živiť handrláctvom. Ja som sa handrláctva chytil, abych nemusel krasť; keď ale handrlačiť nesmiem, tu je kapsa, tu je palica, a tu je píšťalka,‘ — a to jedno po druhom pokládol na stôl — ,ja viac handrlákom nebudem: nech sa ľúbi pánu richtárovi handrlačít, a ja sa pekne ponížeňe porúčam!‘ Richtára malo od jedu rozhodiť a celý úrad sa dal do smiechu.“

6. Z rukopisnej sbierky J. Ľ. Holubyho, 8°, str. 141, je verzia, ktorú rozprával Ján Kulík Špaňár.

„Na Morave chudobnej žene nechcel kňaz dieťa prv okrstiť, zakiaľ nezaplatí 3 zl. Kmotrovia sa smutní vrátili s neokrsteným dieťatom. Prišiel žid a dopytoval sa, že čo sa tak smutní. Riekli mu. ,No,‘ povedal žid, ,keď je len to, ja vám požičiam tie 3 zlatky, ale nemám drobné, len túto piatku vám dám; 2 zlaté mi donesete a tie 3 mi vrátite, kedy budete môcť.‘ Kmotrovia šli, od krstu zaplatili a kňaz vydal z piatky 2 zl. a okrstil dieťa. Žid jích už vyzieral, a keď došli, pýtal sa: ,No, jako je?‘ ,Dobre,‘ riekli kmotrovia; na čo žid povedal; ,Nü, všetko je dobre; farár je rád, že dostal 3 zlatky, vy ste rádi, že máte okrstené dieťa, a já som rád, že sem sa ztriasol falešnej piatky!‘“

1. E. Černý v Slovenskej Čítanke I, 1866, str. 9, č. 13, má túto poviedku.

Jeden knieža chcel vedieť, kto z troch leňochov je najlenivejší. Dal im postaviť búdu, aby spolu bývalí. Ale tam nechceli ani sami jesť, sluhovia ich museli kŕmiť. I dal pán zapáliť búdu, kto pôjde napokon z horiacej búdy, ten že je najlenivejší. Ale keď búda horela, vravel jeden, že horí, druhý, že ich vynesú, tretí sa osopil na obidvoch, že či ich ústa nebolia. Tak radšej zhoreli, než by vyšli.

2. Z rukopisného sborníka z r. 1832, str. 91, je táto verzia:^[14]

„Jistý pán poslal sveho sluhu do záhrady, aby tam sobe denní praci vykonával, on pak lehl pod strom a spal. Jeho pán na to prišel a leniveho toho sluhu sveho když uzrel, jen ho z palico z jednym uderením vzbudil. Lenoch ten povstal a zleknul se, když pana svého pred sebu hnevícího pred ním (se ulekl) státi videl. ,Či ty naničhodníku (mluví zeman), ty tak mvoj rozkaz zachováváš, aha, ty nej si hoden, aby slunce na tebe svítilo!‘ Sluha mu odpovedel: ,Pane muj,‘ odpovedel zahaleč, ,to jiste pravda jest, nebo práve proto sem do chládku a do trávy zavalil, aby na mne slunce nesvítilo.‘“ Srovn. Anmerkungen KHM Grimm III, 207, č. 151; IV, 139, č. 91; Blagajić 50, č. 2; Zb. nar. živ. juž. Slav. XXVII, 263; Vuk Vrčević, Srp. nar. pripov. II, 94, č. 105.

Medvecký, Detva, str. 211 — 12, má tieto verzie:

1. Rechtor spieva nad rakvou svoju pieseň, otec mŕtveho dieťaťa mu šepce, že mu doniesol „mlaďúcha“, rechtor krásne dospieval, tešiac sa na pečienku, ale otec mu potom ukázal na mŕtve dieťa. Verš však už bol odspievaný.

2. Vdovec dohovoril sa s rechtorom, že mu dá za jeho spev nad rakvou jeho ženy hrniec medu. Po pohrebe hrniec priniesol, postavil na stôl, povediac: „nate — lýžte“ a odišiel.

Verchratskyj, str. 124, má verziu zo Šarišskej stolice.

Žena prosila Boha, aby na jarmoku nebol iba jej bujak, ktorého chcela predať. Stalo sa tak a tu ho nemohla nikomu predať.

Rukopisný sborník asi z r. 1832, str. 32, má túto verziu:^[15]

„Skúpa velice pani a dáma, nechteje sobe pro skupost frajcimerku držeti, sama na rink a do jatky chodivala; jedenkrát se jí prihodilo, že stehno s teleta nevím jak draho kúpené, když z jatky šla, v nesení utratila. To jakýsi furták, jduc za ní, naleznul a zvolal za ní hlasem: Pani vysoce urodzená, ohánky ste si stratili.“

Tovaryšstvo III, str. 346, má rozprávku „Čím si kde ľudia jedlá chladia?“ Sobral A. B-y.

Jeden mladík bol „už hodný galgan“, ale nechcel ísť do služby, až ho rodičia „len dáko do tej služby vyšťuchali“. Hľadal si robotu, ale vždy sa pýtal najprv, čím si hospodár chladí jedlo. Prvý mu odpovedal, že čakajú, až vystydne. Druhý mu vravel, že si nalejú do jedla studenej vody. Tretí povedal: „Nadrobíme si chleba do jedenia.“ To sa mladíkovi páčilo a ostal u toho tretieho hospodára v službe.

1. Z rukopisnej sbierky J. Ľ. Holubyho, str. 103, je táto verzia:

„Na Brezovej pod Lopeníkom mali farára korheľa. Raz prišiel do krčmy a videl tam mnoho opilých po zemi sa válať. I pýtal sa krčmára: ,Prečo sa ti ludía tak skoro doťali?‘ Krčmár riekol, že keď pijáci prišli, pítali si najprv půl žejdlíka palenky, potom žejdlík, potom holbu: a jak to vypili, bolí hneď jako moľ.‘ Farár len hlavou pokrútil, ale nič nepovedal. V nedelu ale kázal, že na Brezovej nerozumne pijú, lebo že začnú s polžajdlíkom a končia s hoľbou: a preto hneď na zem popadajú. Rozumný piják vypije ,nejprv hoľbu, potom žejdlík, pak půlžejdlíka: potom stojí pevně, nebo má široký základ.‘“

2. Tamže, str. 113.

„Podhradských zemanov za dlhé časy prekáravali vykríkovaním po poli a po dedine na nich: ,Utrú!‘ Lebo že raz v čas kortešaček jeden zeman sa svalil opilý pod stôl a dogrcal sa; na to prišiel k nemu pes a oblizoval ho. Opilý zeman, domnievajúc sa, že ho daktorý z pánov bratov od nešvary utiera, riekol: ,Utrú, pán brat, utrú, však jim aj ja podobne poslúžim.‘ Na to ,utrú‘ sa zemani náramne zlostili, i bitky z toho povstávaly.“

Národňí zábavňík na rok 1845/6, na mesjac prosinec, str. 7l — 2, má túto rozprávku:

„V jednej deďiňe bou takí úrad, že v ňeďelu ňeišli úradskí do kostola, lež okolo ňeho k Markovi, čo pálenku šenkuval na pánskej krčme. Kňaz ím rozkázať neveďeu, slúžni nechceu, bo na jeho krčme píjali. Lež zdoveďou sa o tom král a prišjou ráz do deďini a zrovna do krčmi. Tu vidí richtára za stolom a okolo úradskich ostatňich, sadou si tjež k stolu richtarovi naproti, ale ho ňepoznali, bo na králouskom obleku mau sedliackí. Richtár piu a podau ďalej žbán s pálenkou: ,Nože to ďalej,‘ a ten zas druhjemu, a tak to išlo do kola vuokol stola, iba krála vinahali. A to tak bolo pár raz. Potom rozopau král šati vrchnje a ukjazau sa, čo je a kdo je. Zlakou sa richtár, ale král iba ovaliu richtára, zasadou si zas na mjesto a rjekou: ,Nože to ďalej,‘ — a tak to muselo pár raz do kola, ale krála zas vinahať museli. A potom král odišieu, ale z úradskich aňi jeden vjac ňebou u Marka na pálenke, keď ostatňí viďeli, že bohatnú — prestali tjež chodiť k Markovi, a Marek bodaj zhoreu, zchudobňiu a ňjezadlho, keď ňikdo ňepiu pálenki, museu Marek z ďeďini.“

Prostonárodný Zábavník V. (Štiavnický), str. 220, č. 6, má verziu, ktorú zapísal J. A. Molitoris.

„Jední kamaráti, dobre napití, išľi na člnku cez jednu vodu a jedon z ňích spadou do vodi; tu druhí zakričí na veslára: ,Postoj, jedon kamarát nám spadou do vodi, musíme ho viťjahnuť, abi sa ňezatopiu,‘ a veslár takto povje: ,Ach, ňebojťe sa, veť je aj tak plní, kďe že bi sa pratala tá voda doňho.‘“

V rukopisnom sborníku asi z roku 1832, na str. 28 — 29, je táto verzia:^[16]

„Jeden pán často se opíjel vínem a jeho mládenec tež. Jednuc ale prihodilo se pod večer, že ten pán velmi prišel podnapitý domu a postel svu poznati nemohl, zavalil se na postel mladence toho svého a usnul. V tom po malé chvíli prišel i mládenec jeho, trunkem obtížený, lehl si k pánu svému, takže tvárí svú k nohám pána svého se dostál. Pán když procítiv, volal na služebníka svého, rka: ,Jano, kdosi pri mne leží.‘ Služebník odpovedel: ,Pane urodzený, i pri mne jest nekdo.‘ Techdy rekl mu pán jeho: ,Vyvrž ho ven!‘ Jak to mládenec slyšel, chytil pána svého za nohy a stjahnul jej s posteli na zem.“

Nový i starý Vlastenecký kalendář a Slovenský pozorník na rok Páňe 1843, str. 62, č. 7, má rozprávku „Kupectvo“.

Dve súsedky z Predajnej sa dohovorily, že pôjdu na jarmok do Radvane. Aby si aspoň cestu zaplatily, vypálil sa súdok pálenky, aby sa v Radvani predal. Včas ráno vydaly sa na cestu, Mara niesla súdok na chrbte, až sa potila. „Počuješ, Zuzka, ja som ustala a taká mi je ťažoba na srdci; len za náprstek, Zuzička, však ho vodou dolejeme.“ Obe sa napily. Potom vzala Zuzka súdok na chrbát a niesla ho, až pod Ľupčianskym zámkom začala omdlievať. „Pre Boha, Marka, ja sa musím napiť!“ A dala Marke groš, aby sa krivda nestala. Potom zasa niesla Mara súdok kus cesty. Pod Príbojom si odpočinuly. „Zuzka! Tu máš ten groš nazad, i ja sa napijem.“ „Dobre!“ „Či sa ty nenapiješ?“ „Nedbám.“ „Ej, ale groš sem!“ „Tu ho máš!“ Napila sa i Zuzka. A na tom mieste pred hostíncom sťahoval sa ten groš dva razy z ruky do ruky. Potom obe zaspaly a vytrezvely. „Zuzka, hou! Ty máš, tuším, prst zo šibenice, že si takej chutnej pálenky napálila.“ „I mne veru tak chutí, že by som sa jej do dobrej vôle napila!“ „Napime sa len na bork!“ „Tento raz nedbám, ale potom ani kvapky!“ „Dobre.“ Zuzka si hodne nahla a Mara sa jej nedala zahanbiť. V súdku ločkalo. Zajedly si údenej baraniny a smäd nasledoval. Groš bol u Marky. „Zuzka, ešte za ten groš!“ „Dobre, napi sa, mne je všetko jedno.“ „A či sa ty, Marka, nenapiješ?“ „Mňa záha pečie!“ „Napi sa!“ „Sem ho! Ale mi groš navráť!“ „Tu ho máš!“

Takto kupčily, až sa zasa vyspaly; pod večer prišly ku bráne Bystrice. Tam sa malo mýto zaplatiť. Za čo? Pálenka bola na dne. „Zuzka, či za tú pletku budeme mýto platiť?“ „Mýto? Ej, na moju dušu, radšej ten celý súdok o zem hodím!“ „Poď, Marka, vypijeme si! A prázdny súdok i do Kiveždich zanesieme, veď nám hospody tam dajú, až sa z Radvane vrátime.“

1. Český Lid VI., str. 145, č. 9, má verziu z Bošáckej doliny.

Boli raz v Bošáci dvaja bratia, z ktorých jeden fajčil, druhý nie. Nefajčiar vytýkal bratovi fajčiarovi, že mnoho peňazí fajkou pustí do dymu, ale brat fajčiar mu odpovedal, že je to síce pravda, ale čo má prísť do dymu, že príde i tak. Brat nefajčiar chcel dokázať, že predsa niečo zgazduje, keď nebude fajčiť, preto odkladal si každý raz, keď jeho brat išiel do trafiky, určitý peniaz. Keď mal peknú kôpku peňazí uloženú, kúpil si za ne súkno a dal si ušiť novú halenu a v nej sa išiel pochváliť bratovi, čo si nasporil tým, že nefajčí. Ale brat fajčil ďalej. Brat nefajčiar sa išiel zohriať k ohnišťu a hovoril s bratom o iných veciach; pri reči sa priblížil k ohňu, z ktorého halúzka mu vypálila v novej halene veľkú dieru; bratia to spozorovali, až keď ich zarazil smrad a dym. Brat nefajčiar tlejúce súkno síce zadusil, ale halenu už nemohol nosiť. Preto smutný povedal, že jeho brat má pravdu, lebo čo má prísť do dymu, naozaj príde.

2. Z Oravy je verzia, ktorú rozprával Adam Krška v Zázrivej, zapísal 30. VI. 1930 S. Czambel.

„Boli raz dva farárä na špacírke. Jeden fajčiu a druhý tabák smŕkau. Opýtau sä ten, čo smŕkau, toho, čô fajčiu, čo má z toho za osoh, že fajčí. ,Jä mám z toho taký osoh, že ľepšie vidím vo dne, ako v noci.‘ Pýtau sa zas ten, čô fajčiu, toho, čo smŕka, čo ten má z toho za osoh. ,Jä mám z toho taký osoh, že lepšie idem nadou ako dohora.‘“

Prostonárodný Zábavník V. (Štiavnický), str. 219, č. 1, má verziu, ktorú zapísal J. A. Molitoris.

„Paňi voľjaka išla do sklepu, abi si ňječo na hábi vibrala. Viberala ona dlho, až raz povje kupcovi, že sa jej jedno, kteruo ukázala, páči. Ako jej ho odrezau, takto mu povjedala: ,Velmo šanujem pána, že ňemuožem na raz viplaťiť, tu im aľe dám 6 groší, a od tichto čjas, buďem im každí ďeň 3 groše plaťiť, dokjal sa ňevikvitujeme.‘“

V rukopisnom sborníku asi z r. 1832, str. 31, je táto verzia:^[17]

„Jeden človek chudobný odprodal dum svuj a drahý odev za ty peníze kupil. I stalo se, že když v tom drahem odevu na ryngu se procházel, počal se velice potiti a znojiti. Čehož súsedove jeho uzrevše pravili: ,Není div, že se znojí, nebo celý svuj dum na svém hrbte nosí, ponevadž ho odprodal.‘“

Z rukopisnej sbierky J. Ľ. Holubyho, str. 273, je táto poviedka:

„Jeden Lieskovan išiel hneď z pohrebu svojej ženy o ohlášky s druhou. A keď mu kňaz povedal: ,Ale, Martin, Martin, veď tvojej prvej žene ani nohy ešte neostydly, a už sa ideš ženiť?‘ odpovedal mu nedočkavý ženich: ,Bouprissám, ona mala nohy ešče za živa studené.‘“

Z rukopisnej sbierky z r. 1832, str. 90, je verzia:^[18]

„Jeden sedlák chtel jednoho zajíce ulovit a ho živého dostali: nicmene však lechší zajíc mel nohy nežli sedlák. A ten zajac skočil pres plot, kde ho potom sedlak více nasledovati a najsti nemohol. Nad tym sedlák se velmi horšil, že ho nemohl ulapiti (sice), to že sedlák byl starý a za ním volal spurne: ,Čakaj, daremník, teras se ti poštestilo, ale kdyš se jedenras oženíš a starý budeš, i ty tak velmi skákati nebudeš.‘“

V Etnogr. Zbirnyku IX., 80, č. 34, je verzia zo Šarišskej stolice.

Kontesa ztratila panenstvo. Grófka sa hanbila, dala voziť v svojom voze hnoj. Prvý deň ľudia hovorili, že sa zbláznila, ale na druhý deň už na to tak nedbali. Grófka usúdila, že zabudnú skoro na hanbu jej dcéry.

Slov. Pohľady XV., 391, majú rozprávku „Chvastúň“ z Bošáckej doliny.

Jano Fiľo v Hladomeroch stal si v nedeľu po obede pred bránu a šťáral si v zuboch, aby si ľudia mysleli, že si čistí zuby od mäsa. Martin Furťak dal sa naoko oklamať, povedal mu, že mal iste výborný obed. Fiľo natešený odpovedal, že mal kura, ale že je s tým daromná ostuda, lebo má potom človek zuby plné mäsa. Furták odvetil, to vraj vidieť, že obedoval kura, lebo mu ostalo na kabáte ešte perie, a ukázal mu na kus kyslého mlieka, ktoré mu ostalo na límci pod bradou.

V Etnogr. Zbirnyku IV., 193 — 194, č. 17, je verzia zo Zemplínskej stolice.

Pán ostal doma sám, lebo pani odišla do kúpeľov. Dal kočišovi dvadsať krajciarov, aby mu priviedol pekné dievča, a pre dievča 5 zl. Kočiš chcel, aby jemu ostala piatka, a dievča, ktorému dával 20 kr., ho vyhnalo. Na ceste stretol starú Cigánku, ohyzdnú a čiernu. Cigánka svolila, že za 20 kr. pôjde k pánovi. Ale vymienila si, aby pán nerozsvecoval, že pôjde, až sa stmí. Keď sa stmilo, pustil kočiš Cigánku. Pán sa s ňou pobavil; keď potom rozsvietil, videl Cigánku ako čert. Bežal do stajne biť kočiša. Ale kočiš povedal, ak ho pán raz udrie, že povie panej, že pán mal dielo s Cigánkou. Ráno pán sluhu vyhnal. Išiel Miško k panej do kúpeľov a vravel, že ho pán preto bil, lebo mu miesto malého kuraťa na polievku kúpil starú sliepku.

„Je blázon ten pán. Keby som bola doma, bola by som mu sliepku upravila, že by mal na dva razy čo jesť. Z malého kuraťa môže len raz. Ty, Miško, ostaň u mňa, pre to ešte od nás nepôjdeš.“

Pán prišiel za paňou do kúpeľov. „Čo ty tu robíš?“ „Nekrič, môj pane, niet prečo kričať; on tebe urobil dobre, a ty jemu zle. On nám verne slúžil, a ty si ho vyhnal. Ty si mu dal 20 kr., aby ti kúpil malé kura, a on ti kúpil veľkú sliepku. Vinná je tá, ktorá varila, lebo zle pripravila. Ako budem doma, tak ti to napravím, nebudeš Miška biť.“ „Pravdu máš, pani moja.“

Czambel, §. 214, str. 426 — 7, má verziu z Ungskej stolice.

Otec nemohol dobre deti vyživiť. Aby nepýtaly večeru, dal im po dva krajciare a večera ostala na raňajky. Ráno hladné deti bály sa prosiť o jedlo, otec im povedal, ak vrátia peniaze, že dostanú raňajky. Deti s veľkou radosťou tak urobily.

Slov. Pohľady XVI, 321, č. 28, majú verziu „Nezdarené námluvy“ z Bošáckej doliny. V rukopisnej sbierke J. Ľ. Holubyho je poznačená rozprávačka Anna Zamec-Geľová.

Bezzubý gazda a krivohubá gazdiná mali tri dcéry a radi by ich boli vydali. Ale jedna mala ústa silne nakrivené naľavo, druhá napravo a tretej trčaly z úst zuby dlhé a široké ako lopaty. Mať im prikázala, aby mlčaly, ani slovíčka neprehovorily, keby prišli vohľači. Keď potom skoro prišli, neprehovorily dievky ani slovíčka, len sa usmievaly a tak mládenci sami dali sa hovoriť. Mať zahrabala vajce do horúceho popola, aby mládencov pohostila. Odrazu puklo vajce a najmladšia zašeptala matke: „Mamta, už to vajco putlo!“ Druhá, vidiac zamračenú mať, povedala: „Ja som nist nehovorila, len som pycky za pycky zalozené mala,“ a tretia vykríkla: „Hab ho ven, hab!“ Mať chcela zhasiť svetlo, aby mládenci nevideli dievčatá, ale so svojimi krivými ústami fúkla mimo. Gazda priskočil, aby jej pomohol, ale, nemajúc jediného zuba, nemohol vyhasiť svetlo. Potom začala gazdiná do svetla pľuvať, a keď ani to nepomohlo, hodila svetlo na zem a poskákala po ňom. Mládenci sa zdvihli, že to nie sú nevesty pre nich, že by boly také nešikovné, ako je mať.

Srovn. Anmerk. KHM Grimm III, 236, č. 155, Anthropophyteia III, 392, č. 558. Kićine priče 24, 77.

V rukopisnej sbierke J. Ľ. Holubyho, str. 162 — 163, je verzia, ktorú rozprával Križko.

„Kmoter navštívil na hody v súsednej dedine kmotra, a že sa mu tam dobre vodilo, zostal aj po hodoch tam. Že ale hosť a ryba na tretí deň smrdí, počalo to aj kmotra hostiťela omínať, že sa mu kmoter hosť tak usalašil, jakoby ani nemienil domov isť. Bolo to v marci, keď ešte sňahy na vrchoch ležaly. Kmoter host riekol: ,Ej, pane kmotre, však ste vy len dobrý človek, tak ma hostíte a chováte, jako pavúka, a ja sa vám ani ináč vďačným prokázať nemôžem, jako keď zostanem u vás tak dlho, zakiaľ nepočujem jarnie júrske pesničky spievať!‘ Kmotrovi hostiteľovi len tak šteklilo jazyk, čo mu chcel povedať, aby sa už domov poberal; ale sa predca premohol a riekol: ,Teší ma, pane kmotre, velice ma teší, že sa vám u mňa ľúbi; a ešte viac ma tešiť bude, keď sa hodne dlho u nás pobavíte.‘ Na to sa vytratil hostiteľ z izby a bežal poza humná k richtárovi, poradiť sa, jakoby sa mohol kmotra hodára pozbaviť, a vrátil sa od richtára veselý, lebo mu tento dobrú radu dal.

Večer, keď sa sotmelo, prišiel richtár pod kmotrovo okno a riekol: ,Gazda, chodím po dedine hľadať hodárov a dávam aj vám na známosť, že jak máte v dome hodára, ktorý ešte domov neodišiel, a zajtra ho najdeme u vás, bude lapený, do želiez okovaný a tak domov šupom dovedený.‘ Kmoter hosť sa toho naľakal a mrkol na hostiteľa, ktorý zavolal na richtára: ,Môj host už dávno odšiel domov.‘ Keď richtár od okna odstúpil, riekol kmoter hosť: ,Ej, kmoterko, jakoby ste ma hneď ráno mohli na chotár dodať, aby ma tu u vás nenašli?‘ ,Nič sa vy nebojte, pane kmotre,‘ povedal hostiteľ, ,ja zajtrá poveziem včas ráno semeno na siaťa do poľa; vy vlezete do jednoho mecha, a tak vás na vôz naložím a nezpozorovane až na chotár doveziem.‘

Ráno naložil kmoter hostiteľ vrecá so zemiakami, hrachom, ovsom, jačmeňom a jarým žitom na vôz a na vrch uložil vo vreci ukrytého kmotra hodára. Sotva došli kus vyše dediny, už tam čakal richtár a pýtal sa: ,Čo to veziete?‘ ,A veru veziem pár vriec zemiakov na sadenie a zbožia na siaťa,‘ odpovedal kmoter hostiteľ. Na to richtár zaťal palicou na vrchný mech, v ktorom bol kmoter hodár zaviazaný, a riekol: ,Nech sa vám dobre urodí žito!‘ Zaťal naň i druhý raz so slovamí: ,Nech sa vám dobre urodí jačmeň!‘ Zaťal i treťí raz a riekol: ,Nech sa vám dobre urodí ovos!‘ Na to tak zažehnával zemiaky, hrach a víku, a vždy rázne zaťal po vrchnom vreci; naposledy ale šíbol naň s celou sílou a povedal: ,Nech sa vám toho všetkého urodí mnohonásobne!‘ a odišiel.

Na mäkko dotlčený kmoter hodár vo vreci čušal a ani sa len nepohnul, čo sa bál, že ho v železách okovaného domov šupovať budú! O hodnú chvíľu, keď sa všetko utíšilo a richtára už nebolo vídať, rozviazal kmoter hostiteľ mech, vypustil z neho kmotra a riekol mu: ,Už sa, pane kmotre, nemáte čoho obávať, lebo sa richtár už do dediny vrátil a viac nepríjde!‘

,Ej, ale ten kujon mlátil do mňa jako cepami! Už som sa práve mal na druhý bok obrátiť, lebo, hľa, na tomto jednom boku som už dotlčený jako plánka. Ešte šťastie, že mu neprišly na myseľ aj všetky zahradné semená!‘ A poďakovav sa kmotrovi za pohostinstvo, pálil, čo mu para stačíla, domov. Kmoter hostiteľ ešte volal za ním: ,Príjdite nás, pane kmotre, skoro zas navštíviť, keď sa vám tak dobre u nás ľúbilo!‘ Utekajúci ale len zuby zasekol a zamrmlal: ,Nech na také hody ide, kto chce; mňa tam viac neuvidíte!‘“

Podobne Etnograf. Zbirnyk XXX, 301, č. 157; Federowski, Lud Białoruski III, 155, č. 278; Dobrovolskij, Smolensk. Sbornik I., 709; Manžura 102; Bosan. nar. pripov. redovn. omlad. bos. 66; Bajić, Srpske nar. pripov., 6 č. 3. Ináče to je v beloruskej poviedke Šeinovej II, 223, č. 104. V poviedke, rozšírenej od stredoveku, je motív o vyhnaní hosťa, spojený s motívom o paškrtnej žene, ktorá vopred zjedla pečeňu, nachystanú pre hosťa, srovn. Anmerk. K. H. M. Grimm II, 129, č. 77.

Verchratskyj, str. 165, má verziu zo Zemplínskej stolice.

Straka všetko hovorila pánovi na čeľaď, služobníci jej zašili riť. Straka hovorí: „Šyt sa sraka!“ Pán na to: „Ta dobri, keď jes syta.“ Straka zdochla.

Z rukopisnej sbierky J. Ľ. Holubyho, str. 283, je verzia, ktorú rozprával M. Mítánek.

„Kopaničiar doviedol na predaj koňa do jarmeku. Našiel aj kupca hneď, lebo kôň sa mu pozdával, hrdo si vykračoval a bol dobre podkovaný na všetky štyri nohy. Kupec sa zpýtal: ,Čo pýtate za toho koňa?‘ ,Málo,‘ povedal kopaničiar, ,len na prvý klinec podkovy jeden krajciar, na druhý dvarazy toľko, teda 2 krajciare, na tretí dvarazy toľko jako na druhý: a tak na všetky klince všetkých 4 podkôv, vždy dvarazy toľko jako na predošlý.‘ Kupcovi sa zdálo, že kopaničiar žartuje, keď toho koňa, za také krajciare predáva, a bol by už dal ruku na kúpu, keby mu iný nebol poradil: ,Porátaj si to, či máš toľko peňazí?‘ A rátal a vyrátal, že on jakživ toľko peňazí ani nevidel, lebo na 4 podkovách je po šiestich — 24 klincov, a keď sa ten jeden krajciar 23 razy vždy dvoma násobí urobí to 58327 zl. a 4 krajciare.“

Etnogr. Zbirnyk III, 176 — 178, č. 21., má verziu zo Zemplínskej stolice.

1. Profesorovi hrozila slepota. Doktor mu zakázal piť a fajčiť. Profesor nemohol vydržať tento zákaz a vymohol si na doktorovi, že smel fajčiť z dlhej fajky. Ale chcelo sa mu i piť a tak prosil doktora, či by si nemal kúpiť takú veľmi dlhú fľašku na pálenku a tú tak ďaleko od seba držať. Tak teda pil.

2. V našom kraji súdil sa profesor s gazdom. Zakazoval mu, aby nepúšťal svoje ovce k jeho kope sena. Bohatý gazda si nič nerobil z jeho zákazu, profesor dal oceniť seno a žaloval gazdu, aby mu škodu zaplatil. Gazda podplatil sudcu, zaniesol mu do daru úľ. Profesor ešte žaloval, že gazda jemu učenému povedal: „Pojib matir svoju.“ Sudca v tom nenašiel zvláštnej urážky. Profesor vrátil sudcovi tú istú urážku. Sťažoval si sudca vyššie u fijošpana, ako ho profesor urazil. Sudca bol odsúdený platiť tri stovky a sedieť rok miesto gazdu.

Etnogr. Zbirnyk III, 173 — 174, č. 19, má verziu zo Zemplínskej stolice.

O jarmoku ochorel bohatý pán v hostínci v noci a chcel sa dať spovedať, i sľuboval za odmenu piatku, kto mu privedie kňaza. Išiel sám hostinský, lebo neprial sluhovi piatku za krátku cestu. Prišiel k biskupskému domu, kde bolo mnoho kňazov, jeden sám tam chodil, nechcelo sa mu spať. Pýtal sa, kto tam ide, počul o chorom a išiel s hostinským do hostínca. Ako chorého vyspovedal, chcel ho hostinský pohostiť. Bavili sa a hostinský vravel: „Vždy sa vodí chudobnému zle: bohatí spia, chudobní chodia.“ Kňaz povedal hostinskému, či je on chudobný, a ten, že peňazí potrebuje, že mu bolo ľúto sluhu hnať na takú krátku cestu zarobiť päť zlatých. Riekol kňaz: „Nechce sa bohatým spať, len chudobným.“ „Nie ste vy, pane, boháč.“ „Čo vy, hostinský, viete?“ „A pravda, že ja viem; vy ste len kňaz a prišli ste v noci sem, a váš biskup si spí.“ Kňaz mu núkal stávku, ak spí biskup, a vyložil dve stovky. I hostinský sa stavil o dve stovky. Kňaz vravel: „Ja sa vám po polnoci o jednej hodine stavím, že teraz biskup nespí.“ Odpovedal hostinský: „Položte sem dvesto zlatých, uverím.“ Kňaz rozopäl svrchný šat, vyňal zlatú reťaz, na zlatej reťazi zlatý kríž. „Pýtajte sa, hostinský, kto som, tých cudzích ľudí.“ Prisvedčili ľudia, že ani jeden kňaz nenosí zlatú reťaz a zlatý kríž dňom a nocou, iba biskup. Tak prehral hostinský za piatku dve stovky.

1. Medvecký, Detva 211, podáva túto verziu:

Detvan priniesol dieťa na krstenie, a keď mu kňaz odhaľoval tvár, poznal otec, že priniesli „lanštiaka“, a utiekol s ním domov.

2. Podobné anekdoty rozpráva J. Ľ. Holuby z Bošáce, Český Lid V. 37.

Pod Lopeníkom, ale už na Morave, je dedina Brezová. Jedna kopaničiarka, dlho chorá, porodila slabé dieťa, ktoré veľmi málo rástlo. Keď sa za rok uzdravila, porodila dieťa zdravé a silné. Tretieho dňa prišli kmotrovia, a keď sa najedli a napili, vzali z kolísky, kde obe deti ležaly spolu, to menšie dieťa a bežali s ním na faru. Keď boli kmotrovia preč, videl otec, že vzali miesto novorodeniatka dieťa slabé. Bežal za nimi a kričal: „Kmocháčku, vráťte sa; vzali ste lonščáka!“

Zápis v rukopisnej sbierke J. Ľ. Holubyho (str. 54) je veľmi stručný.

V Slov. Pohľadoch, XVI, 321, č. 29, je verzia „Sprostý Juro“ z Bošáckej doliny.

Juro uvidel zajaca spiaceho v kríčku, zastal natešený a začal počítať, čo všetko bude mať z toho zajaca: zabije ho, predá a kúpi hus, hus bude mať húsence, za ne kúpi si teľa, z teľaťa vyrastie krava, z kravy zasa bude mať teľa, za teľce kúpi si koňa, potom sa ožení a na koňoch si privezie mladuchu. Bude to svadba, akej ešte v dedine nebolo. Zavýskal si a tým prebudil i vyplašil zajaca. Bolo po husi, po teľati, po koňoch, po svadbe.

Podobne bol rozbitý v príbuzných verziach hrniec kaše, medu, oleja, rozbité vajce a i., srovn. Benfey, Kleine Schriften II, 78; Clouston, Pop. Tales. II, 432; Montanus vyd. Bolte, 603, č. 53; Jacques de Vitry, ed. Crane, 154, č. 51; Archiv für. slav. Philol. XXII, 307, č. 403, XXXI, 285, č. 271, Zs. d. Ver. für Vkunde XX, 171.

Z rukopisnej sbierky J. Ľ. Holubyho, str. 63, je verzia, ktorú rozprával Zámečník.

„Jeden veliký milovník zajačíny, keď nesmel zajacov v poli strielať, stavával v záhrade pri dome na zajacov slopce a od slopca prevliekol motúz až do ízby a tam naň uviazal zvonec, aby, jak náhle sa zajac do slopca chytí, zazvonil a tak milovníkovi zajačíny oznámil, že bude mať pečienku. Ktosi ho z pomsty udal, že lapáva zajacov. Práve mal zase slopec nastavený, keď došiel do domu boženík aj s hajdúchom na inkvisiciu strany toho lapania zajacov. Ani dobre dvere za sebou nezavreli príchodzí, keď zvonec nad oknom zacingal. Boženík sa pýtal: ,Žalovaný si, že chytávaš zajacov; je to pravda?‘ Gazda riekol: ,Veru chytám, a kebych jich nechytal, boli by mi dávno poshryzali všetky mladé štepy v zahrade. Aj teraz práve sa jeden chytil, a nech sa len dívajú, idem ho vyplatiť, aby mi sem viac nechodil.‘ Vzal tedy bič do ruky, vyšiel do zahrady, pootvoril trošku slopec a počal tam lapeného zajaca nemilosrdne sľahať a naňho pokrikovať: ,Počkaj, veď ťa ja naučím do mojej zahrady chodiť! Nemáš dosť hory, musíš mi až sem chodiť stromky obžierať!‘ a potom zajaca vypustil. Boženík sa na to díval z okna. Keď sa gazda vrátil, riekol: ,Tak, hľa, já chytám a vyplácam maškrtných zajacov!‘ Týmto fígľom nielen že ušiel pokuty, ale ešte aj pochvalu získal od boženíka.“

Z rukopisnej sbierky J. Ľ. Holubyho, str. 63, je verzia, ktorú rozprával Zámečník.

„Raz sa jakosi v tuhej zime zatáral vlk do podhradského chotáru z vrchov zavažskych. Jak ho ľudia zbadali, sbehli sa všetci zemani, flintami ozbrojení, a medzi nimi aj Štefan Kozic, vlka honiť, a jak bude možno, aj zastreliť. Že bol vlk vyšľakovaný až do Kolkového, obkolesili zemani tento vršek a Štefan Kozic s inými so strany od Mičkovky postupoval do Kolkového. Tu zrazu vidí, jako vlk zrovna proti nemu beží, až mu tak sňah za patami lietal. Štefan Kozic sa velice naľakal, hodil proti vlkovi flintu a zkríkol, čo mu hrdlo stačilo: ,Huhuhu!‘ Vlk sa kriku naľakal a dal sa na útek smerom k Ivanovskej doline. Toho hrdinského strelca ale do smrti premŕzali, jako zahnal vlka.“

Slov. Pohľady XII, 641 — 2, majú od F. Šujanského „Povesti“, č. 4, „Hlásnikova rada“.

Stále pršalo a ľudia sa radili, ako by sa dážď dal zastaviť: jedni chceli zapchať všetky diery, ktorými ide, druhí chceli postaviť veľký „širák“ (dáždnik), iní chceli svet obrátiť hore nohami. Napokon hlásnik vravel, aby nechali dážď pršať do zajtra, a keď neprestane, nech si robí, čo chce. Tú radu uznali za najmúdrejšiu a hlásnika povýšili za rychtára.

1. V Prostonárodnom ZábavníkuX XII (Štiavnickom), str. 219 — 220, č. 4, je táto verzia, ktorú zapísal J. A. Molitoris.

„Jedna vdova viprosila si od pána pátra jeden deň pašie v kosťoľe spjevať, čuo jej on aj dovoľiu, a pán rechtor hu naučiu. Ako už bolo po kostoľe, pán páter sa troška zaľúbiu do tej vdovi a povjedau jej, abi ho prišla navštíviť jeden večer. Ona sa aj zachiťila, aľe jej prišlo do rozumu, že pán páter má jedního maľičkiho psíka, kterí hňeť brechá, koho spozoruje do dvora kročiť; ak bi teda ten psík začau do ňej šťekať, kucharka bi to mohla zveďjeť a ju dobre viopálať, vráťila sa domou.

Na druhí ďeň prišla do kostola a pán páter hu hňeť poznau a takto si s ňou spjevau, lebo aj vtedi boľi pašie.

On:

Ona:

On:

Ona:

On:

Pozn. Ona mu vždi dala odpoveť ako aňjel z ňeba, a aj teraz pašie spjevali, ako predtím.“

2. Etnogr. ZbirnykX XII, 86 — 7, č. 41, má verziu zo Spišskej stolice.

Vdova po kapitánovi sa zariekla, že sa nevydá. Vojak plakal večer pod oblokmi, pani ho zavolala po slúžke a pýtala sa, prečo plače. Vravel, že si namastil hlavu takou masťou, že keby mu ju vzali, ostal by len hrtan. Pani mu kázala, aby si ľahol, a slúžke nariadila celú noc nespať. Keď slúžka pri ňom zaspala, vojak zhasil lampu, zakryl si hlavu plášťom a vstal. Slúžka ľaknutím skríkla, že vojakovi už vzali hlavu a len hrtan mu ostal. Pani pribehla, zasmiala sa a povedala, že si ho vezme.