ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Český Lid XII., str. 474 — 477, má verziu z Bošáckej doliny. V rukopise J. Ľ. Holubyho na str. 242 — 244 je poznačený rozprávač: Ján Ochodnický.

Sedliak vystrojil svojho synka do škôl, lebo chcel mať z neho pána. Chlapec si prehodil batoh so šatami, so slaninou a klobáskami a vykročil rázne, aby do večera došiel do mesta, kde tá latinská škola bola. Kým mu stačilo jedlo, chodil do školy a veselo sa mu žilo. Ale keď sa minuly i peniaze i jedlo, ušiel domov, aby sa otcovi pochválil, koľko sa v škole naučil. Cestou premýšľal, čo má otcovi odpovedať, keď sa ho bude vypytovať, čomu sa naučil. Vtom vrazil do čohosi a videl, že je to kus odlomenej píly. „Už to mám,“ povedal si náš latinák, „toto bude po latinsky pilicus.“ Kráčajúc ďalej, zazrel na ceste kus odlomenej laty. „Dobre, toto bude po latinsky laticus.“ O chvíľu zavadil nohou opäť do čohosi na ceste a videl kus starej sáry. „I to sa mi zíde, toto bude po latinsky saricus. Už mám teda pilicus, laticus, saricus.“ A to si ustavične opakoval, aby to nezabudol, lebo si umienil, že bude hovoriť len tieto slová, aby si ľudia mysleli, že sa musel toľko učiť latinsky, až slovensky zabudol. Už sa zvečerievalo, keď dochádzal domov, nevidel jamy popri ceste a spadol do nej. V smrteľných úzkostiach volal: „Pilicus, laticus, saricus a z jamy nikam.“ Na krik sbehli sa ľudia, vytiahli ho po rebríku, ale on na všetky otázky odpovedal: „Pilicus, laticus, saricus.“ Vtom pribehol jeho otec, poznal syna a divil sa, že už prišiel zo školy domov, a opýtal sa ho, či sa už vyučil. Ale chlapec odpovedal len „pilicus, laticus, saricus“. Otec zalomil rukami, že synkovi vybili z hlavy slovenčinu a vbili latinčinu. Ráno doviedol otec syna k Židovi, ale ani on nič z jeho reči nerozumel. Tak ho zaviedol k učiteľovi, ktorý vychodil štyri latinské, ale ani on ničomu nerozumel a súdil, či má chlapec všetky smysly pohromade. Radil mu, aby ho doviedol ešte na faru.

To je svojrázna verzia, rozšírenej anekdoty, srovn. môj článok „Eine alte Schulanekdote und ähnliche Volksgeschichten“ v Zs. f. Öster. Volkskunde XI, str. 158 ad. Iné verzie: Mater. antropol. archeol. X, 2, str. 296 č. 64; Kića VIII, č. 29; Kićine priče 115; Merkens, Wass sich das Volk erzählt I, 223 č. 265a; Behrend, Märchenschatz, 15 č. 6; Vlämische Sagen, 206.

Nasleduje nová látka, viď hore IV, 460 č. 121 D.

1. Dobšinský VII, 10 — 20, podáva verziu pod názvom „Ďuro-trulo“.

Žena poslala synka, ktorý nič ešte zo sveta nevidel a nevedel, na trh pre sitko a poučila ho, aby si stále opakoval: „Sitko riedke.“ Prišiel k človeku, ktorý práve rozsieval žito, ten rozumel, že volá „žitko riedke“, vylátal ho stykom a poučil ho, že má volať: „Aby toho bolo viac!“

Ďuro opakoval potom tie slová, a keď ho počuli dvaja chlapi, ktorí sa pred krčmou ruvali, zbili ho tak, že chlapec úplne zabudol, prečo ho mať poslala, a vrátil sa domov.

Pripojený je potom motív F.: Jano na trhu.

Potom mať Ďura poslala plátno predať. Chlapec predal ho stĺpu, ktorý zavŕzgal, keď ním pohol. Mal na druhý deň prísť pre peniaze. Potom kúpil na rozkaz matkin panvičku. Na zpiatočnej ceste chytal vtáčatko, trojnohá panvička mu zavadzala, zahodil ju, že o svojich troch nohách skorej môže prísť domov, ako on o dvoch.

Nasleduje motív G. Dary od mladuchy.

Potom ho mať poslala na vohľady. Počínal si tam hrozne nehybne, ani sa nedotkol vajec na tvrdo varených, ktoré mu núkali. Pokládli mu ich do vrecka a poslali ho domov. Mať ho poučila, ako ich mal jesť, a keď potom druhý raz zašiel do toho domu, dal sa takto bieliť a na štvoro krájať každé hrachové zrnko z misy, ktorú mu predložili. Mať ho poučila, že si mal nabrať „do priehrštia a do úst nasypať“. Videl potom, ako staväli košiar pre ovce a diery vybíjali železným kolom, kde mali vrážať koly. Vzal si kôl a pustil si ho do roztvorených úst. Kôl mu potom vyrazil tri zuby a Ďuro krvácajúci dobehol domov. Poučila ho mať, že kôl mal doniesť na pleciach domov a poslala ho ku Katrene. Prisadol si k nej a ona mu darovala ihlu, lebo nemala nič iného, a on radostne ponáhľal sa domov. Dohonil na ceste senný voz a vopchal ihlu do sena. Keď ju potom hľadal, pohoničia mu vymastili chrbát. Mať ho poučila, že si mal ihlu zapichnúť za klobúk. O týždeň išiel zasa na vohľady a mal niečo pýtať do gazdovstva. Povedali mu, aby si odviedol jalovičku zo stajne. Chcel ju vopchať do klobúka, ale jalovica sa zdurila, ušla a on sa naprázdno vrátil domov. Mal ju vziať pekne na povrázok a doma uviazať o jasle a predložiť jej čistého sena, aby mu privykla. Pošiel potom pýtať nevestu, a keď mu ju dali, uviazal ju na povrázok, doviedol do stajne, priviazal o jasle a predložil jej sena. Pochválil sa potom matke, ako to spravil. Keď počul poučenie matkino, že ju mal priviesť dnu, vrátil sa do stajne, ale jej už tam nenašiel, odviazala sa a miesto seba priviazala kozu. A hlupák odviazal kozu, vyobjímal ju, vybozkával, vraj: „Moja ty drahá úprimná!“ I pojal ju okolo hrdla a za predné labky, čo ako sa mu spierala, voviedol ju do izby a uložil sa s ňou na pec.

Mať poslala ho potom inam na vohľady a povedala mu, aby po tej Zuze aspoň raz pohádzal očami. Zapamätal si Ďuro slová materine, išiel do stajne, povyrezával ovciam oči a pobral sa na vohľady. Otvoril dvere a hádzal po dievčati tými očami. Pes ich pochytal, a keď ich Ďuro viac nemal, vrčal doňho; Ďuro dal sa na útek a pes za ním. Večer mať dokonala sobáš.

Nasleduje motív H: Svadba.

Keď sa manželia po veselí uložili, prebudil sa Ďuro, že by jedol; vyskočil na pec, kde bola pečienka, a zjedol mačence, ktoré mu doniesla žena. O chvíľu zas ho smädilo, v komore našiel pivo, vytočil ho a všetko rozlial. Mal ho zasypať pieskom — zasypal ho bielym, mäkkým pieskom — múkou. Ale jednako bol ešte smädný; našiel na polici spuštiak cmaru, vypil všetek, chcel ešte pochrániť, vopchal do spuštiaka obe ruky a potom ich nemohol vytiahnuť. Mal ho teda otrepať o lavicu, ale pri tom vybil oko tesťovi, ktorý spal na lavici; podľa iných zabil pritom starého otca.

Vydavateľ poznamenal, že túto rozprávku „podali Franko Kubovich z Turca a Zuzana Mydielkovská z Liptova“.

Rukopis prvého textu zachoval sa v sborníku „Rozličné rozprávky“ č. 1, str. 1 — 4.

Text Dobšinského shoduje sa s týmto rukopisom veľmi značne, aspoň s jeho počiatkom, miestami doslovne, vyjmúc rozličné štylistické opravy a, pravda, i opravy diktované zreteľmi estetickými.

Mať hlupáka poučuje, ako mohla panvička prísť domov: „keď tá nežerje ani nespí ani nesere ani neští.“ Miesto toho rázovitého a naozaj ľudového zvratu je vytlačené veľmi bezfarebne: „keď jej nohy nehýbu sa“.

Po tejto scéne nasleduje cesta hlupákova za nevestou, a to druhá úprava Dobšinského, kde mať syna poučila: „Dobre očima háč na tu Kačenu.“ Ale ženích prišiel domov, že už nikam nepôjde; hovorí hneď materi: „Ver ja na vohladi už nepuojdem, lebo sa ma nabili, keď som očima začau hádzať — ak neveríte, chodte do maštale a uvidíte, že ani jedna ovca očú nemá.“

K tomu dodáva rukopis, čo úprava Dobšinského nemá. „Nuž ti Ďuro-trulo! bodaj že si taku chitru nedostau, ako si ti, a bláznivú — ale ta už len musím oženit, aspon té ovce budau na veselja. Idem ja sama do tich Vrtjakou. Bude to najlepšje, len rovnú.“ Išla — dokonala — bol sobáš i veselja. Potom si ľahli spať. Ďuro sa prebudí: „Oj, žena, já by jedou“… a ďalej doslovne rovnako, ako v tlači, str. 19, až do zakľúčenia, ktoré je v rukopise menej dokonalé: „Ale ja som sa veru zabudou opítat, lebo ked sa to stalo, stau som za košom vodi, torí sa prevrhou, a mna z tej krajiny až hen sem došikuvala ta povoden, tora bola vari taka, ako za dnou Noë.“

2. V Časopise Muzeálnej slovenskej spoločnosti XV, 42 — 44, je verzia „O glupom parobkovi“; podal Julius Botto nárečím pohorelským z Gemerskej stolice.

Hlupák mal sa ženiť a išiel kúpiť žene sito. Zabudol, ako sa to volá, vrátil sa k materi a ona mu povedala, aby si po ceste opakoval slová „sito riedke“. Prišiel na pole, kde siali žito; oráči naň volali, prečo to volá, a zbili ho. Vrátil sa domov.

Mať ho poslala, aby si našiel nevestu, i išiel na vohľady a rozkázala mu, aby si od dievčaťa niečo vypýtal; nasleduje potom motív G. Dostal ihlu, vopchal ju do senného voza. Mal si ju zabodnúť za klobúk. Dostal druhý raz psíka, uviazal si ho o klobúk, mal ho volať za sebou. Dostal kus slaniny, vliekol ju za sebou, volal, prišli psi a zožrali ju. Mal slaninu priniesť v plachte. Po štvrtý raz dostal kravu, priniesol ju v plachte, posadil ju doma za stôl a dal jej lyžičku do ruky. Mal ju priviesť na reťazi, priviazať o jasle a dať jej sena. Po piaty raz dievča prišlo s ním samo, odviedol ju na reťazi do stajne. Matka ju odviazala, žena potom robila si z neho žarty. Uložila ho v noci na pec a položila vedľa neho kozu. Poslala ho žena potom do roboty. Večer chcel jesť, žena volala, že má na peci pečienku, zjedol mačence. Žena ho poslala, aby si umyl ruky, vopchal ich do hrnca s kyslým mliekom a nemohol ich vytiahnuť. Žena mu kázala, aby vybehol s hrncom a otrepal ho o stĺp. Otrepal ho o hlavu starého súseda a zabil ho. Chválil sa žene, že stĺp vyvrátil; žena, keď videla mŕtveho, sobrala perinu a utekala do hory a on za ňou. Spýtala sa ho, prečo nič nevzal z domova, nuž sa vrátil a doniesol dvere. Vyliezli na strom, prišli zbojníci, varili si mäso, muž pustil dvere, zbojníci ušli, manželia najedli sa mäsa a vrátili sa domov.

3. Czambel, § 176, str. 341 — 2, má verziu z Abaujskej stolice.

Mladík vypýtal si od milenky darček, dostal ihlu, strčil ju uhliarom do uhlia (nie do sena). Mať mu vravela, že ju mal strčiť za klobúk. Dostal psíka, rozsekal ho a kosti zastrčil za klobúk. Mal ho uviazať na povrázok. Dostal kus slaniny, ťahal ju na povrázku, psi mu ju zožrali. Mal ju vziať na chrbát. Potom dostal kravu, niesol ju na chrbte domov, krava mu spadla do doliny; mal ju uviazať na povraz. Potom išlo s ním dievča samé, ale tento motív nie je rozvedený, iba sa prosto rozpráva, že si dievča odviedol domov a oženil sa s ním.

Mať mu naložila, aby napiekol husí na hostinu; nahádzal živé husi do pece. Inokedy išiel predávať plátno, pri tom bolo dievča, hodil plátno na dievča, že si ráno príde pre peniaze (ako inde na sochu 134 F). Ráno mu dievča nechcelo zaplatiť. Zakľúčenie je porušené: vliezol pod posteľ, vytiahol vrece s peniazmi a vrátil sa domov, peniaze vysypal na dvorček, volal ľudí, aby prišli sbierať. Tak nemal ani plátna, ani peňazí.

4. Podobne počína si opilý muž, keď sa v noci vrátil domov a chcel večerať, v anekdote zo Spišskej stolice, Etn. Zbirnyk IX, 88 č. 43. Žena mu povedala, že má na peci v hrnci „pacali“; opilec našiel iný hrniec, kde bol ženin čepiec vo vode, a zjedol ho. Žena ho potom hrešila.

5. Najstaršie literárne, knižné spracovanie je v Novom i Starom Vlastenskom kalendári a Slovenskom Pozorníku na rok Páne 1843, str. 61, „Tomu se zle svedlo“.

Majster Tesnošil v Kocúrkove mal hlúpeho učňa, na ktorého deti pokrikovaly: „Aha, Maco hlupák!“ Poslal ho raz, aby v lekárni nakúpil „nič“, že je najlepšie do oka. Maco si opakoval cestou stále slovo „nič“. Pri rybníku sedeli rybári, ktorí nič neulovili, a práve keď išiel Maco okolo, ťahali prázdne udice. Keď počuli Macovo „nič“, ubili ho a poučili, že mal povedať: „Ej, bodaj že by ste ich viac boli nalapali!“ Ďalej stretol sprievod, vedúci zločinca na popravu. Maco podľa rady rybárov vravel: „Ej, bodaj že by ste ich viac boli nalapali!“ Dráb ho zbil a poučil, že mal povedať: „Pán Boh buď duši jeho milostivý!“ To si Maco stále opakoval. Počul to „šerha“, ktorý vliekol zdochnutého koňa, myslel, že to Maco hovorí o koňovi, a zbil ho, že mal povedať: „Fuj! čo to za škaredá mrcina!“ Tie slová povedal Maco pri kostole, práve keď išla pomimo neho mladucha. Za to ho zbil družba, že mal vravieť: „Ej, keby sa mne také šťastie potrafilo!“ To povedal Maco, keď videl, ako garbiar tresce svojho učňa. Zasa ho ubili. Maco plakal, čo má hovoriť, garbiar skríkol: „Nič!“ Tu si Maco spomenul, čo mu jeho majster naložil.

Tento motív, hojne rozprávaný, bol už v starej literatúre orientálnej a europskej spracovaný. Srovn. Kubín, Kladské pov. II, 301; Anmerk. KHM Grimm III, 146. Iné verzie: Vyhlídal, Pohádky a pov. z Hané, 5 č. 1; Danica IX. (1868), 503 č. 10; Tordinac, 38 č. 18; Bos. Vila XXVII, 254; Srpski dialekt. zbornik II, 455 č. 19; Šaulić III, 163 č. 163; Sokolovy, Sk. bělozer., 37 č. 18; Hnatjuk, Geschlechtsleben ukrain. II, 261 č. 289; Bogoraz, Oblastnoj slovar’ kolym. narěčija, 303; Wesselski, Nassreddin I, 91, 251 č. 169; II, 117, 213 č. 435.

1. Nový a Starý Vlastenský kalendár a Slovenský Pozorník na rok Páne 1843, str. 56 — 58, má verziu „Chytrý Matěj“.

Najmladší syn má doniesť bratom ovčiarom na pole jedlo; dva hrnce, v jednom bol kyseľ, v druhom švábka s polievkou; do šatky mu zaviazali pol chleba. Prišiel na most, na ktorom bola diera. Bál sa, že by v nej nohou zaviazol, zapchal ju teda pol pecňom chleba a prešiel most.

Keď sa obzeral, videl tieň, ľakol sa ho, dal sa na útek, ale kedykoľvek sa obzrel, videl za sebou svoj tieň. Pochlapil sa, zastal a povedal mu, ak mu nič neurobí, že mu dá švábku, a hádzal mu ju po kúskoch. Potom mu hodil ešte hrniec s kyseľom. Udychčaný pribehol k bratom, a keď sa ho spytovali, kde má jedivo, odpovedal, ukazujúc na svoj tieň: „Tento čierny čert ma naháňal a chcel ma zjesť, preto som mu dal švábku i kyseľ, aby ma ušetril a nechal.“ „Veď je to tvoj tieň a nie čert, hlupák,“ skríkli ovčiari. „To ste mi mali povedať prv,“ odpovedal Matej, „od toho času už nebudem taký hlúpy.“

Hladní bratia odišli domov najesť sa a kázali Matejovi pásť ovce a pečlive ich držať pohromade. Malej vzal palicu a bil ovce, ktoré odchádzaly stranou, že padaly, zabité ovce snášal na kopu a nebolo ešte ďaleko popoludní, keď ich už naskladal veľkú kopu. Podobne Mater. antropol. XI, 28, 30, č. 27, 28. Bratia odniesli potom ovce do ovčinca a ušli do hory. Na ceste si spomenuli, že ovčinec nezatvorili, a kázali Matejovi, aby sa vrátil a zatvoril dvere, aby ich nikto nemohol otvoriť. Matej sa vrátil, vzal materi hrušky a krčah vína a dvere na plecia; myslel si, že dvere nikto neotvorí, keď ich on má na chrbte. Prišiel k bratom a oni mu rozkázali, aby dvere niesol i ďalej. Položil na dvere ešte hrušky a krčah, aby mu niečo odľahlo. Prišli do hory až v noci, vydriapali sa na svrčinu, aby tam mohli prenocovať. Len čo vyliezli, zazreli pod stromom šiestich mocných chlapov. Rozložili sa okolo vatry a piekli si mäso. Bratia na strome strachy tŕpli a Matej sotva držal ťažké dvere; volal na brata: „Stašku, ja hrušky dlhšie neudržím“, a pustil ich. Ako sa hrušky dolu „šústaly“ cez konáre, zbojníci sa nazdávali, že sa blíži ráno, že vietor shadzuje šušky. O chvíľu pustil krčah, ale ten sa zachytil na vetve a víno po kvapkách kvapkalo dolu. Zbojníci mysleli, že to rosa padá. O chvíľu pustil Matej dvere. Zbojníci nastrašení, že čert letí z húštiny, ušli. Ale jeden z nich bol krivý, neodskočil včas, dvere naňho spadly a on sa uhryzol do jazyka. Ponáhľajúc sa za druhy kričal „počekaj, počekaj“, ale z jeho úst to znelo ako „utekaj“ a zbojníci ešte divšie utekali. Bratia sliezli so stromu, najedli sa, sobrali štyri vrecia peňazí tam zanechané, zaplatili pobité ovce, za ostatok si kúpili dom a pekné šaty. Matej však ostal i v pekných šatách pecúchom a piekol ďalej v popole zemiaky.

Je tu teda rozvedený motív E, ktorý sa opakuje i inde často, v motívoch H i K, 135 D, str. 35. Zbylý zbojník poľakal svojich druhov, keď sa uhryzol do jazyka, je to obmena motívu 134 D, 135 D, „jazyk zbojníkovi vyrezaný“.

Diery v moste zamazané. Srovn. Wesselski, Nassreddin II, 126, 215, č. 444; Cappeler, Litau. M. 45 č. 33 d; Gnědič, Mater. IV, 18; Vasiljev, Pamjat. tatar. 4 č. 2; Čajkanović 361 č. 112.

Tieňu hádzané jedlo, viď Sumcov, Razyskanija 128; Zbiór wiadomości VIII, 3. oddiel, str. 304, č. 4; Mater. antropol. XI, 28, č. 27, 28; Kozłowski, Lud na Mazowsku 345; Lorentz, Teksty pomorskie 367, č. 473, 381, č. 491; B1. für Pommer. VKunde III, 22; Sbornik mater. kavkaz. XXIV, oddiel 2, str. 85, č. 3; Ferd. Hahn, Blicke in d. Geisteswelt der Kols, str. 1, č. 1; O’Connor, Folk Tales from Tibet 34.

2. Sborník Muzeálnej slovenskej spoločnosti XVIII, 81 — 3, č. 50, má verziu „Začal gazdovať s drevenou kozou“ z Hnilca v Spišskej stolici.

Kúsky hlúpeho muža sú vnesené do látky č. 125, 8, viď hore IV, 519. Muža poslali na trh predať maslo; vymazal ním škáry v ceste, psi maslo zožrali. Na druhý deň ich naháňal kyjom, jedného zahnal na svah cesty, pes vyhrabal mu kotol peňazí. Potom ide predávať plátno, na ceste odeje ním Ukrižovaného. Na druhý deň pýta si peniaze a pes mu priniesol vrece peňazí. Napokon má doniesť obilie mlynárovi, to jest bielemu mužovi. Stretne dva biele kone, dá im žito; čo nezožraly, vysypal nazad do vreca. Doma mal vo vreci miesto múky smeti. Potom sa hneď rozpráva záverečná scéna látky č. 125.

Kríž bol na vrchu Grajnar, na ceste z Hnilca do Novej Vsi, a tým je rozprávka lokalizovaná.

Motív ten je zanesený do rozprávky o hlúpom mužovi u rodičov ženiných 135 D, nižšie str. 35. Samostatne rozpráva sa u Czambla, § 227, str. 456 — 458, zo Spišskej stolice.

Bratia, múdry a hlúpy, vstúpili do služieb pánových a pásli ovce. Hlúpy nahovoril múdremu, aby hodili barana so skaly a pánovi povedali, že sám skočil. Všetkých tristo oviec skočilo za baranom. Hlúpy chcel ujsť do hory, ale múdry sa bál; išli domov a pánovi povedali, že ovce zatvorili do stajne. Ráno múdry všetko prezradil, pán ich uväznil v pivnici. Hlúpy vylomil dvere a ušli do hory i s dvermi. Videli zbojníkov pod jedľou, hlúpy vyniesol dvere na strom a tam sa usadili. Večer prišlo dvanásť zbojníkov, priviazali hajtmana na zlatú reťaz o strom, hodovali a veselili

sa. Hlúpy „šikoł“, zbojníci sa dívali a hovorili: „Joj, jak nam Panbuh dobre daje, mana ňebesko léći nom do gembi.“ Potom hlúpi „sroł“, zbojníci sa radovali, že Panboh im pečené halušky s neba posiela. Hlúpy povedal múdremu, že shodí dvere, zbojníci počuli šum, jeden z nich strelil z revolvera, trafil hlúpeho do prsta, až krv striekala. Zbojníci však druha hrešili: „Vidiš, mi či godaľi, ňestriľoj, bo Panbuh num dość dobre davoł i ti teroz jeś do Panaboga streľił.“ Hlúpy pustil dvere, zbojníci mysleli, že už nebo na nich padá, a utiekli. Hlupák sliezol, povedal harnaďovi, že ho pustí, keď mu dá naostriť nožík na jazyku; jazyk mu odrezal a potom ho pustil. Bratia sobrali všetko, čo tam bolo, a vrátili sa k otcovi.

Posledný motív nachodíme ešte v č. 135 D., nižšie str. 35.

V Sborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti I, 172 — 3, č. 10, je verzia zo Spišskej stolice „Nešikovný ženích“. Rukopisný výťah tejto rozprávky zachoval sa v pozostalosti Mišíkovej.

Bohatá vdova chcela, aby sa jej synak — hodne hlúpy — oženil. Hovorila mu, aby išiel do krčmy, hádzal očami po dievčatách, a ktorá sa naň usmeje, bude jeho ženou. Syn vyrezal oči všetkým ovciam, čo mali doma, a hádzal nimi po dievčatách, ale usmialo sa len jedno. Tú mal pýtať. Podľa obyčaje dávali tam ženíchom jesť varené vajcia. Mať ho poučila, aby jedol, čo mu dajú. Syn zjedol vajce i so škrupinou. Mať ho vyhrešila a vravela, že ich mal obieliť a nožom rozkrájať na štyri kusy. Syn podľa jej rady jedol tak varený hrach. (Rovnako Dobšinský VII, str. 13, viď 134 B.) Mať mu povedala, že mal pýtať lyžicu a tak jesť. Syn jedol lyžicou slaninu, mať mu vysvetľovala, že ju mal jesť po kúsku s chlebom. Po štvrtý raz nedali mu nič, ale ho poslali s vrecom ryby chytať. Hlupák zjedol vrece po kúsku s chlebom. Mať ho poučila, že mal doňho nachytať rýb. Po piaty raz dostal kravu, aby ju pásol, vodil ju po vode, i utopil ju. Mať vravela, že mal kravu priviesť domov, zaviesť do stajne, predložiť jej sena a vody. Napokon mu dali dcéru, on ju zaviedol do stajne, nalial jej vody, a išiel pre mať. Mať videla mladuchu, zaviedla ju rýchle do izby, aby nikto nevidel, čo sa s ňou stalo.

Motívy rozprávok, ako si vohľač počína, ako hádže ovčími očami po mladuche, sostavené sú v Anmerk. KHM Grimm I, 319 a nasl.

1. Slov. Pohľady XVI, 217 — 219, č. 18, majú rozprávku „O mládencovi, ktorý psotu kupoval“, z Bošáckej doliny. V rukopise J. Ľ. Holubyho, str. 125, je poznačený rozprávač: Ján Zámečník.

Bohatý sedliacky syn chcel poznať, čo je psota, a išiel ju do sveta hľadať. Vandrovník mu poradil, kde ju najde. Na dne hlbočiny potoka leží psota, nech sa vyzlečie, ponorí sa, rukami po dne pošmátra a ona sama vbehne mu do ruky. Syn tak urobil, vandrovník medzitým ušiel s jeho šatami, peniazmi a merindou. Syn prečkal deň na vŕbe a v noci sa pobral domov, kam sa však dostal až na tretiu noc, celý podriapaný, ubabraný a vyhladovaný. Otec ho ešte privítal remeňom a syn už nechcel hľadať psotu.

Srovn. Národop. Sbor. II, 102.

2. Etnogr. Zbirnyk IX, 13 — 15, č. 8, má verziu zo Zemplínskej stolice.

Sedliacky syn vyštudovaný vrátil sa domov, pýtal sa otca, ako sa mu vodí, a otec mu povedal, že je bieda. Filozof nevedel, čo to je bieda, a išiel ju do sveta hľadať. Prišiel k sedliakovi, ktorý nemohol vyhnať svoje kačice z vody. Filozof sa sobliekol a plával za kačicami a sedliak mu vzal šaty. Nahý usadil sa na hruške. Videli ho paholci, zavolali pána. Filozof mu vravel, že je poslaný z neba a že ten, kto vylezie nahý na strom a bude sa dívať dve hodiny do neba, uvidí Boha. Pán sa sobliekol, vyliezol na strom a filozof mu vzal šaty a ušiel na jeho koňovi. Pán rozhlásil, že dá tomu, kto ho oklamal, tristo dukátov. Filozof mu napísal, kde je. Pán mu peniaze vyplatil a sľúbil ešte tristo dukátov, keď oklame jeho brata, ktorý bol v tej obci katolíckym farárom. Filozof vzal šaflík a povraz a priviazal povraz na brvná. Zapálil všetky sviečky v kostole, obliekol si dlhú košeľu, vzal kaditeľnicu a zvonil na poplach. Sbehli sa ľudia, farár sa díval cez kľúčovú dierku, filozof sa vydával za svätého Mikuláša, a keď mu farár otvoril, povedal, že ho vezme so sebou do neba. Farár poslal ešte pre svoju gazdinú, filozof im kázal, aby sa sobliekli, a položil ich obidvoch do toho šaflíka. Vytiahol ich až k povale, ale ďalej do neba ich nemohol vytiahnuť, pretože zavadzalo sklepenie, spustil ich zasa dolu. Potom odišiel s pánom, ktorý mu vyplatil peniaze.

Tento druhý motív pripomína záverečný motív látky o majstrovskom zlodejovi a jeho stávke s pánom. Viď č. 104 Aa, Ab, Súpis III, 289, 291, 292; Kubín, Podkrkonoší záp. 651. Anmerk. KHM Grimm. III, 388 č. 192.

3. Zo stolice Zvolenskej je verzia, ktorú rozprávala Anna Rajčoková, 43-ročná, „nar. a býva v Brezne“; zapísal ju S. Czambel 14. X. 1900.

„Bou jedon starý žobrák. Chodiu veľa po svete po pýtaňí. A už si šesto zlaťi nažobrau. Tak povedau žene: ,No, ženička moja dobrá, ťeraz už, keď mám ťichto šesto zlaťi, mohou by som už aj za živa isť do neba.‘ A to vypočúvali študenti, lebo dali veľký pozor na to pod oblokom, čo sa zhovárau zo ženou. Ona mu povedala, že by veru bolo dobre, keby oďišiou do toho neba. Ťi štuďenti sa porobili za anielou a prišli pod oblok jeho a začaľi mu tam spievať: ,Józefko, prišli zme pro tebä, aby si šiel s nami do nebe s peniažkami.‘ On ím zavolau: ,Idem, idem, sväťí anielikovia. A koľko že kcete ťích peňazí?‘ Oni mu zavolali: ,Tristo zlaťi.‘ Potom im on povedau, že by zajtrá prišli, že sa musí zo ženou rozlúčiť. Povedau žene: ,Ženička moja dobrá, uši mi novú košeľu a napeč mi koláčou.‘ V druhý večer zas prišli štuďenťi pod oblok aj s plachtou a zas tak spievali, ako vtoďi. Žobrák sa od žene odobrau, štuďentom tristo zlaťi dau a ľahou si do ťej plachťi. Všade idúci mu spievali, keď ho niesli. Prišľi nad jedon mostík a pod ťím mostom bolo blato, taká kaluža. Začaľi mu spievať: ,Józefko, už ideš do neba.‘ Pustili plachtu a pustili ho do bariňi. Vtom štuďenti ušli preč a jeho nahaľi tam v bariňe. On tam božekau, kým sa z bariňi vytiahou. Potom prišiou pod oblok k svojej žeňe: ,Ženička moja dobrá, otvor že mi.‘ A tá keď ho videla, začala ho prezývať: ,Ťi starý blázon. Dobre som ťi povedala, že by si peniaze nedávau, že ťa ťí tvoji aniela oklamú.‘ Žobrákovi bolo zima, triasou sa, prosiu ženu, žeby mu len čím skorej dala háby, žeby sa mohou preobliecť, a žeby sa ňehnevala. Potom sa preobliekou a dlho rozmýšľau, ako ľahko prišiou o svoje ťažko nazbieraňie peniaze. A potom už nigdá viacej na to nepomysleu, žeby šiou za živa do neba.“

4. Malinowski, 138 — 9, č. 6, podáva verziu zo Spišskej stolice.

Kráľovský syn išiel hľadať biedu a pýtal sa pocestného, či ju nevidel. Ten mu povedal, aby sa zobliekol a išiel hľadať do krovia. Princ poslúchol, ale klamár mu ušiel s koňom i šatami.

Princ išiel ďalej, prikryl sa dvoma listy, prišiel k furmanovej žene a prekvapil ju s milencom. Viď ďalej hore IV, 273.

V rozprávke z Oravskej slolice chlapec, hľadajúci trinástu školu, bol podobne od chlapcov oklamaný o odev i kone. Že sa vraj musí vykúpať, kto chce ísť do trinástej školy. Srovn. 102 Ah (hore IV, 268).

Základný motív má táto látka spoločný s legendou o hrdom kráľovi Jovinianovi, v. R. Köhler, Kleinere Schriften II, 207, 250, 584; Veselovskij, Razyskanija rus. duchov. stich. III — V, str. 104; Dragomanov, Rozvidky III, 348; Kümmel, Drei italien. Prosalegenden 42.

Podobne Zbiór wiadom. antropol. XVII, 276, č. 18; Federowski, Ľud białoruski III., str. 175, č. 329; Zeitschrift des Vereins für VKunde IX, 411, č. 8; Tarasevśkyj, Geschlechtsleben des ukan. Bauervolkes I, 279, č. 262; Levčenko, 468 č. 551.

Malinowski, 147 — 8, č. 4, má verziu zo Spišskej stolice.

Boli štyria bratia, medzi nimi jeden hlúpy. Poslali ho, aby išiel domov, dal materi jesť a vykúpal ju. Hlupák ju oparil vo vode, mŕtvolu uložil do postele a dal jej jedlo do úst. Bratia išli do sveta, ale hlupáka chceli nechať doma; schoval sa do vreca. Keď odpočívali, spomenuli si, kde je asi hlupák, a on sa im ozval. Dali sa do služby za pastierov oviec. Hlupákovi vraveli, aby všetky „navracal“; ovce mu prišly do cesty a on všetky pobil. Odniesli ich do stajne; keď si bratia pri večeri brali po dvoch haluškách, hlupák povedal, že nosili len po jednej ovci; pán poznal, čo sa stalo, a zatvoril ich. Hlupák vylomil dvere a s nimi i s bratmi utiekol do hory. Skryli sa na strome, prišli zbojníci, varili si mäso, hlupák sa na nich vypotrebil a oni hovorili, že padá mana. Potom shodil dvere, zbojníci sa naľakali a ušli, ale jedného dvere pričapily, bratia sišli, nabrali si peňazí a navrátili sa domov. Viď 134 D, hore 24.

Mať podobne vykúpaná vo vriacej vode: Hruška, Na hyjtě II, 41; Behrend, Märchenschatz 74, č. 21; Blümml, Schwänke, Mär. französ. 24; Stumme, Maltes. M. 55, č. 16; Javorskij, Pam. galič., 215 č. 84; Kúnos, Türk. VM 39; Sbornik kavkaz. X, 3. oddiel, str. 13 — 15. Inde bola mať sotená do pece a upečená: Pitre, Nov. pop. toscan. 197 — 198; Imbriani, Novell. fiorent. 597; Lorimer, Persian Tales 70 č. 12; Bompas, Santal Paganas 17 č. 1.