ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Slov. Pohľady XVI, 214 — 217, č. 17, majú rozprávku „Muž v ženskej robote“, z Bošáckej doliny.

Juro Kvasnica hrešil na svoju klopotnú robotu, kdežto žena si len doma sedela. Žena mu navrhla, aby si robotu zamenili. Žena išla ráno do hory na robotu, muž si doma ešte ľahol, lebo myslel, že je ešte dosť času. Napokon ho prebudilo krikom dieťa, nachoval ho prichystanou kasičkou, vbehol do stajne, kde ručalo teľa, vyniesol ho na povalu a priviazal o hradu pri hŕbe otavy, aby žralo podľa vôle. Kolísal jednou nohou dieťa a miesil v koryte cesto, na chrbát si priviazal mútovník. Mútovník sa triasol, smotana sa srážala v maslo, vtom sa prevrhla kolíska, dieťa vypadlo, naľakaný chcel ho zdvihnúť, ako sa zohol, rozliala sa mu smotana do cesta a cesto sa lialo po dlážke. Juro nariekal, čo na to povie žena. Spomenul si, že rada jie vyprážané ryby; všetko upratal, chalupu zatvoril a bežal k vode. Keď videl vo vode množstvo veľkých rýb, hodil po nich obuškom, ale ani jednej netrafil a ešte prišiel o obuštek. Vyzliekol sa a skočil do vody, aby kyj vylovil. Vtom však priskočil tulák a ukradol mu šaty. Juro obuštek vylovil, aby zakryl svoju nahotu, poobkladal si telo lopúchmi z „devesela“, ktorý tam hojne rástol. Tak preoblečený prikradol sa domov. Ale sotva vkročil do dvora, videl na násype roztiahnuté mŕtve teľa, ktoré sa odtrhlo a sletelo dolu. Ako tak nariekal, vrátila sa žena s nákladom dreva. Už Juro nechcel vedieť o ženskej robote.

2. Z rukopisnej sbierky J. Ľ. Holubyho, str. 246, je táto rozprávka:

„Žena išla na celý deň do poľa za robotou a muž zostal sám doma. Na obed mal navariť múčnej kaše. Nalial tedy do hodného hrnca vody a nečakal, až voda zvrie, ale hneď počal do nej usýpať múku a ju varechou miešať; a keď sa mu to len vždy riedkym byť zdalo, len zčerstva múky prisýpal, až sa počala kaša v hrnci hriať, dvíhať, bubliny robiť, odfukovať a von z hrnca kypieť. Keď len kaša von vyvierala, gazda jednou rukou varechou kašu miešal, a druhou velikou lyžicou kašu kypiacu na vahan vyberal. Keď bol vahan plný a kaša len vždy z hrnca kypela, vzal mísu a do tej kaše odoberal, až ju aj naplnil: ale v hrnci kaše neubývalo, lež na div sveta vždy jej pribývalo. Poskočil si tedy pre korýtko a do toho vyberal kašu z hrnca, až aj to sa zaplnilo. V hrnci to ale ustavične frfľalo a kaša von kypela, tak že si gazda nevedel inej pomoci, ako randlice a taniere, kde jaký pochytil, navyberanou kašou naplňovať, až mal všetky riady plné, kašu s hrncom odstavil: a predca to nebola kaša, len jakési blato, nie súce na jedenie.“

Srovn. Anmerk. KHM Grimm I, 321.

Malinowski, Powieści ludu pol. na Śląsku II, 100; Chełchowski, Przasnysz II, 56; Šein, Mater. sěv. zap. kraja II, 221 č. 103; Mater. kom. język. II, 9 č. 3; Bessaraba, Cherson 66 č. 3; Čubinskij, Trudy II, 528 č. 24; Hnatjuk, Geschlechtsleben ukrain. II, 147 č. 238; Gnědič, Mater. IV, 9; Živaja Starina XIV, 54 č. 7; Kića VII, č. 14; Čajkanović 373 č. 120; Brastvo IX — X, 383 č. 7; Šaulić III, 137 č. 119; Sbornik nar. umotvor. XXXVI, 105 č. 7.

1. Slov. Pohľady XV, č. 4, str. 328 — 9, podávajú verziu „Cigáň, ktorý si sám hrob kopal“, z Bošáckej doliny. V rukopise je poznačený rozprávač: Ján Búlik.

Cigán vyliezol na strom, aby odťal silnú haluz. Sadol si na konár, ktorý odtínal. Išiel pomimo kňaz a povedal mu, že spadne. Naozaj o chvíľu spadol a veľmi sa udrel. Bežal potom Cigán za kňazom spýtať sa ho, ako to mohol vedieť, že spadne, a keď počul jeho odpoveď, pýtal sa ho, kedy umrie. „Až ti zadok ostydne,“ odpovedal kňaz. Vrátil sa domov s drevom zamyslený. Doma pokálal drevo na drobno, poukladal ho pekne a sadol si na zem. Ale zem bola chladná, začal ho zadok chladiť, tak postrašený povedal žene, že prišla posledná jeho hodinka. Aby vedel, kde bude ležať, išiel si sám hrob vykopať. Keď hrob už hlboko vykopal, uháňal cestou pán na štvorzáprahu; Cigán vyhodil lopatou hlinu, vystrčil strapatú hlavu, kone sa zjašily a pána shodily. Pán poslal sluhu podívať sa, čo to bola za príčina. Kočiš videl Cigána v jame, počul, že skoro umrie, že mu chladne zadok. Pán si dal Cigána zavolať, povedal mu, aby si ľahol, že mu zadok zohreje. Dal sa ho biť korbáčom, Cigán ani nemukol, ale celý uveličený zaťal zuby a volal, aby pán len mocne bil, že sa už zadok zohrieva. Keď bolo dosť, poďakoval sa Cigán pánovi, dovliekol sa domov, nemohol síce na rozohriatom zadku týždeň sedieť, ale bol jednako rád, že nemusel umrieť.

2. Czambel, § 168, str. 332 — 3, podáva verziu zo Šarišskej stolice.

Figliar povedal Židovi, ak jeho somár tri razy prdne, že Žid umrie. Somár tri razy prdol, Žid sa svalil a myslel, že umrel. Išiel okolo sudca, pýtal sa, kto tam leží, Žid sa ohlásil, že mŕtvy leží. Sudca rozkázal hajdúchovi, aby dal Židovi na zadok, Žid hneď ožil a ešte sa poďakoval. Hľadal potom svojho somára, spytoval sa pred kostolom ľudí, či ho nevideli; oni ukázali na svojho rychtára, ktorý sa menoval Somár. Žid sa nazdával, že jeho somár sa tak zmenil, doma sa rozhodol, že dá učiť kravu na sudcu. Kúpil knižky, kravu uviazal k stolu, nedal jej nič žrať, až na tretí deň zdochla. Žid zahrešil: „Naj ce Boh skare, ked śi śe ňechcela učic. Mohla śi bic solgabirovom, jak je somar richtarom.“

O druhej časti tejto rozprávky, o somárovi-rychtárovi, srovn. Anm. KHM. Grimm I, 59, pozn.

3. Czambel, § 219, str. 438 — 9, podáva verziu Užhorodskej stolice.

Cigán odpiľoval haluz, na ktorej stál. Vandrovník ho varoval, že spadne, a keď sa to stalo, Cigán sa ho pýtal, kedy umrie, a vandrovník odpovedal, že keď Cigánova kobyla tri razy prdne. Cigán išiel potom s vozom z lesa, do prvého vŕšku kobyla prdla po prvý raz, do druhého po druhý raz a tu si Cigán povedal: „To už nebudem, len jeden prd žic.“ Pri moste prdla kobyla po tretí raz, žaby krkaly, Cigán sa nazdával, že ho to už anjeli volajú do neba. Ľahol si medzi žaby a čakal na smrť. Neumrel, chcelo sa mu jesť, pošiel cestou. Pri vozíku pán išiel „sebe čupnuc“, Cigán išiel rovno k nemu, pán sa nahneval, dal ho zbiť kočišom a povedal mu, že má od neho utekať a nie k nemu ísť. Cigán prišiel do dediny, kde horelo, utekal od ohňa, pamätajúc na pánovu radu, chytili ho a zbili. Hovorili mu, aby druhý raz polieval a neutekal. V druhej dedine bili sa dvaja chlapi, Cigán ich krhlou polial, opäť ho zbili a hovorili, že nemá utekať, ale brániť. V poli ukradli dvaja vlci hus a ruvali sa o ňu, Cigán ich chcel „rozbranic“, ale vlci ho roztrhali.

Rozprávka je zakľúčená: „Z teho je vidzec, že netreba sluchac ludskje reči, ale sa trimac vše svojho rozumu.“

Hlupák odtína haluz, na ktorej sedí, a myslí, že umrel. Viď: Orient u. Occident I, 434, 765; R. Köhler, Kleinere Schr. I, 51; Sumcov, Razyskanija anekdot 111; Dragomanov, Rozvidky I, 233; Decourdemanche, Les plaisanteries de Nassr-Eddin-Hodja, str. 43; Wesselski, Nassreddin I, 24, č. 49, II, 128, č. 447; René Basset, Contes pop. Berberes, I, str. 101, č. 48, str. 101; Clouston, The Book of Noodles 156, 158; Přikryl 322; Mater antropol. X, oddiel 2, 283, č. 48; Etnograf. Zbirnyk IV, 153, č. 36, VI, 261, č. 569, XXX, 287, č. 144; Seržputovskij, Skazki belorus. 183, č. 80; Federowski, Lud białoruski III, 200, č. 389 a 390; Tordinac, Hrvat. nar. pripov. 5; Danica IX, 1868, str. 504, č. 14; Blagajić, Hrvat. nar. pj. i pripov., str. 72, č. 26; Sbornik za nar. umotvor. XVI — XVII, 2. oddiel; Mater., str. 338.

Motív, že hlupák umrie, keď somár tri razy prdne, býva často rozprávaný, najmä v západnej Europe, ale i v Oriente. Tak Bladé, Contes… Armagnae (Gubernatis, Tiere… Indogerm. Mythologie 310); Pitre, Novell. pop. Toscane, 183; Grisanti, Folklore di Isnello II, 217, č. 12; Prym-Socin, Neuaram. Dialekte II, 249, č. 62; Lorimer, Persian Tales, 158; Schmidt-Kahle, Volkserzähl. Palästina, 69 č. 30.

1. Codex Tisovský C, str. 46, má rozprávku „Sprostí čižmár“.^[2]

„,Ach, bože muoj, bože muoj,‘ volala čižmarova žena na muźa, ,smiluj že sa už dakedi a nejec mi tú smetanku. O čtiri tidne budemo mat krstenja a ja nebudem muoct bez smetanki napiect kolače, ved mne nikdo neprijde za kmotru!‘ ,Eh čožebi čo! ozaj neprijde?!‘ odpovedau čižmár, ujedajúc z hrnka smetanku. A to bou velmi sprostí chlapik, ani barani roh. I mrzelo to čižmarku, že jej naveki smetanku požrau. Mislela tedi, akobi ho na čas mohla z domu preč poslat a smetanku si ubezpečit.

Edon raz začne k nemu takto: ,No, mužu muoj! ked ti tak rad tú smetanku jedávaš, teraz vec, že zlahneš od nej ako žena,‘ — už musev bit tuční ten čižmár — ,ale že si chlap, tak tebe spalja, lebo sa budu nazdat, že si striguon; teraz utekaj preč, abi o tom nikdo nevedeu.‘

Prestrašení čižmár ani nedojedou smetanku, ale sa hned pustiv svetom. Ide, ide pres jednu horu, a to bolo v zime, najšou tam koštjaliki z jedniho človeka, čo ho vlci boli zožrali, najšou tam z neho ešte aj čižmi a v čižmach kusi z nuoh. ,Ej, toto sú ešte dobrje sári, aj prjehlavki sú dobrje, vezmem ja to sebou.‘ Ak povedau, tak urobiv, vzav čižmi sebou a s nima vedno prišou večer ku jednej dedine. ,Kde najbližši, tam najlepši,‘ pomislev si a vnišou do krajniho domu. ,Ach, dobri ľudja, pekne vás prosím, či bi ste ma neprenocovali ednú noc!‘ ,Vera mi tu nemámo žjadnú postel nazbit, ale ak sa vam páči, ľahnite si hore na pec.‘

Medzitim stalo sa v ten večer, že sa tomu gazdovi otelila krava, a že bola zima, báli sa, abi im tela nezamrzlo pres noc, viložili ho ku čižmarovi na pec.

Rano prebudí sa čižmár, maká okolo sebe, lebo on nič nevedev, čo sa stalo včera večer, najde tam pri sebe tela. ,No vera,‘ tak volá, ,už je len dobre; ani bi sa nebou ponazdav, že tak skoro zlahnem.‘ S tim sa pobrav z peci a utekav celou silou domou.

Ked boli povstávalí domášni, hladajú čižmára na peci a nenajdú ho, chiba tela a tje čižmi, čo nohi v nich obhrizenje trčali. ,Hej, zle je, dobrí ludja: toto tela musí bit striguon, zožralo nam toho pocesního a nenahalo len čižmi z neho. Ta s nim pred richtara, abi ho dav spalit.‘

Večer prišou domou čižmár, celí zadichčaní, celí uradovaní. ,No, žena, už som zlahnúv, ale ja nebudem vjacej smetanku jest!‘“

2. Tú istú rozprávku spracoval ešte Dobšinský. Rukopis jeho spracovania, ktoré sa akiste zakladá na predošlom texte, zachoval sa v jeho pozostalosti u p. Jána Čajaka v Petrovci pri Novom Sade. Nadpísaný je „Otelila sa“ a je poznačené: „Podáva Štf. Marko Daxner z Malohontu.“ Táto poznámka práve ukazuje, že bolo použité textu v Codexe Tisovskom C; ale ináče je to vlastne rozprávka celkom nove rozprávaná. Nebola dosiaľ odtlačená a preto ju tu podávame v presnom odpise:

„Jedna gazdina mala tri kravy dojné, a že dobre dojily, mala od nich naveky plné spustáky mlieka; ale žeby, čo len raz, bola mohla dostať sa k múteniu, to nedaj Bože! Lebo jej muž nechcel na inšom žiť, iba na smotánke. Mohla tá tomu vymýšlať jedlá, — tých ani nedotknul sa! Mohla prekrývať spustáky, mohla postaviť sa mu do očú a brániť mu nechtami prístup k nim, to všetko nič neosožilo! Milý smotánkar všade dopratal sa k nim a hneď smotánku z vrchu pojiedol, tam to tak nahal. A veru bol už hodne tučný a okrúhly ako valec od toho kvárenia.

,Eh, bude z toho pes, žeby som ja takto nemohla a nemohla domútiť sa toho masla a môjho muža odučiť od toho kvárenia!‘ pomyslela si žena, a čo si pri tom zamyslela, s tým hneď započala. ,Mužu,‘ hovorí mu, ,ty zle prejdeš, ak mne ty tej smotánke pokoj nedáš. Poradila som sa v tom s múdrymi ženami a všetky hovorily, že od tolkej smotánky chytí sa ti od tých kráv a napokon otelíš sa. Ale že si chlap, spáľa ťa za to ako strygôňa. A veru všetko tak zdá sa mi, ako čoby si bol už telný; pozri len, veď si už hrubší ako dlhší!‘

Náš chlapík nebodaj čím viac tučnel, tým menej múdrosti nasbieral do hlavy od tej smotánky; lebo keď pozrel na svoje okrúhle bruško, uveril žene, že to už ináč s ním nebude, iba ako ona vraví. A mal že ti ten strachy pred otelením a upálením! Len, vraj, čo si on už počne? ,A, rob si, čo chceš,‘ hovorila žena; ,keď si ma prv neposlúchal, nepoviem ti teraz nič.‘ — Tu on všade za ňou modlikajúci, aby mu len poviedala, ako čo on už teraz robiť má. ,A či spravíš, keď ti poviem?‘ opituje sa žena. ,Jaj, spravím, žena moja; všetko spravím, len aby ma neupálili!‘ spínal ruky proti nej a sľuboval všetko. ,Nuž vidíš,‘ riekla naposled žena, ,tomu druhej pomoci niet, iba pôjdeš z domu, kde ťa dve oči ponesú. Tam dakde vo svete v ktorú tú noc najdeš ťeľa pod sebou. Potom že už odtial utekaj, aby ťa nepopáckali na skutku, a keď domov prídeš, tu o tom nič nebudú vedieť.‘

,A veru to tak dobre bude!‘ zavzdýchlo sa sprostáčikovi a pustil sa svetom. Ide, ide, putuje ďalekou horou. A tam v horách vľci boli zožrali človeka, iba čo čižmy nahali z neho a nohy v sárach čížem nevyhrízli. ,Ej,‘ rečie tento, ,ešte sú toto dobré čižmy, tie veru tu nenahám!‘ Zabral jich teda sebou, tak ako boly i s týma odhrizenýma nohama.

Na noc prišiel ku dedine. ,Kde najbližší, tam najlepší,‘ pomyslel si a vnišiel do krajného domu. ,Ach, dobrí ľudia, pekne vás prosím, či by ste ma neprenocovali.‘ A tam ani neozerali sa veľa oňho ani nevypytovali sa ho, kto je, čo je zaňho, iba mu ukázali na pec, aby si ľahol.

Uložil sa, ukrčil sa na tej peci a celú noc ,vyškraboval vahany‘ (chrápal), čo to bol uzimil sa pres tie hory; lebo to bolo v zime. Nad ránom prebudí ho cuckanie. ,Pane Bože,‘ myslí sebe, ,čože toto tu ústama mľaská a moje šaty cmoká, veď tu zvečera na peci nič nebolo?‘ Matá, matá okolo seba po tme a namace sa na teľa a na pisk ťelaťa, ako mu cmúľa rožok na prsliaku (driečniku). ,No veru,‘ hovorí si, ,tá moja žena predsa pravdu mala, keď hovorila, že teľa pod sebou najdem. Ale ani by som sa nebol ponazdal, že tak skoro a ľahko zľahnem. Už len preč odtiaľto!‘ Zošuchnul sa z peci, dvere si otvoril potíšku a nepovedal ten ,zdraví buďte,‘ iba zaberal preč, odkiaľ prišiel.

Ráno povstávali v tom dome domáci a zavolali na pocestného nocľažníka: ,Hej, švagre, vstávajte že aj vy, veď už svitá!‘ Ale z peci dolu neozval sa nikto, iba čo jim teľa hladné zabľačalo. ,Aha, pravda je,‘ vraví gazda, ,na to teľa by sme boli aj pozabudli; len či chúďa neumrzlo; dajte ho pred pec k ohňu, nach zahreje sa!‘ — Lebo viete, to teľa našlo sa gazdovi práve v tú noc a sám gazda doniesol si ho zpod kravy zo stajni i vyložil na pec, aby mu tam bolo do rána na teplom.

Ale čože? Keď tu idú pre teľa a posvieťa na pec, nenajdú nič, kremä ozaj to teľa, ako cmúľa už teraz na tých ohrizených nohách a sárach, ktoré náš otelenec v strachu a náhlosti zapomenul vziať sebou. ,Hej, toto je, pri samej zemi, zlá robota,‘ vraví gazda. ,Toto teľa musí byť strygôň; veď ono istenky zožralo nám toho pocestného a nenahalo iba toť sáry z neho. Ta s ním pred richtára, aby ho dal spáliť!‘ Chúďatko teliatko upálili ešte v ten deň.

Náš otelenec ale dojachal večer domov, a čo ako udychčaný bol, volal si ešte z prahu na ženu: ,Hoj, ženička moja, nebudem ti ja viac kváriť tú smotánku! Pomysli si len, veď naozaj otelil som sa od nej, a čo horšie, to teľa začalo ma priam aj cicať. Páč len, ako som spľasnul!‘ A tu vyrozprával jej, ako tam a tam našiel tej noci teľa pod sebou a ako ho cicalo — a ona dobre nezašla sa od smiechu.“

Úvodom svojím lišia sa obe tieto verzie od kladskej poviedky (Kubín I. sv., str. 39, č. 17); v tej totiž vznikla domnienka o tehotnosti sedliakovej z vymenenej fľašky moča, ako je to už v ostatných poviedkach stredovekých. Srovn. Lee Decameron, 277, k 3. novelke 9. dňa. Podobný úvod ako slovenská verzia má pomoranská anekdota, Blätter für Pom. VKunde IX, 50 — 51; podobná, ale pokazená je tešínska verzia, Malinowski I, 59. Iné verzie: Blätter für Pom. VKunde; V, str. 8; VII, 20, č. 9, VIII, 104, Sokolovy, Skaz. běloz. 62, č. 89; Pitre: Nov. pof. toscane, 294, č.66; Schweiz. Archiv f. VK. V, 1261.

Sborník Muzeálnej slovenskej spoločnosti XVIII, 87 — 8, č. 53, má verziu „Hlúpy muž“ zo Spišskej stolice.

Hlupák nemohol v rodnej dedine najsť nevestu, v súsednej dedine oženil sa s mlynárovou dcérou. Vrátil sa domov s bohatým venom na dvoch vozoch. Keď všetko zjedli, poslala ho žena najprv doroboty, ale on si ľahol v lese a spal. Na Vianoce zašli si k rodičom. Žena muža poučila, že vajce má obieliť a rozkrájať, hrach jesť lyžičkou. Dá mu znak nohou, kedy má prestať. Poriadok jedál bol premenený, napred bol hrach a on ho bielil, vajíčka jedol so škrupinou lyžičkou, viď hore 19, č. 134 B, 21, č. 2, 25, č. 134 E. Pes mu prebehol cez nohu a on prestal jesť, lebo sa nazdával, že mu žena dala znamenie.

V noci mal hlad, žena ho poslala do kuchyne, že je tam pečienka, hlupák zjedol mačku i tri mačence. Dali sa na útek, žena mu rozkázala, aby za sebou zatvoril železné vrátka, muž rozumel: „vezmi so sebou“, vytrhol ich a niesol za ženou. Viď 134 D. hore 24. V lese vyliezli na vysoký smrek, prišli zbojníci, rozložili oheň, hlupák hádzal im čečinu a šišky do kotla, napokon pustil vráta, zbojnící sa naľakali a utiekli, muž sliezol a dal sa do jedla. Jeden zbojník sa vrátil a pýtal sa ho, kto je, odpovedal, že anjel z neba, a tu zbojník chcel vedieť, či bude spasený, hoci zabil otca a matku. Hlupák mu rozkázal, aby vyplazil jazyk, že mu ho oškriabe, a vyrezal mu ho, viď hore 24, č. 134 C 25, č. 134 D. Vzal peniaze a išiel so ženou domov. Vrátil sa ešte pre kotol; ako ho zbojníci videli, ušli.

Motív o odrezanom jazyku hojne sa rozpráva, viď Anm. KMM Grimm I, 526.

Motívy tu rozprávané vcelku sú tie isté, ako v látke č. 134 E, viď hore 25.