ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

a) Vymodlené peniaze

Czambel, § 202, str. 388 — 9, zo Zemplínskej stolice.

Cigán stále žobral u farára. Napokon poslal ho farár, aby išiel prosiť Ukrižovaného. Cigán prosil o sto bankoviek, ale že keby chýbal len krajciar, že ich nevezme. Počul to Žid, chcel ho zkúšať, podhodil deväťdesiat zlatých pod kríž. Cigán ďakoval Bohu a peniaze si odnášal. Žid chcel svoje peniaze nazad, dal sa s Cigánom do ruvačky, podľahol a žaloval. Cigán nechcel k súdu, že nemá šiat, pýtal si od Žida gerok, klobúk a boty, pred súdom všetko zaprel a dodal, že by mohol dokonca Žid istiť, že Cigánove šaty patria jemu, Židovi. Sudcovia obidvoch vyhnali, a Cigán sa pochválil farárovi, že mu dobre radil.

Srovn. Anm. KHM. Grimm I, 65; Dragomanov, Rozvidky 1, 251; Etnogr. Zb. XXX, 289, č. 146; Levčenko 161 č. 232; 543 č. 600; Vuk. Vrčević, Srp. nar. pripov. krátke II, 15 č. 17, 40 č. 46; Bajić 6 č. 4; Schullerus, Rumän. M. 138 č. 82; Dähnhardt, Schwanke 121 č. 6; Sbor. Kavkaz. XIV, odd. 2, str. 202; Parker, Village Folk Tales of Ceylon 322, 327, 332; Frobenius, Atlantis I, 220.

b) Cigán donútil Žida kúpiť „koňa“

V Slovenských Pohľadoch XV, č. 8, 387 — 8, je rozprávka „Cigáň a Žid“ z Bošáckej doliny.

Cigán Fero išiel na vŕbovej haluzi ako na koni na jarmok. Stretol na ceste Žida, núkal mu svojho „koňa“ na predaj a bil Žida tak dlho, až ho za zlatku kúpil. Žid v meste išiel Cigána žalovať, ale Cigán hovoril, že nemôže ísť pred rychtára len tak v roztrhanej košeli, aby mu Žid požičal kabát. Pred súdom Cigán povedal, že azda Žid bude istiť, ako by ten kabát, ktorý má na sebe on, bol Židov. Žaloba Židova bola odvrhnutá a Cigánovi ostaly peniaze i kabát.

c) Pán daroval žobrákovi dukát a potom mu peniaze vzal

Etnogr. Zbirnyk IX, 87 — 8, č. 42, má verziu zo Spišskej stolice.

Žobrák nejedol nikdy za svoje peniaze. Mal deväťdesiatdeväť dukátov, v hostínci dal mu pán dukát, žobrák bežal peniaze schovať pod kameň, pán vyšiel za ním a peniaze mu vzal.

Keď ta žobrák prišiel a peňazí nenašiel, opäť žobral, v hostinci pán rozkázal, aby mu dali jesť; pri mäse sa žobrák dávil a hneď pána obžaloval, že mu ukradol peniaze; poznal to preto, že nikdy za svoje peniaze nepožil mäsa.

Súd vydal rozsudok: pán musí vrátiť peniaze a tie pripadly chudobínskej pokladnici. Žobrák musel ďalej žobrať a pánovi dali miesto pri okrese.

(Súd Šemjakin)

Etnogr. Zbirnyk III, 226 — 229, č. 35, má verziu zo Zemplínskej stolice.

Boli dvaja bratia, bohatý a chudobný. Chudobný brat mal šesť detí, bohatý jedno. Chudobný nemal ani volov a prosil brata, aby mu ich požičal. Boháč žiadal, aby mu robil šesť dní, siedmy deň že mu dá voly a sluhu. Chudobný neprišiel na siedmy deň, lebo bola nedeľa, a prišiel až v pondelok. Boháč žiadal, aby mu robil ešte celý týždeň. Na druhú nedeľu išli orať chudobnému. Ako obišli kus poľa, prišla smrť. „Prečo robíte, dnes je nedeľa, či chceš, aby voly tu zdochly, či aby umrel tvoj brat alebo bratov jediný synček?“ Povedal chudobný, nech radšej zdochnú voly, že ich má dosť. A hneď všetky štyri spadly na zem.

Je to akiste stopa legendy, že v nedeľu sa nemá robiť. Viď hore IV, 547, č. 127 O.

Brat neveril, keď mu to chudobný vyrozprával, tvrdil, že voly ukonal, a išiel ho žalovať.

Na ceste prišli ku krčmárovi a ten boháča, svojho pobratima, vítal. Boháč dobre večeral, chudobný vyliezol na pec a zaspal tam sediac. Židovka kúpala decko, chudobný naň spadol a zabil ho. Žid ho išiel tiež žalovať.

Prišli k veľkej vode na vysoký most. Chudobný človek zúfalý skočil do vody, pod mostom lovil boháč ryby, a chudobný skočil mu na hlavu. Boháč ho chytil, aby sa neutopil, a potom zapriahol koňa a zaviezol chudobného k súdu.

Najprv predstúpil pred súd bohatý brat. Uvidel to chudobný, tu vypadla tehla z múru a vzal si tú tehlu pod pazuchu. Ak dopadne súd zle a on by mal byť obesený, zabije sudcu tehlou. Keď ho sudca zavolal dnu, vytiahol tehlu, a sudca sa zaradoval, že to bude dar. Bohatý brat prvý predniesol svoju žalobu a sudca naň skríkol: „Kto videl v nedeľu orať?“ Nedal mu viac hovoriť, ale vyzval chudobného, aby vyrozprával celú príhodu. Sudca odsúdil boháča, že jeho štyri voly budú chudobného brata.

Potom rozpovedal Žid svoju vec a sudca odsúdil Žida, aby dal chudobnému kravu, že si v tom koryte rozbil hlavu.

Napokon predniesol svoju vec tretí žalobca, a sudca rozhodol, aby sa chudobný postavil na tom mieste, kde bol žalobca, a boháč nech skočí s mosta. Ale on že radšej mu dá dva kone, ako aby skákal. Keď všetci vyšli, pýtal sa sudca chudobného, čo to má pod pazuchou. Že tehlu a bol by ho tou tehlou zabil, keby bol zle rozsúdil. Sudca daroval chudobnému ešte sto zlatých.

Čiastočne môžeme sem zadeliť anekdotu z Bratislavskej stolice, Suchý, Dialekt, str. 81, ktorá nemá vlastného motívu súdneho: Rozprávajú sa len nehody, ktoré sa prihodily paholkovi, keď išiel do lesa. Najprv svalil sa mu buk na sane a panoha zabila kone, keď potom na rybníku videl labuť a hodil po nej sekerou, spadla mu sekera do vody a už jej nedostal. Keď prišiel do dediny, bola v krčme muzika, išiel tancovať, ale nemal peňazí, a tak mu vzali kabát. Povedal potom hospodárovi: Buk sane, panoha kone, labuť sekeru, muzika kabát.

Srovn. Köhler, Kl. Schriften I, 578, II, 578; Clouston, Popular Tales and Fictions I, 62 sl.; Chauvin, Bibliographie des ouvrages arabes VII, 72., č. 448; Wesselski, Nassreddin II, 174, 234, č. 515; Anmerk. KHM Grimm IV, 267; Šaulić, Nar. priče II, 177 č. 215, III, 103 č. 90, 91; Wesselski, M. d. Mittelalters 229 č. 40.

1. Slovenské Pohľady XVI, str. 262 — 4, č. 24, majú verziu z Bošáckej doliny zo stolice Trenčianskej.

Je zadelená do rozprávky o múdrom dievčati, hore IV, 487; č. 122 Dc.

2. Podobne je tamže XVI, 261 — 262, č. 23, rozprávka „Cigáň fiškálom“, z Bošáckej doliny. V rukopise J. Ľ. Holubyho na str. 113 je zaznačený rozprávač Jur Ochodnický.

Vareškár Ondrej Brečka zastavil sa u Žida, Srúľa Nadplácaného, objednal si dve na tvrdo varené vajcia, že mu ich zaplatí na zpiatočnej ceste. Brečka však na to zabudol, až po siedmich rokoch pristavil ho Žid a vyzval ho zaplatiť dávnu svoju dlžobu. Ale pýtal mnoho, toľko, že to Brečka nemohol akživ zaplatiť. Žid rátal: z tých dvoch vajec boly by bývaly dve sliepky, za rok by boly nasnášaly čo i len sto vajec, z tých by bolo bývalo sto sliepok. A tak Žid zažaloval Brečku pre dlžných sto zlatých. Išiel potom Brečka s ovesenou hlavou k súdu. Na ceste stretol ho kmotor Cigán Fero Činčurinka a ten sa mu ponúkol za advokáta. Keď sa vec pojednávala, Cigán dlho nešiel, opozdil sa, varil vraj hrach a čakal, až sa dovarí, lebo chce ho rozsievať, „Kto slýchal,“ odpovedal sudca, „siať uvarený hrach?“ Cigán hneď odvetil: „Keď môj varený hrach nevzíde, toť Židove dve uvarené vajcia vysedí sliepka?“ — Dal takto sudca Cigánovi za pravdu, odvrhol Židovu žalobu a ešte odsúdil Žida zaplatiť trovy.

3. Verchratskyj, str. 114 — 5, podáva verziu zo Šarišskej stolice.

Pop zjedol u krčmára osem vajec. Nemal čím zaplatiť, Žid zhabal mu voz i s koňmi a žaloval ho. Pop stretol Cigána a ten sa mu ponúkol, že bude jeho advokátom. Cigán-advokát sa dlho k súdu neustanovil; keď sa ho sudca spýtal, kde bol, odpovedal, že sial varený hrach. Sudca sa divil, že by varený hrach vzišiel, Cigán poukázal na to, ako by sa z varených vajec mohly vyliahnuť kurence. Sudca mu dal za pravdu.

4. Verchratskyj, 125 ibid., má verziu celkom shodnú, iba že tu voziar zjedol štyri vajcia u krčmára.

5. Verchratskyj, 148 — 50, podáva verziu zo Zemplínskej stolice.

Voziar Andrij prišiel do krčmy, dal si uvariť tri vajcia. Nezaplatil a zastavil sa v krčme až po dvoch rokoch. Krčmár mu vtedy zhabal tovar, voz i kone. Ostatok sa rozpráva rovnako, rozdiel je len v tom, že Cigán-advokát pri súde hovorí, že sial varené proso. Žid bol odsúdený vrátiť zhabané veci a zaplatiť furmanovi ešte tristo zlatých za jeho výdavky.

6. Z Tekovskej stolice je verzia, ktorú rozprával Vajda Mihály, nar. v Kozárovciach, 30-ročný; zapísal ju S. Czambel 12. V. 1903.

„Bola jedna matka a bývala vonká z ďeďini a mala je(d)ňho chlapca, a choďeu do školy. A tam bola krčma. Ten chlapec išou ráz z domu bez frušťiku hlaňí. Ohláseu sa na ťej krčme a poproseu toho krčmára, žeby mu dau brez peňazí jenu žemľu a jedno vajce uvarenô. Potom už išou do školy a dobre sa učeu. Ľúbeu ho aj organista aj kňaz velmo; bou prvý žiak. Tak ’o kňaz dau učit za kňaza. Až ostau kňazom. A z kňaza poton aj biskup. Už keď bou biskupom, išou poľa ťej krčmy na hintove, ďe si bou dau to vajce uvarít. Vojšou do ťej krčmy a kočišovi dau vipit a jesťiť. Keď vyplaťeu za kočišovo jedenie, poviedau ešťe krčmárovi, že mu je on ešte voľačo dĺžny. Krčmár hovorí, že ňíšt už, že šetko viplaťeu. Poton rozpoviedau, že ostau dĺžny, ak choďeu do školy ešťe, za jedno vajce a za jednu žemľu. Dobre. Krčmár poton prišou do rozumu, rozpametau sa. Tak mu biskup viložeu za ťen dlh desať zlatý. Ale krčmár nekceu prijat. Biskup mu dávau peďesiat zlatý. Krčmár aňi to nekceu ziat ešťe. Lebo krčmár poviedau: ,Z toho vajca by bola sliepka a tá sliepka by bola mala zas vajcia a z tích vajec zas sliepky…‘ Tak nekceu prijať ňišt a dau ho do súdu. Aj v súde tak porátali, ako krčmár rátau, a narátali toho tolko, že biskupovi aňi majetok dosť nebou. Aj ho odsúďeli, lež biskup apeluval.

Iďe domou zo súdu. Vonká z ďeďiňi robeu cigáň ťehlu. Vibehou proťi biskupovi a pýtau si troška močky. Biskup už bou velmo zahútaňí aj naplašení. Cigáň sa ho pýtau: ,Čo sa takí zahútaňí, takú obyčaj oňi nikdá ňemali.‘ Biskup hovorí: ,Daj mi pokoj, šak mi ti v tom aj tak nič nepomôžeš.‘ Cigáň: ,Proším ponížene, ňech mi poveďia, môž byť, že im aj pomôžem.‘ Biskup sa tam hanbeu s ňím rozprávat a zavolau ho k sebe na večer domou. Večer mu biskup rozprávau, ako sa s ňím stalo. Tak mu cigáň hovorí: ,Proším ponížeňe, to je lahká vec. Ňech si mňa daju za fiškáľa zapisat a ňech obnovia právo!‘ Biskup privoliu na to. Dau cigáňovi šaty ušit pekňje, aby si ích na ťen čas obliekou, keď pojďe do práva. Ten čas aj prišou, keď mali it do súdu. Biskup išou sám na štvorke a cigáňa, fiškáľa, ňehau doma. Tan čakali, prišla hoďina desiata a fiškáľa biskupouho ešte ňikďe ňišt. Už sa báu biskup, že ňepríde, a páni už kceli it preč. Raz zaklepe na dvere a prišou dnu cigáň taký roztrhaňí, ako keď ťehlu robeu. Páňi len oči vivaleli, ale biskup poviedau: ,To je môj fiškáľ.‘ Páňi si posadali na stoličky a poviedali cigáňovi: ,Ďe si tolko bou?‘ Von im poviedau tak, že mau velmo pilnú robotu doma. Pýtali sa ho, že akú. On im poviedau tak, že vareu hrach a že ho hňeď aj saďeu. A páňi mu hovoria: ,Tvoj starý otiec videu vareňí hrach saďit.‘ Cigáň odpoviedau tak: ,Ich starý otiec to viďeu, aby z vareňiho vajca bolo kura voľakeďi?‘

Páni prišli do rozumu a uznali, že z uvareňiho vajca nemôže byt kura, a biskup vyhrau právo a podržau svoj majetok, ako ho mau prú.“

7. Etnogr. Zbirnyk III, str. 180 — 182, č. 24, má verziu zo Zemplínskej stolice.

Voziar zastavoval sa často u krčmára, a boli dobrí priatelia. Raz si rozkázal uvariť dve vajcia a ostal za ne dlžen štyri krajciare. Keď sa vrátil domov, odnechcelo sa mu chodiť po svete a predal kone. Až po ôsmich rokoch kúpil si dva pekné kone a koč a stal sa fiakristom. Viezol dvoch pánov a prišiel zasa k tomu Židovi. Krčmár počul od neho, ako si doma pomohol, a vytýkal mu, akú škodu mu urobil, že pred ôsmimi roky nezaplatil mu za dve vajcia. I vypočítal, koľko sliepok by mu bolo vyrástlo za tých osem rokov. Vyšlo mu to na milion. I hrozil, že si proti nemu vezme advokáta.

Voziar v zúfalstve ide sa obesiť. Stretol Cigána. Vyrozprával mu všetko. Cigán sa mu ponúkol, že bude jeho advokátom. Pred súdom vyrátal židovský advokát, koľko by bol Žid za osem rokov nagazdoval za oné dve nezaplatené vajcia. Sudca vyzval voziara, aby priviedol svojho advokáta. Všetci páni sa smiali Cigánovi, kde sa tak zabavil, keď neprišel včas. Odpovedal Cigán, že sa šiel podívať, čí mu vzišla jeho varená sušovica. „Kde si videl, Cigán, že by varená šušovica vzchádzala?“ — „A kde ste vy, veľkomožný pán sudca, videli alebo počuli, že by niekto z dvoch varených vajec bol vychoval toľko sliepok?“ Sudca rozsúdil, aby voziar zaplatil Židovi štyri krajciare za oné dve vajcia a Žid aby složil dvadsať bankoviek, že mu zatvoril kone i koč.

Srv. Anmerk. KHM Grimm II, 368, pozn. 1; Kubín, Podkrkonoší záp. 142, 675, č. 64, 207, č. 96; Let. Mat. srp. CVII, 120; Nova Zeta II, 267, č. 2. Tento motív býva v látke o múdrom dievčati; Ján de Vries, Die Märchen von Klugen Rätsellösern str. 241.

Z rukopisnej sbierky J. Ľ. Holubyho, str. 167, je verzia, ktorú rozprával Zámečník.

„Dve dievky išly spolu na trávu, a keď jej už dobré noše naviazaly, ľahly si pod strom do chládku. Vtom začala kukučka kukať, a obe dievky razom sa jej pýtaly: ,Kukučka, koľko mi rokov dáš, kým pôjdem na sobáš?‘ a keď kukučka kukať neprestávala, povedala Kača Bete: ,To tebe k sobášu kuká!‘ A Beta riekla nahnevaná Kači: ,Ba veru tebe.‘ I daly sa do hádky a svady, čo kukučka len vždy vesele kukala, až z toho povstala bitka, že sa obe náležite dodriapaly, šaty na sebe potrhaly a vrkoče rozkmásaly. Potom šly každá svojou cestou domov. Kača vzala doma pätku a išla na Betu k slúžnemu žalovať, že ju v poli dodriapala a dobila; ale ani Beta nebola lenivá a chcela sa na Kači vypomstiť, preto aj ona vzala pätku a bežala k slúžnemu so žalobou na Kaču. Slúžny vzal i od jednej i od druhej dar, na určitý deň ich k súdu predvolal a dal si od obidvoch vyrozprávať, ako sa pre kukanie kukučkino podohadovaly, až aj pobily; konečne riekol, ukážuc dve pätky: ,Vy ste mi každá dala pätku, aby som rozsúdil, ktorej z vás tá kukučka kukala. Tedy počujte môj súd: Tá kukučka nekukala ani tebe, Kačo, ani tebe, Beto, ale mne,‘ a vstrčiv pätky do vrecka, dievky pokonané pustil domov.“

Podobnú anekdotu rozprával už v 16. storočí farár Arlotto, lenže tu to boli dvaja sedliaci, ktorí sa súdili, komu patrilo kukučkino volanie, a farár sedliakov rovnako rozsúdil, že kukučka kukala jemu. (Wesselski, Die Schwänke des Pfarrers Arlotto, II, 179, 253, č. 171.)

Podobná je haličská anekdota: Sadok Barącz, Bajki, fraszki, 2. vyd., str. 133. I u Chorvátov sa podobne rozpráva: Mijat Stojanović, Pučke pripov., str. 93, sl. č. 21.

Odchylná je stará anekdota o úplatnom sudcovi, ktorú spracoval okrem iných Šebestián Brandt, a odtiaľ bola tiež uvedená do českého písomníctva; srovn. Ant. Truhlář, Ezopovy fabule 275, č. 4.

Dobšinský VII, 21 — 22, má rozprávku „Súdnej pám“. Podáva Ján Rotarides v pospolitom vidieckom hovore novohradsko-veľkohontskom.

Sudca mal sluhu, ktorý sa klaňal šibeniciam, ale nikdy pred krížom, a to preto, že na šibeniciach obesia mnoho ľudí nevinných a dobrých. Pán chcel zkúsiť pravdivosť týchto slov. Zabil svojho najlepšieho koňa a zakrvavený nôž zastrčil sluhovi za opasok, keď tuho spal. Sluhu mučili a odsúdili na smrť. Keď stál pod šibenicou, pán vec objasnil, že chcel zkúsiť, či sa vešajú naozaj ľudia nevinní, a složil potom hneď svoj úrad sudcovský.

Czambel, § 228, str. 458 — 9, má verziu zo Spišskej stolice.

Gazda vartoval cesnak a dal si ta doniesť svoju posteľ. Na tretiu noc nevartoval a cesnak skapal. Išiel k sudcovi, sudca dal priniesť posteľ, začal ju súdiť, sbehli sa všetci občania a smiali sa. Sudca dal zatvoriť vráta a rozkázal, aby každý priniesol funt cesnaku preto, že sa smiali, ináče že kažkého dá zatvoriť. Ľudia zo strachu poslúchli a vyjavili, od koho cesnak kúpili, gazda poznal svoj cesnak a tak bol usvedčený roľník, ktorý cesnak ukradol.

Etnograf. Zbirnyk III, 174 — 176, č. 20, podáva verziu zo Zemplínskej stolice.

Po meste sa prechádzal pán s paňou, ktorá mala dlhý plášť, že sa meter za ňou po zemi vláčil. Poručík, silný, mladý človek, koncom svojej boty roztrhol jej plášť a policajt ho odviedol pred mestského kapitána. Nemohol preto poručík v daný čas prísť k svojmu kapitánovi a ten ho dal po meste hľadať. Keď počul, že ho uväznili preto, že roztrhol plášť jednej panej, rozhneval sa, že zaň zaplatí a že nikto nemá práva ho trestať a čo i vinného vo väzení mučiť. I pobral sa teda sám k mestskému kapitánovi. Zavolali pána a paniu; pán vravel, že plášť je za sto zlatých. „To je nie mnoho,“ odpovedal vojenský kapitán, že zaplatí. I položil stovku. Pán vzal peniaze, poručík ďakoval svojmu kapitánovi, že ho vysvobodil. Potom ešte kapitán chcel, keď je plášť jeho, nech ho pani soblečie. Pán sa, pravda, divil, kto by mohol rozsúdiť, aby jeho pani odišla nahá, že nepôjde ztamodtiaľ nahá ani za dvetisíc zlatých. „Dobre, pane, ty mi za plášť zaplatíš dvetisíc zlatých, budeme zápasiť, ktorí sme mocnejší, či plášť tvojej panej a či môj poručík.“ A stál na tom, aby pani sobliekla plášť. Volal na poručíka, aby rozpínal gombičky. Mestský kapitán rozhodol, že si môže vziať plášť, lebo ho zaplatil. Pán prosil potom vojenského kapitána, aby dočkal, kým slúžka prinesie iný plášť. „Nečakám pre svoje peniaze ani krok nikdy.“ — „Čo teda pýtate?“ — „Nepýtam nič, vy pane, ste usúdili dvetisíc zlatých za hanbu svojej panej, že poručík roztrhol plášť. Sám viete, že drahší je poručík, než panin plášť.“ Nebolo pomoci, pán vyčítal kapitánovi dvetisíc zlatých, že nevzal roztrhaný plášť.

Nie je dobre s vojenskými pánmi zaobchodiť, lebo majú všelijakú pravdu. Sami právo robia a v práve slúžia. Krútia na svoj osoh, aby pravda bola ich, kým nevykrútia.

V Etnogr. Zbirnyku III, 178 — 179, č. 22, je verzia zo Zemplínskej stolice.

Dvaja bratia delili medzi sebou otcovské dedictvo; päť kráv a štyri voly. Mladší chcel si vziať tri kravy a rovnako tak robil si na ne právo starší, že dlhšie gazduje. Obaja sa zažalovali, hľadali advokáta a obaja si vzali toho istého. Obidvaja mali priniesť po päťdesiat zlatých a priviesť kravu do dvora advokátovho. Advokát dal kravu zatvoriť do svojej stajne a potom išli spolu k sudcovi. Advokát mal vopred maďarskú reč k sudcovi, aby sa krava dostala jemu, advokátovi, a aby mu prisúdil i peniaze, ktoré obaja priniesli. Prehovoril sudca ruským jazykom: „Koľko máte doma?“ „Ešte štyri, starší i mladší po dvoch kravách a po dvoch voloch.“ „Nechajte tú kravu u pána advokáta a nebudete sa pre ňu biť ani žalovať.“ Potom mali obaja položiť na stôl po päťdesiat zlatých. Rusniaci sa divili, prečo toľko peňazí položili advokátovi. Advokát rozhnevane na nich kričal, že si musí za päťdesiat zlatých vziať slúžku pre kravu a že si musí zaopatriť vedierko a stolček pre slúžku.