ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prostonár. Zábavník III. (Levočský), str. 284 — 285, má verziu „O troch Lumpatius-vagabundusoch“. Bola odtlačená čiastočne v Povídkách lidu opavského a hanáckého, str. 7 — 8, 143.

Traja bratia Ničnerob, Veložer a Veloklam našli si nocľah u chudobnej stareny. Veloklam išiel pre mäso. Mäsiarovi nahovoril, že ho farár poslal pre desať libier mäsa, lebo má hostí a peniaze pošle na druhý deň. Veložer vydal sa ku krčmárovi pre víno. Vymenil rýchle dva krčahy, ktoré sám naplnil vodou, za krčahy s vínom. Ničnerob išiel k pekárovi pre žemle za päť zlatých. Utiekol s nimi, kým mu pekár priniesol ešte jednu.

K tomu je pripojený motív rozprávky „O majstrovskom zlodejovi“, v. sv. IV, str. 288, č. 104Aa: Ráno šibali odišli od stareny; v hustej hore videli mäsiara, ako ženie bujaka. Napred pohodili na ceste pošvu, potom paloš. Keď sa mäsiar vracal pre pošvu a bujaka priviazal o jedľu, bratia prišli a bujaka ukradli. Odťali mu hlavu a hodili ju do „močidla“. Mäsiar hľadal bujaka; keď uvidel hlavu v barine, odťal buk a položil cez močidlo; dostal sa k hlave, chytil rožky a „v tom bác, spad do močidla a zatasiu sa“.

Keď zjedli mäso, prišli k zarastenému kostolu a videli, ako zbojníci vychádzali. Vnútri videli „pred oltárom samu krv, čo voly zabíjali“. Veloklam si stal za svätého, Ničnerob sa skryl pod lavice na chóre a Veložer si sadol k organu. Keď zakričal Veloklam: „Všetci ľudia z mŕtvych vstávajte!“, Ničnerob robil hrmot pod lavicami a hádzal ich dolu a Veložer hral na organe. Zbojníci prileteli s volom do kostola, rozložili vatru, zodreli vola, vysypali peniaze z vriec a kládli ich do jamy. Tu skríkol Veloklam, lavice padaly, organ hučal a zbojníci dali sa na útek.

Odmenou za to, že zbojníkov vyhnali, stal sa Veložer farárom, Veloklam rychtárom. Ničnerob išiel do kláštora, aby sa vyspovedal zo svojich hriechov. Prví dvaja žili statočne, dokiaľ mali peniaze. „Raz príde rechtorisko tento k fararovi a povje mu: ,Ej, bračicku, mi bi sme tomu richtárovi nážmu mohli ukradnut tje penjaze, čo jich vždi v mešci mezi nohami nosí.‘ ,Dobre,‘ povedau farar, ,ale či vješ, kedi bi sme mu ich mohli ukradnut? Ked v kostole bude a ja budem kazat, nuž, ked ti povjem: ,odrež mu,‘ tak ti chod dolu s chvora a chod pod stolicu, ďe bude sedjeť a odrež mu ich.‘ Dobre, ako prišla nedela a richtar prišjou do kostola, a ked uš kázau farar, zakričí: ,Odrež mu!‘ a rechtor na to s chvora: ,Už je odrezanuo aj dobre schovanuo, bude na fuluľulu.‘ Po kostole si dali dobri obed spravit a zase pili, dočím jim stačili peniaze.“

Nasleduje stručne podaná rozprávka o doktorovi Vševedovi; (v. sv. IV, str. 501, č. 124A): Kráľ, ktorému skapal prsteň, vyhlásil, že dá polovicu kráľovstva tomu, kto ho najde, a pohrozil tomu, kto ho nenajde, že ho dá obesiť. Prihlásili sa šibali Veložer a Veloklam. Keď im prinášali obed, povedal Veloklam: „Už je jeden.“ Kuchárka hneď to doniesla svojmu mužovi, že to nie je taký blázon ako iní a vie, že ho vzal kuchár. Po druhý raz priniesol jedlo sluha a Veloklam opakoval: „Zas je jeden.“ Tretie jedlo priniesol kuchár sám, počul, ako Veloklam vravel: „Už sú tri.“ Kuchár padol na kolená a sľuboval mu päťsto zlatých, ak ho nevyzradí. Poradil mu, aby dal prsteň zožrať najmilšiemu zvieraťu princezninmu. Prehltol ho moriak. Veloklam povedal kráľovi, že prsteň je v moriakovi, dostal za odmenu polovicu kráľovstva a princeznu za ženu. Keď kráľ umrel, vzal si polovicu kráľovstva Veložer a polovicu Veloklam a žili šťastlive.

Czambel, § 138, str. 253, má verziu zo Spišskej stolice.

Traja bohatí synovia išli do sveta, ale nemali už peňazí. Sobrali cestou nahého Cigána, z papieru mu urobili biskupské šaty, v krčme vypožičali si od krčmára sedem stovák, aby mohli hrať v karty, že vraj to biskup všetko zaplatí. Vypýtali si ešte kľúče, že musia hovoriť s biskupom, vykradli všetko a utiekli, krčmár sám našiel len Cigána s potrhanými šatami.

V rukopisnej sbierke J. Ľ. Holubyho, str. 145 — 146, je verzia, ktorú rozprával Ján Zámečník.

„Cigáňa Fera už velice trápilo svedomie pre jeho mnoho hriechov a bol by sa rád vyzpovedal. Poslal tedy k farárovi svojho syna s odkazom, že už sedem rokov nebol pri zpovedi, a dal farára prosiť ponížene, aby sa prichystal, že prijde k zpovedi. Farár cigáňovi odkázal, aby len prišiel, že však je už pripravený, aby ho ozpovedal. Na to odkrojil farár okržieľku z hrubého chrenu a namočil ju do vinného octu. Cigáň sa tedy vystrojil k zpovedi, obliekol sa sviatočne a šiel najprv do fary, oznámiť sa. Jako šiel cez hambit, tam videl na klinku zavesenú farárovu čepicu, ktorú uchytil a vstrčil pod kabát. V kuchyni sa práve varilo prasiatko v hrachu, a že nebolo tam kuchárky, cigáň to prasiatko z randlice vytiahol a ukryl pod kepeň, a potom išiel do kosteľa k zpovedi.

V zpovedlnici sa ho farár pýtal na hriechy, a keď mu cigáň mnoho všelijakých hriechov pohovoril, prosil farára, aby o tom nikomu nehovoril. Farár mu povedal: ,Toho sa ty neboj, lebo ja nesmiem zpovedné tajnosti pred žiadným človekom vyzradiť, ináče by som prišiel o jazyk.‘ Zpovedal sa tedy cigáň ďalej: ,Keď som išiel k pánovi, štrhol šom čepicu.‘ ,Tos dobre urobil,‘ riekol kňaz, ,však sa tak patrí, pred pánom čepicu strhnúť.‘ ,Keď šom išiel k žpovedi, videl šom v hrachu praša a vyhnal šom ho,‘ zpovedal sa cigáň ďalej. ,Aj to bolo dobre,‘ povedá kňaz, ,to neni hriech, keď si prasa zo škody vyhnal.‘ Medzi zpoveďou ale cigáň vytiahol farárovi hodinky z vačku a potom riekol: ,Keď šom ša š jedným pánom šhováral, ukradol šom mu hodžinky.‘ ,To je už veliký hriech,‘ povedal kňaz, ,tie hodínky vráť!‘ Cigáň tedy hodínky v hrsti zavreté podával farárovi so slovámi: ,Tu ši jich majú.‘ Farár ale povedal: ,To sú neni moje hodinky, mne s nimi daj pokoj a nebav ma toľko, ale sa pakuj preč.‘ Cigáň si to nedal dva razy povedať; a keď mu farár namiesto oplatky podal chrenovú okržieľku a mu riekol, aby to nehrýzol a nehltal, ale v ústach rozpustiť sa nechal, — a chreň cigáňa veľmi štípal a pálil, riekol: ,Pane Bože, šak ši býval šladký, a včil jaký si prudký,‘ a len tak oči podvracal a slzy si utieral. Keď sa cigáň so zpoveďou odbavil, vyšiel na pavlače. Farár sa chcel na hodinky podívať, a keď jich nemal vo vrecku, hneď mu prišlo na myseľ, čo mu cigáň pri zpovedi hovoril, a že ho videl na pavlačoch, zavolal naňho: ,Cigáň, daj mi moje hodinky!‘ Cigáň ale vyplazil jazyk a prstom po ňom rezíkal, tak farára upozorňujúc, aby mu neodrezali jazyk, keby tajnost zpovednú vyzradil. Po kostele sa farár doma od kuchárky dozvedel, že mu ktosi čepicu z hambíta a prasa z hrachu ukradol. Farár hneď vedel, kto tým kmínom bol, ale, že zpovednú tajnosť vyzradiť nesmel, mlčal; cigáň ale farárovi vyhyboval a nikdy viac k nemu na zpoveď neprišiel.“

Podobne: Etnograf. Zbirnyk I, čl. 3, str. 27, č. 4; VI, 88 č. 242, 188 č. 425, 266 č. 580; Sadok Barącz, Bajki, fraszki 33; Kolberg, Pokucie IV, 246, č. 62; Levčenko 37, č. 193, 194; Federowski, Lud białoruski III, 39, č. 252; Dobrovolskij, Smolensk. sbornik 700, č. 13; Zbiór wiadomości antropol. XVIII, 483, č. 15; Gabršček, Národ, prípov. sošk. planina 302, č. 41, 2; Časopis zgodov. narodopis. VIII, 69, č. 99; Strohal, Hrvat. nar. pripov. I, 212, č. 64; Bosanska Vila II. (1887), str. 332; Grdjić-Bjelokosić, Stotina šaljivih priča 47 — 49; Pineau, Contes popul. Poitou 235; Blümmel, Schwänke, Märchen franz. 58, č. 22; Ortoli, Contes pop. de la Corse 254, č. 4; srovnávať sa môže ešte anekdota, ktorú rozprával farár Arlotto v XV. stol., ako sám iného farára obkradol (Wesselski, Schwänke u. Schnurren des Pfarrers Arlotto I, 87, č. 32).

Podobne Verchratskyj, str. 165, má verziu zo Zemplínskej stolice.

Cigán ukradol slaninu z komína, ráno hovoril pánovi, že zahnal sviňu z pánovej kapusty do svojej kapusty, aby sa preto nehneval. Keď sa pán pozrel do komína, videl, že slaniny niet, oboril sa na Cigána, ale ten sa hájil, že mu to už ráno povedal.

Czambel, § 190, str. 368, podáva verziu zo Zemplínskej stolice.

V Stropkovoch mali hlásnika, ktorý každú hodinu s veže vykrikoval: „Vidzim ce za murem, prebijem ce s kosturem.“ Počul ten hlas zlodej, ktorý ukradol v noci kozu, zľakol sa, že ho hlásnik vidí, kozu pustil a utiekol.

V Etnogr. Zbirnyku IX, 95 — 6, č. 53, je verzia zo Spišskej stolice.

Zlodeji kradli úle. Gazda dal urobil veľký úľ, naplnil ho hnojom a sám sa doňho skryl. V noci zlodeji ten úľ ukradli, lebo bol najťažší. Keď ho niesli, kričal gazda „ho-op,“ zlodeji sa zľakli, odhodili úľ a utiekli. Keď nikoho nevideli, vrátili sa a niesli úľ ďalej, ale gazda ich týmže krikom zahnal. Po tretí raz, keď boli v hore, volal „chyť,“ zlodeji utiekli a gazda sa vrátil domov. Zlodeji odstránili potom vrchnák, jeden vopchal ruku dnu, oblizoval ju a divil sa, že med je akýsi divný. Druhý mu povedal, že sa mu to vidí preto, že sa tak potrápil.

Rozprával už italský novelista Guerrini Croce, srovn. Köhler. Kl. Schriften III, 12. V novšom čase boly zaznačené ľudové verzie z Francúzska a zo Švajčiarska, viď tamže I, 110, III, 12; Sutermeister 168; Jegerlehner, S. M. Oberwallis 287 a 329, č. 60; v Haliči, viď! Mater. antropol. etnograf. X, str. 302, č. 79; v Rusku: Sokolovy, Sk. bělozer. 187 č. 104, 268 č. 145; Kallinikov 289, č. 25; v Maroku Légey 255, č. 72, a rozprávalo sa už o Enšpíglovi č. 9, Pannier 22.

V Slovenských Pohľadoch XX, 41, č. 2, je verzia „Drahá vlna“, ktorú podal Ilík z Ratkovej v Gemerskej stolici.

Ratkovania s Bystranmi išli kupovať vlnu. Bystran neukradne, čo nevidí; visely tam šunky, Bystran dve shodil medzi vlnu. Pán nepovedal nič a bol rád, že vlna toľko vážila a že šunky tak draho predal, lebo bravčové bolo za dvadsať, ale vlna v jeho váhe za štyridsať krajciarov.

Z rukopisnej sbierky J. Ľ. Holubyho, str. 214, je táto verzia:

„V Bošáckych kopaniciach ,ve Špániem‘ mali Madiléch salaš. Raz vo fašianky v sobotu večer doviedli mládenci k Madiléch dievke gajdoša, a keď sa viac chase tam naschádzalo, dali sa do tancu. Vtom vkročil do izby Hrozenčan a po pozdrave pýtal si dovolenie, aby si aj on mohol zaspievať a zaskočiť. Mládenci mu povedali: ,No, len si zaskočte a zaspievajte!‘ Hrozenčan si tedy začal spievať a podskakovať:

Všetci sa mu dali do smiechu nad takou pesničkou a nad jeho neokrúchaným tancom v halene; ešte mu aj zavdali pálenky. Keď sa Hrozenčan hodnú chvíľu pobavil pri veselej chase, dal všetkým dobrú noc a odišel. Madiléch až ráno porozumeli Hrozenčanovej pesničke, lebo jim v ten čas, keď Hrozenčan v izbe spieval a poskakoval, jeho kamarádi kmínski kravu ukradli.“