ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Prostonárodný Zábavník V. (Štiavnický), str. 219, č. 3, má rozprávku, ktorú zapísal J. A. Molitoris.

„V jednej ďeďiňe maľi kostvol ďeľako, tak že im obťížňe bolo doňho choďiť, noví si ňemohli vistaviť, a ten sa im páčiu, že bou na peknú furmu vystavení. Richtár teda zakázau šetkú ďeďinu, že ho budú ťískať, a misľeľi, že im to puvojďe ľachko, ľebo bou na brehu, a ďeďina v jame. Keť sa už šeci tam pri kostoľe zišli, abi sa ľepšje mohľi zoprjeť, nasipaľi si hrachu, a tu z božou pomocou doňho. Jedon cigáň, kterí si dolomáňik nahau pod jednou lipou, obzreu sa, či sa ďeľako, a že mu ho voľakdo ukradou, takto povjedau tim, čuo pri ňom ťiskaľi: ,Ťiskajťe ľen, bratkovja, veť sme už dosť ďeľako s ňím, ľebo ja aňi mvoj kabát ňeviďím.‘“

2. Novšia verzia bola vytlačená v Slov. Pohľadoch XX. (1900), str. 92.

Nielen v Amerike, ale i v Ratkovej už dávno vedeli domy prevážať. Ratkovania chceli mať kostol na krajšom mieste. Nasypali hrachu na plášť pána kurátora a tisli. Niekto plášť ukradol a všetci mysleli, že potisli kostol tak, že je už na plášti. Po nejakom čase stretol kurátor žobráka, ktorý mal jeho plášť, a tak sa dozvedel pravdu.

Srovn. Sumcov, Razyskanija anekdot 9 a 10; Malinowski, Zarysy žycia ludowego na Śląsku, str. 20; Powieści ludu polskiego na šląsku II, 57; Wisła XVI, 84; Zbiór wiadomości XVII, 2. odd., str. 304, č. 5; Mater antropol. X, 2 odd., 305. č. 86; Etnogr. Zbirnyk VI, 202, č. 455; Firmenich, German. Völkerstimmen III, 243; Merkens I, 47, č. 63, 55, č. 71; Am Urquell III, 29, 231; Blätter für Pommer. VKunde III, 179, č. 6; Bünker, Schwänke 28, č. 11; Blümml, Beiträge deutsch. Volksdichtung 125, č. 24 c; Hauffen, Gottschee 121; Reiser, Allgäu I, 515, č. 606; Jegerlehner, Was die Sennen erzählen 203; Schweiz. Archiv f. VKunde II, 248; Teirlinek, Contes flamandes 130 sl.; Bladé, Contes pop. de la Gascogne III, 135 sl.: Revue des trad. popul. V, 173, XII, 490 sl.;Blümmel, Schwänke, M. französisch. 74, č. 28.

Verchratskyj, str. 138, má verziu zo Šarišskej stolice.

Majster Čelko bol Židovi dlžen korec kukurice, musel mu preto staväť dom. Žid nechcel mu dať ani pálenky ani tabaku, Čelko premýšľal, ako by ho oklamal. Povedal, že drevo je krátke na hradu a priečne drevo, a sľúbil, že drevo natiahne, keď dá Žid pálenky. Žid prisľúbil, zavolal dvanástich chlapov, Čelko zachytil drevo do dvoch reťazí a volal na ľudí, aby ťahali. O chvíľu meral drevo a povedal, že je o pol metra dlhšie. Žid bol spokojný, ale ľudia sa mu smiali, že má na hlave rohy, lebo kto to kedy počul, že by mohli naťahovať drevo. Žid im dal sud pálenky, len aby to nerozhlasovali.

Podobne Zbornik za nar. život južnih Slavena XI, 139, č. 2; Merkens, Was sich das Volk erzählt I, 17, č. 21; Sokolovy, Sk. bělozer. 168 č. 89; Smirnov, Sb. vrus. sk., 721 č. 274; v. d. Hagen, Narrenbuch 54, 186; Sbornik kavkaz. sv. VII, od. 2, č. 2, str. 55.

1. Prostonárodný Zábavník II. (Bratislavský) má na str. 86 verziu nadpísanú: „Rozprávka o chlpatom Ganovi zpoza rjeki“.^[3] Po strane je napísané: „Andeutung an eine uralte Sage.“

„Pri^[4] jednej rjeki bívalo raz veľa cigáňou, a mali aj edniho starího oca, keriho poslúchat miseli. Ten jich raz, keď boli doma, dovedna zavolau, povjedau jim, źe bi śi okolo ňeho pośadali, źe jim bude volačo roźpravát. Šeći śi do radu na zem posadali, iba Kośut si k ňemu stáu (že bou pochabí, za to ho druhí cigáni Kośutom pochabím nazvali), a počúvali Jana. Jano takto začau: ,Ďeťi moje peknje dobrje, vidíťe sami, źe robíme ako koňe, a preci nić ňemáme, ćo śi vśe aj poťjahňeme volaďe, aľe nam je to málo, vela náś je, nić nam ňedostaćí. Aľe’ ja ako vaś oteć misleu som na vás aj na śebä, vimisleu som, ako bi śme śa mi mohli od toho veľkiho hladu oślobodít.‘ Tu śeci cigáni poskákali a hulákať začali, ale ich Jano zas zavolau a ďaľej jim rozprávau: ,Mi pvojďeme daľeko do huor ta stade cez Kadlub, cez Skalicu, cez Śtrjebornú, a ja tam najdem cestu, po kerej po vas śeśkich do něbä zaveďjem. No, no, chćeće so mnov iść?‘ sa jich spitau, a oni šeci kričali, vrešťali, že puojdu s nim.

Druhí deň ráno zavčasu sa hned zo šeckim perepútom zobrali, kolibu podpálili, a tak sa na cestu do něba dali. A už aj ďaľeko zajšli do huor, prišli na vrch, čo sa voláu Kadlub, na tom bon edon hrubí, starí, širokí, visokí dub, pod kerím sa vraj ešte pohani modljevali. Pod tim dubom zastáu starí dado a prerjekou k druhim šetkim: ,No, deti moje, už sme na konći našej ćeśte, poźrite na tochto duba,‘ — šeci zhíkli a povjedali, že ešte takiho ňeviďeli. ,Po tomto dube pvojďeme hore do ňeba, kde nás ten naś dobri Pán Bośćik dobre hośtit bude. Co mate, śecko si poberťe na śeba, ač bi vám ňebolo potrebnuo, veď to potom v ňebi predáťe, tam vraj dobre platja. A ti Kośut, ti sa vješ dobre škrjabat, ti pvojdeš po predku, ti Krištof za nim, potom ti Antal, potom ti Žiroś, potom ti daje (žena) a tak šorom, a ja budem ośtatni, žebi śte sa nebáli. Ti Kośut, keď už budeś vo vrchovci, chić śa za haluz, ti Krištof sa potom za jeho nohe, ti Antal za Krištofovje, a tak šeci śa pochitáte jeden za druhiho nohe a potom pvojdeme už do neba, lebo od tochto duba ľen prekročit treba už do ňeba.‘ A tak sa už polapali śeśi. Kośut na vrchu a druhí na jeho nohách viseli dolu, a daco Jano chlpatý na sámom konci. Viseli za chviľku, ale Kośutovi sa klźali ruki, a už nevládau. Tu skrjkou: ,Počkajťe, nak si poplujem ruke, už nevládzem.‘ Pustiv gonar, a hneď šeći zhučali dolu, a ani edon živi nezostáu.“

Tejto slovenskej anekdote podobá sa dosť staroindická poviedka Kathasaritsagara. Bláznivý muž chytil sa chvosta svätého byvola a dal sa tak od neho vytiahnuť do raja. Keď tam prežil dlhší čas, chcel sa podívať na svojich priateľov, a chytiac sa chvosta byvolovho, sostúpil tak na zem. Rozprával to svojim priateľom a tí ho prosili, aby ich vzal so sebou. Tak sa prvý chytil chvosta, druhý zasa jeho nôh, tretí nôh predchádzajúceho. Zatým ich byvol rýchle unášal vzduchom. Vtom sa jeden z nich spýtal prvého, koľké boly jedlá, ktorých požíval v raji. Zabudnúc, že sa mal držať, ukázal im ich veľkosť rukami. Tak spadli všetci traja a zabili sa. (Clouston, Noodles 48 n.; Hertel, Bunte Gesch. von Himalaja, 169.)

Je tam ešte iná poviedka, ako sa blázon chytil stromu, lebo mu vraj povedali, že tadiaľ ide jeho cesta cez strom ponad potok. Ale strom sa zohol pod jeho ťarchou, držal sa ho, aby nespadol. Tou cestou hnal honec slona do vody, sediac na ňom. Chytil onoho človeka, aby ho vysvobodil, ale medzitým slon pod ním odbehol. Blázon povedal honcovi: „Zaspievaj niečo, aby to ľudia počuli a prišli nám na pomoc.“ Honec spieval tak sladko, že blázon bol uveličený a zatlieskal mu. Obaja spadli do rieky a utopili sa. (Clouston op. c. 51 — 2.)

Inde, ako i v starej anekdote anglickej, lovia takým spôsobom priatelia čiapku z vody, vešajúc sa na strom nad vodou, alebo syr, ako si rozprávajú Irčania, alebo kameň (v meklenburskej rozprávke); Clouston, Noodles, 46 — 7.

Obyčajne lezú hlupáci na strom, chytajúc sa jeden druhého za nohy, aby strom zohli. Tak u hornosliezskych Poliakov (Malinowski II, 89), na baltickom pobreží (Lorentz, Slovinz. Texte, č. 27), v Bosne (Bos. Vila XII, str. 44), v Hercegovine (Krauss, Tausend SM 429, č. 131), v Srbsku (Čajkanović 374, č. 121), v Makedonii (Kića IX, č. 12); alebo tak lezú so stromu, na ktorý utiekli, v gubernii Lubelskej (Wisla XIX, str. 412, č. 17) a u Huculov (Šuchevyč 155, č. 29). V anekdote kavkazských Arménov chceli dedinčania spolu s kňazom, držiac sa jeden druhého, vytrhnúť strom s koreňom. Kňaz chcel udrieť rukami komára, ktorý ho uštipol, a všetci sleteli do úžľabiny. Sb. kavkaz. VII, oddiel 2, str. 133, č. 2.

Veľmi hojná je táto anekdota v zvieracej povesti. Vlci staväjú sa jeden na druhého, aby sa mohli dostať k človeku, ktorý utiekol na strom. Preuss, Tiersagen, str. 18; Carnoy, Picardie, str. 162; Afanasjev I, 40, č. 224 b; Gerber, Great Russian Animal Tales, 34; Živaja starina, V, 430; Dähnhardt, Schwänke, 142, č. 70; Sébillot, Les histoires joyeuses 222; Teirlínck, Contes flammands 86.

2. Grzegorzewski, Na Spiśu 145 — 146, má túto verziu: Išli dvanásti chlapi do roboty, ale nemohli sa doporátať. Žid ich za dobrý plat sľúbil porátať, viedol ich na noc do hory k mravenišťu; ale tam ich to veľmi hrýzlo; tak na druhú noc dal im vyliezť na jedľu a tam im urobil hniezdo. Medzitým, čo spali, poobtínal jedľlu. Ráno sliezali, chytali sa jeden druhého a jeden sa držal vetvi. Nemohol vydržal a napľul si do ruky.

3. Motív „Rebrík nesený do lesa“, ktorý sme našli v 133 D hore 10, rozpráva samostatne Czambel, § 197, str. 383, zo Zemplínskej stolice.

Hájnik prišiel k rychtárovi, že v lese na buku sú také vtáčky ako duch svätý. Dedinčania sa vydali pre ne, urobili rebrík, niesli ho však na šírku do lesa, vždy po kuse z neho odtínali, a kým došli k buku, ostalo im z rebríka na siahu.

4. Slovenské Pohľady XX, 42, č. 5, majú verziu „Šva hlava, to rozum“. Podal Ilík z Ratkovej v Gemerskej stolici.

Aby nevyplatili robotníkom za vykopanie studne viac, ako si zaslúžili, chceli merať, aká je studňa hlboká. Položili týčku cez studňu, rychtár sa na ňu zavesil rukami a ostatní sa chytili jeden za druhým za jeho nohy. Rychtárovi sa to videlo byť ťažké, chcel si popľuť do ruky a všetci sleteli do studne.

Podobne: Záhorská kronika III, 63; Etnograf. 36, VI, 239, č. 6, 244, 338, 340; VIII, 104; Hrinčenko, II, 221, č. 165; Hauffen, Gottschee 116, č. 4; Reiser, Allgäu I, 519; Revue des trad. pop. II, 278; XI, 649; Sébillot, Les histoires joyeuses 24; Littér. orale de l’Auvergne 90; Clouston, The Book of Noodles 51; Sumcov, Razysk. anekd. 12, 171; Lidzbarski, Gesch, neuaram. Hss. 72; A. Christensen, Contes persans 117; Javorskij, Pamjat. galič. 200; Jegerlehner, S. M. Oberwallis 138, č. 154; Merkens I, 41, č. 54; Stapleton, All about the Merry Tales of Gotham 61; meria sa takto hĺbka údolia; Zs. deutch. morgenländ. Ges, XXXVI, 17.

Prostonárodný Zábavník II. (Bratislavský), str. 108 — 110, má verziu „Poviedka o troch sinoch“.

Sú tu spojené dva motívy: 1. bratia zdedili kravu, dostane ju ten, do chlieva ktorého vojde; tento motív býva úvodom v č. 125, hore IV, 513, 2: „hlupák“ predal kravu zbútľavelému stromu a pod ním našiel poklad (srovn. č. 134 B, č. 1, 3; 134 C, 2; hore 19, 24: „Plátno predané stĺpu“).

Text dosiaľ nevytlačený podávame:^[5]

„V edné dedine býval edon starý človek, žena mu už bula dávno umrela, a mal van troch synó. Tot najstarší búl už i ženatý, postredný se mal ženit, ale tot tretý, to vám búl taký pecúch, chyba v kaute sedal, kod druhý robili, van se v popelu prehrnal, darmo ho starý otec bil, darmo ušil, že kod nebude robit, nebude ani jest, van na to ništ nedbal. Bratä^[6] ho vysmiavali, aj diavky si len posmech z neho robily, kod se dakody von ukäzal. — Naostatok tot ich starý otec zostal chorý, a merkoval, že už nebude delé žit, zavolal si van šitkých troch synó pred sebe a povedal im: ,Deti mojo drahja, jä vám už skoro pvojdem na tot druhý svet, nože si no kleknite, až vás ešte ráz požehnám.‘ Oni si poklekali a van jim dal ocovskja požehnanja. Potom oňedlauho zomrel.

Po smrti ocové nastala delba, len že vara malá, bo jim otec ništ nenahal, chyba ednú chudau kravu. Oni sa vám ale ani s tó nevedeli podelit, ko by ste vy to vedeli, akja tam buli škriapky, ba len kus chybelo, že se nepobili. Počúl to rychtár v té dedine, prišól k nim a povedal jim: ,Šva že vy tu talja kriky robíte, ha? Ši chcete, aby vás naráz do klady dal posadit? Hlec že ty ich hlec, šva ti oni tu nedorábejú!‘ Oni se ho zlekli, lebo mal palicu, ako viate, u nas tjaš chodí rychtár s palicó, a povedali mu: „Ve že už vy rozsaudte mezi nami; hlecte že, mámo tu ednú kravu, každý by jú chcel mat‘. ,Jak,‘ povjá rychtár, ,tuž predajte si jú a potom se s penezmi rozdelte!‘ Ale oni mu povedali, že su peneze okrúhlja, lehko se ta rozkolúkajú, ,a za to my len kravu chcemo mat.‘ ,Juž kod je už len tak, urobte si chliavy, a potom vyžente kravu do pola, a kod večer príde domó, do kotroho chliava vojde, toho bule i krava.‘ Na tom pristáli.

Naraz si počeli chliavy robit, ti dvä starší si urobili peknja, ale totot popeluch nevedel, ak to má robit, chyba si chvajok nanosil z hvary a potom dáký chliavik upliatól a nahal stát tak. Večer se po kuse približoval, každý z nich šekal netrpezlive tot čas, v kotrom krava domó príde z polä. Naostatok už len prišla a prosto do toho z chvajok upletenýho vošla a v nom listy objadala. To mrzelo tých starších, ale už nemohlo but inak. Najmladší se radoval, že má kravu.

Pokusu se ale približovala zima a totot sprosták si ništ sena nehotovil pre kravu. Už mu skoro mala zdochnaut, poslali ho jeho bratä, aby ju ta išól do čerta predat. Van ich poslúchnúl. Uvázal je motúzok mezi rohy a tajšól. Prišól van i do edné hodné hvary a tam polä cesty stal edon vysoký suchý buk, kotor, kod viator väl, na veky vrzgal. Totot blázen se vám na tom zastavil a myslel si: ,Totot adaj daš povedá ku mne,‘ a zpýtal se ho: ,Adaj by ste vera moju kravu chceli kúpit?‘ Van mu odvrzgnul. ,Tuž dobre, kod e tak, jä vam ju predám, a šva že mi dáte za nú, ši mi dáte 50 zlatých?‘ Tot mu zas vrzgnul. ,Tuž dobre, len mi zaplacte.‘ Zas mu vrzgnúl. ,Ahá, nemáte teráz,‘ povedal tot trulo, — ale tak se to v svete vodí, kod šlovek písmo nevja, — a kody že mi dáte? Ši príst najtro?’ — Buk mu odvrzgnul. — ,No dobre, prídem najtro.‘ Kravu nahal uväzanú o strom a išól domó.

Na druhy den prišól a zpýtal sa, ši mu už dá, ale mu buk len vrzgal a aj z kravy nenajšól už chyba košťäliky. Vtody se počel hnevat a takto k tomu buku rozprával: ,Hlecže, braček zlatý, zaplac mi, kod si už aj kravu zpotreboval, lebo kod ni, tak ty kopnem do tohoto starýho oca, šva tu stojí pri tebe, že se len tak zpráší!’ A kopál ednoho spráchnelyho pnä, kotor tam pri nom búl. Tot pen odletel a pod nim se ukázal edon kotel s penezmi. Zadivil se náš šuhaj a povedal tomu bukovi, šva tak vrzgal: ,No, tak už bude daš, ja si vezmem mojo a druhja ti tu nahám, aj staryho otca ti položím na mesto.’ Tak zpravil. Príšól domó, povedal bratom, ak se stálo, ty se vadili nan, že šitko nezabral, išli ta, ale už ništ nenašli. Potom se odtrhli od neho, a on si už dobre gazdoval a dostal na ostatok i peknau ženu.“

Srovn. Kulda III, 66; Kolberg, Lud VIII, 198, 201; XIV, 291, č. 73; Zbiór wiadom. XVI, str. 56 č. 40, str. 85 č. 29; XVIII, 290, č. 22; Mater. kom. język. I, 32; II, 88, 100, 151, č. 3; Mater. antropol.-archeol. II, 107, č. 81; Kolberg, Pokucie IV, 241, č. 60; Sadok Barącz, Bajki 152; Etnograf, Zb. VI, 353, č. 692; Čubinskij, Trudy II, 495, č. 4; Kurylo, Mater. dialektolog. 39; Hrinčenko I, 208; Malinka 318, č. 39; Federowski, Lud białoruski III, 101, č. 191; 292, č. 561; Erlenvein 58; Kurskij Sbornik IV, 93, č. 5; Sklarek, Ungar. VM. I, 205, č. 23; Schullerus, Rumän. M. 284, č. 4; Max Böhm, Lett. Schwänke 43, č. 29; Kosta Ristić i Vasa Lončarski 46; Bos. nar. pripov. 134; Krauss, SM. Südslav. I, 240, č. 53; Čajkanović 479, č. 20; Schott, Walach. M. 224; Šapkarev VIII, 44, č. 31; Sbornik nar. umotvor. I, 140, č. 1, III, 240, VIII, 184; Dawkins, Modern Greek 327, č. 3; Aichele, Zigeun. M. 163, č. 46; Haltrich, Deutche M. Siebenbürgen 291; Wossidlo, Aus dem Lande Fritz Reuters 94; Sébillot, Les histoires joyeuses 159, č. 40; Blümml, Schwänke franzős. 23; Vinson, Folklore du pays basque 95; Clouston, The Book of Noodles 147, 151; Zs. deutsch. morgenländ. Ges. XLVIII, 403; R. Basset, Cont. pop. d’Afrique 121, č. 43; Légey, Cont. lég. Maroc. 172, č. 43; Sumcov, Razysk. anekd. 137; Wesselski, Nassreddin II, 68, 204, č. 407; Chauvin, Bibliogr. arab. VI, 126; Cosquin, Cont. Lorr. II, 177.

Slovenské Pohľady XVI, 259 — 260, č. 22, majú verziu „Syrový kostol“ z Bošáckej doliny. V rukopise J. Ľ. Holubyho na str. 75 — 76 je poznačený rozprávač Búlik.

V istej dedine nestačili zjesť všetok syr a tak vystavili z neho kostol, zabudli však v ňom urobiť obloky. Chytali slnečné svetlo do vriec a vo vnútri ho vytriasali, aby kostol nebol tmavý, ale to nepomohlo. Kostolník pri rozsvecovaní sviečok videl preďubanú dieru a ďatla, ktorý v kostole lietal. Bežal hneď do dediny a volal, že v kostole lieta „panbožek“, aby ho išli chytiť. Ale ďatel medzitým vyletel dierou. Najmúdrejší občan povedal, že videl toho „panbožka“ v lese na veľkom suchom buku. Vydali sa za vtákom, niesli však rebrík na kríž položený, stromy, ktoré im zavadzaly v ceste, stínali, až sa pomaly blížili k buku. Vyplašili hada, videli, ako po zemi uteká, a rozhodli sa, že bude lepšie niesť rebrík koncom vopred. Dostali sa k buku a videli ďatla, ako práve vletel do diery. Pristavili rebrík, ale ten nebol dosť dlhý, preto sa na jeho konci postavil chlap na chlapa a najvyšší strčil ruku do diery a volal: „Už ho mám!“ Najspodnejší sa podíval hore, ukĺzly sa mu nohy, všetci spadli, len ten najvyšší visel za ruku, ktorá mu uviazla v diere, a kričal o pomoc. Konečne brat hodil ostrým obuškom, odťal mu ruku a on spadol. Dolu si pochvaľoval, že predsa len brat najlepšie pomôže. Vrátili sa potom domov. Na kostol slietaly sa straky a vrany, vyďobaly mnoho dier, tak že nebolo už treba oblokov, ale jedného dňa bol celý kostol na hromade.

Sú tu vcelku tie isté motívy, ktoré sú zahrnuté hore str. 10 v čísle 133 D. Srovn. Národ. Sb. II, 102.

Český Lid V, 34, má túto rozprávku:

V Skalici kopali studňu. Keď bola vykopaná, nevedeli, čo s hlinou. Usniesli sa vykopať jamu, aby do nej nahádzali hlinu z vykopanej studne. Kto sa na to niektorého Skaličana opýta, i ten najkrotší ho poctí titulom „mrvoň“, čo je tam najhoršia nadávka.

Český Lid V, 36, má túto verziu, ktorá sa rozpráva o dedine Maríkovej.

Občania zabili vojenského žrebca, ktorý zabehol do oziminy. Báli sa trestu. Dohovorili sa, že budú sedieť jeden po druhom na guľatej dyni a tak že vysedia žrebca. Dyňu vyniesli na vysoký vrch a číslo po čísle sa zamieňali v sedení. Došlo i na starého chlapa. Ale toho sedenie skoro omrzelo a on sebou na dyni vrtel. Dyňa sa začala valiť rýchlejšie a rýchlejšie s vrchu, až vletela do kra a tam sa rozbila. Vtom vyletel z kra zajac a utekal do húštiny, až sa za ním prášilo. Ľudia vykríkli: „Hľa, už je žrebec vysedený, a je fako, veru fako!“

V rukopisnej sbierke J. Ľ. Holubyho na str. 54 je tento text stručnejší. „Hľa, už je žrebec vysedený a vyliahnutý, ale nám ušiel.“ Koniec sa liší.

Srovn. Anm. KHM Grimm I, 317; Wisła XVI, 84, 87; Rovinskij, Černogorija II, 2, str. 630; Strohal, III, 272, č. 33; Hallgarten, Rhodos 152 — 4.

Český Lid V, 37, podáva túto rozprávku:

Belušskému farárovi Váh podmieľal pole a odnášal. Farár napísal Visolajcom, aby mu prišli urobiť „klietky“ k poliam. Ale rychtár nevedel čítať, ani nikto z boženíkov. Neskoršie prišiel ešte jeden boženík a povedal, aby mu dali list, že ho prečíta, pretože chodí dva razy do krčmy a raz do kostola. Vzal list a vravel: „Podívajte sa, toto (ukázavší prstom na o) je kamenie; toto zase (ukázavši na i) sú koly; a toto (ukázavši na s) je prútie; a toto biele (ukázavši na biele miesta papieru) je smotana.“ Usniesli sa, že soberú a dovezú farárovi smotanu a opýtajú sa ho, čo s tým kamením, kolmi a prútím. Dali na káru sud a od každej gazdinej sobrali doňho smotanu. Prišli k farárovi a on sa ich spýtal, čo to vezú. Rychtár vravel, že smotanu, ktorú si farár kázal v liste. Keď sa farár pýtal, koľko smotany je v sude, skočil rychtár v čižmách do suda a hneď zas vyskočil a hrdo povedal: „Keď, neveríte, pozrite, až potiaľto je v sude smotana,“ a ukázal prstom na svoje zasmotanené nohy.

Pre túto anekdotu nemám dokladu. Čiastočne pripomína inú anekdotu, v ktorej sedliak namaľoval celý svoj spor s pánom a potom cisár maľbu lúštil, pravda, keď si ju prv dal od sedliaka vyložiť. Srovn. Malinowski, Powieści pol. na Śląsku II, 18; Mater. antropol. VII, 103 — 5; Max Böhm, Lettische Schwänke, 71, č. 42.

Slovenské Pohľady XX, 43, č. 7, majú verziu „Hrdý krajšír“. Podal Ilík z Ratkovej v Gemerskej stolici.

Bašík Furdesó našiel na ceste raka, myslel, že je to nejaký krajčír, a odniesol ho na mestský dom. Rychtár rozhodol, aby rak meral a strihal súkno na šaty. Rak po súkne behal, ale nestrihal; páni mysleli, že len meria, že je príliš hrdý, a kázali hajdúchovi, aby strihal, kadiaľ rak liezol. Súkno bolo tým úplne zničené a raka odsúdili na smrť a hodili ho do vody.

Srov. Hagen, Narrenbuch, 199, č. 41; Lorentz, Teksty pomorskie 19 č. 48, 624 č. 772, 657 č. 813; Wossidlo, Aus dem Land Fritz Reuters 178; Bartsch, SM Meklenburg I, 344, Federowski, Lud białoruski III, str. 213, č. 422; Bünker, SM Heanz. 28, č. 11; Keller, Schwaben in d. Gesch. Volksh. 130 sl., Hauffen, Gottschee 114, č. 2; Bl. f. pommersche VK. VII, 163, č. 13; Nár. poh. a pov., Slavie 1878, str. 81, č. 29; Wisła XV, 280, č. 40, 41; XVI, 86; Strohal III, 156.

Český Lid V, 34, má verziu, v ktorej sa rozpráva o obyvateľoch obce Srnie v Trenčianskej stolici.

„Sobrali sa raz v zime s klanicami vlka honiť; a keď ho v poli obkolesili, dodávali si na vzájem smelosti, pokrikujúc jedon na druhého do diaľky: ,Chlapi! Klanicú ho, len ho klanicú!‘ A keď domnelého vlka klanicami nielen zabili, ale temer na pazder roztrepali, poznali v ňom psa Bundáša. Neradím nikomu zavolať v Srniem: ,Klanicú ho!‘, lebo by ľahko mohol dostať bičom pod kolená.“

Černokňažník, 884, IX, 66 — 67, má túto verziu:

Čudákovänia často museli mlynské kamene novými zamieňať, keď sa im vydraly. Pán starosta radil, aby sami šli vykresať mlynský kameň na vrch na Tatry. Každý stúpal hneď na Tatru s pánom starostom na čele. Kameň vykresali. Ale ako ho dostať dolu, aby sa neroztrieskal. Pán starosta nech ho kermenuje, ale naozaj hlavou, lebo tu rukou nepodvihneš, nezadržíš, ak len nepohneš hlavou! I tak veru pán starosta vopchal hlavu do mlynského kameňa a kotúľ! — pustil sa dolu. Keď ostatní za ním došli, tu dolu kameň na kusy roztrieskaný, pán starosta bez hlavy! Tam kdesi po ceste hlavu nechal. Hľadali, ale nenašli. Išli domov tú hlavu hľadať. Hľadali doma, u krčmára, nemohli jej najsť, a tak oni behali hore-dolu ulicami, vykrikujúc: „Jaj, už sme my raz bez hlavy!“ Podľa iných hlava skotúľala sa do mestského oka, odtiaľ už len na súdny deň môž’ dostať ju von. Preto aj Čudákovänia ostanú až do súdneho dňa bez hlavy. Pod. Clouston, Noodles, 59; Lorentz, Slovinz. Text č. 8 d, str. 6.

V rozmanitých obmenách prišiel človek o hlavu, keď vetev orechového stromu skláňal k vode, keď liezol do dúpäťa medvedieho a i., a hľadali potom hlavu. Srovn. Jak. Frey, Gartengesellschaft, vyd. Joh. Bolte 21, 221, č. 12; Valentin Schuman, Nachtbüchlein 390, č. 8; Wesselski, Nassreddin II, 17, 192, č. 374; Sumcov, Anekdoty 91.

Z rukopisnej sbierky J. Ľ. Holubyho, str. 88, je verzia, ktorú rozprával J. Zámečník.

„Obyvatelia súsedných obcí často mávajú rozličné pokriky a hádky, alebo si navzájom ostudy robievajú. Lieskovanov to hnevávalo, že im na jačmenné strniská Srňania husi naháňajú. Nastrojili sa tedy, že Srňanov od toho odučia. Keď boly jačmene posvážané, chodievali k dolnému kostelu striehnuť, či im Srňanie na strniskách husi nepasú. Raz dobehne taký, na stráž vyslaný Lieskovan do dediny s novinou, že majú Srňania zase husi na Lieskovanských strniskách. Táto novina sa rýchle rozniesla dedinou, chlapi sa posháňali a rozbehli sa v polkruhu, aby im ani jedna hus neušla, ten kŕdeľ husí zajímať; ale ako sa k domnelým husiam približovali, schopil sa ten kŕdeľ na krýdla, a hybaj vysoko ponad hlavy Lieskovanov: lebo to neboly husi, ale bogdáni.“

Černokňažník IX, 1884, str. 75, má túto verziu:

Gazdinká dobehla na zadný dom, že zná, kto naše kapustnice kvári. Páni vrchnáci sa uradili, aby si každý nalámal listia na svojom ostredku, že idú zajaca kapustným listom pliagať, obkolesili kapustnicu a zajaca zdurili. Malí ho už raz v pasci, ale „polezeskok“ skočil raz prudko na jednoho z nich, a vyskočil pomedzi kolená. Ale vrátili sa upokojení, že už zajaca kapustným listom vypliagali.

V Černokňažníku IX, 75, 72, je táto verzia:

Dávno bola rada o vrabcovi, čo mu urobiť. Ale za málo videlo sa Čudákovänom čo len takou mierou namerať mu, akou on; škodu robil na tom zrne. Postihli vrabca pri väčšom kmínstve, v lastovičom hniezde. I nasúdili mu pokutu, aby ani znaku, ani pamiatky po ňom neostalo. Oddali vrabca šarhovi do ruky. Ten ho odniesol na vrch čudákovskej veže — a hodil odtiaľ dolu.

Podobne bol v rieke utopený za trest úhor, tiež rak (hore str. 46, č. 137 I). Srovn. Nár. poh. a pověsti, Slavie 1887, str. 81 č. 29; Wesselski, Das lachende Buch, 154, č. 75; Albrecht Keller, Die Schwaben in der Geschichte des Volkshumors, 101; Clouston, The Book of Noodles 33; Sumcov, Anekd. 9, 11, 39.

Ďalej sa rozpráva ibidem X (1885), 10.

Keď Čudákovänia vrabca s veže shodili, vrabec letel na topoľ a tam vliezol do diery. Na topoľ sa mal driapať svinský pastier. Ale topoľ bol bez konárov a prihladký, museli sa teda chlapi jeden druhému na plecia staväť, až sa konečne sviniar dostal k diere. Ako sa ta dostal, nelenivý šťuchol rukou do diery, a keď vrabca chytil, skríkol: „Tu je!“ Vicerychtár, ktorý ako najtuhší chlap ostatných na svojich pleciach trímal, zakričal: „Ukiaž!“ a vo zvedavosti svojej pozrel hore. Chlap, čo na jeho pleciach stál, sošmykol sa za ním, všetci ostatní chlapi cup na zem — len pastier ostal trčať hore na topoli za ruku v diere. Srovn. hore str. 10, 41, č. 133 D, č. 137 C, 4. — Valach podal návrh, že on svojou valaškou odtne pastierovo plece, a tak že sa pastier dostane dolu. Ale vrabec ostal v diere i s rukou! Determinovali topoľ zoťať! Topoľ padol, vrch sa roztrepal na franforce, vrabec odletel, ale pastierovu ruku predsa dostali.

1. Časť tejto rozprávky, kocúr predaný v kraji, kde bolo mnoho myší, je v poviedke „Múdry Maťko a blázni“, Dobšinský VIII, str. 9; viď č. 149 D 3.

2. Procházka, str. 76 — 7, má verziu z Trenčianskej stolice.

Boli traja bratia; ich mať všetko prepila a ostal len kohút, kocúr a kianica (palica). Išiel najstarší brat predať na trh kohúta, ale nepredal; keď sa vracal, prenocoval v dedine, kde chodili každé ráno pre deň na vrch. Povedal, že má vtáka, ktorý deň privolá; na svite kohút kikiríkal, dedinčania ho kúpili za dvesto zlatých. Druhý brat prenocoval s kocúrom v dedine, kde mali mnoho myší, a predal ho za sto zlatých. Tretí brat stretol sa s chlapmi, ktorí zatĺkali kolíky do zeme hrncami. Predal im kianicu za tristo zlatých. Doma sa bratom vysmial, že najhoršie mu nechali a jednako najlepšie predal.

Táto rozprávka bola rozobraná v Anm, KHM Grimm II, str. 71 nsl. Srovnaj hore str. 8 č, 133 C b č. 3. Iné verzie: Loriš 108 č. 14; Wisła XV, 277; XVI, 85; Živaja Starina XII, 471; Sbornik Kavkaz. VII, od. 2, str. 56 č. 2 (srp.); Gnědič IV, 98.

Etnogr. Zbirnyk IV, 181, č. 3, má verziu zo Zemplínskej stolice.

Išli traja chlapi z „krajiny“ v noci do maďarského kraja mlátiť. Viezol sa tadiaľ pán a mal na voze pušku, hodinky a dlhý nôž. Zaspal, puška spadla na zem, a potom na inom mieste spadly hodinky so zlatou retiazkou, ktorá v noci svietila, a dlhý nôž. Prišli na to miesto oní traja chlapi, našli pušku, ale nevedeli, čo je to. Mysleli, že je to fujara, zdvihli ju so zeme, puška mala dve hlavne, jeden vopchal si ich do úst, aby pískal, a druhý prstami preberal, lebo to nebola taká krátka píšťaľa, akú berú za ovcami. Jeden sa dotkol kohútika, puška bola nabitá a zastrelila toho pískajúceho. Ostatní dvaja išli ďalej. Nechali píšťaľu, že je to čertova píšťaľa. Našli hodinky; mysleli, že je to čertova chyžka, a čert v nej šepce. Jeden udrel po hodinkách, aby čerta v nich zabil, vedľa bol dlhý nôž, udrel po noži, nôž vyskočil druhému na hlavu. Pán sa prebudil, vrátil sa s kočišom hľadať ztratené veci, a našiel živého vedľa mŕtveho. Pán sa od živého dozvedel, čo sa stalo, sviazal ho a odviezol do väzenia. A tak ani jeden sa nevrátil od mlátenia.