ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Z Bratislavskej stolice je verzia, ktorú zaznačil Suchý, Dialekt 82 — 83.

Farár povedal v svojej kázni, že Boh sedem ráz vynahradí tomu, kto nadelí núdznemu. Sedliak, navrátivší sa domov, hovoril žene, že zavedie jedinú svoju kravičku farárovi, lebo Boh to sedem ráz vynahradí. Farár pustil kravu na vodu a tiež bujaka i sedem kráv. Krava utekala ta, zkadiaľ bola. Boly tam vráta otvorené, bujak za ňou, za ním ostatné kravy. Keď si farár pre ne poslal, tvrdil sedliak, že sú jeho, že mu to Boh sedem ráz vynahradil. Stavili sa potom, že kravy budú toho, kto prv vstane a druhého prv pozdraví. Farár mal hrušku pred oblokmi, sedliak na ňu večer vyliezol. Ráno sa farár nenazdal, že by niekto bol na hruške, a sedliak už kričal: „Dobré ráno, pán farár!“

2. Z Oravy je verzia v sbierke Julia Bonáryho z r. 1909.

Zanesený bol azda zlomok tejto poviedky do inej o otcovi, ktorý zakopal a zaklial svoj poklad pred svojou smrťou, viď č. 156.

Farár povedal sedliakovi, že mu desať ráz bude navrátená almužna. Sedliak dal farárovi svoju jedinú kravu. Na jar, keď kravu pustili z chlieva, bežala k svojmu bývalému gazdovi, za ňou farárov bujak a za ním ostatné farárove kravy. Farár zažaloval gazdu, ale pravotu prehral.

Hlavná, lascívna pointa bola tu zabudnutá. Srovn. Povídky lidu opavského a hanáckého, str. 114, č. 42; Kubín, Podkrkonoší vých. 193, 422, č. 145; Pauli, Schimpf u. Ernst, vyd. Joh. Bolte II, 333; Behar III, 63; Aichele, Zigeun. M. 256, 336; Národopisný Věstník XXI, 205, č. 11.

V Prostonárodnom Zábavníku V. (Štiavnickom), str. 41 — 42, je „Rozprauka o študentovi“.

Podávame ju v odpise:^[7]

„Bou rás jeden žjak a ten bou velikí šelma. Jeden ras prišou k svojmu zpovednému kňazovi zo svojich hrjechou sa zpovedovať. Ten kňaz mu rjekou: ,Vidíš, žiaku! ti máš náramnje smrtedlnje hrjechi, ja ti nemuožem skuor absolutiu dat, kím nepuojdež do Ríma putuvať, a kím nedonesješ visvečeňja od svatího Occa, že si sa tam modliu a statočňe zpravovau, a toto ti prikazujem, že na tej celej cesťe aj v Ríme nesmješ žjadno meso jesť, žjadno vino piť, v žjadních perinách ani zo žjadnou ženskou spať.‘

Dobre. Šeu ten študent do Ríma a šetko vikonau, ako mu jeho duchovní otec naložiu. Vyžjadau si tam svedectvo a navracovau sa domou. Ako išou, prišlo mu iť popri jednej kláštorskej zahraďe. Kukou on ces plot do tej zahraďi, vidí tam jednu mníšku, ak obchodí, tak obchodí okolo jednej hruški, na ktorom strome na samom konáre bola jedna preuťešená hruška. Nemohou sa zadržať, keď viďeu, ako tá mníška klepala na haluzi, trjasla a preci nemohla ju zroňiť, abi sa jej nebou spítau, čo kce pri tej hruški. ,Ach!‘ rjekla mníška, ,až dole zavonjam jednu hrušku a nemuožem ju dostáť.‘ Študent vrtkí skočiu do záhradi, vidrjapau sa na strom, otrhou hrušku a podau mníški. Mníška vďačná, poďakovala sa mu, spítala sa ho, že kďe bou. Keď jej virosprávau, rjekla: ,Znám, že si hladní, poď do mojej izbi, dám ťi trochu pojesť.‘ On sa nedau vela ponúkať, išou. Keď si pojedou poljouki, predložila mu pečenku. ,Ach, milá panička, ja nesmjem žjadno meso jesť, lebo mi kňaz zabrániu.‘ ,No, ťi blázon, veď je to nje meso, veď je to zverina.‘ ,Tak? no to muožem užiť, lebo on žjadnu zverinu ňezpomínau.‘ Potom mu dala piť. ,Ach, ani víno ňesmjem piť.‘ ,No,‘ povjedala ona, ,veď je to nje víno ako druhuo, veď je to tokajčina.‘ — ,No keď je nje víno, ale tokajčina, ťeďi muožem piť.‘

Povjedala potom mníška: ,Vjem, že si ustaťí, odpravím ťi túto posteľ, abi si si trochu oďíchou.‘ ,Veru ani v žjadnom perí ňesmjem spať, ale hocďe na lavicu si lahňem.‘ — ,No vidíš, veď ja ňemám žjadno perja, len samí páper a v tom muožeš spať.‘ Lahou si ťedi študent a mníška si sadla k ňemu na posťel. Keď sa dlho o šakovích vecách nazhovárali, ľahla si aj mníška k ňemu. ,Ach, uchovaj Bože! ja ňesmjem zo žjadnou ženskou spať.‘ ,Ľa, veď že ma počuj, veď som ja ňje ženská, veď som ja mníška.‘ ,No keď je tak, buďeme teda spolu spať.‘

Prišou študent k farárovi. ,No, sinku, či si splňiu, čo som ťi prikázau?‘ — ,Na vlas, paňe očče!‘ ,A či si žjadno meso ňejedou, žjadno víno ňepiu, v žjadnom perí, ani zo žjadnou ženskou ňespau?‘ — Študent: ,Bou som síce v jednom kláštore, ale som aňi tam inšje ňejedou, len zverinu, inšuo ňepiu, len tokajčinu, v perí ňespau, len v páperí, zo žjadnou ženskou nespau, len s jednou mníškou.‘ ,Nuž, ťi šelma, veď je to šetko, čo som ti zakázau! Nuž a či ste spolu velmo boli sťisnuťí?‘ ,Veru tak, paňe, že bi sťe aňi najťenšú cverňičku cez nás ňeboli mohli preťjahnuť.‘

Čo mau farár urobiť? Dau mu absolutiu a študent oďišou s pokojom.“

Šujanský podal v Slovenských Pohľadoch XII, 724, č. 20, rozprávku, ktorú uverejnil v Katol. Novinách 1888, č. 1, str. 6.

Nachytal čert hriešnych duší a niesol ich do pekla. S pomocou žiakovou (rechtorovou) odňal mu vrece kňaz, pustil duše a ony odletely do neba. Kňaz sa potom pohádal o prázdne vrece so žiakom, ťahali sa, až ho roztrhli. Spodná polovica ostala žiakovi, vrchná v rukách kňazových. Preto vraj mešec kňazský nemá dna.

Vydavateľ v Katol. Novinách pridal poznámku: „Aspoň má kde klásť urážky, ktoré od sveta dostáva.“ Pod. Srbsko-dalmat. magazin XV. (1850), str. 112, č. 3.

Z rukopisnej sbierky J. Ľ. Holubyho, str. 58, je verzia, ktorú rozprával Ondrej Pevný.

„Jeden kopaničiar mal veľmi strážneho a poslušného psa. Raz sa s ním vybral do hôr a pes na jednom mieste bez všetkého rozkazu začal kutať, a kam kutal, tam kutal, až vykutal veliký poklad. Kopaničiar poklad poodnášal domov a stal sa z neho bohatý gazda. Psa zo samej vďačnosti veľmi dobre choval, a keď zostárnul, opatroval ho. Naposledy ale pes predsa zdochol. Kopaničiar ho nechcel len tak ledabolo pod jabloň zahrabať, ale mu spravil z dosák truhlu a v noci ho tajne na cinteri medzi hroby pochoval. Hrobár ale nezadlho zbadal ten nový hrob a šiel farárovi povedať, že je na cinteri čerstvý hrob, ktorý on nekopal ani nezahŕňal. Hrob vykopali a našli tam v truhle psa. Z toho povstal veliký hluk po celej dedine. Občanov i z dediny i z kopaníc svolávali na obecný dom, aby sa šli podívať na toho psa, nedalo-li by sa dosvedčiť, čí to bol pes. I poznali kopaničiari toho psa a povedali, že to bol Janov zpod Sokolej Skaly. Docitovali tedy kopaničiara Jana zpod Sokolej Skaly na faru, kde sa ho farár pýtal: ,Jano, je to tvoj pes?‘ ,Je,‘ povedal Jano, ,ale to nebol pes ako pes.‘ ,Nuž ty nikdo, ty naničhodník, jako si sa opovážil psa pochovať na cinteri?‘ hovoril farár. ,Prosím ponížene,‘ riekol Jano, ,to bol pes.‘ ,Nuž však ťa ja naučím psov pochovávať!‘ kričal farár, ,jako si sa opovážil dohnusiť svatý cinter pochovaním zdochlého psa!‘ ,Ale,‘ hovorí Jano, ,veď ten pes poručil na kosteľ 100 zl., pánu farárovi 100 zl., pánu kaplánovi 20 zl., pánu organistovi 10 zl., kostolníkom 10 zl. a mendíkom 1 zl.,‘ a ukázal i vyčítal hneď peniaze na stôl. ,To je inšie!‘ riekol ukrotený farár a dal aj zazvoniť a hrob vykropil, psa zas tam uložili, a bolo dobre.“

Táto látka bola rozobraná v Kladských povídkach II, 164. K verziam tam uvedeným buď ešte pridané: Schmeller, Mundarten Bayerns 553; Zs. d. Ver. f. Vkunde XXIV, 432; Etnograf. Obozrěnije XXIII, 154; Sbornik kavkaz. VI, oddiel 2, str. 157, č. 10; Kubín, Podkrkonoší vých. 232, 427 č. 168; Seržputovskij II, 6 č. 3; Wesselski, Polizianos Tagebuch 116, č. 227; Mater, antropol. XI, 42, č. 35; Levčenko 128, č. 176; Šachmatov, Mordov. Sb. 381; Hanauer, Folkłore of the Holy Land 263.

Zo stolice Zvolenskej je verzia, ktorú rozprávala Eva Madlen r. Kapustík, rod. a obyv. z Dobronivej; zapísal ju S. Czambel 30. IX. 1900.

„Jedňímu pána farárovi skapau bujak. Jedon gazda mau maľího chlapca a toho bujaka toho chlapcou otec ukradou. Tem chlapec vyšou vom a tak spievau: ,Ukradou môj otec pána farárovi bujačíka; čo ho nevysekau, nasoľiu ho do šafľíka.‘ A pán farár to počuľi, zachytiľi chlapca, volačo mu sľúbiľi, že by to spievau ešte raz, čo tam von počuľi. Tak ím on aj spievau: ,Ukradou môj otec pána farárovi bujačíka, čo ho nevysekau, nasoľiu ho do šafľíka.‘ Pán farár poslau k pána rechtorovi a poviedau, že je jeho bujak už tu. Že na nedeľu bude kázeň držať, toho chlapca pred oltár postavia, že by tú pesničku o krádeži spievau. A keď chlapec vyspieva, žeby pán rechtor z organom dotvrdiu, že istotne jest tomu prauda.

Prišou domou chlapec. Ocovi sa pochváľiu, že mu pán farár volačo daľi, že on spievau pesničku: ,Ukradou môj otec bujačíka, a čo nevysekau, nasoľiu ho do šafľíka.‘ A povedau ocovi, že na nedeľu má isť do kostola túto pesničku spievať, že mu pán farár zase voľačo daju, keď tan to bude spievať. Otec ho zas biu a tak mu poviedau, že keď mu budú kázať spievať, žeby takto spievau: ,Nieto v tejto dedine ťej gazdiňej, čo by nebou náš pán farár pri nej!‘ Tak sa v nedeľu stalo, a pán rechtor dotvrdiu z organom: ,Istotne jest tomu prauda!‘

A potom pán farár bujaka nehľadau.“

Viď Kubín, Kladské povídky II, str. 246 — 247, č. 79; Strackerjan II, 355 (2. vyd. II, 501, č. 636); Wisser, Plattdeutsch. M. 35, č. 5; Bl. pommer. VKunde IX, 54 — 55.

Z Oravy je verzia v rukopisnej sbierke Júlia Bonáryho z r. 1909. Podávame ju v odpise:

„Desik stalo sa, bola jedna bohatá vdova, o keré bohatstvo bolela mnohich hlava, a tak robili na tom, aš sa tamojši farár obliekol za mátohu. Prvej strašieval z vonku domu, že vdova ani spat nemohla, a prez den chodil k ňéj na viskumi a ona sa mu žalovala, že jej nebohý nemá pokoja, na druhom svete pot šúplatov a skalámi, skadial nígdi viac nestaňe ani ňik, ba ešte ani nik nestal, len ked pride rad na cinter a tehlári počnu tehli pálit, s ktorich budú stavi stavat; tak sa radila farára, ako bi sa tomu otpomuost mohlo, žebi obom nastal pokoj. Farár ked taketo nečo počul, už bol naťešeni, že peňazí bude, čosik tam zaraz vidromkal, že na to i na to, do svojho vrecka. Až razom dostal sa aj do nútra, a strašieval ju noc po noc a vo dne; keď sa mu žalovala, zase pital na to i na to, a vždy dostal od sprostej. Farár jej ešte aj to naložil, abi že mátohu neviprela, a keď že ta nečo peňazi bude pitat, abi jej dala, ale jej zakázal, že v tú hodinu nesmie tam nik bit. Farár ked si istu vdovu takto nahovoril, potom sa opovážil aj do vnútra príst a mátal, vždy vdove naložil a vistrašil ju tim, aby dola na svatu omšu. Že len tak jej muž bude mat pokoj na druhom svete skalov privrznutí, a tak mu vždi nekolko zlatich dala. Aš ked uš hodne toho bolo, čo sa v tom dome robí, dozvedel sa o tom kusku aj jedon profesor, ktori šiel ku tej osobe na poradu, tohože ciela, pri čom zaraz si pítal dovolenia, že bi tu noc tam mohol bit, že sa on mátohi neboji, lebo že bi on rad vidiel tú mátohu. Sprvu toho nekcela privolit, ale na vela len privolíla. Profesor si tiež k tomu cielu najal i nekolko študentov na pomoc, ktorí boli nastrojeni s paliciami a čakali ukrití v iňej izbe. Profesor im dal v známost, že ked bude s nim nedobre, že na tejto píšťalki zapíska a že abi v ten čas všecia prišli mu pomoc, čo sa aj stalo. Profesor na patričnom mieste a študenti takže na svojom. Ked zo šromotom došiel vidierač peňazí od vdove, tu sa mu ukázal profesor a počal knaza s masky zvliekat, a jako kňaz jak mátoha sa nechcela podat, tu počala ešte viac šramotit, mátat, strašit. Profesor keď videl, že nevikoná s ním nič, zapískal na píšťalke, študenti sa dostavili a počali mátohu obracat s paliciami, aš klesla na zem; tu ju zvliekli s maskov a videli, že je to kňaz, tamojší farár, ktorí chodil ku vdove vidjerat penjaze na darobne ciele pre jeho nenasitene vrece. Takto pán farár dostal aj palíc hodne, hanu získal, aj vidrete penjaze vdove vratit musel.“

Srv. Kubín, Povídky kladské 266, 270, č. 90; Podkrkonoší vých. 410, č. 38; Levčenko 116, č. 169, 170; Hallgarten, Rhodos 201.

Z rukopisného sborníka asi z r. 1832, str. 29 — 30, je táto verzia:^[8]

„Bydlel v jakejsi osade žid, jmenem David; i stalo se v jeden den nedelny hned z rana, že poslal knez dedinsky sluhu sveho k tomu židovi, jmenem Davidovi, aby par štrangu od neho vypujčil; žid se vymluval, že ponevadž mu je ještě za predešlé dva štrangy není zaplaceno, že on více veru ani jedon na borg nedá. Sluha tehdy bez štrangu se navracujicí, šel prosto krokem do kostola, nebo vedel, že pán jeho již v kostole pri službach jest, jako ho i vskutku na kazatedelnici našel. V tom ten knez, na sluhu a žida ani nemyslel, zvolav v svém kazaní: ,Co pak praví David?‘ Na čez jeho sluha se ozval a rekl: ,To praví, aby ste mu za predešlé dva štrangy zaplatili, že potom vam zase dva zborguje.‘“

Czambel, § 231, str. 462, má verziu zo Spišskej stolice.

Švec našiel opitého mnícha, obliekol sa do jeho šiat, prišiel do dediny, kde nebolo už popa sedem rokov. Sjednal si plat, v kostole neslúžil, ale jedol a pil, až všetko zjedol, čo si vyjednal. Farníci si sťažovali na planého farára u biskupa, biskup prišiel na vizitáciu, švec kázal: „Išoł jem hori huroju, našoł jem mnicha s knihoju i s paľicoju i s reverendoju i prišoł jem na jednu dedinu, de nebüło sim roki püpa… Ta jem sobi pojednał sim gboľi pšenicü, sim gboľi vüusa, sim gboľi gruľi, sim gboľi jarcu i všetko, co mi potrebno büło, aľe z toho połovicu (?)ładíkovi dam.“ Biskup pochválil kázeň, dal ševca vyučiť a švec ostal popom.

Pod. Šaulić III, 163 č. 164; Kićine priče, 120.

F. Šujanský uverejnil v Slovenských Pohľadoch XIII, 145, č. 23, rozprávku „Nôž sv. Bartoleňa“.

Za oného času, keď panovala panština a ľudia zemänom poddaní boli, ktorým oni ako nevoľníci slúžiť a robotovať prinútení bývali, neľudsky pritom potláčaní a týraní od krutých pánov, — kázal kňaz v kostole na hody sv. Bartoleňa apoštola, ktorého tam svätili, že ten nôž, ktorým pohani sv. Bartoleňa z kože za živa drali, majú teraz zemäni v rukách a chudobu derú. Zle bolo na kňaza od pánov, žalovali na neho, že svet búri proti pánom. I naložené bolo kazateľovi od biskupa, aby tú pohoršlivú vraj reč odvolal. V najbližšiu teda nedeľu kázal kazateľ takto: „Počujte, ľudia boží, ten nôž sv. Bartoleňa, o ktorom drielej bol som sám vykladal, že ním zemäni derú chudobných ľudí, už nemajú zemäni, ale ho majú čerti, a budú ním v pekle drať tyranov. Ameň.“

V rukopisnej sbierke J. Ľ. Holubyho, str. 85, je verzia, ktorú rozprával Búlik.

„Františkánsky fráter chodil po Bošáci vajcia kveštovať, a keď prišiel do jednoho domu, stretol sa v pitvore s malým dievčaťom, ktoré tam naňho čakalo a mu rieklo: ,Mamička nie sú doma, išly do mesta.‘ Ale mamička stála v izbe za dverami, a že tieto boly od spodku krátke, trčaly jej prsty nôh popod dvere do pitvora, čo františkán hneď spozoroval, ale jakoby nič nevidel, stal si k dverám a počukával palicou svojou gazdinej hodne po prstoch a riekol: ,No, moje dieťa, povedz mamičke, keď sa vrátia, že jích dám pozdravovať a jím odkazujem, že keď pôjdu druhý raz do mesta, aby nezaboly s sebou aj nohy vziať a jich doma nenechávaly.‘ A keď sa dobre paličkou gazdinej po prstoch načukal, šiel po kvešte ďalej.“

Český Lid XIV, 48 — 50, má verziu z Bošáckej doliny. V rukopise J. Ľ. Holubyho, str. 211, je spomenutý rozprávač: Ján Zámočník.

Vrbovčiansky kopaničiar na ceste do Šaštína prišiel do jednej dediny na noc a tam si vyprosil nocľah v prvom domku. Gazda si ľahol do komory a hosť v izbe vedľa stajne. V noci sa otelila krava, a hosť volal na gazdu. Gazda vstal a položil teliatko v izbe. O chvíľu zbadal hosť, že teľa poskakuje. Zavolal gazdu; on oviazal povraz teľaťu okolo hrdla a priviazal ho. Potom sa obrátil k soške sv. Floriána, ktorú mal v kúte, a prosil svätca, aby mu teliatko opatroval. Hosť poznamenal, že sv. Florián teliatka hrdúsi. Onedlho poznal nocľažník, že teliatko je nehybné, a presvedčil sa, že sa zadusilo. I zavolal gazdu: „Už vám Floriánko teľa zahrdúsil.“ Keď gazda pribehol s kahancom a videl teliatko vystreté, vzal sošku a udrel ňou o zem, až z nej črepy lietaly: „Od malička som ťa opatroval, aj som tí sviečky zapalúval, a tys’ mi za to teľa zahrdúsil! Tu máš! Nebudeš ty vác teliec škrciť!“

Podobne v nemeckých legendách z Würtemberska, Bavorska je potrestaný svätec, keď hrozno zmrzlo, obraz shodený do rieky a p.: Merkens I, 22, č. 26; 35, č. 44; inde zbili obraz svätcov, že neuchránil peniaze pred zlodejmi, Etnograf. Zb. XII. l67, č. 169; Etnograf. Obozr. LXXIV, 94; tiež v Macedonii, Sborn. nar. umotvor. XVI — XVII, 297, č. 6.

V Slovenských Pohľadoch XIV, 374, je táto verzia.

Kostolník shodil pred sviatky s oltára sochu sv. Petra a tá sa rozbila. Nezbývalo iba prehovoriť dedinského kováča, ktorý jediný nosil fúzy a bradu a bol holohlavý okrem chĺpka vlasov, aby svätca zastupoval. Kováča však pálily sviečky a štípaly muchy, a utiekol pred koncom. Odtiaľ porekadlo „sprostý medzi svätých“, ktoré sa užíva o nepovolaných.

Srv. Povídky kladské II, str. 258, č. 85; Peck č. 29; Vaněček č. 63; Zbiór wiadom. VII, 39, č. 99, 76, č. 133; Zelenin, Perm. 359 č. 65; Lorentz, Teksty pomorskie 212, č. 287; Hnatjuk, Geschlechtsleben ukrain. II, 66, č. 132; Kića VII, č. 18; Kühar II, 16, č. 30; Contes licencieux de l’Alsace 74; Nicolaides, Cont. lic. de Constantinople 180; srovn. Arch. f. Religionswissenschaft VII, 451, 455, 474.

a) Katolícky pohreb

V Slovenských Pohľadoch XX, 206 — 7, č. 11, je rozprávka „Dolores“ z Ratkovej v Gemerskej stolici; podal ju Ilík.

V Ratkovej, kde sú iba luteráni, umrela slúžka katolíčka u Eštvánika a pochoval ju katolícky farár, náročky povolaný. Sused Džuro Biräkó sa divil, prečo spieval farár „Martin dolores“, ale Eštvánik mu odpovedal, keby to bola slúžka Biräkova, že by farár bol spieval „Džuro dolores“.

b) Prečo chodia kalvíni s kvetmi do kostola

Etnogr. Zbirnyk III, str. 113 — 114, č. 42, má verziu zo Zemplínskej stolice.

Kalvíni mali bohatý kostol s klenutím „magnesovým“. Umrel ich farár a priniesli mŕtvolu do kostola v rakvi, ktorej štyri časti boly železné a jedna sklenená. Rakev položili v kostole na zem, magnet pritiahol železo a vytiahol nebožtíka až ku klenbe. Kalvíni mali veľkú radosť, že Boh ich farára prijal do svojho kráľovstva. A tak ho teda vôbec ani nepochovali. Minul týždeň, kalvíni prišli zas v nedeľu do kostola, ale nemohli sa modliť, hrozne to tam páchlo. Druhú nedeľu išli opäť do kostola, a tu im učiteľ rozkázal, aby každý vzal do ruky vonný kvietok „burjan“.

Sťažovali si svojmu maďarskému biskupovi. Nevedel, prečo kalvínsky kostol zosmradol, a išiel na radu k ruskému kňazovi. Rozprával mu všetko, ako rakev s nebohým farárom sa vzniesla až ku klenbe kostola, a sa nazdávali, že sa farár so všetkým i s rakvou vznáša do neba. Ruský biskup povedal maďarskému, že to nebožtík smrdí, nech kúpi oceľ „magnesovú“, jednu ihlu železnú a že ihla hneď pôjde za oceľou. Ďakoval mu za dobrú radu, lebo cirkevníci už nechceli chodiť do kostola, a dostal strach, že viera zahynie a Maďari už nebudú potrebovať biskupa.

c) Mariánske púte

Z rukopisnej sbierky J. Ľ. Holuhyho, str. 61, je verzia, ktorú rozprávala Zbudila.

„Dvaja žebráci sa sišli v Čachticach a rozprávali si svoje zkušenosti. Jeden bol vystrojený do Šaštína a nahováral druhého, aby šiel s ním, že sa tam žobrákom dobre vodí; druhý ale strojil sa do Dubnice s púťou a volal toho prvého, aby nechal šaštínsku pannu Mariu a šiel s ním k dubnickej, že tam bude veliká púť a veselý život. I dal sa prvý nakloniť a šiel tiež do Dubnice. Tam ale, ač pútníkov bolo mnoho, žobráci málo dostali. I dali sa do svady a konečne do bitky, až onen, do Šaštína sa strojivší, riekol druhému: ,Šaštínska panenka Maria je, čo má byť! Tam mávam v čas pútí dobré časy a almužny sa mi len tak sypú; vaša dubnická ale nestojí ani za trt, lebo tu žebrákovi ani almužny poriadnej nedajú. Už ma viac nenavedieš isť do Dubnice, ja ostanem šaštinskej panenke Márii verným až do smrti a o dubnickú nestojím!‘“

d) Katolík a luterán majú rozličnú úrodu

Z rukopisnej sbierky J. Ľ. Holubyho, str. 293, je táto verzia.

„V lete r. 1890 išlo viac Bošáčanov do poľa, a ubierajúc sa okolo krásneho žita, riekol jeden katolík: ,Hľa, jaké pekné žito má ten luterán! Však to katolíkovi Pán Boh takého nepožehná!‘ Na to mu odpovedal so smiechom luterán: ,To je preto, že sa luterán k Bohu modlí, a Boh mu požehnáva; vy ale sa modlíte k svatému ,Jankovi Florianovi‘, a ten požehnávať nemôže: preto nemáte tak pekné žitá jako luteráni.‘“

e) Kto dostal obar z klobásy, ktorú Luther zjedol

V rukopisnej sbierke J. Ľ. Holubyho, str. 295, je táto verzia:

„Na Míčkovke kosili trávu luteráni a katolíci. Katolíci začali sa drážiť s luteránmi, že Luther zjedol klobásu a nezaplatil ju. Na to sa pýtal luterán posmeškára katolíka: ,A viete, kto dostal obar z tejto klobásy?‘ A keď neodpovedali, riekol luterán: ,Obar dostal pápež a mnísi, aby sa mali katolíci čím prskať, keď vchádzajú do kosteľa.‘“

f) Pátričky z kôstok čerešňových, ktoré Luther zjedol

Z rukopisnej sbierky J. Ľ. Holubyho, str. 296, je verzia:

„V Pezinku počali katolícki kopáči pri kopaní viníc premŕzať luteránskych kopáčov, že Luther v jednom hostinci klobásu zedol, ale nezaplatil za ňu. Na to odpovedal jeden luterán: ,Ja som počul, že pojedol Luther čerešne aj s kôstkami, a zabudol za čerešne zaplatiť; potom katolíci po Lutherovi tie kôstky posbierali a narobili si z nich pátričiek, ktoré dosiaľ nosia.‘“