ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V prvej knihe som ďaleko odbočil od mojich dobrodružstiev a rozprával som o skúsenostiach svojho brata. Kým sa odohraly deje dvoch posledných kapitol, skrýval som sa s kurátom v opustenom dome v Halliforde, kam sme sa uchýlili, aby sme sa zachránili pred čiernym dymom. Odtiaľ budem pokračovať v opise deju. Ostali sme tam cez celú nedeľnú noc a celý nasledujúci deň — deň paniky — na malom ostrove denného svetla, odrezaní čiernym dymom od celého sveta. Nemohli sme iné robiť, ako cez celé tie dva trápne dni ostať v mrzutej nečinnosti.

Môjho ducha svierala úzkostlivá starosť o ženu. Predstavoval som si, že žije ustrašená v Leatherheade, nachodí sa v nebezpečenstve a oplakáva ma už ako mŕtveho. Keď som myslel na svoju odlúčenosť, a čo všetko sa jej môže stať v mojej neprítomnosti, chodil som po izbách a nahlas som bedákal. Vedel som, že môj bratanec je ináč dosť smelý nech by sa stalo čokoľvek, ale nevie si dosť rýchlo uvedomiť nebezpečenstvo a primerane mu odporovať. Teraz nebola potrebná smelosť, ale obozretnosť. Mojou jedinou potechou bola myšlienka, že Marsania postupujú k Londýnu, tedy vzdialujúc sa od nej. Takéto nejasné úzkosti účinkujú na ducha citeľne a bolestne. Stále výkriky kuráta ma vyčerpávaly a rozčuľovaly; bol som už sýty jeho sebeckou zúfalosťou. Po niekoľkých daromných upozorneniach odišiel som od neho a ostal som v chyži, kde boly zemegule, lavice a sošity; akiste to bola detská škola. A keď prišiel za mnou aj ta, odišiel som do chyžky pod krovom a tam som sa zamkol, aby som mohol byť v samote so svojimi bolestnými útrapami.

Boli sme beznádejne obklopení čiernym dymom cez celý deň i v nasledujúce ráno. Ukázalo sa, že v susednom dome sú ľudia — tvár v okne a pohyblivé svetlá a neskôr buchnutie dverami. Ale neviem, akí to boli ľudia, ani čo sa s nimi stalo. Čierny dym sa tiahol pomaly k rieke cez celé pondelňajšie ráno, plúžil sa k nám vždy bližšie a napokon sa valil už aj po hradskej okolo domu, ktorý nás ukrýval.

Asi na poludnie prišiel Marsan krížom cez pole a odstránil dym sprchou horúcej pary, ktorá zasyčala, keď sa dotkla stien, rozbila všetky okná a oparila kurátovi ruku, keď utekal z prednej chyže. Keď sme zasa vtiahli do zvlhnutých izieb a hľadeli sme z oblokov, kraj na severe robil dojem ako by po ňom bola preletela meteľ čierneho snehu. Hľadiac smerom ku rieke, zbadali sme neobyčajnú červeň, ktorá sa miešala s pohoreniskom trávnikov.

Za čas sme nevedeli, ako bude táto zmena vlívať na naše položenie, hoci sme sa zbavili strachu pred čiernym dymom. Neskôr sme však zbadali, že už nie sme uväznení, a môžeme odísť. Keď sme si uvedomili, že máme slobodnú cestu k odchodu, vrátila sa mi chuť k činnosti. Ale kurát bol zmalátnelý a nepríčetný.

„Sme tuná v bezpečnosti,“ opakoval — „v bezpečnosti.“

Rozhodol som sa odísť od neho — kiež by som to bol urobil! Poučený delostrelcom, vyhľadal som jedlo a pitie. Našiel som olej a obväzy na rany a vzal som si klobúk i flanelovú košeľu, ktorú som našiel v ložnici. Keď si uvedomil, že som sa rozhodol odísť a nechať ho tam, vstal, že pôjde tiež. A keďže celé odpoludnie vládol úplný pokoj, odišli sme, nakoľko sa pamätám, okolo piatej po zasadzenej hradskej do Sumbury.

V Sumbury a na niektorých miestach hradskej ležaly mŕtvoly — kone a ľudia — v skrútenej polohe, prekotené vozy a náklady, a všetko bolo pokryté čiernym prachom. Ten pokrov zasadzeného prachu mi pripomínal, čo som čítal o skaze Pompejí. Do Hampton Courtu prišli sme šťastne; naša čudnými a nevľúdnymi zjavmi preplnená myseľ v Hampton Courte okriala pohľadom na pás zelene, ktorý sa zachránil pred hrozným závojom. Prešli sme cez park v Bushey, kde pod gaštanmi sem a ta behala vysoká zver a niekoľko mužských a ženských tiahlo v diaľke k Hamptonu a tak sme prišli do Twickenhamu. Tu sme videli prvých ľudí.

Za Hamom a Petrershamom ďaleko na druhej strane ešte vždy horely lesy. Twickenham nebol dotknutý ani žeravým lúčom, ani čiernym dymom, a bolo tu viacej ľudí, ale nik nám nemohol povedať nič nového. Práve tak ako my, väčšinou využili pokojnú chvíľu na presťahovanie sa. Myslím, že v mnohých domoch bývali nesmierne naľakaní ľudia, ktorí pre úžas nemysleli na útek. Na ceste tu bolo veľa znakov divého poplachu. Pamätám sa veľmi jasne na tri rozbité bicykle, ktoré tam ležaly na kope a boly vgniavené do zeme kolesami jachajúcich vozov. Okolo pol deviatej prešli sme cez richmondský most. Ponáhľali sme sa cez most, kde nebolo dosť bezpečnosti, ale jednako som si všimol, že v prúde pláva množstvo červenej hmoty, a niektorá mala niekoľko stôp. Nevedel som, čo je to — nebolo času na prehliadku — a vysvetľoval som si to azda horšie ako bolo naozaj. Tuná, na surreyskej strane, bol zasa čierny prach, ktorý pred nedávnom bol ešte dymom a pred vchodom na stanicu boly mŕtvoly a o Marsanoch ani chýru ani slychu, kým sme neprišli k Barnesu.

V tmavej diaľke zbadal som skupinu troch ľudí, ktorí šli bočnou ulicou k rieke, ale inak bolo všetko pusté. Na stráni bol Richmond v plameňoch; okrem mesta Richmondu nebolo stopy po čiernom dyme.

Keď sme prichádzali do Kew, pribehol k nám zástup ľudí a ani nie sto yardov od nás nad strechami vyhupla vrchná čiastka marsanského vojenného stroja. Ohromení nebezpečenstvom zastali sme, a keby bol Marsan pozrel nadol, bolo by bývalo hneď po nás. Boli sme tak preľaknutí, že sme sa neopovážili ísť ďalej, ale skočili sme nabok a skryli sme sa v záhradnej kôlni. Kurát sa tam učupil, ticho plakal a povedal, že sa už nepohne. Ale moja utkvelá myšlienka dostať sa do Leatherheadu, nedala mi pokoja a v šere som sa zas odvážil von. Prešiel som cez krovie a stromoradie vedľa veľkého domu, ktorý stál na pozemkoch k nemu patriacich a tak som prišiel na hradskú ku Kew. Kuráta som nechal v kôlni, ale prišiel za mnou.

Tento druhý odchod bol tou najšialenejšou tvrdohlavosťou môjho života, lebo bolo zrejmé, že Marsania sú nablízku. Sotva ma kurát dohonil, zbadali sme ten istý vojenný stroj, ktorý sme už prv videli, alebo snáď druhý, ďaleko za lúkami smerom ku Kew Lodgu. Utekalo pred ním asi päť malých, čiernych postáv po šedozelenom poli, a hneď bolo zrejmé, že ich Marsan prenasledoval. Dohonil ich na tri skoky, a rozbehli sa od jeho nôh na všetky strany. Nezabil ich žeravým lúčom, ale rúče ich pochytal. Bolo videť, že ich hádže do veľkého kovového koša, ktorý za ním vyčnieval ako noša, ktorú teperia robotníci na chrbte.

Tu mi prvý raz svitlo, že Marsania s premoženým ľudstvom majú azda aj iné ciele, ako len zničiť ho. Chvíľu sme stáli ako omráčení, potom sme sa zvrtli a utekali sme bránkou do záhrady, ktorá bola ohradená múrom; našli sme na šťastie jarok, do ktorého sme padli a ležali sme v ňom, neodvážiac sa ani zašepkať, kým len nevyšly hviezdy.

Myslím, že mohlo byť s jedenásť hodín v noci, keď sme sa zas osmelili vyjsť, ale už sme sa neodvážili vystúpiť na hradskú, lež plazili sme sa popri živých plotoch, a cez sady a prenikavo sme hľadeli do tmy, on napravo, ja naľavo, hľadajúc Marsanov, lebo sa nám zdalo, že sú nám vzápätí. Zavše som sa potkol na čierňave spáleného poľa, ktoré bolo už chladné, obrátené na popol, a množstvo rozptýlených mŕtvol, hrozne popálených na hlavách a telách, ale temer s nedotknutými nohami a botami; a cez konské zdochliny, ktoré ležaly asi na päť krokov od radu štyroch puknutých diel a rozdrvených delových vozov.

Tak sa zdalo, že Sheen ušiel skaze, ale bol tichý a pustý. Nenašli sme tam mŕtvoly, ale noc bola taká, že sme nevideli do bočných ulíc. V Sheene sa začal odrazu môj druh žalovať, že je ustatý a smädný; rozhodli sme sa tedy, že sa podívame do niektorého domu.

Prvý dom, do ktorého sme vnikli s malými ťažkosťami oblokom, bola malá osamelá vila, kde som nenašiel nijaké jedlo, okrem kúska plesnivého syra. Ale bola tu aspoň voda, ktorú bolo možno piť, a vzal som si sekeru, ktorá sa mi mohla zísť pri vtrhnutí do iného domu.

Prešli sme cez hradskú, kde sa zatáča k Mortlaku. Tu stál biely dom v záhrade, ktorá bola otočená múrom a tam sme našli v komore zásobu pokrmov — dva bochníky chleba v ošítkach, surový úrezok a pol šunky. Preto o tom píšem tak podrobne, lebo sme museli z tej zásoby žiť celých štrnásť dní. Fľaše s pivom stály pod policou a tam boly tiež dve vrecká fazule a trochu zvädnutého šalátu. Z komory sa išlo do akejsi umyvárne, kde bolo ohnisko a skriňa, v ktorej sme našli temer tucet fliaš burgundského vína, polievkové konzervy, sušeného lososa a dve škatule suchárov.

Sedeli sme v kuchyni po tme — neopovážili sme sa zažať svetla — a jedli sme šunku s chlebom a vypili sme fľašu piva. Kurát, ktorý bol vždy bojazlivý a roztržitý, teraz bol neobyčajne bodrý a chcel ísť ďalej, ale ja som ho ponúkal najprv posilniť sa jedlom, keď sa odrazu stalo niečo, čo nás uväznilo.

„Veď ešte nemôže byť polnoc,“ riekol som, a tu sa zjavila oslepujúca žiara svetla živej zelene. V kuchyni bolo všetko osvetlené, jasne viditeľné v zelenej a čiernej farbe a potom zasa zhaslo. Na to nasledoval výbuch, aký som nikdy nepočul a nepočujem. Temer hneď zatým ozval sa za mnou úder, rinčanie skla, praskot a rachot okolo nás sa rúcajúcich stien, a hneď potom spadla malta stropu a v tisíc kusoch sosypala sa na naše hlavy. Padol som na dlážku hlavou smerom ku kachlovým dvierkam a zamdlel som. Kurát mi hovoril, že som dlho ležal bez povedomia, a keď som sa prebral, bol som zasa v tme a on ma oblieval vodou, majúc tvár, ako som pozdejšie zbadal, celú zakrvavenú z rany na čele. Nejaký čas nemohol som si uvedomiť, čo sa stalo. Potom som si pomaly všetko pripomínal. Hluza na slychu mi to potvrdila.

„Už je vám lepšie?“ opýtal sa ma šepotom kurát.

Konečne som mu odpovedal. Sadol som si.

„Nehýbte sa,“ riekol. „Na dĺážke sú samé črepy z hlinených nádob. Ak sa pohnete, zapríčiníte lomoz. Myslím, že oni sú vonku.“

Obidvaja sme sedeli v tichu, sotva sme počuli svoj dych. Zdalo sa, že je všade mŕtve ticho, až odrazu niečo s rachotom spadlo, kus malty alebo odrazenej tehly. Vonku celkom blízko ozýval sa trhaný kovový hluk.

„Počujete?“ riekol kurát, keď sa to zas ozvalo.

„Áno,“ vetil som. „Ale čo je to?“

„Marsan!“ riekol kurát.

Načúval som znova.

„To nebol žeravý lúč,“ riekol som a chvíľu som myslel, že to veľký vojenný stroj vrazil do domu, ako som ho videl vraziť do veže sheppertonského kostola.

Naše položenie bolo také divné a nepochopiteľné, že sme sa tri či štyri hodiny neodvážili ani pohnúť, kým začalo svitať. A potom k nám preniklo svetlo, ale nie cez okno, ktoré ostalo tmavé, ale trojhrannou škárou medzi hradou a hromadou rozbitých tehál v stene za naším chrbtom. Až teraz sme v šere zbadali nútro kuchyne.

Okno bolo vborené zemou zo záhrady, ktorá sa sosypala na stôl, za ktorým sme sedeli, a ležala pri našich nohách. Hore pri obločnom ráme sme videli vytrhnutý odkvap. Po dlážke sa váľaly črepy rozbitých železných nádob. Zadná stena kuchyne, ktorá ľnula k domu, bola preborená, a bolo zrejmé, že sa veľká čiastka domu zrútila, lebo tam prenikalo denné svetlo. Od týchto rumov sa živo odrážala pekná polica, módne natretá bledozelenou farbou, pod ňou hŕba medených a cínových nádob, tapeta so vzorkou belasých a bielych kameňov a niekoľko pásov farbistých papierových obrúb, ktoré vialy so steny nad platňou sporáka.

Keď svitlo, zbadali sme cez otvor v stene postavu Marsana, ktorý stál na stráži, myslím, nad valcom, ktorý bol ešte vždy žeravý. Vidiac to, cúvli sme s najväčšou opatrnosťou z pološera kuchyne do tmavej umyvárne.

Hneď som si uvedomil, čo to všetko znamená.

„Piaty valec,“ šepkal som, „piata strela z Marsa zrúcala tento dom a pochovala nás pod rumy!“

Kurát chvíľu mlčal a potom šepnul:

„Bože, smiluj sa nad nami!“

Počul som, ako ticho plače.

Po týchto slovách sme mlčali a ležali sme ticho v umyvárni. Temer sme sa neopovážili dýchať; sedel som, upierajúc zrak na slabé svetlo v kuchynských dverách. Rozoznal som kurátovu tvár ako nejasný ovál, jeho golier a manžety. Vonku sa ozval kovový rachot, potom divé hulákanie a po chvíľke ticha sťa by sykot stroja. Tieto, väčšinou záhadné zvuky, pokračovaly trhane a zdalo sa, že ich časom pribúda. Potom začaly odmerané údery a otrasy, ktoré ochvievaly všetkým vôkol nás a rozrinčaly a pohýbaly nádobami v skrini, a viac už neprestávaly. Čupeli sme tam dlhé hodiny, mlčali sme a triasli sme sa, kým naša ustatá pozornosť ochabla.

Napokon nás prebral hlad. Myslím, že minula veľká časť dňa, kým sme sa zobudili. Mal som taký veľký hlad, že som sa vzpružil k činu. Povedal som kurátovi, že idem hľadať pokrm, a dotackal som sa do komory. Neodpovedal mi, ale hneď, ako som začal jesť, popudil ho slabý lomoz, ktorý som urobil a počul som, ako sa prikráda ku mne.