ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Blížili sa Vianoce. Areštanti ich očakávali v akejsi slávnostnej nálade, a hľadiac na nich, ja som sám tiež začal očakávať čosi neobyčajného. Štyri dni pred sviatkami nás viedli do kúpeľa. Za mojich čias, zvlášte prvé roky, vodili areštantov zriedka do kúpeľa. Všetci sa obradovali a začali sa chystať. Bolo určené, že pojdeme po obede, preto popoludní nebolo už roboty. Zo všetkých najviac sa radoval v našej kasárni Isaj Fomič Bumštein, areštant Žid, o ktorom som sa už bol zmienil v štvrtej hlave svojho vypravovania. Jeho radosťou bolo pariť sa v kúpeli do otupenia, do zbavenia smyslov, a každý raz, keď sa mi teraz prihodí, preberajúc staré spomienky, spomínať náš väzenský kúpeľ (ktorý stojí za to, aby človek nezabudol naň), tu hneď vystupuje predo mnou do popredia obrazu postava v blaženosti rozplývajúceho, nezapomenutelného Isaja Fomiča, môjho súdruha na kátorge a spoluobyvateľa tej istej kasárne. Bože môj, čo to bol za smiešny človek, smiešny až do popuku! Už som povedal niekoľko slov o jeho figúre; bol to päťdesiatnik, úzkoprsý, s vráskami na tvári, s hroznými vypálenými znakmi na čele a na lícach, chudý, slabúnky, ako kurča. Tvár jeho vyjadrovala stálu, nevyhladiteľnú spokojnosť, áno blaženosť. Zdalo sa, ako by ho celkom nemrzelo, že sa dostal na kátorgu. Keďže bol zlatníkom, a v meste zlatníka nebolo, vykonával ustavične v meste u všelijakých pánov a úradníkov len juvelírnu robotu. Hoci neveľa, ale predsa mu niečo za to platili. Netrpel núdzu, áno žil bohato, ba odkladal peniaze a vypožičiaval ich pod záloh na úroky celej kátorge. Mal svoj samovar, pekný matrac, čiašky, celý jedálny príbor. Židia z mesta na neho nezabúdali a pomáhali mu svojou známosťou a priazňou. Každú sobotu chodil s vojenským sprievodom do svojej mestskej modlitebnice (čo je zákonom dovolené) a vôbec viedlo sa mu dobre; ale predsa len s netrpelivosťou očakával, až sa končí jeho dvanásťročný trest, aby sa, vraj, mohol oženiť. V nem bola najkomickejšia smiešanina naivnosti, hlúposti, schytralosti, smelosti, prostosrdečnosti, ostýchavosti, chvastúňstva a drzosti. Veľmi som sa divil, že sa mu areštanti neposmievali, iba že si pre zábavu nad ním zažartovali. Isaj Fomič slúžil vidno všetkým pre zábavu a potešenie. „Máme ho jediného, dajte pokoj Isajovi Fomičovi,“ hovorili areštanti, a Isaj Fomič, hoci rozumel o čo ide, predsa len bol hrdým na svoju dôležitosť, čo velmi tešilo areštantov. Do väzenia prišiel spôsobom neobyčajne smiešnym. (Bolo to do môjho príchoda, ale vraveli mi o tom.) Raz po robote podvečer rozniesol sa po väzení chýr, že priviedli Žida, že ho už holia v strážnici a čo chvíľa že prijde. Do tých čias Žida vo väzení nebolo. Areštanti nemohli sa ho dočkať, a náhle vstúpil do vrát, hneď ho obstúpili. Poddôstojník z väzenia priviedol ho do občianskej kasárne a ukázal mu miesto na nárach. V rukách mal Isaj Fomič mešok, v ktorom mal vydané mu erárne veci aj svoje vlastné. Položil mešok, vyliezol na náry, sadol si, složiac pod seba nohy, ale neopovážil sa pozreť niekomu do očú. Okolo neho sa ozýval smiech a areštantské vtipy, ktoré narážaly na jeho židovský pôvod. Naraz cez zástup pretlačil sa mladý areštant, držiac v rukách svoje staré, špinavé a roztrhané letné galoty a pri nich erárne onuce. Prisadol si k Isajovi Fomičovi a potrepal ho po pleci:

„Nu, priateľko, už ťa tu šiesty rok čakám. Pozri a povedz, koľko dáš?“

A s tými slovami rozložil pred ním prinesené handry.

Isaj Fomič, ktorý pri vchode do väzenia dostal taký strach, že sa bál oči podňať na ten zástup posmievajúcich sa, zohavených a strašných postáv, čo ho obstúpily tesným kruhom a od strachu nemohol povedať ani slova, — náhle uvidel záloh, hneď sa spamätal a začal handry živo preberať prstami. Ešte sa aj podíval na ne proti svetla. Všetci čakali, čo povie.

„Čože rubľa striebrom vari nedáš? A stojí to,“ pokračoval ten, čo priniesol záloh, mihajúc na Isaja Fomiča.

„Rubľ striebra dať nemôžem, a sedem kopejok bych dal.“

To boly prvé slová, čo Isaj Fomič vyslovil vo väzení; všetci sa od smiechu chytili za boky.

„Sedem! Nu, daj aspoň sedem; tvoje šťastie! Ale dávaj pozor na záloh; hlavou mi zaň ručíš.“

„Procenty tri kopejky, bude desať kopejok,“ trhaným a trasúcim sa hlasom pokračoval Židáček, siahajúc rukou do vačku pre peniaze a bojazlivo pozerajúc na areštantov. On sa ukrutne bál, ale predsa sa mu chcelo pokonať vec.

„Za rok, či čo, tri kopejky procentov?“

„Nie, ne za rok, ale za mesiac.“

„Tuhý si ty, Žid. A jakože ťa volajú?“

„Isaj Fomič.“

„Nu, Isaj Fomič, ty dôjdeš u nás ďaleko! S Bohom!“

Isaj Fomič si ešte raz prezrel záloh, složil ho a opatrne vstrčil do svojho meška pri neustávajúcom smiechu areštantov.

Vskutku všetci ako by ho mali radi a nikto mu neubližoval, hoci skoro všetci boli mu dlžní. Sám bol snášanlivý, ako sliepka, a vidiac, že všetci sú k nemu prívetiví, začal sa niekedy aj trochu rozhadzovať, ale s takou dobrodušnou komičnosťou, že mu to hneď odpúšťali. Lučka, ktorý za svojho živobytia znal veľa Židov, často ho dráždil, ale nie zo zlého úmyslu, ale len tak pre zábavu, ako sa ľudia zabávajú s psíčkom, papagájom, cvičenými zvieraty a pod. Isaj Fomič to vedel veľmi dobre, necítil sa urazeným a velmi obratne odrážal od seba jeho vtipy.

„Ej, ty Žid, dostane sa ti odo mňa!“

„Ty ma uderíš raz, a ja teba desať ráz,“ odpovedal odvážne Žid.

„Prašina prekliata!“

„Nech si bude prašina.“

„Žid prašivý!“

„Nech si bude taký. Hoci prašivý, ale bohatý; má peniaze.“

„Krista si predal!“

„Nech si bude taký.“

„Dobre, Isaj Fomič, si chlapík! Dajte mu pokoj, máme ho jedného!“ kričia so smiechom areštanti.

„Ej, Žid, s knutom sa soznámiš, do Sibíri pôjdeš.“

„Ale veď som aj tak v Sibíri.“

„Ešte ďalej ťa pošľú.“

„A čo? Je tam Pán Boh?“

„Je.“

„Nech si tedy pošľú; len keď bude Pánboh a peniaze, všade bude dobre.“

„Chlapík, Isaj Fomič; je vidieť, že je chlapík!“ kričia do kola a Isaj Fomič, hoci vidí, že sa mu len posmievajú, bodrí sa. Všeobecná pochvala ho teší a začne tenučkým diskantom spievať, tak že je počuť v celej kasárni: la-la-la-la-la! akýsi hlúpy, smiešny motív, jediná pieseň bez slov, ktorú spieval celú dobu svojej kátorgy. Neskôr, keď sa so mnou soznámil, ubezpečoval ma pod prísahou, že je to tá istá pieseň a práve ten istý nápev, čo spievalo šeststotisíc Izraeliťanov od starca až do dieťaťa, keď prechádzali cez Červené more a že je každému Izraeliťanovi prikázané spievať tento nápev v chvíľu slávy a víťazstva nad nepriateľom.

V predvečer každej soboty, v piatok večer, prichádzali do našej kasárne náročky z druhých kasáreň dívať sa, ako bude Isaj Fomič svätiť svoj šabes. Isaj Fomič bol tak nevinne hrdý a márnomyseľný, že ho táto všeobecná zvedavosť tešila. S pedantskou a úmyselnou vážnosťou pokrýval v kúte svoj stolík, otvoril knihu, zapaľoval dve sviečky, a mumlajúc akési tajomné slová, začal sa obliekať v svoju rízu alebo „ryžu“, ako on vyslovoval. Bol to pestrý šál z vlnenej látky, ktorý on opatrne schovával v svojom kufríku. Na obe ruky navíjal remienky a na hlavu nad samým čelom pripevňoval si obväzkom akúsi drevenú škatulku, tak že sa zdalo, že u Isaja Fomiča vyrastá z čela akýsi smiešny roh. Potom sa začínala modlitba. Čítal ju spevavým hlasom, vykrikoval, odpľúval, obracal sa do kola, robil divé a smiešné gestikulácie. Všetko to bolo, pravda, predpísané obradom modlitby a nebolo v tom nič smiešneho a divného, ale smiešné bolo to, že Isaj Fomič ako by sa náročky chcel pred nami vystatovať a vystavovať na odiv svoje obrady. Tu naraz zakryje rukami hlavu a začne čítať plačlivým hlasom. Plač sa zvyšuje a on oslabnutý, nariekajúc, skláňa svoju hlavu na knihu, ovenčenú obrazom archy umlúvy. Ale naraz prostred najsilnejšieho nariekania sa dá do smiechu a začne čítať modlitby spevavým, akosi radostne slávnostným, od prebytku šťastia slabnúcím hlasom.

„Pozrite, ako ho to rozobralo!“ hovorili areštanti.

Pýtal som sa raz Isaja Fomiča, čo znamená to nariekanie a potom naraz ten slávnostný priechod ku slasti a blaženstvu? Isaj Fomič bol vždy veľmi rád, keď som sa ho vypytoval na niečo podobného. Vysvetlil mi hneď, že plač a nariekanie znamenajú spomienku na ztratu Jeruzalema a že viera ich predpisuje pri spomienke tej čo najviac nariekať a biť sa v prsá. Ale v chvíľu najsilnejšieho nariekania je Isaj Fomič povinný, naraz akoby nenazdajky spomenúť (toto „naraz“ je tiež predpísané zákonom židovským), že je proroctvo o návrate Židov do Jeruzalema. Tu je povinný hneď prejaviť svoju radosť spevom, smiechom a čítať modlitby tak, aby samým hlasom už prejavoval čo najviac šťastia a výrazom tvári čo najviac slávnosti a vznešenosti. Tento nenadály priechod a povinnosť tohoto priechodu neobyčajne sa páčily Isajovi Fomičovi; videl v tom akýsi zvláštny veľmi podarený umelecký kúsok a s chvastavým pohľadom oznamoval mi toto dômyseľné pravidlo židovského zákona. Raz, práve keď modlitba jeho bola najhorúcejšia, vošiel do našej sieni major v sprievode dôstojníka od stráže a vojenských sprievodčích. Všetci areštanti vytiahli sa ako struna u svojich nár, len Isaj Fomič ešte viac začal kričať a grimasy robiť. Vedel, že modlitba mu je dovolená, že ju pretrhovať nesmeli a keď pri nej kričal pred majorom, nepotreboval sa ničoho za to obávať. Jemu bolo neobyčajne príjemné, že sa mohol trochu vystatovať pred majorom a tým sa pochváliť pred nami. Major pristúpil k nemu na krok; Isaj Fomič obrátil sa chrbtom k svojemu stolíku a začal majorovi priamo do tvári čítať spevavým hlasom svoje radostné proroctvo, máchajúc pri tom rukami. A keďže mu zákon predpisoval v tú chvíľu vyjadrovať svojou tvárou čo najviac blaženosti a nadšenia, vykonal to hneď, prižmúriac akosi zvláštne oči, usmievajúc sa a kývajúc na majora hlavou. Major sa zadivil; ale nakoniec dal sa do smiechu, nazval Isaja Fomiča hneď tu na mieste durákom a šiel preč. Ale Isaj Fomič sa dal ešte viac do kriku. O hodinu, keď sme večerali, opýtal som sa ho: „A čo, keby sa major v svojej hlúposti na vás bol rozhneval?“

„Aký major?“

„Či ste ho vari nevideli?“

„Nie.“

„Veď stál na krok pred vami, priamo pred vašou tvárou.“

Ale Isaj Fomič seriózne uisťoval ma, že nijakého majora nevidel, že v tie časy, pri modlitbe prichádza do akejsi ekstaze, takže ničoho nevidí, nepočuje, čo sa robí okolo neho.

Ako keby to bolo teraz, vidím Isaja Fomiča, ako sa v sobotu potĺka po celom väzení, snažiac sa zo všetkých síl nič nepracovať, ako to pre sobotu predpisuje jeho viera. Aké nemožné anekdoty mi rozprával za každý raz, keď sa vracal zo synagogy, aké k viere nepodobné zvesti a povesti z Petrohradu mi prinášal, uisťujúc ma, že ich počul od svojich Židov a tí že ich majú z prvých rúk.

Ale už som toho veľa nahovoril o Isajovi Fomičovi.

V celom meste boly len dva kúpele. Jedon, majiteľom ktorého bol istý Žid, mal zvláštne izby, platilo sa v ňom 50 kopejok za izbu a bol sriadený pre osoby vyšších tried. Druhý bol hlavne pre prostý ľud, bol to starý, špinavý, tesný kúpeľ; do tohoto kúpeľa nás odviedli. Bol mráz, bolo slnečné počasie; areštanti boli radi už tomu, že výjdu z pevnosti a uvidia mesto. Žarty a smiech neumĺkaly cestou. Pol stotiny vojakov nás sprevádzalo s nabitými puškami na podiv celému mestu. V kúpeli nás hneď rozdelili na dva oddiely; druhý oddiel čakal v studenej predsieni, kým sa prvé oddelenie v kúpeli mylo; bolo to potrebné, lebo kúpeľ bol malý. Ale nehľadiac na to v kúpeli bolo tak tesno, že ťažko si bolo predstaviť, ako sa aj tá polovička do neho mohla vmestiť. Petrov odo mňa neodstupoval; sám, bez mojej prosby priskočil mi pomáhať, ba ponúkol mi, že ma umyje. Spolu s Petrovom ponúkol sa mi k službám ešte Baklušin, areštant zo zvláštneho oddelenia, ktorého u nás volali pionerom, o ktorom som sa bol kedysi zmienil ako o najveselšom a najpríjemnejšom zo všetkých areštantov, akým v skutku aj bol. Boli sme spolu už trochu známi. Petrov mi pomohol aj sobliecť sa, keďže ešte nezvyklý k tomu, obliekal som sa príliš dlho a v predsieni bolo zima, skoro tak, ako na ulici. Pripomenem tu, že areštantovi je veľmi ťažko sobliekať sa, ak sa tomu ešte dobre nepriučil. Predovšetkým je treba vedieť rozšnorovať podkladky pod okovami. Tieto podkladky sú z kože asi štyri centimetre dlhé a nadievajú sa na bielizeň zrovna pod železný kruh, objímajúci nohu. Pár takých podkladkov stojí najmenej šesťdesiat kopejok striebra a predsa si ich zaopatruje každý areštant, rozumie sa na svoje útraty, lebo bez tých podkladkov nemožné je chodiť. Železný kruh puta neobjíma nohu tesne; medzi kruhom a nohou dá sa prestrčiť palec; železo tedy bije o nohu, trie ju a bez podkladkov otrel by si areštant nohy za deň tak, že by mal živé rany. Snímať tieto podkladky nie je ešte tak ťažko. Ťažšie je naučiť sa svliekať bielizeň zpod okovov. To je celý figeľ. Keď snímeš gate, povedzme, z ľavej nohy, musíš ich najprv pretiahnuť medzi nohou a putom; potom osvobodíš nohu a prevlec ich nazpäť cez to isté puto; potom všetko svlečené už s ľavej nohy pretiahneš cez kruh na pravej nohe a konečne všetko prevlečené skrz pravé puto, pretiahneš k sebe nazpäť. Tá ista historia býva aj pri obliekaní. Začiatočníkovi je ťažko aj domyslieť sa, ako sa to robí. Prvý nás všetkému tomu učil v Tobolsku areštant Korenev, bývalý ataman zbojnikov, čo presedel päť rokov na reťazi. Ale areštanti privykajú k tomu, sobliekajú a obliekajú gate bez najmenšej ťažkosti.

Dal som Petrovovi niekoľko kopejôk, aby kúpil mydlo a močalku^[17]; areštantom vydávali, pravda, erárne mydlo, ale pre každého len kúštek ako dvojkopeječný peniaz. Mydlo sa predávalo tu na mieste v predsieni aj so sbitňom^[18], koláčmi a horúcou vodou. Podľa dohovoru s majiteľom kúpeľa vydávali na každého areštanta len po jednej diežke horúcej vody; kto sa však chcel lepšie umyť, mohol si za 1/2 kopejky kúpiť druhú diežku, ktorú podávali zrovna do kúpeľa cez okienko z predsiene.

Keď ma Petrov sobliekol, viedol ma pod ruku, podotknúc, že mne samému by bolo veľmi ťažko stúpať v okovoch. „Pritiahnite si ich hore na lýtka,“ hovoril mi, podporujúc ma v chôdzi, ako opatrovník; „a tuto dajte pozor, tu je prah.“ Až som sa trochu hanbil; chcel som uistiť Petrova, že môžem dojsť do kúpeľa aj sám, no on by mi to nebol uveril. Zachádzal so mnou celkom ako s nedospelým deckom, ktorému každý povinný je pomáhať. Petrov nebol sluhom; peňazí za jeho úsluhu som mu nesľuboval, a on sám ich tiež neprosil. Čože tedy mohlo pohnúť, aby ma tak opatroval?

Keď sme otvorili dvere do samého kúpeľa, myslel som, že sme prišli do pekla. Predstavte si miestnosť dvanásť krokov dlhú a takej istej šírky, do ktorej sa nabilo vari 100 ľudí odrazu, ak nie sto, nuž dozaista osemdesiat, lebo areštanti boli rozdelení len na dva oddiely a prišlo nás všetkých do kúpeľa okolo dvesto osôb. Para, kaliaca zrak, čad, špina a tesnota taká, že nebolo ani kam nohu postaviť. Zľakol som sa a chcel som sa vrátiť, ale Petrov ma hneď obodril. S veľkým namáhaním sme sa akosi pretlačili k laviciam, a to cez hlavy ľudí, čo sa usadili na podlahe, pri čom sme ich prosili, aby sa nahnuli, aby sme mohli prejsť. Ale miesta na laviciach už boly obsadené. Petrov mi povedal, že si musím miesto na lavici od niekoho kúpiť, a dal sa hneď do vyjednávania s areštantom, ktorý zaujal miesto hneď u okienka. Tento mi za kopejku ustúpil svoje miesto; peniaze dostal hneď od Petrova, ktoré tento niesol s sebou v zaťatej pästi, dovtípiac sa, že v kúpeli budú potrebné, a hneď si zaliezol pod lavicu, zrovna pod moje miesto, kde bolo temno, špinavo a kde klzká vlhkosť narástla všade na pol paľca. Ale aj pod lavicami boly všetké miesta zaujaté, aj tam sa hemžilo plno ľudí. Na celej podlahe nebolo miestečka ako dlaň, kde by nesedeli skrčení areštanti, oblievajúc sa zo svojich diežok. Iní stáli medzi nimi priamo, a držiac v rukách svoje diežky, umývali sa stojačky; špinavá voda stekala s nich priamo na oholené hlavy tých, čo sedeli dolu. Na hornej lavici k poteniu a na všetkých schodoch k nej vedúcich sedeli areštanti skrčení a umývali sa. Ale mylo sa ich pomerne málo. Prostý ľud sa málo myje horúcou vodou a mydlom, len sa strašne parí v horúcej pare a potom sa oblieva studenou vodou — to je jeho celý kúpeľ. Asi päťdesiat kúpeľných metličiek sa naraz zdvíhalo a spúšťalo na vrchnej lavici; všetci sa šľahali do opojenia. Každú minútu napúšťali nové pary. To už nebolo sparno, ale hotové peklo. Všetko revalo a rehotalo sa a k tomu rinčalo sto reťazí, vláčiacich sa po podlahe. Niektorí, chcejúc prejsť s jedného miesta na druhé, zapletali sa do cudzích reťazí alebo sami strkali hlavy sediacich dolu, padali, nadávali a strhávali so sebou tých, ktorých strčili. Špina sa liala so všetkých strán. Všetci sa nachádzali v akomsi opojení, v akomsi rozčulení, výskali, kričali. U okienka do predsiene, odkiaľ podávali vodu, bola tlačenica, nadávanie, celá ruvačka. Komu sa podarilo dostať horúcu vodu, rozplieskal ju na hlavy sediacich na podlahe, prv než ju doniesol na miesto. Oknom alebo priotvorenými dvermi pozerá pod chvíľu fuzatá tvár vojaka s puškou v ruke, či niekto nenarušuje poriadok. Oholené hlavy a do červena rozparené telá areštantov zdaly sa ešte ohyzdnejšími. Na rozparených chrbtoch vystupujú obyčajne veľmi jasne jazvy od vytrpených kedysi rán knutom alebo palicou, tak že sa zdalo teraz, ako by všetky tie chrbty boly opäť rozsekané. Strašné jazvy! Mráz mi prechádzal po koži, keď som na ne hľadel. Opäť napustili pary a ona horúcim oblakom naplnila celý kúpeľ; všetko rehoce, kričí! V oblaku pary sa mihajú rozsekané chrbty, oholené hlavy, skrútené ruky a nohy; a k doplneniu obrazu Isaj Fomič gagoce celým hrdlom na najvyššej lavici. Parí sa v takom sparne, že ho skoro omráči, ale zdá sa, ako by ho nijaké horko nemohlo nasýtiť. Za kopejku si najíma areštanta, čo ho šľahá kúpeľnou metličkou, ale ten dlho nevydrží v strašnom horku, praští metličku a beží oblievať sa studenou vodou. Isaj Fomič netratí rozvahy a najíma druhého, tretieho; on sa už rozhodol pri takej príležitosti neľutovať výdavkov a mení tých šľaháčov až do piati. „Vie sa pariť, chlapík, Isaj Fomič!“ kričia na neho zdola areštanti. Isaj Fomič sám cíti, že v tú chvíľu vyniká nad všetkých, že všetkých strčil do kapsy; preto je hrdý na svoje víťazstvo a prenikavým šialeným hlasom vykrikuje svoju ariju: ľa-ľa-ľa-ľa-ľa, ktorá prekrikuje všetky ostatné hlasy. Prišla mi na um myšlienka, ak sa mi, reku, všetci síjdeme raz v pekle, že sa to peklo bude veľmi ponášať na toto miesto. Nestrpel som, abych svoju myšlienku nepovedal Petrovu; on sa len pozrel dookola a mlčal.

Chcel som aj pre neho kúpiť miesto vedľa seba, ale on si sadol u mojich nôh a oznámil mi, že mu je veľmi pohodlne. Baklušin medzitým nám kupoval vodu a prinášal ju, keď bolo treba. Petrov povedal, že ma umyje od päty do hlavy, takže „budete celkom čistučký“ a veľmi ma nahováral, abych sa išiel pariť. Ale pariť som sa neodvážil. Petrov ma natrel celého mydlom. „A teraz vám umyjem nôžky,“ povedal nakoniec. Chcel som odvetiť, že si ich môžem sám umyť, ale zanechal som odpor a odovzdal som sa celkom do jeho vôle. V zmenšenom slove „nôžky“ neozývala sa rozhodne nijaká otrocká nóta; Petrov jednoducho nemohol nazvať moje nohy nohami azda preto, že ostatní, skutoční ľudia majú nohy, ale ja ešte len nôžky.

Keď ma umyl, odviedol ma s tými istými ceremoniami, to jest podopierajúc ma a varujúc pri každom kroku, ako bych bol z porcelánu, do predsiene; pomohol mi obliecť bielizeň a až keď bol celkom so mnou hotový, bežal nazpäť do kúpeľa pariť sa.

Keď sme prišli domov, ponúkol som mu pohár čaju. Čaj prijal, vypil a poďakoval sa. Prišla mi myšlienka rozštedriť sa a počastovať ho vodkou. Našla sa fľaška vodky aj v našej kasárni. Petrov bol veľmi spokojný, vypil, odchrákol si a poznamenajúc, že som ho celkom oživil, odišiel chytro do kuchyne, ako by sa tam bez neho niečo nemohlo spraviť. Miesto neho prišiel ku mne druhý účastník v besedách, pioner Baklušin, ktorého som ešte v kúpeli bol pozval k sebe na čaj.

Neznám povahy viac milej, než bola povaha Baklušinova. Neodpúšťal, pravda, iným; často sa aj hádaval, nemal rád, aby sa miešali do jeho vecí — slovom vedel sa hájiť. Dlho sa nesváril; zdá sa, že ho všetci u nás mali radi. Kamkoľvek prišiel, všade ho vítali s radosťou. Znali ho aj v meste, ako najzábavnejšieho človeka na svete, netratiaceho nikdy svojej veselosti. Bol to vysoký, mladý človek, asi tridsaťročný, s junáckou, prostosrdečnou, dosť peknou tvárou s bradavičkou. Túto tvár vedel tak smiešne skrútiť, keď predstavoval niekoho, že nikto z tých, čo boli okolo neho, nemohol sa zdržať smiechu. Bol tiež jedon zo žartovníkov, ale neodpúšťal našim bručlivým nepriateľom smiechu, tak že mu nikto nenadával za to, že je „hlúpym a daromným“ človekom. Bol plný ohňa a života. Soznámil sa so mnou hneď v prvých dňoch a oznámil mi, že je on z vojenskej vychovávacej školy, slúžil potom u pionerov, kde obrátil na seba pozornosť a získal si priazeň niektorých vznešených osobností. Mňa sa hneď začal vypytovať na Petrohrad. Čítaval aj knížky. Keď ku mne prišiel na čaj, rozosmial najprv celú kasáreň vypravovaním, ako porúčik Š. znosil ráno nášho majora; sadol si potom vedľa mňa a povedal mi so spokojným výrazom v tvári, že divadelné predstavenie, ako sa mu zdá, sa uskutoční. Vo väzení chystali na sviatky divadlo. Našli sa herci, hotovily sa pomaly dekorácie. Niektoré osoby z mesta sľúbily požičať šaty pre hercov, aj pre ženské úlohy. Ba mali nádej, že prostredníctvom istého dôstojníkovho sluhu dostanú aj dôstojnícku uniformu s adjutantskými šnôrami. Len aby majorovi nenapadlo, ako minulého roku, zakázať predstavenie. Ale minulého roku na Vianoce bol major v zlej vôli; kdesi prehral v karty, potom vo väzení bol akýsi neporiadok, nuž preto zakázal predstavenie zo zlosti; ale tohoto roka nezachce azda prekážať. Slovom, Baklušin bol v oživenej nálade. Bolo vidieť, že je jedným z hlavných pôvodcov divadla, a preto som si umienil už vtedy, že sa celkom iste pojdem podívať na to predstavenie. Prostosrdečná radosť Baklušina, že sa divadlo podarí, sa mi veľmi páčila. Slovo za slovom, až sme sa rozhovorili. Medzi iným mi povedal, že neslúžil len v Petrohrade; že sa tam v čomsi previnil, a za to ho poslali do R., ale ešte ako poddôstojníka do miestnej posádky.

„A odtiaľ ma už poslali sem,“ poznamenal Baklušin.

„A začože?“ opýtal som sa ho.

„Začo? Len si pomyslite, Alexander Petrovič, za to, že som sa zamiloval.“

„Nu, za to by vás ešte sem neposlali,“ povedal som so smiechom.

„Pravda,“ dodal Baklušin, „pravda, lenže som pri tej príležitosti zastrelil z pištole jedného tamojšieho Nemca. Ale či Nemec stojí za to, aby človeka pre neho posielali sem? Posúďte sami!“

„Akože sa to prihodilo? Rozprávajte, to je zaujimavé.“

„Veľmi smiešna historia, Alexander Petrovič.“

„Tým lepšie tedy. Rozprávajteže.“

„Teda rozprávať? Nuž počúvajte…“

Vypočul som hoci nie celkom smiešnu, zato dosť podivnú historiu vraždy.

„Prihodilo sa to takto,“ začal Baklušin. „Keď ma poslali do R., obozrel som si mesto, mesto je pekné, veľké; len Nemcov priveľa. Ja som bol, rozumie sa, ešte mladý človek, u predstavených som bol dobre zapísaný, chodím si s čiapkou na bok, a tak trávim svoj čas. Na Nemky očima mihám. Zapáčila sa mi tam jedna z nich, volali ju Lujza. Obe boly práčky, ona a jej tetka, ale praly len najjemnejšiu bielizeň. Tetka bola stará, bručlivá; žili si dobre. Chodil som zo začiatku len okolo okien, a potom som sa aj spriatelil. Lujza hovorila dobre aj po rusky, len trošku akoby zatrhovala jazykom, ale taká milučká, že som takej nikdy ešte nevidel. Ja som najprv to a ono, ale ona mi „nie, neopováž sa, Sáša, lebo ja chcem celú svoju nevinnosť zachovať, abych sa stala dôstojnou tvojou ženou,“ a pri tom sa len túli ku mne a smeje sa tak zvučne… a taká čistučká bola, nevidel som ja nikdy takej inej. Sama ma vyzývala, abych sa oženil. Nu, ako že sa neženiť, len si pomyslite! Chystám sa tedy ísť s prosbou k podplukovníkovi… Naraz vidím — Lujza sa na svidanie nedostavila, aj druhý raz, aj tretí raz neprišla… Posielam jej list; nedostal som odpovedi. Čože je to, myslím si. Lebo, keby ma chcela klamať, aj na písmo by odpovedala, aj na svidanie by prišla. Ale veď ona nevedela ani lhať; tak priamo odrezala. To hádam tetka, myslím si. K tetke som chodiť nesmel; ona ma síce znala, ale my sme držali všetko v tajnosti. Chodím ako streštený, napísal som jej posledné písmo a hovorím: „Ak neprijdeš, sám prijdem k tetke.“ Naľakala sa, prišla. Plače; hovorí, že jedon Nemec, Šuľc, vzdialený ích príbuzný, hodinár, bohatý a už v rokoch, chce sa s ňou oženiť, aby, vraj, i mňa urobil šťastnou, aj sám aby na staré dni nezostal bez ženy. A ľúbi ju, vraj, aj dávno už mal ten úmysel, ale len mlčal a pripravoval sa. Tak vidíš, Sáša, on je bohatý, ja budem šťastná; čože by si ma chcel zbaviť môjho šťastia? Hľadím, ona plače, objíma ma… Eh, veď ona má pravdu! Akáže môže byť pre ňu výhoda vydať sa za vojaka, hoci som bol poddôstojníkom? Nu, hovorím, Lujza, maj sa dobre, s Pánombohom zostávaj; nemôžem ťa zbavovať tvojho šťastia. A čo je to, reku, pekný človek? Nie, hovorí, obstarný taký, s dlhým nosom… a sama sa pri tom dala do smiechu. Odišiel som od nej; čo — myslím si — nebolo mi súdené! Druhého dňa ráno idem k jeho sklepu; ulicu ona mi povedala. Hľadím v okno, vidím, ako Nemec sedí, hodiny popravuje; mohlo mu byť tak štyridsaťpäť rokov, nos hrbatý, oči vypučené, na sebe má frak, vysoký stojací golier, vôbec vážno vyzerá. Odpľul som; chcel som mu rozbiť okno… ale načo, myslím si. Načo sa ho dotýkať. Tým veci nepomôžem! Vratil som sa, keď sa stmievalo, do kasárne; ľahol som si na posteľ, a veríte-li, Alexander Petrovič, dal som sa do plaču… Tak minul deň, druhý, tretí. S Lujzou som sa nevidel. A medzitým som počul od jednej kmotry (bola tiež práčka, k nej Lujza inokedy chodievala), že Nemec vie o našej známosti, a preto, vraj, sa rozhodol skorej prosiť o jej ruku. Ináč by bol ešte so dva roky čakal. Lujza sa mu musela, vraj, zaprisahať, že preruší so mnou všetku známosť; že je možné, že si to ešte rozmyslí a že sa vlastne ani teraz ešte celkom nerozhodol. Tiež mi povedala, že ich pozval obe na pozajtre, v nedeľu, na kávu; že tam bude ešte jedon príbuzný, starec akýsi, čo bol kedysi kupcom, ale teraz je veľmi chudobný; slúži kdesi v sklepe za dozorcu. Keď som počul, že oni v nedeľu všetko azda rozhodnú, tak som sa rozbesnil, že som nevládal sebou. Celý ten deň a celý nasledujúci som ustavične len o tej veci rozmýšľal. Tak sa mi zdalo, že bych toho Nemca sožral.

V nedeľu ráno nebol som ešte nijako rozhodnutý; ale keď bolo po omši, skočil som, obliekol som kepeň a šiel som k Nemcovi. Myslel som, že ich najdem všetkých spolu. Ale prečo som išiel k nemu a čo som tam chcel povedať, sám neviem. Ale na každý prípad vstrčil som do vačku pištoľ. Pištoľ bola mizerná, ešte so starým kohútikom; ako chlapec som z nej strieľaval. Teraz už aj strielať z nej nebolo možné. Ale predsa som ju nabil guľkou; myslel som si, ak ma začnú vyháňať, ak mi budú nadávať, vytiahnem pištoľ a všetkých naľakám. Prišiel som ta. V dielni nieto nikoho; všetci sedia v zadnej izbe. Krome nich ani duše, slúžky nieto. Mal jednu slúžku Nemku, ktorá bola spolu aj kuchárkou. Prešiel som krámom; vidím, dvere sú zavreté. Ale dvere boly staré, len na háčok. Srdce vo mne tĺklo; zastal som, počúvam; hovoria po nemecky. Kopnul som nohou zo všetkej sily, dvere sa hneď roztvorily. Dívam sa, je prestreté. Na stole stojí veľký liehový samovar na kávu, a káva sa v ňom varí. Vedľa sú suchary; na druhom podnose fľaška vodky, harinok a klbása, a ešte fľaša akéhosi vína. Lujza a tetka, obe vyparádené, sedia na diváne. Naproti nim na stoličke sedí sám Nemec, mladoženich, pričesaný, vo fraku, s vysokým golierom. S boku sedí ešte jedon Nemec, už starý, tlstý, šedivý a mlčí. Keď som prišiel, Lujza celá poblednela. Tetka vyskočila, ale zase sadla, Nemec sa zamračil. Vstal rozhnevaný a ide mi naproti:

„Čo by ste radi?“ hovorí.

To ma zarazilo, ale zlosť ma opanovala.

„Čo bych rád? Hosťa privítaj, vodkou počastuj. Prišiel som k tebe ako hosť.“

Nemec sa zamyslel a potom povedal:

„Sadnite si.“

Sadol som si.

„Dajže tedy,“ hovorím, „vodky.“

„Tu je vodka; pite, ak chcete.“

„Ty mne,“ hovorím, „daj dobrej vodky.“ Zlosť sa vo mne už silne rozmáhala.

„To je dobrá vodka.“

Rozmrzelo ma, že ma príliš nízko cení. A ešte viac, že to Lujza vidí. Vypil som a hovorím:

„Čože ty tak hrubo so mnou zachádzaš, Nemec? Spriateľ sa so mnou; ja som k tebe prišiel ako priateľ.“

„Ja nemôžem byť vašim priateľom,“ hovorí, „vy ste prostý vojak.“

Tu som sa rozzúril.

„Ach ty strašidlo, ty klbásnik!^[19] Či vieš, že od tejto chvíle môžem s tebou urobiť, čo sa mi zapáči? Ak chceš, hneď ťa zastrelím z pištole.“

Vytiahol som pištoľ, stal som naproti nemu a priložil som mu hlaveň k hlave. Ženské sedia viac mrtvé než živé; boja sa muknúť; starec, ten sa trasie ani list, mlčí a celý zbledol.

Nemec bol prekvapený, ale spamätal sa.

„Ja sa vás nebojím a prosím vás, ako blahorodý človek, prestaňte hneď žartovať; ale ja sa vás nebojím ani mak.“

„Oj, cigániš,“ hovorím, „bojíš sa!“ Akože by nie! Neosmeľuje sa ani hlavou pohnúť; tak sedí, ani sa nehne.

„Nie, vy nesmiete to urobiť.“

„A prečo bych nesmel?“ hovorím.

„Preto, lebo vám je to prísne zakázané a vás za to prísne potrescú.“

Čert vie, čo to bol za durák ten Nemec! Keby ma nebol sám podnecoval, bol by živý dosiaľ; a hádka všetkého bola príčinou.

„Tedy,“ hovorím, „ty myslíš, že nesmiem?“

„Nie!“

„Nesmiem?“

„Celkom rozhodne nesmiete to urobiť.“

„Nu, tak tu máš, ty klbása nemecká!“ Ako som ho capnúl hneď sa svalil so stoličky. Ženské sa daly do kriku.

Pištoľ som schoval do kapsy a zmiznul som. Keď som vchodil do pevnosti, hodil som ju pri bráne do pŕhľavy.

Prišiel som domov, ľahol som na posteľ a myslím si: hneď ma areštujú. Ale minula hodina, aj druhá — neberú ma. Už pred súmrakom žiaľ veľký ma objal! Vyšiel som von; zachcelo sa mi Lujzu vidieť za každú cenu. Idem okolo hodinára. Dívam sa; tam plno ľudí, policia. Idem ku kmotre: Zavolaj, reku, Lujzu! Čakám chvíľku a Lujza už beží; vrhla sa mi na krk a dala sa do plaču. „Ja sama som všetkému vina, že som tetku poslúchla.“ Tiež mi povedala, že tetka hneď po dnešnej udalosti prišla domov a taký dostala strach, že ochorela a nikomu ani slova; sama nikomu nič nepovedala, aj mne zakázala. Bojí sa. Nech si tam robia, ako sa im páči. Nás, hovorí Lujza, nikto tam dnes nevidel. On svoju slúžku poslal preč, lebo sa bál. Tá by mu bola oči vyškrábala, keby sa bola dozvedela, že sa chce ženiť. Z tovarišov tiež nikoho nebolo doma, všetkých poslal preč. Sám aj kávu zavaril, sám zakúsku prichystal. A príbuzný ten aj prv celý svoj život mlčal, nikdy nehovoril, a keď sa to dnes prihodilo, vzal čapicu a prvý odišiel. Tiež bude mlčať, uisťovala Lujza. A tak ono aj bolo. Dva týždne ma nikto nebral, ba ani podozrenia nijakého na mňa nebolo. Za tie dva týždne, verte mi, Alexander Petrovič, zažil som šťastie celého svojho života. Každý deň som sa schadzal s Lujzou. A jako ona len priľnula ku mne! Plače. Ja, hovorí, pojdem za tebou, kamkoľvek ťa pošľú. Všetko necham a pojdem za tebou!“ Už som pomýšľal na to, abych sa tu zbavil života, tak ma ona rozľútostila. Nu, a o dva týždne ma vzali. Starík a tetka sa shovorili a udali ma…“

„Ale počkajte,“ prerušil som Baklušina, „za to vás mohli odsúdiť na desať, nu poveďme na dvanásť rokov, tedy na plnú lehotu v občianskom oddelení; ale veď ste vy vo zvláštnom oddelení. Akože je to možné?“

„Nu, tu sa už bola prihodila iná vec,“ povedal Baklušin. „Keď ma priviedli pred súdnu komisiu, môj kapitán pred súdom začal mi nadávať ohavnými slovami. Nesniesol som toho a hovorím mu: Čože ty nadávaš? Či nevidíš, ty podliak, že sedíš pred zrkadlom!^[20] Nu, tu ma už začali pre nový zločin súdiť a za všetko dovedna narátali mi štyritisíc a potom sem do zvláštneho oddelenia. A keď vyviedli k trestu mňa, vyviedli aj kapitána; mňa do zelenej ulice a jeho zbavili hodnosti a poslali na Kavkaz ako prostého vojaka. Do videnia, Alexander Petrovič! Prijďte sa k nám podívať na predstavenie.“