Zlatý fond > Diela > Zápisky z mŕtveho domu I


E-mail (povinné):

Fiodor Michajlovič Dostojevskij:
Zápisky z mŕtveho domu I

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Jaroslav Geňo, Jana Jamrišková, Darina Kotlárová, Igor Čonka, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 32 čitateľov

VII. Nové známosti. — Petrov

Ale čas sa míňal a ja som pomaly začal privykať. S každým dňom vždy menej a menej znepokojovaly ma všedné zjavy môjho nového života. Oči akosi privykly k rozličným udalostiam a okružujucím ma ľuďom. Smieriť sa s týmto životom bolo nemožné, ale dávno už bolo na čase, abych ho uznal za hotovú udalosť. Všetky pochybnosti, čo zostaly ešte vo mne, zatajil som vo svojom vnútre čo najhlbšie. Nepotĺkal som sa už po väzení ako ztratený a neprezradzoval som svoj žiaľ. Divo zvedavé pohľady areštantov neupieraly sa na mňa už tak často, neprenasledovaly ma s akousi premyslenou drzosťou. Privykli aj oni ku mne, čo ma veľmi tešilo. Po väzení som sa prechádzal ako doma, znal som svoje miesto na nárach a privykol som aj k takým veciam, ku ktorým, som myslel, ani celý život neprivyknem. Pravidelne každý týždeň holili nám polovičku hlavy. Tým cieľom volali nás každú sobotu po robote po poriadku z väzenia na strážnicu (kto by nebol býval oholený, zodpovedal za seba sám), a tam vojenskí holiči mydlili studeným mydlom naše hlavy a bez ľútosti dreli ich tupými britvami, tak že ma aj teraz prechádza mráz, keď si spomeniem na to mučenie. Ostatne nezadlho sa našlo lekárstvo. Akim Akimyč mi ukázal na jedného areštanta z oddelenia vojenského, ktorý za kopejku holil svojou britvou každého, kto zachcel a tým zarábäl peniaze. Mnohí z areštantov chodili k nemu, aby vyhli erárnym holičom, a neboli to nejakí rozmaznaní ľudia. Nášho areštanta-holiča nazývali majorom, neviem prečo; aj to neviem povedať, čím by bol pripomínal našeho majora. Teraz, keď toto píšem, predstavuje sa mi v pamäti tento major, vysoký, chudý, mlčanlivý šuhaj, prihlúpy, ustavične pohrúžený do svojho zamestnania, vždy s remeňom v ruke, na ktorom dňom i nocou poťahoval svoju britvu, až veľmi sbrúsenú, a pokladal bez pochyby toto zamestnanie za úlohu svojho života. A veru bol nad mieru spokojný, keď bola britva v poriadku a keď niekto prišiel sa dať oholiť; mydlo mal teplé, ruku ľahkú, holil ako aksamietom. Jeho umenie mu spôsobovalo veru radosť, a on honosil sa tým; zarobenú kopejku prijímal nedbale, ako by šlo vskutku len o umenie a nie o peniaz.

Nášmu A. dostalo sa raz poriadne od miestneho veliteľa majora, keď ten, klebetiac na areštantov, pripomenul raz meno nášho väzenského holiča a nepozorne ho nazval majorom. Miestny veliteľ rozbesnil sa a urazil sa v najvyššej miere. „Či ty vieš, podliak, čo je to major?“ kričal s penou na rtoch, vyplácajúc A. svojím spôsobom: „či rozumieš čo je to major? A naraz nejaký kátoržný podliak opováži sa menovať ho majorom mne do očú? v mojej prítomnosti!…“

Od prvého dňa svojho života vo väzení začal som už blúzniť o svobode. Rátanie na tísícerý spôsob a v najrozličnejších pomeroch, kedy končia sa moje väzenské roky, stalo sa mojim zamilovaným zamestnánim. Ba nemohol som ani dumať o ničom inom, a som presvedčený, že tak robí každý, kto je zbavený svobody na istý čas. Nádej väzňa, zbaveného svobody, je docela iná než nádej človeka, žijúceho pravidelným spôsobom. Svobodný človek, pravda, dúfa (na príklad v zmenu osudu, v zdar nejakého podniku), ale pri tom žije, účinkuje; opravdivý život celkom ho uchvacuje svojím vírom. Ináč je to u väzňa. Aj tam je síce život — väzenský, kátoržný; ale nech si je areštant ktokoľvek, nech bude odsúdený na lehotu akúkoľvek, rozhodne, inštiktívne nemôže uznávať svoj osud za časť skutočného života. Každý areštant cíti, že on nie je u seba doma, ale len ako by na návšteve. Na dvadsať rokov hľadí ako na dva roky a celkom je presvedčený, že aj keď mu bude päťdesiatpäť po východe z väzenia, bude práve takým chlapíkom, ako teraz v tridsaťpäť. „Ešte užijeme sveta!“ myslí si a zanovito odháňa od seba všetky pochybnosti a iné mrzuté myšlienky. Ba aj tí, čo boli odsúdení doživotne, areštanti „zvláštneho oddelenia“, aj tí si robili niekedy nádej, že prijde azda neočakávane z Pitera[14] rozhodnutie: „Poslať ho do Nerčinska do dolov na určitý čas.“ To bude výborné: po prvé, do Nerčinska je skoro pol roka cesty, a s partiou areštantov ísť je nepomerne príjemnejšie, než sedieť vo väzení. Potom zbýva len dočkať, kým vyprší lehota v Nerčinsku a potom… A veď takú nádej si robí aj iný šedovlasý človek!

V Tobolsku som videl väzňa prikovaného k stene. Sedel na reťazi asi na siahu dlhej; tam bola aj jeho posteľ. Prikovali ho za čosi neobyčajne strašného, čoho sa dopustil už v Sibíri. Väzni takí sedia po päť rokov, sedia aj po desať. Sú to zväčša zbojníci-vrahovia. Len jedného som medzi nimi videl z inteligentov; bol kdesi úradníkom. Hovoril tichúčko, trochu šušľavo; sladušký úsmech. Ukazoval nam svoju reťaz, ukazoval nám, ako sa má líhať na posteli, aby bolo pohodlnejšie. Musel to byť dobrý vtáčik! Chovajú sa ticho a zdajú sa spokojnými, a predsa každému sa chce skorej odsedieť svoju lehotu. A prečo asi? Nuž preto, lebo potom výjde z dusnej, vlhkej izbietky s nízkym tehlovým sklepením a prejde sa po dvore väzenia a… dosť. Z väzenia ho už nevypustia nikdy. Vie sám, že väzni pustení s reťazi zostávajú navždy vo väzení, až do samej smrti. Vie to a predsa sa mu strašne chce, odsedieť lehotu na reťazi. Veď bez tej túhy by človek nemohol presedieť päť alebo šesť rokov na reťazi, aby neumrel, alebo sa nezbláznil?

Ja som cítil, že robota môže ma zachrániť, môže upevniť moje zdravie, telo. Ustavičný duševný nepokoj, podráždenie nervov, ťažký vzduch v kasárni mohly by celkom znivočiť môj organizmus. Čím častejšie byť na čerstvom vzduchu, každý deň pracovať do ustalosti, privykať nosiť ťarchy — tak sa zachránim, dumal som, zosilniem, vyjdem na slobodu zdravým, bodrým, silným, nezostarelým. A nemýlil som sa, robota a pohyb boly mi veľmi užitočné. S úžasom hľadel som na jedného zo svojich súdruhov (zemianskeho pôvodu), hasol vo väzení ako sviečka. Prišiel ta spolu so mnou, mladý, krásny, bodrý, a vyšiel polozničený, šedivý, nevládajúci chodiť a so záduchom. Nie, dumal som, hľadiac na neho, ja chcem žiť a budem žiť. Za to sa mi dostávalo zo začiatku od areštantov za moju lásku k robote; dlho ma dobierali posmechom a urážkami. Ale nehľadel som na nikoho a veselo som chodil kamkoľvek, hoci na pr. páliť a tĺcť alabaster, jedna z najprvších robôt, s ktorou som sa soznámil. Bola to robota ľahká. Ženijní dôstojníci radi uľavovali robotu, nakoľko bolo možné, zemänom, čo nebola azda prílišná shovievavosť, lež spravodlivosť. Bolo by podivné, žiadať od človeka, čo je dva razy slabší a nikdy ťažkej roboty nevykonával, toho istého výkonu, čo sa požadoval od skutočného robotníka. No toto obľahčenie, ktoré sa vykonávalo akoby ukradomky, nebolo možné vždy dovoľovať, na to sa prísne hľadelo s inej strany. Dosť často museli sme plniť robotu ťažkú, a vtedy pravda zemäni znášali ťarchu dvojnásobnú v porovnaní s ostatnými robotníkmi.

Na alabaster posielali obyčajne troch-štyroch, starcov alebo slabých ľudí, a nás, rozumie sa, v tom počte; krome toho prideľovali k nám jedného opravdivého robotníka, ktorý sa veci rozumel. Obyčajne chodil ten istý, chodil už niekoľko rokov Almázov, prísny, smuhlý, chudý človek, už v rokoch, neshovorčivý a mrzutý. Na nás hľadel s ukrutným opovržením. Neshovorčivosť jeho bola tak veliká, že sa mu lenilo aj bručať na nás. Kôlňa, kde sme pálili a tĺkli alabaster, stála na pustom, krutom brehu rieky. V zime, zvlášte v pošmurný deň, nepríjemné bolo hľadieť na rieku a protiležiaci ďaleký breh. Čosi žalostného, srdce rvúceho bolo v tej divej, pustej krajine. Ale, hádam, ešte ťažšie bolo, keď na nekonečnom bielom snehovom závoji jasne žiarilo slnko; hneď bych bol uletel niekam na step, ktorá sa začínala na druhom brehu, a prestierala sa na juh nepretržene ako obrus poldruha tisíc vjorst.[15] Almázov sa dával obyčajne do roboty mlčky a prísne; my sme sa v skutku hanbili, že mu nemôžeme náležitým spôsobom pomáhať, a on naschváľ od nás nijakej pomoci nevyžadoval ako by preto, aby sme cítili celú svoju vinu pred ním a kajali sa v svojej vlastnej nepotrebnosti. Celá robota záležala v kúrení pece, aby sa vypálil složený v nej alabaster, ktorý sme mu nanosili. Druhého dňa, keď bol alabaster už celkom vypálený, začali sme ho vyberať z pece. Každý z nás bral ťažké kladivo, naložil si do zvláštnej bedny alabastru a začal ho tĺcť. Bola to veľmi milá robota. Krehký alabaster sa menil v biely, ligotajúci prach; tak ľahko, tak dobre sa drobil. Prali sme ťažkými kladivami a robili sme taký hrmot, až bola radosť. Na koniec sme ustávali, ale bolo nám aj príjemne; tváre sa rozpálily, krv obehovala bystrejšie. Tu už aj Almázov začínal na nás hľadieť láskavo, ako sa dívajú na malé deti; fajkal si svoju fajočku; ale predsa sa nemohol zdržať, aby si nezabručal, keď už musel prehovoriť. Ostatne choval sa tak aj ku všetkým ostatným a v podstate, zdá sa, bol človek dobrý.

Druhá robota, na ktorú ma posielali, bola točiť v dielni tokárske koleso. Koleso bolo veliké, ťažké. Točenie vyžadovalo nemalého napätia síl, zvlášte keď tokár (z ženijných remeseľníkov) točil niečo väčšieho, ako stĺp k schodom alebo nôžky od veľkého stola z erárneho nábytku pre nejakého úradníka, k čomu bolo potrebné skoro celé brvno. Jedon človek v takom prípade nebol by mohol krútiť koleso, obyčajne nás posielali dvoch — mňa a ešte jedného bývalého zemäna, akéhosi B. Táto robota niekoľko rokov bola naša, keď sa malo niečo točiť. B. bol slabý človek, ešte mladý, chorý na prsá. Prišiel do väzenia asi rok predo mnou spolu s dvoma súdruhmi — jedným starcom, ktorý celú dobu svojho väzenia sa vo dne v noci modlil (za čo si ho areštanti veľmi vážili), tento umrel pri mne; a s druhým ešte veľmi mladým človekom, sviežim, červeným, silným, smelým, ktorý cestou niesol ustatého s pol etapa B., čo sa opakovalo celých sedemsto vjorst. Mali ste vidieť, akí to boli priatelia. B. bol človek znamenite vzdelaný, šľachetný, povahy veľkodušnej, ale pokazenej a rozdráždenej chorobou. Koleso sme točili spolu. Táto robota poskytovala výtečný pohyb.

Veľmi rád som tiež rozhrabával sneh. To bývalo obyčajne po fujaviciach, a to dosť často. Po fujavici, ktorá trvala deň a noc, bol iný dom zaviaty do polovice okien, a iný bol zanesený skoro celý. Keď fujavica prestávala a ukázalo sa slnko, vyháňali nás veľkými húfmi, a niekedy aj všetkých odhadzovať snehové záveje pri erárnych budovách. Každý dostal lopatu, všetkým dovedna určovali úlohu, niekedy takú, že bolo k podivu, ako ju možné bolo vykonať, a všetci sa dali razom do roboty. Sypký, neuľahlý, svrchu trochu zamrzlý sneh bral sa pohodlne na lopatu ohromnými hrudami a rozhadzoval sa ešte vo vzduchu, rozsypávajúc sa v ligotavý prach. Lopata sa ľahko zarezávala do bielej, ligotavej masy. Areštanti skoro vždy konali túto robotu veselo. Čerstvý zimný vzduch a pohyb ich rozohrieval. Všetci poveseleli: ozýval sa smiech, výkriky, vtipy. Začali hádzať jedon do druhého snehovými guľami, ale o minútu ozývali sa vážnejší areštanti, ktorým sa protivil smiech a veselosť a všeobecná zábava končila sa obyčajne nadávkami.

Pomaly rozširoval sa kruh mojích známych. Ostatne sám som sa o známosti nestaral: bol som ešte vždy nespokojný, mračný a nedôverčivý. Moje známosti začínaly sa samy sebou. Jedným z prvých, čo ma začali navštevovať, bol areštant Petrov. Hovorím navštevovať a kladiem na toto slovo zvláštny dôraz. Petrov býval vo zvláštnom oddelení, a to v najviac od nás vzdialenej kasárni. Stykov tedy nemohlo medzi nami byť nijakých; spoločného tiež sme rozhodne nič nemali a mať nemohli. A medzitým v tie prvé časy Petrov ako by bol pokladal za svoju povinnosť skoro každý deň zajsť ku mne do kasárne, alebo zastaviť ma v slobodnú chvíľu, keď som sa prechádzal za kasárňami, čo možno ďalej od cudzích očí. Zo začiatku mi to bolo nepríjemné. Ale on to vedel tak vykonať, že ma jeho návštevy onedlho začaly zabávať, hoci to bol človek nie veľmi sdieľny a rozhovorčivý. Na pohľad bol to človek nevysokého rastu, silného složenia tela, obratný, pohyblivý, s dosť príjemným obličajom, bledý, s širokými líčnymi kosťmi, smelého vzhľadu, s bielymi, hustými a drobnými zuby; naveky držal štipku rozotreného dohánu za spodným rtom. Držať za rtom dohán bolo zvykom veľmi mnohých areštantov. Zdal sa mladším, než bol skutočne. Bolo mu štyridsať rokov, ale zdalo sa, že mu je len tridsať. Hovoril so mnou vždy veľmi nenútene, zaobchádzal so mnou tak, ako ja s ním t. j. veľmi slušne a delikátne. Ak spozoroval na príklad, že chcem byť o samote, pohovoril so mnou dve minúty a hneď sa vzdialil, poďakujúc sa každý raz za pozornosť, čoho, pravda, nerobil nikdy a nikomu v celom väzení. Je pozoruhodné, že taký pomer trval medzi nami nielen prvé dni, lež za niekoľko rokov, a skoro nikdy sa nestal tesnejším, hoci mi bol Petrov vskutku oddaný. Nemôžem aj teraz určite povedať, čo vlastne chcel odo mňa, prečo prichádzal ku mne každý deň? Prihodilo sa síce neskôr, že mi niečo ukradol, ale on kradol akosi nenazdajky; peňazí skoro nikdy neprosil, z čoho vysvitá, že neprichádzal vôbec za peniazmi, lež že mal iný cieľ.

Neviem tiež, prečo to bolo, ale zdávalo sa mi vždycky, ako by nebýval spolu so mnou vo väzení, lež kdesi ďaleko v inom dome, v meste, a väzenie navštevoval len tak mimochodom, aby sa dozvedel, čo je nového, aby ma navštívil a podíval sa, ako sa nám všetkým vodí. Vždycky sa kamsi ponáhľal, ako by bol kdesi niekoho nechal stáť a ten ho čaká, alebo ako by mal dokončiť nejakú robotu. Aj pohľad jeho bol akýsi podivný, uprený s odtienkom smelosti a jakéhosi sarkazmu, ale pri tom pozeral akosi do diaľky, cez vlastný predmet; zdalo sa, ako by sa staral za predmetom, čo mal pred nosom, prezreť akýsi iný, vzdialenejší predmet. To mu dodávalo pohľad roztržitého. Náročky som sa niekedy díval, kam pôjde Petrov odo mňa, kde na neho tak čakajú? Ale odo mňa ponáhľal sa buď niekam do kasárne alebo do kuchyne, tam si sadol vedľa niekoho z rozprávajúcich, pozorne počúval, sám sa niekedy miešal do reči, a to dosť ohnivo, ale naraz pretrhne reč a umĺkne. Ale nech si aj rozprával, alebo sedel mlčky, vždy bolo vidné, že je tu len tak mimochodom, že kdesi inde má robotu a tam ho čakajú. Ale najpodivnejšie je to, že zamestnania nemal nikdy nijakého; trávil čas bez roboty (krome roboty erárnej, rozumie sa). Remesla nijakého nevedel, ani peňazí skoro nikdy nemával; ale to ho veľmi nermútilo. A o čom so mnou rozprával? Rozhovor jeho bol tiež taký podivný, ako on sám. Spozoruje na príklad, že sa prechádzam niekde o samote za väzením, naraz priamo zahne ku mne. Chodil priamo, vždy bystro, obracal sa ostre. Príde krokom a zdá sa, akoby bol pribehol.

„Zdravstvujte!“

„Zdravstvujte!“

„Neprekážam vám?“

„Nie.“

„Vidíte, chcel bych sa vás spýtať o Napoleonovi. Je príbuzný toho, čo bol v Rusku roku dvanásteho?“ (Petrov pochádzal z vojenskej školy a bol gramotný.)

„Áno, príbuzný.“

„Prosím vás, čo je to, ako o ňom hovoria, prezident?“

Spytoval sa vždy chytro, ako by mu záležalo na tom, aby sa to dozvedel čím najskôr; akoby sa bol prišiel opýtať o nejakej vysoko dôležitej veci, čo netrpí najmenšieho odkladu.

Vysvetlil som mu, akým je prezidentom, a dodal som, že azda skoro bude aj cisárom.

„Akože to môže byť?“

Vysvetlil som mu podľa možnosti aj to. Petrov pozorne počúval a celkom porozumel tomu, čo som mu povedal.

„Hm! Chcel by som sa vás, Alexander Petrovič, ešte opýtať, či je pravda, ako hovoria, že sú také opice, čo majú ruky až k pätám a sú tak veľké ako najväčší človek?“

„Áno, sú také.“

„Čože sú to za opice?“

Vysvetlil som mu aj to, nakoľko som vedel.

„A kdeže sa zdržujú?“

„V horúcich krajinách. Na ostrove Sumatre sú.“

„To je v Amerike, či kde? Hovoria, že tam ľudia chodia dolu hlavou.“

„Dolu hlavou nechodia. To sa vy o antipodoch spytujete. Vysvetlil som mu, čo je Amerika, a podľa možnosti tiež, čo sú antipodi. Počúval pozorne, ako by bol pribežal náročky len k vôli antipodom.

„Teda! A minulého roku som čítal o grófke Lavaliere, Arefjev priniesol takú knížku od adjutanta. Je to pravda, a či len tak vymyslené? Napísal to Dumas.“

„To je veru vymyslené.“

„Nu, s Bohom. Ďakujem vám.“

S tým Petrov odišiel. Skoro nikdy sme vlastne ináč nerozprávali, len na tento spôsob.

Začal som sa o ňom vypytovať. M., dozvediac sa o tejto mojej známosti, začal ma dokonca varovať. Povedal, že mnohí z areštantov v ňom budili úžas, zvlášte zo začiatku v prvých dňoch väzenia, ale ani jedon z nich, ba ani Gazin, nespôsobil na neho tak hrozného dojmu ako tento Petrov.

„To je najodhodlanejší, najsmelší zo všetkých areštantov,“ hovoril M. „On je na všetko spôsobný; jeho nič nezdrží, keď mu niečo do hlavy prijde. On aj vás zareže, ak mu to napadne, tak prosto zareže bez ľútosti, ani sa len nezmraští. Ja bych skoro myslel, že nemá dobrý rozum.“

Táto ozvena ma veľmi zainteresovala. Ale M. nemohol mi nijako vysvetliť, prečo sa mu tak zdalo. A podivná vec, znal som potom Petrova ešte niekoľko rokov, skoro každý deň som hovoril s ním; celý ten čas bol mi úprimne oddaný (ale veru neviem prečo), a za celých tých niekoľko rokov, hoci vo väzení, choval sa rozumne a nevykonal nič hrozného, predsa som vždy, keď som na neho pozrel a dal sa s ním do reči, nadobúdal presvedčenie, že M. má pravdu, že Petrov môže byť najodhodlanejším a najsmelším človekom, čo nezná nijakej vlády nad sebou. Prečo sa mi to tak zdalo, tiež si neviem vysvetliť.

Pripomínam pri tejto príležitosti, že Petrov to bol, čo chcel zabiť majora, keď ho vyviedli k potrestaniu a major „zachránil sa ako by zázrakom“, ako hovorili areštanti, keď odišiel zo strážnice pred samou minútou trestu. Druhý raz, ešte do kátorgy sa prihodilo, že ho plukovník uderil pri cvičení. Dozaista ho aj predtým neraz bili, ale tento raz nechcel zniesť trestu a preklal svojho plukovníka verejne za bieleho dňa, pred očima celého šíku vojakov. Ostatne neznám dopodrobna celej tejto historie; sám mi jej nikdy nevyprával. Všetko toto boly len výbuchy, keď sa povaha jeho prejavovala naraz v svojej celosti. Ale výbuchy také boly u neho veľmi riedke. Choval sa veru rozumne a ticho. Vášne sa v ňom skrývaly a to silné, ohnivé; ale žeravé uhlie bolo vždy posypané popolom a tlelo ticho. Nikdy som v ňom nespozoroval ani tieni chvastúňstva alebo márnomyseľnosti, ako na príklad u iných. Hádal sa zriedka, za to s nikým tiež sa nepriatelil, vynímajúc jediného Sirotkina, aj to len, keď ho potreboval. Raz, pravda, som videl ako sa naozaj rozpálil. Nedali mu akúsi vec, ošudili ho pri delení. Hádal sa s ním istý silák, vysokej postavy, zlý, zadierajúci do každého, posmievač, a ďaleko nie zbabelec, Vasilij Antonov, areštant z oddelenia občianskeho. Dlho už kričali a ja som myslel, že spor sa končí nejakým zauchom, lebo Petrov, hoc aj riedko, púšťal sa do pračky a nadával ako najposlednejší z areštantov. No tento raz spor prijal iný obrat; Petrov naraz zblednul, rty sa mu zatriasly a posinely; dýchať začal ťažko. Vstal s miesta a pomaly, veľmi pomaly sa priblížil k Antonovu svojimi tichými kroky. Bol bosý, v lete veľmi rád tak chodieval. V kasárni plnej hluku a kriku naraz všetci umĺkli; aj muchu bys’ bol počul. Všetci očakávali, čo bude. Antonov mu vyskočil naproti; bol bledý ani smrť… Nesniesol som toho a vyšiel z kasárne. Očakával som, že nesídem ani so schodov a už očujem výkrik zavraždeného človeka. Ale spor končil sa tento raz bez horších následkov. Petrov nedošiel ešte k Antonovu, a tento mu už mlčky a chytro vyhodil vec, o ktorú sa hádali. (Šlo o akúsi celkom nepatrnú handru, o akési onuce.) Rozumie sa, že Antonov o nejaké dve minúty mu predsa ešte hodil akúsi nadávku, pravda len zľahka, len aby mal svedomie čisté, len zo slušnosti, aby ukázal, že sa veľmi nenaľakal. Ale nadávky si Petrov nevšímal, ani neodpovedal. Nešlo o nadávky, lež o spornú vec, a tú on vyhral. On vzal svoju handričku a bol celkom spokojný. O štvrť hodiny chodil už zasa po väzení ako obyčajne s výrazom úplnej nečinnosti a ako by hľadel, či sa nevedie niekde zaujímavy rozhovor, aby ta mohol strčiť aj svoj nos a počúvať. Zdalo sa, že ho zaujíma všetko, ale potom sa ukázalo, že zostával zväčša ku všetkému ľahostajným a chodil len tak s miesta na miesto po väzení, kam ho náhoda zaniesla. Bolo možno ho porovnať so silným robotníkom, s robotníkom, od ktorého zatreští robota, ale ktorému dosiaľ jej nedávajú, a on v očakávaní tej roboty sedí a hrá s malinkými deťmi. Neponímal som tiež, prečo sedí vo väzení a neutečie? Jemu by útek nespôsobil starosti, len keby sa mu silne zachcelo. Rozum vládne nad takými ľuďmi, ako Petrov, len dotiaľ, kým sa im niečo nezachce. Potom už na celej zemi nieto prekážky ich želaniu. Aj som presvedčený, že by obratne vedel utiecť; všetkých by previedol, celý týždeň by mohol sedieť bez chleba niekde v hore alebo v riečnom rákosí. No táto myšlienka, ako vidieť, mu ešte neprišla do hlavy, nezachcelo sa mu ešte. Veľkých schopností rozumových a zvlášte zdravého smyslu som v ňom nikdy nespozoroval.

Títo ľudia sa už rodia s jednou ideou, ktorá nimi celý život nepovedome hýbe sem a tam; tak behajú celý život s miesta na miesto, kým si nenajdú zamestnania, zodpovedajúceho ich želaniu; bude-li ich to stáť hlavu, na tom im nezáleží. Divil som sa niekedy, ako tento človek, čo svojho predstaveného preklal za to, že ho uderil, dáva sa u nás tak bez reptania biť palicou. Veru ho bili, keď ho chytili s vodkou. Ako všetci areštanti, čo nemali remesla, púšťal sa časom do pašovania vodky. Ale Petrov si líhal aj na dereš akosi z vlastnej vôle, t. j. ako by súhlasil, že si to zaslúžil; ináč by si neľahol za nič na svete, čo by ho zabili. Divil som sa aj tomu, že ma okrádal, hoci mi bol oddaný. Bývalo to s ním v iste časy. Ukradol mi Bibliu, ktorú som mu dal preniesť s jedného miesta na druhé. Cesta bola len niekoľko krokov, ale aj na tej ceste stihol najsť kupca, predal Bibliu a peniaze hneď prepil. Bez pochyby sa mu silne zachcelo vypiť, a čoho sa mu silne zachcelo, to muselo byť splnené. Takýto človek zavraždí iného pre štvrť rubľa, aby mohol zaň vypiť fľašku vodky, hoci v inú chvíľu nevšímne si človeka, čo má pri sebe stotisíc. Večer mi sám oznámil, že Bibliu ukrádol, ale bez akýchkoľvek rozpakov a bez ľútosti, tak celkom ľahostajne, ako nejakú zcela obyčajnú príhodu. Proboval som ho poriadne pokarhať, lebo mi bolo ľúto tejto knihy. Počúval ma spokojne, ale slová moje ho nerozdrážďovaly; súhlasil, že Biblia je veľmi užitočná kniha, úprimne ľutoval, že jej teraz nemám, ale preto, že ju ukrádol, svedomie mu výčitok nerobilo; hľadel na mňa s takým sebavedomím, že som hneď prestal ho hrešiť. Pokarhanie moje znášal bezpochyby preto, že rozsúdil, že nejde to bez toho, aby ťa nevyhrešil, keď si sa dopustil takého skutku; nech si tedy dušu obľahčí, nech sa poteší, nech vyhreší; ale že je to vlastne všetko len hlúposť, taká hlúposť, že rozumný človek by sa hanbil o tom i hovoriť. Zdá sa, že ma pokladal za akéhosi chlapca, ba skoro za dieťa, čo nerozumie najprostejších vecí na svete. Tiež sa mi zdalo, že nelámajúc si dlho hlavy, utvoril si o mne mienku, že sa so mnou nedá hovoriť, ako s inými ľuďmi, že krome rozprávky o knihách inému ničomu bych nerozumel, áno, že nemám ani schopností, abych mohol porozumieť, že by bolo tedy márné mňa tým znepokojovať.

Ja som presvedčený, že on ma mal aj rád, a to ma veľmi prekvapovalo. Či ma azda pokladal za človeka nedospelého, tedy necelého, či pociťoval azda ku mne ten zvláštný súcit, čo inštinktívne pociťuje každý silnejší tvor k slabšiemu, za jakého ma mal — to neviem. A hoci všetko toto neprekážalo mu okrádať ma, som predsa presvedčený, že aj keď ma okrádal, ľutoval ma. „Eh!“ myslel si, hádam, keď čiahal na moje veci, „čo je to za človek, ktorý nevie brániť ani svojho majetku.“ Ale práve za to ma azda mal rád. On mi sám povedal raz akosi nenazdajky, že som „príliš dobrej duše človek a taký prostúčky, taký prostý, že mu je ma až ľúto“. „Ale vy, Alexander Petrovič, neberte mi to za zlé,“ dodal o chvíľu, „veď som vám to povedal tak od duše.“

S takými ľuďmi stáva sa inokedy v ich živote, že zrazu ostro a v značných rozmeroch prejavujú a vyjadrujú svoju povahu pri príležitosti nejakej všeobecný význam majúcej udalosti alebo prievrate a takým spôsobom odrazu vpravujú sa do svojej dejateľnosti. Nie sú to ľudia od slova; preto nemôžu byť podnecovateľmi a hlavnými vodcami nejakého podniku; ale sú hlavnými vykonavateľmi a prví začínajú. Začínajú prosto bez zvláštneho ohlasovania, ale za to prví bez rozmýšľania preskakujú cez hlavnú prekážku a neznajúc strachu, idú do boja priamo na nože — a za nimi hrnú sa všetci, hrnú sa slepo, idú až do poslednej priehrady, kde obyčajne složia svoje hlavy.

Neverím, že by Petrov skončil dobre; v nejakú chvílu urobí všetkému koniec, a že dosiaľ nezahynul, je to len dôkazom, že jeho chvíľa dosial neprišla. A ostatne ktože vie? Azda dožije aj do šedín a spokojne umre od staroby bez cieľa potĺkajúc sa sem a tam. Ale sa mi zdá, že M. mal pravdu, keď povedal, že je to najodvážlivejší človek v celej kátorge.



[14] Prostonárodný názov Petrohradu.

[15] Versta — asi kilometer.




Fiodor Michajlovič Dostojevskij

— ruský spisovateľ a mysliteľ, predchodca existencializmu, filozof a člen petraševskovského hnutia. Dostojevskij je jedným zo zakladateľov moderného psychologického románu. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.