ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Konečne nastaly aj Vianoce. Na Štedrý večer skoro ani neposielali areštantov na robotu. Pracovali len krajčíri a niektorí iní remeselníci; ostatní obstarávali len svoje veci. Pod večer invalídi, ktorí boli na trhu s rozličnými objednávkami od areštantov, priniesli množstvo všelijakej stravy, mäsa, prasiat, ba aj husí. Aj tí najskromnejší a najsporivejší trestanci radi robili pri tejto príležitosti také výdavky, len aby dôstojným spôsobom oslávili sviatky. Zajtrajší deň bol pre areštanta ozajstný sviatok, ktorý mu nikto nemohol odňať, keďže bol zákonom vo všetkej forme zabezpečený. Tohoto dňa nemohli areštanta poslať na robotu, a dní takých bolo do roka len tri.

Kto vie, aké spomienky vznikly v dušiach týchto zavrhnutých v takýto sviatok! Dni velikých sviatkov vštepujú sa hlboko v pamäti prostého ľudu ešte za mladi. Sú to dni odpočinku od ťažkej roboty, dni, keď sa shromažďuje celá rodina. Spomienka na ne vo väzení musela sa vzbudzovať s mučením a žiaľom. Úcta k slávnostnému tomuto dňu dochodila u areštantov do akejsi prísnej oficiálnej formy; málo kto si dovolil niečo zbytočného; všetci boli vážni. Aj zaháľači a lumpáci sa starali, aby si zachovali istú vážnosť. Smiech ako by bol zakázaný. Vôbec nálada vyznačovala sa akousi chúlostivosťou a podráždenou nesnášanlivosťou, a kto rušil tento všeobecný tón, hoci mimovoľne, toho okrikovali nadávkami a hnevali sa na neho, ako by pre zneuctenie velikého sviatku. Táto nálada areštantov bola podivuhodná, ba dojemná. Krome vrodenej úcty k velikému dňu areštant cítil mimovoľne, že týmto svätením sviatkov prichádza akosi do styku s celým svetom, a že tedy nie je ešte docela vyvrheľom, ztrateným človekom, od ľudskej spoločnosti odrezaným kusom, že aj vo väzení sa koná to isté, čo medzi ľuďmi. Areštanti to cítili; bolo to vidné, bolo to srozumiteľné.

Akim Akimyč sa tiež veľmi pripravoval k sviatkom. On nemal, pravda, ani rodinných spomienok, lebo vyrástol ako sirota v cudzom dome, a keď mu bolo pätnásť rokov išiel na ťažkú vojenskú službu; nemal v svojom živote ani zvláštnych radostí, lebo celý svoj život strávil pravidelne, jednotvarne, bojac sa hoci na vlas vybočiť z predpísaných mu povinností. Nebol on ani zvlášte nábožným, lebo poriadnosť jeho pohltila, ako sa zdalo, všetky ostatné jeho ľudské dary a zvláštnosti, všetky vášne a túhy, aj zlé aj dobré. Preto sa pripravoval k osláveniu významného dňa bez náhlenia, bez rozčulenia, nermútiac sa žalostnými a zcela márnymi spomienkami, s tichou, metodickou slušnosťou, ktorej bolo práve toľko, koľko treba k vyplneniu povinnosti a obradu, predpísaného raz na vždy. Vôbec Akim Akimyč nerád veľa rozmýšľal. Význam akéhokoľvek fakta nikdy sa, ako sa zdalo, nedotýkal jeho hlavy, ale predpísané mu raz pravidlá plnil s posvätnou akurátnosťou. A keby mu zajtra rozkázali vykonať pravý opak toho, on by konal aj to s tou istou pokornosťou a usilovnosťou, ako vykonával protipoložné ešte včera. Len raz, len jediný raz za svojho života oproboval žiť podľa svojho rozumu, a dostal sa na kátorgu. Poučenie toto nezostalo bez osohu. Hoci nebolo mu súdené, aby niekedy poňal, čím sa vlastne previnil, ale predsa z tejto príhody vyvodil spasiteľné pravidlo — nemudrovať nikdy, pri nijakých okolnostiach, lebo na rozumovanie „nestačí jeho rozumu“, ako sa vyjadrovali areštanti medzi sebou. Slepo oddaný obradu, on aj na svoje pečené, pohančenou kašou nadjevané prasiatko (ktoré piekol vlastnoručne, lebo sa aj v pečení vyznal) hľadel s akousi povinnou úctou, ako by to bolo nie obyčajné prasiatko, ktoré možné bolo kedykoľvek kúpiť a upiecť, lež akési zvláštne sviatočné. Azda on už z detstva vídaval toho dňa na stole prasiatko, a z toho vyvodil, že prasiatko je pre tento deň nevyhnutne potrebné, a som presvedčený, keby len raz v tento deň nejedol prasaciny, celý život svedomie robilo by mu výčitky, že nevyplnil vtedy svojej povinnosti. Do sviatkov on chodil v svojom starom kabátiku a v starých galotách, hoci slušne popravených, no už celkom zanosených. Teraz sa ukázalo, že nové šaty, čo mu boly vydané ešte pred štyrmi mesiaci, bedlivo opatroval v svojom kufríku a nedotýkal sa ich s príjemnou myšlienkou, že sa oblečie do nich až na sviatky. Tak aj urobil. Ešte pred večerom vytiahol nové šaty, rozložil ich, prezrel, očistil, ofúkal, a keď to všetko vykonal, obliekol ich na próbu. Ukázalo sa, že sú mu šaty dobré, všetko bolo, ako sa patrí, dobre priliehalo a zapínalo sa až do hora, golier ako z kartona vysoko mu podopieral bradu. V páse sa kabátik úžil a vypadal trochu ako uniforma, takže sa Akim Akimyč až trochu usmial od radosti a pozrel sa do maľučkého zrkadielca, ktoré vlastnoručne a dávno už olepil v slobodnú chvíľu zlatým lemom. Len jedon háčik na golieri kabátika bol akosi nie na svojom mieste. Spozorujúc to, rozhodol sa Akim Akimyč, že ho preloží; prišil ho trochu ďalej, oproboval kabátik znova, a teraz bolo už všetko v poriadku. Potom složil všetko ako bolo prv, a uspokojený schoval do zajtra do kufríka. Hlava jeho bola oholená obstojne, ale keď sa pozornejšie pozrel do zrkadla, spozoroval ako by hlava nebola celkom hladká; bolo vidieť ledva patrné vlásky; išiel tedy hneď k „majorovi“, aby sa dal oholiť celkom ako sa sluší a patrí. A hoci Akima Akimyča zajtra nikto by neprehliadal, dal sa predsa oholiť, a to len preto, aby svedomie malo pokoj, aby so zreteľom na taký slávnostný deň vyplnil všetky svoje povinnosti. Keď všetko spravil, nariadil ako starosta v kasárni, aby priniesli seno a bedlivo dozeral, keď ho rozostielali po podlahe. To isté sa robilo i v druhých kasárňach. Neviem prečo, ale pred Vianocami u nás vždy rozostielali seno. Potom, keď vykonal všetky svoje práce, pomodlil sa Akim Akimyč, ľahnul na svoju posteľ a hneď usnul spokojným snom dieťaťa, aby sa prebudil čím skôr ráno. Podobne urobili ostatne aj všetci areštanti; vo všetkých kasárňach išli spať prv než obyčajne. Obyčajných večerných robôt nebolo, o majdanoch ani slychu. Všetko čakalo na zajtrajší deň.

Konečne on nastal. Ráno, ešte pred svitaním, len čo odbubnovali na vstávanie, pootvárali kasárne a poddôstojník, ktorý prišiel spočítať areštantov, prial všetkým šťastlivé a veselé sviatky. Odpovedali mu tým istým blahoželaním, a odpovedali prívetivo a láskavo. Akim Akimyč a tí, čo mali svoje husy a prasiatka v kuchyni, bežali po modlitbe podívať sa, ako sa pečú. Vo tme z malinkých, snehom a ľadom zalepených okienok našej kasárne bolo vidieť, že v oboch kuchyniach vo všetkých šiestich peciach horí jasný oheň, zažatý ešte pred svitom. Po dvore vo tme chodili už areštanti v svojich kožuchoch; všetko sa ponáhľalo do kuchyne. Ale niektorí, ostatne nemnohí, zastavili sa už aj u krčmárov. To bolí tí velmi netrpeliví. Vôbec všetci sa držali pokojne a akosi neobyčajne slušne. Nebolo počuť ani obyčajného nadávania, ani obyčajných hádok. Všetci ponímali, že je to veliký deň a vznešený sviatok. Bolí niektorí, čo zašli do druhých kasáreň priať veselé sviatky svojim známym. Vychodilo na javo čosi ako priateľstvo. Ale podotýkam mimochodom, že medzi areštantami nebolo skoro nikdy pozorovať priateľstva, nehovorím o priateľstve všeobecnom — o tom ani reči nebolo; — ale ani súkromného, aby sa na pr. nejaký areštant spriatelil s iným; a je to pozoruhodná črta: na slobode tak nebýva. U nás vôbec všetci boli v obcovaní jedon s druhým chladní a suchí, len s veľmi riedkymi výnimkami, a to bol akýsi oficiálny, raz na vždy prijatý tón.

Vyšiel som aj ja z kasárne; brieždilo sa; z komínov nad kuchyňou valil sa dým celými stĺpy. Niektorí z areštantov, s ktorými som sa stretal, sami mi ochotne a láskavo blahoželali k sviatkom. Ďakoval som a prial som im to isté. Boli medzi nimi aj takí, ktorí dosiaľ ešte ani slova so mnou nehovorili za celý ten mesiac.

V kuchyni okolo silne rozpálených pecí bolo náhlenie, strkanie, celá tlačenica. Každý striehol svoj majetok; kuchári začali variť komisné jedlo, lebo toho dňa bol obed určený skôr. Nikto ostatne ešte nezačínal jesť, hoci niektorí mali sto chutí k tomu, ale dbali akosi slušnosti pred druhými. Čakali „svjaščennika“ (kňaza);len keď ten odíde,budú môcť „razgovjeťsä“ (t. j. po pôste prvý raz jesť nepostné jedlá).

Ešte sa ani celkom nerozodnilo, už sa za vrátami ohrady počalo ozývať volanie slobodníkove: „Kuchára!“ Volanie toto ozývalo sa skoro každú minútu a trvalo asi dve hodiny. Volali kuchára z kuchyne, aby prevzal milodary, čo prinášali do káznice zo všetkých koncov mesta. Prinášali ich v značnom množstve, a to: praclíky, chlieb, koláče s tvarohom, dolky, palacínky a iné biele pečivo. Hádam ani jedna gazdina kupeckého alebo meštianskeho domu nezostala, aby neposlala kúsok svojho chleba a tým neprejavila svojho blahoželania „nešťastným“ k velikému sviatku. Boly tu milodary bohaté, ale boly aj veľmi biedne — nejaký praclík krajciarový a nejaké dva čierne dolky, trochu pomazané smetanou: to bol dar, čo ubohý posiela ubohému zo svojho posledného.

Všetko sa prijímalo s rovnakou vďakou bez rozdielu, aké boly dary a od koho pochádzaly. Areštanti, čo ich prijímali, snímali čapice, klaňali sa a priali šťastlivé a veselé sviatky a odnášali milodar do kuchyne. Keď bola už celá hromada darovaného pečiva, poslali pre starostov zo všetkých kasáreň a tí rozdelili všetko rovným dielom medzi jednotlivé kasárne. Nebolo sporu; delenie sa konalo poctivo, rovnako. Čo prišlo na našu kasáreň, rozdelilo sa u nás; delil Akim Akimyč ešte s druhým areštantom; delili a podávali každému. Nebolo ani tých najmenších námietok, ani najmenšej závisti. Všetci boli spokojní; ba nemohlo ani vzniknúť podozrenie, že by bolo možné almužnu zatajiť, alebo ju deliť nerovnako. Keď bol Akim Akimyč hotový so svojou robotou v kuchyni, pristúpil k obliekaniu sa, odel sa slušne a slávnostne, nenechal ani jedného háčka nezapjatým, a keď bol oblečený, začal sa hneď modliť. Modlil sa dosť dlho. Modlilo sa aj veľa areštantov, zväčša obstarných. Mládež sa veľa nemodlila; najviac, že sa niekto prežehná, vstávajúc. Keď sa pomodlil, Akim Akimyč prišiel ku mne a prial mi akosi slávnostne k sviatkom. Pozval som ho hneď na čaj, a on mňa na svoje prasiatko. Onedlho pribežal ku mne aj Petrov priať mi k sviatkom. Zdá sa, že si už hutnul a hoci pribežal zadychčaný, veľa toho nenarozprával; postál chvíľku v akomsi očakávaní a odišiel odo mňa do kuchyne.

Medzitým chystali sa k privítaniu „svjaščennika“. Vo vojenskej kasárni, kde bolo viac priestoru, postavili stôl, pokryli ho čistým obrusom, postavili naň sv. obraz a zažali voskovú sviečku. Konečne prišiel kňaz s krížom a svätenou vodou. Vykonajúc patričné modlitby a cirkevné spevy, obrátil sa k trestancom; všetci s opravdivou nábožnosťou pristúpili a bozkávali kríž. Potom duchovný obišiel všetky kasárne a pokropil ich svätenou vodou. V kuchyni pochválil náš areštantský chlieb, ktorý pre svoju chutnosť mal dobrú povesť v celom meste. Trestanci hneď prejavili želanie, aby mu boly odoslané dva pecne čerstvého, práve upečeného chleba; invalídovi hneď bolo naložené, aby ich odniesol. Kríž odprevádzali s tou istou nábožnosťou, ako ho i privítali.

Potom skoro hneď prišiel veliteľ pevnosti a major. Veliteľa pevnosti mali u nás radi a skoro si ho vážili. On obišiel všetky kasárne v sprievode majora, všetkým prial veselé sviatky; zašiel aj do kuchyne, kde proboval areštantský obed. Šči sa znamenite podarily; bolo vydané v tento sviatočný deň skoro pol funta mäsa na každého areštanta. Krome toho varili pšennú kašu, ku ktorej masla bolo vydané dostatočne. Odprevadiac veliteľa, major rozkázal, aby sa začalo obedovať.

Začali obedovať. Prasiatko Akima Akimyča bolo výborne upečené. A tu si nemôžem vysvetliť, ako sa prihodilo nasledujúce: Hneď ako odišiel major, za nejakých päť minút, objavilo sa veľa opitých, a pred päti minútami boli ešte všetci triezvi. Vyskytly sa balalajky. Poliak s husľami, najatý na celý deň, sprevádzal už akéhosi lumpáka a vyhrával mu veselé pesničky. Rozhovor sa stával opilejším a hlučnejším. No poobedovali bez zvláštnych neporiadkov. Všetci boli sýti.

Po obede mnohí zo starších a solídnych trestancov hneď odišli si pospať, čo urobil aj Akim Akimyč. Starček zo starodubovských staroverských osád zadriemal si tiež trochu, potom vyliezol na pec, otvoril svoju knihu a modlil sa až do hlbokej noci. Bolo mu ťažko hľadieť na „hanbu“, ako sa vyjadroval o všeobecnom veselí areštantov.

Čerkesi všetci sadli si v pitvore, na prahu a zvedavo, ale spolu s akýmsi hnusom pozerali na opitých. Nurra, ktorý sa so mnou stretol na dvore, zavolal ma, kývajúc hlavou so zbožným rozhorčením: „Jaman (mrzko), och jaman! Allah sa rozhnevá!“ Isaj Fomič (areštant-Žid) tvrdohlavo a s akousi hrdosťou zapálil v svojom kúte sviecu a začal pracovať, dávajúc tým na javo, že mu ani mak nezáleží na našom sviatku. Tu a tam v kútoch rozmiestily sa majdány. Ivalídov sa nebáli a na každý prípad, keby mal prijsť poddôstojník, postavili ku dverám vartáša. Dôstojník od stráže prišiel za celý ten deň len dva razy sa podívať do väzenia. Opití sa hneď schovali, majdány pri ich príchode zmizly a krome toho sa zdalo, že aj dôstojník si umienil nedbať toho dňa menšieho neporiadku. Opitý človek bol toho dňa považovaný za malý neporiadok.

Ľudia pomaly stávali sa živejšími. Vznikaly hádky. Ale triezvych zostala len predsa väčšina a preto bolo dosť ľudí, ktorí dozerali za opitými. Ale tí, čo sa dali do korheľovania, pili bez miery. Gazin-krčmár slávil víťazstvo. Spokojne sa prechádzal okolo svojho miesta na nárach, pod ktoré smelo postavil vodku, ktorá bola schovaná kdesi v snehu za kasárňami v tajnom mieste, a usmieval sa, hľadiac na prichádzajúcich konzumentov. Sám bol triezvy a nevypil ani kvapky. Mal v úmysle zalumpovať si koncom sviatkov, keď vyloví všetky peniaze z vačkov areštantov.

Po kasárňach sa ozvaly piesne. Ale opilosť prechádzala už do otupelosti a od spevu nebolo ďaleko k slzám. Mnohí sa prechádzali so svojimi vlastnými balalajkami s kožuchmi prehodenými cez plecia, a s junáckym pohľadom preberali struny. Vo „zvláštnom oddelení“ utvorili si sbor, pozostávajúci z ôsmich osôb. Spievali znamenite v sprievode balalajek a kytár.

Medzitým začalo sa už zmrkať. Smútok, žiaľ a čad smutne vystupovaly prostred opilstva a lumpáctva. Človek, ktorý sa ešte pred hodinou smial, už plače niekde, napivši sa vyše miery. Iní sa už dva razy pobili. Tretí, bledí a ledva na nohách sa držiac, tackajú sa po kasárňach a hádajú sa. Tí, čo v opilosti nebývajú hášterivej povahy, hľadajú priateľov, pred ktorými by mohli otvoriť svoju dušu a vyplakať svoj opilý žiaľ. Všetci títo úbohí ľudia chceli sa veseliť, chceli vesele stráviť sviatok. Ale Pane Bože! akým ťažkým a smutným bol tento deň skoro pre každého. Každý ho trávil tak, ako by sa bol sklamal v nejakej nádeji.

Petrov zabehol ku mne ešte dva razy. Vypil neveľa za celý deň a bol skoro celkom triezvy. Ale až do poslednej hodiny očakával čosi, čo sa celkom iste stane, čosi neobyčajného, sviatočného, veľmi veselého. Hoci o tom nehovoril, bolo mu to vidieť na očiach. Prechádzal ustavične z kasárne do kasárne. Ale nič zvláštneho sa neprihodilo, nič nevidel krome korheľstva, nesmyselného nadávania opitých ľudí, a streštených od opilstva hláv. Pekný a čistúčky Sirotkin tiež chodil po všetkých kasárňach v novej, červenej košeli a tiež akoby ticho a naivne čohosi očakával.

Pomaly sa stávalo v kasárňach nesnesiteľne a ohavne. Bolo, pravda, aj mnoho smiešneho, ale mne bolo akosi smutne a ľúto ich všetkých, bolo mi ťažko a dusno medzi nimi.

Hľa, dva areštanti nemôžu sa dohodnúť, kto má koho uhostiť. Bolo vidieť, že sa už dlho dohovárajú a pred tým sa už aj pohádali. Menovite jedon má už dávno akýsi rováš u druhého. Tento sa žaluje a hoci ho jazyk zle poslúcha, snaží sa dokázať, že druhý zachádzal s ním nespravedlivo. Išlo o predaj akéhosi kožucha, pri čom, vraj, neboly dodané akési peniaze; to sa stalo na fašiangy tohoto roku. Vedie druha svojho ku krčmárovi a tvrdí, že je povinný ho počastovať, „ak si,“ vraj, „poctivý človek.“

Krčmár vytiahne vodku a naleje čiašku.

„Áno, Sťópa, ty musíš častovať,“ tvrdí priateľ, vidiac, že zvíťazil, „lebo je to tvoja povinnosť.“

„Eh, ja si s tebou nebudem darmo jazyk mozoliť,“ odpovedal Sťópa.

„Nie, Sťópa, nemáš pravdu,“ stál na svojom prvý, berúc z rúk krčmárových čiašku; „lebo si mi dlžen peniaze; svedomia nemáš, ba ani oči nemáš svoje, lež požičané! Podlec si ty, Sťópa, vieš čo; hovorím ti, podlec!“

„Nu, čo táraš; vodku rozlievaš! Keď ťa ľudia častujú, tedy pi!“ kričí krčmár, „nechceš azda, aby som tu stál okolo teba do zajtrajška!“

„Ale, veď vypijem, čo kričíš! Veselé sviatky, Štefan Dorofejevič!“ obrátil sa zdvorile a s ľahkým poklonom, držiac v ruke čiašku, k Sťópovi, ktorému pred polminútou vynadal do podlecov. „Buď zdravý sto rokov, a čo si už prežil, toho nerátam!“ Potom vypil, odchráknul si a utrel sa. „Predtým, bračekovci, mnoho vodky som mohol zniesť,“ podotkol s ozajstnou vážnosťou, obracajúc sa akosi ku všetkým, ale k nikomu zvlášte; „ale teraz, ako je vidné, už prichádzajú moje roky. Ďakujem ti, Štefan Dorofejevič!“

„Nemáš za čo.“

„Tak ja ti budem naveky o tom, Sťópa, napomínať; a krome toho ti poviem, že si mi ty veľký podlec…“

„Počúvaj, ty ožratá papuľa, čo ti ja poviem,“ vskočil mu do reči Sťópa, ktorého prešla už trpelivosť. „Počúvaj, a každé moje slovo si zapamätaj. Pozri, tuto rozdelíme svet na dve polovice, pre teba pol sveta, pre mňa pol sveta. Pakuj sa a viac sa mi na oči neukazuj. Protivný si mi ty!“

„Tedy nevrátiš peňazí?“

„O akých peniazoch ty hovoríš, opitý človeče?“

„Ej, na tom svete sám prijdeš a budeš vraciať, ale nevezmem! Naše peniaze sú zarobené v potu tvári a mozoľmi vyslúžené. Natrápiš sa za môj päták na tom svete!“

„Nu, aby ťa čert vzal. Pakujže sa, prekliaty!“

„Podlec!“

„Lotor!“

A znova sa začaly sypať nadávky, ešte viac než pred častovaním.

Ale načo opisovať tieto výjavy opilstva! Konečne minul tento dusný deň. Trestanci pohrúžili sa do ťažkého spánku na nárach. Zo spania hovoria a bľabocú ešte viac než v iných nociach. Tu a tam ale ešte sedia na majdánoch. Dlho očakávaný sviatok minúl. Zajtra opäť všedný deň, zasa na robotu…