Zlatý fond > Diela > Zápisky z mŕtveho domu I


E-mail (povinné):

Fiodor Michajlovič Dostojevskij:
Zápisky z mŕtveho domu I

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Jaroslav Geňo, Jana Jamrišková, Darina Kotlárová, Igor Čonka, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 32 čitateľov

V. Prvý mesiac

Štvrtého dňa po príchode mojom do väzenia veleli mi ísť na robotu. Veľmi pamätný mi je tento prvý deň roboty, hoci sa mi celý tento deň neprihodilo nič neobyčajného. Bol to tiež jedon z prvých dojmov, a ja som si všímal v tie časy dychtivo všetkého. Všetky tie prvé tri dni som strávil v najtrápnejších pocitoch. „Hľa, koniec môjho putovania, som vo väzení!“ opakoval som si každú chvíľu. „Tu je môj prístav na mnohé dlhé roky, môj kútok, do ktorého vstupujem s takým nedôverčivým, s takým boľastným pocitom. A kto vie? Azda, keď ho budem mať po mnohých rokoch opúšťať, ešte mi ho bude ľúto!“ dodal som nie bez primiesi toho škodoradostného citu, čo sa zmáha často natoľko, že mu je treba schválne rozjatrovať svoju vlastnú ranu, ako by sa chcel tešiť vlastnou bolesťou; ako by vedomie celej velikosti nešťastia bolo ozaj akousi slasťou. Ale všetko to bolo ešte vecou budúcnosti, a medzitým všetko okolo mňa bolo mi nepriateľské a strašné… azda aj nie všetko, ale, rozumie sa, mne sa tak zdalo. Ta divá zvedavosť, s ktorou si ma prehliadali moji noví druhovia trestanci, ich zvýšená prísnosť so zreteľom na nováčka z rodu zemianskeho, ktorý sa neočakávane objavil v ich spoločnosti, prísnosť, ktorá časom prechádzala skoro v nenávisť — všetko to ma tak strýznilo, že som si už sám prial robotu, len abych čo najskôr jedným razom poznal všetku svoju biedu, abych počal žiť tým istým životom, ako všetci oni, abych sa čo najskôr vpravil do spoločnej koľaje so všetkými ostatnými.

Rozumie sa, že som vtedy nespozoroval, ba ani nepodozrieval mnohého, čo som mal pred samým nosom; medzi okoľnosťami nepriateľskými netušil som vecí radostných. Ostatne niekoľko prívetivých, láskavých osobností, s ktorými som sa stretol po tieto tri dni, dodaly mi vela odvahy. Zo všetkých najláskavejším a najprívetivejším bol ku mne Akim Akimyč. Medzi zamračenými a nenávistnými tvárami ostatných areštantov nemohol som nespozorovať tiež niekoľko dobrých a veselých. „Všade sú ľudia zlí, a medzi zlými i dobrí,“ pomyslel som si hneď pre vlastnú útechu; „…kto vie, hádam, títo ľudia nie sú dokonca v takej miere horší, než tí ostatní, čo zostali tam za väzením.“ Myslel som si to a sám som si kýval hlavou k tejto myšlienke; ale — Pane Bože! — kebych len bol vedel vtedy, aká pravdivá bola táto myšlienka!

Bol tu na príklad istý človek, ktorého som až po mnohých, mnohých rokoch celkom poznal, hoci bol so mnou a ustavične neďaleko mňa skoro celú dobu môjho väzenia. Bol to areštant Sušilov. Náhle som sa teraz zmienil o trestancoch, ktorí neboli horší, než tí ostatní, čo zostali za väzením, hneď som nevoľky spomenul na neho. On mi posluhoval.

Ostatne mal som ešte iného služobníka. Akim Akimyč odporúčal mi hneď od samého počiatku istého areštanta, volal sa Osip, ktorý, vraj, mi bude za tridsať kopejok mesačne variť zvláštnu stravu, keď sa mi tak prieči jedlo komisné a ak mám prostriedky, abych si objednal svoje zvláštne. Osip bol jedon zo štyroch kuchárov, ktorí podľa želania areštantov boli komandovaní do našich dvoch kuchýň, hoci záviselo celkom od ních prijať alebo neprijať túto voľbu; a ak ju aj prijali, mohli sa jej hoci zajtra opäť zriecť. Kuchári na robotu nechodili a povinnosť ich záležala v pečení chleba a varení obeda. Nevolali ich kuchármi, lež kuchárkami, ale nie azda z opovrženia, lebo do kuchyne volili ľudí rozumných a dľa možnosti poctivých — ale len tak zo žartu a naši kuchári sa preto ani mak nemrzeli.

Osipa volili skoro každý raz, nuž, bol niekoľko rokov ustavične „kuchárkou“. Zriekal sa tejto povinnosti len na krátky čas, keď sa mu ukrutne zachcelo tajno prenášať do väzenia vodku. Bol to človek vzácnej poctivosti a tichosti, pokorný, ku všetkým láskavý; do väzenia sa dostal pre podludníctvo. Bol to náruživý podludník, vysoký, silný chlapík; všetkého sa bál, najviac ale prútov a palíc, ktorými sekali za podludníctvo. Ale napriek svojej zbabelosti nebol v stave neprinášať tajno vodky. Spolu s ostatnými kuchármi mal tiež zavedený obchod s vodkou, hoci nie v takých rozmeroch, ako na príklad Gazin a iní „krčmári“, lebo nemal smelosti vložiť do obchodu tak veľký kapitál. S týmto Osipom som žil vždy v dobrom pomere.

Čo sa týka prostriedkov, aby človek mohol mať svoju zvláštnu stravu, k tomu ich nebolo veľa treba. Nechybím, keď poviem, že mesačné výdavky na moju stravu obnášaly všetkého dovedna rubľ striebra, rozumie sa krome chleba, ktorý bol komisný a niekedy „sči“ (kapustná polievka), keď som bol veľmi hladný, lebo mi boly protivné, čo ostatne celkom prestalo neskôr. Obyčajne som si kupoval kúsok mäsa, funt na deň. V zime u nás bolo mäso po pol kopejke funt. Po mäso na trh chodieval niektorý z invalídov, z ktorých bol v každej kasárni jedon pre udržovanie poriadku, a ktorí samí dobrovoľne vzali na seba povinnosť, chodiť každý deň na trh kupovať, čo treba pre areštantov, a nebrali za to skoro nijakého platu, leda tak nejakú maličkosť. Robili to pre svoj vlastný pokoj, lebo ináč by s trestancami nevydržali. Takým spôsobom prinášali dohán, čaj, mäso, koláče a veľa druhých vecí, vynímajúc, pravda, vodku. Vodku prinášať od ních nežiadali, hoci časom ich vodkou častovali.

Osip mi hotovil niekoľko rokov ustavične jedno a to isté, kúsok pečeného mäsa. Ako bolo upečené, to je, pravda, iná otázka, to nespomínam.

S týmto Osipom celé roky neprehovoril som skoro ani dvoch slov. Veľa ráz som sa dával s ním do reči, ale on ako by nebol spôsobilým k rozhovoru; usmeje sa, potom povie áno alebo nie a dosť. Bolo až podivné hľadieť na toho Herkulesa s povahou siedmiročného dieťaťa.

Krome Osipa posluhoval mi ešte Sušilov. Nenajímal som ho a nevyhľadával. Našiel ma akosi sám a oddal sa mi k službám; ani sa nepamätám, kedy a ako sa to stalo. Začal mi prať bielizeň. Za kasárňami bola veliká jama na pomyje. Nad tou jamou v erárnych korytách sa prala bielizeň areštantov. Krome toho vynachádzal si Sušilov sám tisíceré rozličné povinnosti, aby sa mi len zavďačil: prinášal mi do čajnika kypiacu vodu, vykonával rozličné moje rozkazy, dával napravovať moje háby, štyri razy do mesiaca natieral masťou moje čižmy; všetko toto vykonával bedlivo, chytro, ako by na ňom ležaly Boh vie aké povinnosti — slovom pripútal celkom svoj osud k mojemu a všetky moje starosti prijal na seba. Pozoroval zrovna každý môj pohľad a zdá sa, že to pokladal za hlavnú úlohu svojho života. Remesla, alebo ako areštanti hovoria „rukomesla“ nemal nijakého a zdá sa, že len odo mňa dostával nejakú tú kopejku. Platil som mu, koľko som mohol, tedy babky, a predsa bol vždy celkom spokojný. On nemohol neposluhovať niekomu a myslím, že si vyvolil mňa hlavne preto, že som bol prívetivejší a platil som poctivejšie. Bol z tých, čo nikdy nemohli zbohatnúť a zlepšiť svojeho položenia, ktorí sa dávali najímať strážiť majdán, a stáť celé noci v predsieni na mraze, dávajúc pozor na každý šuchot na dvore na prípad, keby prišiel veliteľ pevnosti, a dostávať za to po päť kopejôk striebra skoro za celú noc; ak si ho ale prepásol, prijdeš o tých päť kopejôk a zodpovieš za chybu ešte svojim chrbtom. Už som o ních vyprával. Charakteristikou týchto ľudí býva, že ničia svoju osobnosť vždy, všade a pred všetkými, a pri spoločných veciach hrajú ani nie druhú, ale až tretiu úlohu. Všetko to leží už akosi v ich povahe.

Sušilov bol veľmi poľutovania hodný človek, naskrze pokorný a ponížený, skoro zastrašený, hoci ho u nás nikto nebil; ale bol už od prírody akýsi zastrašený. Bývalo mi ho vždy veľmi ľúto. Ale prečo mi ho bolo ľúto — sám bych nemohol povedať. Rozprávať som tiež s ním nemohol; nevedel rozprávať. Bolo zrejmé, že mu to pôsobí veľkú ťažkosť a len vtedy oživoval, keď som mu, chcejúc urobiť koniec reči, dal nejakú prácu, alebo som ho požiadal, aby niekam zabehol. Presvedčil som sa, že mu tým spôsobujem radosť.

Bol postavy ani vysokej ani malej, nebol ani pekný ani škaredý, ani hlúpy ani umný, ani mladý ani starý, trochu rapavý, trochu belovlasý. Niečo veľmi určitého nebolo nikdy možné o ňom povedať. Len jedno: ako sa mi zdá, náležal k tej grupe, čo Sirotkin a náležal k nej len pre svoju zastrašenosť a pokornosť.

Areštanti sa mu niekedy posmievali preto, že po ceste, keď šiel v zástupe areštantov do Sibíri, čaroval sa, čaroval sa za červenú košeľu a za rubľ striebra. Pre túto malichernú cenu, za ktorú sa predal, sa mu trestanci práve posmievali.

„Čarovať sa“ znamená zameniť si s niekým meno a nasledovne aj jeho osud. Akokoľvek sa zdá podivným niečo takého, je to holá pravda a za mojich časov medzi trestancami, putujúcimi do Sibíri, bol obyčaj ten ešte v plnej sile, bol posvätený tradíciou a určitými, známymi formálnosťami. Najprv som tomu nijako nechcel veriť, ale konečne nezbývalo len uveriť hotovej udalosti.

Robí sa to takto: Do Sibíri ide na príklad transport trestancov. Idú tu všelijakí: aj do káznice, aj do baní, aj takí, ktorí sa majú z prinútenia usadiť niekde v Sibíri; všetci idú spoločne. Niekde po ceste, poveďme v Permskej gubernii, niektorý z deportovaných by chcel čarovať sa s iným. Na príklad nejaký Michajlov, odsúdený za vraždu alebo iný ťažký zločin, nachodí pre seba nevýhodným, aby sa dal zavrieť na dlhé a dlhé roky do väzenia. Michajlov je chlapík prefíkaný, vie, čo a jako; nuž si nájde v tom istom transporte nejakého sprostého, hlupovatého, pokorného, ktorému je vymeraný trest pomerne ľahký, na príklad do baní na málo rokov, alebo vypovedanie do Sibíri, alebo väzenie, ale na kratšiu lehotu. Konečne našiel Sušilova. Sušilov pochádza z pánskej čeľade; poslali ho len za osadníka. Prešiel už poldruhého tisíca vjorst (kilometrov), nemá ani kopejky peňazí, ide celý unavený, vysilený, živí sa len komisnou stravou. Michajlov sa dá so Sušilovom do reči, soznámi, spriatelí sa s ním, a na niektorej stanici ho častuje vodkou. Nakoniec mu urobí návrh: či by sa nechcel s ním čarovať. Že, vraj, on, Michajlov, tak a tak, je odsúdený vlastne ani nie do väzenia, ale do akéhosi „zvláštneho oddelenia“. Je to, vraj, tiež väzenie, ale zvláštné, teda niečo lepšieho.

O „zvláštnom oddelení“, kým ešte trvalo, nevedeli ani všetci úradníci. Bol to taký odlúčený kút v Sibíri, a tak málo obývaný (za mojich časov bolo v ňom asi sedemdesiat osôb), že bolo ťažko vypátrať jeho stopu. Stretával som sa neskôr s ľuďmi, ktorí slúžili v Sibíri a znali ju, a ktorí dozvedeli sa o „zvláštnom oddelení“ ponajprv odo mňa. V „Svode zákonov“ napísané je o ňom len pár riadkov: „Sriaďuje sa pri takomto väzení ,Zvláštne oddelennie‘ pre odsúdených za najťažšie zločiny a to na dobu kým nebude v Sibíri sriadené väzenie s najťažšími robotami.“ Ba ani trestanci toho „oddelenia“ nevedeli, na čom sú; či sú v ňom „na veky“ alebo len na čas? Lehota sa neurčovala; povedané: do tých čias, kým nebude sriadené väzenie s najťažšími robotami a dosť.

I nie je div, že ani Sušilov ani kto iný v celom transporte nemal o tom poňatia, nevynímajúc ani samého Michajlova, ktorý mohol mať akési tušenie o zvláštnom oddelení leda z porovnania so svojim neobyčajne ťažkým zločinom, za ktorý už dostal, behajúc ulicou, tri alebo štyri tisíce rán. Dovtípil sa tedy, že ho na pohodlné miesto veru len neposielajú. Sušilov však je odsúdený na vyhnanstvo do Sibíri, má sa stať tedy osadníkom po prinúteniu; čohože si môže tedy ešte žiadať. „Či by si sa nechcel so mnou čarovať?“ navrhuje mu Michajlov. Sušilov je podnapitý; duša prostomyseľná, bez všetkej schytralosti; plný povďačnosti k Michajlovu za jeho láskavosť a preto sa bojí odoprieť mu niečo. Krome toho počul od trestancov, že je možné čarovať sa, že aj iní vymeňujú si mená, teda že to nie je zhola nič neobyčajného a neslýchaného. Dohovoria sa.

Nesvedomitý Michajlov, koristiac z neobyčajnej prostoty Sušilova, kúpi si u neho meno za červenú košeľu a za rubľ striebra, čo mu doručí hneď pri svedkoch. Na druhý deň Sušilov vytriezvie, ale Michajlov ho napojí znova; a potom ťažko je brať slovo zpät; prijatý rubľ striebra je už prepitý a červená košeľa onedlho tiež. Nechceš byť Michajlovom, daj peniaze nazpäť. A kdeže má Sušilov vziať celý rubľ striebra? Ak nevráti, ostatní areštanti ho prinútia; na to sa v spoločnosti trestancov hľadí prísne. A krome toho, keď sľúbil, nech drží slovo — aj na tom budú trestanci naliehať. Ináč ho budú trýzniť. Zbijú ho, azda dokonca ho aj zabijú; aspoň mu tým vyhrážajú.

A veru, keby arteľ[13] dopustila len raz nezdržať slova v podobnej veci, prestal by zvyk čarovania menami. A jak bude možné odriecť sa daného sľubu a zrušiť uzavretý dohovor aj vtedy, keď boly peniaze vyplatené — ktože potom bude plniť prevzaté povinnosti vôbec? Slovom — to je vec spoločná, arteľná a preto sú trestanci v týchto prípadoch veľmi prísni. Sušilov vidí konečne, že už nie je možné zriecť sa, a odhodlá sa súhlasiť so všetkým. Vec sa oznámi celému transportu; ak je treba koho udobriť darmi, urobí sa to; rovnako, ak je treba koho počastovať vodkou. Ostatným areštantom je pravda ľahostajné, či pôjde Michajlov alebo Sušilov k čertu na rohy; a potom vodka je už vypitá, uhostili ich, budú tedy mlčať.

Na najbližšej stanici sa na príklad vyvolávajú mená; prijde rad na Michajlova: „Michajlov!“ Sušilov sa ozve: „Ja!“ — „Sušilov!“ Michajlov zakričí „Ja!“ a idú ďalej. Nikto o tom viac ani nehovorí. V Tobolsku trestancov roztrieďujú. Michajlova pošľú za osadníka na nejakú dedinu a Sušilova pod zvýšeným dozorom vedú do zvláštneho oddelenia. Potom už nijaký protest nepomôže, krome toho, akýmže by sa spôsobom podaly dôkazy? Koľko rokov by trvalo vyšetrovanie? Čo by sa mu dostalo za tento podvod? A kdeže sú svedkovia? Zataja sa, keby sa aj našli. Koniec koncov tedy bude, že Sušilov za rubľ striebra a za červenú košeľu prijde do „zvláštneho oddelenia“.

Areštanti sa Sušilovu posmievali nie preto, že sa čaroval (hoci k osobám, ktoré z lahšej práce čarovaly sa k ťažšej, chovajú sa vždy s opovržením, ako vôbec ku všetkým hlupákom), lež preto, že vzal za to len červenú košeľu a rubľ striebra; plat predsa len malicherný. Obyčajne sa robia tieto zmeny za väčšie sumy, pravda len pomerne. Platieva sa až niekoľko desiatkov rubľov.

Dlho sme bývali so Sušilovom, už niekoľko rokov. Pomaličky priľnul ku mne neobyčajne; nemohol som toho nespozorovať a preto som aj ja k nemu privykol. Ale raz — nikdy si toho nemôžem odpustiť — nesplnil akejsi mojej prosby, hoci si práve predtým vypožičal u mňa peniaze, a ja som bol tak bezcitným, že som mu to vyhodil na oči: „Vidíte, Sušilov, peniaze brať viete a povinnosti svojej neplníte.“ Sušilov neriekol ani slova, bežal vyplniť moju vec, no stal sa naraz akýmsi trúchlivým. Minuly dva dni. Myslím si, nie je možné, aby to bol následok mojich slov. Vedel som, že akýsi areštant, Anton Vasiľjev, neodstupne žiadal od neho, aby mu vrátil akýsi grošový dlh. „Nemá doista peňazí, a u mňa sa bojí prosiť,“ myslel som si. Na tretí deň mu hovorím: „Sušilov, vy ste ma sa mi zdá chceli požiadať o peniaze pre Antona Vasiľjeva? Tu máte.“ Sedel som na nárach. Sušilov stál predo mnou. Bol, ako sa mi zdalo, veľmi prekvapený, že som mu sám ponúkol peniaze, že som sám spomenul na jeho obťažné položenie, tým viac, že si posledné časy vybral, ako sa mu azda zdalo, priveľa peňazí, tak že ani nemohol mať nádeje, že bych mu dal ešte niečo. Pozrel na peniaze, potom na mňa, naraz sa však obrátil a odišiel. Všetko toto ma veľmi prekvapilo. Šiel som za ním a našiel som ho za kasárňami. Stál pri ohrade tvárou k brvnám, o ktoré sa opieral lokťom. „Sušilov, čo vám je?“ pýtam sa ho. Nehľadel na mňa a ja k svojmu podiveniu spozoroval som, že mu je do plaču. „Vy si, Alexander… Petrovič… myslíte…“ začal prerývajúcim sa hlasom, starajúc sa hľadieť stranou, že ja vám… za peniaze… ale ja… ech, ech!“ Tu sa obrátil zas k ohrade tak, že o ňu uderil čelom a pustil sa do plaču! Prvý raz som videl vtedy vo väzení plačúceho človeka. Ledva som ho mohol uspokojiť a hoci mi od tých čias začal slúžiť ešte horlivejšie a ešte viac si ma všímal, predsa som spozoroval podľa niektorých sotva badateľných príznakov, že srdce jeho nikdy mi nemohlo odpustiť toto, čo som mu vyhadzoval na oči. A medzitým ostatní sa mu vysmievali, vtipy robili o ňom pri každej príležitosti, nadávali mu niekedy až veľmi, — a predsa žil s nimi v pokoji a priateľstve a nikdy sa na nich nemrzel. Veru ťažko býva poznať človeka aj po mnohoročnej známosti.

Hľa, to je príčina, prečo sa mi väzenie nemohlo hneď na prvý pohľad predstaviť v opravdivej podobe, ako sa mi to predstavilo neskôr. Preto som povedal, že hoci som si všímal všetkého s dychtivou, usilovnou pozornosťou, predsa som nemohol spozorovať inej veci, ktorú som mal pred samým nosom. Je prirodzené, že ma prekvapovaly najprv zjavy mohutné, ostro vynikajúce, ale aj tým som azda rozumel nesprávne a preto zostával v mojej duši len ťažký, beznádejne trúchlivý dojem. Veľmi tomu pomáhalo, že som sa stretol s A…vom, tiež areštantom, ktorý prišiel do väzenia nedlho predo mnou a prekvapil ma obzvlášte trapným dojmom hneď prvé dni po mojom príchode do väzenia. Ostatne vedel som ešte prv než som do väzenia prišiel, že sa tam stretnem s A…vom. On mi otrávil tieto ťažké prvé chvíle a zvýšil moje duševné muky. Nemôžem ho nechať bez poznámky.

Bol to najhnusnejší príklad, ako hlboko sa môže opustiť, akým podlým môže sa stať človek; v akej miere môže v sebe zahlušiť všetok mravný cit bez namáhania, bez hryzenia svedomia. A. bol mladý človek, pôvodu zemianskeho; o ňom som sa už aj zmienil, keď som vyprával, že donášal nášmu majorovi všetko, čo sa robilo vo väzení, a že sa priatelil s jeho sluhom Feďkom. Tu máte krátku jeho históriu. Nedoštudoval nikde, a keď sa s príbuznými v Moskve pohneval, ktorí sa zhrozili jeho prostopašného života, odobral sa do Petrohradu. Aby si zaopatril peniaze, odhodlal sa na isté podlé udavačstvo, t. j. odhodlal sa predať krv desatich nevinných ľudí, len aby hneď mohol vyhovieť svojej neukojiteľnej baživosti po najhrubších prostopašnostiach. Dokázali mu však podlú lož, a za to ho poslali do Sibíri na desať rokov do nášho väzenia. Bol ešte veľmi mladý, život jeho sa len začínal. Zdalo by sa, že ho taká strašná premena osudu musí sraziť, vyzvať jeho prírodu na nejaký odpor, na nejaký rozhodný obrat. Ale on prijal nový svoj osud bez najmenšieho pobúrenia, ba bez najmenšieho zhnusenia, nenaľakal sa ničoho, iba ak toho, že bude nútený pracovať a musí sa rozlúčiť s cukrárňami a s petrohradskými veselými miestami. Ba zdalo sa mu, že titul kátoržníka rozväzuje mu len ruky k páchaniu ešte väčších podlostí a hnusností. „Ak som kátoržníkom, nech že som im celkom; ako kátoržník môžem robiť akékoľvek podlosti a nemusím sa za to hanbiť.“ To bola celkom jeho mienka. Spomínam na túto hnusnú bytnosť, ako na fenomen. Strávil som niekoľko rokov medzi vrahami a všeobecne známymi zlosynmi, ale hovorím celkom určito, že som nikdy za svojho živobytia nevidel takého plného mravného úpadku, takej drzej podlosti, ako u tohoto človeka. Bol u nás otcovrah zemianskeho rodu; už som sa bol zmienil o ňom; ale som sa presvedčil z mnohých čŕt a faktov, že aj ten bol nepomerne šľachetnejší, ľudskejší, než A. V mojich očiach bol A. celý čas môjho pobytu vo väzení akýmsi kusom mäsa so zubami a žalúdkom, s neukojiteľnou žiadosťou najhrubších zvieracích telesných slastí; a pre dosiahnutie aj najmenšej, najmárnivejšej z týchto slastí, bol hotový celkom chladnokrevne zarezať, zabiť, slovom hotový bol na všetko, len aby stopy zločinu boly spratané. Nezveličujem nič; dobre som ho poznal. Bol to príklad, kam môže dôjsť telesná stránka človeka, ak nie je zdržovaná vnútri nijakou normou, nijakou zákonnosťou.

Ako protivne bolo hľadieť na jeho večne ironický úsmech! To bolo monstrum. Dodajte k tomu, že bol schytralý, nehlúpy, peknej tvári, ba aj trochu vzdelaný, mal vlohy. Nie, radšej požiar, radšej mor a hlad, než taký človek v spoločnosti ľudskej!

Už som povedal, že vo väzení všetko došlo do takej podlosti, že špionstvo a udavačstvo kvitlo a areštanti sa na to ani mak nehnevali. S A…vom boli všetci za dobre a zaobchádzali s ním o veľa prívetivejšie než s nami. Okrem toho milosť, ktorú mu preukazoval náš opitý major, dodávala mu v ich očiach významu a váhy. On medzi iným uisťoval majora, že vie maľovať portréty (areštantom hovoril, že bol poručíkom v garde), a major si vyžiadal, aby ho posielali na robotu k nemu do domu, rozumie sa s tým cieľom, aby maľoval majorov portrét. Tu sa spriatelil s majorovým sluhom Feďkom, ktorý mal neobyčajný vliv na svojho pána a v následku toho aj na všetko vo väzení. A. bol špionom medzi nami na žiadosť samého majora, ale tento, keď bol opitý, bil ho po tvári, nadával mu do špionov a udavačov. Stávalo sa, a to dosť často, že hneď po oflinkovaní major si sadol na stoličku a rozkázal mu maľovať ďalej portrét. Náš major, hádam, naozaj veril, že A. bol znamenitým umelcom, azda ako Brjulov, o ktorom počul, ale preto predsa myslel, že má právo biť ho po tvári, lebo, vraj, hoc si ty aj umelcom, ale si kátoržník, a keby si bol aj desať ráz Brjulovom, ja som predsa tvojím náčelníkom, a čo sa mi zachce, to s tebou urobím. Niekedy ho nútil, aby mu vyzúval čižmy a vynášal zo spálne rozličné nádoby, a predsa sa dlho nemohol zbaviť myšlienky, že A. je veľký umelec. Ale portrét sa ťahal bez konca, skoro rok. Konečne sa major dovtípil, že ho A. má za blázna, a keď sa celkom presvedčil, že maľba sa nechýli ku koncu a deň odo dňa stáva sa na neho viac a viac nepodobnou, rozbesnený vymlátil umelca a poslal ho z trestu do väzenia vykonávať najšpinavejšiu robotu. A. veľmi banoval, ťažko mu bolo odriecť sa prázdnych dní, odriecť sa zbytkov od majorovho obeda, od priateľa Feďku a od všetkých radostí, ktoré si spolu vymýšľali v kuchyni u majora. Major s tých čias, čo vyhnal A., prestal prenasledovať areštanta M., na ktorého mu A. ustavične žaloval, a to z nasledujúcej príčiny. V tie časy, keď A. prišiel do väzenia, M. bol tam sám zemianského pôvodu. Bolo mu veľmi do žiaľu; s ostatnými areštantami nemal nič spoločného, díval sa na nich s úžasom a s ošklivosťou; nespozoroval v nich nič, čo by bolo mohlo pôsobiť na neho uspokojivo, nevstupoval s nimi v bližší styk. A tí odplácali mu tou istou nenávisťou. Položenie ľudí podobných M. vo väzení je úžasné. Príčina, prečo sa A. dostal do väzenia, bola mu neznáma. A. však dovtípil sa, s kým má do činenia, uistil ho, že ho poslali do Sibíri za zločin celkom protivný udavačstvu, tedy skoro za to, za čo deportovali aj M. Tento sa veľmi zaradoval, že bude mať súdruha, priateľa. Opatroval ho, tešil ho v prvé dni väzenia, domnievajúc sa, že A. veľmi trpí; dal mu posledné svoje peniaze, stravoval ho, podelil sa s ním najnevyhnutnejšími vecmi. Ale A. pocítil hneď nenávisť proti nemu, prave za to, že M. bol šľachetnej duše, za to že s takým úžasom hľadel na každú podlosť, za to že sa celkom neponášal na neho, a všetko, čo M. v predošlých rozhovoroch mu rozprával o väzení, o majorovi, všetko hneď pri prvej príležitosti udal majorovi. Major pocítil nenávisť proti nemu za to a prenasledoval ho, a keby nebolo bývalo vlivu hlavného veliteľa, bol by ho doviedol do nešťastia. A. si nič potom nerobil z toho, keď sa M. dozvedel o jeho podlosti, ba rád sa s ním stretával a posmešne sa mu díval do očú. To bolo istotne pre neho potešenie. M. ma niekoľko ráz na to upozorňoval. Toto podlé stvorenie zbehlo potom s jedným areštantom a s vojenským sprievodčím; ale o tom úteku rozpoviem neskôr. Aj mne sa zo začiatku podlizoval, domnievajúc sa, že som nepočul o jeho historii. Opakujem, otrávil prvé dni mojej väzby, a vzbudil ešte väčší žiaľ. Zhrozil som sa tej strašnej podlosti a ohavnosti, do ktorej ma vrhli, v strede ktorej som sa teraz ocitnul. Myslel som, že je tu všetko také podlé a nízke. Ale mýlil som sa; súdil som podľa A. o všetkých.

Tieto tri dni rozžialený túlal som sa bez roboty po väzení, ležal som na svojich nárach, dal som si šiť spoľahlivému areštantovi, ktorého mi odporúčal Akim Akimyč, z vydaného mi erárneho plátna košele, pravdaže za plat (po niekoľko kopejôk za košeľu), zaopatril som si na naliehavú radu Akima Akimyča skladný matrac zo srsti, obšitý plátnom, ale tenučký ani trieska, aj podúšku, nabitú srsťou, veľmi tvrdú, kým som neprivykol. Akim Akimyč horlivo sa staral o vyhotovení všetkých týchto vecí, ba aj sám sa v tom zúčastnil; vlastnoručne mi ušil paplon z kúskov starého erárneho súkna, sobraného z roztrhaných nohavíc a kabátov, čo som kúpil u druhých areštantov. Erárne veci, keď uplynula lehota, na ktorú boly vydané, nechávali areštantom, ako ich majetok; títo ich hneď predávali tu vo väzení, a čo by vec ako bola obnosená, predsa možné bolo dúfať sa, že sa najde na ňu kupec za nejakú cenu. Boly to vôbec časy môjho prvého styku s prostým ľudom. Sám som sa stal naraz tiež takým prostým človekom, takým istým areštantom, ako oni. Ich zvyky, poňatia, mienky, obyčaje staly sa akosi tiež aj mojimi, aspoň podľa formy, podľa zákona, hoci som s nimi v skutočnosti nesúhlasil. Bol som prekvapený, udivený, zrovna ako bych bol prv nič podobného ani netušil a nič o tom nepočul. Ale skutočnosť spôsobí celkom iný dojem, než vedenie a počutie. Či som ja mohol kedy pred tým len tušiť, že také veci, také staré handry sa môžu pokladať tiež za veci? A predsa som si z tých starých handár ušil paplon. Ťažko bolo i predstaviť si, akého druhu bolo to súkno, určené na areštantské obleky. Na pohľad v skutku ako by sa bolo ponášalo na súkno, tlsté vojenské; ale keď sa len trochu obnosilo, prevracalo sa v akúsi rybársku sieť, a trhalo sa ukrutne. Súkenný oblek pravda vydávali na rok, ale aj do tej lehoty ťažko bolo s ním vydržať. Areštant pracuje, nosí na sebe ťažké veci; šaty sa otierajú a chytro sa pri tom aj trhajú. Kožuchy vydávaly sa na tri roky a slúžily celý ten čas obyčajne aj za oblek, aj za prikrývadlo pri spani alebo ich podstielali miesto matraca. Ale kožuchy boly pevné, hoci tiež nebolo zriedkavé vidieť koncom tretieho roku, t. j. koncom ustanovenej lehoty na niektorom areštantovi kožuch zaplátaný zhrebným plátnom. Ale aj také veľmi obnosené kožuchy predávaly sa po uplynutí vymeranej im lehoty aj za štyridsať kopejôk striebra. Za iné, čo boly lepšie, platili šesťdesiat, ba aj sedemdesiat kopejôk, čo bola suma vo väzení veliká.

A peniaze — ja som už hovoril o tom — maly vo väzení veliký význam, velikú moc. Možno s istotou povedať, že areštant, čo mal vo väzení aspoň trochu peňazí, trpel desať ráz menej, než ten, čo ich nemal, hoci aj tento bol zaopatrený všetkým od eráru, a mohlo sa zdať, na čo ešte potrebuje peniaze? Tak myslelo naše predstavenstvo. Ale opakujem zas, keby areštanti boli celkom zbavení možnosti mať svoje peniaze, alebo by sa zbláznili, alebo by mreli ako muchy (nehľadiac na to, že boli všetkým zaopatrení), alebo by sa na koniec dopúšťali neslýchaných zločinov — jedni zo žiaľu, druhí aby boli čím skôr popravení a zničení, alebo sa dočkali nejakej „zmeny osudu“ (to bol ich technický výraz). Ak však areštant, čo si zarobil skoro krvavým potom svoju kopejku, alebo odhodlal sa pri jej získaní k neobyčajnej schytralosti, spojenej často s krádežou a podvodom, troví ju tak nerozvážne, tak detsky nesmyselne, nie je to ešte dôkazom, že si ju neváži, hoci by sa to mohlo zdať na prvý pohľad. Po peniazoch baží areštant krčovito, až do zatmenia smyslov, a ak ich v skutku rozhadzuje jako triesky, keď si zalumpuje, rozhadzuje ich za takú vec, ktorá sa mu zdá ešte o jedon stupeň vzácnejšou než peniaze. A čože môže byť pre areštanta vzácnejšie než peniaze? Svoboda, alebo aspoň akési blúznenie o svobode. A areštanti sú velikí blúznivci. O tomto neskôr rozpoviem jedno-druhé, teraz spomeniem len toto: Či mi uverí niekto, že som videl odsúdených na dvadsať rokov, ktorí v rozhovore so mnou užívali na príklad celkom spokojne takéto frázy: „Ale počkaj, keď dá Pánboh, uplynie moja lehota, potom…“ Celý smysel slova „areštant“ značí človeka bez vôle, ale keď peniaze márni, koná už podľa svojej vôle. Nehľadiac na nijaké znaky, vypálené na čele, nehľadiac na okovy a nenávidené brvná väzenskej ohrady, ktorá mu zacloňuje boží svet a obmedzuje ho ako dravé zviera v klietke — môže si zaopatriť vodku, t. j. strašne zakázanú rozkoš, môže sa stretnúť aj s pekným pohlavím, môže niekedy (hoci nie vždycky) podplatiť svojich najbližších predstavených, invalidov ba aj poddôstojníkov, ktorí sa budú dívať cez prsty na to, ako prestupuje zákon a disciplínu; môže sa krome toho ešte aj povypínať nad nimi, a vypínať sa areštant hrozne ľúbi, t. j. rád sa vystavuje pred svojimi súdruhmi, ba aj seba rád presvedčí aspoň na chvíľu, že má vôle a moci nepomerne viac, než sa zdá; slovom tedy, že si môže zalumpovať, že môže nagarazdiť, uraziť niekoho do najhlbšieho stupňa, a dokázať mu, že všetko to môže, všetko je „v jeho moci“, tedy môže aj seba presvedčiť o veci, na ktorú si úbohý ani pomyslieť nesmie. Toto je azda príčina, že u areštantov, aj keď sú triezvi, môžete spozorovať všeobecnú náklonnosť k vystatovaniu sa, chvastúnstvu, ku komickému a veľmi naivnému zveličovaniu svojej vlastnej osoby, hoc aj vedia, že tým nikoho neudivia. A konečne každé také lumpovanie, vyžaduje istú odvahu, je tedy v tom vo všetkom aspoň akási podoba opravdivého života, akýsi hoci veľmi vzdialený prelud svobody. A čoho neoddáš za svobodu? Ktorý milionár, keby ho škrtili, nedal by všetky svoje miliony za jediný dúšok vzduchu?

Divia sa niekedy náčelníci, že nejaký areštant, čo strávil niekoľko rokov ticho a vzorne, tak že ho aj dozorcom vymenovali, za to že sa dobre choval naraz, rozhodne pre nič a za nič, ako by diabol vošiel do neho, prostopaší, korheľuje, garazdí, ba časom sa odváži aj na ťažký zločin; nagrobjaní niekomu z vyšších predstavených, zabije niekoho a pod. Hľadia na neho a divia sa. A medzitým dosť možné je, že celá príčina takého nenadáleho výbuchu v onom človeku, od ktorého menej než od koho iného bolo by ho očakávať, je úzkostlivé, kŕčovité prejavenie svojej osobnosti, inštinktívny žiaľ po samom sebe, túha dať o sebe znať, dať znať o svojej poníženej osobe; túha, ktorá sa vyskytla nenazdajky, vyrástla do zloby, do besnoty, do omráčenia úsudku, do kŕčov. Tak azda za živa pochovaný človek, keď precitne v svojom hrobe, bije do veka truhly a namáha sa, aby ho shodil, hoci rozum by ho mohol presvedčiť, že všetko jeho namáhanie zostane márné. Ale to je práve vo veci, že rozum tu už neúčinkuje: nastal krčovitý záchvat. Uvážme aj to, že skoro každé samovoľné prejavenie osobnej vôle areštantovej považuje sa za zločin, a tu je mu potom prirodzene ľahostajné, či je to prejavenie väčšie alebo menšie. Lumpovať, nuž lumpovať, odhodlať sa na niečo, nuž odhodlať sa už na všetko, hoci na vraždu. Veď treba len začať; udrelo mu pálené do hlavy, potom ho neudržíš! A preto najlepšie by bolo, keby k tomu nedochodilo. Všetci by mali pokoj.

Áno, ale jako to spraviť?



[13] Arteľ: spolok robotníkov spoločne bývajúcich, spoločne sa stravujúcich a zárobky deliacich medzi sebou. (Tuto: spoločnosť trestancov.) Poznám. prekl.




Fiodor Michajlovič Dostojevskij

— ruský spisovateľ a mysliteľ, predchodca existencializmu, filozof a člen petraševskovského hnutia. Dostojevskij je jedným zo zakladateľov moderného psychologického románu. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.