Zlatý fond > Diela > Zápisky z mŕtveho domu I


E-mail (povinné):

Fiodor Michajlovič Dostojevskij:
Zápisky z mŕtveho domu I

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Jaroslav Geňo, Jana Jamrišková, Darina Kotlárová, Igor Čonka, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 32 čitateľov

II. Prvé dojmy

Prvý mesiac a vôbec začiatok môjho väzenského života stoja mi teraz živo pred očima. Nasledujúce moje väzenské roky mihajú sa v pamäti o veľa mútnejšie. Niektoré ako by sa boly úplne shladily, slily dovedna, nechajúc po sebe jediný celkový dojem, dojem čohosi ťažkého, jednotvarného, dusného.

Ale všetko, čo som zkúsil v prvé dni svojej kátorgy, predstavuje sa mi teraz tak, ako by sa bolo prihodilo včera. Tak ono aj musí byť.

Jasne sa pamätám, že pri prvom kroku v tomto novom živote ma prekvapilo to, že v ňom nenachádzam vlastne nič zvláštne prekvapujúceho, neobyčajného, alebo lepšie povedať, neočakávaného. Všetko to akoby sa už prv bolo mihalo v mojej fantázii, keď som sa po ceste do Sibírie snažil uhádať, čo ma očakáva. Ale skoro množstvo najpodivnejšich neočakávaností, hrozných udalostí začalo ma zastavovať skoro na každom kroku. Len neskôr, keď som už dosť dlho prežil vo väzení, poznal som smysel všetkej tejto výnimočnosti, všetkej neočakávanosti takého života a čím ďalej, tým viac som ho obdivoval. Priznávam sa, že ma ten obdiv sprevádzal celý dlhý čas mojeho trestu; nikdy som nemohol s ním sa smieriť.

Prvý môj dojem pri vstúpení do väzenia bol veľmi ohavný; ale, nehľadiac na to, — ku podivu — sa mi zdalo, že život vo väzení je o veľa ľahší, než som si to predstavoval cestou. Areštanti, hoci v okovoch chodili slobodno po celom väzení, nadávali si, spievali, pracovali pre seba, fajčili, ba aj vodku (pálené) pili (ale takých bolo neveľa), a v noci niektorí dávali sa do hry v karty. Sama robota na príklad sa mi zazdala ďaleko nie tak ťažkou, nie takou mučiteľnou, a len dosť dlho neskôr som spozoroval, že ťarcha a trápenie tejto roboty nezáleží v jej namáhavosti a stálom trvaní, lež v tom, že je ona nútená, povinná, treba ju vykonať, ináč ti hrozí palica. Mužík[4] na slobode pracuje azda viac, niekedy aj v noci, zvlášte v lete; ale on pracuje pre seba, pracuje s rozumným cieľom, preto mu je o veľa ľahšie než trestancovi pri vynútenej a pre neho celkom bezúčeľnej robote.

Napadlo mi bolo raz, že keby niekto zachcel celkom rozšliapať, zničiť človeka, keby ho chcel potrestať najhroznejším trestom, pred ktorým by sa zatriasol aj ten najohavnejší vrah a napred sa ho desil, že by bolo len treba urobiť z práce niečo celkom zbytočného a smyslu nemajúceho. Hoci terajšia robota vo väzení je nezaujimavá a pre trestanca nudná, sama o sebe ako robota ona má predsa svoj smysel: areštant robí tehly, kope pôdu, vakuje, stavá; robota táto má smysel a cieľ. Robotníka areštanta práca táto niekedy aj zaujíma, chce ju vykonať obratnejšie, solidnejšie, lepšie. Ale keby ho na príklad prinútili, aby prelieval vodu z jedného čbera do druhého, a z druhého zas do prvého, tĺcť piesok, prenášať hromadu zeme s jedného miesta na druhé a nazpäť, — myslím, že by sa areštant za niekoľko dní obesil, alebo by narobil tisícero zločinov, aby radšej zomrel a zbavil sa takého uníženia, takého stydu a mučenia. Taký trest zmenil by sa pravda v mučenie, bol by pomstou a bol by nesmyselným, preto žeby nedostihol nijakého rozumného cieľa. Ale preto, že časť takého mučenia, nesmyslu, uníženia a stydu je celkom iste v každej nútenej robote, preto robota vo väzení nepomerne viac trápenia spôsobuje než každá slobodná robota, a to práve tým, že je vynútená.

Ja som ostatne prišiel do trestnice v zime, v decembri, a nemal som ešte poňatia o robote letnej, päť ráz obťažnejšej. V zime bolo v našej pevnosti erárnej roboty vôbec málo. Areštanti chodili na Irtyš lámať staré erárne barky, robili v dielňach, vyhadzovali okolo erárnych budov sneh naviaty fujavicami, pálili a tĺkli alabaster a p. Zimný deň bol krátky; robota sa končievala skoro a všetci sme sa vracali do trestnice včas, kde bys’ nebol mal do čoho sa chytiť, keby si nebol mal náhodou nejakého svojeho vlastného zamestnania. Vlastnou robotou zamestnávala sa ale len tretina trestancov; ostaní zaháľali, potĺkali sa bez potreby po všetkých kasárňach trestnice, hádali sa, vymýšľali klebety, robili škandále, opíjali sa, ak sa im podarilo dostať nejaké peniaze, v noci prehrávali v karty poslednú košeľu, a to všetko z dlhej chvíle, z leňošenia, z nedostatku zamestnania. Neskôr som porozumel, že okrem ztraty slobody, okrem nútenej roboty je v živote trestancovom ešte jedna muka, skoro horšia, než všetky ostatné. To je nútené spoločné bývanie. Ľudia bývajú spoločne, pravda, aj na iných miestach, ale do trestnice prichádzajú takí ľudia, že nie každému by sa chcelo s nimi spoločne bývať, a ja som presvedčený, že každý trestanec cítil túto muku, hoci zväčša nepovedome.

Aj strava sa mi zdala dostatočnou. Areštanti tvrdili, že vo vojenských trestniciach europského Ruska takej stravy nedávajú. Nemôžem o tom súdiť; nebol som tam. Krome toho mnohí mohli dostávať svoju vlastnú stravu. Mäso u nás bolo za babku, v lete funt za tri kopejky. Ale svoju vlastnú stravu mohli si zaopatrovať len tí, čo mali ustavične peniaze; väčšina areštantov jedla stravu erárnu. Podotknúť musím, že areštanti, chváliac svoju stravu, chválili hlavne len chlieb a ďakovali menovite za to, že chlieb bol spoločný, t. j. nevydával sa jednotlivcom na váhu. Tohoto spôsobu sa báli; keby sa chlieb vydával na váhu, tretina ľudí by hladovala. Ale zo spoločného chleba dostalo sa všetkým do sýta. Náš chlieb bol akosi zvlášte chutný, a dobrý chýr chodil o ňom po celom meste. Pripisovali túto dobrú akosť chleba zdarenému sriadeniu pekárne vo väzení. Zelená polievka — ruské šči — sa veľmi neodporúčala. Varili ju v spoločnom kotle a dávali do nej trochu lohazy; zvlášte vo všedné dni ona bývala veľmi riedka a bez masti. Zhrozil som sa, keď som v nej uvidel veľa švábov. Ale areštanti si ich ani nevšímali.

Prvé tri dni som do roboty nechodil; tak robili s každým novým areštantom, dávali mu odpočinúť z cesty. Ale hneď na druhý deň som musel vyjsť z trestnice, lebo som mal dostať iné okovy. Okovy, čo som mal dosiaľ, neboly podľa predpisu; boly z prsteňovitých článkov, boly to tie, čo areštanti nazývajú „štrnkadlami“. Ich nosia svrchu na nohaviciach. Okovy predpísané pre väzenie, aby neprekážaly pri robote, neskladajú sa z článkov ako reťaz, lež zo štyroch železných prútov, skoro na palec tlstých, spojených medzi sebou troma obrúčkami. Tieto okovy sa spojily pod nohavicami. K prostrednej obrúčke sa priväzoval remeň, ktorý bol pripnutý k opasku, čo sa nadieval na košeľu.

Pamätám sa na svoje prvé ráno vo väzení. V kasárni vojenskej stráže pri vrátach trestnice zabubnovali zoru a o desať minút strážny poddôstojník začal otvárať kasárne. Začali sa prebúdzať. Pri mdlom svetle tenkej lojovej sviečky vstávali areštanti so svojho tvrdého loža, trasúc sa od chladu. Väčšina ich bola mlčanlivá a mračná po spánku. Oni zívali, vyťahovali sa, mraštili svoje biľagované čelá. Niektorí sa prežehnávali, iní hneď sa začali vadiť. Dusnota bola strašná. Čerstvý zimný vzduch sa vrútil cez dvere, náhle ich otvorili a jako oblak pary valil sa po kasárni. U vedier s vodou shŕkli sa areštanti; jedon za druhým brali črpák, naberali do úst vody a z úst si myli ruky a obličaj. Vodu chystal s večera „parášnik“. V každej kasárni nachodil sa podľa predpisu jedon areštant, zvolený väzňami, k obsluhe. Nazýval sa „parášnikom“ a nechodil na robotu. Jeho povinnosťou bolo starať sa o čistotu v kasárni, drhnúť vechťom podlahu, prinášať a vynášať nočný čber a prinášať do dvoch vedier čerstvej vody — ráno k umývaniu a vo dne k pitiu.

Pre črpak, ktorý bol len jedon pre všetkých, vznikla hneď hádka:

„Kam lezeš, ty jazvené čelo!“ bručal akýsi mračný, vysoký, chudý a smuhlý areštant s divnými akýmisi vypuklosťami na oholenej lebke, odstrkujúc pri tom druhého trestanca, zavalitého, tlstého, s veselým červeným obličajom; „počkaj.“

„Čo kričíš? Za počkanie sa u nás platí; sám sa pakuj! Vidíš ho, aký „monument“ sa vytiahol. Ale ani za mak „fortikuľťapnosti“ nemá, bračekovci!“

„Fortikuľťapnosť“ spôsobila istý efekt: mnohí sa dali do smiechu. A o to práve šlo veselému, tlstému areštantovi, ktorý v kasárni hral rolu akéhosi šašu. Vysoký areštant pozrel na neho s najhlbším opovržením.

„Birjulina krava!“ povedal akoby sám pre seba, „vypásol sa bachráč na väzenskom chlebe, rád je že sa oprasí k sviatkom a hodí dvanásť prasiat.“

Bachratý areštant sa konečne dopálil.

„Ale čože si ty za vták,“ zakričal celý zapálený.

„To sa vie, že vták!“

„Aký?“

„Taký!“

„Akýže taký?“

„Nuž hovorím ti, že taký!“

„Povedže tedy, aký?“

Oba upreli oči jedon na druhého. Bachráč čakal na odpoveď a stisnul pästi, ako by sa hneď chcel dať do pračky. Ja som vskutku myslel, že bude bitka. Pre mňa to bolo všetko nové, preto som hľadel na nich so zvedavosťou. Ale neskôr som sa presvedčil, že podobné scény boly veľmi nevinné a hraly sa ako komédia pre všeobecné obveselenie; do pračky skoro nikdy nedochodilo. Všetko toto bolo dosť zvláštné a vyobrazovalo mravy väzenia.

Vysoký areštant stál spokojne a vznešene. On vedel, že na neho hľadia a čakajú, či si zaslúži hanbu svojou odpoveďou, alebo nie; že je treba zachovať si vážnosť, dokázať, že je vskutku vták a oznámiť aký. S nevyslovným opovržením zaškúlil na svojho protivníka, starajúc sa pri tom hladieť na neho, pre zvýšenie urážky, akosi cez pleco shora dolu, ako by sa díval na neho sťa na nejakého chrobáčka, a potom pomaly a srozumiteľne povedal:

„Kahan!“

To jest, že je on vták kahan. Hlasitý výbuch smiechu privítal areštanta, čo si vedel takto pomôcť.

„Podliak si ty, a nie kahan!“ zareval tlstý, cítiac, že prehral na celej čiare, pri čom došiel už do najväčšej zúrivosti.

Ale náhle hádka sa stala opravdivou, chlapíkov hneď okrikli.

„Čo tam revete!“ zakričala na nich celá kasárňa.

„Radšej sa pobite, než darmo hrtan drať,“ zakričal ktosi z kúta.

„Áno, pobijú sa, len čakaj!“ dostalo sa mu odkiaľsi v odpoveď. „Naši chlapíci sú smelí, vyzývaví; sedmero sa ich jedného nebojí…“

„Oba sú oni dobrí! Jedon prišiel za funt chleba do väzenia, a druhý chodil smetanu paškrtiť — zjedol babe kyslé mlieko a za to sa mu dostalo knutom.“

„Nu — nu — nu! Prestaňteže,“ zakričal invalíd, čo pre udržovanie poriadku býval v našej kasárni a spal v kúte na zvláštnej posteli.

„Vody, chlapci! Nevalid Petrovič sa prebudil; vody Nevalidovi Petrovičovi, rodnému bratovi.“

„Bratovi… Čo som ti ja za brat? Rubľa sme spolu neprepili, a, vraj, brat!“ bručal invalíd, obliekajúc plášť.

Hotovili sa k prehliadke; začalo svitať; v kuchyni sobral sa hustý zástup ľudí, tak že nebolo možné sa pretlačiť. Areštanti tlačili sa v svojich kožuchoch a čapiciach okolo chleba, ktorý im krájal jedon z kuchárov. Kuchárov volili areštanti zo svojej stredy po dvoch na každú kuchynu. U nich sa nachodil aj kuchynský nôž na krájanie chleba a rezanie mäsa, jedon na celú kuchyňu.

Po všetkých kútoch a okolo stolov sedeli areštanti, pripravení hneď sa odobrať do roboty. Pred niektorými stály drevené misky s kvasom. Do kvasu drobili chlieb a jedli. Krik a šum bol neznesiteľný; ale niektorí slušne a ticho sa shovárali niekde v kúte.

„Deduško Antonyč zdravstvuj! Dobrý apetit!“ povedal mladý areštant, sadajúc si vedľa zamračeného a bezzubého trestanca.

„Nu, zdravstvuj, ak len nežartuješ,“ odpovedal tento, nezdvíhajúc k nemu očí a namáhajúc sa rozžuť chlieb svojimi bezzubými ďasnami.

„A veď som ja myslel, Antonyč, že si ty už zomrel; na moj’ dušu.“

„Oj, nie; najprv ty umri, a potom ja…“

Sadol som si vedľa nich. Na pravo odo mňa shovárali sa dva solídne vyzerajúci areštanti, starajúc sa vari jedon pred druhým zachovať svoju vážnosť.

„Mňa tak ľahko neokradú,“ hovoril jedon, „ja sa, braček, sám bojím, aby niečo neukradol.“

„Nu, aj mňa holou rukou neberi: opálim ťa.“

„Ale, ako bys’ ho opálil. Si tiež len úbohý sibírsky vyhnanec; iného nazvania pre nás nieto… Ona ťa obere, ani sa ti nepokloní. Tuto, braček môj, aj moja kopejka utonula. Onehdy sama prišla. Kam sa s ňou dieť? Začal som prosiť, abych smel k Feďkovi katovi: má dom na predmestí, od Žida Šalamona — prašivého ho kúpil, od toho, čo sa potom obesil.“

„Viem, bol u nás predlani krčmárom; volali ho Griška tmavá krčma. Viem.“

„Ba nevieš; tmavá krčma bola niečo iného.“

„Niečo iného! To tedy len ty vieš! No ja ti privedem, koľko chceš, svedkov.“

„Privedeš! Odkiaľže si, a čí som ja?“

„Čí? Veď som ťa ja neraz vyobšíval a nevychvaľujem sa; a on sa pýta, čí?“

„Ty, že si ma vyobšíval? Ten, čo ma bude biť, sa ešte nenarodil; a kto bil, ten v hrobe leží.“

„Ach ty morová rana benderská!“

„Aby ťa sibírska jazva jazvila!“

„Aby s tebou turecká šabľa hovorila!“

I začalo sa sypať nadávanie.

„Pozrite ako sa rozvadili!“ zakričali niektorí okolo. „Na slobode nevedeli žiť; teší ich, že tu k lacnému chlebu prišli.“

Hneď ich utíšia. Nadávať, „tĺcť“ jazykom sa dovoľuje. To je zčiastky zábava pre všetkých. Ale do bitky málo kedy nechajú dojsť; len pri vynímočnom nejakom prípade sa protivníci pobijú. O bitke sa hneď oznámi majorovi; začne sa vyšetrovať, prijde sám major, — slovom všetci budú mať z toho nepríjemnosti, preto bitka sa nedopúšťa. Ba aj protivníci nadávajú si viac pre skrátenie chvíle, pre ních je to slohové cvičenie. Často sami seba klamú; začínají so strašným zápalom, s rozhorčenosťou. Myslíš si, už-už sa dajú do seba; ale keď dojdu do istej medze, hneď sa rozídu. Všetkému tomuto som sa zo začiatku veľmi divil. Náročky som tu uviedol príklad najobyčajnejších rozhovorov areštantských. Nemohol som si z počiatku predstaviť, ako je možné nadávať si zo zábavy a nachodiť v tom milé, príjemné zaneprázdnenie. Ostatne netreba zabúdať aj na márnomyseľnosť. Vynikajúci v nadávaní dialektik bol vo vážnosti. Div, že mu netľapkali ako hercovi.

Ešte včera večer som spozoroval, že na mňa hľadia so zlým okom. Zachytil som niekoľko zamračených pohľadov, obrátených na mňa. Iní areštanti zasa vrteli sa okolo mňa, domnievajúc sa, že som priniesol s sebou peniaze. Hneď mi začali preukazovať rozličné službičky: učili ma, ako mám nosiť nové okovy; zaopatrili mi, pravda za peniaze, kufrík so zámkou, abych si mohol do neho zavrieť vydané mi erárné veci a trochu svojej bielizne, čo som priniesol s sebou do väzenia. Ale hneď na druhý deň mi ju ukradli a prepili. Jedon z ních stal sa neskôr človekom mne najoddanejším, hoci ma neprestával okrádať, keď sa mu naskytla príležitosť. Robil to bez všetkej ostychavosti, skôr akosi nepovedome, akoby z povinnosti a nebolo možné hnevať sa preto na neho.

Mimo iného povedali mi tiež, že je treba mať svoj čaj, a že by neškodilo zaopatriť si aj svoj vlastný čajník; zatiaľ pre mňa vypožičali cudzí. Odporúčali mi kuchára, ktorý vraj za tridsať kopejok mesačne bude mi variť, čo sa mi zapáči, ak zachcem jesť zvlášte a kupovať si potraviny… Rozumie sa, že si pri tom vypožičali odo mňa peniaze a každý z nich prišiel hneď prvý deň aj po tri razy si požičiavať.

Na bývalých zemänov vo väzení vôbec dívajú sa mračne a nepriaznivo. Nehľadiac na to, že sú už zbavení všetkých svojich stavovských práv a vo všetkom celkom rovní ostatným areštantom, predsa ich títo nikdy neuznávajú za svojich súdruhov. Nerobia to z nejakej uvedomelej predpojatosti, lež celkom úprimne. Oni úprimne uznávali nás za zemänov, hoci sami ľúbili nás dráždiť naším ponížením.

„No, teraz je koniec, stoj! Chodieval Peter po Moskve v lete, a teraz Peter povrazy pletie,“ posmievali sa nám ruským porekadlom, alebo inými podobnými zdvorilosťami.

Oni hľadeli s radosťou na naše trápenie, ktoré sme sa starali pred nimi tajiť. Zvlášte sa nám dostávalo zo začiatku pri robote za to, že sme nemali toľko fyzickej sily ako oni, a nemohli sme im náležite pomáhať. Nič nie je ťažšieho, ako získať si dôveru prostého ľudu (zvlášte takého ľudu), a zaslúžiť si jeho lásku.

V našom väzení bolo niekoľko bývalých zemänov. Ponajprv päť Poliakov. O nich pohovorím niekedy zvlášte. Areštanti strašne nenávideli Poliakov, ešte viac než vypovedaných sem ruských zemänov. Poliaci (hovorím len o politických zločincoch) držali sa k nim akosi obzvláštne, urážlivo zdvorile, boli veľmi nesdieľni a nijako nemohli skryť pred areštantami svojho k nim opovrženia; títo to veľmi dobre ponímali a odplácali im to rovnou mierou.

Musel som skoro dva roky stráviť vo väzení, abych si získal priazeň niektorých areštantov. Ale väčšine z nich som sa konečne zaľúbil a uznali ma za „dobrého“ človeka.

Ruských zemänov, krome mňa, bolo štvoro. Jedon, mizerné a podlé stvorenie, hrozne zkazený, bol remeslom vyzvedač a udavač. Počul som o ňom ešte do príchodu sem, a hneď s prvých dní som prerušil s ním každý styk. Druhý bol ten otcovrah, o ktorom som sa už zmienil v svojich Zápiskách. Tretí bol Akim Akimyč; zriedka som vídal takého podivína, ako bol tento Akim Akimyč. Rezko sa vtlačil do mojej pamäti. Bol vysoký, chudorľavý, prihlúpy, slabých školských vedomostí, veľmi rád sa hádal a bol akurátny ako Nemec. Areštanti sa smiali nad ním; ale niektorí báli sa dať s ním do hádky, lebo sa chytal každého slova, všetko mal za zlé a bol vzdornej povahy. Spriatelil sa s nimi hneď, ako vstúpil do väzenia, nadával im, ba aj do pračky sa púšťal. Poctivý bol fenomenálne. Len spozorovať niekde nespravedlivosť, hneď sa zmieša do veci, hoc by sa ho vôbec ani netýkala. Naivny bol v najvyššej miere: na príklad, keď sa vadil s areštantami, vytýkal im niekedy, že boli kedysi zlodejmi a celkom vážne im napomínal, aby nekradli. Slúžil vo vojsku na Kavkaze a bol práporščikom.[5] Soznámili sme sa hneď prvého dňa, a on mi hneď rozprával o tom, prečo sa dostal sem do väzenia. Službu svoju začal na Kavkaze ako junker (kadét) v pechotnom pluku; ťažká bola jeho služba a dlho to trvalo, kým bol povýšený za dôstojníka. Potom ho poslali do akejsi pevnôstky ako staršieho náčelníka. Súsedný knieža, s ktorým Rusi žili v miere, podpálil pevnôstku a urobil na ňu v noci útok. Útok sa nevydaril. Akim Akimyč neprezradil, že zná, kto bol útočníkom. Všetko svalili na odbojných horalov a o mesiac pozval knieža k sebe do pevnosti ako hosťa. Knieža prišiel, nemajúc tušenia, o čo ide. Akim Akimyč vystrojil svoju posadku do radov, dokázal mu pred ňou, že on podpálil pevnosť, pokarhal ho; dal mu najpodrobnejšie naučenie, ako sa má budúcne držať knieža, čo žije s Rusmi v miere a na koniec ho dal zastreliť. Svojemu predstavenému oznámil o tom hneď so všetkými podrobnosťami. Za všetko toto ho súdili, odsúdili k smrti; ale zmäkčiac rozsudok, poslali ho na dvanásť rokov do Sibíri na nútenú pevnostnú robotu druhej triedy. On súhlasil zúplna, že konal nesprávne; hovoril mi, že to vedel aj prv než dal zastreliť knieža, vedel, že osoba, čo žila v miere, mala byť súdená podľa platných zákonov; hoci všetko toto znal, on akosi nemohol poňať svojej viny.

„Ale, dovoľte! Veď podpálil moju pevnosť. Čože som sa mu mal ešte pokloniť a poďakovať za to?“ hovoril mi, odpovedajúc na moje námietky.

Areštanti hoci sa smiali nad Akimom Akimyčom, hovoriac, že nemá všetkých doma, vážili si ho za jeho akurátnosť a šikovnosť.

Nebolo remesla, aby sa v nem nevyznal Akim Akimyč.

Bol stolárom, ševcom, maliarom, pozlacovačom, zámočníkom a všetkému tomuto naučil sa na kátorge.[6] Bol vo všetkom samoukom; raz sa podíva, a už to urobí. On robil aj bedničky, košíčky, lampášiky, detské hračky a predával ich v meste. Takým spôsobom zarobil si trochu peňazí, ktoré hneď upotrebil na zakúpenie nového kusu bielizny, na mäkšiu podúšku, spravil si aj skladný matrac. Býval v tej istej kasárni čo aj ja a preukázal mi nejednu úsluhu za prvých dní môjho väzenia.

Keď areštanti vychádzali z väzenskej ohrady na robotu, vystrojili sa pred strážnicou v dva rady; spredku a zo zadku stál vojenský sprievod s nabitými puškami. Prišiel ženijný dôstojník, konduktor (poddôstojník) a niekoľko riadových vojakov ženijných, ktorí boli dozorcami nad našou robotou. Konduktor rozdelil trestancov a posielal jednotlivé skupiny, kam bolo treba, na robotu.

Mňa poslali aj s druhými do inženierskej dielne. Bola to nízka, murovaná budova na rozsiahlom dvore plnom rozmanitého náčinia. Bola tu vyheň, zámočnícka dielna, stolárska, maliarska a iné. Akim Akimyč chodieval sem a pracoval v maliarskej dielni, varil firnajz, roztieral farby, farbil stoly a iné náradie na orechovo.

Kým mi pripjali nové okovy, dal som sa s Akimom Akimovičom do reči o svojich prvých dojmoch vo väzení.

„Áno, zemänov nemajú radi,“ povedal, „zvlášte politických; s radosťou by ich zjedli. Ale nieto čomu sa diviť. Po prvé, vy ste iní ľudia, na nich sa neponášate; po druhé, oni všetci boli prv alebo panskými poddanými alebo vojakmi. Súďte sami, či vás môžu mať radi? Tuto je, poviem vám úprimne, život ťažký, ale v areštantských rotách europského Ruska je ešte horšie. Sú tu niektorí odtiaľ; tí sa nevedia nachváliť našej trestnice, akoby prišli z pekla do neba. Obťažnosť nezáleží v robote. Rozprávajú, že tam v Rusku vo väzeniach prvej triedy správa nie je čisto vojenská; aspoň ináč si tam počína než u nás. Tam vraj areštant môže bývať vo vlastnom domku. Nebol som tam, ale tak rozprávajú. Hlavy tam neholia, v rovnošate sa tam nechodí, hoci ostatne je dobre, že u nás majú všetci rovnaký oblek a sú holení. Je tu predsa len lepší poriadok, a aj pre oko príjemnejšie. Im sa to pravda nepáči. Ale sa len podívajte, aká je to sberba! Jedon z vojenskej školy, druhý z Čerkesov, tretí rozkolník, štvrtý pravoslávny sedliak, čo rodinu, milé deti zanechal doma, piaty Žid, šiesty Cigáň, siedmy Boh vie kto, a všetci sa majú snášať, nech sa robí, čo chce, všetci majú súhlasiť jedon s druhým, jesť z jednej misy, spať na jedných nárach (dlhá drevená posteľ). A sloboda pri tom jaká? Zvláštny kúsok môžeš zjesť len ukradomky, každý groš schovávaj do čižiem, a všade len väzenie a väzenie… Nieto ani divu, že človekovi hlúposť a bláznovstvo tu lezie do hlavy.“

Ale toto som ja už vedel. Nadovšetko bych sa bol rád dozvedieť niečo o našom majorovi. Akim Akimyč nerobil tajností a pamätám sa, že môj dojem nebol veľmi prijemný.

Ešte dva roky bolo mi súdené prežiť pod jeho veliteľstvom. Všetko, čo mi o ňom rozprával Akim Akimyč, ukázalo sa celkom spravodlivým, len s tým rozdielom, že dojem skutočnosti je vždy siľnejší, než dojem spôsobený vyprávaním. Bol to strašný človek, a to preto, že taký človek bol náčelníkom, náčelníkom skoro neohraničeným nad dvoma stami ľuďmi. Sám sebou bol len neporiadny a zlý človek, nič viac. Na areštantov hľadel ako na svojich prirodzených nepriateľov a to bola prvá a hlavná jeho chyba. Mal pravda niektoré spôsobnosti, ale všetko, aj čo v ňom bolo dobrého, predstavovalo sa v akejsi dokalíčenej forme. Tento nezdržanlivý, zlý človek vtrhol do väzenia niekedy aj v noci, a keď spozoroval, že areštant spí na pravom boku, alebo horeznačky, dal ho ráno potrestať: „Spi, vraj, na pravom boku, ako som to prikázal.“ Vo väzení ho nenávideli a báli sa ho ako moru. Obličaj mal tmavočervený, zlostný. Všetci vedeli, že bol celkom v rukách svojeho sluhu Feďku. Najviac ale miloval svojeho púdľa Trezora, a bol by sa skoro zbláznil od bolesti, keď Trezorko ochorel. Rozprávali, že plakal nad ním, ako nad rodným synom; vyhnal jedného veterinára, a po svojemu obyčaju skoro sa s ním pobil. Dozvediac sa od Feďku, že vo väzení nachodí sa areštant, zverolekár-samouk, ktorý lieči veľmi podarene, dal ho hneď zavolať.

„Pomôž! zlatom ťa osypem, vylieč mi Trezorka!“ zakričal, obracajúc sa k areštantovi.

Toto bol sibírský sedliak, schytralý, nehlúpy a vskutku veľmi súci zverolekár.

„Dívam sa ja na Trezorka,“ rozprával on potom areštantom, ostatne dlho po svojej návšteve u majora, keď o veci už zabudli, „dívam sa: leží pes na divane, na bielej podúške, a vidím, že má zapálenie, že je treba tedy krv pustiť a vyliečil by sa pes, na moj’ pravdu vám hovorím! Ale pri tom rozmýšľam: A čo, ak ho nevyliečim, ak zdochne? Nie, hovorím, vaše vysokoblahorodie, neskoro ste ma zavolali; keby ste ma boli zavolali včera, alebo predvčerom, vyliečil bych psa; ale teraz už nemôžem, nevyliečim…“

Tak aj zdochnul Trezor.

Rozprávali mi dopodrobna, ako chceli zabiť našeho majora. Bol vo väzení istý areštant. Bol on u nás už niekoľko rokov a vyznamenával sa svojím tichým držaním sa. Pozorovali tiež, že on skoro nikdy s nikým nehovoril. Preto ho mali za akéhosi blbého. Bol gramotný a celý posledný rok ustavične čítal Bibliu, čítal ju vo dne, v noci. Keď všetci usnuli, on vstával o polnoci, zažal chrámovú voskovú sviecu, vyliezol na pec, roztvoril knihu a čítal až do rána. Jedného dňa oznámil poddôstojníkovi, že na robotu nepôjde. Oznámili to majorovi; ten sa rozbesnil, priletel sám. Areštant vrhol sa na neho s tehlou, ktorú si bol prichystal, ale ho netrafil. Chytili ho, súdili a potrestali. Všetko sa skončilo veľmi chytro. O tri dni umrel v nemocnici. Umierajúc, hovoril, že nemal ničoho proti nikomu, že chcel jedine trpieť. On ostatne neprináležal k nijakej rozkolníckej sekte. Vo väzení spomínali ho s úctou.

Konečne mi pripäli nové okovy. Rozlúčil som sa s Akimom Akimyčom a dozvediac sa, že sa môžem vrátiť do väzenia, vzal som s sebou sprievodcu a šiel som domov. Areštanti sa už schádzali. Najprv sa vracali z roboty tí, ktorým dávali určitú úlohu. Jediný prostriedok, aby areštant s horlivosťou dal sa do roboty, bol dať mu úlohu. Tieto úlohy boly niekedy ohromné, ale areštanti predsa ich vykonali o veľa prv, než keby pracovali až do obyčajného bubnovania. Keď trestanec končil uloženú mu robotu, šiel bez prekážky domov a nikto ho ďalej nezdržoval.

Obedujú nie spoločne, lež ako kto prijde; ani by sa nevmestili na raz do kuchyne. Oproboval som sči; ale som ich nemohol jesť a zavaril som si čaju. Sedeli sme na konci stola. So mnou bol súdruh, tiež ako ja pôvodu zemianského.

Areštanti prichádzali a odchádzali. Miesta bolo dosť, ešte sa všetci nevrátili. Asi päť osôb sadlo si osobitne za veľkým stolom. Kuchár im nalial sči do dvoch misiek a postavil pred nimi celý pekáč s pečenou rybou. Oslavovali čosi a jedli svoje. Na nás oni hľadeli nepriateľsky. Prišiel jedon Poliak a sadol si k nám.

„Doma som nebol, a všetko viem!“ zakričal akýsi vysoký areštant, vchádzajúc do kuchyne a pozerajúc na všetkých prítomných.

Bolo mu asi päťdesiat rokov, chudorľavý, ale svalnatý. Na jeho obličaji bolo čosi potmešilého, ale aj veselého. Zvlášte pozoruhodná bola jeho tlstá, odvislá spodná gamba, ktorá dodávala tvári jeho výraz čohosi veľmi komického.

„Nu, dobré ráno! Čože ma nepozdravujete? Našim kurským,“ dodal, prisadajúc k tým, čo jedli svoje, „dobrý apetit! Vitajte predsa hosťa!“

„Veď sme my, braček, nie z Kurska.“

„Nu, tambovským!“

„Ani z Tambova. Tu, braček, nič nedostaneš. Iď radšej k bohatému sedliakovi, tam popros.“

„Mám, bračekovci, dneska v žalúdku Ivana Taskuna a Mariu Ikotišnu,[7] a kdeže býva ten bohatý sedliak?“

„Hen ho máš, Gazin je bohatý sedliak, iď si k nemu.“

„Lumpuje dnes Gazin, bračekovci! Dal sa do pijatyky, celý svoj mešec dnes prepije.“

„Má, hádam, dvadsať rubľov,“ podotknul druhý. „Výhodno, bračekovci, byť krčmárom.“

„Tak čože, neprímete hosťa? Nu, tak postrebeme aj komisného.“

„Vieš čo, poprosi čáju. Hentam páni pijú.“

„Akí páni, tu pánov nieto; sú práve takí, ako my teraz,“ ozval sa mrzuto areštant, čo sedel v kúte. Dosiaľ nepreronil ani slova.

„Rád bych sa napil čáju, ale hanbím sa prosiť; česť mi nedovoľuje!“ povedal areštant s tlstou gambou, pozerajúc na nás dobrosrdečne.

„Ak chcete, ja vám dám,“ riekol som, ponúkajúc mu čáju, „chcete?“

„Akože by nechcel!“

On podišiel k našemu stolu.

„Vidíš ho, doma z krpca strebal sči, a tu sa naučil čáj piť; zachcelo sa mu panského nápoja,“ povedal mračný areštant.

„A čo tu vari nikto nepije čáj?“ opýtal som sa ho. Ale on neuznal ma za hodného odpovedi.

„Tam nesú koláče. Uhostite ma už aj koláčikom.“

Priniesli koláče. Mladý areštant niesol ich celý sväzok a rozpredával po väzení. Predavačka mu dala desiaty koláč prídavkom. O tento desiaty koláč mu vlastne šlo.

„Koláče, koláče!“ kričal, vchádzajúc do kuchyne, „moskovské, horúce! Sám by ich zjedol, ale peniaze potrebujem. Nu, šuhaji, posledný koláč zostal: u koho mamička bola.“

Toto odvolávanie sa na materínsku lásku rozsmiešilo všetkých, kúpili u neho niekoľko koláčov.

„A veď Gazin, bračekovci,“ povedal predavač, „dolumpuje sa dnes do nešťastia! Na moj’ pravdu! Keby sa mu zachcelo pijanstvovať. Veď Osmioký každú chvíľu môže prijsť.“

„Schovajú ho. A či je veľmi opitý?“

„Besnie sa, do každého zadiera.“

„Nu tak dopijanstvuje sa do pästí…“

„O kom to rozprávajú?“ pýtam sa Poliaka, sediaceho vedľa mňa.

„O Gazinovi. On tu predáva vodku. Keď zarobí trochu peňazí, hneď ich prepije. Ukrutný a zlý človek; ostatne, keď je triezvy, drží sa ticho. Ale ak sa napije, ukáže sa jeho pravá povaha; s nožom na ľudí doráža. Ale tu ho hneď skrotia.“

„Akože ho krotia.“

„Vrhne sa na neho desať areštantov a začnú ho strašne mlátiť, dokiaľ neztratí povedomie, to jest zbijú ho do polu smrti. Potom ho položia na náry a prikryjú kožuchom.“

„Ale veď ho takým spôsobom môžu zabiť!“

„Iného by zabili do smrti, ale jeho nie. Je strašne silný, najsilnejší v celom väzení a pri tom najmocnejšieho složenia tela. Vyspí sa a nasledujúceho dňa ráno vstane celkom zdravý.“

„Poveďte mi, prosím vás,“ spytoval som sa ďalej Poliaka, „títo majú pre seba zvláštny obed, a ja pijem svoj čaj. A predsa hľadia tak, akoby mi závideli ten čaj. Čo to znamená?“

„Čaj nie je toho príčinou,“ odpovedel Poliak. „Oni sa hnevajú na vás preto, že ste zemän, a nie taký, ako oni. Mnohí z ních by chceli sa do vás zadrať, chceli by vás obraziť, uponížiť. Tu vy ešte veľa budete mať nepríjemností. Nám všetkým je tu hrozne ťažko. V každom ohľade je nám tu najhoršie zo všetkých. Treba je veľa ľahostajnosti, aby k tomu človek privykol. Neraz stretnete nepríjemnosti a nadávanie pre čaj a pre zvláštne jedlo, nehladiac na to, že tu veľmi mnohí a často jedávajú svoj vlastný obed a niektorí pijú čaj stále. Im je to dovolené, ale vám nie.“

Keď to rozpovedal, vstal a odišiel od stola. O niekoľko minút sa splnilo, čo predpovedal…



[4] mužik = sedliak

[5] Najnižšia dôstojnícka hodnosť v ruskom vojsku.

[6] Väzenie v Sibíri s ťažkou nútenou robotou.

[7] koliku a šťukávku




Fiodor Michajlovič Dostojevskij

— ruský spisovateľ a mysliteľ, predchodca existencializmu, filozof a člen petraševskovského hnutia. Dostojevskij je jedným zo zakladateľov moderného psychologického románu. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.