ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na tretí deň sviatkov, večer bolo prvé predstavenie na našom divadle. Prípravy zapríčinily akiste veľa starostí, ale herci vzali všetko na seba, takže my ostatní ani sme nevedeli, v akom položení sa nachodí celá vec, ba ani sme vlastne nevedeli, čo sa bude hrať. Herci celé tie tri dni, keď vychádzali z ohrady do roboty, starali sa zaopatriť čo najviac oblekov. Baklušin, kedykoľvek sa stretol so mnou, plieskal od radosti paľcami. Zdá sa, že aj major bol v dobrom rozmare. Ostatne nám bolo celkom neznáme, či on vedel o divadle; a ak znal, či ho dovolil úradne, alebo sa rozhodol, že bude mlčať, neobracajúc zreteľ na výmysel areštantov, a vydá len rozkaz, aby sa všetko vykonalo v poriadku. Ja myslím, že on vedel o divadle, nemohol o ňom nevedieť; ale nechcel sa pliesť do tej veci, znajúc, žeby mohlo byť horšie, keby zakázal. Areštanti začnú vyčíňať, korheľovať, takže je o veľa lepšie, keď budú niečim zamestnaní. Pripisujem ostatne také rozumovanie majorovi len preto, že je ono najprirodzenejšie, najistejšie a najzdravšie. Ba možné je povedať, keby areštanti na sviatky neusporiadali divadelného predstavenia alebo niečo iného podobného, že by to malo pre nich vymyslieť samo predstavenstvo. Ale keďže sa náš major vyznamenával celkom opačným spôsobom myslenia, než ostatná časť človečenstva, veľmi je možné, že berem veľký hriech na svedomie, domnievajúc sa, že vedel o divadle a dovolil ho. Taký človek ako major, musí všade niekoho dláviť, niečo odňať, niekoho zbaviť práva, slovom urobiť niekde „poriadok“. Takýmto ho znali v celom meste. Čo mu je do toho, že práve tieto obmedzovania zapríčinia vo väzení neporiadky! Na neporiadky sú tresty (rozumujú podobní ľudia, ako náš major) a s darebákmi areštanty nakladať prísne, a vždy od litery do litery plniť zákon, to je všetko, čo sa vyžaduje! Títo nerozumí plnitelia zákona rozhodne neponímajú, ba ani poňať nemôžu, že puhé doslovné plnenie zákona, ak nehľadia na smysel, ak nemajú poňatia o duchu jeho, vede priamo k neporiadkom, a nikdy k ničomu inému neprivodilo. „V zákonoch je povedané, čože viac?“ hovoria a úprimne sa divia, že od nich ešte sťa prídavok k zákonom žiadajú zdravý rozum a triezvu hlavu. Posledné zvlášte sa mnohým z nich zdá zbytočnou a urážlivou rozkošou, obmedzovaním a nesnášanlivosťou.

Ale nech si bolo akokoľvek, starší poddôstojník neodporoval areštantom, a im šlo len o to. Rozhodne tvrdím, že divadlo a vďačnosť za to, že ho dovolili, bolo príčinou, že na sviatky nebolo vo väzení ani jedného hrubšieho narušenia poriadku, ani jednej hádky s vážnymi následky, ani jednej krádeže. Sám som bol svedkom, ako svoji utišovali výstupníkov, alebo hádajúcich sa jedine pripomenutím, že ináč náčelníci zakážu divadlo. Poddôstojník vyzval areštantov, aby dali slovo, že bude všade ticho, a že sa budú poriadne držať. Súhlasili s radosťou a sväto vyplnili sľub; veľmi im lichotilo, že veria ich slovu. Treba podotknúť ostatne, že dovolenie divadelného predstavenia nestálo predstaveným zhola nič, nemali pri tom nijakých útrat. Javište sa sostavovalo a zasa rozobieralo za nejakú štvrť hodiny. Predstavenie trvalo pol druhej hodiny; keby neočakávane prišiel rozkaz, aby sa predstavenie prerušilo, vykonalo by sa to za malú chvíľu. No prv než rozpoviem, ako bolo sriadené divadlo a jaké boly obleky, zmienim sa o divadelnej ceduli, t. j. o tom, čo sa malo predstavovať.

Vlastne písanej cedule (afiše) nebolo. K druhému a tretiemu predstaveniu sa objavila jedna, napísaná Baklušinom pre pp. dôstojníkov a vôbec pre vznešených navštevovateľov, ktorí ešte pri prvom predstavení preukázali česť našemu divadlu, navštíviac ho. A to: dôstojník od stráže, ktorý prichádzal obyčajne; raz prišiel aj dôstojník odo dňa, čo mal dozor nad strážami. Aj ženijný dôstojník prišiel sa raz podívať; nuž na prípad návštevy takýchto hostí prichystaná bola ceduľa. Predpokladali, že sa sláva väzenského divadla roznesie po pevnosti, ba aj po meste, a to tým viac, že v meste divadla nebolo. Počuli sme, že dali v meste jedno predstavenie ochotníci, a viac nič. Areštanti ako deti sa radovali aj tomu najmenšiemu úspechu, ba honosili sa ním. „Veď, kto vie,“ dumali a hovorili u nás pre seba a medzi sebou, „azda sa o tom dozvedia aj najvyšší predstavení; prijdu a podívajú sa; uvidia, akí sú areštanti chlapíci. To nie je obyčajné predstavenie prostých vojakov s akýmisi strašidlami, s plávajúcimi loďkami, s chodiacimi medveďmi a kozami. Tu máte hercov, opravdivých hercov, čo hrávajú divadlo, ako hrávajú páni; takého divadla ani v meste nieto. U generála Abrosimova bolo vraj raz predstavenie a ešte bude; ak niečim vyniknú, azda len oblekmi, ale čo sa týče reči, kto vie ešte, či sa vyrovnajú našim! Hádam sa aj gubernátor dozvie o našom divadle, a ešte aj tomu sa zachce prijsť podívať. Veď v meste divadla nieto…“ Slovom, fantázia areštantov, zvlášte po prvom úspechu, došla na sviatkoch do najvyššieho stupňa, div že nepomýšľali o odmenách, alebo o skrátení lehoty kátoržných robôt, hoci sa skoro v ten istý čas hneď dávali dobrosrdečne do smiechu nad sebou. Slovom, boly to deti hotové deti, nehľadiac na to, že iným bolo aj štyridsať rokov.

Hoci cedule (afišky) nebolo, znal som už v hlavných črtách obsah chystaného predstavenia. Prvý kus bol: Filatka a Miroška, súperníci. Baklušin už týždeň pred predstavením sa mi chválil, že úloha samého Filatku, ktorú prevzal, bude tak predstavená, že niečo podobného nevideli ani v petrohradskom divadle. Chodil po kasárňach, chvastal sa nemilosrdne a nestydato, ale spolu aj dobrodušne, a niekedy ako by nenazdajky povie niečo divadelného, t. j. nejakú vetu zo svojej úlohy a všetci sa rehocú, nech si je to smiešné, čo povedal, alebo nie. Ostatne, abych povedal pravdu, aj tu sa vedeli areštanti zdržať a zachovávali vážnosť; žarty Baklušinove a vypravovanie o budúcom divadle do vytrženia privádzalo len celkom mladých ľudí, čo sa nevedeli ešte zdržovať, alebo najviac vynikajúcich medzí areštantmi, ktorých auktorita bola pevne ustálená, tak že sa už nemuseli báť priamo vyjadrovať svoje city, hoci by boly akékoľvek, čo aj veľmi naivné (t. j. podľa mienky ustálenej vo väzení veľmi neslušné). Ostatní vypočúvali povesti a mienky o divadle mlčky; pravda, nezatracovali ich, neodporovali im, ale starali sa zo všetkých síl držať sa pri tom ľahostajne, ba hľadieť na všetko trochu s vysoka. Len v posledný čas, skoro už samého toho dňa, keď malo byť predstavenie, všetci sa začali interesovať tým, ako to bude, ako sa budú naši držať, čo povie major, či sa divadlo vydarí, ako predvlani atď. Baklušin ma uisťoval, že všetci herci sú znamenite vybraní, každý je vraj na svojom mieste. Že vraj aj opona bude. A Filatkovu nevestu že bude hrať Sirotkin — sami sa podívate, ako bude vypadať v ženských šatách! Dobročinná statkárka bude mať šaty so skladkami, pelerinku a v rukách slnečník; a dobročinný statkár vystúpi na javište v dôstojníckej uniforme s adjutantskými šnôrami a s trstenicou v rukách. Potom nasledoval druhý kus dramatický: „Žráč Kedril.“ Názov ma veľmi zaujímal, ale akokoľvek som sa vypytoval o tomto kuse, nič som sa nedozvedel až do samého predstavenia. Len to mi povedali, že kus bol vzatý nie z knihy, ale z rukopisu; že si ho vypožičali u akéhosi vyslúžilého poddôstojníka na predmestí, ktorý akiste sám kedysi sa bol zúčastnil na jeho predstavení na nejakom vojenskom divadle. Ale čo znamená Kedril, a prečo práve Kedril a ne Kyril? Či je to udalosť ruská alebo cudzozemská, to som sa nijako nemohol dozvedieť.

U nás v odľahlých mestách a guberniach vskutku najdeš divadelné kusy, o ktorých, zdá sa, nikto nevie; ktoré azda nikdy nikde neboly vytlačené, ale samy sa kdesi objavily a tvoria nevyhnutnú patričnosť každého ľudového divadla. Veľmi, veľmi žiadúcne by bolo, keby niekto z naších bádateľov vybral si za úlohu nové a dôkladnejšie výskumy o ľudovom divadle, ktoré je, trvá a dosť možné, že nie je zcela nepatrné. Nechcem veriť, že by všetko to, čo som potom videl u nás, na našom väzenskom divadle, bolo všetko vymyslené len našimi areštantami. Tu treba predpokladať dedičnosť tradicie, raz na vždy ustálené spôsoby a poňatia, prechádzajúce s pokolenia na pokolenie po starej pamäti. Hľadať ich treba medzi vojakmi, medzi fabričnými robotníkmi, v priemyselných mestách, ba aj medzi mešťanmi niektorých málo známych, chudobných mestečiek. Zachovaly sa aj na dedinách a v gubernských mestách medzi čeľaďou veľkých statkárskych domov. Ba myslím, že mnohé divadelné kusy rozšírily sa v opisoch po Rusku len prostredníctvom panskej čeľadi. Bývalí starodávni statkári a moskovskí páni mávali svoje vlastné divadlá, ktoré pozostávaly z hercov poddaných. A práve na týchto divadlách vzniklo naše ľudové dramatické umenie, ktorého stopy sú nepochybné.

K záverku oznamovali, že sa bude predstavovať „pantomima so sprievodom hudby“. Všetko to bolo veľmi zaujímavé. Hercov bolo asi pätnásť, sami šikovní a smelí šuhaji. Schádzali sa a robili zkúšky obyčajne za kasárňami, schovávali sa pred nami a tajili sa. Slovom, chceli všetkých nás prekvapiť niečim neobyčajným a neočakávaným.

Vo všedné dni väzenie zavierali včas, hneď ako sa zotmelo. Na Vianoce robili výnimku; nezavierali až do večerného bubnovania. Výhoda tá bola vlastne daná divadlu. Na sviatky skoro každý deň pred večerom posielali z väzenia niekoho s pokornou prosbou k dôstojníkovi na strážnici, aby dovolil divadelné predstavenie a nedal čo najdlhšie zavierať kasárne, pri čom sa dodávalo, že aj včera bolo divadlo, dlho nezavierali, a predsa poriadok nikde nebol narušený. Dôstojník na strážnici rozvažoval azda takto: Poriadok včera vskutku nebol narušený, a keďže sami dajú slovo, že ani dnes neporiadku nebude, nuž sami budú dávať pozor na seba, a to je najistejšie. A krome toho ak nedovolím predstavenia, azda náročky (veď sú to ľudia kátoržní) na zlo niečo vyvedú. Nakoniec aj to treba uvážiť: sedieť na strážnici je zdĺhavá vec a tu máš divadlo, a to nie vojenské a areštantské; a areštanti sú ľudia zaujímaví, bude veselo dívať sa na nich. Dívať sa má dôstojník od stráže vždy právo. Prijde dôstojník odo dňa: „Kde je dôstojník od stráže?“ — „Išiel do väzenia sčítať areštantov a zavierať kasárne,“ — odpoveď a ospravedlnenie hotové. Takým spôsobom dôstojníci od stráže dovoľovali každý večer cez celé sviatky divadlo a nezavierali kasáreň až pred samým večerným bubnovaním. Areštanti vedeli už popredku, že stráž nebude robiť prekážok a boli spokojní. Okolo siedmej prišiel pre mňa Petrov; išli sme spolu na predstavenie. Z našej kasárne šli skoro všetci krome černígovského staroverca a Poliakov. Poliaci sa odhodlali ísť až na posledné predstavenie, štvrtého januára, aj to len po mnohom uisťovaní, že je tam pekne, veselo a bezpečne. Pohŕdavosť Poliakov ani mak nerozdrážďovala areštantov, a štvrtého januára ich privítali veľmi zdvorilo, ba ustúpili im najlepšie miesta. A čo sa týče Čerkesov a zvlášte Isaja Fomiča, pre nich bolo naše divadlo opravdivým pôžitkom. Isaj Fomič dával každý raz tri kopejky, a naposledok položil na tanier desať kopejok a blaženosť sa vyjadrovala na jeho tvári. Herci určili, že budú sbierať od divákov, kto čo dá, na výlohy spojené s predstavením a na svoje občerstvenie. Petrov ma uisťoval, že ma pustia na jedno z prvých miest, hoci bolo divadlo ako nabité, a to z toho dôvodu, že ja ako človek bohatší, než iní, bezpochyby aj viac dám a mimo toho aj sa lepšie do veci rozumiem. Tak sa skutočne aj stalo. Ale najsamprv opíšem sálu a sriadenie divadla.

Naša vojenská kasárňa, v ktorej sriadili divadlo, bola asi pätnásť krokov dlhá. So dvora sa vchádzalo na schody, a so schodov do pitvora a z pitvora do kasárne. Táto dlhá kasárňa, ako som bol už povedal, bola ustrojená tak, že náry tiahly sa v nej vedľa stien, tak že prostriedok izby zostával slobodný. Polovička izby, priliehajúca ku vchodu, bola ponechaná divákom; druhá polovička, ktorá mala spojenie so súsednou kasárňou bola určená pre javisko. Predovšetkým prekvapila ma opona. Tiahla sa na desať krokov popriek celej kasárne. Opona bola takým prepychom, že sa vskutku bolo čomu diviť. K tomu bola ešte pomaľovaná olejovou farbou; boly na nej vyobrazené stromy, besiedky, rybníky a hviezdy. Bola sostavená z plátna, starého i nového, kto čo poskytol a daroval; zo starých areštantských onúc a košieľ, ledajako sošitých v jednu velikú plachtu a konečne časť jej, na ktorú sa nedostávalo plátna, bola len z papieru, tiež vyproseného po hárku v rozličných kanceláriach a úradoch. A naši maliari, medzi ktorými sa vyznamenával aj Brjulov-A…v, postarali sa o jej zafarbenie a pomaľovanie. Efekt bol podivuhodný. Taká rozkoš spôsobila radosť aj tým najmračnejším a najviac požadovačným areštantom. Všetci bez výnimky boli spokojní. Osvetlenie pozostávalo z niekoľkých lojových sviečok, rozrezaných na kúsky. Pred oponou stály dve lavice z kuchyne a pred lavicami tri alebo štyri stoličky, ktoré sa našly v izbici poddôstojníkovej. Stoličky boly prichystané pre najvznešenejšie osobnosti dôstojníckej hodnosti, ak by prišly. Lavice ale pre poddôstojníkov a ženijných pisárov a majstrov a ostatné osoby, patriace síce tiež k predstaveným, ale nemajúcich dôstojníckej hodnosti. Za lavicami umiestili sa areštanti, stojac z úcty k hosťom bez čiapok. Miesta pre areštantov bolo vymerané, pravda, veľmi málo. Sedeli doslovne jedon na druhom, zvlášte v zadných radoch; obsadené boly náry aj miesta za kulisami. Tesnota bola ukrutná, práve ako tá tesnota a tlačenica, ktorú som ešte nedávno videl v kúpeli. Dvere do pitvora boly otvorené, a v pitvore, kde bolo 20° mrazu, tiež sa tlačili ľudia. Nás, totiž mňa a Petrova, prepustili hneď do predku, skoro až k samým laviciam. Videli vo mne ceniteľa a znaľca, ktorý býval i v inakších divadlách; videli, že sa Baklušin celý ten čas so mnou radieval a držal sa ku mne s úctou, preto mi patrí aj teraz úcta a miesto. Areštanti boli, pravda, ľudia márnomyseľní a ľahkomyseľní v najvyššej miere, ale všetko to bolo len na oko. Areštanti sa mi mohli posmievať, vidiac vo mne zlého pomocníka pri robote. Almázov mohol s pohŕdaním hľadieť na nás zemänov, honosiac sa pred nami svojim umením pri vypaľovaní alabastru. Ale k ich prenasledovaniu a posmechom nad nami primiešaná bola aj iná okolnosť: my sme kedysi boli zemäni; prináležali sme k tomu istému stavu, ako ich bývalí páni, o ktorých si nemohli zachovať dobrej pamiatky. Ale teraz v divadle odstúpili predo mnou na stranu. Uznávali, že v tomto prípade ja môžem lepšie súdiť, než oni, že som viac videl a viac viem, než oni. Aj tí z nich, čo mi neboli naklonení, priali si teraz, abych pochválil ich divadlo, a bez velikého ponižovania seba prepustili ma na lepšie miesto.

Rozvažujem teraz, pripomínajúc vtedajší svoj dojem. Mne sa hneď vtedy zdalo — pamätám sa na to —, že v ich spravodlivom súde o sebe nebolo nič ponižujúceho, ale jedine cit vlastnej dôstojnosti. Najvznešenejšia a najostrejšia charakteristická črta našeho ľudu je cit spravodlivosti a túha po nej. Kohútej vlastnosti, byť totiž napredku vo všetkých miestach a za každú cenu, nech si toho človek zasluhuje alebo nie — nenajdeš u našeho ľudu. Treba len odlúpiť vonkajšiu kôru a pozreť pozornejšie na samé jadro z blízka, bez predsudkov a uvidíš v ľude také veci, o ktorých si nemal tušenia. Málo čomu môžu naučiť ľud naši mudrci; ba poviem pozitívne: sami sa ešte u neho musia poučiť.

Petrov mi naivne povedal, keď sme sa ešte len chystali do divadla, že ma pustia do predku tiež preto, že zaplatím viac. Určitej ceny nebolo; každý dával, koľko mohol, alebo čo chcel. Skoro každý položil niečo na tanier, keď išli sbierať, čoby aj len pol kopejky. Nuž keď ma pustili do predku z čiastky aj pre peniaze, nazdávajúc sa, že dám viac než druhí, ako veľa bolo zasa v tom skutku citu vlastnej dôstojnosti! „Ty si bohatší než ja, iď si tedy do predku, a hoci sme tu všetci sebe rovní, ty predsa len zaplatíš viac, a preto taký hosť ako ty, je vítanejší hercom; preto ti patrí prvé miesto, lebo všetci my sme tu nie za peniaze, lež z láskavosti a nasledovne triediť sa musíme sami.“ Koľko v tom máš opravdivej šľachtnej hrdosti! Nie, je to úcta k peňazom, lež úcta k sebe samému. Vôbec k peňazom, k bohatstvu nemali vo väzení zvláštnej úcty, menovite ak hľadíme na areštantov na všetkých bez rozdielu, v masse. Nepamätám sa ani na jedného z nich, čo by sa bol opravdivo unížil za peniaze, aj kebych mal pozorovať každého jednotlivca zvlášte. Boli medzi nimi drankáči, ktorí vyžobrávali aj odo mňa. Ale v tom žebraní bolo viac figliarstva, žartu, než opravdivosti; bolo v tom viac humoru, detinstva. Neviem, či sa vyjadrujem dosť srozumiteľne… Ale zabudol som na divadlo. Nuž k veci.

Do podňatia opony, celá izba predstavovala podivný obraz plný ruchu. Ponajprv, zástup divákov, stlačený, stisnutý so všetkých strán, s trpelivosťou a výrazom blaženosti vo tvári očakávajúci počiatok predstavenia. V zadných radoch ľudia sedia skoro jedon na druhom. Mnohí z nich si priniesli z kuchyne tlsté polená; pristavili ich nejako k stene, stali na ne a opierajúc sa rukami o plecia stojacého pred nimi a nemeniac svojho postavenia, prestáli takým spôsobom dve hodiny celkom spokojní sebou a svojim miestom. Iní sa zachytili nohami za dolný výstup pece, a tak stáli celý čas, opierajúc sa o predných. To bolo v najzadnejších radoch u steny. So strany vyliezli ľudia na náry a stáli tam nad muzikantmi. Tam boly dobré miesta. Asi päť osôb vyliezlo na samú pec a ležiac na nej, dívali sa odtiaľ dolu. Aké to bolo blaženstvo pre nich! Na podokoniciach druhej steny tiež sa hemžily celé zástupy tých, čo sa oneskorili, alebo nenašli lepšieho miesta. Všetci boli ticho a držali sa slušne. Všetci sa chceli pred pánmi ukázať v najlepšom svetle. Na všetkých obličajoch sa zrkadlila detská nedočkavosť. Všetky tvári boly červené, zaliate potom od spary a dusnoty. Aký podivný odblesk detinskej radosti, milej, čistej spokojnosti žiaril na tých zbrázdených vypálenými znakmi čelách a tvárach, v tých pohľadoch ľudí, dosiaľ zamračených, v tých očiach, z ktorých sršieval niekedy strašný oheň! Všetci boli bez čiapok a s pravej strany všetké hlavy javily sa predo mnou oholené.

Na javišti sa ozvalo behanie. Opona sa hneď zdvihne. Orkester začal hrať… O tomto orkestre sa stojí zmieniť. S boku, na nárach usalašilo sa osem muzikantov: dvoje husieľ (jedny boly vo väzení, druhé si vypožičali u kohosi v pevnosti, ale umelec sa našiel doma), tri balalajky — všetky vlastný výrobok muzikantov, dve kytary a bubon miesto basy. Husle len kvičaly a pílily, kytary boly mrcha, za to hra na balalajky bola znamenitá. Zručnosť, s akou hudobníci svojimi prsty preberali struny, rovnala sa rozhodne najobratnejšiemu figliarstvu. Hrali všetko tanečné kúsky. V najživších miestach balalaječníci uderili hánkami o dno balalajôk; zvuk, vkus, prevedenie, ovládanie nástroja, charakter reprodukcie motívov — všetko toto bolo svoje, pôvodné, areštantské. A čo sa týče bubna, ten prosto robil divy: tu sa zavrtí na paľci; tu palec prejde po jeho koži, tu počuť časté, zvonké jednohlasné údery, tu naraz tento silný zreteľný zvuk ako by sa rozsypal ani hrach na nesčíselný počet malinkých, drnkajúcich zvukov. Nakoniec objavily sa ešte dve harmoniky. Na moj’ veru, do tých čias som nemal ani poňatia o tom, čo sa dá vykonať jednoduchými, prostonárodnymi nástrojmi; súhlas zvukov, takt a hlavne duch, povaha toho, ako ponímali a podávali hlavné jadro motívov, boly priamo podivuhodné. Prvý raz som poznal vtedy zúplna, čo je nekonečne bujarého a smelého v bujarých a smelých ruských tancovných piesňach.

Konečne sa zdvihla opona. Všetci sebou pohli, všetci prestúpili s jednej nohy na druhú, zadní privstali na prsty nôh; ktosi spadol s polena, všetci bez výnimky otvorili ústa a vyvalili oči, nastúpilo hlboké ticho… Predstavenie sa začalo.

Vedľa mňa stál Alej v grupe svojich bratov a všetkých ostatných Čerkesov. Všetci oni vášnivo priľnúli k divadlu a chodili doň potom každý večer. Všetci mohamedani, Tatári a ostatní, ako som spozoroval neraz, sú vždy vášniví milovníci všelijakých divadiel. Vedľa nich sedel aj Isaj Fomič, ktorý, ako sa zdalo, po zdvihnutí opony sa celý prevrátil v sluch, zrak a veľmi naivné, dychtivé očakávanie divov a rozkoší. Veru by bolo až žiaľno, keby mal byť sklamaný v svojom očakávaní. Milá tvár Alejova žiarila takou detinskou, roztomilou radosťou, že mi bolo veľmi príjemné hľadieť na neho, a pamätám sa, že som nevoľky pri každom smiešnom alebo podarenom nápade hercovom, keď sa ozval všeobecný smiech, hneď sa obracal k Alejovi a pozoroval som jeho tvár. On ma nevidel; aj nemal kedy si ma všímať! Dosť blízko odo mňa, na ľavej strane, stál obstarný areštant, vždycky zamračený, vždycky nespokojný a hundravý. Tiež si povšímol Aleja, a ja som videl, ako sa niekoľko raz s ľahkým úsmevom obracal, aby sa na neho podíval, tak bol Alej milý v svojej naivnosti! Volal ho: „Alej Semjonovič,“ neviem prečo. Divadlo začali „Filatkou a Miroškou“. Filatka (Baklušin) bol vskutku znamenitý. Hral svoju úlohu s podivuhodnou výraznosťou. Bolo vidieť, že sa vmyslel do každej vety, že premyslel každý svoj pohyb. Každému obyčajnému slovu, každému posúnku svojemu vedel dodať smysel a význam, a to celkom v súhlase s povahou celej úlohy. Pripojte k tejto starostlivosti, k tomuto preštudovaniu ešte podivuhodnú, nelíčenú veselosť, prostotu, nestrojenosť, i vy sami, keby ste videli Baklušina, doista by ste súhlasili, že je to opravdivý, rodený herec s velikým talentom. Filatku som videl neraz v moskovskom a petrohradskom divadle a tvrdím zcela určite, že herci v hlavných mestách, ktorí hrali Filatku, hrali oba horšie, než Baklušin. Baklušina pobúdzalo krome toho súperníctvo. Všetci znali, že v druhom kuse úlohu Kedrila bude hrať areštant Pocejkin, herec, ktorého všetci, neviem prečo, pokladali za schopnejšieho, lepšieho než Baklušina, a Baklušin si to bral k srdcu, ako dieťa. Koľko ráz on prichodil ku mne v tieto posledné dni a vylieval svoje city! Dve hodiny do predstavenia triasla ho zimnica. Ale keď sa všetko smialo a keď zo zástupu kričali mu: „Dobre Baklušin! Ty si chlapík!“ celý jeho obličaj žiaril šťastím, opravdivé nadšenie blyšťalo v jeho očiach. Výstup, keď sa bozkáva s Miroškom, pri čom ho Filatka vyzýva, aby sa najprv utrel a sám si tiež utiera ústa, vypadol smiešne až k puknutiu. Všetko sa so smiechu chytalo za boky. Ale pre mňa bolo najzaujímavejším pozorovať divákov; tí celkom otvorene oddávali sa svojej zábave bezo všetkých ohľadov. Kriky odobrenia ozývaly sa čím ďalej, tým častejšie. Tu jedon štuchne suseda a naskoro mu rozpráva svoje dojmy, ale sa ani nestará, ba azda ani nevidí, kto stojí vedia neho; druhý sa pri akomsi smiešnom výstupe celý vo vytržení obracia bystro k tým, čo stoja okolo neho očima obvedie všetkých, ako by ich vyzýval, aby sa smiali, máše rukou a hneď sa zasa dychtivo obracia k javišťu. Tretí mľaskne jazykom, luskne prstmi, a nemôže spokojne postáť na mieste; keďže ale nemôže urobiť kroku, prestúpi len s nohy na nohu. Ku koncu kusu všeobecná veselá nálada dosiahla najvyššieho stupňa. Ničoho nezveličujem. Predstavte si väzenie, okovy, ztratu slobody, dlhé smutné roky v budúcnosti, život jednotvarný, ako vodné kvapky v chmúrny jesenný deň, — a naraz všetkým týmto utlačeným a uväzneným dovolili na hodinku slobodne sa hýbať, zabaviť sa, zabudnúť ťažký sen, ustrojiť celé divadlo a k tomu ešte ako ustrojiť — k hrdosti a k podivu celému mestu —, podívaj sa, reku, na našich, podívaj sa akí chlapíci sú areštanti!

Zaujímalo ich, pravda, všetko, na príklad obleky. Veľmi zaujímavé bolo pre nich vidieť na príklad nejakého Vaňku Otpjetého alebo Necvjetájeva alebo Baklušina docela v iných háboch, než v akých ich toľké už roky vidia každý deň. „Veď je areštant, ten istý areštant čo my, okovy na ňom poštrngávajú a tu si teraz vystupuje v kabate, okrúhlom klobúku, v plášti, práve jako človek občianského stavu! Fúzy si prilepil, vlasy. Ručník červený vytiahol z vačku, ovieva sa, predstavuje pána, ako by v skutku sám bol pán.“ A všetci sú vo vytržení. „Dobročinný statkár“ vystúpil na javisko v adjutantskej uniforme, pravda veľmi starej s epoletami, vo vojenskej čapici s kokardou a spôsobil neobyčajný efekt. Na tú úlohu hlásili sa dva kandidáti, a oba veru ako malé deti sa povadili, kto má, vraj, hrať; oba by sa boli radi ukázali v oficierskej uniforme so šnôrami! Do sporu sa museli vmiešať ostatní herci a tí väčšinou hlasov rozhodli, aby sa úloha dala Necvjetájevovi, nie azda preto, že by bol krajší než ten druhý a takým spôsobom by sa skôr ponášal na pána, lež preto, že Necvjetájev uisťoval všetkých, že prijde na javište s trstenou paličkou, a bude ňou pošvihávať ako opravdivý bárin (pán) a najprvnejší švihák, čoho by Vaňka Otpjetý nedokázal, lebo opravdivých pánov nikdy nevidel.

A v skutku. Necvjetájev, keď vyšiel so svojou paňou pred obecenstvo, neprestával bystro švihať tenkou trstenou paličkou, ktorú si kdesi vypožičal a črtal po zemi, nazdávajúc sa bez pochyby, že sú to príznaky najväčšej panskosti, najdokonalejšieho šviháctva a elegantnosti. Necvjetájev bol tak zahĺbený do tohoto výkonu, že nehľadel nikam a na nikoho, ba aj hovoril so spustenými očami a jednostajne pozeral len na svoju trstenú paličku. „Dobročinná statkárka“ bola tiež v svojom spôsobe nad mieru pozoruhodná. Vystúpila v starých, obnosených mušelinových šatách, ktoré vyzeraly ako handričky, s holými rukami, s holým krkom, so strašne nabielenou a narumenenou tvárou, v nočnom bavlnenom čepci, zavjazanom pod bradou, so slnečníkom v jednej ruke a v druhej s vjejarom z maľovaného papieru, ktorým sa ustavične ovievala. Výbuch smiechu privítal paniu; ale ani sama pani sa neudržala a niekoľko ráz sa dala do smiechu. Predstavoval ju areštant Ivanov. Sirotkin preoblečený za dievča bol veľmi pekný. Spevy šly dobre. Slovom, predstavenie končilo sa k úplnému a všeobecnému uspokojeniu. Kritiky nebolo, a nemohlo aj byť.

Zahrali ešte raz ouverturu: „Sjeni, moje sjeni“ a znova sa zdvihla opona. Začal sa „Kedril“. Kedril je čosi na spôsob Don Juana; pána a sluhu na konci kusu čerti vlečú do pekla. Dávalo sa celé jednanie, ale bol to len úryvok; počiatok a koniec sa ztratil. Nemalo to vlastne nijakého smyslu. Dej sa odohráva v Rusku, kdesi v dome pre pocestných. Krčmár privádza do izby pána v plášti a okruhlom, pogniavenom klobúku. Za ním kráča jeho sluha Kedril s cestovnou taškou a do modrého papieru zaobalenou sliepkou. Kedril je v kožuchu, na hlave má lokajskú čiapku. On je ten žráč. Hrá ho areštant Pocjejkin, súper Baklušinov; bárina (pána) hrá ten istý Ivánov, čo hral v prvom kuse dobročinnú statkárku. Krčmár, Necvjetájev, upozorňuje hosťov, že sa v izbe zjavujú čerti a potom miznú. Pán, zamračený a ustarostený mrmle pre seba, že to on už dávno vie a káže Kedrilovi rozložiť veci a prichystať večeru. Kedril je zbabelec a žráč. Keď počul o čertoch, zbledol a začal sa triasť ako osika. Utiekol by, ale bojí sa pána. A k tomu chce sa mu jesť. Je paškrtník, hlúpy, schytralý dľa svojho spôsobu, zbabelý, klame pána na každom kroku, ale sa ho aj bojí. Je to pozoruhodný typ služobníka, v ktorom hoci nejasne a z ďaleká vidny črty Leporella, a vskutku je znamenite nakreslený. Pocejkin má rozhodne talent a po mojom súde je ešte lepším hercom než Baklušin. Rozumie sa, keď som sa druhého dňa stretol s Baklušinom, nevyzradil som mu svojej mienky zúplna; bol bych ho tým veľmi zarmútil. Areštant, čo hral pána, hral svoju úlohu tiež dosť dobre. Nesmysly táral ukrutné, nikto sa v tom nevyznal; ale dikcia bola pravidelná, smelá, posúnky na mieste. Kým sa Kedril trápi s cestovnou taškou, pán chodí v myšlienkach po javišti a oznamuje obecenstvu, že dnešného večera bude koniec jeho putovania. Kedril zvedavo počúva, grimasy robí, hovorí a parte (pre seba) a každým slovom rozosmieva divákov. Pána mu nie je ľuto; ale počul čosi o čertoch; rád by sa dozvedel, čo je to vlastne a preto sa púšťa do reči a prezvedá sa. Pán mu konečne oznamuje, že sa kedysi v akejsi núdzi obrátil k pomoci pekla a čerti mu pomohli z biedy, ale dnes že sa vraj končí lehota a možné je, že si dnes, podľa dohovoru, prijdú pre jeho dušu. Kedril dostáva ukrutný strach. Ale pán netratí smelosti a káže mu, aby prichystal večeru. Keď počul Kedril o večeri, oživil sa, dostal sliepku, vyňal víno a pri tom ukradomky odštipne kúsok mäsa a oprobuje. Obecenstvo rehoce. V tom zavrzla dver, vietor tlčie do okeníc; Kedril sa zatrasie a nahliac sa skoro nevedomky strčí do úst ohromný kus sliepky, tak že ho ani nemôže prehltnúť. Opäť hlasitý smiech. „Či je všetko už hotové?“ kričí pán, prechádzajúc sa po izbe. „Hneď, pane… už vám prestieram,“ hovorí Kedril a spokojne sadne si sám k stolu a pustí sa do pánovej večere. Obecenstvu sa patrne páči obratnosť a schytralosť sluhova, ako aj to, že je pán ošialený. Treba vyznať, že si Pocjejkin veru zaslúžil pochvalu. Slová: „Hneď, pane… už vám prestieram,“ predniesol výtečne. Sadnúc k stolu, začal hltavo jesť a pri tom sa trasie pri každom kroku pánovom, aby ten nespozoroval, čo vyvádza; náhle sa pán obráti na mieste, hneď sa schováva pod stôl a ťahá so sebou aj sliepku. Konečne ukojil svoj prvý hlad; treba sa postarať aj o pána. — „Kedril, či to skoro bude?“ kričí pán. — „Už to máte hotové,“ smelo odpovedá Kedril, ale sa spamätal, že pánovi nezostalo skoro nič. Na tanieri veru zostala len jediná slepačia nôžka. Pán, zamračený, ustarostený, nič nebadá, sadol si za stôl, a Kedril so servítkou sa postaví za jeho stoličku. Každé slovo, každý posúnok, každá grimasa Kedrilova, keď, obracajúc sa k obecenstvu, kýva na hlupovatého svojho pána, vzbudzuje nezdržateľný smiech divákov. Ale naraz, len čo sa pán chcel dať do jedla, zjavujú sa čerti. Tu už ničoho nepochopíš; aj čerti sa zjavujú akosi príliš neľudsky: v bokovej kulise otvára sa dver, v nej sa zjaví čosi bielo zahaleného a miesto hlavy to má lampáš so sviečkou; druhé strašidlo, tiež s lampášom na hlave, drží v rukách kosu. Prečo sú tu lampáše, prečo kosa, prečo čerti v bielych plachtách, to si nikto nemôže vysvetliť. Ostatne nikto o tom nepremýšľa. Tak to dozaista musí byť.

Pán sa dosť zmužilo obracia k čertom a kričí, že je hotový, aby si ho vzali. Ale Kedril bojí sa, ani zajac; schoval sa pod stôl, ale, nehľadiac na všetok svoj strach, nezabudol zabrať so stola fľašku s vínom. Čerti na chvíľu zmizli a Kedril vyliezol z pod stola. Len čo sa pán chce pustiť opäť do jedenia, traja čerti znova vrazili do izby, od zadku schytili pána a odnášajú ho do pekla. „Kedril! Pomôž mi!“ kričí bárin. Ale Kedril má ine starosti. Tento raz stiahol pod stôl i fľašu i tanier aj chlieb. Nuž a teraz je sám; čertov nieto, a pána tiež. Kedril vyliezol z pod stola, poobzeral sa a úsmech ožiaril jeho obličaj. Huncútsky priščúril oči, sadnul si na pánovo miesto a kývajúc obecenstvu, hovorí pološeptom:

„Nu, teraz som sám… bez pána!…“

Všetci sa smejú tomu, že je bez pána; ale Kedril ešte dodáva pološeptom, dôverne sa obracajúc k obecenstvu a čím ďalej, tým veselšie mihajúc okom:

„A bárina čerti vzali!…“

Nadšenie poslucháčov nezná medzí! Krome toho, že bárina vzali čerti, bolo to tak vyslovené, s takým šibalstvom, s takou posmešne-slávnostnou grimasou, že vskutku nebolo možné neplieskať. Ale nedlho trvalo šťastie Kedrilovo. Len čo schytil fľašu a nalial si do pohára, vrátili sa naraz čerti, na prstoch sa podkradli k nemu zo zadku a schvatili ho za boky. Kedril kričí z celého hrdla; brániť sa nemôže, lebo má v rukách fľašu a pohár, s ktorými sa nechce rozlúčiť. Rozovrel ústa od úžasu, sedí s očima vyvalenými na obecenstvo a s takým komickým výrazom zbabelého zdesenia, že by mohol byť znamenitým modelom pre obraz. Konečne ho zdvihli a odniesli; s fľášou sa nerozlučuje, kláti nohami a kričí, kričí. Jeho krik ozýva sa ešte za kulisami. Ale opona padá a všetci sa smejú, všetci sú vo vytržení… Orkester začína hrať kamarinskú.^[21]

Začínajú ticho, sotva počuť, ale motív vzrastá, tempo sa zrýchľuje, ozývajú sa bujné nárazy hánok o dno balalajôk… To je kamarinská v plnom svojom rozmachnutí, a veru by neškodilo, keby ju Glinka^[22] počul hoci náhodou u nás vo väzení.

Začína sa pantomima so sprievodom hudby. Kamarinská neumĺkla, kým trvala pantomima. Scena predstavuje izbu v chalupe. Na javisku je mlynár a jeho žena. Mlynár v jednom kúte spravuje šíry a v druhom žena pradie len. Ženu hrá Sirotkin, mlynára Necvjetájev.

Pripomínam, že naše dekorácie sú veľmi mizerné. I v tomto, i v predošlom kuse, aj v ostatných doplňujete ich viac vlastnou fantáziou, než vidíte očima. Na miesto zadnej steny rozpiaty je akýsi koberec alebo čabrak; s boku akási roztrhaná španielska stena. A ľavá strana vôbec nie je zastavená, tak že je vidieť náry; ale diváci nie sú prísne požadovační a súhlasia doplniť svojou fantáziou skutočnosť, tým viac, že areštanti sú k tej veci veľmi schopní. „Povedali ti, že je to záhrada, nuž pokladaj za záhradu; izba — tedy izba; chalupa — tedy chalupa — všetko jedno, veľkých okolkov robiť netreba.“

Sirotkin v obleku mladej ženy je veľmi pekný. Medzi divákmi ozvalo sa polohlasito niekoľko komplimentov. Mlynár končil svoju robotu, bere čapicu, vezme knut, pristúpi k žene a vysvetľuje jej posunkami, že musí odísť, ale akby v jeho neprítomnosti prijala niečiu návštevu, vtedy… a ukazuje jej knut. Žena počúva a kýva hlavou. S tým knutom je bez pochyby už dobre známa. Muž odchádza. Ledva je za dvermi, žena hrozí mu päsťou. Ktosi zaklepal; dvere sa otvoria, prichádza súsed, tiež mlynár, sedliak v kaftane a s bradou. V rukách drží darčok — červený ručník. Žienka sa usmieva; ale len čo ju súsed chcel objať, opäť klepú v dver. Kde sa podieť? Naskoro ho schová pod stôl a sama zas bere sa za vreteno.

Prichádza druhý zbožňovateľ: to je vojenský pisár v uniforme. Dosiaľ bola pantomima bezúhonná, gesty boly celkom pravidelné. Mohol by si sa veru podiviť, hľadiac na týchto improvizovaných hercov a mimovoľne pomyslíš, koľko síl a talentu hynie u nás v Rusku niekedy skoro celkom nadarmo, znášajúc v nevoli ťažký svoj osud. Ale areštant, ktorý predstavoval pisára, býval bez pochyby kdesi v malomestskom, alebo nejakom domácom divadle a domnieval sa, že naši herci, všetci do jedného, nerozumejú sa do veci a nechodia tak, ako sa má chodiť na javišti. A začal chodiť tak, ako vraj vykračovali za starodávna v divadle klasickí hrdinovia; urobí dlhý krok a prv než pohne druhou nohou, naraz sa zastaví, ohne nazpäť celé telo a hlavu, hrdo sa ozre okolo a — vykročí druhou nohou. Ak bola taká chôdza smiešna pri klasických hrdinoch, to u vojenského pisára v komickom výstupe je ešte smiešnejšia. Ale naše obecenstvo sa domnievalo, že to dozaista tak treba a dlhé kroky dlhohnáteho pisára prijalo ako hotové faktum bez zvláštnej kritiky. Ledva došiel pisár do prostriedka javišťa, ozvalo sa zas klepanie; gazdina sa znova naplašila. Kde má schovať pisára? Do truhly! Na šťastie je otvorená. Pisár lezie do truhly a ženička privre ho vekom. Tento raz sa objavil hosť zvláštny, tiež zaľúbený, zvláštneho druhu. Je to bramín a to v kostyme. Neudržateľný rehot vypuknul v obecenstve. Bramína hrá areštant Koškin a hrá ho výborne. Má bramínsku postavu. Gestami vysvetľuje celú hĺbku svojej lásky. Zdvíha ruky k nebesám, potom ich prikladá k prsám, k srdcu. Len čo sa mu podarilo prejaviť svoju nežnosť, ozve sa silný úder o dver. Podľa toho úderu badať, že je to gazda. Naľakaná žena nevie, čo si počať; bramín behá sem tam ako streštený, a prosí, aby ho schovala. Naskoro postavila ho ženička za skriňu a sama, zabudnúc, že má otvoriť, vrhla sa k svojmu pradivu a pradie, pradie; nepočuje búchania svojeho muža, od ľaku nevie, čo robí: súka niť, ktorú nedrží medzi prsty a vrtí vreteno, ktoré zabudla zdvihnuť. Sirotkin veľmi pekne a podarene znázornil toto ľaknutie. Ale gazda vyrazil dvere nohou a s knutom v ruke pristúpil k žene. Všetko spozoroval, lebo stál na stráži a priamo jej ukazuje na prstoch, že sú u nej schovaní traja. Potom hľadá schovaných. Najprv našiel súseda a vyprevadil ho, mlátiac päsťami. Pisár nastrašený chcel bežať, zdvihol hlavou veko a tým sa sám prezradil. Gazda ho šľahá knutom a zaľúbený pisár poskakuje, ale celkom neklasicky. Zostal ešte bramín; gazda ho dlho hľadal, konečne ho našiel v kúte za skriňou; zdvorilo sa mu klania a za bradu ho vyťahuje na prostriedok javišťa. Bramín probuje sa brániť, kričí: „Zlorečený bezbožník“ (jediné slová, povedané v tejto pantomime); ale muž nepočúva a pokonal sa s ním svojím spôsobom. Žena, vidiac, že je teraz rad na nej, hodí priadzu, vreteno a uteká z izby: praslica sa valí na zem, areštanti sa rehocú. Alej, nehľadiac na mňa, trhá ma za ruku a kričí: „Pozri! Bramín, bramín!“ a nemôže sa zdržať smiechu. Opona padá. Začína sa druhé dejstvo.

Ale nebudem opisovať všetky dejstvá. Bolo ich ešte dve, a či tri. Všetky boly smiešné a nelíčene veselé. Ak si ich nesložili areštanti sami, vložili do každého aspoň niečo svojho. Skoro každý herec improvizoval, takže pri nasledujúcich predstaveniach ten istý herec hral svoju úlohu vždy trochu ináč. Posledná pantomima rázu fantastického zakončila sa baletom. Pochovávali mŕtveho. Bramín so značným počtom služobníkov robí nad rakvou rozličné zaklínania, ale nič nepomáha. Konečne sa ozval spev „Slnko zachodí“, mŕtvy ožil a všetci sa dajú od radosti do tancu. Bramín tancuje s nebožtíkom, a tancuje zcela zvláštnym spôsobom, po bramínsky. Tým sa končí predstavenie do budúceho večera. Naši všetci sa rozchádzajú veselí, spokojní, chvália hercov, ďakujú poddôstojníkovi. Zvady nepočuť nikde. Všetci sú akosi neobyčajne spokojní, skoro ako by boli šťastní, a zaspali nie ako vždy, lež skoro so spokojnou mysľou — a prečože to všetko? A medzitým nie je to predstava mojej fantazie, je to pravda, istá pravda. Len trochu dovolili týmto úbohým žiť podľa svojho, pobaviť sa po ľudsky, stráviť hoci len hodinku spôsobom neväzeňským — a už sa človek mravne zmenil, hoci tiež len na niekoľko minút…

Nastala hlboká noc. Trhnul som sebou a náhodou som sa prebudil. Starček ustavične sa ešte modlí na peci a bude sa modliť až do svitu; Alej ticho spí vedľa mňa. Keď zaspával, ešte sa smial, rozprávajúc s bratmi o divadle. Nevoľky sa dívam teraz na jeho spokojný, detský obličaj. Pomaly všetko si pripomínam: posledný deň, sviatky, celý tento mesiac… Zľaknutý dvíham hlavu a obzerám svojich spiacich súdruhov pri chvejúcom sa, mdlom svetle tenkej erárnej sviečky. Hľadím na ich ubohé tvári, na ich ubohé postele, na všetku túto biedu a chudobu. Počuť kdesi stenať; ktosi hodil rukou a zarinčal reťazmi. Iný trhol sebou v spaní a začal hovoriť, a deduško na peci modlí sa za všetkých „pravoslávnych kresťanov“ i počuť jeho tiché, ťahané „Hóspodi Iisúse Christé, pomíluj nás!…“ (smiluj sa nad nami).

„Veď som tu nie navždy, len na niekoľko rokov!“ pomyslím si a opäť kloním hlavu na podušku.