Zlatý fond > Diela > Zápisky z mŕtveho domu I


E-mail (povinné):

Fiodor Michajlovič Dostojevskij:
Zápisky z mŕtveho domu I

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Jaroslav Geňo, Jana Jamrišková, Darina Kotlárová, Igor Čonka, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 32 čitateľov

VIII. Ľudia odvážliví. — Lučka

O ľuďoch odvážlivých ťažko vyprávať; v kátorge, ako vôbec všade, bolo ich dosť málo. Mnohí zdajú sa na pohľad azda aj strašní; ak povážiš, čo sa o inom z nich rozpráva, začneš im vyhýbať. Akýsi nevoľný pocit ma zo začiatku nútieval strániť sa týchto ľudí. Ale neskôr som zmenil vo mnohom svoju mienku aj o najstrašnejších vrahoch. Iný aj nezavraždil a je strašnejší než ten, čo prišiel na kátorgu za šestoro vrážd. Ale o niektorých zločinoch bolo ťažko sostaviť si aj najprimitívnejšie poňatie; tak veľa záhadného bolo v ich skutku. Hovorím to preto, lebo medzi naším prostým ľudom niektoré zločiny vznikajú z najpodivuhodnejších príčin. Vyskytuje sa na príklad, a to dosť často, takýto typ vraha: Človek žije ticho a spokojne. Osud jeho je horký, ale trpí. Je, povedzme, mužík, čeľadín, mešťan alebo vojak. Naraz niečo prasklo; nevydržal a nožom bodnul svojho nepriateľa a utlačovateľa. A tuto sa začína to podivuhodné. Na chvíľu vyskočil človek zo svojej medze. Najprv zavraždil svojho utlačovateľa, nepriateľa; je to síce zločinné, ale pochopiteľné; tu bol pôvod; ale potom začne vraždiť aj ľudí, čo nie sú jeho nepriateľmi, vraždí každého, koho stretne, vraždí pre svoju potechu, za hrubé slovo, za samý pohľad, alebo prosto: „Preč s cesty, neukazuj sa mi na oči, ja idem!“ Človek je ako v opojení, ako v horúčkovom fantazovaní. Jako by, preskočiac raz cez tú osudnú medzu, začal už nachádzať potešenie v tom, že mu nieto nič viac svätého; ako by ho čosi ponúkalo preskočiť odrazu cez všetky hranice zákonov a moci a kochať sa v bezúzdnej a najneobmedzenejšej slobode, kochať sa v tom zamieraní srdca od úžasa, ktoré musí v sebe pociťovať. Vie krome toho, že ho čaká strašný trest. Všetko to sa môže ponášať na ten pocit, keď človeka s vysokej veže ťahá čosi do priepasti, ktorá je pod jeho nohami, tak že by sa už sám radšej vrhol dolu, aby skorej bol koniec! A stáva sa to s ľuďmi, ktorí až dosiaľ boli celkom tichí a neobracali na seba nijakej pozornosti. Iní z nich v tomto čase opojenia sa ešte vystatujú. Čím poníženejším býval prv, tým viac ho to teraz ponúka ukázať sa, nahnať iným strachu. Tento strach spôsobuje mu potešenie, jemu sa páči aj tá ošklivosť, ktorú budí v iných. On úmyselne vnucuje si akúsi šialenú odvážlivosť, a taký šialene odvážlivý človek sám sa niekedy nemôže dočkať trestu, nemôže sa dočkať, aby s ním už bol koniec, preto že sa mu samému stáva konečne ťažko nosiť na sebe tú na oko prijatú šialenú odvahu. Zaujímavé je, že všetka tá nálada, všetka tá líčenosť trvá zväčša len do vystúpenia na popravište, a potom ako keď odtne; ako by to v skutku bola akási úradná lehota, už prv predpísaná ustanovenými k tomu pravidlami. Tu sa taký človek naraz stáva pokorným, sebavedomie tratí, prevracá sa v akúsi handričku. Na popravišti začne fňukať, prosí ľud o odpustenie. Potom prijde na kátorgu a tu vidíš, že je to akýsi fňukavý strachoš, až sa mu divíš: „Ale či je to možné, aby to bol ten, čo zavraždil päť alebo šesť ľudí?“

Niektorí pravda ani na kátorge hneď neskrotnú. Ešte vždy sa ich drží akási nadutosť, akési chvastúňstvo, ako by hovorili: „Ja nie som taký, ako si myslíte. Ja som šesť duší odpravil na druhý svet.“ No končí sa tým, že predsa skrotne. Len niekedy si urobí radosť, že si spomenie svoje smelé kúsky, svoje korheľovanie, keď bol šialene odvážlivým a je veľmi rád, ak nájde nejakého truľa, aby sa mohol s príslušnou vážnosťou pred ním povypínať, pochvastať a rozprávať mu o svojich hrdinstvách, nedávajúc pri tom na javo, že sa jemu samému vlastne chce o tom rozprávať. „Vidíš, akým som ja bol človekom!“

A jako rafinovane sa dbá na túto sebaľúbu opatrnosť, aké lenivo-nedbalé býva také vypravovanie! Aká naštudovaná márnomyseľnosť javí sa v tóne, v každom slove vypravovateľa! Kde sa ten ľud tomu len naučil!

Raz v prvé dni mojeho väzenia, ležiac v jedon dlhý večer nečinne rozžialený na nárach, počúval som jedno z takých vypravovaní a v svojej nezkúsenosti urobil som si o vyprávačovi predstavenie ako o kolosáľnom, strašnom zlosynovi, neslýchanej železnej vôle, a z Petrova medzitým v ten istý čas som si skoro žarty robil. Predmetom vypravovania bolo, ako on, Luka Kuzmyč, pre nič iného, len pre svoje vlastné potešenie, zaklal istého majora. Tento Luka Kuzmyč bol ten malinký, chudý, ostronosý areštant v našej kasárni, Malorus, o ktorom som sa bol už zmienil. Bol vlastne Veľkorus, ale sa narodil na juhu a patril k panskej čeľadi. Bolo v ňom v skutku čosi ostrého, hrdého, „malý vtáčik, ale má drápy ostré“. Ale areštanti, inštinktívne uhádnu, čo väzí v ktorom človeku; jeho si neveľmi vážili. A on bol hrozne samoľúby. Sedel toho večera na nárach a šil košeľu. Šitie bielizne bolo jeho remeslom. Vedľa neho sedel tupý obmedzený šuhaj, ale ináč dobrý a láskavý, vysoký a silného složenia tela, jeho súsed na nárach, areštant Kobylin. Lučka, po súsedstve, často sa s ním hádaval, hľadel na neho s vysoka, zaobchádzal s ním s posmechom a despoticky, čoho Kobylin pre svoju prostodušnosť ani nespozoroval. Viazal vlnenú pančuchu a ľahostajne počúval Lučku. Lučka rozprával dosť hlasne a srozumiteľne. Jemu sa chcelo aby to všetci počuli, hoci sa tváril, ako by rozprával len Kobylinovi.

„Poslali ma, braček môj, z naších miest do Č.,“ začal rozprávať, pichajúc ihlou, „poslali ma za tuláctvo.“

„A kedyže to bolo, dávno?“ opýtal sa Kobylin.

„Keď hrach dozrie, pojde na druhý rok. Keď sme prišli do K. posadili ma tam na krátky čas do väzenia. Dívam sa, sedí so mnou dvanásť ľudí, samí Chochli, vysokí, zdraví, silní, ani byci. A všetci takí pokorní; jedlo mizerné; vrtí nimi ich major, ako sa jeho milosti ráči. Sedím deň, sedím dva s tými ľudmi; vidím, že je to sama baba. ,Čože vy — hovorím — takému hlupákovi všetko po vôli robíte?‘

,Len iď a sám oprobuj s ním pohovoriť!‘ povedali mi s úsmechom. Ja mlčím. Och, aký smiešny bol tam jedon z tých Chochlov, bračekovci,“ dodal on naraz, zanechajúc Kobylina a obracajúc sa ku všetkým vôbec. „Rozprával, ako ho odsúdili a ako so sudcami hovoril a pri tom plače, až mu slzy tečú; deti, vraj, zostaly doma, žena. A sám je starý, šedivý, tlstý. — Ja mu hovorím,“ rozprával Chochol, „nie! a on, čertov syn, len píše a píše. A keď dopísal… bol som ztratený! Daj mi, Vasja, nitku; akési sú hnilé.“

„Na trhu kúpené,“ odpovedal Vasja, podávajúc mu niť.

„Naše krajčírske sú lepšie. Onehdy sme invalída posielali na trh, u akej to podlej baby ich tam kupuje?“ pokračoval Lučka, navliekajúc niť proti svetlu.

„U kmotry bezpochyby.“

„Dozaista u nej.“

„Tak čože sa stalo s majorom?“ spýtal sa Kobylin, na ktorého ako by bol Lučka zabudol.

Ale Lučka práve na to čakal. Nepokračoval hneď, ako by otázku Kobylinovu neuznával ani za hodnú pozornosti. Pomaly si prichystal niť, spokojne a lenivo preložil pod sebou nohy a konečne dal sa opäť do vypravovania.

„Nakoniec som naviedol svojich Chochlov; pozvali majora. A ja som si hneď z rána vypožičal u súseda nôž; vzal som ho a schoval, tak na každý prípad. Rozvzteklil sa major. Letí. Nu, hovorím, držte sa Chochli! A oni chudáci trasú sa, ani v zimnici. Priletel major opitý: ,Kto tu! Čo tu? Ja som váš cár, ja som váš Boh!‘

Keď to povedal: ,Ja som cár, ja som Boh,‘ vystúpil som,“ pokračoval Lučka, „a nôž som mal v rukáve.

,Nie,‘ hovorím, ,Vaše Vysokoblahorodie,‘ a sám sa pomaly k nemu blížim, ,jakože by to mohlo byť,‘ hovorím, ,aby ste vy boli naším cárom a naším Bohom?‘

,Tak to si ty, to si ty?‘ zakričal major, ,burič!‘

,Nie,‘ hovorím, a ustavične sa k nemu pomaly približujem, ,nie,‘ hovorím, ,Vaše Vysokoblahorodie, ako bude vedomé a známe vám samým, Boh náš všemohúci a všadeprítomný je jedon,‘ hovorím. ,I cár je len jedon, nad všetkými nami samým Bohom postavený. On je, Vaše Vysokoblahorodie, monarch. A vy,‘ hovorím, ,ste len major, náš náčelník, Vaše Vysokoblahorodie, postavený náčelníkom cárskou milosťou za svoje zásluhy.‘

,Ako, ako, ako!‘ Tak aj zakodkodákal; hovoriť nemôže, dýchať nemôže od zlosti. Veľmi som ho prekvapil.

,Áno, tak,‘ hovorím, a naraz som sa vrhol na neho a celý nôž som mu vtasil do brucha. Podarilo sa mi to. Svalil sa, len nohami zatrepal. Odhodil som nôž.

,Teraz ho, chlapci,‘ hovorím, ,zdvihnite.‘“

Tu sa trochu odchýlim. Bohužiaľ, také výrazy „ja som cár, ja som Boh“ a mnohé iné za starých čias často užívali mnohí z veliteľov. Ale sluší poznamenať, že takých veliteľov zostalo neveľa a, hádam, celkom vymreli. Aj to musím spomenúť, že také výrazy ľúbili vystavovať na odiv zvlášte veliteli, čo boli z prostých vojakov povýšení za dôstojníkov. Hodnosť dôstojnícka ako by prevracala celé ich nútro a spolu i hlavu. Stonajúc pod ťarchou roboty, prešli všetky stupne podriadenosti, a naraz vidia, že sú dôstojníci, predstavení, zemäni a preto z nezvyklosti a prvého opojenia zveličujú poňatie o svojej moci a svojom význame, rozumie sa len vzhľadom k podriadeným im prostým vojakom. Pred vyššími zachovávajú ako prv servilnú úctu, teraz celkom zbytočnú, ba aj odpornú mnohým náčelníkom. Iní takí servilní ľudia so zvláštnou radosťou oznamujú svojim vyšším predstaveným, že bývali prostými vojakmi, a hoc aj sú teraz dôstojníkmi, nezabúdajú, kde je ich miesto. Ale ohľadom prostých vojakov stávali sa skoro neobmedzenými pánmi. Pravda, teraz sotva sú ešte takí dôstojníci, sotva sa nájde taký, čo by zakričal: „Ja som váš cár, ja som váš Boh.“ No nehľadiac na to, predsa poznamenávam, že nič tak nerozdražďuje areštantov a vôbec všetkých podriadených, ako podobné výrazy náčelníkov. Toto drzé povyšovanie seba, tato zveličená domnienka o svojej beztrestnosti rodí nenávisť v najpokornejšom človekovi a zbavuje ho všetkej trpelivosti. Na šťastie všetko to je vecou minulosti a aj za starých časov prísne sa prenasledovalo predstavenými. Znám sám niekoľko takých prípadov.

A vôbec podriadených to vždy dráždi, keď pozerajú na nich s vysoka, nedbalo, keď zaobchádzajú s nimi s akýmsi hnusom. Niektorí sa zas domnievajú, že ak budú dobre chovať, v dobrom stave držať areštanta, ak budú všetko plniť podľa zákona, že vyplnili všetkú svoju povinnosť. To je tiež omyl. Každý, nech si je ktokoľvek, nech si je akokoľvek ponížený, hoc by len inštiktívne, hoc by nevedomky, predsa vyžaduje úcty k svojej ľudskej dôstojnosti. Areštant sám vie, že je on areštantom, odvrhnutým, vie dobre, kde je jeho miesto pred predstaveným; ale nijakým vypáleným znakom, nijakými okovami ho neprinútiš, aby zabudnul, že je aj on človek. A keďže je vskutku človekom, to treba s ním zaobchádzať po ľudsky. Bože môj! Veď ľudské zaobchádzanie môže opäť urobiť človekom aj toho, na kom dávno vybledol obraz Boží. Práve s takýmto „nešťastným“ má sa zaobchádzať najviac po ľudsky. To je spása a radosť pre nich. Stretával som takých dobrých, blahorodých veliteľov. A videl som, aký účinok mali na týchto odvrhnutých. Niekoľko láskavých slov, a areštanti sa prebúdzali k novému mravnému životu. Ako deti sa radovali, a ako deti začali ho milovať. Spomenem ešte jednu zvláštnosť. Sami areštanti nemajú radi veľmi priateľského, príliš dobrodušného zachádzania so strany náčelníkov. On chce k náčelníkovi pociťovať úctu, ale v tomto prípade úcta akosi mizne. Areštant má rád na príklad, aby jeho náčelník mal vyznačenia, aby bol statnej postavy, aby bol v milosti u nejakého vyššieho predstaveného, aby bol aj prísny aj vážny aj spravodlivý, aby aj na dôstojnosť svoju dbal. Takých majú areštanti radšej.

*

„Ale ťa dozaista poriadne vyšľahali za to?“ podotknul spokojne Kobylin.

„Veru ma, braček, veru vyšľahali. Alej, daj nožnice!“

„A čože, bračekovci, dnes sa majdan nesobere?“

„Onehdy všetko prepili,“ podotknul Vasja. „Keby neboli všetko prepili, azda by hrali.“

„Keby! Za ,keby‘ v Moskve dávajú sto rubľov,“ povedal Lučka.

„A koľko tebe, Lučka, dali za to všetko?“ ozval sa zas Kobylin.

„Dali mi, priateľ ty môj, stopäť. Ale veríte, bračekovci, veď ma skoro do smrti ubili,“ povedal Lučka, opäť si nevšímajúc Kobylina. „Nu, a keď som dostal tých stopäť, potom ma odviezli v plnej paráde. Nikdy pred tým som knutov neokúsil. Ľudí sa nahrnulo nesčíselné množstvo; celé mesto sa sbehlo; zbojníka budú trestať, to jest vraha. Čo sú to len za hľúpi ľudia, ani vám povedať nemôžem! Timoška[16] ma sobliekol, položil na dereš a kričí: Drž sa, opálim ťa! Čakám, čo bude? Ako mi vlepil jednu, chcel som zakričať, rozovrel som ústa, ale zakričať som nevládal. Keď vlepil druhú, nu, verte alebo neverte, už som nepočul ako povedal ,dva‘. Keď som k sebe prišiel, počujem, ako rátajú ,sedemnásť‘. Tak ma, braček, štyri razy potom snímali s dereša; vždy som pol hodiny odpočíval, vodou ma oblievali. Hľadím na všetkých s vyvalenými očima a myslím si: ,To je moja smrť…‘“

„A neumrel si?“ naivne sa ho opýtal Kobylin.

Lučka pozrel naň s najväčším opovržením; ozval sa hlasitý smiech.

„Nemá ten všetkých doma,“ poznamenal Lučka, ako by ľutoval, že sa mohol dať do reči s takým človekom.

„Rozum tedy kdesi zabudol,“ potvrdil Vasja.

Lučka, pravda, zavraždil šesť ľudí, ale vo väzení sa ho nikto nebál, hoci azda od duše želal, aby si zadovážil povesť strašného človeka…



[16] Kat




Fiodor Michajlovič Dostojevskij

— ruský spisovateľ a mysliteľ, predchodca existencializmu, filozof a člen petraševskovského hnutia. Dostojevskij je jedným zo zakladateľov moderného psychologického románu. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.